Zlatý fond > Diela > Veniec národních piesní slovenských


E-mail (povinné):

Michal Chrástek:
Veniec národních piesní slovenských

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová, Zuzana Berešíková, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov

III. Slovenský spev, ráz, rozmar, láska a t. ď.

„Kde Slovenka, tam spev.“ Nár. pieseň.

84. Slovenský spev

(Nápev: „Zaspievaj kohútku“)

Spievajže si, spievaj Spievavé stvorenie: Veď je spev najmilšie :,: Tvoje potešenie! Spievajže si spievaj Vylej žiale svoje: Veď je spev jedinké :,: Poľahčenie tvoje! Slovensky si spievaj I v zime i v lete: Veď to najkrajší spev :,: Na tom božom svete! Slovensky si spievaj: Tak ťa dobrá mati Ešte hen v kolíske :,: Učila spievati. Slovensky si spievaj: Veď ťa Boh počuje, Trebárs i celý svet :,: Spev tvoj zatracuje. Zaspievaj až zhučia Hory, doly, polia: Kto zná, či ti zajtra :,: Už spievať dovolia! (Jonathan Dobroslav Čipka.)

85. Pod Kohoutem

Chlapci, chlapci pod Kohoutem Vesele, vesele! Pokud se nám nebe smeje, Pokud nám Král dobrý přeje, Chlapci, chlapci pod Kohoutem Vesele, vesele! Chlapci, chlapci milé vlasti Zmužile, zmužile! Čest si všickni bráňme směle, Národ svůj milujme vřele, Chlapci, chlapci milé vlasti Zmužile, zmužile! Dítky, dítky jedné matky Horlivě, horlivě! Až krev v žilách nebude stát, Dotud, bratři, nebudem spat, Dítky, dítky jedné matky Horlivě, horlivě! Bratři, bratři v šírém světě Upřimně, upřimně! Hle nás žehná drahá máti, Milost za milost nám platí. Bratři, bratři v šírém světě Upřimně, upřimně! (Sam. Tomášik.)

86. Hej len vždy veselo

Hej len vždy veselo: Cic kozy kozina! Ešte nám nebila Poslednia hodina! Červené vínečko: Chlapci napime sa! Zadudaj, zadudaj: Chlapci zatočme sa Po horách, po dolách Letí spev slovenský: Nože len užime Ten vek náš mládenský! Hej vy naše hole, Vy ste naše hrady: Od vekov Slovákov Mávaly ste rady. Bystrá voda tečie Dolu dolinami: Bystrí chlapci rastú Tu medzi Tatrami. Hej bystrí a smelí, Veselí Slováci: Trenčania, Turčania, Zvolenci, Liptáci. Zdraví, jako lipa, Mocní, jako duby, Jak sa cudzý zblíži; Ukážu mu zuby! Stojí Tatra, stojí, I Kriváň rohatý; Cic kozy, kozina Cic Pišta fúzatý! (K. Kuzmány.)

87. Dobrá mysl

(Nápev: „Ďalej chlopcy bierzmi kosy.“)

Buďme chlapci dobré mysli, Co nás tam po pláči, Nech si kdo chce hořkou slzou Svoje líce smáčí; Hoj bystří šuhaji Veselo žiť mají. Buďme chlapci dobré mysli Pláč nám nespomůže, Ledaby to asnad bylo Z bláta do kaluže. Nuž bystří šuhaji Veselo žiť mají. Nie to proto, že nám krutý Nikdy nepřál osud, Vždyť nás aspoň dobré nebe Zachovalo posud; Nuž bystří šuhaji Veselo žíť mají. Buďme chlapci dobré mysli Však je šírá země, Co jsme někdy utratili Zas to nalezneme; Nuž bystří šuhaji Veselo žíť mají. (A. H. Škultety.)

88. Hojže Bože

Hojže Bože, jak to bolí, Keď sa junač roztratí, Po tom šírom sveta poli Na chlebovej postati; Každý svojou pošiel stranou Hnaný žitia nevoľou; V osamelých sa havranov Smenil kŕdeľ sokolov! Hojže Bože, jak to krušno, Keď sloboda ťa nahá, Keď ti ruky rovnodušno Sviaže prísna prísaha; Dvom súsedom keď ustúpi Družiny shon veselý, A za tichý kút chalupy Obetuješ svet celý! Hojže Bože, jak to smutno, Keď mladosť sa pominie, Keď čelustie sa mohutnô Šedinami ovinie: Dumné peče zvládnu hlavou, Oheň očí vyhasne, A hruď, čo sa dme za slávou V nájomníctve oplasne! Hojže Bože, jak to morí, Keď žitie už uchodí, A kajúcou dušou horí Peklo hriecha a škody: Kto mi vráti zašlé doby, Čo jich mladosť zmárnila? Kto sa vráti, keď na hroby Hodina zazvonila? Hojže Bože, Bože drahý, Ber len — veď čože ztratím? Na svet ten som prišiel nahý A nahý sa navrátim; Len potom sa neuchyľuj Pred ostatnou potrebou: Pomiluj Bože, pomiluj, Keď ostanem sám s Tebou! (And. Sládkovič.)

89. Hynutie mladosti

Veje vetrík po doline, Moja mladosť len tak hynie, Moja mladosť i podoba Tak mi hynie, jako voda: Voda zhynie, druhá príde, Moja mladosť už nepríde. (V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

90. Zapomenutie na mladosť

Zahučaly hory, Zahučaly lesy: Kamže sa podely Moje mladé časy? :,: Časy moje, časy! Neužily krásy, Moje mladé letá Neužily sveta. :,: Mladosť, milá mladosť! Vyšlas mi na márnosť, Vyšlas mi na márnosť Pre moju nedbalosť. :,: Mladosť, milá mladosť! Ver si sa ztratila, Jakoby som kameň Do vody hodila. :,: Ešte sa ten kameň Ve vode obráti, Ale moja mladosť Nikdy sa nevráti! :,: (V „P. J. Šafarík. Sbierke piesni svetských ľudu slov.“ II.)

91. Kvietečká

(Nápev: „Tam nad Sitnom.“)

Kvietočká moje kvietočká, Čo džmurkajú vaše očká? Čo medzi sebou šeptáte? Či mne dačo povedáte? „My hľadíme, my šeptáme, My sa spolu objímame; Zo dňa na deň tak žijeme, Bo si spolu rozumieme.“ Ach dobre vám tak žiť spolu Len v radosti a bez bôľu; Váš život je žitím z neba; Vezmite mňa medzi seba. „Z neba, z neba, to my vieme Bo sa spolu milujeme; Nechceme my svetských hostí, Čo neznajú o milosti.“ Znám ja o nej; ruža moja Krásna nedá mi pokoja; A ružička tá čarovná Všetkých kvetov je kráľovna. „Známe, známe o jej kráse O jej čarodejnom hlase; My jej všetky len slúžime, A po jej kráse túžime!“ Dajte kvietka, dajte rady, Pán Boh vám to vynahradí: Lebo môjho srdca žiale Za ňou túža neustále. „Keď chceš videť, nehľaď v slnce, Keď chceš počuť, never vlnce; Nepočúvaj krásne spevy, Strež sa očí milej devy.“ Oko nechtiac uvidelo. Ucho nechtiac uslyšalo: Moje šťastie uletelo, Na veky ma zanechalo.

92. Rozžialenie

Kysúca, Kysúca, Kysúca vodička: Keď sa ťa napijem, bolí ma hlavička. Bolí ma hlavička, srdca polovička: Pre teba, duša má, sivá holubička. Okolo Bystrice bystrá voda tečie: Povedalo dievča, že ma ono nechce. Keď nechce, nech nechce; nech si robí k vôli. Asnáď ešte rastie dievča k mojej vôli!

93. Bránenie

Tam za Váhom biely dom, Býva pekné dievča v ňom. Keby mi ho chceli dať, Vedel bych no milovať. Ale mi ho nedajú: Nachže si ho trímajú. Bráni otec, bráni mať. Bráni sestra, bráni brať, Bráni celá rodina, Prenešťastná bodina! Bodaj sa jim tak stalo, Žeby sa nevydalo!

94. Nezvädnutie lásky

Holubice smutná zletovala kraje, Pierko do tichého padlo jí Dunaje; A jak tomu pierku na tichém Dunaji: Tak i mně tu pusto v dálném od tě kraji. Když jsem byl u tebe žítko dozřávalo, I mé srdce k tobě láskou dohářalo: Klasy se zas vlají a žítko dozřívá, Ale moje srdce za tebou omdlívá. Stromek když dorostá, květem se pokrývá, I jaro života láskou se odívá. Z dubečka bude dub a větrem nepadne, Naše mladá láska zroste a nezvadne. (Ľud. Štúr.)

95. Tratenie lásky

Dolina, dolina, Kameňný chodníčok: Kde je naša verná láska Švarný šuhajíčok? Šuhajkova láska A moja sloboda, Naše dávne milovanie Jako v koši voda. Škoda našej lásky Že sa nám tak tratí! Kto nás zlostne rozlučuje, Nech mu pán Boh platí!!

96. Ľubmeže še

(Spišská.)

Ľubmeže še, ľubme, Lem še niepohubme; Bo my mladi ľudze, To nam haňba budze. Ej ľubili šme še, Jak holubky v leše; Ej ktože za nami Veľky žal ponieše? Ľubilam te verne, I možeš iste znac, Že už taku vernosc Nikda nebudzeš mac. Ľubilam te verne, Jak šerdečko ve mne; Naša verna ľubosc Vyšla na darebne!

