E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Veleba Sitna

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Jaroslav Geňo, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

I. Slovozpyt a báje Sitna

V brde hôr, zavretých stredným Hronom a Ipľom, menovaných Krušnými horami alebo Ostrovskými vrchami, najvýznamnejšiu skupinu tvoria takzvané vrchy štiavnické, majúce vraj podobu písmeny Pythagorovej Y, ktorej dve ramená rozprestierajú sa severne od Banskej Belej, a končia sa niže Pukanca. (Mathiae Belii Notitia Hungariae novae. Tom. IV. str. 529.) V skupine tejto najvyššie vypína sa Sitno, vrch 1011 metrov[1] vysoký nad hladinou mora; 492 m nad hladinou Počuvalského jazera; xxx[2] m nad lúkou Tatárskou;[3] nad ostatným okolím 200 — 500 m. Vyšších vrchov dosť jesto na pr. hneď vis a vis od Sitna na pravom brehu Hrona v klakovských horách, Magurka 1026 m, Homôlka 1286 m, Ptáčník 1346 m, ktoré ale nebijú tak do očú, poneváč nevyčnievajú; lebo celé velikánske brdo pozvoľna stúpa bez pretrhnutia do výše od Prievidze, a zas pozvoľna klesá bez pretrhnutia do doliny žarnovickej, ba až svätobeňadickej. Vyšších vrchov teda i v blízkosti dosť, ale krajších nad Sitno nie! Ono je najvyšším vrchom v stolici hontianskej. Práve zato, že so všetkých strán vyvýšený je nad okolie svoje v podobe homolovitej, z ďaleka široka padá cestovateľovi do oka, a každý, keď ho na ďalekom, ďalekom obzore zazrie, pýta sa, čo to za vrch? a dostane odpoveď: to je Sitno. I v ľúbostných svojich piesňach okolitý ľud zvelebuje túto jeho vlastnosť, spievajúc:

Sitno, moje Sitno, z ďaleka ťa vidno: Len toho nevidím, koho rada vidím!

Zvlášť na východnú a poludňajšiu stranu otvorený je preutešený a velebný výhľad Sitna; na východ ponad pliešovské, senohradské a turopoľské lazy, ta až na novohradské Javorie, brdá 1024 — 1044 m vysoké; na juh ponad Prenčov, Beluj a Badíny, na Bzovský zámok a na Čabradský hrad, a na Drieňov až na Berženské a Janovské vrchy dolu. A jako výhľad na široké a ďaleké kraje otvorený je so Sitna: tak naopak zase, Sitno vídať z ďaleka, z ďaleka, s tých istých strán, s východnej a južnej. Náhle vyskočí raňajšie slnce zponad ďalekého Javoria, žiara jeho padne najsamprv na Sitno, a celému tomuto veľkému vidieku zaligoce sa ono v žiare slnečnej. Vidiek tento vtedy ráta východ slnca, keď ono zasvieti na Sitne.

No nielen svit dodáva Sitnu veleby, ale i mrak. Videť so Sitna vychádzať a zapadať slnce: to čajsi nad zem uchváti človeka! Ale videť Sitno s protipostavenej strany v žiare zapadajúceho slnka, to je ešte velebnejšie! Keď totiž klesne slnce nám pod horizont, papršleky jeho ale zlomia sa v oblaku a padnú na Sitno, zahalujúce sa už k nočnému odpočinku do závoja hmlistého, a ešte raz osvieťa matne vrch, a ty hľadíš s protipostavenej strany, tak že je Sitno medzi tebou a slncom: raz nevieš, čo vidíš, či svetlý priezračný oblak, znížený až na zem, jasnou ružovou barvou nadýchnutý: až sa rozhľadíš a poznáš Sitno. To vyzerá, jako veliký transparent! Fatamorgana! Vtedy odmalovať alebo odfotografovať Sitno! Neviem, či podobný preutešený výjav nevidia aj za rána pri východe slnca tí, čo bývajú s tej strany Sitna.

Že takýto krásny bod na obzore, predkom naším v predkresťanských vekoch, nemohol ostať nepovšímnutým, ktorí s oltármi a obetámi svojimi, ba nezriedka i s pohrobišťami svojimi, snažili sa čím bližšie byť k blankytu nebeskému: to potvrdzuje už tá okolnosť, že na pôvode mena Sitna darmo lámu si dosiaľ hlavy najlepší etymologovia slovanskí.[4] Pomenovanie vrchu tohoto prekrásneho siaha do najdávnejších predkresťanských, ba až do predhistorických časov. Snáď, keď bude lepšie osvetlená mythologia slovanská, a potom i slovenská, snáď vtedy dá sa jasno rozlúštiť pôvod mena Sitno, lebo ono istotne úzko spojené je s drievnymi názormi náboženskými, a s predkresťanskými bohoslužbami slovankými. Musel to byť vrch sväto-strašný (jako teraz cintoríny, ba i kostoly), ozdobený oltárom na temäni svojom, a k obetám na ňom schádzaval sa snáď celý ten kraj, odkiaľ Sitno videť. A náš nesmrteľný Ján Hollý ani nemohol nechať Sitno bez chrámu, zasväteného bohu „štvorakotvarnému:“

„… na podvihlém do nebeskej oblohy Sitne Stál Svatovít, čo druhú mával po Perúnovi úctu.“ A chrám jeho, … „čo na osmi kamenných stál stĺpoch, vysokých z hladkých z duba a smreka trámov Parkanom ohradený…“ (Cyrillo-Methodiada, spev tretí.)

Vatre z obety na Sitne odpovedala snáď vatra obety na blízkom „Žiare“ klastavskom, alebo na ďalekom „Žiare“ senohradskom, vyše 700 m vysokom alebo na „Veľkom Žiare“ nad Voznicou, alebo na „Žiare“ blízkom nemčianskom, alebo ďalšom za Hronom v klakovských horách, a Pán Boh sám vie, koľko vrchov nosilo a nosí meno Žiar a o všetkých Žiaroch učia archeologovia, že na nich konaly sa obety zápalné, alebo i pálenie mrtvol.

Severovýchodne od Sitna kloní sa Sitience či Malé Sitno, 772 m nad hladinou mora, ted 239 m nižšie od Sitna; trochu juhovýchodne ale v prenčovskom chotáre, v dolinke prekrásnej záhadného mena „Bardínová“ leží „Bohojo“ alebo „Bohov vršok“, 492 m. Ak Sitno bolo zasvätené vyššiemu bohu (dľa básnika, Svatovítovi,[5]) Bohojo vršok mohol byť zasvätený menšiemu bohu. Pokračujem len za básnikom, a neodporujem, že by mohlo byť patronimikum od priezyska „Boh“, a od toho „bohojo“, jako menujeme u nás domy a rodiny, na pr. Štefankojo, Holkojo, Bartolojo, veď i v susednej obci prezývajú jednoho „bohom“.

