ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cisár Jozef II. tým, že do verejnej správy Uhorska uviedol reč nemeckú za úradnú, vzbudil a roznietil plemenné city, povedomie a rozpínavosť maďarskej národnosti. Za panovania Leopolda II. roku 1791 vystúpili maďarskí zemäni na uhorskom sneme už s tou požiadavkou, aby úradnou rečou v Uhorsku bola reč maďarská a len pri súdoch latinská. Na protesty horvatských vyslancov nič nedbali. Ale niektorí vysoko postavení úradníci v tom čase ešte nepodporovali snahy maďarizačné. Kráľovský radca Izdenci predniesol v krajinskej rade, že vyhlásenie maďarskej reči za reč úradnú zapríčini ešte väčšie nepokoje, ako uvedenie reči nemeckej, lebo obyvateľmi krajiny sú i Nemci, Srbi, Slováci, Horvati, Rumuni a Rusi, ktorí počtom svojím Maďarov trojnásobne prevyšujú. Kráľ sľúbil síce vyplniť zákonité požiadavky, ale toto je obnova nebezpečná. Šesť millionov Nemaďarov nemôže ísť za dvoma millionmi Maďarov; a pritom i premena výučby bola by s veľkými výdavkami spojená. Preto bude dostatočné, keď na universite, na akademiech a na gymnáziach budú učitelia reči maďarskej. Preto ani kraľovskí úradníci nežiadali viac a potom už i kráľ Leopold nariadil, že pre neznalosť maďarskej reči nemožno učiteľa pozbaviť úradu, lebo tri štvrtiny krajiny neznajú reč maďarskú. Ale o užívaní maďarskej reči bol jednako na sneme nasledujúci zákon vynesený: Jeho Jasnosť uisťuje stavy, že do úradov neuvedie reči cudzozemskej. A aby sa maďarská materinská reč čím viac rozširovala a okrašľovala, potrebné je na gymnáziach, akademiach a na universite osobitného učiteľa maďarskej reči ustanoviť, aby tí, ktorí po maďarsky nevedia a naučiť sa chcú, mali k tomu príležitosť. Ale rečou verejnej správy, súdov a na sneme ostane ešte reč latinská.

Z toho zákona tedy vidno, že maďarská národnosť do toho času nebola panujúcou, že panovali len zemäni akejkoľvek národnosti, a že maďarský sedliak bol práve taký bezprávny, ako sedliak slovenský. Ale maďarská národnosť rozvíjala sa predsa rýchle, lebo ujali sa jej bohatí, mocní veľmoži maďarskí. Cisár Jozef II., presvedčený o rovnosti ľudí a národov, chcel rovnosť i do života uvádzať. Ale maďarskí zemäni videli v nej ohrožené nielen svoje privilegia, ale i záujmy maďarsko-národné; zopreli sa jej tedy rozhodne. Slovenskí zemäni naproti tomu videli v nich len obrancov zemianskych záujmov a privilegií a, pripojac sa k nim s oduševnením, vstúpili do služby maďarstva z ošklivého sebectva podržať panstvo nad sedliakmi. Suchá ratolesť národa slovenského, jeho zemäni, necíťac lásky k svojmu ľudu, ale už potom nenajdúc pre svoje korene ani vlahy v slovenskom ľude, vysychala.

No hoci sa maďarská národnosť ako rozpínala, hoci od roku 1791 do roku 1848 takmer nebolo uhorského snemu, na ktorom by zemäni maďarskú národnosť a reč uprednostňujúce zákony neboli vyniesli, hoci vytisnutím latinskej reči na jej miesto maďarskú reč postavili, hoci na sneme roku 1825 maďarský veľmož gróf Štefan Széchenyi na založenie maďarskej akademie obetoval 60.000 zlatých, aby akademia uhorských občanov za Maďarov vychovávala: maďarského politického národa ešte vždy nebolo, lebo kým ani maďarský sedliak ani osobnej svobody nepožíval, nemohla byť národnosť maďarská vývodiacou. Tedy i zatým panovali národnostne bezfarební zemäni.

