ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O spomenutej už nepracovitosti väzeňskej napísal som do denníka nasledujúce charakteristické riadky; ony, možno, vec vysvetlia, na každý pád sú verným odbleskom mojich väzenských nastrojení a duševných utrpení… Poznamenávam, že neprepínam v ničom, aby tieto moje riadky maly ráz ceny a vieryhodnoty, a tak poslúžily malým príspevkom k veľkej, už storočnej histórii slovenského utrpenia. Napísal som vtedy:

„Ale divno! Že vraj času dosť máme! Áno, to je pravda, celých 24 hodín do dňa a noci, ani minútka nechybuje. No jestli by sa človek násilne neprinútil niečo robiť, deň minie sa pri všetkej nude, skuke, duševnej nevrlosti, pri hlodaní akéhosi tajného červa, minie sa fádne, zvädlo, tupo — a ty, hriešny človeče, neprečítal si ani riadka, nenapísal slova. I noviny si len tak prebehol bez interessu, bez sosústrednenia myšlienok na predmet, rovno ako vo sne, nemilom, prázdnom a unavujúcom. Len tak priplazí sa tá 8. hodina, v ktorej ti želá porkoláb „jó éjt“ nahliadnuc do dvier, či máš vraj vodu. Ale on vlastne hľadí, či si vôbec celý dnu. A potom si už sám, nemáš výhovorky, že ťa niekto zadržal od práce, von nemôžeš. Máš lampu, pero, papier, knihy. Treba robiť… Hlúpo by bolo nerobiť, veď si nad to ešte i spisovateľ… hľa, Kramolin chce, abys’ tu obohatil slovenskú literatúru (veď nie si posledným jej adeptom), namiesto žebys’ hral v martinskom kassíne o tomto čase billiard s Jožkom Škultétym, alebo s Frndom (Ferdinandym) skladal sa na pol litra pezinského… Všetko je tak verno! Chytíš sa pera. Strela jasná, veď je ťažké ako olovo, papier je drapľavý, černidlo husté… V hlave ti šumí ako hukot veľmi ďalekého vodopádu… No, zuby zatneš, počneš… Litera sa na teba škľabí. Niekto prejde chodbou. Kroky na tvrdej kamennej dlažbe tíchnu. Premýšľaš, kto to mohol byť? Súsed tvoj nahlas zívne, pošramotí so stolom, alebo kýchne do tenkého múru, čert vie, prečo to robí práve, keď chceš robiť, veď je ináč tichý. Iste práve tak sa nudí, ako ty, a nevie rozberať paragrafy… Do roboty! A zase ti myseľ letí, ale nie na krýdlach brkových, operených, ale na blanách, ako ich má netopier. No, dobre, tedy ideš čítať… Veď ešte nepripľúžila sa ani len deviata hodina. Prezeráš knihy. Táto ti je dnes protivná, táto tiež, tretia, štvrtá a tak do poslednej, všetky sú protivné. No predsa vezmeš jednu so štelláže — pre Boha len nič vážneho, nič vedeckého, veď nemáš pokoja — toho vnútorného. Vezmeš román — nejde, nechuť, hľa, aký je dnes planý tento spisovateľ! Až konečne dobre uvážiac vec, rozpoznáš, že nie je chyba na pere, na papieri, na knihe, na pokoji, na krokoch, v ambite, na zívnutí Ujfalussyho, ale chyba je v tom, že nemáš sily písať, nemáš sily čítať. Si oslabený, duchovne podkosený… Zhasnúc svetlo, hodíš sa na tvrdý erárny matrac, až škripí železná posteľ, a zbadáš s úžasom, že nemáš ani sily spať. Ani sily, doslovne sily… Si oslabený, uvädlý, čo ako sa prtošíš a chlapíš… Tak je to, to je pravda. Len sa pomodli k Bohu, aby ti dal sily, charakteru, abys’ nezúfal, nepadol morálne, neprosil sa, nežobronil u nôh víťazných protivníkov a vrahov tvojho národa. Abys’ bol hoden toho utrpenia, ktoré ti soslal Boh. I utrpenie, čestne znášané, je Božím darom, lebo ti dal možnosť čestne ho znášať, neunížiť sa, nezahanbiť sväté slovenské dielo, ktoré by zaslúžilo ešte inakších trpiteľov, ešte inakšie muky… Veľkosť diela — zastávaš opustený, trýznený národ, či on o tom vie, či nevie — všetko jedno — nech ťa robí aspoň stálym, keď nie veľkým…