97. Veľká ľúbosť

Ľúbosť, ľúbosť, ty nešťastná ľúbosť! Zmorila si ľudských srdcí už dosť; Aj moje si hlboko ranila: Bo si bola ľúbosť neverlivá! Ľúbosť, ľúbosť, tie veľké ľúbosti, To sú horšie, jak ťažké chorosti; Bo chorosti len dakto pomôže, A ľúbosti nikdy už nemôže! Prečo pán Boh starých ľudí tresce? Že sa jim už ľúbovánia nechce; Prečo pán Boh mladých ľudí ľúbi? Že sa ľúba jak párik holubí!

98. Nedbanie na nehody

Dosti som sa nachodil, Tmavých nocí nablúdil: Bola zima, blato: Ja nič nedbal na to, Len som dievča navštívil. Keď si božské stvorenie Patri na mé súženie: Nedaj sa mi trápiť, Daj sa mi oblapiť Hej moje potešenie!

99. Hnev a pozdravenie

Hnevaj sa ty na mňa, lebo nehnevaj, Len keď ma stretneš, pozdravenie daj; Hnevaj sa ty na mňa, lebo nehnevaj Len mi pozdravenie daj! A keď ma stretneš, pozdravenie dáš, Budú ľudia mysleť, že sa nehneváš: Hnevaj sa ty na mňa, lebo nehnevaj, Len mi pozdravenie daj!

100. Daromné chodenie za Milou

Gulaly sa, gulaly, Gulaly sa červené jabĺčka: Komuže sa dostaneš Moja holubička? Gulaly sa, gulaly, Gulaly sa obe proti sebe: Komu bych sa dostala? Môj šuhajko, tebe. Gulaly sa, gulaly, Gulaly sa z vŕšku do doliny: Komu bych sa dostala? Len tebe, môj Milý! Keď som išiel cez vŕšťok, Keď som išiel cez hájik zelený: Postretol som, našiel som Oriešťok lieskový. Oj nebol to oriešťok, Oj nebol to, lež to bolo jadro: Čo som sa k vám nachodil, A to všetko darmo!

1O1. Odpadlý od srdca

Dievča, dievča lastovička, Vídal som ťa od malička, Od malička až po teraz, Poľúbže ma aspoň len raz. „Šuhaj, šuhaj lastovička, Odpadols mi od srdečka, Jak od srdca tak od lásky. Jak jabĺčko od halúzky.“

102. Sklamanie

Mám ja koňa faku, Čo ma dobre nosí, Po horách, po dolách, Po studenej rosi. Mal som sikorenku, Zlámala si nôžku, Podaj mi má Milá, Čerstvej vody trošku! Mal som frajerenku Jako iskerenku: Ale ma sklamala, Strela v jej srdenku!

103. Zaviazanie sveta

Sadla muška na konárik, Otriasala kvet: Načo si mi moja Milá Zaviazala svet? „Ja som ti svet neviazala, Viazal sis ho sám: Ktorému chcem šuhajovi Moje srdce dám. Jednomu som srdce dala, Druhému je žial, Tretiemu sa srdce puklo; Čože chcete viac? Štvrtý sedí pokraj stola Jako z ruže kvet; Ak mu srdce, rúčku nedám, Pôjde v šíry svet.“

104. Šuhaj a dverí

Chodí šuhaj po dvore, klope na dvere, Volá, budí svoju Milú v tmavej komore: Spíš má Milá, či čuješ? Či ma verne miluješ? Otvor mi dvere! „Bars by spala, bars nespala, hore nestanem, Moje srdce zatvrdnuté ako ten kameň: Otec mi zakazuje, Mati mi zabraňuje, Tvoja nebudem.“ Kebys ma tak milovala jako ja tebe, Veru bys mi otvorila v mojej potrebe: Ale mňa nemiluješ, Svevolno ma sužuješ, Parom do tebe! Ja som teba síc miloval, kýms verná byla, Ale si už všetku lásku u mňa ztratila; Zostaň tedy komu chceš, Už ty moja nebudeš, Duša falešná. (V „P. J. Šafarík Sb. pí. sl.“ II.)

105. Túlanie sa po svete

(Nitranská.)

Novomestské pole! však si pekné, rovné : Rozpustil šuhajko štyry kone vranné. :,: Rozpustil, rozpustil, nemôže jich chytnúť : Nemôže šuhajko svej Milej odvyknúť. :,: Odvyknúť, odvyknúť, neni len tak ľahko : jako keď odpadne z jablone jabĺčko. :,: Červené jabĺčko po zemi sa gúla : Moje potešenie po svete sa túla. :,: Červené jabĺčko negúlaj sa toľko : Moje potešenie netúlaj sa toľko. ,:, Červené jabĺčko napoli je hnilé : Moje potešenie jinému je milé! :,:

106. Milá za Milým

Po zahrade chodila, rukama lomila: Ach Bože môj, prebože! čo som urobila? Vypustila som si ja sokola pre páva, Išla bych ho ja hľadať, neviem, kde sedáva. Sedáva on, sedáva na súseda dvore, Tam je on uviazaný na hodbabnej šnore. Tá hodbabná šnorečka, velice tenučká Vrezala sa mu ona do jeho srdečka. Vrezala sa, vrezala, viac sa nevyreže: Už mi v mojej nemoci nikdo nespomôže!

107. Zanechanie Milej

Pošol Milý, pošol prečka: Vzal mi kľúčiček od srdečka, Od srdečka od mojeho, Ej ktoré nebude nikdy jeho! Nebolo mu na tom dosti: Vzal mi kľúčiček od ľúbosti. Vráť sa Milý zpoza vody, Ej vráť mi kľúčiček od slobody! Povedz Milý, čo sis myslel, Keď si na vysoký vŕšťok vyšiel? „Myslel som si mysel moju, Ej že ty nebudeš nikdy mojou!“

108. Klam a nádeja lásky

Prší dážď, prší dážď, Len rosička padá: Nechže sebe žiadno dievča V láske nezakladá. Aj ja som si, aj ja V jednej zakládala: Ale ja to už teraz viem Že som sa sklamala. Veje vietor, veje, Po doline fúka: Ešte v mojom srdci lásky Iskričku rozdúcha. (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

109. Nešťastné poznanie

Keď som išla z kostola, Milého som videla: Sadla som si na kraj na lavičku, :,: Tiekly mi slzy po mém líčku, :,: Slobodička, sloboda! Kde si sa mi podela? Falešní chlapci mi ju vzali, :,: Keď ma falešne milovali. :,: O nešťastná hodina, Keď som sa narodila! Nešťastné časy vtedy boly, :,: Keď sme sa my dva poznať mali! :,: Ešte jednu sestru mám, Aj tej takú radu dám: Žeby sa mladá nevydala, :,: Falešným chlapcom pokoj dala! :,:

110. Falešný nárek

Pásol Janko dva voly Na zelenom úhorí. Prišli k nemu hájnici, Tí -skí zbojníci. Daj nám Janko halenu, Spásol si nám jarynu. „Ja halenu si nedám, Ja sa s vami pojednám.“ Tak sa oni jednali, Až Janíčka zabili. Tam on leží zabitý A halenkou prikrytý. Ktože ho tam narieka? Otec, mati, frajerka. Otec, mati slzami A frajerka rečami. Otec, mati bolestne A frajerka falešne.

111. Zabitý Janík

Medzi horami Lipka zelená: Zabili Janka, Janíčka, Janka Miesto jeleňa. Keď ho zabili, Zamordovali: Na jeho hrobe, samotnom hrobe Kríž postavili. Ej krížu, krížu, Ukrižovaný! Tu leží Janík, Janíček, Janík Zamordovaný. Ta šla sestrička Plakať Janíčka, Hned na hrob spadla a viac nestala Dobrá dušička.

112. Nevinná láska

Nestískaj mi šuhaj rúčku, Čo chceš, ja neviem; Tvojim slzám, tvojmu smútku Ja nerozumiem. Nehnevaj sa, keď sa smejem Žarty vystrájam; Spevy, tance, že milujem A svet rada mám. Ja ťa nikdá nerozumiem, Keď ma objímaš, Večnú lásku — a čo ja viem, Keď pripomínaš. Storaz som ti povedala, Že ťa rada mám, Čobych len za brata dala, Aj za teba dám. Ľúbim si ja otca, matku, Svoju rodinu, Ľúbim svoje kamarátky, Svoju družinu. Ľúbim všetkých dobrých ľudí, Ľúbim aj teba, Čo chceš viacej, buď veselý, Netráp sám seba! (Godor v „Sl. Pozorníku“ na r. 1855.)

113. Len ty ma ľúb

(Z ruského.)

Moja chyžka úbohá S tebou mi bude chrám, Ja v nej prosím od Boha Jedinô zdravie nám. Nežiadam žiť ja večne? O slávu nestojím; Teba, družky srdečnej Len prežiť sa bojím. Ty raj, ty sladkosť v svete Jedno mi môžeš dať: V krás tvojich divnom kvete Sladko mi raj snívať: Iných citov ja nemám, Ne iného blaha, Na nič, na nič viac nedbám, Len ty ma ľúb, drahá! (V „Slov. Pozorníku“ na r. 1851.)