To pohlo maďarských a maďarónskych zemänov, medzi nimi hlavne slovenského odrodilca Ludvika Košúta, pracovať na sneme na tom, aby i maďarskí sedliaci dostali politické práva, čo sa nemohlo ináč stať, len keď urbariálne poddanstvo cele prestane. Ale snemy do roku 1848 pozostávaly len zo zemianskych vyslancov, ktorých len zemäni volili. Takí vyslanci potom už i na sneme roku 1848 vyniesli zákony, aby urbariálne poddanstvo síce cele prestalo, ale aby veľké majetky i naďalej v rukách zemianskych pánov ostaly. Majetkové otázky usporiadali tedy síce k svojmu prospechu, ale i na neslýchanú škodu krajiny a jej hospodárskeho vývinu a, ako uvidíme, s veľkou nespravedlivosťou.

Zákonom ešte roku 1715 vyneseným bola totiž vojenská povinovatosť zemänov zrušená a na cele bezprávnych nezemänov prenesená.

Príklad samovoľne panovavšieho francúzskeho kráľa Ludvika XIV. a v Europe všeobecne vzmáhajúce sa neústavné panovanie prinútilo panovníkov držať stále, vždy ozbrojené, vycvičené a poslušné vojská. V zemiach rakúskych uviedol ich už Leopold I., v Uhorsku chcel ich mať jeho syn Karol III., aby totiž i v Uhorsku neobmedzene panovať mohol. Keď tedy na sneme roku 1712 predložil návrhy na opravu vojenstva, zemäni neprotivili sa jeho úmyslom, lebo návrhmi nemaly byť staré zákony o povstaní zemänov — insurrekcii — premenené. Práva a privilegia zemänov ostaly tedy nedotknutými. Kráľ Karol chcel len to, aby zo sedliakov utvorené bolo stále vojsko, a aby na jeho vydržiavame bola daň vypísaná, ktorú pravda, zase len nezemäni mali platiť, lebo zaviazanosť zemänov bojovať povstalecky, v insurrekcii, bola podržaná. Záujmy zemianstva neboly tedy stálym vojskom ohrožené, lebo i to bolo možno očakávať, že keď bude stále uhorské vojsko, vytiahne z krajiny nesvojské, o ktorom zemäni mysleli, že ho panovník v Uhorsku cieľom zauzdenia bujných zemänov drží. Odhlasovali tedy 1715-ho VIII-my článok zákona ochotne, v ktorom popri ponechaní zemianskej insurrekcie bolo stále vojsko povolené a na jeho vydržiavanie daň na nezemänov uvalená. Ale zákon sostavili o oboch veciach veľmi neurčite. Zemäni nezaviazali sa v istom čase istý počet vojakov vystanoviť, potrebu stáleho vojska vypovedali len zásadne, ponechajúc s nepochopiteľnou neobozretnosťou vláde právo určiť počet a spôsob rekrutovania vojakov. Vláda uviedla tedy verbovačku, ktorú často na lapačku premieňala; čas vojenskej služby ustanovovala pri každom vojakovi dľa jeho veku a schopnosti.

Povinnosť brániť krajinu bola tedy i ohľadom služby, i ohľadom platenia dane len na nezemänov uvalená, hoci oni ani občianskych ani ústavných práv nemali. Akým právom ostaly tedy obrovské majetky len v rukách zemänov, ktoré jedine za stále vojenčenie dostali, keď sa z tej povinnosti vytiahli? Veď dľa pôvodu majetkov, dľa práva a dľa zdravého rozumu tie majetky maly nazpäť na krajinu padnúť a z ich dôchodkov maly byť výdavky na stále vojsko zapravované. Ale to sa nestalo, a pod lichou zámienkou nič neznamenajúcej insurrekcie zostaly obrovské majetky len mocou dosavádneho užívania právom vlastníckym v rukách zemänov. Stalo sa tak i pre upevnenie moci Maďarov, lebo obrovské majetky daly a dávajú Maďarom veľkú silu, a nie ich počet.