Nielen k bohuslužbe vhodný bol takýto prekrásny vrch, ale aj k obrane pred nepriateľmi, ku postaveniu hradu na ňom, a za bývanie a sídlo kňaza, vladyku. Že srúcaniny hradu na svahu, temäna, dosiaľ patrné, pochádzajú zo stavby novšieho času: to vidí každý; či ale tento posledný hrad nepovstal na miestisku hradu o mnoho staršieho istotne len srubeného ktože to rozhodne? — Druhý kopec niže Bohojo vršku v prenčovskom chotáre, nad tou istou dolinou Bardínovou menuje obyvateľstvo zdejšie Hrádkom, lebo že stál na ňom hrádok, iste tiež len drevený, bárs kusy tehiel pálených nachádzajú sa tam dosiaľ a v ústach ľudu spomína sa posledný pán toho hrádku „Hrádocký“, ktorý zutekal vraj pred Turkami. Povesť pripomína aj pivnicu, plnú pokladov, ktorú jedno dievča videlo otvorenú, čo si tam jahody trhalo, ale keď otca k nej zavolalo, pivnice nenašli viac. Celkom, ako o iných väčších hradoch. Len toto chcem tu vyzdvihnúť: keď na nepatrnom kopci nad úzkou dolinou stál hrad, z ktorého teraz ledva znáčok najde sa od pradávnych časov; kdeže by o veľa včaššie nebol stál hrad na Sitne, ktoré od prírody je už veľkou pevnosťou, zôkol-vôkol ohradenou ohromnými strmými bralami, a panuje nad vidiekom rozsiahlym!

Vatry na Sitne mohly oznamovať nielen obety ale aj, a to nad všetku pochybnosť, nepriateľa najmä v časoch tatarských a tureckých. V domci nejakom (Villa, filagoria na temäni mohol bývať strážnik,[6]) ktorý vidiac vatru s daktorého Žiaru, trebars s Javoria alebo s berženských hôr, rýchlo zapálil tiež vatru, upozorniac obyvateľstvo celého širokého vidieku na nebezpečenstvo, a nebolo toho človeka, ktorý nebol by znak výstražný uposlúchnul. P. Boh sám vie, koľko vrchov a ktoré boly vtedy spojené takýmito ďalekopismi. V ústach ľudu dosiaľ udržuje sa podanie, že s Driagľa (v janovských horách) na Sitno a naopak dávali si znaky vatrami. Jak ďaleko vidno vatru v noci, svedectvom je rok 1852, keď Jeho Veličenstvo slávne panujúci pán kráľ, Fraňo Jozef, jako mladý panovník, na ceste svojej po krajine, navštívil Štiavnicu 7. júla; na Sitne zapálili okolo dvadsať siah dreva, pekne do hranice uloženého. Vatre na Sitne odpovedala vraj vatra daktorého vrchu nad Viedňou na znak, že ju vidia. Vtedy ešte terajších telegrafov nebolo. Či vatra táto oznamovala do Viedne šťastné cestovanie, jako si ľud vypráva, nenie mi zistené; pravdepodobnejšie znamenala tiež len radosť (Freudenfeuer), jako podobné vatry na Paradajzi, na Novom Zámku a na Kalvarii štiavnickej. O tamtú staralo sa sitnianske panstvo, o tieto mesto Štiavnica.

Ani to nemôžem vedieť, či táto širočizná planina Sitna od stvorenia bola lysá, alebo len v čas obydlenia a útulku pozbavená stromovia, a na pažiť a lúku premenená. Ak obliehanie dlho trvalo, (dla povesti o Tatárskej, sedem rokov), vtedy obyvateľstvo zavreté mohlo les na temäni vyrúbať a na palivo a ku obrane spotrebovať. Obliehajúce vojsko ale podobným spôsobom mohlo zničiť les na Tatárskej. Ale ak vrch od počiatku bol lysý, lepšie bolo by mu pristalo meno Holík (Holík, Lysec: holé, lysé vrchy!), ktoré meno skutočne nosí druhý pekný a zajímavý vrch, južne od Sitna; na malom temäni, a južnej strane strmej istotne od prírody podivne holý a lysý. Medzi Holíkom a Sitnom tiahne sa dlhé brdo Šmink, až do chotára belujského. Popod Šmink ide dlhá pekná dolina Bardínová.

Keď hrad sitniansky býval stálejšie obydlený, mohly sa nachodiť v blízkosti hradu aj zahrady a stromovie ovocné; teraz, pravda, iného dôvodu niet, vyjmúc slabú višňu, v jednom krove na lúke neďaleko srúcanín učupenú. Krajom lúky, miestami i ponad bralá stoja doteraz udatné duby a javory. Podivno, že v hrade sitnianskom nepripomína sa, jako v iných podobných hradoch, prehlboká, čajsi „bezodná“ studňa, do ktorej hodili kačicu, a tá, jako pri Revišti (zámok nad Hronom vyše Žarnovice podobný Šašovu nad Sv. Krížom) vyšla do Hrona.

V hrade bol aj kostolík alebo káplnka, jako obyčajne hrady bez káplniek nikdy nebývaly; a národnia povesť rozpráva, že zvon na ilijskom [7] starobylom kostolíku pochádza z hradu sitnianskeho, a P. Boh vie, či nie aj oltárny obraz, lebo pomerne ku kostolu je primalý, asi jako z káplnky pochádzajúci.[8] — S druhej strany povesť v ústach ľudu prenčovského vypráva, že raz vypukol na Prenčove mor, tak že celý ľud zutekal a usadil sa na lúke pod Sitnom, farár ale chodil slúžiť sv. omšu do káplnky na Sitno. Ale farár prenčovský aj ináč kedy-tedy chodieval vraj so sv. omšou na Sitno. Po utíšení moru vyšiel vraj Kohári prejsť sa s farárom na poludňajšiu stranu vrchu, a hľadiac z brál dolu, na doliny, pýtal sa farára, čo páči sa mu odtiaľto najlepšie? Ten odpovedal, že páči sa mu všetko. No že či sa mu tá lúka páči? Farár prisvedčil. Pri obede našiel vraj farár darovaciu listinu pod tanierom, a od toho času tvorí táto lúka, asi pre štrnásť koscov, skoro jediný dôchodok fary prenčovskej. Toľkoto povesť. Darovacia listina nezachovala sa ani vo fare ani v dioecesánskom archíve, a tak nevie sa ani rok, ani krstné meno darcu lúky, z ktorej terajšie zemské panstvo kus odobralo.

Povesti o Sitne nemienil som reprodukovať, poneváč mnohonásobne sem-tam sú pospomínané, jako v besednici Národních Novín z r. 1877 č. 52. (P. Križko), ba i v najnovšom čase v Slovenských Pohľadoch č. 3. 1893 a jednoducho odvolával by som na Rudolfa Pokorného, ktorý vo svojich „Potulkách po Slovensku“ II. str. 247 — 249 najsprávnejšie ich podáva. Poneváč ale ku každej dozvedel som sa nejaký dodatok, čo bolo by škoda oddať zabudnutiu, v krátkosti jednodruhé prednesiem aj ja. No, dozvedel som sa i nové.

Na prvé miesto kladiem národnú povesť seleckú, jakožto takú, ktorá ku významu sitna = pekla najbližšie stojí. Vyše Seliec, ba ešte vyše Hiadla vo zvolenskej stolici, na vrchu „Hradisko“, stál kedysi za starodávna zámok, a jeho pánom ťažko robotovať musel okolitý ľud. Dcéra zemského pána, nemohúc sa vydať, zažiadala si, že čo neprijdu už trebárs i čerti, aby sa vydať mohla. Naraz prišlo do zámku veľa pánov, a hneď bola svatba. Ľud musel, mimo iných tiarch, i vodu dovážať do zámku z potoka, Vážnice; teda pri príležitosti svatby, keď počúval rev a spev v zámku, preklial zámok. V noci ztrhla sa hrozná povíchrica, v ktorej schytili čerti zámok. Na vrchu, ktorý volá sa „Na peniažťokách“, medzi Podkoniciami a Ľupčou, si „dýchli“ a tam vypadly im peniaze zo zámku, ktoré sú tam skamenelé (Nummulity); zámok ale hodili „so sečinom“ (so všetkým činom) do Sitna, vrchu, čo je tam nad Štiavnicou. (Fr. Šujanský.)

