ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od založenia uhorského kráľovstva až do roku 1848 v dejinách Uhorska málo nájdeme takých srdcia povznášajúcich udalostí, na ktorých by sa duše naše s úprimnou radosťou pokochať mohly.

Do roku 1300 sú dejiny Uhorska dejinami zápasov kráľovskej rodiny o trón, bojov kráľovských synov proti otcom, kráľov proti veľmožom, ktorí si v listine nazvanej zlatou bullou od kráľa Ondreja II. roku 1222 najnespravedlivejšie nadpráva, privilégia, právo odboja a svevoľné svobody vymohli. Žialime i nad tatárskym plenom, zastihnuvším našu otčinu za panovania Belu IV. roku 1239, lebo veď i tú strašnú, Uhorsko do veľkej biedy uvrhnuvšiu pohromu bolo možno aspoň zčiastky znemožniť, ako ju na Morave hrdinský český rytier Jaroslav Šternberg so svojimi udatnými Moravanmi odstránil, keby sa bujní uhorskí zemäni zo sebeckosti a žiarlivosti od obrany otčiny neboli odťahovali. Tak zahynuly státisíce dobrého, pracovitého nevinného ľudu, a Uhorsko premenilo sa v strašnú púšť, preplnenú vypálenými dedinami, nepochovanými mŕtvymi telami a divými zvermi. Koľko vtedy i slovenských nevinných duší zahynulo, to zná už len Pán Boh.

Nespočinie naše oko s úľubou ani na mohutnej postave Matúša Čáka Trenčianskeho, toho nevoleného, nekorunovaného a predsa skutočného kráľa Slovenska, pána Váhu a Tatry, lebo na Moravskom polí vidíme ho bojovať v šíkoch kráľa Ladislava Kumánskeho s divými Kumánmi proti česko-slovanskému kráľovi Priemysloví Otokárovi II. a rúcať a ničiť moc slovanskú pomocou maďarskou. Od tých čias stíhala Slovanov vždy nehoda, že v ich bojoch s Nemcami Maďari pomáhali vždy Nemcom a každému nepriateľovi Slovanov.

Hoci bol Matúš všemohúcim pánom Slovenska, k prospechu národa slovenského ničoho nepodujal, ničoho nevykonal; ľud slovenský žil i na jeho panstvách v porobe. Kráľom uhorským a českým sa protivil a viedol s nimi ako nejaký panovník vojny. Roku 1301 dal mladého, dvanásťročného českého kráľoviča Václava III. za uhorského kráľa vyvoliť, ale skoro ho zunoval a roku 1303 pristúpil k strane kráľa Karla Roberta, očakávajúc od neho veľké výhody a majetky. Keď sa mu túžby nesplnily a kráľ spišských a košických Nemcov zpod Matúšovej nádvorníckej moci vyňal a svojej podrobil, vyhlásil to Matúš za rušenie uhorskej ústavy a, zoprúc sa moci kráľovskej, šiel so svojím vojskom ku Košiciam pomáhať synom bývalého palatína Omodeja, ktorí nad Košičanmi panovať, ich utláčať a drancovať chceli. Ale i Karol Robert ponáhľal sa pomáhať košickým Nemcom. Vojsko kráľovské srazilo sa s Matúšovým neďaleko Košíc, pri Rozhanovciach, roku 1312. V bitke zvíťazil kráľ a Matúš musel sa na Trenčín utiahnuť.

Roku 1315 vtrhol na Moravu, kde i niekoľko hradov zaujal; ale odtiaľ vyhnal ho český kráľ Ján Lucemburgský.

Tými vojnami Matúšova moc zničená nebola. On panoval z Trenčianskeho zámku na Slovensku i zatým ako kráľ. Tam mal množstvo úradníkov, nádvorníka, kancellára, dvorského sudcu, komorníkov, vypisoval dane, v Nitre dal raziť peniaze, osobujúc si a vykonávajúc takto práva kráľovské. Drobní zemäni a kňazi poslúchali ho, hoci ho vyslanec pápežov pre spustošenie majetkov nitrianskeho biskupa i do kliatby dal. Matúš sa kliatby nebál; mal dobre vycvičené mnohopočetné vojsko, s ktorým všetky svoje hrady na Slovensku obsadil. Tak jeho moc a sláva trvala až do jeho smrti, do roku 1318. Po jeho smrti sa jeho imanie rozpadlo; neostalo po ňom ten pomenovanie „zem Matúšova“.

Z dejstvovania Matúša Trenčianskeho náš slovenský národ nemal tedy ani mravného, ani hmotného úžitku, ba len škodu, lebo i on utláčal ľud slovenský.

Tým viac duševnej posily pribudlo mu z Čiech, keď kráľ Karol IV. v Prahe založil vysoké učenie (universitu). Od roku 1367 do 1420 učilo sa v Prahe vyše sto Slovákov, ktorí odtiaľ svojmu národu mnoho pekných známostí priniesli. U nás za panovania kráľa Žigmunda, ktorý spolu bol i českým kráľom, od roku 1395 udomácnila sa reč česká i na uhorskom kráľovskom dvore natoľko, že kráľ Žigmund vydával v nej i úradné kráľovské listiny z Budína, z Trnavy, z Prešporka, z Ostrihomu a zo Skalice. Taká vec musela obrodiť a povzniesť mysle Slovákov. K tomu prišlo ešte účinkovanie Jána Husa.