„Ja myslím,“ písal som ďalej, „že to zavieranie na kľúč každý večer je veľmi zlostne vvmysleným prídavkom ku ztrate osobnej svobody. Je to rafínovanosť vymyslená nie pre ubíjanie tela (naopak, i sviňu zavierame, by sa telesne dobre mala, zdravstvovala a — tučnela), ale pre ubíjanie ducha.

Po celý deň mi je porkoláb nie nesympatický, on pozdravuje, obsluhuje, lahodí — ale keď prichádza, štrngajúc kľúčmi, a hovorí: „Jó éjt kivánok“ — vtedy sa naňho smrteľne srdím. I zdvorilý pozdrav zuní mi ako krvavý posmech, žart — a seriósne hovorí iba kľúč po tri razy: ,ščuk, ščuk, ščuk!‘ Dnes mi tu privrel erárnu väzeňskú mačku, ktorá chodieva ku mne na soaré. Ako počula ščuknúť kľúčom, vyskočila zpoza pece a dala sa do prenikavého náreku… Vreščala, až som musel pozvoniť, aby ju pustil! Tá mačka veru lepšie pochopila, čo je to väzenie, než mnohí moji dobroželatelia a iskrenní priatelia, a ani nie je taká mlsná na cudziu pečienku. Ona si pekne pýta, túliac shrbený chrbet o moju nohu. Až potom, ham…“

Apropos! Na erárnu mačičku, ktorá ma pravidelne navštevuje, urobil som dosť zlostný #U#epigramm#-U#, keď som sa bol nahneval pre akési nepravidelnosti:

Mačka

To sú kontrasty života! Málo tak horkých chvíľ zažil som vo väzení, ako bola tá, v ktorej som složil niekoľko epigrammov. Podávam ich, možno, zaženú zlú chvíľu mojim láskavým čitateľom, znášajúcim veľké väzenie tam za morom, vyhnatí nie porotou a Kramolinom, ale kramoľou (intrigou), zlou macošskou vlasťou, ktorá jedny deti prekrmuje, a druhé pustoší hladom telesným i duchovným.

Aforismy z maďarského väzenia r. 1893

I. Paprika

Totiž v Segedíne je naozaj dobrá, sladká paprika, a predávajú ju na segedínskom rýnku baby z predmestia Rókuša. Dávajú do nej prach z pálenej tehly, tak že nám úbohým väzňom pod zubami škripela.

II. Segedín

III. Podporkoláb

Lukáč totiž žaloval direktorovi na istého sluhu-strážnika, lebo mu čosi poťahoval a neslušne sa choval.

IV. Igazgató

V. Civiši

VI. Riči

Epigramm vzťahuje sa na kollegu Ritschla, ktorý ľúbil plané protesty. Ale platí i o iných pánoch.

VII. Zarándy

VIII. Andreánsky

IX. Lukáč

A mnoho ešte takých aforismov spáchala moja ubolená duša, ale rozum potom tiež povedal svoje, a epigramy išly do pece, Jožepom dobre zakúrenej… Bolo mi toho občas i ľúto, ale nech radšej plameň pohltí nápady, len by nenarobily druhým zla. Veď neradno sa pomstiť, ani zlým slovom!

Dobrú noc! Zlé chýry prišly z Pešti! Zajtra sme povolaní ad audiendum verbum pred direktora. No najprv vyrozprávam, čo sa stalo po vydaní zprísnených poriadkov! Diela dávno minulých dní… idú zase nové pokušenia.