114. Prijdi večer

U studienky stála, Napájala páva; Povedzže mi Milá, Holubička sivá, Ktorého si pána? A ja ti nepoviem, Lebo sama neviem; Prijdi ty večer k nám, Matky sa opýtam, Potom ti ja poviem.

115. Komu to dievčatko

Na rováš, mamičko, na rováš! Komu to dievčatko vychováš? „Tebe to, Ďuríčko, tebe to, Ak pán Boh dá zdravia na leto.“ Na leto, na leto horúce, Budem’ sa prechádzať po lúce, Po lúce, po lúčce zelenej, Pri studni, studničce studenej. Krajšia som, Ďuríčko, jako ty, Lebo mám záponu z tafaty. „Keď ty máš záponu z tafaty, A ja mám vo vačku dukáty.“ (V „P. J. Šafarík Sb. pi. sl.“II.)

116. Napájanie koníčka

Široký jarčok, bystrá vodička, Napoj mi Milá môjho koníčka! „Ver ho nenapojím, Lebo sa ho bojím, Že som maličká. Tvoj koník vranný, ostrokovaný, Pokopal by ma podkovičkami: Ja bych nenariastla, Za muž’ bych nepošla Medzi horami.“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

117. Mená a kvety

Mariška! Nepolievaj chodníčky! Prijde k tebe Milý tvoj, Zamaže si čižmičky. Johanka! Po čom u vás pohánka? „Jedno zrnce za Zlatý.“ Dajže sa mi boskati. Zuzička! Po čom u vás ružička? „Jedno pierce za Zlatý.“ Ja ťa musím boskati. Fijalka! Tá červená fijalka! Nenazdaj sa môj Milý, Že som ti ja frajerka! Tulipán! Ten červený tulipán! Nenazdaj sa môj Milý, Že mi budeš mladý pán. Rozmarín! Ten zelený rozmarín! Jaj Milá, duša moja, Doňho sa ti zavalím. Ružička! Tá červená ružička! Boskajme si môj Milý, Naše červené líčka! (V „P. J. Šafarík. Sb pi. sl.“ I.)

118. Principia

Janíčko čo robíš, Keď ty k nám nechodíš? Moja matka povedala, že ty mňa neľúbiš. „Keď bych ťa neľúbil, K vám bych ja nechodil, Moje štyri vranné kone hladom bych nemoril. Môj otec hovorí, Že mi nedovoli, Že mi kúpi Principiu, že ma dá do školy. A ja mu hovorím, Že mu neprivolím Že ja jeho Principiu do vody zahodím. Moja Hanka mladá To je Principia, Od ktorej ma neodvedie celá má rodina.“ (V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.

119. Zradca

Vychodí mesiačik Zpoza sivých holí: Ja čo len naň pozrem, Srdce ma zabolí. Bodaj si bol, bodaj, Spadol z toho neba, — Dala mne, moja mať Mesiačko pre teba! — V našom dvore lipa, Pod lipou lavička: Už k nám šuhaj chodí, Ešte som maličká. Oj! Bože môj, Bože! Jakáže to vina, Čo si so šuhajkom Posedí dievčina? Šuhaj a dievčina, — Dva holúbky v páre, Spolu si sedajú Na jednom konáre; Po zelenom háji Spolu si lietajú: Jaj Bože! či preto I ony hriech majú? — Načo si mesiačko Zpoza mraku blysol, Keď ma ten Milý môj Kolo bôčkov stisol? Moja mať nespala, Oblokom hľadela, A mňa so šuhajkom Pod lipou zazrela. Bodaj si bol, bodaj Spadol z toho neba, Dala mne moja mať, Mesiačko pre teba! (S. Ch. v „Živene“ na rok 1853.)

120. Zradná straka

Na plote straka rapotala; Ej! čože matke žalovala? Žalovala, žalovala: Že som na Janka pozerala, Pozerala. Na plote straka rapotala; Ej! čože matke žalovala? Žalovala, žalovala: Že som sa s Jankom shovárala, Shovárala. Ha plote straka rapotala; Ej! čože matke žalovala? Žalovala, žalovala: Že som Milému pero dala, Pero dala. Na plote straka rapotala; Ej! čože matke žalovala? Žalovala, žalovala: Že som Milému pišťok dala, Pišťok dala. (V „Dom. Pokladnici“ na r. 1849.)

121. Leteł mladý sokol

Letel mladý sokol ponad Hron od hora, Čakala naň v horách zlatoustá zora: Nevzdychal, nežialil, len mu duša vädla Len mu kedys’ v hronské vody jedna slza zpadla. Zpytuje sa zora: sokolík, čo ti je? Či hladom umieraš? či ťa orol bije? Či ti strelec v poli krídelko poranil? Či ti pán Boh šírym svetom preletať zabránil? — Krásna zora moja! hladu sa nebojím, Brok ma nedočiahne, pred orlom obstojím, Slobodno mi lietať v šírej sveta diali: Ale mi môj háj zelený vrahovia zoťali. — Drahý môj, nesmúť sa, že ti háj zoťali, Veď oni môj zlatý zámok nezrúcali; V ňom si poletujme ponad biedne svety, Tak žiaľ nikdy nezakalí naše šťastné lety! — Oj nie, duša moja! — sokol jej odvráva — Zámok tvoj zaplaví hromová mrákava: Zleť ti so mnou k straňám zrúbanej dúbravy, V zlatom blesku tvojich očí háj môj sa zotaví. Na jarabom hrdle sokola prikľatá Ligoce sa slávou zorička zo zlata: V očach sokolovych sladko sa uziera, Pozlacujúc voľných krídel milencovych piera. Letel mladý sokol ponad Hron od dola, Letela zorička na hrdle sokola: — Mrákava zablysla, skrížily sa strely — Ach, Bože môj! nad Milými vody sa zavrely! — (A. Sládkovič.)

122. Sokolík

Sokolík môj Čierno oký, Striebornými krídly kde paríš? Za tebou požieram A v srdci umieram; Sokolík môj, Sokolík môj!

123. Divoká kačka

Kačička divoká Letela z vysoka, Šuhaj, dobrý strelec Strelil jej do boka. Odstrelil jej krídlo, I pravú nožičku, Horko zaplakala, Sadla na vodičku: „Milý, mocný Bože! Už som dolietala, Už som moje milé Deti dochovala. Moje drobné deti Na kamenci sedia, Kalnú vodu pijú, Drobný piesok jedia.“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

124. Mlynárka a húska

Kazala mi mati biele húsky hnati Ta dolu, ta dolu, k mlynárovej hati. :,: Chytila mlynárka širokú lopatu, Zabyla mi húsku najkrajšiu chochlatú. :,: Počkaj len mlynárka, čo sa tebe stane, Ak moja husička na nôžky nestane. :,: Hotuj sa mlynárka do panského práva, Lebo moja húska na nôžky nestáva. :,: Počkaj len mlynárka, urobím ti škodu, Stanem na mlynicu, odrazím ti vodu! :,:

125. Húsky

Na potôčku, na vodičke Húsky sa perú; :,: Vezmi Milý karabinček, Zastrel nektorú. :,: „Ja tie húsky nezastrelím, Ja tie húsky znám; :,: To sú húsky mojej Zuzky Čo k nej chodievam. :,:

126. Hele húsky

Hele húsky do pohánky, Hele húsky do viky: Taký je ten malý šuhaj, Ako aj ten veliký.

127. Gágania husí

Čije to húsky na tej vode, Čo si tak chodia po slobode? Vo dne v noci vždy gágajú, Mne smutnému spať nedajú. Ej nemôžem spať ani ležať, Musím tam k mojej Milej bežať; A to ešte tejto noci, Pomilovať sivé oči!

128. Janko zbojník

Nechod Janko pres Javorník, Povedajú, že si zbojník. „Neni som já žiaden zbojník, Nemám penez, iba trojník. A aj ten mi Milá dala, Keď ma z domu sprevádzala.“

129. Otec a mať nedajú

Pod Javorníky štyry chodníky K mej Milej, Bár do polnoci, bár od polnoci Trafím k nej. Pod Javorníky štyry chodníky, Cestička: Už ťa nechávam, aj zanechávam Anička! Už ťa nechávam, aj zanechávam Dosť nerád; Nedá mi otec, nedá mi mati Teba vziať. „Jestli tvoj otec, ani tvá matka, Mňa nechcú: Hľadaj si kde chceš, ty falešníku Tvú Milú.“ (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

130. Túha za Milým

Letí sláviček Cez Javorníček Mrmliaci, mrmliaci: Nebol tu Janko, Moje srdenko Tej noci, tej noci. Ale na druhú, Lebo na tretiu Musí prísť, musí prísť: Mé bledé líčka, Čierne očičká. Potešiť, potešiť!

131. Prievozník

Prevez, prevez prievozníčku! Mám za vodou frajerečku, Mám za vodou za hlbokou, A pod horou pod vysokou. „Nemám člnka, nemám vesla, Dolu mi ho voda zniesla, Prišiol prieval od Kriváňa, Zahnal mi ho do Komárna!“ Máš ty člnok, máš i veslo, Len ťa trápi tvoje pestvo; Zlí ludia ťa preplatili, By mi cestu prekazili. Sadni na plť a vez ma preč, Že ma ludia nevezmú v reč: Probuj šelma vodu Vážskú, Pre tu ružu Svatojanskú! Že ja ľúbim, zjaviť nesmiem, Pre ňu zo dňa na deň klesnem, Tajiť musím pre jazyky, Ač mám v srdci žial veliký. Ludia, ludia čo myslíte, Že nás, smutných, kormútíte? Čo sa vám s tím k vôli stane, Keď naša láska prestane? A my, Milá, nič nedbajme, Stáli v lásce zostávajme; Že my radi sa vidíme, Nikomu s tím neškodíme. (Imrich Pongrácz v „Hronke“ I. sv. 1.)

