ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšlo ráno slnce na nebi, pobozkajúc najprv zelené kopce turčianskych hôr, a obrúbäc ích žeravočervenou stuškou ohňa svojho, i zpôsobilo podivné, belasotmavé svetlo po celej doline, v ktorej sa mieša spev vtákov vyletevších z hniezd svojich, i hlasy ľudské, i cenganie lichvy na pole vyhnatej, i trúbenie pastierov, akoby zvukmi svojimi svet k životu prebudiť chtiacich. O krátky čas preborilo sa ohnivé slnce a pohltilo mhly rannie, a dolina turčianska sa objavila vo svojej kráse. — Také bývalo jarnie ráno v turčianskej stoiici, také býva aj teraz. —

V Kochanicich u pána Martina všetko hore povstávalo. Pán Bohuš, privyknutý u pána Martina, ako pána ujčeka podľa starého obyčaju, kde sa pokrevenstvo až v desiatom kolene ešte voždy rodinou menovalo, keď sa mu zapáčilo i viacej dní zabaviť, i teraz tu prenocoval, — a po krátkej domácej rade, aby sa žiadosti pána Gregora vyplnily, uzavrelo sa: aby Bohuš i s Malinou išli do Laskároviec, a pána Ondreja Mladiča, svojho otca, i s pani matkou, a všetkých známych z dediny, na maličký olevrant k pánu Martinovi Kochanickému povolali.

A ako je dobre, ako je milo mládeži, keď bez všetkej nútenosti slobodný beh citom svojim povoliť môže! V dolinách Karpatov nemáš tej zbúrenej mysli, nemáš toho rozvlnenia citu, ktorý povstáva z trapov lásky dosiahnuť sa nedajúcej; tu láska rastie s naším životom, zvelebuje podstať našu bez toho, aby trápne city, kalné myšlienky v mysli našej povzbudzovala, krem tam, kde nepredvídená príhoda, nevyrátané vmiešanie sa druhých do vecí naších, nám robí biedou a otrapy.

A tak išli dvaja mladí, na sdeľovanie citov svojich navyklí ľudia, ruku v ruke za rannieho slnca do Laskároviec. A to božie slnce pozeralo na ních, akoby sa tešilo z ích úprimnosti, z ích hochania, i zdalo sa, že všetko do vôkola zanôtilo pieseň k zvelebe ích citu a o ňom šepotalo. Ako prišli na chotár, kde sa za ním malý háj rozprestieral, zočili hýbať sa z daľeka vysokú mužskú postavu. Keď sa muž ten priblížil, bolo rozoznať jeho postavu a silu, ktorá v jeho celom vnejšom objavení patrná bola. Telo jeho silné, vyvinuté, sa zdalo byť na širokých pleciach vzor dokonalej krásy mužskej; bo bystré oko iskrilo ohňom povedomia sily svojej, vysoké čelo, ktoré skoro celé z pod zeleného klobúčka vyzeralo, zdalo sa byť knihou, z ktorej možno vyčítať bystrú mysel, ale aj tvrdosť a nepohnutosť pri vyvedení úmyslov svojich; tvár jeho celkom pravidelná bola z dola zakrytá hustou čiernou bradou a fúzom; — čierne vlasy po pleciach sa svíjaly, a otáčaly v hustých prsteňoch hrdlo jeho. Tak bys myslel, keď pozreš na prichádzajúceho, že je stvorený k panovaniu nad svetom; ale keď bys’ pozrel na tuhú vrásku, čo sa utvorila medzi jeho obrvami, i na sklad tváre okolo úst, povedal bys’, že sa v tej peknej, mužskej postave tvrdosť, panovitosť a neukrotná náruživosť skrýva.

Blížil sa vždy vätšmi k dvom mladým milencom, a biele pero si povievala a knísalo sa v povetrí, koľko rázy sa len do okola obzrel a hlavou podhodil. Z razu zastane, jednou nohou na pred pokročí, poobzerá sa do kola, pušku strhne s pleca, podopre sa na ňu obama rukama, a dač očakáva. Potom vezme do ruky malú trúbku, čo mu na zelenej šnôre visela, zatrúbi pár raz — a psi z hája hneď pribehnú k jeho boku. Poznať, že bol na rannej postriežke, bo aj jeho zelený krátky kabát, širokým čiernym remeňom, na ktorom sa veľká strieborná pracka ligotala cez pás stiahnutý, to dosvedčoval.

