ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hanes často navštevoval pána Fischera; divili sa tomu všetci spoluúradníci a to tým viac, že jeho nespôsobnosť v úrade bola všeobecne známa. Bez všetkého oznámenia boly mu otvorené dvere náčelníka berného úradu. Nejeden lámal si nad tým hlavu, ale sotva komu podarilo sa nahliadnuť do tajomstva, jedine Sielnický tušil, čo je za lubom, ale mlčal ako ryba.

Pani Fischerova tiež nechápala, čo by mohlo byť príčinou toho, že sa Hanes stal tak vzácnym u jej manžela. Často býval pozvaný na obed, na večierky a na domáce zábavy, k nemalej mrzutosti Maríne, ktorej bol na nevystátie, takže teraz urobila sa nemocnou, len aby nemusela byť s ním v jednej spoločnosti; no on nemal očí v dotieravom sa jej blížení.

Bola schôdzka u Fischerov. Marína prostosrdečne prosila matku, aby Hanes nebol pozvaný, tým menej, že Sielnický bol z domu vytvorený — ale všetko darmo, Fischerova nezlomná vôľa chcela to mať a tak aj nežné prostredníctvo matkino neprospelo. Marína premýšľala, ako by vyhla zábave; ale to nebolo možné, lebo veď ona diala sa pre ňu, aby sa vraj rozveselila, keď nejak so dňa na deň vädla a lekári nevedeli vyskúmať skutočnú príčinu chorľavosti. Radili vyrazenie mysli, ale pre ranené srdce nemá lekár receptu a apatéka medicíny. Maríne teda nebolo možné nezúčastniť sa zábavy, už aj preto, že jej dobré priateľky maly byť prítomné, i myslela: poručeno Pánu Bohu, už sa len podrobím svojmu osudu.

Hanes celý deň pripravoval sa na večierok, zovnútorne i vnútorne upravoval si toaletu, lebo sa rozhodnul otvoriť Maríne svoje srdce a v prajnom prípade uchádzať sa o jej ruku. Dobre vedel, že medzi Sielnickým a Marínou je ľúbostný pomer, ale jemu podobní ľudia sú obyčajne zaľúbení sami do seba a myslia, súdiac podlá samých seba: keď raz Sielnický stratil priazeň Fischerovu, jeho zaťom byť nemôže, a Marína len nebude chcieť zostať bez čepca. Ja vystúpim — myslel on — s vrelou láskou, a keby Marína aj odporovala, prísnosť otcova dopomôže k cieľu. Nemyslel, že oceľ dá sa síce zlomiť, ale zohnúť nie a že i nad oceľ silnejšia je láska i v tej najútlejšej deve. Pravda, človek bez charakteru, ktorý ako motýľ poletuje s kvetu na kvet, nevie, čo je úprimná, verná láska. Kto s vierou, presvedčením, národnosťou kupčí ako s tovarom a podľa vetru hneď sem, hneď tam obracia plášť, ten ani v láske stálym byť nemôže. Nuž a či deva šľachetnej povahy, akou bola Marína, mohla by srdce svoje dať odrodilcovi, ktorý zaprel vieru, jazyk rodičovský? Či sa nemusí báť, že je ten schopný zaprieť i svoju milenku, verenicu i ženu? Hanes však bol priobmedzený a skazenejšieho srdca, než by bol prišiel na takéto myšlienky. On netrpelive čakal chvíľu, v ktorej kľakne na kolená pred Marínou a prisahať jej bude lásku i vernosť.

Marína, nakoľko sa dalo, vyhýbala Hanesovi, aby s ním vôbec neprišla do styku, ale konečne, ako vzdelaná osoba, kým on neprekročil medze slušnosti, nemohla ho, hoci ho v srdci nenávidela, verejne obrážať, tým menej, že jej nikdy neublížil, ba naopak, choval sa k nej s najväčšou úctou. No v jeho blízkosti necítila sa nikdy dobre, lebo vedená svojím citom, prehliadla jeho srdce a i pod maskou videla v ňom podlosť. S týmto citom často stretáme sa u ušľachtilých žien, ony o podlom človeku na prvý pohľad povedia: protivný človek, a keď sa spýtame prečo, odveta znie: ani sama neviem, ale človek ten nemôže byť dobrý.