Ján Hus, český rodák, od roku 1402 kazateľ v Prahe, v kaplnke betlehemskej, poučoval Čechov v kázňach jazykom českým. A Hus bol nielen horlivým kazateľom, ale i národovcom. Zastávajúc práva jazyka českého vždy a všade horlivé, staral sa i o jeho čistotu, sostavil jeho pravopis a i sám napísal mnoho spisov v českom jazyku. Bol človekom silného národného povedomia a mužným obrancom práv národa českého. Kráľ Žigmund dal Husa, proti svojmu danému slovu, ako kacíra, na cirkevnom sneme v Kostnici roku 1415 upáliť. Z toho povstala v Čechách strašná, dlhá vojna, lebo veľká čiastka národa českého prihlásila sa k učeniu Husovmu. V tých vojnách Česi vycvičili sa za prvých bojovníkov Europy a premohli v mnohých bitkách veľké zástupy proti nim bojovavšich Nemcov. V kostoloch, v táboroch husitských ozývaly sa každodenne, ráno i večer, nábožné piesne, modlitby, kázne a výklady v reči českej a každý husita nebol len surovým vojakom, neprístupným vyšším pomyslom viery a národnosti. Mnohých práve len oduševnenie za vieru a národnosť podnecovalo k boju za práva národa.

Pre tú vojenskú slávu zavolali husitských vojakov i do Uhorska.

Keď totiž po smrti uhorského kráľa Alberta uhorskí najprednejší veľmoži, medzi nimi zvlášte Ján Huňadi, Albertovho syna Ladislava za kráľa uznať nechceli, povolala jeho matka Alžbeta Jána Jiskru, v tom čase najzkúsenejšieho českého vojvodu, do Uhorska, aby s českými bojovníkmi hájil kráľovské práva jej syna. Jiskra takým spôsobom stal sa hlavným kapitánom Horného Uhorska, nášho Slovenska, siahajúceho od Váhu a Bielych Karpatov po Humenné a od Tatier po Ipeľ. Hlavné sídlo Jiskrovo bolo na zámku Zvolenskom, ktorý kráľovná-vdova darovala mu i s baňskými mestami. Aby sa na Slovensku upevnil, dal vystaviť hrady: Muráň, Moldavu, Krásnu Hôrku, Žirkovce, zaujal hrady Spišský, Šarišský, Ozdínsky, Žibritovský, Haličský, Drienčanský, Maginský, Tisovský, Vadniansky, Hlohovský a mnoho iných v Trenčianskej, v Turci, v Orave a v Liptove.

Tak rozšírili sa husitskí bojovníci po celom Slovensku, vštepovali s ľudom slovenským do priamych stykov, udomácniac český jazyk vo verejnom živote. Tým ožil ľud slovenský i na duchu, i v reči, lebo reč českú uviedli i do cirkevného života.

Niektorí husiti rozširovali i kresťansko-socialistické učenie o spoločnom majetku. Takí boli menovite táboriti, ktorí potom cele prirodzene a dôsledne i rovnosť ľudí pred Božím a svetským zákonom hlásali. Z evanjelia vyplývalo to zrovna. Keď evanjelium vyhlásilo veriacich kresťanov za ľud Boží, vyvolený, kráľovský, k svobode povolaný už nemalo byť o telesnom poddanstve pospolitého ľudu a o stavovských privilegiach pánov ani reči, ony maly byť hneď zrušené. Pospolitý, čo ako zotročený ľud, počal to i chápať, ale pre nespravedlivosť a predpojatosť pánov a zemianskych úradníkov, ktorí boli mocní držali spolu, nebolo možno poddanské sväzky hneď roztrhať. Husitov, ktorí rozširovali učenie o rovnoprávnosti ľudí, nenávideli a prenasledovali tak, ako i dnes za práva ľudu pracujúcich slovenských národovcov prenasledujú. A tí páni boli všade rovnakí: v Čechách Ďuro Podebrad a Menhart z Hradca, oba majetní zemskí páni, potlačili a zničili českú ľudovú, demokratickú stranu v strašnej bitke pri Lipanoch; u nás v Uhorsku, keď si pospolitý ľud roku 1514 v povstaní Dóžovom uvoľňoval rozhorčeným kántrením pánov a ich majetkov, potlačil povstanie ľudu bohatý zemský pán Ján Zápoľa s neslýchanou ukrutnosťou. Pospolitý ľud vzbúril sa i v Nemecku, a tam i veľký nemecký evanjelický reformátor Martin Luther postavil sa na stranu panských otročiteľov, vyzvúc ich, aby „sedliackych psov“ bez milosrdenstva pobili. V tom čase tedy ani evanjelická cirkev neuskutočňovala príkazov evanjelia o rovnoprávnosti ľudu.