ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Tököli padol, zaplakala polovica uhorskej krajiny. On síce ušiel so životom a našiel prítuľku u Turkov; nie tak jeho verní v horních Uhrách.

Na zámku Mukačovskom sedí kráľovský súd a súdi odbojných pánov, ktorí pozdvihli sa oproti kráľovi a krajinu za neodvislú prehlasovali.

Za dlhým stolom sedí pán Razdanič, predsedník; z oboch bokov po šesť sudcov, — na konci stola pisár.

Z pravej strany stojí dakoľko pánov, medzi ktorými i dvaja synovia Razdaničovi.

Práve boli preslyšaní dakoľkí previnilci, jedni z ních na smrť, druhí na väzenia odsúdzení, tretí milosti kráľovskej porúčaní, štvrtí ospravodlnení.

Nastalo ticho. — Dvere sa otvorily. Vovedený bol dnuká Badánsky, reťazmi poviazaný, asi osemdesiat ročný starec. Krok jeho bol už neistý, staré nohy ho už nevládaly nosiť, reťaze mu dolu ztiahly ruky, hlava, na ktorej sa len v tyle ešte nachádzaly znaky šedivých vlasov, bola dolu zvesená, oko pozeralo do zeme, biela brada a šedivý fúz spočívaly na prsách a zakrývaly staré ranené srdce, ktoré toľko búrok už pocítilo a prestálo.

Za ním vstúpil mladý, asi dvadsať ročný šuhaj, jeho vnuk, bo jeho šiesti synovia padli v boji za pána Tököliho.

Dvaja hajdúsi nasledovali s vytiahnutými šabľami.

Nastalo vážne ticho; každý oprel zraky na príchodzieho starca, každý umĺkol, každý ztŕpol, každého srdcom prebehol mráz.

Starec neobzrel sa, jako čoby si netrúfal, že starýma očima ešte dačo uvidí. Ale zrak jeho vnuka prebehol po shromaždení, a keď zhliadol Razdaniča za vrch stola a jeho synov z boku, zamračil sa, pokývol hlavou, pozrel prenikave na starého otca, zdvihol ruku, urobil ňou kríž, akoby znak dával „už je po tebe“, a temné dlhé vzdýchnutie vyšmiklo sa mu z pŕs i zavislo na ústach.

„Jur Badánsky!“ zavolal jeden zo sudcov, papiere zo stola dvíhajúc „obžalovaný si z odbojnosti proti tvojmu kráľovi, zo spoločenstva s odbojným Tökölim a z napomáhania veci jeho.“

Jur Badánsky neodpoviedal, ba ani sa nepohol pri slovách sudcových.

„Jur Badánsky! čas je krátky,“ hovoril po druhý raz sudca, „odpoviedaj, ospravedlň sa, bo ináčej prepadneš smrti!“

Starec sa nepohol.

Mladý Badánsky sa zamračil a odpoviedal: „páni! majte strpenia so starcom; oko jeho z polovice vidí, ucho jeho z polovice počuje, a slovo z úst jeho vyšlé prv zahasne a ztratí sa, jakoby k ušám vaším doisť mohlo.“

„Jur Badánsky! ospravedlňuj sa!“

Starec neodpoviedá, zdá sa že nepočuje, ačpráve sa stiahly jeho šedivé obrvy vzdor tomu, že oko do zeme pozeralo.

Mikuláš, vnuk jeho, zas hovorí: „páni! ja jediná haluz z jeho veľkej, rozšírenej rodiny odpovedám, že on nemal žiadneho podielu na zbure Tököľovskej, ja vám svedčím o tom, ktorý som sa nepohol od jeho boku. Pusťte starca, bo čo vám príde z pár dní porátaných, ktoré mu ešte zostávajú k príprave k večnosti! čo vám príde z toho, že ho trápite, a reťazmi jeho slabé údy mučíte?

Razdanič odsekne: „spravodlivosť a svätosť zákona viaže nás k tomu.“

Zdá sa že to starec počul, bo zaťal tými dakoľko zubami, čo mu ešte zbývaly, a hodil povrhlivým zrakom na prednostu súdu.

