ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď bol raz Julo Andrássy v delegačnom zasadnutí povedal: garantujem, že za päť rokov nebude vojny, svet rozlične ponímal jeho proroctvo. Jedni hovorili posmešne o prorokovi, ktorý tak zje kúsok chleba ako ktorýkoľvek smrteľník, iní obdivovali tak ďaleko do budúcnosti vidiaceho diplomata. A v tom predsa niet nič ani smiešneho, ani podivuhodného. Tak ako meteorologovia v telegrafickom spojení s celým svetom stojac podla výparov a vetrov vedia týždňom vopred počasie predpovedať, tak predvidia i diplomati nastávajúce udalosti. Tí, ktorí nie sú zasvätení do tajností európskych dvorných pomerov, bývajú často prekvapení neočakávanými udalosťami, ktoré nie sú pre diplomata ničím iným, ako následkami dávnych príčin. Tak sa myslí, že už pri podpísaní mieru vo Villa Franke bola sľúbená Rakúsku Bosna sťa náhrada za Benátky. Kedykoľvek potom vznikly mračná na obzore juhoslovanských národov, potrhlo to vždy nielen Viedňou, ale aj Budapešťou. Pracovalo sa potom v dvoch smeroch, vždy bola obrátená tá najväčšia pozornosť na slavianske kmene v Rakúsko-Uhorsku a bola vždy hotová sila zaujať Bosnu. Tajiť sa nedá, že v Uhorsku vždy dôležitý zástoj hrá národnostná otázka. Nie div, prevaha maďarského živlu je nie dostatočná zabezpečiť si budúcnosť, najmä v prípade, že by vznikly buď vnútorné, buď zovnútorné nepokoje. Všetka maďarská politika z ich stanoviska prirodzene ta smeruje: národnosti, keď nie inakšie, tedy násilne asimilovať. To je jej prirodzené právo, práve tak, ako keď sa majiteľ pozemkov snaží privlastniť si súsedné pozemky. Už potom, ako to prevedie, či pod spôsobom práva a spravodlivosti, a či použitím násilia, to je iná otázka, ktorú v diplomatickom práve vždy zdarný alebo nezdarný výsledok súdi. Na príklad, ktože pripisuje Nemcom na zlú stránku, že ponemčili Vendov, Pomoranov, Lužičanov, Poliakov atď. Nikto, najmenej dajaký diplomat, najviacej ak ktorý poeta alebo oduševnený slaviansky národovec. Tak bude aj maďarskú politiku súdiť výsledok; ak sa im podarí zveľadiť svoj kmeň a zmaďarčiť uhorské národnosti, budú pred celou Europou hrdinským národom, majúcim duchaplných diplomatov, ak sa im nepodarí dosiahnuť tohoto úmyslu, vyhlásia ich za bláznov, ktorí mohli v láske a svornosti žiť s inými v krajine obydlenými národami, ktoré by im hegemoniu i tak boly prepustily. Pravda, mnohému zdá sa byť toto tvrdenie divným, ale je tomu vskutku tak: že potlačený, ale k samostatnosti a k voľnosti prišlý národ skoro zabudne na svoje utrpenie a stáva sa tým najnemilosrdnejším potlačiteľom, a to nielen Nemec, Maďar, Rumun, ale aj Slavian. Slováci by v postavení Maďarov podobne pokračovali. Či Chorváti od Srbov im privtelených nežiadajú, aby prijali ich národnosť? Výnimkou sú národy kramárske, kozmopolitické, ako na príklad Angličania v Amerike.

Odkedy Uhorsko má svoju samosprávu, čo ako ostro stály politické stránky jedna proti druhej, bol a je jeden bod, v ktorom sa stretajú aj najrôznejších náhľadov Maďari, a ten bod je: zmaďarčenie krajiny. Ako vraj Faraonove kočujúce plemä, hoci sa aj neprestajne hryzie medzi sebou, len čo sa mu naskytne príležitosť kupovať za päť prstov pekné veci, zabúda na svár a je svorným, jednomyseľným, úprimným; tak aj vláda, keď chce na sneme niečo previesť, alebo keď padajú jej akcie, predloží národnostnú otázku, a tu hneď nastúpi mier medzi stránkami, takže pretekajú sa o závod v zápale za spoločný cieľ: rozšíriť maďarstvo a zabezpečiť mu nadvládu. A táto jednomyseľnosť je iste chvalitebná, mohly by sa od nich učiť iné národnosti, lebo každá hmotná, duchovná, mravná, politická strata dá sa vydobyť a nahradiť, ale zavraždená a pochovaná národnosť nikdy viacej z mŕtvych nevstane.

Ako sme už spomenuli, počaly sa dvíhať na východe hromonosné mračná; bolo sparno a dusno v politickom ovzduší. Severný obor stal si ozbrojený na nohy, Srbi, Černohorci, Bulhari ostrili handžáre, čistili pušky, len iskierka mala padnúť a pušný prach mal rachotom pustošiť na všetky strany. Diplomatickí jednatelia behali z jedného sídelného mesta do druhého, telegrafické šifrované zprávy lietaly od veľvyslancov k ministrom zahraničných vecí, zasvätenci prezerali tajné akty tajných smlúv, prirodzene, že sa ani Rakúsko-Uhorsko nemohlo ľahostajne dívať na udalosti na východe: týkaly sa ony našej dŕžavy už ako bezprostredného súseda, tým viac, že ona mala sa zúčastniť na koristi. Prv však, ako by sa bola zúčastnila na týchto pohyboch, bolo potrebné znivočiť všetky tie dielne, v ktorých tvorily sa sympatie k Juhoslovanom a Slovanom vôbec, a to zničiť tak, aby nezostal ani kameň na kameni; bolo treba pohroziť domorodým Slovákom: mlčte, lebo vás zdrtíme svojou železnou rukou. Prvý krok k tomu urobila Zvolenská župa, tá župa, v ktorej je rýdza slovenskosť doma až podnes. Župa za župou osvojila si zvolenský prípis a všetky tieto prípisy sišly sa u ministra vnútra; boly ony vodou na mlyn, nuž a kto vie, či ruky, ktoré toto žriedlo otvorily, neboly spravované z tohoto ministerstva?

U ministerského predsedu sedelo spolu v porade celé ministerstvo. To by vlastne malo zostať tajomstvom, čo príde na pretras v ministerských poradách, lebo všetci zúčastnení sú zaviazaní prísnou prísahou k mlčanlivosti; no jednako často splní sa to porekadlo, že o čom traja vedia, to nemôže ostať tajnosťou; všetko vyjde na svetlo, ak ináčej nevyhrabe ho sliepka; že sa táto sliepočka často zjaví v podobe peknej ženskej, to patrí medzi slabosti ľudského pokolenia, ktoré v celej nahote opisovať nie je našou úlohou. Dosť na tom, podarilo sa vystopovať, čo a ako dialo sa i v tejto porade…

Ministerský predseda predložil stoličné prípisy, v ktorých vyzýva sa vláda, aby zničila hniezda panslavizmu. Že sa pod tými hniezdami maly rozumieť slovenské školy a Matica slovenská, to bolo čierno na bielom, a že s týmito prípisami súhlasilo ministerstvo, podporované slobodomyseľnou stranou, dá sa myslieť. No jednako počal hovoriť minister pravosúdia a riekol: páni moji, nie že by som si neželal toto zničenie, ale nech mi je voľno predložiť dve okolnosti. Predne národnostný zákon z roku 1868 nielen že dovoľuje v Uhorsku bývajúcim národnostiam školy stavať, ale zaväzuje i samotnú vládu brať ohľad pri stavaní škôl na jednotlivé vidieky a na reč v nich panujúcu; pri literárnom ústave máme aj to mať pred očima, že je on založený a potvrdený privolením jeho veličenstva. Potom však treba povážiť aj oportunitu, že či ozaj podobné pokračovanie nenatropí vnútorný aj zahraničný hluk? Či nevzbudíme nevôľu jeho jasnosti, a dole či to nebude mať škodný vplyv na voľbu poslancov do krajinského snemu, keďže treba vyznať, že vládu podporujúci poslanci sú vo väčšine v hornom Uhorsku volení čistou Slovačou? Či by sa zlu nedalo odpomôcť iným spôsobom, na príklad odstránením výtržného ducha učbárov a zariadením prísneho dozorstva, tak by bolo vyhovené aj všeobecnej mienke, aj zákonu.“

Na to odvetil minister kultu a osvety, náruživo hovoriac: „Principiis obsta, sero medicina paratur, keď ťa trápi vred, netrp, aby sa ďalej a ďalej jatril a bol zárodkom nových vredov, ale vytrhni hneď stržeň; to síce za čas bolí, ale tým urobíš bolestiam raz navždy koniec. Ja som tiež odhlasoval národnostný zákon, no bol to idealizmus môjho nadmier cteného a milovaného priateľa a predchodcu Eötvösa. Časy sa odtedy zmenily, vyrovnanie s Rakúskom nebolo ešte konsolidované, nedalo sa predvídať, ako to pôjde, teraz sme však pánmi situácie, a našou povinnosťou je, využitkovať každú príležitosť na zveľadenie Maďarstva. A potom, páni moji, ktože udržuje tie školy, ktože ich chce mať? Biedni luteránski kňazi, učitelia a vyhladovaní pravotári! Kdeže je šľachta a jadro ľudu? Toto všetko je s nami a za nás.“

Konečne ozval sa ministerský predseda: „Vec prosím vždy tak ponímať, ako sa má. Tu ležia pred nami stoličné prípisy, vyzývajúce nás, aby sme isté, uhorskému štátu neprajné ústavy dali zničiť. Tu treba predovšetkým vyšetriť, či je obžaloba nie bezzákladná, v protivnom páde nám treba i pri národnostnom zákone čím najprísnejšie pokračovať, lebo salus reipublicae suprema lex esto — dobro vlasti má byť tým najvyšším zákonom. Tu pri tomto vyšetrení máme a budeme pokračovať legálnou cestou, A ktorá je to? Literárny ústav dá sa zrušiť tou mocou, ktorou bol povolený. Čo sa týka škôl, tu nám zase treba do povahy brať, vlastne použiť autonomiu protestantov. Evanjelická dľa augsburského vyznania správa je povolaná v prvom rade vyšetrovať vec, konštatovať, že sa v obžalovaných školách skutočne nachodí, pestuje, rozširuje protivlastenecký duch, a keď sa to dokáže, bude celá vec prirodzene rozlúštená.“ Reč bola so súhlasom prijatá, už i preto, že slovo ministerského predsedu bolo a je smerodajným a rozhodujúcim; no jednako uznal za dobre minister pravosúdia poznamenať:

„A vtom prípade, že by sa cirkevná správa vzoprela a zdráhala nám ryby do saku nahnať, či nebude posledný blud horší ako prvší? Či nemáme aj to predpokladať, že mužovia jedného vierovyznania budú do jedného mecha dúchať? Či im dovolí spoločné vierovyznanie, za ktoré ich otcovia spoločne znášali mučeníctvo, aby brat žaloval na brata? Krem toho je tá protestantská autonomia labyrintom, v ktorom sa človek nevynajde a v ktorom každý v tú stranu ide a to robí, čo sa jemu ľúbi.“

Ministerský predseda žmurkal očima, čo toľko znamenalo, že mu je podobná protimluva nie milou, no pritom zachoval chladnokrvnosť a ironicky sa usmievajúc hovoril: „Ctený pán kolega môže byť výtečným znalcom práva a dejepisu, ale nedokázal sa byť psychologom a politikom. Predne by mal vedieť, že autonomia luteránov leží v rukách ľudí stavu svetského, ktorí vždy a vo všetkom majú prevahu, keď sa húfne zúčastnia v poradách, lebo oni či sú vyslaní či nie, môžu mať podiel neobmedzene. Potom by mal vedieť, že evanjelickým pánom cirkev na srdci neleží, a ich účinkovanie je natoľko platné, nakoľko sa im naskytne príležitosť vo verejnom poli zástoj viesť. Po tretie by mal vedieť, že človek, keď chce, aby bol pokladaný za niečo, čím je nie, stáva sa tým prepiatejším. Luteránski páni krem zadunajského okresu sú temer všetci slovenského a nemeckého pôvodu, ale Boh uchovaj toho človeka, ktorý by sa opovážil myslieť, že v ich žilách nekoluje krv sem prišlých Maďarov, a kto si takto zaprie národnosť, prečo by si nezaprel i vieru? Po štvrté by mal vedieť ctený pán kolega, že povyšovanie v úradoch, rozdávanie titulov, udelovanie vyznačení leží v našich rukách; či sú to nie dostatočné háčiky, aby sa zakvačil na ne hociktorý výtečník evanjelikov? A konečne má vedieť pán kolega, že je cesta už pripravená, dozorcovia majú už úpravy, ako pokračovať, dvaja biskupi sú naši a dvom ľahko zámku na ústa zavesíme.“

„Čo sa týče katolíckej školy,“ volal cele rozčulený minister osvety, „tá je na mojej starosti; ručím za to, že vyšší klerus nepovie ani slovíčka.“

Ešte jeden z ministrov prehovoril, podporujúc náhľady ministerského predsedu, hovoriac medzi iným takto:

„Schvaľujem mienku ministerského predsedu, a síce z dvoch príčin: načo by sme si pálili prsty my, keď nám pečené gaštany z ohňa vytiahnu sami evanjelickí páni? No pritom docielime aj niečo iného, uvidíme, ktorí budú brániť tie panslávske hniezda, a pri tej príležitosti môžeme hneď sostaviť menoslov našich neprajníkov.“

S tým bola otázka pokonaná, bol vypovedaný ortiel smrti nad slovenskými gymnáziami, ale bolo uzavreté aj to, že katom má byť autonomia. Keď porovnáme prenasledovanie evanjelikov v minulých storočiach s týmto dejom, presvedčíme sa, že mučitelia nikdy neriekli, že prenasledujú evanjelikov pre vieru, ale preto, že vraj evanjelici konšpirujú s Turkom. Nuž a či sa toto isté neopakuje dnes? Tým istým spôsobom, nie síce s Turkom, ale s Rusom —.

*

Divná to náhoda, i patronát veľkorevúckej školy mal poradu. Cestou stoličnej správy dostal od ministerstva financií dovolenie na zriadenie loterie v prospech školy; bolo to vtedy, keď aj popisovaná ministerská porada. Podobné protimluvy často najdeme pri vládach, ktoré sa však celkom prirodzene dajú vysvetliť. V kanceláriách financie nepadá na váhu, či je to slovenský, nemecký, rumunský alebo maďarský ústav, v prospech ktorého sa prosí o loteriu, tam sa vec považuje jedine s finančného ohľadu. V tomto prípade mala sa však vec cele inakšie. Nie veľkodušnosť, ani ľahostajnosť umožnila priaznivé riešenie prosby. Čitateľ presvedčil sa, že aj Sielnický bol v štátnej službe, a že keby sa bol koľko toľko pretvaroval, mohol sa vyšvihnúť na vysokú postať, ako to urobili iní, najmä pri financiách. Tu nemohli upotrebiť jednoduchých nedoukov, samorastlých politikov, zo školy vyšlých nováčikov, vyznačených odrodilcov, ale odborne vzdelaných mužov, alebo aspoň takých, ktorí mali pochop o národohospodárskej vede. Práve z tejto príčiny prevzala vláda úhrnkom úradníkov, ktorí slúžili pod Nemcom. Keď do úradu prišiel rodený Maďar, zdesil sa, čujúc tú nemecko-česko-slovensky znejúcu maďarčinu. No na oko odpomohlo sa aj tomu; na príklad Čížik vynechal posledné písmeno, a hneď znelo jeho meno správnejšie: Csízsi. Potkan pripojil si „i“, nad „a“ dal dĺžeň a zostal Potkánim. Stehlo vynechal „h“, vtisnul za „S“ písmenu „z“, predĺžil „e“ a „o“ a hneď znelo ľubozvučnejšie jeho meno: Sztéló. Buršák zmenil „u“ na „o“, za „š“ vtisnul „z“ a tak obdržal utešené meno: Borszák; a kto by smel pochybovať, že sú to nie čisté maďarské mená? Ba čo viac, veľactený starý pán Hunfalvi dokázal čierno na bielom, že všetky tie mená majú svoj pôvodný koreň vo finskej reči, a to je veľmi možná vec, lebo je tá reč práve tak pokrvná slovenskej ako maďarskej.

Dosť na tom, že pri ministerstve financií, a to práve v odbore žrebových záležitostí, bol odborovým radcom Roszári, menovaný pôvodne Rosár, muž to rozumný a opatrný, ktorý si zvolil za heslo výpoveď: si mundus vult decipi ergo decipiatur — keď svet klam žiada, nech je klamaný. Bol riadnym odberateľom Národných novín, ale pod menom svojho verného sluhu Jána Barana, ktorému tiež vyprostredkoval službu v ministerstve, pravda pod menom Barányi Jánosa. Keď čítal slovenské noviny alebo knihy, zásuvka v stolíku bola vždy otvorená, a keď ktosi zaklopal na dvere, časopis alebo kniha zmizla v zásuvke sťa Jonáš vo veľrybe. Tomuto mužovi bol doručený prosbopis veľkorevúckej školy vo veci loterie, aby referoval. Pán Rosár bol v rozpakoch, čo urobiť? Dobre vedel, ako asi smýšľajú v smerodajných kruhoch o slovenských ústavoch, s druhej strany hovorilo mu však srdce: človeče, teraz sa ti naskytla príležitosť urobiť čo to pre svoj národ. Konečne riekol sám v sebe: ty si úradník, teba viaže jedine zákon a nie maďarónsky duch, národný zákon z roku 1868 dovoľuje Slovákom postaviť a udržovať školy; zákon nezabraňuje loteriu: keď sa zaplatí akcíz — punktum. Týmto spôsobom bola potvrdená loteria v ten istý čas, keď nad slovenskými školami bol v ministerskej porade vypovedaný ortiel smrti.