132. Samotná

(Nápev: „Sviža jak jagoda.“

Za naší záhradkou Bystrá teče řeka, Tam na květném břehu, Šuhaj za mnou čeká; Nečekej dnes za mnou Milý šuhajíčku, Přišla velká voda, Vzala nám lavičku. Sedla bych do člunka, Ale nemám vesla; Neb mi ho do moře Voda pryč odnesla. Kdy bych znala plovat Jako tá rybička, Přeplovala by sem K tobě má dušička. Kdy bych měla křídla Jako holubice, Letěla bych spatřit Tvoje krásné líce; Nemám křídla, vesla, Prěs vodu lavičku. Dnes se nevidíme Můj milý Janíčku. (A. H. Škultety.)

133. Bydlo lásky

Povedzže mi Milá, jako sa ti spalo, Či sa ti tej noci so mnou nesnívalo? „Veru sa mi Milý každej noci sníva, S tebou moje srdce vo dne, v noci býva. Ale ty môj Milý na mňa zapomínaš, Asnáď mňa do týdňa nikda nespomínaš?“ Keď ťa nespomínam, však ťa v srdci nosím, A za tvoje zdravie pána Boha prosím. Znáš, že pravá láska v ústach neprebýva, V tichom srdci bydlí láska opravdivá. (V „J. Kollár. Národn. Zpiev.“ I.)

134. Posielanie domov

Vysoko lieta sláviček, Choďže už domov Janíček! Kosy zapadajú, Hej, zore znamenajú: Domov ťa Janíček, Hej, domov ťa volajú. „Už to nemôže ináč byť, Už ty len musíš moja byť; Bars by tvá rodina Hej, proti tomu bola: Predca ma neminieš Hej, Frajerečka moja! (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

135. Dobrá noc

Vysoko zornička — Dobrú noc Anička, Ešte vyššie nebe, Pán Boh daj i tebe. Dobrú noc, dobrú noc! Ale nie každému; Len tomu milému, Šuhajku švárnemu. Dobrú noc, dobrú noc! Ale nie každému, Len tomu dievčatku, Čo ja chodím k nemu. (V „P. J. Šafarík. sb. pi. sl.“ II.)

136. Dobrú noc

Dobrú noc, má Milá, dobrú noc! Nech ti je sám pán Boh na pomoc! Dobrú noc, dobre spi; Nech sa ti snívajú sladké sny! Snívajže sa ti sníčok, snívaj; Keď staneš, sníčoku vieru daj: Že ťa ja milujem, Moje srdiečko ti darujem. Dobrú noc, má Milá, dobrú noc! Nech ti je sám pán Boh na pomoc! Dobrú noc, dobre spi; Nech sa ti snívajú o mne sny! Pred našima dvermi kvitne brest, Kto môjho Milého videl dnes, Kto ho videl, nak povje, Hnedky ma moja hlávka odbolje.

137. Pri odchode

Ešte jednu na rozchodnú, Vinšujem ti takú vernú; Ako som ja tebe bola, Vinšujem ti duša moja! Ešte jednu na rozlúčku, Podajme si Milá, rúčku; Ako sme si podávali, Keď sme spolu sedávali. Tu máš rúčku, na rozchodnú, Daj ti pán Boh noc pokojnú, Daj i tebe, ty dušička, Srdca môjho polovička.

138. Vráť sa Milý

Keď som išiel od mej Milej Bol mesiačok vysoko, Ona za mnou pozerala, Či som ja už ďaleko. Keď som ja bol na pol cesty, Ona za mnou volala: „Vráť sa Milý, duša moja! Prenocuj tu do rána.“ Ja som sa jej vyhováral, Že mám chovať koníčky, A ona si utierala Bielou šatkou slzičky.

139. Ťažký odchod od Milej

Ešte som si koníčka neosedlal, Ani som sa od mej Milej neodebral; Ja pôjdem, ja pôjdem cez to pole; Jako ťa zabudnem srdce moje?

140. Ťažkosti lúčenia

Lúčenie, lúčenie! Ver je to ťažká vec! Keď sa dvaja rozlučujú, :,: S panenkou mládenec! Keď sme sa lúčili, Oba sme plakali; Oba sme si bielou šatkou, :,: Líčka utierali. Zomreš ty, zomrem ja, Zomreme obidva, Dáme sa my pochovati :,: Do jednoho hroba. Dáme si napísať Na jednu daštičku: „Tuto ležia dvaja ľudia :,: O jednom srdiečku!“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ I.)

141. Zarmútené srdce

Svitaj, Bože, svitaj, Aby skôr mrkalo, Aby môjho veku Skorej ubývalo. Zaspievaj slávičku V zelenom hájičku Urob poľahčenie Mojemu srdiečku! To moje srdiečko Tvrdé jako kameň, Už ho nepoteší Na tom svete žiaden. Potešil by jeden, Ale je ďaleko, Potešil by druhý, Ale nevie jako.

142. Opustená

Načo si to srdce, načo si mi dal, Bože! Keď nikomu v šírom svete ľúbiť sa nemôže? Jak by ruže v poli nevidené zpadaly: Tak moje vädnúce krásy nik’, nik’ nepochváli! Sto žiaľov, bied tisíc dušu devy mož’ raniť: A mňa, mňa tak opustenú nemá kto obrániť! Kto číta tie slzy, čo v samote podajú? Keď sa ústa požalovať nikomu nemajú! Spievala by rada, na ústach mi žiaľ hynie: Lebo, kto ma za tú pieseň ku srdcu privinie? Žiadala by si smrť, ale načo hrob chváliť? Keď nad mojou mohylôčkou nemá kto požialiť! (A. Sládkovič.)

143. Malba

Nocovali, nocovali, Tri maliari u nás. :,: :,: Dala som si vymalovať Frajera na obraz. :,: :,: Nocovali, nocovali, U nás po tri noci. :, : :,: Dala som si vymalovať Jeho čierne oči. :,: :,: Čierne oči, biele líčka, Gaštanové vlasy. :,: :,: Všetko ľudia povedajú, Že ho len to krási. :,: :,: Dala som si vymalovať Pod lipou stolíčok; :,: :,: Aj lavičku, kde si so mnou Sedával Janíčok. :,: :,:

144. Žilina

(Kysucká.)

Kdze si Janko, Kdze si bou? :,: Kedz si telo Umokou. :,: Bou som v meste Žiline, :,: Pri mej Milej Na víne. :,: Lepsie mesto Žilina, :,: Lež uherská Krajina. :,: Žilina ma Vymohla, :,: A Uherská Nemohla. :,:

145. Sivé oči

Už som pochodil Všetky dediny Aj Trenčín, :,: Ešte som nemal Takej frajerky Jako včil. :,: Ona sa točí, Ma sivé oči, Jako ja; :,: Dajže ju Bože Do môjho lože Vedľa mňa! :,: (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

146. Šariské dzivčatka

(Šáríšská.)

Marzne Toplia, marzne, Budu dražky slizke: Niet krajšej dzivčiny Jak dzivče šariske. Nebudzem še ženic Až mi sto ľat mine Mušim še zaličac Tej krasnej dzivčine.

147. Čerešnička

Zasadil som čerešničku v zime, Dá to pán Boh, azda sa mi príjme. Počala sa čerešnička príjmať, Začal som ja dievčence objímať. Počala mi čerešnička riasti, Začal som sa za dievčenci triasti. Počala mi čerešnička kvitnúť. Začal som ja za dievčenci lipnúť. Počala mi čerešnička rodiť, Začal som ja za dievčenci chodiť. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

148. Vtieravá

(Nitranská.)

Nechodí] som za ňou, Sama prišla za mnou: Jako tá ovečka Za zelenou trávou. Neoriem, nesejem, Samo sa mi rodí: Takú mám frajerku, Čo vždy za mnou chodí.

149. Žitko

Kedyže to žitko zejde, Čo na moju svatbu bude? Nezejde to tej jaseni, Lebo je to v mrcha zemi. V planej zemi neoranej, Len motyčkou pokopanej, Ani bránou nezbráneno, Len halúzkou zavláčeno. (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ I.)

150. Janko, zlý gazda

Janko, Janko, zle gazduješ, :,: Nikdy doma nenocuješ. :,: Janko, Janko, zlý si gazda, :,: Prázna tvoja vždy je brázda, :,:

151. Obstaranie sa

Neorieš, neseješ, Čo budeš žať? Prijde zima, prijde mráz, Ty sa šuhaj nestaráš: Čo budeš mať? Ale sa obstarám A budem mať: Peknú tlstú slaninu, Pri tom dobrú gazdinu, To budem rád!

152. Nespravedlivá hana

Šuhaju, šuhaju! Ľudia ťa haňajú; Ale nemáš hany, Akú tí dávajú. Zaspievaj slávičku V zelenom hájičku; Ja len tvoja budem, Môj drahý Janíčku! Daj mi Bože ten dar, Za ktorý ťa prosím, Len toho šuhajka, Čo ho v srdci nosím. (A. Š…va v „Dom. Pokladnici“ na r. 1849.)