Mladý Mikuláš sa trpko usmeje i vypovie: „či tak pán Razdanič? svätosť zákona?! Nie je pravda, že vám to káže priateľsto k Badánskym? I za Jiskru, i za Zápoľu i za Bočkaja to zákon kázal, aby sa Razdaničovci a Badánski priatelili jako voda s ohňom, a vždy objímali sa, jako anjeli s čerty. Znáte svätosť zákona i oproti nehriechu, znáte, tak ako to Razdaničovci voždy zvykli! Pravda, známe sa! len ďalej: milosti nechceme, bo Badánski od Razdaničov ani milosti neprijímali, ani deti a starcov neškrtili. Len ďalej!“ — A tvár jeho skrívila sa bolestným kŕčom, žily mu na čele a tvári nabehly, a potrhávajúc tvárou bily, jakoby sa puknúť chcely.

Starec pozrel na svojho vnuka s ľahkým úsmechom, akoby slová tohoto boly z jeho srdca hovorené.

Starý Razdanič skočil a zas síce sadol, ale pobúrenosť v prsách jeho bolo pozorovať z ťažkého oddychovania. Synovia jeho vytiahli šable i leteli do Mikuláša. Otec zavolal: „ticho! šable do pošvy!“ a synovia odstúpili zazerajúc na Badánskych ako jašterice.

Predstata súdu kývne, a prvší sudca zas vezme slovo: „šesť synov Jura Badánskeho bojovalo s Tökölim, dom jeho bol všetkým buričom otvorený, v ňom rady držané, a on sám na ostatok ukrýval rozplašených a odsúdených buričov.“

Keď súdca hovoril „šesť synov“, oči starcove sa zdvihly k nebu a na ních zaliskly sa dve slzy jako rosa raňajšia. Chcel si ích utreť pozdviženou rukou, ale mu ju reťazy ztlačily. — Nič neodpoviedal.

„Či je to pravda Jur Badánsky?“

Zas neodpoviedal.

„Či je pravda Jur Badánsky?“ opytuje sa poznovu sudca.

Starec sa ztrhol ako zo sna, a poviedal: „čo chcete odo mňa? Vzali ste deti moje, — čo chcete teda viacej odo mňa? O vašu lásku nestojím, hnevu sa nebojím; žil som dosť dlho, a len Bohu, pred ktorým tuším skoro stáť budem, som povinovatý zkladať počty zo skutkov svojích.“

„Jur Badánsky!“ ozve sa Razdanič, „či si ty synov svojích vysielal k odboju oproti kráľovi?“

„Moje deti zhynuly; ja sám stojím na svete,“ odpoviedal starec trasavým hlasom, ako sám pre sebä. Potom sa zamyslel, a z očú jeho vyronil sa potok sĺz. „Už zhynuly!“ doložil akoby vo sne, potom ale vystrel sa, chcel dupnúť nohou, reťazy zarinčaly i nohu ztlačily, a preto hodiac holou hlavou do hora vyvolal: „zhynuly! však čo by mal sto synov, a zhynuli by všetci na taký zpôsob ako moji šiesti, nuž by som i potom bol pyšným, že sú hodní otcov svojích.“ Nato zomdlel z presilenia, až skoro zpadol; vnuk ho zachytil, a hajdúsi ho posadili na stoličku.

Razdanič hodil okom na pisára, i pyšne preriekol: „pán pisár píšte!“

Pán pisár písal, a prvý sudca sa ďalej zpytoval: „Jur Badánsky, čis’ držiaval rady v dome svojom, kde sa zkladaly prísahy oproti kráľovi?“

Starec mlčal, vnuk hovoril: „držaly sa áno; môj otec a strýkovia okolo sebä shromažďovali Tököľovcov, ale čože sa to týka starca, ktorý skoro z miesta pohnúť sa, slovo preriecť, a tým menej dáky skutok vykonať nemôže? Čo komu poradí starec, ktorý od desiatich rokov prah domu svojho neprekročil? — ktorý ani dobre nevidí, ani dobre nepočuje? ktorý viac myslí a stará sa o večnosť, ako o veci zemské?“

„Mlč! tebä sa nik nič nezpytuje!“ prehovoril horlive Razdanič. „Odpoviedaj Jur! bo ak neodpovieš, vezmeme to za prisvedčenie otázok naších.“

Starec mrdol plecom a mlčal.