Hanes, dôsledný v svojom predsavzatí, hľadal pri zábave všemožne príležitosť, aby s Marínou nadpriadol rozhovor. Sledoval každý jej krok, a keď sa ona, ani sama nevediac prečo, odstránila do bočnej izby, razom bol pri jej boku a riekol:

„Slečinka, tak sa zdá, vy mne vyhýbate.“

„Prečo by som vyhýbala? Idem po svojom.“

„Ale ja by chcel ísť po vašom, i po svojom.“

„Neviem, že by sme mali spoločné ciele.“

„Ach, ba áno! Ak vaše útle srdce súhlasí s mojím srdcom, tak by sme mohli mať spoločný cieľ.“

„Tomu nerozumiem.“

„Ach, ale ja rozumiem. Vaša krása, slečna, vaša duchaplnosť, vaša milosť okúzlila ma nad všetky milosti, ja bez vás nemôžem žiť. Tu padám na koleno pred vami a chcem byť vaším otrokom. Nezavrite predo mnou raj zemského blaha. Nadzemská deva, vyznaj pred Bohom, že budeš mojou!“

Marína nemohla pochopiť tú dotieravosť. Ona ani jedinkým pohľadom neposmelila Hanesa k podobnému výstupu. Pred ňou stál v duchu Sielnický, po ktorom túžila, za ktorého mnoho trpela, najmä odtedy, ako ho prísnosť otcova vytvorila z domu. Hnevom sa všetko v nej triaslo, až konečne s opovržením zvolala:

„Vaša dotieravosť prekračuje najkrajnejšie medze slušnosti. Kto vás oprávnil k podobnému výstupu? Cítim sa urazenou, že sa človek vašej povahy opovažuje predpokladať o mne, že by som s ním mohla vstúpiť do blízkeho pomeru. Ak len ako mak citu máte, razom opustíte náš byt a nikdy sa mi neukážete na oči.“ To rieknúc opustila izbu.

Hanes bol bez seba. On, keď bol aj pripravený na odpor, tak prísne a podľa jeho mienky tak urážlivé napadnutie neočakával. Privykol na rozličné nápady a urážky, ale to všetko striasol so seba, teraz si však sotva vedel rady; len jedno cítil: že tu nemá miesta zostávajúceho. Poobzeral sa tedy napravo, naľavo a uvrzol bočnou izbou, ako by nikdy nebol u pána Fischera býval. Vyšiel na ulicu; svet točil sa s ním sťa mlynské koleso. Keď prišiel trochu k sebe, začal rozmýšľať o stave veci a polohlasne mumlal: „Nie, to sa mi ešte nikdy neprihodilo. A toho všetkého príčinou je ten horenos, ten Sielnický, ten, jedine ten, lebo on omámil hlavu dievčaťa. Počkaj, panáčik, to nezostane bez pomsty! Vyzvem ho, posekám ho, zastrelím ho! Ale nie, tak by mohol ja v obeť padnúť. Čo urobím? Aha, už viem! — tak skorej prídem k cieľu, pána Sielnického odstránime, urobíme nemožným, pritom vyzískame priazeň pána Fischera a sebe zabezpečíme krásnu budúcnosť. Keď sa slečinka nedá skrotiť, Sielnický musí padnúť a Hanes napredovať.“

Čo chvíľa bol plán hotový. Pozrel na hodinky, minula práve ôsma, ale pozrel aj na istý oblok a videl, že ten bol osvietený.

„Dobre je, Sielnický je doma, hneď prikročíme ku práci.“

Zastavil sa na chvíľu, aby všetkých päť smyslov usporiadal, a ako herec pred vystúpením, premýšľal v krátkosti o svojej úlohe. Zaklope na dvere a na ozvenu „ďalej“ vkročí do izby.

„Pán Sielnický, u pána Fischera večierok, a vy doma?“

„Áno, doma.“

„Bezpochyby ste i vy tak urobili, ako ja, a neprijali ste pozvanie.“

„Nebol som pozvaný.“

„Vy že ste neboli pozvaný? No, to je hrozná vec. Verte mi, pán Sielnický, to je nie na vydržanie s tým naším šéfom, a čo viac, ten človek je durch und durch schwarzgelb. Pomyslite si, on sa vyzvedá o jednom, o druhom. Počkaj, myslím si, mňa na lep nelapíš, ja sa ti za nástroj udavača použiť nedám. Toť nedávno sa ma opytoval, či som sa aj ja zúčastnil u Jazveckých na meninách a že čo kto tam hovoril? Ja tajil som všetko a neriekol som ani slova. Môžete veriť, pán Sielnický, v ošklivosti mám celú nemeckú vládu a prajem si, aby Uhorsko povstalo a stroskotalo toto absolutistické jarmo.“

Sielnický počúval, ale nič neriekol, pritom však bystrým okom sprevádzal posunky rozhadzujúceho sa človeka. Tento však, nečakajúc na odvetu, ďalej a ďalej trkotal, konečne sa bedlivo poobzeral, či niet svedka, a potom dôverne pokúšal Sielnického:

„Iste ste zasvätený do povstaleckých plánov, ktoré, ako sa pošuškáva, organizujú sa tuším pod náčelníctvom Almášiho; či by ste ma nezasvätili do tajomstva? Prísahou sa zaväzujem, že nielen nestanem sa zradcom, ale že vlastenecký podnik budem všemožne podporovať.“

