ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

135

čitateľov

79. Andrejovi Trúchlemu-Sytnianskemu (14. II. 1878)

v B. Bystrici 14/2 878^[956]

Ctený pane môj!

Posielam Vám tu predplatok 4. zl. aj príležitostnú 12/2 878 k slávnosti 60-ročného jubileum

A. K.

„U Kx x ov skáču žrebce — šelma, kto dnes spievať nechcel!“ Ej, hej! no jak? — do paroma! — keď mi Múzy nieto doma. (Bože ti môj premilený, či už nikde nič bez ženy?!) Odišla mi včera zrána podívať sa, vraj, z Balkána: jaký sa tam osud pradie, či už svieti kríž v Carhrade? — (Kde si) Volám na ňu telefónom: „Kde si, dievča? ber sa honom! Piesne treba — do sta hromov: po drôte mi stúpaj domov! (Nedívaj) A nejastri sprava, zleva na Gurku, na Skobeleva,^[957] bo tí majú mrcha oči — s dievčaťom sa hneď svet točí.“ Tu mi ona telefoní: „Nemáš drôtov ani koní!“ — Čo tu, reku — pýtať Peja, (jubilantov poetický koník)^[958] čo nosieva na Mateja? — Ale kým ten s ňou docuhá, zatiaľ bude slávnosť druhá. — Vtom sa ozve z telefóna, čujme! čo to spieva Ona: „Na Balkáne piesne hudú: boli časy, ešte budú! — Na vrchholi sniežik svitá a v údolí ruža skvitá. Ej, bože! jak krásne je to — hore zima, dolu leto! Od Adrie vietor veje, od Carhradu hurrá! zneje, na Žofii kríž sa skveje:^[959] slávne časy — slávne deje! Šťastný človek ten, vo dvoje, čo v nich slávi deje svoje! — Ach, a u nás! — — nuž — tie isté obrazy nezvadlé svieťa jako maľovidlá v čarovnom zrkadle. I u nás jak za Balkánom slávno hurrá! zneje: na našom sa Hrdinovi šiesty krížik skveje: i u nás, jak na Balkáne — hľaď v tej Jeho tvári — jasná sa tu zima s letom teplým milo pári. Na temeni sniežik svitá a na líci ruža skvitá! — Hojže bože! poprajže mu, popraj, bože milý! ku krížom tým nové kríže, no i nové sily! Nech uvidí, keď i u nás jedným pekným ránom zavíta k nám slobodienka jako nad Balkánom, keď i u nás právo sa raz víťazstva dobije: pravda od dvier pôjde za stôl, krivda — do Ázie! —

(Meno monografične.)^[960]

Slávnosť Vám opisovať nejdem, bo som do konca tam nebol — a viem len to, že bola. Z národnieho stanoviska to udalosť smutná i veselá. Bojovníci šedivejú; — no chvala bohu, keď jich činy má kto sláviť a jich aj vskutku slávi. Na zdar!

P. P. Keď nemáte dač lepšieho, uverejnite túto pesničku čím skôr. Medzitým, keď ju uverejníte — dobre; ale keď ju aj nie — ešte lepšie.

Váš

oddaný priateľ

J B.

^[956]— Tri strany, 8°, signatúra M 105 A 35.

— Text listu redaktorovi Orla obsahuje aj báseň venovanú Adamovi Kardošovi (1818 — 1889), slúžnemu a neskôr advokátovi v Banskej Bystrici. Botto sa s ním veľmi priatelil. Vo veršoch vtipne spojil ozveny s vtedajšou národnooslobodzovacou zrážkou Bulharov s Turkami na Balkáne. Trúchly uverejnil báseň v Orle, 9, 1878, s. 42 — použil aj poznámky Jána Bottu zo záveru listu ako redakčný perex. Báseň s názvom Na 60-ročné jubileum A. K. vyšla neskôr aj v Bottových Spevoch 1880. Ozdobný exemplár originálneho rukopisu tejto básne má vo svojom fonde vnučka Adama Kardoša (po matke) Helena Hegerová-Nováková v D. Kubíne. Rukopis veršov v liste a vo Spevoch má menšie, nerelevantné textové odchýlky.