Ako sme spomenuli, patronát veľkorevúckeho gymnázia mal poradu. Rokovalo sa o jednom aj druhom. Mnohí prejavovali svoju radosť nad tým, že vláda povolila loteriu. Jeden z prítomných poznamenal: „Ja len to tvrdím, ako som aj dosiaľ tvrdil, že vláda a vôbec rodení Maďari nie sú naši úhlavní nepriatelia, ale odrodilci.“

„Nuž a či odrodilci vplývajú na vládu?“

„Pravdaže tí.“

„Odpusťte, ale v tom som neveriacim Tomášom,“ odvetil prítomný farár Ch. „Prečože by si vláda dala odrodilcami predpisovať? Verte mi, páni moji, odrodilci sú len nástroj, sú len náhončí. Mám príležitosť kedy tedy obrátiť sa v smerodajných kruhoch, tam vychodí šidlo z vrecka. Aj toť nedávno vyslovil sa podžupan v istej spoločnosti: „My Slovákov nadmier ľúbime a práve preto žiadame si ich cele prisvojiť, aby boli s nami jedno, aby sa s nami samalgamizovali aj rečou.“ „Áno, veľkomožný pán,“ poznamenal som ja, „keď vlk zhltne barana, aj tí sú potom jedno.“

„Pravdu ráčite mať, velebný pán, lenže aj podžupan je čo? Nič inšie ako odrodilec.“

„Tak? Nuž veď ale keď je aj ten odrodilcom, kdeže potom máte tých rýdzich Maďarov?“

„Neráčte mi zazlieť, páni moji, keď pretrhnem tento váš ináčej zaujímavý rozhovor,“ riekol predseda, „ale čas uchádza a máme pred sebou dôležité veci. Predne lotéria; jej riaditeľ, pán učbár Z., nám objasní stav veci.“

Z. vyprával obšírne nám už známu radostnú zvesť, že prišlo povolenie; potom opisoval oduševnene tú horlivosť, s akou bola celá táto vec so strany slovenského obecenstva prijatá, ako sa hrnú so všetkých strán drahocenné výhry, rozličné krásnym pohlavím vlastnoručne zhotovené práce, ako sa prihlasujú odberatelia losov, slovom, že podujatie sľubuje prajný výsledok; reč bola s úľubou prijatá a na pamiatku vnesená do zápisnice.

Konečne oznámil predseda, že pán učbár O. mieni predostrieť istý vážny návrh. „Čujme! čujme!“ ozývalo sa so všetkých strán. O. začal takto:

„Tak sa zdá, ctený výbor, že by bolo na čase nášmu účinkovaniu otvoriť širšie pole. Na milióny sa počituje náš slovenský národ tu v Uhorsku, a čo je to tri gymnáziá pre toľkých? Život slovenský prúdi sa nielen tu v hornom Uhorsku, ale aj tam na juhu na dolnozemských rovinách. Mužovia, o ktorých sme súdili, že zahynuli pre náš národ, prihlasujú sa a prinášajú hojné obete a budia ľud k povedomosti. My sme povolaní postaviť sa na čelo tomuto pohybu, podporovať ich snahy a ukázať im cestu, ktorou môžu prísť k úplnému víťazstvu. A táto cesta neni nič iné, ako zakladať národné školy. Na Dolniakoch máme mestečko N., v Báčke P., v Nitriansku M., v ktorých môžu a majú byť založené štvortriedne gymnáziá. Podobné školy budú potôčkami, vtekajúcimi do nášho veľgymnázia, a keď bude potrebné, v B. postavíme tiež celé gymnázium. Mám česť predostrieť písomne podrobný rozvrh svojho návrhu, aby ho veľactený výbor preskúmal, osvojil si ho, potom ho jednotlivým dôverníkom odoslal a vyzval ich, aby v tomto smere účinkovali s nami.“

Všetko toto sa prijalo. Boli niektorí, ktorí krútili hlavami, ale mlčali, lebo veď aj oni želali si podobný rozkvet, ale tušili čosi zlého, a v tomto tušení mysleli: len by sme to, čo máme, mohli zachovať. A ich tušenie bolo odôvodnené; veď vieme, čo sa práve vtedy dialo. Keď horlivý O. navrhol zriadiť nové slovenské školy, v smerodajných kruhoch boly už jestvujúce na smrť odsúdené, ale ich znivočenie malo sa vykonať sťa samovražda, aby autonomia zavraždila dielo autonomie. Taká je vraj pravda, akou ju páni spravia.