E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Veleba Sitna

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Jaroslav Geňo, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

II. Dejepis Sitna

Sitno je od prírody velikánska, skoro nedobytná pevnosť. Zôkol-vôkol ohradené je ohromnými, strmými braliskami, menovite na strane južnej a západnej. Na východnej a severnej strane nachádzajú sa väčšie menšie otvory a slobodné priestory medzi bralámi: ale z týchto dvoch strán voľný prístup nepriateľovi bránily hradby; znaky z múrov, dobre vápnom stavaných sú dosiaľ patrné. A kde schádzaly sa hradby dovedna, na najnižšom severovýchodnom uhle štvorhranného temäna: tam stál na stráži hrad, postavený na dosť vysokých hranách brál, ktorých medzere boly lebo zastavané alebo presklepené. Miesto sklepenia mohly slúžiť i mocné trámy, poprekladané z jednoho brala na druhé. Múry sú na vrstvy stavané. Matej Bel (Ibid. pag. 699) spomína nižší hrad pre mužstvo, a vyšší pre veliteľstvo, tak že toto proti nejakej zbure vojakov mohlo sa do hradu zatvoriť a brániť. Istvánffy menuje ich „Haidones, praedae assueti“, Hajduci („dobrí chlapci“?), ktorých mzda bola snáď len korysť; proti takým opatrnosti nezbývalo, tým viac, že i páni ich boli často násilníci.

Na severnej strane, kde najmenej brál jesto, a kade dosiaľ jediná možná vozná cesta vedie na Sitno od lúky „dolnej Ilijskej“ ponad studničku, pomenovanú teraz Šostalovou, tam bola pevná brána, a miesto to dosiaľ menuje ľud „bránou“, bárs z nej len základy murované znať. Od „brány“ z vnútornej strany, popri hradbách, vedie asi na 120 m dolu k hradu rovienčička, či prirodzená, či umelá. Taká rovienčička ukazuje sa i vyše brány, čo ku prevádzaniu obrany, a ku zásobeniu istotne bolo potrebné. Strán rovienčičky, jako i zôkol-vôkol popri hradbách patrný je jarok na vodu. Vchod do hradu mohol byť len z tej strany, jako je pivnica pred srúcaninami, ktorá pravdepodobne bola kedysi v hrade alebo aspoň vo dvore, lebo pred ňou značí sa tiež rovienka. A tá širočizná lúka na Sitne (len koseniny 20 katastr. jutár, s pasienkom ale do 30 k. jutár obsahujúca, o ktorej Rudolf Pokorný vo svojich „Potulkách po Slovensku“ 1885 II. str. 244. trefne poznamenáva, že by na nej „dobře postaviti mohl slušnou vesnici“) v čas nebezpečenstva mohla prijať do hospody útekov z celého toho kraja, odkial vídať Sitno.

Keď by hradby múrané boly nepriateľmi snáď prelomené, tak že zavrené obyvateľstvo bolo by bývalo nútené utiahnuť sa na temäno vrchu, asi kde teraz stojí pavillon a horársky dom: vtedy široká a dlhá priekopa (šiance) slúžila miesto hradby na obranu. Nielen že je dosiaľ viditeľná (bárs trochu zarovnaná) a od touristov obdivovaná, ale i dejepisné svedoctvo máme o nej. Siaha na severnej strane až k samým murovaným hradbám; na juhovýchode podobne čajsi po samé hradby, od nich tuto voznou cestičkou, tam jarkom oddelená. Celá zdĺžosť šiancov obnáša okolo 350 metrov; šírosť spolu s brehom mohla byť 6 — 8 metrov. Voda zo šiancov odtekala jarkami z vnútornej strany pozdĺž hradieb. Kade vytekala preč, to poznať na juhovýchodnej strane, kde sú hradby na dvoch miestach, neďaleko jedno od druhého dvoma jarkami, dosiaľ patrnými, prerezané, jako by ku spúšťaniu vôd zo šiancov. Že slúžily na vodu, to vysvitá jasne z nasledujúceho svedoctva: „1571. dňa 8. aug. z Viedne. Radcovia dolnorakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi b.-bystrickej bane, aby poslal schopných robotníkov (baníkov?) k oprave priekop na Čabrade, a k opatreniu Sitna vodou; poneváč Ján Kružić, kapitáň krupinský, vyhovára sa, že nemá takých ľudí.“ (Sasinek in litt.) Či vodu nosili zo žriedel, nižšie ležiacich, či čiastočne napúšťali zo stokov nad priekopou nachodiacich sa, jako je dosiaľ „studňa“, o tom dejepis mlčí. No, bez prameňov a výmokov, nad šiancami ležiacimi, to ich naplnenie vodou sotva sa dá mysleť.

Mimo priekop videť dosiaľ viac dlhších kratších radov jám miskovitých, dosť veľkých a rovnakých, v polkruhoch rozostavených. Jako povstaly a k čomu slúžily, možno sa len domýšľať. Ak bolo temäno Sitna (odpovedajúc menu) výmočité a bahnité (Hochmoor?), mohly jamy povstať od prírody; alebo (keď bolo Sitno obývané) i rukou ľudskou, aby sa voda posťahovala a suchý priestor získal. Snáď boly cisternami a pivniciami pod zrubenými obydliami, jaké videť i na zvolenskom pustom hrade? (P. Križko in litt.) Ak áno, tak by bolo bývalo Sitno dosť husto obývané. Alebo slúžily na obranu jako zákopy (barikády), z ktorých obranca, na bruchu ležiac, mohol strielať?[16] V oči toľkejto strategickej opatrnosti možno súdiť, že i na najvyššom uhle Sitna mohol stáť dáky hrádok, tam kde teraz pavillon; čo už len pre pristrešie.