Vrch, „Čertovou svatbou“ nazvaný a nie veľmi ďaleko od Hradiska ležiaci, upomína na túto svatbu.

Teraz niečo zo zdejších a známejších povestí. Sebechlebani viezli ovos do Štiavnice. Na ceste pristavili ich vyše prenčovského chotára na „Žobráku“, kde dosiaľ strmý závoz vedie do hory, ozbrojení hajdúsi a zachytli aj s vozami do Sitna. Keď ovos tam zložili, dostali písmo, aby išli ku krnišovskému farárovi; ten že im za ovos vyplatí. Len že čo; ta išli po hradskej, jako dlaň, nazpäť ale takými neschodnými cestami, že dobre nepohynuli. To vypráva sa v rozmanitých variaciach. — Pred nemnohými rokmi veľmi vážna rodina Podobnovská (už vymretá) v Štiavnici mala v prenájme pasienky po Sitne pre ovce. Vtedy odkryli títo vchod do krásnej v brale vykresanej pivnice, kde otázne vrecia s ovsom stály, ale pravda úplne spráchnivelé, tak že keď sa ich dotkli, všetko, vrecia i ovos, rozpadlo sa na prach. Dôkladne vraj poprezerali, či z pivnice nevedú ďalej dáke dvere ku skrytému pokladu, ale toho nenašli, vyjmúc starej šable, ktorú vojaci odobrali, keď po 1848. roku všetky zbroje habali.[9] — To je snáď tá istá diera, o ktorej panský horár Vodička vypráva, že od poludňajšej strany, pod studňou, vošiel do nej, a na druhom konci vidiac deň, prešiel bosý až ta na sever, popod celé Sitno pod pavillon, kážuc si tam doniesť odev, lebo ufal sa, že tam vyjde. Poneváč ale tento druhý otvor je vysoko v brale, musel sa vrátiť. — Podobne od srúcanín hradu má byť podzemný vchod do doliny: asi z „Vlčej jamy“?

Posol zo Sitna prišiel do Sebechlieb hľadať hudcov na svatbu, i sjednal sa s predniakom Ozankom. Tento šiel so svojimi druhmi a hral v Sitne obesenej dievke na svatbe. Keď sa s ňou jeden vytancoval, zavesil ju; druhý ju odkvačil a zas tančil s ňou. Bolo to divné i samému Ozankovi. (To priezvysko trvá v okolí dosiaľ.), i vyšiel von a vošiel do maštale. Tam stálo veľa koni, i slyší hlas: „Vitaj, bratu, čo tu robíš?“ Obzerajúc sa, kto to volá na neho, keď človeka nevidel, zpozoruje koňa, kývajúceho hlavou, že to on mlúvi: pýta sa Ozanka, že či pozná ľadzianskeho išpána? Tento mu zabohuje, že šak ho veľaráz dal vypalicovať za panštinu. No, vidíš, vraj, to som ja, tu zakliaty do koňa. A keď sa ti iným odslúžiť nemôžem, aspoň ti dám dobrú radu. Keď vraj pri svatbe hodia vám peniaze do barbory (basy), tie premenia sa všetky na uhlie; urobte si teda v barbore kríž, a tak vám ostanú. A keď vám po svatbe budú dávať peniaze, neberte, ale pýtajte si z toho uhlia za dvermi. Hudci tak urobili. Idúc domov belujským chodníkom, s kapsičkami, uhlím naplnenými, ako prišli na belujský chotár, kapselky naraz s nich spadly. Divia sa, čo to; chytia kapselky, ale ich zdvihnúť nevládali, lebo boly plné zlata.

Ľudia vraj v skalných jaskyňach a dierach Sitna skrytí, nezomierajú hladom za dlhý čas; tak vypráva Ján Kollár vo Vysvetleniach k Zpievankám I. str. 429. Ľahko teda v ňom zakliatym husárom, stojacím každý pri svojom koni, jednu nohu v strmeni, hotoví, náhle im veliteľ na otázku, že či už, odpovie „už“, vyraziť do boja! Raz vraj ktosi hľadal odídené voly, i prišiel k dverám, otvori dvere a vidí oných husárov. Najbližší volá na neho: „No, či už!?“ Človek boží zaplesne dvere a zuteká. Keby bol odpovedal, že už: boli by bývali husári odkliati, boli by sa vyrojili von, a dobre by bolo bývalo ľudu poddanému, t. j. Slovákom. — Na Sitne bol horárom p. Oparený (ešte žije v Štiavnici, a sám to vyprával); jeho manželka cez poludnie žala trávu neďaleko bývania a na raz pod sebou počula taký hrmot, jako by sto koní cvalom letelo. Zľakla sa prenáramne, dobehla do horárskeho domu, odkiaľ potom obidvaja išli na miesto, i našli tam jamu, zem ale preborenú, prepadnutú. To že hockedy potvrdiť môže. Preborenie zeme stáva sa aj inde: i hrmot počuť pri tom, ale nenie to také hrozné, jako v Sitne, kde toľko pivníc, chodieb, sypární a jaskýň povesť pripomína, a prirodzené preborenie a rachotenie donesie ich na pamäť a človeka obkľúči strach. V každom vrchu môže najsť sa prázdnina, lebo vodou vymletá alebo následkom prepriečených skál, ktoré keď časom zvetrajú a popustia, zem podá sa ďalej. V Sitne, jakožto vo vrchu sopečnom, nie len prirodzené, ale keď raz bolo obývané, áno i dobývané, môžu byť prázdniny i umelé, ktoré svojím časom náhodou budú snáď odkryté. Ja sám, bohužiaľ, ani nevidel ani nepočul som dosiaľ ničoho, vyjmúc, že kde-tu pod nohami duní a že vedľa srúcanín hradu jesto hrtáň k pivnici, áno i pivnica, ale to je skálim zasypané. Ani k tej jaskyni nemohol som dosiaľ privoňať, z ktorej vraj dierou páchne od husárskych koní, jako ani tú podchodu nenašiel som, ktorou vraj kal od nich odchodí… A preto mi je veľmi divné, keď počujem vyprávať o jaskyňach alebo na pr. ešte, že medzi bralámi, stenám podobnými, pod pavillonom nachodí sa štvorhranný kamením vydláždený vodorovný priestor. Poneváč tade každoročne viacráz pochodím, a ten priestor predsa neznám, nemôžem si iné pomysleť, než že „všetci ľudia všetko vidia“.