Sielnický sedel ako na tŕni; poznal človeka, vedel, že prišiel ako vyzvedač, ľahko mu mohol strhnúť náličnicu a povedať: odíď, satane! Ale zachoval chladnokrvnosť a vážne povedal: „Pán Hanes, ja svoje zásady nikdy nezapriem; to môže vedieť celý svet, že krajinskú samosprávu pokladám za najlepší spôsob vladárenia, ale na povstaní proti terajšej vláde, ktorej som prísahou zaviazaný, nemám nijakého podielu, ani mať nebudem. Ak sa stane zmena prirodzeným spôsobom, nepoviem, že mi nebude vítaná, ale odbojníkom a krivoprísažníkom vedome aspoň nikdy sa nestanem.“

„Nemožno,“ odvetil Hanes, „aby muž, ako vy, duchaplný, výtečník vo vedách štátnych a hospodárskych, nadobudnuvší si zásluhy v čase maďarského povstania, vládou zaznaný a podľa zásluh neodmenený, nepovšimnutý, nenapomáhal podnik, ktorý má za cieľ zmeniť pomery, zrušiť terajšiu vládu, aby si tak zabezpečil skvelejšiu budúcnosť.“

No klamal sa Hanes, keď myslel, že u Sielnického pochlebovaním vzbudí dôveru. On dôsledne zachoval chladnokrvnosť, a bez toho, že by na jeho tvári bolo znať najmenšie hnutie, odvetil:

„To je môj osud, a nerepcem proti nemu.“

Keď videl, že takto k cieľu nepríde, Hanes nastúpil inú cestu, a hlasom nepokoj prezradzujúcim riekol:

„Ja nešťastný človek! Môj osud je vo vašich rukách, môžete moju ľahkomyseľnosť vykoristiť, udať ma a tak si budúcnosť zabezpečiť.“

„Neživím sa podobným chlebom; môžete byť istý, že ja vaším zradcom a udavačom nebudem. Divné, že vy to predpokladáte o mne, keď som ja neupodozrieval váš príchod ku mne. Ostatne upozorňujem vás, aby toto vaše pokúšanie bolo posledným.“

Hanes opustil Sielnického a na ceste rozmýšľal o rozhovore. „Krutá to chlapina,“ riekol sám k sebe, „toho by ani vyšetrujúci sudca nepolapil v reči, ale jednako vyšlo šidlo z vrecka, lebo veď sám vyznal, a ja môžem na to prisahať, že riekol: „Krajinskú samosprávu pokladám za najlepší spôsob vladárenia“, a keď uznáva, prirodzene že si ju žiada, a keď žiada, použije aj prostriedky na dosiahnutie cieľu, a tak nemôže byť priateľom samovlády. A kto je nie s nami, ten je proti nám. To je tak pravdivé, ako že dvakrát dva sú štyri a ako že Sielnický musí padnúť a že Marína Fischerova nikdy jeho nebude. Že vraj toto vaše pokúšanie aby bolo posledným. Tak, panáčik? Pokúšanie? Aha, on tuší, že ja len pokúšam; keby presvedčený bol o úprimnosti mojich úmyslov, tak by otvorene hovoril, vyznal a netajil pravdu. Počkaj, milý brachu, nielen ty vidíš do brucha, ale aj my vieme čítať medzi riadkami… Ale ako budem s Fischerom? To dievčisko bude žalovať! Ale čo môže udať? To, že som ju pýtal? Nuž či je to niečo neslušného? Slečinka Fischerových môže si za šťastie pokladať, keď Hanes uchádza sa o jej ruku. Čože je Sielnický? Krutá múmia bez života, bez ducha, mŕtva knižnica, ktorá kašu neomastí. A krém toho je Fischer v mojich rukách, zasvätený som do tajomstva jeho duše, keď mňa zatratí, zatratí aj seba. Pôjde to všetko ako po masle. Či Marína bude mojou alebo nie, na tom mi mnoho nezáleží, veď som ju chcel len použiť, aby som ako Fischerov zať istejšie mohol napredovať…“

Vtom Hanes zmiznul; kam šiel, je zakryté rúškou tmavej noci.

*

Medzitým u Fischerov Marína ani najmenším posunkom nezradila prihodivšiu sa udalosť, ba opačne, zdala sa byť v lepšom rozmare ako kedykoľvek. Jej matka bola prvá, ktorá spozorovala, že Hanesa niet v spoločnosti.

„Marína!“ riekla, „kam sa podel Hanes?“

„Mamička, neviem.“

„Potkalo ho niečo? Neslušne sa choval k nemu niekto z hosťov?“

„Nemám o tom povedomia.“

Matka pomedzi zuby riekla niekoľko hm, hm, hm, hm, a tým bol výsluch skončený.

Pán Fischer podobne dopytoval sa na Hanesa, ale musel sa uspokojiť s podobnou odvetou. A on bol vskutku i uspokojený, lebo veď uňho každá osoba bola len nástrojom na dosiahnutie jeho cieľa.