O sláve a veľkej budúcnosti národa maďarského snívalo sa najčastejšie trom predným maďarským ľuďom, grófovi Štefanovi Széchenyimu, Fraňovi Deákovi a Ludvikovi Košútovi; oni nástojili tedy horlive na tom, aby urbariálne poddanstvo cieľom utvorenia jednotného politického maďarského národa čím skôr prestalo. Obáv, že zrušením poddanstva i národnosti zmocnejú, nemali. Spoliehali sa na svojej národnosti neverných, zradných, veľkými majetkami vládnucich, všetky krajinské úrady v rukách majúcich zemänov, o ktorých dobre predpokladali, že, ako predstavitelia a náhončí zosilnenej maďarskej moci, ľud nemaďarský už teraz v politickom a hospodárskom poddanstve udržia a i národnostných ľudí získajú záujmom maďarským. A v tom, žiaľbohu, sa nesklamali. V zákonoch roku 1848 zrušili tedy urbariálne poddanstvo úplne; vypovedali osobnú svobodu a rovnosť občiansku; ustanovili, že občania uhorskí, sedmohradskí a horvatskí znášajú krajinské ťarchy bez rozdielu; že snemových vyslancov volia vo volebných okresoch i nezemäni; že vyslancom môže byť každý 24-ročný, maďarsky vediaci volič; že stolice budú na základe zastupiteľstva ľudu sriadené a v nich bude ľud so zemänmi rovnaké práva požívať. Kráľovské, stoličné a obecné úrady môžu i nezemäni zastávať, i cirkve majú rovnaké výhody a práva požívať. Ale nemaďarský ľud rovnakých práv neobdržal. V tých zákonoch bolo i to ustanovené, že na sneme a v stolici svobodno len po maďarsky hovoriť; kto tedy maďarsky nevedel, bol k mlčaniu odsúdený a tak občianskych práv pozbavený.

Takým činom politickú svobodu dostali vlastne len občania maďarskí, zrejme preto, aby v Uhorsku mocnel len maďarský národ, aby sa Uhorsko na maďarskú krajinu premenilo a aby sa v ňom nemaďarské národy do maďarského plemena vlialy a tak národne žiť prestaly.

V zákonoch z roku 1848 boly ešte i iné krivdy a nespravedlivosti. Zemänom, či mali, či nemali majetkov, bolo volebné právo doživotne ponechané; iní občania dostali ho len tak, jestli boli alebo diplomovaní, alebo keď od svojich majetkov a dochôdkov dane — volebný cenzus — platili. Tak vyslancov volili zase len zemäni, a volili vždy len Maďarom priaznivých ľudí.

I volebné okresy boly tak sostavené, že v mnohých na 200 maďarských voličov pripadol jeden a na 6000 rumunských voličov tiež len jeden vyslanec. K tomu, kde to len bolo možné, ku každému národnostnému okresu pridali maďarské obce, aby maďarskí voličia násilenstvami prinútili nemaďarských voličov k vyvoleniu maďarského kandidáta. Volebný cenzus určili podľa toho, či je okres maďarský a či národnostný: v maďarskom požadovala sa menšia, v národnostnom väčšia daň. Takými spôsobmi zabezpečili zemianski vyslanci Maďarom nadvládu nad nemaďarskými národmi, ktoré tak upadly z občianskeho poddanstva do politického.

K tomu roku 1848 kráľ Ferdinand V. vymenoval spravovať krajinu zo samých maďarských ľudí pozostávajúce ministerstvo. A to podporovalo tiež len záujmy Maďarov. A keď si namyslelo, že je neodvislé, len uhorskému snemu zodpovedné a že pod nim je už i Uhorsko kráľovstvom samostatným a maďarsko-národným, začali si Maďari bláhať, že ich výlučnému panstvu v Uhorsku už nič nestojí v ceste.

Ale z histórie Uhorska a z mnohých ťažkých, trpkých zkúsenosti mohli a mali sa Maďari presvedčiť, že maďarsko-národného Uhorska nikdy nebolo a ani nikdy nebude, že Uhorsko má byť a i bude domovinou rovnaké ťarchy znášajúcich, rovnaké povinnosti konajúcich a tak k vzdelanostnému i k politickému životu rovnak oprávnené nároky majúcich národov, a že k vzdelanostnému a hospodárskemu rozkvetu Uhorska nevyhnutne potrebné je, aby Nemaďari s Maďarmi v každom ohľade úplnú rovnoprávnosť požívali.

Veď k národnému povedomiu neprebudili sa len Maďari — ale i Slováci.