Keď dochádzali Bohuš a Malinka k nemu, utíchla ich rozprávka, a táto zľaknúc sa nového objavu toho, skrývala svoju začerveňalú tvár za svojim sprievodčím. — Bohuš sa pekne poklonil, pozdravil poľovníka, a tento pokýval hlavou, a usmievave silným hlasom prehovoril: „kde tak zavčasu, mladí ľudkovia, kde?“

„Do Laskároviec vaša milosť,“ odpovie Bohuš.

„To vaša sestra mladý pánko? a či azda vášho srdca volenica?“ Bohuš neznal, čo má odpovedať; vidno, že mu nevhod prichádza tá otázka. Sklopil oči, a len po pod nos také dačo, ako „i jedno i druhé“ zamrmlal. — Ale oko pekného lovca sa len teraz na dievča obrátilo, a dačosi ho tak veľmi tiahlo k tomuto ranňajšiemu výjavu, že nemohol odolať zvedavosti, a dievča od hlavy do päty odmerať. Ale ako jeho oko uviazlo na jej peknej tvárí, tak rozpačitosťou ešte vätšmi, ako obyčajne začerveňalej, vyvolal: „nech som nie spasený, ak som kedy krajšieho dievčaťa videl!“

Bohuš sa porúčal, rád zarazeniu poľovníkovmu; tento ale zas zavolal: „počkajte trochu, mladý panáčko! — Kto ste vy, a kto je táto mladá srnka, čo sa tak bojácne okolo vás krúti?“

Ale Bohuš sa musel rozmrzeť, lebo vidno tôňu na tvári jeho; zmraštilo sa čelo hladké a ústa smele vypovedaly: „a čo vás do toho?“

Muž v zelenom kabáte sa len usmial i odvetil: „nie tak zhurta mladý panáčko, nie tak strmo. Ja by som s celým svetom priateľstvo uzavrel, keby sa mi tak krásne dievča, ako vám, o ruku opieralo, a čertovi bych moje meno podpísal, keby som dnes tak krásnu srnku ulovil.“

„Nežartujte s takými vecmi,“ obkríkne sa nahnevaný Bohuš, „bo uvidíte, že ja taký pán ako vy, že znám tak urážky zo sebä zmýjať, ako vy ích udeľujete.“

„Ho, ho, priateľko, panstvo sem, panstvo tam, o to sa s vami hádať neidem; ale prísahám Bohu, dievča sa mi lepšie páči, ako vy, a prosím vás, hoc mi vaše zamlčíte, povedzte mi aspoň jej rodičov meno!“

„Vás ani do nej, ani do mňa nič, — a tak nám dajte pokoj!“

„I čerta ma nič; keby ma nič nebolo, nuž bych sa ťa nezpytoval!“

„Ešte raz vám hovorím, nehajte nás v pokoji“ dupnúc nohou zvolá Bohuš — „lebo vás dám lapiť, ako človeka, ktorý na ceste ľudí po zbojnícky zastavuje!“

„I tisíc striel do tebä i tvojho jazyka, chlapče!“ ozve sa poľovník, trasúci sa jedom na celom tele, „nuž ale ty mňa lapiť? — Keby som za poctivosť držal sa s takým chlapčiskom babrať: teda nech sa Mikulášom Blatnickým nevolám, ak bych ťa tu nezmrvil na prach.“

Pri slovách, kde cudzý meno svoje spomenul, zakríkla Malina strachom, znajúc hoc len po mene pána zámku blatnického, a predtým počujúc o jeho divokej povahe, zľakla sa tým vätšmi, bo vrásky medzi obrvami i potrhujúce sa líce ukazovalo, ako pobúrilo hnevom celú dušu jeho urážlivé slovo Bohušovo; a preto dodajúc si smelosti, obrátila sa k nemu, spustené ruky složila, i prosila za odpustenie pre unáhleného Bohuša, i povedala, že je dcéra Martina Kochanického a — odišla.

Mikuláš Blatnický neodpovedal ani slova, ale dlho pozeral s tmavou tvárou v tú stranu, kde sa ztratilo dievča so šuhajom.