153. Otázka a odpoveď

Duša moja, moja myseľ! Čože si ty ku mne prišiel? „Prišiel som sa vyzvedati: Či sa budeš vydávati?“ Budem, budem aj sa musím, Lebo ja tvoj prsten nosím, Prsten zlatý s jednym očkom, Čo si mi dal pod oblôčkom.

154. Výčitky

Vzalby som ťa dievča, ale načo? Keď si také malé a ledačo; Ani mi izbičku nezameteš, Ani mi chlebíčka nenapečieš; Ani mi košieľku neozváraš, Ani sa len pekne neshováraš. Ty si naučená len ľahko žiť, Vždycky sa cifrovať, nič nerobiť; Čože ma je po tvojej peknosti, Keď nerada robíš v horúčosti. A ja potrebujem robotnicu, Nie takú, jako tys’, darobnicu! * * * Nebol by si šuhaj hoden toho, Abych šla za teba ledakoho; Ešte si slobodný, už hlady mrieš, Ak dačo zarobíš, hned prežerieš; To malé gazdovstvo, ktoré si mal, Aj to si už všetko prežral. Chcel by si sa ženiť a nič nemáš: Akože sa so ženou vychováš? Kážeš si košieľku ozvárati: A nemáš len jednu, žiadne gaty, Kebych šuhaj mala za teba ísť: Nežiadala bych si na svete žiť!

155. Ženenie v lete

Neožením sa ja v jaseni, Lebo ja mám kabát deravý; Ani v zime, keď sú mrazy, Nemám na bundu peňazí, Ani na jar, keď je blato, Nemám súcich čižiem na to. Ale sa ja ožením v lete, Keď je všetko v poli v kvete; Keď sa lúky zelenajú, A bučiny rozvíjajú, Keď sa ovce na salaši, A ja pôjdem ku Mariši. Vezmem si ja dievča zo Šariša, Meno bude mati Mariša; Oči bude mati sivé, A len ku mne prívetivé, Líčka biele a červené, A srdiečko ku mne verné!

156. Týdeň zamilovanca

V nedeľu doma nebudem, V pondelok na jarmok pôjdem, V utorok z jarmoku, Vo stredu zo šenku do šenku. Vo štvrtok dušička moja! Či budeš ženička moja? A v piatok rúčku dáš, V sobotu pôjdeme na sobáš. (V „J. Kollár: Nár. Zpiev.“ I.)

57. Cesta do Brna

Čierna vlna na bielom baranci: Kamže ideš kučeravý Janči? „Čierna vlna na bielej kozičke: Idem, idem k tej mojej Zuzičke. Idem, idem na dalekú cestu, Hýn do Brna pre mladú nevestu.“ Ale vravia, že ti ju nedadia. „Dadia, dadia, ešte odprevadia.“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

158. Ženíchova hrozba

Milá, Milá milujem ťa, Rád ťa vidím, nevezmem ťa: Rád ťa vidím od malička, Moja milá prepelička. Milá, Milá milujem ťa, Rád ťa vidím, nevezmem ťa: Ak ťa vezmem, budem ťa biť, Nebudem ťa v koči voziť. Milá, Milá milujem ťa, Rád ťa vidím, nevezmem ťa: Veď by ťa ja dosť milerád, Ale by ťa bolel chrbát. Milá, Milá milujem ťa, Rád ťa vidím, nevezmem ťa: Nabil by ťa, bolel by ťa, Plakala bys, želel by ťa. Milá, Milá milujem ťa, Rád ťa vidím, nevezmem ťa: — „Už si ma vzal, nebiješ ma, Duša moja ľutuješ ma!“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

159. Odvedená Milenka

Pod dedinou mostek :,: :,: Prehybá sa, :,: Na ňom ďatelina :,: :,: Zelená sa. :,: Ďatelina drobná, :,: :,: Nekosená: :,: Už je moja Milá :,: :,: Odvedená. :,: Kto mi ju odviedol? :,: :,: Kamarádi, :,: Lebo by ju oni :,: :,: Sami radi. :,: Kto si ju odviedol, :,: :,: Nech si ju má; :,: Nech sa len predo mnou :,: :,: Neobjíma. :,: Keď si i objíma, :,: :,: Nech len v noci, :,: Žeby nevideli :,: :,: Moje oči! :,: (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

160. Lipka a hruška pod Muráňom

Pod Muráňom stojí lipka zelená, Pod tou lipkou tečie voda studená; Kto tú vodu piť bude, Mrcha ženu mať bude, A tá žena nikdy dobrá nebude. „Neboj sa ty šuhajíčko ženy zlej, Len sa napi tej vodičky studenej: Dostaneš ty ženičku, Červenú, jak ružičku, Tá zostane verná tvému srdečku.“ Pod Muráňom stojí hruška zelená, Na tej hruške visí hruška červená: Kto tú hrušku jesť bude, Mrcha dcéru mať bude, A tá dcéra nikdy dobrá nebude. „Neboj sa ty šuhajíčko dcéry zlej, Len sa najedz tej hruštičky červenej: Budeš ty mať dcérečku, Červenú, jak ružičku, A tá dcéra milovať ťa vždy bude.“ Napil som sa tej vodičky studenej, Najedol som sa hruštičky červenej: Mrcha ženu som dostal, Mrcha dcéru som ja mal. Bodaj ohnivý zmok starú babu vzal! (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)

161. Ženu nemožno predať

Neoklamal som sa, jako na žene: Volky môžem predať, ale ženu nie. Volky môžem predať za sto toliarov: A ženu nepredám za pät krajciarov. Za pädesiat rímskych sivé volčata: Že som sa oženil, plačú dievčata. (V „J. Kollár. Már. Zpiev.“ I.)

162. Žiaľ v manželstve

Jak som sa oženil, tak som sa potešil, Jak by si na kolek perečko zavesil. Tak som sa oženil, jak by mi hlavu sťal, Bodaj ho hus kopla! kto mi tú radu dal. Dal som sa ulapiť, jak rybka vo vode, Tak som sa domnieval, že mi lepšie bude. Šuhajci, šuhajci zo mňa príklad berte, Jak chcete dobre mať nikdy sa nežeňťe. A kto sa ožení, nech ženu probuje, Však sa zriedka nájde, že neobanuje. Banujem, banujem i musím banovať: Pre jednu osobu celý svet mám nechať. Ani deň, ani noc, ani večer, ráno, Od veľkého žiaľu všetko mi je jedno. Ľutujem, ľutujem a velice musím, Pre jednu osobu všetku lásku ruším. Neni tej pšenice, v ktorej kúkol neni, Neni stav manžeľský, v ktorom žiaľu neni. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

163. Úbohý manžeľ

Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal! Nu hříšný člověče, však si si dal! Ja ja ja, ja ja ja! Věr jsem si dal, Už jsem si dal: Na místo anjela, čerta jsem vzal! :,: Já chuďas: ona chce madámu hrát; Ona jde po sklepích: ty muži plat! Tra la la, tra la la: Proč jsi mě vzal? Však jsi to znal: Žes Paní, ne služku, do domu bral! :,: Ona chce služenky; spřež, kočár mít; Já mám jen s paličkou pěšky chodit! Ha ha ha, ha ha ha! Jaká to čest Pro muže jest, Když musí za ženou papučky nést! :,: Ona čte romány, sem tam chodí; Nechť muž dům varuje, děti vodí: Ja ja ja, ja ja ja! Iduli z domu, Tu v kuchynu Poď cizí kocouři na slaninu. :,: Ona můj kalendář každodenní, Dle něhož se často chvíle mění Ha ha ha, ha ha ha! To na mou čest Vždy April jest, I mračno, i slunce i hrom i blesk. :,: Chcili já mudrovat, tu mi skočí Ona hned do vlasův a do očí. Ja ja ja, ja ja ja! Já se před ní V koutech kryjí; Idu tíše na palcích, když ona spí. :,: Každý mě lituje: „Zles se modlil!“ Jiný dí: „V planétě zlé ses zrodil!“ Tra la la, tra la la! Jiný mě pak Potěší tak: „Už je to člověku souzeno tak!“ :,: Či hlavu o múr bít? Či mi plakat? Či z domu vlastního pryč ta skákat? Tra la la, tra la la. Nechám to tak, Vem si ji kat! Ale si zazpívám: Tra la la, tak! :,: (Sam. Tomášik v „K. Fejérp. Vlast. Kal.“ na r. 1841.)

164. Pomsta

Moja žena Rozum nemá, Prepila mi volky S cudzýma paholky Poza humná. A ja jej zas, Urobím špás: Prepijem jej kúdeľ, Motovidlo, kužel, Bude to špás. Motovidlo I vreteno: Na čom žeby priadla, Do čierneho diabla Moja žena? (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)

165. Ženy radia žene

Ej ženy, ženy Poraďteže mi, Veď ja mrcha muža mám, Aj v noci nespí, Na druhé myslí, Čože mu ja robiť mám? „Choď ty do poľa Natrhaj zelia, Všakového korenia: Keď to okusí, Zmok ho vziať musí, A ty budeš slobodná.“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

166. Dcérka a mať

V slzách matička sedela, Často vzdýchlo sa jej, A malé útle dievčatko Vraví mamke svojej: „Čo kropíš tými slzami Moje žlté vlasy? Či vari visia nad nami, Mamička, zlé časy?“ Pritisknúc k srdcu vrelému Mať púčok ružový, A ústa k čielku bielemu, Dcérušku osloví: „Otec tvoj nechce z hrobu vstať Zpod zelenej trávy: A nevie, nevie tvoja mať, Čo svet z teba spraví! Svet má zbroje, tys bez zbroje, Veľký svet, tys malá: A nevie, nevie tvoja mať Komu ťa chovala! A slza v očach dievčatka Teší plač materi, A potecha tečie sladká Z nevinných úst dcéry: „Dobrí sa zlostných nebojá, Čoby sa jich báli? — Boh má zbroje, svet bez zbroje, Boh veľký, svet malý!“ A dve ľúbosti objímu Nádeje svet nový: Pritiskne k srdcu vrelému Mať púčok ružový. (A. Sládkovič.)