„Jur Badánsky!“ zas ozval sa sudca, „čis’ ukrýval v dome tvojom odsúdených buričov?“

„Kto to dokáže?“ hnevive, s presvedčením a povedomím pravdy zpýta sa mladý Mikuláš.

„Ja,“ ozve sa Petor mladší syn Razdaničov. „Ja som v jeho dome našiel i Vaziliča, i Domoniho, dvoch najhlavnejších buričov zemunských a abaujských.“

„A budeš nato prisahať chlapče?“ dupnúc nohou zakričí Mikuláš, že sa štyry steny ozvaly.

„Hajdúsi chceli lapiť Mikuláša, starý Jur sa ale zdvihol, a odsotil ích slabou rukou.

Petor pevným hlasom zavolal: „budem!“

Starý Razdanič kývol rukou, jeho starší syn sa odstránil do bočnej izby, i priviedol so sebou kňaza s krucifiksom. Prednosta súdu kázal prisahať synovi.

„Neprisahaj chlapče!“ zavolá Mikuláš, „hľaď na dušu svoju a svoje spasenie; neber na ňu krv nevinného, bo ona bude dakedy svedčiť oproti tebe a zatratí ťa do ohňa večného.“

Petor prisahal. Mikulášovi zatmelo sa pred očima, nič viacej ani nevidel ani nepočul. Tvár sa mu shŕždila, až bolo hrúza na ňu pozerať, z oka iskry pršaly, skoro hlasom živým bily pobúrené žily na čele, ústa sa skrívily a vyvolaly: „no nech že ti je!! Ruku tú, ktorá prisahala, maj si na pozore, bo neodpočinie poslední Badánsky, kým nebude povesená na kríž, ako si ju ty teraz na kríž kládol, aby ona sama kričala oproti krivej prísahy tvojej!“ Potom obrátil sa k starcovi i hovoril: „s Bohom starký moj! pozdrav tam otca môjho i strýkov mojích, priprav mi tam miesto, a pros Boha, aby mi bol milostivý!“

Poviedal, obrátil sa, a — zmizol.

Starec pozrel za ním, chcel urobiť znak kríža požehnávajúceho vnuka, ale mu zdvihnutú ruku reťaze ztlačily. — Zvesil hlavu a v očách zjavily sa mu slzy.

Viac neodpoviedal na žiadnu otázku. — Bol odsúdený na smrť; majetky prepadly korune. — — —

Na druhý deň ráno hrnulo sa ľudstvo na Mukačov. Mali byť ztínaní buriči. Ľud bol pre príklad pripustený.

Dvor bol plný; na prostriedku stálo vyvýšené miesto, na ktorom bola položená stolička. Kat čakal odsúdených.

Zo všetkých prvší bol vyvedený osemdesiatročný starec Jur Badánsky. Nevládal ísť, i od staroby, i od zlého zachádzania, i od reťazí, ktorými bol dlhší čas sviazaný — a tak ho druhí viesť museli. Ľud zvesil hlavy, smútok mu zasadol na srdce, bo cítil že je starec ako dieťa, nevinný jako dieťa, a tak že mnoho previniť nemohol.

Badánsky bol hore vyložený, na stolicu posadený. Oko jeho spočívalo poslední raz na osobe neďaleko stojacej, ktorá slziac pozerala naňho. Starec nevládal hovoriť; ukazoval teda prstom do neba. Osoba kývala hlavou.

Zaviazali mu oči, kat švihol mečom, stará hlava odpadla na zem.

Muž na blízku stojací hodil sa na zem, zdvihol hlavu do hora, pozrel do neba, chcel dačo hovoriť, ale prsá nevydaly hlasu, len slovo „Bože!“ primrelo na trasúcich sa ústach.

Potom bozkal krvavé ústa, položil na zem hlavu, obrátil ešte raz oči do neba, i vypoviedal zomdleným hlasom: „tvoj vnuk zadrží prísahu!“ prebil sa cez ľud, a zmizol.

Nikto neopovážil sa ho stíhať.

Ľud mlčal, odvrátil oči, rozišiel sa nečakajúc na ďalšie stínanie — a plakal.