Že v Sitne zdržovali sa aspoň časom, mimo sitnianskeho pána i „dobrí chlapci“, čo pomstitelia krivdy, nad poddanými páchanej (prečo ich ľud radšej dobrými chlapcami, než zbojníkmi menuje): o tom svedčia mená „Zbojnícky stôl“ a „Zbojnícka skala“ na temäni vrchu; v stráni od severovýchodu pod srúcaninami „Zbojnícka studnička“, od juhu „Zbojnícko bralce“. (Zbojište vrch „s pivnicami a pokladmi“ leží za počuvalskou hradskou nad „močarou“.) S pamiatkou na týchto dobrých chlapcov môže súviseť poviedka o poklade v Sitne. Pri ktorom hrade starom; pri ktorom pamätnom vrchu nebolože by pokladu, ktorý vyhára, a ktorý chodia hľadať a kopať? Ale keď poklad najdú, vždy potká ich dáky malheur, že daktorý premlúvi alebo zakašle, a poklad hybaj, prepadne sa; alebo keď blíža sa k pivnici, dačo dopustí na nich strach, a oni zutekajú.[10] Každý takýto poklad je báječný a zázračný, a musí byť, či chce, či nechce, zakliaty, stojaci pod ochranou duchov alebo bôžikov, čertov, drakov, šarkanov,[11] hadov, jašteríc, mačiek a pod. K nemu bez čár a začitovania nemožno dostať sa. Poklad na istý čas vyhára, ba aj otvára sa, najmä o polnoci pred dňom sv. Jána Krstiteľa. Vtedy práve cez polnoc, ale len za okamženie, kvitne kapradie čili rebrinie (Asplenium Filix mas L. alebo Athyrinum Filix faemina L. Ich kvet, poťažne prášok, môžeme kedykoľvek v lete videť na opaku lístkov, čo ale ľud neuznáva za kvet, domnievajúc sa, že majú kvet inakší, nikomu neznámy), a kto ten kvet má, pred tým otvorené sú všetky skryté poklady zeme, a nabrať si môže, koľko braží[12] sa mu. Tak vraj jednomu valachovi padol ten kvet nevedomky do krpca, i vidí zrazu poklady Sitna pred sebou. Ale v tom chcel sa preobuť (Či ho netiskal ten kvet v krpci?), a jako je zvyk, že pri preobúvaní obráti sa krpec a vytrasú sa smeti, kamenčoky z neho, obrátil aj on, vytriasol, kvet vypadol, poklady zatvorily sa, a viac ich nevidel. Istotne vzdychol si „škoda!“

Najpodivnejšie však pri tejto povere ľudu je to, že vždy najdú sa figliari, ktorí to sami neveria, ale za to tvrdia o sebe, že o pokladoch vedia; znajú zlaté nápisy; hotoví sú zaviesť ku mrežam,[13] zamknutým na zlatú zámku; vidia za mrežami schody dolu do pivnice, tam zas druhé dvere, za nimi kade so zlatom atď.: a títo vedomci zavádzajú iných, a chudáci, sami k tým pokladom dostať sa, a z nich čo len za hrsť vziať nemôžu. Predošlý horár na Sitne Alojs Skala vyprával mi, že istí ľudia od Detvy, ktorí každoročne chodievajú pred Ďurom sbierať zeliny a korene po Sitne, volali ho, aby išiel, že mu ukážu nápis zlatý. Na nešťastie prišli turisti a on nemohol odísť… Tí istí sbierali aj „kamenné mlieko“, a horár odstreloval im ho s neprístupného brala gulkami. (Je to snáď živcová vylúčenina z trachytu, belejúca sa od ďaleka.) Ja sám už od pár rokov mám isť s jedným vedomcom[14] obzreť tú zlatú zámku, a mreže, a schody, ale nemohli sme sa dosiaľ vybrať, vlastne len on, lebo ja každoročne 10 — 20 ráz pochodím Sitno sám. — Mnohí po Sitne hľadajú čuštom poklady, vlastne ale derú lyko a kôru z líp. „Dobrá výhovorka stojí groš…“

Pri tom hľadaní a kopaní postávajú sa i komické výstupy, jako to inak ani byť nemôže. Na širokej lúke na temäni Sitna zrábali Prenčovania o Jáne seno (na úkol, nie z panštiny, lebo to mohlo byť pred 20 — 30 rokmi), i videli troch pánov krajom horou isť, a poza kry skrývať sa. Vtedajší horár, Oparený, hneď pochopil, že zajtra je Jána, a tí prišli striehnuť, ako budú poklady vyhárať. Urobil si s nimi žart.

Vypočúval ich tajný rozhovor a vyskúmal, kde asi majú nádej, že by mohlo vyhárať: ta dal zaniesť na mištičke špiritusu (vtedy bol lieh ešte málo známy), o polnoci ho podpálil. Náhle plameň vybĺknul, hneď počul oných pstkať, prišli na to miesto, modlili sa, a čítali z knihy, poznačili kriedou a žemličkou, napísali na mištičku: „Toto je svetlo sveta“, a potom na druhú noc zo soboty na nedeľu kopali. Nenašli, pravda, peniaze ale železiva a medi nabrali vraj dosť. To bolo pozhora „brány“.[15] Jamu poznať dosiaľ. Naši Prenčovani kopali ďalej v otvorenej jame, plnej kostí s vápnom; jednotlivé kolená boly vraj ako hlava, ale pod prstami rozmrvily sa; a vykopali tiež kusy medi a veľké nebožiece, ktoré domov vzali a už aj zodrali. Kto vie, či podobné nástroje alebo iné starožitnosti, vzácne pre vedu, nenašly by sa ešte tam.

Veru slušná vec by bola, aby učený svet aspoň toľko zaujatosti v ústrety niesol pokladom vedeckým, jako neučený svet venuje pokladom domnelým. P. Oparený sám vyprával, že následkom vyhárania vykopal „sklbúň“, v ktorom boly kosti a popol. Slovo „sklbúň“ bolo mi nové; to vraj taký hrniec, ako tie klobúky vysoké, čo ešte nedávno starci nosili; na Senohradzi menovali ich hromovníkmi. Nevie sa rozpamätať, komu onen sklbúň ta dal. A s tými plameňmi, o ktorých ľud toľko vypráva, odvolávajúc sa na vlastné svedoctvo, bude voľačo vo veci, jako to i fysika dopúšťa. Naopak mýli sa v tom ľud veľmi, že by každý, kto zbohatne, bol našiel peniaze, alebo že by mu ich „zmok“, alebo „zlý“ bol nanosil. Náš ľud viac prípadov spomína, že kde vyháralo, že tam vykopali železivo. Ale už z povestí dosť.



[1] V novších udaniach na mappách a v knihách na budúce bude stáť 1014 m nakoľko predošlá výsosť nad morom bola bratá dľa Čierneho mora, teraz bude ale podľa Jaderského, a dľa toho všetky výšky nad morom pomerne väčšie.

[2] V knihe nečitateľné.

[3] Tatárska, lúka na západnej a poludňajšej strane Sitna, o ktorej bude veľaráz reč, má meno od Tatárov či Mongolov, ktorí plienili Uhorsko v 13. století; naprotiva, Turci pelešili tu v 16. a 17. století. V ústach ľudu užíva sa týchto mien bez rozdielu, a spojuje ich obyčajne pod spoločným menom „psohlavcov“. Mongoli boli hroznejší. Mongolky prekáľaly ženy kresťanské, chlapci zabíjali deti kresťanské.