^[957]mená ruských generálov — hrdinov balkánskych operácií

^[958]Vysvetlenie autora (v tlači nerealizované).

^[959]V tlači vvsvetľujúca úprava: na Sofii, t. j. na carihradskom chráme múdrosti i v bulharskom hlavnom meste.

^[960]jednopísmenne (lat.): Botto chcel byť podpísaný len skratkou „B“ (tak aj realizované v Orle)

— Trúchly často písal Bottovi a žiadal ho o príspevky do Orla. Zachovalo sa jeho jedenásť listov z rokov 1867 — 1876. Z posledného citujeme: „Ctený priateľu! Bojte sa ma! Nedám Vám ani v noci ani vo dne pokoja, kým ma nevyslyšíte!! Siahnite do stolíka a pošlite mi piesenku do č. 1. O. lebo bez Vašej básne nevyjde č. 1. ani na Vida! Nežartujte! Znáte, že som Sytniansky. S Bohom!! Váš nespokojný pokušiteľ Ondrej. Prievidza 5. 1. 1876.“ Na poslednej strane sa zachoval Bottov zápis ceruzou — zrejme prvé náčrty veršov (porovnaj ich uverejnenie pri komentároch k vydaniu jeho Čachtickej panej, Bratislava, 1978, s. 141).

— Časovo sem priraďujeme aj časti z memoárov Sama Medveckého Rozpomienka na Sama Chalupku (Slovenské pohľady, 1887, č 10; pretlačené v knihe S. Chalupku Mor ho!, 1953, s. 107 a 110). Medvecký totiž spomína, že na návšteve v jeseni 1879 sa u Chalupku zúčastnil aj Botto: „Ja som mal šťastie cestovať na druhom vozíku s naším nezabudnuteľným pevcom Bottom. Cestou, ináč málovravný, Botto sa stal veľmi zhovorčivým, pospomínal levočské školské časy, ako tam mládež úsilne sa vzdelávala; spomínal na čas revolúcie, za ktorej študoval v Pešti na technike; pripomínal, že základ k spisovateľskej činnosti obdržal v Levoči a ako praktikant, ako praktizujúci inžinier sa vždy vzdelával čítaním básnických, kultúrnohistorických diel vzdelanýah národov, menovite slovanských poetov, a že zvláštne štúdium venoval pri meračkáah, komasacionálnych trampotách, samému ľudu. Ako inžinier pracoval temer výlučne v krajoch Slovákmi obývaných, a div divúci, že i keď bol inžinierom pilným, svedomitým, spoľahlivým, i pri tomto prozaickom zamestnaní do posledného dychu zachoval si veľmi vzletnú, poetickú náladu… Pri tejto idylickej zábave obzvlášť zaujímavý rozhovor viedol Samo Chalupka s Jánom Bottom o prostonárodnom a ľudovom básnictve, pointujúc vše jeden, vše druhý významné odtienky jedného i druhého básnenia, predstavovali sa nám tu ako výteční reprezentanti obidvoch smerov.“

— Na toto miesto komentárov zaraďujeme aj údaj o poslednom zachovanom liste Dobšinského Bottovi zo 6. 12. 1879. Ide o odpoveď na Bottov list, ktorý sa v Dobšinského fonde už nenašiel. Je to škoda o to väčšia, že mu Botto podľa Dobšinského odpovede písal o príprave svojich Spevov do tlače po iniciatívnom prvom návrhu Rudolfa Pokorného. V liste mu Dobšinský sľubuje poslať tabak a píše o sebe. „Kedy stačím, píšem ďalej Povesti a čakám, či dač bude z toho nášho odberateľstva, abych potom písal ďalej, kým para postačí. Boli sme nedávno v Sirku, kde sme si Ťa spomínali. Môj otec ešte len teraz chlapí sa na svoj 83. rok; ač neviem, ako teraz preskakuje vršok do Turčoka. Na koho si len pomyslíš, každý Ti je teraz zdravý tu okolo; to robí bieda a nedostatok, že sú ľudia zdravší. Nuž dobre sa už len maj a spomeň, že máš a môžeš dakedy aj písať. A s tlačou básní Tvojich akože si?“

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »