Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

I

Na pravom brehu Maruše leží živé mestečko Orod. Tu sa zriekol dňa 11. augusta 1849 krajinského vladárstva Košút a oddal politickú i vojenskú správu Görgeymu, tu sa skončila i krvavá smutnohra, myslím odpravenie trinástich dôstojníkov revolucionárskeho vojska. Na druhom brehu Maruše leží nepatrný zámok, ktorého cisársky veliteľ, Berger, za dlhý čas vzdoroval honvédom, mesto hodne rozstrieľal a konečne kapituloval. Orod za povstania mnoho trpel, od toho času mesto toto stalo sa však krajším, živším a takrečeno strediskom dolnozemského obchodu, k čomu mu veľmi dopomohlo to, že je tam uzol železničného spojenia Sedmohradska s Uhorskom.

Keď kráčame mestom od severu na juh, na pravej strane tržiska vidíme kostol s kláštorom minoritským, ďalej ohromný hostinec „Ku bielemu krížu“, potom rad veľkomestských sklepov a viac bočných ulíc. Do poslednej z týchto zabočíme a otvoríme prvé dvere naľavo. Sme vo dvore; široké nádvorie je dobre vyvozené pieskom a vysadené stromoradím, presnovaným plynovými cievami, ktorých večerné plamienky zďaleka ligocú sa sťa tie bledé hviezdičky na oblohe. Popod stromy sú porozkladané stoly, s červenými a modrými obrusmi pre pospolitých, s bielymi pre významnejších hostí. Je to takzvaný mestský hostinec s dvorom, usporiadaným na prijímanie hostí v lete. Slnce zapadalo, keď sme vkročili do tejto záhrady. Po krátkom rozhľade sadneme k jednému zo stolov a ihneď dostaví sa sluha — driečny to šuhaj — a riekne:

„Čím smiem slúžiť?“

Nediv sa, milý čitateľ, že nás oslovil v našej milej materčine, lebo v Orode tak počuješ v triede sluhov a nájomníkov zvuk slovenčiny, ako v Pešti. Sluha dobre vedel, že my nepokladáme za hanbu verejne hovoriť po slovensky, a preto nás ňou vždy oslovil.

„Piva mi doneste!“ odvetím a hľadím napravo, naľavo, či nezočím dakoho známeho, ale vidím samé neznáme tváre. Zadumaný sedím pri svojom pive a v zadumanosti svojej zablúdil som na krídlach rozpomienok do minulých časov, keď som po prvý raz bol v Orode.

Bolo to roku 1849 v mesiaci auguste, keď meteor povstania klonil sa k pádu. Bol som vtedy spolupracovníkom úradných novín. Počiatkom augusta sa pošuškávalo, že Košút v zámku vymenoval Görgeya za diktátora a tento že sústredí všetku moc vo svojich rukách. Jedného dňa sišiel sa celý redakčný personál k pretriasaniu otázky, čo bude s nami, keď nám už dva mesiace riadne neplatili. Vyslali sme dvoch zo spoludruhov svojich k ministrovi Szemeremu, ktorému sme boli podriadení, aby nás poučil o stave veci. Naši vyslanci vrátili sa s odvetou, aby sme sa v nasledujúci deň o dvanástej dostavili k nemu.

Boli sme už pred dvanástou v úradnej svojej miestnosti, ktorej obloky hľadely na ulicu. A čo vidíme z oblokov? Kočiare vystrojené na dlhú cestu. Do prvého z nich sadnul Košút s Battyányim, do druhého Szemere s Vukovičom. Čo to? Kam tí idú? Naši vyslanci ponáhľali sa k bytu ministrovmu, ale tam našli všetko zavreté; i dozvedali sa, či nám nenechali nejakú listinu. Ale zhola nič. Čo tu robiť? Zhabali sme pokladnicu časopisu, s peniazmi sme sa priateľsky podelili a každý svojou pošiel stranou. Ja, vrátiac sa na hospodu, premýšľal som vo svojom chatrnom byte o márnosti svetskej slávy. Vtom chvatne vbehne do izby úradný sluha a riekne:

„Pane, nech sa ľúbi razom do úradu!“

„Nehovorte do sveta!“ odvetím.

„Nie, nie, pane, od Košúta prišiel rukopis s nariadením, aby sa razom tlačil.“

Idem do úradu, a vskutku bolo tak, ako tvrdil sluha. Bola to proklamácia k maďarskému národu, v ktorej Košút vojenskú i politickú vládu skladal do rúk Görgeya. Sotvaže listina táto vyšla zpod tlače, už mi bol doručený Görgeyov rukopis, v ktorom oznamuje, že si želá vyprostredkovať pre krajinu pokoj…

Potiaľto som, hľadiac do pohára, prišiel v rozpomienkach svojich, keď ma neočakávane vyrušil akýsi pán, predstaviac sa mi s priateľským úsmevom: „Ráčte dovoliť, pane, či nemám šťastie s pánom N.?“

„Na službu; s kým mám česť?“

„Ja som Petor Sielnický.“

„Čo? Petor Sielnický? Ty si to, Petrík ľúby? Kde si? Čo si? Ako si?“ Vzájomne sa hrnuly otázky a odpovede, až si konečne môj bývalý dobrý priateľ sadol ku mne pod zimozeleň a náš rozhovor vzal logickejší smer.

„Tak ty, Petrík môj, si v H. M. V.?“

„Bohužiaľ, tam!“

„Ešteže bohužiaľ! Istotne máš dobre mastný úrad, si ctený a vážený?“

„Horká tvoja vážnosť a mastný úrad; živorím, sťa medveď v zime.“

„Do hroma! Ako to možno? Ty, ktorý si sa v štyridsiatom ôsmom a deviatom roku i pri svojej mladosti vyznačil v úradoch štátnej financie, ty by si dnes nemal promociu?“

„Tak by malo byť, ale je nie tak. Pod Nemcom nemohol som napredovať sťa odbojník, a teraz nemôžem k ničomu prísť ako pansláv.“

„Choď mi so svojím panslávom! Krv vo mne vrie, keď počujem taký nesmysel. Ale aká to náhoda, Petrík ľúby, s tebou sa sísť, a práve tu v Orode! Pravda, tu sme sa videli napokon, ak sa nemýlim, 11. augusta 1849?“

„Ach nie; pod Világošom 13. augusta.“

„Pravdu máš: keď sme slzili nad svojou vlasťou a pustili sa do sveta, ako kurence bez matky.“

Rozhovor náš nemal konca kraja, najmä však osud môjho priateľa taký je dojímavý, že som si umienil s jeho privolením ho uverejniť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.