[4] Náš očovský (Zvolen) Matej Bel (Not. Hung. n. 1742. IV. str. 682.) bez okolkov tvrdí, že je pôvodu slovenského, a toho istého významu, čo slovo peklo. Uvádza i preklínanie: „choj do sitna“, „do sitna s tebou!“ a odvodzuje ho od „Satan“, „Sitan“, „Satanowo“, alebo od dákeho hrozného väzenia v hrade sitnianskom, podobného peklu. — Súhlasí s ním náš kriesiteľ mošovský (Turec) Ján Kollár, a vo vysvetlení ku Zpievankám I. str. 429. hovorí na krátko: „Sitno jest Slovákům vůbec peklo; obzvláště pak veliký vrch u B. Šťávnice.“ Vo výklade ku „Slávy Dcére“ Zpěv V. Acheron. Znělka 1. objasňuje viac. Slovo Sitno kladie miesto slova Acheron alebo peklo: „Sitno“, Slovákům tolik, co peklo, odtud způsoby mluvení: „Kam tam jdeš do pekla, do Sitna? Peklo, sitno všecko jedno. Boday si sa prepadou do najhlbšieho sitna!“ Slovo sitno snad pochází od sití, sitina, sitište t. j. močar, bahno, propast, kde sobě staří Slávové peklo myslili. Odtud slovenské priepasník anebo propastník t. j. pekelník, ďábel. Kde propast, tam obyčejně sití roste. Není-li so slovem sitno i satan, sotona ve spojení, tak jako propast a priepasník? Sitno jest i jméno hor, na pr. v Hontské stolici při Šťávnici, pak v Polsku, srovn. Sibylla od Woroniče p. 35. v. 393.“ Kollár podáva i pieseň národniu toho istého smyslu:

„Žena ma odišla, bodaj viac neprišla, Bodaj sa prepadla do pekla, do Sitna.“

Slová: „Peklo, sitno všecko jedno“ musíme brať ako príslovie, ktoré, len málo zmenené, má i Čelakovský (Múdrosloví slovanského národu v příslovích“ str. 634. a síce s poznámkou slc. (slovácke, slovenské): „Peklo a sitno (též peklo znamená), obe bedno“; toľko znamená, čo „čert ako diabol“. Kde je toto príslovie doma?

Kollár hovorí, „odtud, vraj, způsoby mluvení…“, ale môže platiť aj naopak, že totiž z toho preklínania a z toho príslovia súdime o význame slova sitna teraz, keď pôvodný špecifičný význam jeho nám je už hmlistý; a to tým bôž, že ono panuje snáď po celom Slovensku, v ústach i takých ľudí, ktorí ani nevedia, že jesto vrch pod menom Sitna. Tak prešiel ten význam potom i do českých Slovníkov; na pr. Šumavský má Sitno, Hőlle. Slovo sitno zachovalo sa nám len v tých dvoch-troch „způsoboch mluvení“, a jako názov autonomastický vrchu Sitno, Sitience, a na Brehách oproti Novej Bani, Sitienko; za Sitnom obec Sitnianska. Špecifičný jeho význam v bežnej mluve vyjadrujeme slovom peklo. No i toto užíva sa jako topické (miestnopisné) meno; tak na pr. úzku dlhú lúku medzi horou pod belianskym Ptáčnikom zovie „peklom“; tak chrasť a závozy za teplianskym Kordíkom, a inde, dosť z husta. Za analogon snáď tiež môže slúžiť, že pod bližším štiavnickým Paradajzom (vrch 942 m) umelá, ale hlboká, a nemálo otupná cesta hradská medzi Štiavnicou a Hodrušou menuje sa „Helá“, bárs hádajú sa, či pochádza od niekdajších Sasíkov a znamenalo by Hölle, alebo od Hella, ktorý ju meral a robil.

Kollárovo odvodzovanie Sitna od sitia, sitiny (Juncus, sitinie [Prenčov], sačinie [Nemce]) na oko má tú vadu, že Sitno močiarov nateraz nemá; ale to nebolo kedysi tak. Ešte i teraz ku dosť veľkému podiveniu svojmu nachodíme nie len výmoky a pramene na kopcoch a vrchoch, ale i morské oká, močariny, zdúvaliská, trasoviská a bahná, a na nich sitie a iné močarné rastliny, tým viac bolo toho pred vekmi. Znaky toho máme i na Sitne. Pozdejšie bude reč o značnom počte studničiek na ňom a okolo neho; o močarach („salašiská“, „Močar“) a trasoviskách; o „Jazarci“ s tejto strany (na Ľahotskej lúke), a o „morskom oku“ s tam tej, z ktorého spravené je teraz počuvalské jazero; bude reč o šiancoch na vodu a o jamách: o rastlinke Parnassia palustris L. Tolia bahnia, na Tatárskej; o niekdajšom jazere, severne Sitna, na Sitnianskej, kde kamenné uhlie atď. Mohlo teda pred vekmi mať kde riasť sitie a sitina, viac než teraz. — Najcennejší dôvod za túto dosiaľ jedine najmožnejšiu etymologiu, podáva nám náš najpilnejší rečový bádateľ, František Šujanský, v povesti seleckej o prepadnutí sa „Starých Seliec“ do sitna. „Bolo to vraj ešte za stara sveta, kedy vraj na svete bývala ešte pravda, a čo kto riekol, to tak i bolo, a tak sa i stalo. Prečo, prečo nie, ktože vie, len ti zaklial voľakto: „Bodaj ste sa boly tam do sitna prepadly aj zo Selciama, by ste sa bodaj! A tak sa i stalo, istí povesť. Len vraj kňaz a rechtor zachránili sa na blízky vrch, ale ozrevši sa na miesto záhuby, od ľaku tam skameneli, a tak vám stoja, ako ich vidíte i dnes tie skaly“ (vápencové). (Slovenské Pohľady XIII. str. 55.). Spisovateľ dokladá tamže: „Pod sitnom rozumie náš ľud podzemskú prepasť. Počuť hovoriť: kde to ideš do sitna? kap do sitna! jako by sa bol do sitna prepadol. Raz keď sme tu stáli na takom trasovisku — tu ich „strašilami“ zovú — a zem húpala sa pod nohami, zvolal zdejší človek: „To je tu dáko sitno. V Honte je povestný vrch Sitno s takým priepadliskom, z ktorého vraj čerti na svet vychodia, a ta, čo porvali, hádžu. Odkial to slovo sitno? Na takých bahnách, trasoviskách (Hochmoor) rastie sitie, juncus, m (aďarský) szittyó, či teda nie sitno od sítia, alebo sítie od sitna?“ K tejto záverke dospel Šujanský celkom neodvisle od domnienky Kollárovej, a celkom inou cestou (totiž etymologizujúc slovo bodon… bedno, dbanka… Ktože vie, čo v sebe tají záhadné dno [dbno!] sitna), a jako sa obapolne doplňujú! Sitno, od sitia, asi podobné Šaštínu, od šašiny. („Staré Selcia“ volá sa i dnes hon v chotáre seleckom, v stolici zvolenskej, vyše B. Bystrice. A že tamejší ľud dosiaľ užíva slovo sitno jako špecifikum, a jako synonym priepasti mokrej a morskej, alebo zkrátka, jako synonym bahna bezodného: treba pripísať tomu, že v chotáre tom skutočne dosiaľ pomerne k iným chotárom snáď najviac nachádza sa trasovísk nebezpečných, a podivné, čo sú tam jako špecifičné mená sitno a štiavnica (medokyš), tu sú u nás jako vlastné autonomastické mená vrchu a mesta, Sitno a Štiavnica. Medzi národnými povesťami o Sitne ešte prijde jedna povesť selecká).

S odvodzovaním mien obcí, vrchov, potokov, ťahov či honov atď. nikto nezaoberá sa viac, ako štiavnický Ján Kachelmann („Geschichte d. ung. Bergstädte n. ihrer Umgebung“ I. II. III. a „Das Alter u. d. Schicksale d. ung. z. schemnitzer Bergbaues nebst einer Erklärung d. Eigennamen des Landes“. 1853 — 1870); ale pokračuje pri tom práve tak, ako Anonymus Belae regis notarius, a preto prichodí mi Ján Kachelmann skoro druhým a síce saským Anonymusom. Všetky mená a názvy slovenské (i maďarské) donáša sem od Rínu a „von Schwabenland“. Sitno mu je hneď Etzelburg (I. 43.), hneď Atilaberg (I. 46.), hneď altsächsisches Sitna (II. 52.), zas Karlingisches Sitina (III. 84.), zas „vom alten Rhein Sithin“ (IV. str. 43.). Odkiaľ mohlo by pochádzať v starých banských aktách meno „Otzelsperg“ („Sithna der Otzelsperg“. Regestenbuch d. Neusohler Kammer“. Fr. V. Sasinek in litt.), neviem. Z toho spravil Kachelman svoje Etzelburg? F. Sasinek vidí v tom „Ocelov“. Snáď menovalo sa niekdy to bralo tak, na ktorom stál hrad? U ľudu nemôžem ničoho najsť, čo by nejak upomínalo na pôvod zbytočného synonyma „Otzelsperg“. Ani Istvánffy, ani Matej Bel neznajú žiadon Atilae mons, ani Atilaberg, ani Etzelburg.

Podobne len na nedopočutí musí spočívať, že Korabínsky (Lexicon. 1786 pri mene Schemnitz) menuje naše Sitno „Žitnaberg“. — Wenzel: „Codex Arpadianus tomo XII. pag. 556. na r. 1294 má Sythna, possessio Petri, filii Baan“; a Fejér: Codex diplomaticus Hugariae. Tom. VII. Volum. III. Supplementare str. 109. hovorí, že Matúš Chák začaroval A. Ch. 1295 a dal Comiti Petro Zoboszlay de genere Sudan prislúchajúce k pevnosti a hradu Ugrócz nasledujúce obce: Pollusan, Baan,… Sythna atď. (M. Chrástek in. litt.) Toto pre nás aspoň toľko dokazuje, že okolo Uheriec kedysi meno Sitna nosila či obec či vrch.

Dosiaľ písali sme Sytno písmenou Pythagorovou; teraz dľa pravidla dra Cambel: „Mená, ktorých pôvod určite neznáme, píšu sa dľa výslovnosti“ (Slov. Pravopis 1890 str. 77.), píšeme Sitno. Tomuto pravidlu dám i s druhej strany za pravdu. Keby zaiste malo sa písať Sytno: Senohradčania, Badínčani, Rikynčičani vyslovovali by ho „Setno“, jako „sleším“, „rebe“, „meš“, „sem“ (syn) atď.; oni ale od nepamäti vyslovovali a vyslovujú „Sitno“.

[5] V najnovšom čase za miesto k rozjímajúcej službe božej, za pustovnícke bydlo, zvolil si bol Sitno Štefan Slamka, obyčajne menovaný len Štefankom; (aj dom volá sa dosiaľ „Štefankojo“, „do Štefankov“), obyvateľ prenčovský, remesla mäsiarskeho, narodený 10. aug. 1785, zomr. 27. okt. 1871 veliký dobrodinca chrámu (organ krásny, od chýrečnej a statočnej orgonárskej rodiny Pažických z Rajca, v cene 600 zl. je darom jeho) a chudobných, ktorým by bol všetko rozdal, keby nebola bránila sestra jeho mladšia, ktorá jako on podobne v stave panenskom a v bohabojnosti žila, a ešte o šesť mesiacov vyšší vek dosiahla, než on. Okolo 40. roku veku svojho vybral sa do Sitna, kde za šestnásť dní zotrval na holých korienkach, až podarilo sa vyslaným chlapom najsť ho, už úplne soslabnutého. Vrátime sa pozdejšie ešte k nemu. Tuto pripomeniem len toľko, že žije v dobrej rozpomienke u ľudu zdejšieho, a tento niekoľko dobrých anekdôt bude si dlho o ňom vyprávať. Pripomeniem jedno dve. Jako bol všeobecne vážený, pri istej slávnosti sedel za vrch stolom pri obede u dôstojného pána Jozefa Boltizára, terajšieho vikára trnavského, vtedy farára a prepošta štiavnického. Bola sobota; a vtedy nebolo ešte všeobecnej dispensácie na mäsitý pokrm v sobotu, jako je teraz; na pečenku prišiel zajac, z ktorého mal si on prvý brať. Katolík prísny, v rozpakoch bol tým väčších, že to bolo u kňaza, ktorého predsa okúňal sa upozorniť na zákon. Donútený konečne, pichne do zajaca; ono bol z cesta. — Pri kosbe spomína ho náš ľud za každým. Na našich hôrnych lúkach, ako prirodzene, rastie mnoho mochu; on napomínal vždy koscov svojich: „len ten mošťok, len ten mošťok, čo trávička aj ostane.“ Rozumie sa, že keď mošťok odpadol, odpadla aj trávička. — Raz viezol za niekoľko vozov raži od Krupiny; jednomu voziarovi pod strmým vrškom na Tepličkách zháčil sa kôň. Na veľa odpne voziar, evanjelik, lôč (levča): „Počkaj, však ja teba obrátim na katolícku vieru.“ Hasí koňa, ale ten nič. Štefanko, ktorý práve na voze jeho sedel, povie mu celkom dobrodušne: „Paľko, ale to je tuhý luterán!“ — Bárs jednu nohu od chlapectva mal skrčenú, a chôdza preto, najmä vo vysokej jeho starobe, bola mu veľmi obtížna, nikdy nereptal, a vždy bol veselý a žartovný. Od neho prechováva sa výpoveď, ktorou málomyseľných tešieval, že Pán Boh má sedem plných truhiel darov svojich, a ešte len z prvej rozdáva. — Tiež urobil si žart so sestrou. Okresal z dreva jako by kyty (šunky) a povešal do komína, keď opravdivé kyty po kuse rozdával chudobným. Zbadajúc to, volá sestra: „Aj, Štefanko, čo ste to urobili?“ „Vidíš sestrička,“ odpovedá on, „to ťa Pán Boh potrestal; obrátily sa nám šunčičky na drevo, že nechceš chudobným udeliť.“

[6] Jako na „vartovke“ krupinskej, so Sitna, ba i s prenčovskej „Kiepy“ viditeľnej obyčajnej to drevenej vežičke. Aby strážnik ujsť nemohol bolo postarané tým, že keď nový prišiel odmeniť predošlého strážnika, oprel rebrík, a vyšiel po ňom; tam ten sišiel, a zas položil rebrík na zem. Vo dne dávali znak vystrčenou kopiou v tú stranu, s ktorej blížil sa nepriateľ; v noci vystrčeným lampášom. — V podsitnianskej obci, v Dekýši, istotne vrch „Varta“ slúžil tomuto cieľu. — V mojom rodisku, vo Bzenici, strážili na vrchu „Stráža“ nad „Ilom“; za útulok pred Turkami ale slúžily hory „Kotliny“ a „Strednia hora“, kde od tých čias do nedávna nachodily sa stromy slivkové. Na „Stráži“ je temäno urovnané, a pod pažiťou kryje snáď základy nejakého staviska. Dosiaľ rozpráva ľuď, že keď utekali Bzeničani, istému ťarbavému paholkovi povedali, aby vrtko okrúcal návlaky, lebo že najdú mu hlavu konča chrbta. Aj v skutku našli ho bez hlavy, keď sa navrátili. Boli to skutoční hrozní psohlavci! Slovenské kraje však neboly nikdy stále pod Turkami; odbíjali týchto orientálov vždy, jako vedeli.

[7] Ilija je najbližšia dedinka pod Sitnom, počitujúca okolo 600 duší, roľníckeho a baníckeho zamestnania; jako fília patrí ku fare sv.-antolskej. Tu máme dve obce, Sv. Antol a Ilija, matka s dcérou, nosiace mená od svätcov na oltároch. Na hlavnom oltáre vo sv.-antolskom chráme je obraz sv. Antona pustovníka; v ilijskom kostolíku sv. Aegidius opát; nemecky: St. Gilgen; česky: sv. Jiljí, slovensky: svätý Ilija. Táto slovenská podoba tohoto svätého mena sotva zachovala sa inde na Slovensku, mimo v mene tejto dedinky. Prídavné meno „svätý“ odpadlo, bo v mluve slovenskej málo kedy vyslovuje sa; hovoríme na pr.: do Antola, do Kríža, v Beňadiku, v Martine. Tento zlý zvyk dopomohol k tomu, že sme úplne zabudli, že Iliji patrí predložka „Svätý Ilija“; áno behom času pretvorilo sa meno mužské, ten Ilija na meno ženské, tá Ilija. Bože, musí to byť ale veľmi, veľmi dávno, snáď ešte za časov sv. Cyrilla a Methoda, apoštolov slovanských, odkedy táto dedinka takto pomenovaná bola! Kto vie, či vtedy aj nekrstili na toto meno, a či v názve „Ilo“ nezkrýva sa tá podoba, jako „Jano, Ďuro“ atď.

Mýlne teda odvodzuje Ján Kachelmann („Das Alter d. ung. Bergbaues“ str. 43.) meno Ilije: „Elie in Elésfalu“. Nicht „so sehr spiegelt sich der alte Rhein in ungarischen Gauen ab“! (Ibid. str. 42.). Tam odvodzuje na pr. Devičie od „Deutsche“, Dvorniky od „Doornig“ atď.

Kto si kostolík ilijský z vnútra obzre, prijde nie len k tomu presvedčeniu, že je to jeden z najstarobylejších chrámov vo vlasti našej, s románskym portálom, jako sa povšechne uznáva: ale podiví sa, odkiaľ na neveľkom stavisku tie miestami nepomerne hrubé a jako by nachýlené, miestami zas tenšie múry, a portál z polovice z hladkej, z polovice ale z veľmi umeleckej kamenársko-sochárskej práce? Ozdoby na rimsoch, ako ratolesti na kríž, alebo jako priecliky poprepletané a od úzadia slobodné, oddelené. Druhá polovica portálu ale je z hladkých rimsov, čo i na pripojenom obraze videť sa dá. Poludňajší múr, zvnútra mimo stĺpov oblokových, prinajmenej 30 cm hrubých, obnáša 90 cm, teda hrúbka múru prinajmenej 120 cm; múr severný má na spodku v obloku len 76 cm, hore na vrchu v obloku len okolo 50 cm, spolu teda hrúbka severného múru len asi 80 cm. Kostolík má poval daštenú; jedine malé sanctuarium je sklepené. Mimovoľne natíska sa domnienka, že tu máme pred sebou alebo stavisko veliké, ale len započaté, a potom dľa prvotného rozvrhu nezavŕšené; alebo zbytky z velikánskej a nádhernej budovy, snáď kláštora s chrámom? Kresťanstvo zakladalo totiž prvé svoje sídla na miestach pohanskej bohoslužby, alebo neďaleko od obetíšť tým cieľom, aby ich pamiatku tým skorej zahladilo. Keď teda prijmeme náhľad, že Sitno bolo obetišťom pohanským, potrebné bolo, aby v blízkosti tak významného bodu osadili sa vierozvestovia kresťanskí.

Kladiem tu mienku znalcovu: „Dle mého úsudku datuje portál kostelní asi z let 1150 - 1250 aneb snad určitěji 1200 - 1250. Jest z části čistě románský z vyvinutého období, z části z doby přechodní ve sloh gothický. Dávám Vám za pravdu, že se tu jednalo o větší nějaký chrám snad řeholní, ze kterého pak sešlo. Při portálu je také to velmi zaujímavo, že jedna strana (levá na obrázku) a řebroví oblouka jsou čistě románské, kdežto druhá strana je již gothicky přechodní. Ptáme se, jak to asi mohlo býti? — Stavitel postavil nejprvé všechny časti jen na hrubo spracované; a pak je na místě čistě dával vypracovati (byl to as klášter, a pracovali bratři). Nejprvé pracovali levou stranu, tak sloupy a jich hlavice s pěknými propletenými listovými ornamenty; nad nimi, obloukovitě vypnutou krakorcovou řimsu „náběžní“, kterou taktéž ozdobili ornamentálným pletivem a nad tím ty rozmanitě člankovaná řebra v oblouku; tu křížovitě přepojovaná, tu blíže zevnějšího okraje za sebou běžícími zvířaty (morčaty) pokrytá. Na pravé straně jsou od mladších bratří v pozdější době do kláštera od západu přišlých provedené již stihlé sloupky přechodní doby, a nad nimi náběžná řimsa v gothickém prutovém profilu bez ornamentu. Celek je opravdu vzácné starodávné dílo. V té době (Přemysla Otakara II. 1250) měli Čechy největší vliv na celou východní Európu“ (Ján Koula, professor a architekt. in litt. 13. mája 1893).

Ako ku podivu správne súdil p. Koula, a to dľa dosť nedostatočnej fotografie, presvedčil som sa o veľa pozdejšie (29. júna 1893), nazrúc do kanonickej visitácie sv.-antolskej od r. 1779, kde o ilijskom kostole stojí: „Ecclesia Illiensis aedificata est ante annos 525 (1254) zelo et sumtibus piorum fidelium et antiquorum catholicorum, adeoque antiquae structurae“. (Kostol ilijský vystavený je pred 525 rokmi (1254) horlivosťou a nákladkom nábožných veriacich a starých katolíkov, teda stará stavba). A už vtedy menoval sa úradne „Ecclesia Illiensis“, a nie snáď Ecclesia Sancti Aegidii! Teraz by sa nebo hneď zrútilo, keď by dakto napísal, na pr. „Rationes Eccl. Illiensis“, a nie „Rationes Ecclesiae Illésensis“, jako teraz ubohú obec prekrstili spraviac zo svätého Egida, Eliáša proroka! „Deutsche Gründlichkeit“?! — —

Nápis na starobylom zvone (starobylom i korunou, i ostatnou podobou, lebo je na vrchu tenký bez koruny 47 cm, s korunou 57 cm vysoký; objem spodku 175 cm, vrchu len 95 cm; priemer či šírosť spodku 59 cm) „záleží z gótskych minuskul, jaké užívaly sa v pätnástom storočí, a dľa tých súďac, môže ten zvon byť liaty okolo 1440 — 1450. Práve také litery nachádzajú sa i na radvanských zvonoch“ (P. Križko in litt.) V nápise nieto ani jednej veľkej počiatočnej písmeny; ani iného nápisu, ani letopočtu na zvone. Slová predelené sú krížikami, ktoré v tom veku kládly sa miesto bodu. Daktoré písmeny sú úplne k nepoznaniu. Nápis nebol dosiaľ rozlúštený, a vyzerá a zneje takto:

caspar † melichar † balthasar †

[8] Túto podmienku zdá sa potvrdzovať jeden z malých oltárikov na strane evanjeliuma, opatrený obrazom zátvoristým (Flügelaltar, tu na obraze portálu zakrýva nám ho zástava), ktorý mohol by pochádzať z káplnky sitnianskej, a v ňom mohla stáť polovypuklá socha svätého Iliju; a tento svätec, i jako opát a zakladateľ kláštora v pustých horách, i jako patrón polovníkov, majúci za symbol hlavu z jelenice či lani: pristal veľmi na oltár do takého hradu, jako bol kedysi na Sitne. Figúry štyroch svätých otcov na vnútornej strane krýdel sú novou malovkou maliarskej ceny úplne zbavené; naprotiva na vonkajšej strane štyri ženské svätice (asi: sv. Barbara s kalichom, sv. Jelena s krížom, sv. Alžbeta s košíkom ružovým, a sv. Maria Magdalena? s nádobou, tyare podobnou), predstavujú malovku pôvodnú umeleckú. Rúcho majú rokoko, a nie, jako obyčajne vyobrazujú sa svätice. Jak maľovka, tak drevo na rámoch ukazuje vysokú starobu.

[9] Vtedy utratili aj sebechlebskí mládenci 18 tureckých palošov, od premožených Turkov aj s inými predmetmi (železné korbáče, medenné poháre, pokrovce čili čalúny) ukorystených, s ktorými až do roku 1850 na výročité slavnosti osemnásť mládencov v starobylom rúchu pred oltárom slúžilo. Šestnásť pohárov (pluojsky) a toľko-korbáčov mladá chasa dosiaľ nosí po uliciach na poslednie fašangy.

[10] Až z Pešti chodí jedon každoročite hľadať na Tatárskej poklad, ktorý mu vraj otec v liste zanechal (Jako tie cigáňove raky?), ale nemôže vraj cieľ najsť. Sotva i najde.

V nemčianskom Žiare tiež jesto poklady. Istá žena s dieťaťom videla ich otvorené, a čo ponáhľala brať, aj dieťa si tam zabudla, keď nenadále zatvorily sa poklady. — Na Veľkú Sobotu na Gloria, keď rozväzujú sa zvony, počuť aj v Žiare zvoniť, lebo že je tam zasypaná dedina, kde sa volá na „Chyžištia“. Tam že totiž stála najprv dedina, terajšie mestečko, Nemce.

[11] Takýto jeden musel byť už veľmi vyhladnutý od dlhého stráženia, lebo vraj sožral kŕdel oviec aj s valachom; až ho potom zastrelili ohromným delom hen z B. Bystrice! (Rudolf Pokorný. Potulky II. str. 247.).

[12] Braží sa, = páči sa; „nebraží sa mi ani žiť“ = „nežiadam si ani života; nechce sa mi žiť.“

[13] Povesť o týchto mrežach v Sitne zneje prerozmanitým spôsobom. Krnišovani kosili seno na hornej „Ilijskej“ lúke. Chlapi kovali kosy, dievky ale zachytily sa, v reťaz pochytané za ruky, hore lúkou do hornieho kúta obhrabúvať. Jedna stavala hrable na zem, ako čo by sa podpierala, keď jej naraz prepadly do mreže až po samé rasošky. Tá zvrieskla, a všetky okolo nej dívaly sa na hrable a na mrežu. Keď zavolaly chlapov a chcely im mrežu ukiazať, už jej nenašly.

Istý postarší kováčsky zo Štiavnice išiel so spoločnosťou od srúcanín horou ku Šostalovej studničke, i zaviazla mu palička v mreži. Nezradil ostatním, chcejúc mrežu sám preskúmať; keď ju hľadal druhý raz, nenašiel jej. — Iný hapnul na mrežu na lúke nad srúcaninami…

Tiež tak odložili dvaja Belujani vylomenie mreži až po práci, a potom mreži nenašli. (Pokorný Potul. II. str. 248.) I tu teda platí príslovie, že „odkladaná robota nebýva dobrá“.

[14] Ostatne kabalistické umenie duchov začitovať a virgulou, Virgula Mercurialis, poklady hľadať, máta ešte dosiaľ medzi pospolitým ľudom, a sem-tam nachodia sa knihy starobylé, písané, s modlitbami a formulami hroznými. Ktorí ich upotrebili, pôverčivým spôsobom, snáď pomocou diabla chceli naozaj nájsť poklady. — Veselá vzdelaná spoločnosť raz z juksu vyšla na Veliký piatok v noci do hory s tou knižkou, a v kráži okolo vatry jeden čítal, ostatní na kolenách poslúchali, ale sa tí tak báli, jako mi sám začitavač vyprával, že by ani za svet druhýraz na to nešli. — Ba dľa hodnoverného svedectva, zpomedzi štýr hutníkov, ktorí naozaj začitovali, jeden zbláznil sa (lebo vraj videli jednoho veľkého, druhého malého prichádzať s vrecom); pozatým boli všetci štyria na Sitne, kde hrali sa neďaleko srúcanín karty, a onen zutekal so Sitna jako by za zajacom, kýmkoľvek v močarine v illijskom chotáre nezaviazol, kde ho potom dohonili a chytili. Zajaca mimo neho nikto nevidel. On zanedlho potom zomrel.

[15] Na Prenčove vyprávajú o dvoch povestne silných chlapoch, istých Beňovicovcoch, ktorí pracujúc pod Sitnom, prišli na kameň so zlatým nápisom: „Kto mňa na druhý bok obráti, voľačo sa dozvie.“ Tí teda v nádeji na poklad, s velikou chuťou a nie s menším namáhaním odvalili kameň. Na druhom boku stál zase zlatý nápis: „Už naležal som sa dosť na tomto boku, môžem si poležať aj na druhom.“ To si vari Gelo tiež spravil žart? Nenie tento kameň v spojení s tým kameňom na Salašisku, podobu psa majúcim, ktorý do Sarvaša dovozený bol plný dukátov? Pokorný Potul. II. str. 248. Beňovicovci sotva boli spokojní s takýmto nápisom. Ja bol by som spokojný aj s takým, len keby ho našiel. A preto ani nepominiem žiadno podozrivé bralo, aby ho neobzrel, a prípadne moch z neho neodlúštil, ale, bohužiaľ, dosiaľ bez všetkého výsledku. (P. Štefan Truchlý zaviedol ma ku bralcu skutočne zajímavému, v krupinskom chotáre, [na žibritovskej hranici, v hôrke, menovanej Štangarígel], na ktorom bralci patrný je celý riadok znakov, ako by písmenám podobných, ale len od prírody. Bralo muselo niekdy predstavovať stĺpy vysoké, i na dva-tri metre hrubé, pätihranným kryštálom trachytovým podobné. Skoro vodorovne sú poštiepané, a ťažké balvány nepochopiteľnou silou dolu poshadzované. Možno určiť, ktorý kus kde sedel na stĺpe).




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.