167. Pohonič z Oravy

(Gemerská.)

Ej na močär mojo volky, na močär, Nepôjdem ja ku neveste na večer; Ale pôjdem ku dievčatku švárnemu: Švo mi dajó po Mihale za ženu. Oraliby mojo volky, orali, Koby mali pohoniše z Oravy; Ale majó pohoniše z Mokrenca: Nekcú mojo volky orať do konca. Oraliby mojo volky, orali, Koby mali pohoniše z Oravy; Ale majó pohoniše z Podola; Lepšia je tá mladá žena jak roľa. Oraliby mojo volky, orali, Koby mali pohoniše z Oravy; Ale majó pohoniše z Obludu: Veru mojo volky orať nebudú. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

168. Oračka, žmurkanie a plač

Orala, orala Sivýma volkama: Hajs! hajs! Moje sivé volky hajs! Moje sivé volky do dvora! Do dvora, do dvora, Moje sivé volky do dvora! Žmurkala, žmurkala Čiernyma očkama: Žmurk! žmurk! Moje čierne oči žmurk! Moje čierne oči na Janka! Na Janka, na Janka, Moje čierne oči na Janka! Plakala, plakala Horkýma slzama: Plač! plač! Moje mladé oko plač, plač, Moje mladé oko žalosti, Žalosti, žalosti: Že som osirela v mladosti!

169. Nárek za matkou

Mať moja, mať moja za dvoma horama! Už ma hlávka bolí, čo plačem za vama. Hlavička ma bolí, len tak pobolieva, Že ste ma mať moja! malú odomrela. — „Dievelenka moja! čože za krivdu máš, Keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš?“ Čierna zem, čierna zem, pusť moju mamku ven? Nech sa mojej mamke horko požalujem. Kebych sa začala nad hrobom žalovať, Musela by tá zem nado mnou zaplakať. Už sa tá fijalka dávno vysypala, Už sa moja mater dávno rozsypala!

170. Studnička pod skalou

Išlo dievča cez horu, Cez horu zelenú. :,: Stupilo tam na skalu, Na skalu studenú. :,: Pod tou skalou studnička, Pila z nej Anička. :,: Prvý raz sa napila, Červíčka vypila. :,: Druhý raz sa napila, Farbičku zmenila. :,: Tretí raz sa napila, Dušička pustila! :,:

171. Batoh trávy

Žalo dievča, žalo trávu, Neďaleko Temešváru; Keď nažalo, poviazalo, Na šuhajka zavolalo: „Šuhaj, šuhaj z druhej strany, Poď mi dvihať batoh trávy!“ „Nech ti dvíha otec, mati, Nechceli ťa za mňa dati. Ešte ťa len kolíbali, Už ťa za mňa sľubovali; Ešte si len húsky pásla, Už si v mojom srdci riasla. (V „P. J. Šafarík Sb. pi. sl.“ I.)

172. Anička urosená

Anička maličká kde si bola, Že si sa tak všetká urosila? „Bola som v hájičku, Žala som trávičku, Duša moja!“ A ja som po tri dni trávu kosil, Ešte som si čižmy neurosil. „A ja som hrabala, Teba som čakala, Duša moja!“ (V „P. J. Šafarík. Sb. pi. sl.“ II.)

173. Ďatelinka

Medzi dvoma hájmi na stried lúčky Rastie ďatelinka — samé púčky: Vezmi šuhaj kosu naostrenú, Raduj sa na rosu, na studenú. Šuhaj schytil kosu aj osličku, Bežal medzi háje na lúčičku; Pod smreČkom vodičku si začieral, Kosil, — nič na lúčke nepreberal. Keď tú ďatelinku šuhaj kosil, Frajerôčku svoju si poprosil: „Vezmi Milá hrable, roztriasaj ju, Ujukaj si pri nej, uju ju ju!“ Milá ďatelinku roztriasala, Jej spevu sa hora ozívala, Aj shrabala seno medzi hájom, Aj nakládla kopu so šuhajom. (Jur. Pejko.)

174. Žatevná

Čieže je to jarné žitko Pod horami? :,: :,: Vybili ho vranné kone Podkovámi. :,: Zelená je pohánočka Zelená je: :,: :,: Trhajže ju duša moja, Voňavá je. :,: Skočila som do zahradky, Skočila som, :,: :,: Odtrhla som tri ružičky, Voňala som. :,: Okola mňa šuhajíčko, Okolo mňa: :,: :,: Jako vtáčik, jarabáčik, Okolo pňa, :,: (V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

175. Žitko a sľub

Povedal si, že ma vezmeš, Keď na vŕšku žitko zožneš: Už si zožal i poviazal, Ešte si ma šuhaj nevzal. Povedal si šuhajíčku! Že ma vezmeš za ženičku: Už si zožal i poviazal, Predca si ma šuhaj nevzal!

176 Oklamanie

Zasial som žitko na dosť dobrú zem, Sotvaže siaťa nazpet z nej vezmem: Padla neúroda; Veru je to škoda Chudobnému človekovi, Jako som ja, mladuškému roľníkovi. Úroda by ver azda len bola, Dosť klasov bolo zhora i zdola: Ale vtáci zhladlí Zem celú obsadli, Zrno všetko vyzobali, Ani mi len moje siaťa nenahali. Zasial som žitko, nebudem ho žať, Ľúbil som dievča, nebudem ho mať. Žitko zedli vtáci, A dievča šuhajci Na lône si objímali, Mňa šuhaja chudobného oklamali! (Jur. Pejko.)

177. Močenie konopí

Máča dievča konope v bielenom rubáši, Šuhaj sa mu prizerá, že má čierne oči. Keby čierne očičky v kráme predávali, Veru by jich dievčatá chlapcom kupovaly; I ja by jich kúpila môjmu frajerovi, Aby sa mu černely jako havranovi. Ale čierne očičky v krámoch nepredajú, Lebo jich tie kramárky samy rady majú. Ešte by mu kúpila s ostrohami čižmy, Ej aby k nám chodieval každyčky deň v týždni. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

178. Utisknutý poddaný

Bože môj, otče môj! Jak je ten svet zmotaný? Čo vystojí, čo vystojí Chudobný poddaný! Každý ho sužuje, Platu nepovyšuje Veď sa nazdá, že na veky Panuje, panuje. Vy páni zemäni! My sme vaši poddaní, My budeme v čiernej zemi, Srovnaní, srovnaní. Ak sedliak tak i pán Musia všetci umriti, Musia všetci v čiernej zemi Uhniti, uhniti. Pánovia, pánovia! Začo my vám robíme? Či to len za tú čiernu zem, Čo po nej chodíme?!

179. Pieseň slov. poddaného

Bože můj, Bože můj, Polituj se z nebe, Už na svete tomto Nic nemám krom tebe. Nepřestajně robím Od rána do noci, A předce si nikdy Nemůžem pomoci. Jediného syna Na vojnu mi vzali, Ostatní čeládku Na panské vyhnali. Zítra na mne čeká Stoliční robota, Nevidí mne doma Jen druhá sobota. Potom zase bude Daně platit třeba, Čože si již počnu, Nemám ani chleba. Všecko mi poberou Co zachytia v domě, Běda mně, přeběda, Už musí býť po mně. Ai tak milý Bože Polituj se z nebe, Neb na světě tomto Nic nemám krom tebe. (A. H. Škultety.)

180. Pastýřská

Už naši dolinku Slunečko ohřálo, Staňže milé stádo, Už si dosti spalo. Staňže milé stádo, Už je háj zelený, Kde sem ťe pásával V minulé jeseni. Staňže milé stádo Už i louka zkvětá, Kde sem te vodíval Minulého léta. Už se celý ten kraj V krásné jeví tváři, Kde sme chodívali Pominulé jari. Ta tě zas vyvedu Ty mé milé stádo, Tam se mi celý rok Pásti budeš rádo. Ty si budeš čerstvou Škubkati travičku, Já si budú zpívat Při tobě písničku. Tamo bystrá voda Plyne rekou dolů, Když nám bude smadno, Napijem’ se spolu. Když nám bude horko, Zajdeme do háje, Kde nám stará lípa Čerstvý chládek stlaje. (A. H. Škultety.)

181. Valaská

Po valasky od zeme! Kto mi kozy zaženie? „A ja by ti bol zahnal, Ale som sa vlka bál.“ Hojže, hojže bača môj! Tebe kožka a mne loj: Tebe kožka na dudy, A mne lojík pod zuby. Hoj, cic koza kozyna! Daj nám syra gazdina; Ak nám syra nedodáš, Slabých chlapov vychováš. Výboh! Výboh kde si bol, Kde si taký umokol? „Bol som tam za horami, Pásol som tam barany.“ Štyry kozy, piaty cap, Kto vyskočí, bude chlap: I ja by bol vyskočil, Ale som sa potočil. Poza bučky, poza peň, Poďže bratu, poďže sem: Poza bučky a klady, Tancuj, šuhaj, kýms mladý. Poza bučky, poza peň, Vyberiem si, ktorú chcem: Vyberiem si devečku, Ako bielu ovečku. Vyberiem si za ženku Bystrú, švárnu Slovenku: Vyberiem si Ančicu, Čo vie variť žinčicu. (V „P. J. Šafarík Sb. pí. sl.“ II.)

182. Bačova žena a dcéra

Hore grúňom, dolu grúňom Ide bača s karabínom, A zelená bučina, :,: Bača driečnu ženu má. :,: Hore grúňom, dolu grúňom, Ide bača s karabínom, A zelená bučina, :,: Bača driečnu dcéru má. :,:

183. Starý bača

Ja som bača veľmi starý, Nedožijem do jari: Nebudú mi kukučky kukať Na tom mojom košiari. Hej džiny, džiny, džiny, :,: Hej džiny, džiny, džom. :,: Ani kukuk, ani sova, Ani sojka klebetná Nebude ma viac prebúdzať Lastovička štebotná. Hej džiny a t. ď. Ja som bača veľmi chorý, Nespôsobný na hory. Nevládzem už po vŕškoch chodiť, Ani ovečky dojiť. Hej džiny a t. ď. Ktože vás už ovce moje Poženie na tie hole? Bude s vami k studničkám chodiť, A do chládku vás vodiť? Hej džiny a t. ď. Kto zachráni vás od škody, Keď prídu zlé nehody? Kto vás bude od vlkov brániť? Kto jahňatká vám chrániť? Hej džiny a t. ď. Už ťa nechám dobré bydlo, Už odložím cedidlo! Zložím baltu aj sekanec; Smrť ma vedie na tanec. Hej džiny a t. ď. Stíchly spevy po lučinách; Smutno, ticho v dolinách, Stíchly gajdy aj fujary: Nežije bača starý! Hej džiny a t. ď.

184. Porukomie bačovo

Hopsa, Zuzka, srdce moje, Keď ja zomrem, všetko tvoje: Nohavice, župica I barania čapica. Obušek, balta, osekan, Tulec, tešinka i čakan. I tá stájna drevena A v nej krava červená. Ty maj bydlo na salaši, Kde bývajú i valasi, Syr, brindza a žinčica, Toho najedz, napi sa. Ovce cez deň trirazy doj, Pri dojelnici sama stoj; Žeň na lúku hned z rána, Bude hustá smotana. Z lúky zažeň do bučiny, Kde je mnoho ostružiny, Potom tam u studničky Napoj kozy, ovčičky. Pre zlodejov a pre vlkov Nechávam ti k ovciam päť psov: Belku, Tisu, Zahraja, Bodríka a Lapaja. Tieto dudy s trima hučky Nech si vezme syn do rúčky, A na nich si pohráva, Keď sa času dostáva. Krpce moje daj žobrákom, Kapsu pohrebním spevákom: A kňazovi jahničku Za mú hriešnu dušičku. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

185. Drotár

Já sem dobrý remeselník z tej Trenčanskej stolice, Po mestečkách, po dedinách chodím drotovat hrnce: Tu mne všudy chcejú míti, Kde majú hrnček rozbitý. Já sem dobrý remeselník z tej Trenčanskej stolice, Po mestečkách, po dedinách chodím drotovat hrnce! Ženičky ma veľmi ľúba, nebo sem chlapík herský, Když která co drotovat dá, k tomu sem veľmi frišký. A že dobre drotovat znám, Dobre si i platiti dám. Já sem dobrý remeselník a t. ď. Když si já idem po meste, tu mne volají dívky: Hej! sem! můj lúby drotári, poďte drotovat hrnky! Já si sadnem, odrotujem, S děvčatky si požartujem. Já sem dobrý remeselník a t. ď. Drotár sem ja, drotár budem, drotárem chci zostati, A když půjdem po ulicech, tak si budem zpívati: Hrnce, misky i randličky, Dajte drotovat ženičky! Já sem dobrý remeselník z tej Trenčanskej stolice, Po mestečkách, po dedinách chodím drotovat hrnce. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

186. Študentská

Chlapci buďme veselí Jako mucha v kyseli; Matka pošle co mi třeba: Másla, mouky, peněz, chleba, Sic ji všecko rozprodám. Študenti! ač i nouzy máme, Kdo se stará, nechť se stará, My se nestaráme. Když se mi dým z ust vine, Nedbám, co svět zahyne; S dýmem mizne všecká péče, S ním mi mladost volno teče, Až se k hrobu dofajčím, Študenti! pekný život máme, Kdo se stará, nechť se stará, My se nestaráme. Ach, co jen z tebe bude? To mi matka vždy hude. Co jen chcete, ze mne máte, Kněze, pána vychováte, I na vojnu husára. Študenti! k všemu se chystáme. Kdo se stará, nechť se stará, My se nestaráme. Přátelé prozpěvujme, Vesele poskakujme; Dosti sme se namučili, Moudrost do dna vycedili, Zahoď knihy do kouta! Študenti! v kartách se kocháme, Kdo se stará, nechť se stará, My se nestaráme. Kdože mi dnes rozkáže? Kdo mi zlou tvář ukáže? Aneb strmo do mne skočí? Pozřem mu i já do očí. Dnes si ty pán i já pán. Študenti! svého ducha máme, Kdo se stará, nechť se stará. My se nestaráme. (Ján Chalúpka.)

187. Raňajšia novinka

Čierne oči choďte spať! Bo musíte ráno vstať. Ráno, ráno, ráničko, Keď vychádza slniečko. Už slniečko vychodí, Má Milá sa prechodí, Prechodí sa po rynku, Donesie nám novinku; Novinečku takovú, Že na vojnu verbujú. Keď verbujú budú brať: Škoda chlapcov na stokrát! Dajú koňa i šaty, I klobúčik rohatý. Za klobúčok pantličku A ku boku šabličku. (V „P. J. Šafarík, Sb. pi. sl.“ I.)

188. Volanie do zbroje

Pod Tatrou zástavy vejú, Kráľ náš ide v boje, Za ním, kto je pravý Slovák, Do zbroje, do zbroje! Hej pastieri dolu z hole, Sem sa, sem roľníku z role, Kráľ volá, tvoj volá kraj, Pod zástavy ruky daj! Do boja slovenské rody, Ostrú šabľu k boku, Hore sa na bujné kone, Do táboru v skoku: Vôkol Kráľa šíky spojme, Pri ňom skalopevne stojme. Ku obrane vlasti nás Volá Kráľa svätý hlas! S Bohom vlasti, ľúba mati, Zbroje nezložíme, Len keď vencom slávy svoje Sluchy ovenčíme: Keď o zem vrahom udreme, Lebo v obeť ti padneme, Hej my dáme svetu znať, Že si hodná synom mať. Keď padneme, veď našu krv Slovenská zem vpije; Keď ju vpije, vo kvet nový Zase sa rozvije: Mužný boj, Rodáci, bime, Vďačne za náš kraj padnime, Krásno je krv vernú liať Za vlasť, našu svätú mať. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)

189. Volanie do tábora

Preletel sokolík nad tichým Dunajom: Zaplakalo dievča nad svojim šuhajom. Vyšvihla sa rybka nad tichou vodičkou: Smutno šuhajovi nad jeho Aničkou. Dve srdiečka plačú, v slzách sa kúpajú, Bolestne sa lúča, žes’ neuvídajú. Dva rôčky minuly, čo sme sa poznali, Jako matka s deťmi sme sa milovali. Či čuješ tie hlasy aj zdola aj zhora? To mňa strápená vlasť volá do tábora. Čisté, verné dievča milo je milovať, Ale ešte milšie za národ bojovať: Srdce je do smrti, ale potom zhnije, A vlasť slávou skvelou môj život ovije. Ty si len samotná a tam národ celý, Vidíš, jak lietajú nad ním divé strely! Keď sa z boja vrátim, muky vlasti skončím, Potom ťa svadobným venčokom ovenčím. Šuhaj sa odberá, sadne na koníka, A Milá len plače a bolno narieka. Jej plač sa ozýva temno po doline, Až medzi jedlami docela zahynie. (Ján Matúška.)

190. Odbierka

Ej hora, hora, hora vysoká! Kto ťa bude hora rúbať, Keď ja budem maširovať? Ej hora, hora, hora vysoká! Ej lúka, lúka, lúka zelená! Kto ťa bude lúka kosiť, Keď ja budem šabľu nosiť? Ej lúka, lúka, lúka zelená! Ej žitko, žitko, žitko belavé! Kto ťa bude žitko žati, Keď ja budem v gliede státi? Ej žitko, žitko, žitko belavé! Ej vínko, vínko, vínko červené! Kto ťa bude vínko piti, Keď ja budem krv cediti? Ej vínko, vínko, vínko červené! Ej ruža, ruža, ruža kvetúca! Kto ťa bude ruža trhať, Keď ja budem v hrobe ležať? Ej ruža, ruža, ruža kvetúca! (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

191. Plač pri odchode

Ešte som len z koňa zchádzal, Už ma Milá vítala: „Vítaj, vítaj, duša moja, :,: Prenocuj tu do rána!“ :,: Ja som sa jej vyhováral, Že som už aj s koníkom; A ona si utierala :,: Sivé očka s ručníkom. :,: Neplač, neplač duša moja, Už je všetko darebno! Už je koník osedlaný, :,: Už ja musím na neho! :,: Ja na teba nezabudnem, Kamkoľvek sa obrátim; Asnáď mi to len pán Boh dá, Že sa z vojny navrátim! :,:

192. Prosba za Milého

Odpustite veľkomožní Pánové! A vyslyšte jedno dievča láskave: Chudobná som, s týmto prosbu začínam, Ani otca, ani matky viac nemám! Mám jedine môjho Janka milého, Mne od Boha ku pomoci daného; Toho ale za vojaka dnes vzali, Šabľu k boku, koňa k skoku mu dali. Môj Janík je za vojaka nie súci: Slabé prsá divý kôň mu rozmiesi; Doma ale robkať môže pomáli, Mňa si vezme, šťastný bude môj Milý!

193. Odhodlaný do vojny

Už dupoce kôň môj vranný Vonku, pekne osedlaný; Podaj Milá tu šabličku, Ta ja idem na vojničku. Nechoď Milý na vojničku, Nenechaj svoju Aničku; Vo vojne ťa dorúbajú, Kúska z teba nenechajú.“ Nedbám, čo ma dorúbajú, Nech len rodu pokoj dajú; Rodu pokoj a mne slávu, Rád položím za to hlavu! „A ja smutná zarmútená, Jako ruža opustená, Čo si počnem v samotnosti, Veď sa zájdem od žalosti!“ Nenariekaj duša moja, Veď len azda prídem z boja; A keď padnem v krutom boji, Potešia ťa bratia moji. Telo moje v zemi zhnije, Rod mi slávy vence vije, S Bohom tedy duša moja! Ak dá pán Boh, prídem z boja. Sedá Janík na koníčka, Brinkoce mu už šablička, Milá jeho horekuje, Smutno ruky zalamuje. (V „Slov. Pozorníku“ na r. 1846.)

194. Syn vojny

Som vojak od rodu, Vojanka ma mala; Nad mojou kolískou Zástava mi viala. Zástava mi viala, Trúby mi spievali, Víťaza mi otca Na vojnu volali. Hoj letely deti Slovenského rodu, Letely na vojnu Za svoju slobodu. Verný otcov koník Sám sa vrátil z boja: Zvädla mi od žialu Dobrá mati moja; Zvädla jako ruža Odlomená v kvete: Ostal malý Slovák Sirotou na svete. Zahynie na Tatre Lipka sama jedna: A bez dobrých duší Tá sirota biedna. Nedala mne zhynúť Tá moja rodina; Vzali ma sirotu Vojaci za syna. Vzali si ma vzali Za syna vlastného, Zo mňa vychovali Junáka švárneho. Oj dali mi oni Ostrú šabľu k boku; Dali mi koníka Bystrého do skoku. Koníka, aby som Tatárov naháňal, Šabľu, aby som im Hlavy o zem ráňal. A mne to pristalo V tom ich jasnom šíku, Jako v čate orlov Mladému orlíku. — Som vojak od rodu, Neumrem v pokoji; Umrem ja vo svätom Za môj národ boji. Za jeho slobodu, A za jeho slávu Vďačne ja položím Moju mladú hlavu. Neumrem na slame Umrem ja na koni, Keď z koňa poletím Šabľa mi zazvoní! Šabľa mi zazvoní, Trúba zaspieva mi; Vykopú mi jamu Vojaci šabľami. V tej jame večný môj Nocľah mi pripravia, Vojanskú zástavu Na hrob mi postavia; Vojanskú zástavu Svetu na znamenie: Že tam víťaz Slovák Slávne vzal skončenie! (Samo v „Orlovi Tatr.“ z r. 1846.)

195. Bojovník

Koníček môj hrdý vranný, Preberaj len nožičkami, Kým zájdeme za tú horu, Zpoza hory do táboru. Bubny hučia, trúby vreštia, Dajže Bože, dajže šťastia, Oceľ skáče od oceli, Rúbajú sa chlapci smelí. Rúbajú sa šabličkami, Strielajú sa gulôčkami, Gulky šable nasledujú, Chlapcom hlávky odfrkujú. Hudba zvučí, hrmia delá, Válajú sa mrtvé telá. Krv sa valí potokami, Kone hrabú nožičkami. Koníček môj bystrý, vranný, Už som celý dorúbaný, Hlavička ma páli, bolí, Rozťatá je na dve poli. Dvacať raz je dorúbaná, Pädesiať raz rozstrielaná. Koníček môj smutný, vranný, Chodže v moje rodnie strany: Choď povedať mojim zlatým, Že sa viacej nenavrátim. Povedz smutnej matke mojej, Aby v žialu, v biede svojej Za moju dušu úbohú Modlila sa pánu Bohu. Koníček môj smutný, vranný, Čo neideš v naše strany? Smutno ti ma opúšťati, Nemá kto ma zahrabati. Nebojže sa, keď sa zbudia, Zahrabú má dobrí ľudia, Vetrík príde, pozavieva, Zaplače, pieseň zaspieva. Žiale raňajšej rosičky Vylejú na hrob slzičky, Dajú lampy skvostné pánske Malé mušky svätojánske. (J. Kalinčiak v „Nitre“ III. na r. 1846.)

196. Padlý v bitve

Koníku môj vranný, od Kráľa mi daný, Už ma neponesieš, ja som dorúbaný. Mladá krv mi tečie, hrob ma volá tmavý, Už ma nepovedie k sláve vták dvojhlavý. Hen slovenská Tatra, tam bystrý Váh beží, Pri ňom v klasnom poli má dedinka leží. Maličká dedina, v nej dobrá rodina, Nikdy neprivíta víťazného syna. Dajte, bratia ohlas smutnému otcovi, Že som padol verný vlasti i Kráľovi. (Sam. Chalúpka v „J.Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

197. Pávi, voli, ovce, deti

Čiježe sa to pávi, V tom zelenom háji, V tej zelenej brezine? „To sa moje, tvoje, Čo som vychovala, Kým si ty bol vo vojne.“ Čím si jich chovala, Keď si nič nemala? „Tou zelenou trávičkou, Zelenou trávičkou, Studenou rosičkou, To sa moje mozole.“ Čiježe sa to voli, Majú zlaté rohy, V tej zelenej brezine? „To sa moje, tvoje, Čo som vychovala, Kým si ty bol na vojne.“ Čím si jich chovala, Keď si nič nemala? „Tou zelenou trávičkou, Zelenou trávičkou, Studenou vodičkou, To sa moje mozole.“ Čiježe sa to ovce, Majú liate zvonce, V tej zelenej brezine? „To sa moje, tvoje, Čo som vychovala, Kým si ty bol vo vojne.“ Čím si jich chovala, Keď si nič nemala? „Tou zelenou trávičkou, Zelenou trávičkou, Studenou rosičkou, To sa moje mozole.“ Čiježe sa to deti Pod tou našou pecou, Ej také maličičké? „To sa moje, tvoje, Čo som vychovala, Kým si ty bol na vojne.“ Čím si jich chovala, Keď si nič nemala? „Tou varenou kašičkou, Varenou kašičkou, Studenou vodičkou, To sa moje mozole.“ (V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)

198. Počo domov?

(Liptovská.)

Statky, nedostatky, Nemám otca, matky, Nemám koní, volov: Počo pôjdem domov? Nemám kury, husy, Všetko mi tchor dusí, Len jedno teliatko, Aj to nebožiatko!

199. Štyry čiastky roku

Na svite štebocú lastovičky: Šuhaj ženie z domu ven kravičky, Dievča vije veniec, Píštalku mládenec Z vŕby krúti. Pred našim sa domom lipa puká, Kukučka v zelenom háji kuká; Koľko mi rokov dáš, Kým pôjdem na sobáš? Povedz, keď znáš! Leto prepelica oznamuje, Novému sa chlebu ľud raduje, Otec jačmeň kosí, A syn snopy nosí Do hromádky. Ta dolu, ta letia divé husy, K vinobraniu dolniak nože brúsi, Horniak repu kope, Dievky trú konope Pri mesiačku. Vrabce lačné letia do stodoly, Šuhaj senom krmí tučné voly, Nevesta len prede A svokruša zrebe Kolo peci. (V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)

200. Jeleň

Videli sme jeleňa, Videli sme ho, Videli sme ho, Videli sme ho v noci. (V ostatních slokách miesto „videli sme“ spieva sa:) Postretli sme Chytili sme Zabili sme Varili sme Smažili sme Krájali sme Jedli sme my jeleňa a. t. ď.

201. Gajdoš

Lebo mi zadudaj, lebo mi dudy daj, Nech si ja zadudám cez ten zelený háj. Ej bol to gajdoš, Gajdoval za groš Od dediny do dediny A to vždycky tiny diny Tu ty máš, môj gajdoško, tu ty máš groš; Vydaj mi dva krajciarky, krajciar máš dosť! Tu ty, tu ty, na tie dudy, Tu ty, tu ty, na tie dudy, Tu ty máš, môj gajdoško — a t. ď.

202. Smädní speváci

Už sme se dosť naspievali, Už nám dačo dajte, Hubenky sa vysušily Napiť sa nám dajte! Dajte vína, lebo piva, Lebo goralenky, Aby sa nám ovlažily Tie naše hubenky!

203. Gazda a víno

Náš pán gazda, dobrý gazda, Dobré víno dáva A my z jeho lásky Pime z tejto flašky. Náš pán gazda, dobrý gazda, Dobré víno dáva!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.