Prvým zreteľným samovládcom menuje dejepis Melichara Baláža (v najnovšej vyslovnosti Balašša).[17] Pred ním pravdepodobne patrilo Sitno komore, pod strážou kráľovských kapitáňov, ale ani jediného mena nezachoval nám dejepis. Dajedni tvrdia, že Baláž bol i prvým zakladateľom hradu na Sitne, a pomenovali ho hradom Balážovým (Balassavár); takýto však nezná dejepis, ale len „sitniansky hrad“. Prvú zvesť podáva nám Istvánffy (lib. 16. pag. 183. 5.): „Sitniam simili (jako Čabrad) astu (vojanská lesť) occupavit (Balasius)“. Z týchto slov správne súdi Matej Bel (Ibid. str. 685.), že Baláž nepostavil hrad na Sitne, ale hotový a prv jestvujúci lsťou zaujal. Lebo vrch bez hradu zaujať, k tomu netreba žiadnej vojenskej lsti; ten vraj načím len vojskom obsadiť. Leda ak by bol hrad trochu opevnil. Dlho ho v ňom i tak nenechali.

Že Sitno bolo dobývané, a že aj krvavé bitky na ňom boly svedené, to dosvedčujú jak historické dáta o vypovedaní vojny pod kráľom Ferdinandom I. kroz snem trnavský r. 1545. proti Melicharovi Balážovi,[18] a o zaujatí hradu kroz Salma[19] tak aj povesť o „Tatárskej“, ktoráže dostala meno od Tatárov, na nej táborom rozložených. Podivno, že Tatári s tej strany dobíjali Sitno, kde je od prírody najpevnejšie. Snáď drážil ich nejaký hrádok na najvyššom temäni[20] Sitna, tam kde skveje sa teraz pavillon, a ktorý jedine z Tatárskej mohol z blízkosti videť nepriateľ. Ostatne, tam táboril snáď len hlavný stán, a vojsko obliehajúce mohlo rozprestierať sa cestou okolo Sitna severne až po samý nižší hrad. Počul som i také tvrdenie, že bitka (rozhodujúca?) bola svedená na Tatárskej tam, kde neďaleko pod schodami nachodí sa „cintorín“, čili hroby. V tom páde obliehané obyvateľstvo, čili Sitnania, vyrútili sa na Tatárov tým smerom, jako teraz schody idú. Nakoľko však dosiaľ poučuje nás kopanie, o tom možno pochybovať. — Čo o Tatárskej vypráva povesť národná, že Sitnania, keď nemali už čo jesť, z poslednej posmetanej múky upečený jako koleso veľký koláč hodili medzi obliehajúcich Tatárov, volajúc: „Čo ešte druhých sedem rokov tu ležať budete, vždy takéto koláče budeme jesť“, čím obliehačov (aj bez bitky?) odstrašili a odstránili, to vypráva sa tiež o čabradskom zámku, a snáď aj o iných. Dosť na tom, že je povesť tu; aj meno je tu: a Tatárska meno svoje bez príčiny nedostala. Ústne podanie a miestopisné názvy nahradzujú, doplňujú, ba i korrigujú často zvesti písané. Snáď najde sa časom i písaného niečo o Tatároch na Tatárskej. Veď i hľadaniu pokladov v Sitne za základ kladú svedoctvo písané. O seriósnom sliedení svedčia jamy, porobené nielen v zemi okolo srúcanín, ale aj v kamení pod bralami pod pavillonom. Čo viac, veľmi vážni a učení páni odvolávajú sa na darovaciu listinu, ktorou oddal kráľ Ferdinand II. r. 1629. panstvo sitnianske Petrovi Kohárymu, v ktorejže stojí výslovne „excepto thesauro“. Keď by sa teda poklad našiel, nebude patriť majiteľovi panstva, ale komore.[21] Hľadali ho i takíto ľudia, dľa vlastného výrazu, celkom systematične. Na južnej strane od Zbojníckeho bralca videť v jednom brale klenutie, jako by rukou ľudskou pravidelne vydlabané. Patriční teda domnievali sa s radosťou, že našli podzemnú chodbu, o ktorej mlúvi aj národná povesť. Od spodku po rebríkoch nebolo možno dostať sa ku klenutiu pre výšavu, pokúsili sa teda od vrchu, spustiac na mocnom povraze smelého chlapa. Tomu bolo zas tvrdo dostať sa z povraza ku otvoru, lebo bralo je trochu nachýlené. Keď predsa rozkolísaním dostal sa ta, urobil dva-tri kroky, a už bol na konci klenutia, a zas nad priepasťou medzi bralami. Ukázalo sa, že otvor ten pochádza od prírody, učinený cez ostrú hranu brala. — Kopali aj v hrade, a do hlbokej pivnice na povraze tiež spustili chlapa otvorom, a ten vyniesol vraj hnáty z obra,[22] šabľu a staré železivo. Pokladu nenašli.

Títo donášajú poklad, vyhradený v darovacej listine, do spojenia s Melicharom Balážom, pánom či grófom Balážďarmotským, ktorý zmocniac sa Čabradu a Sitna, po okolí lúpil. Medzi iným, pätnásť ráz,[23] že zajal „striebornú fúru“, vezúcu z Kremnice zlaté a strieborné peniaze do Viedne, a to už vraj na hronskej hradskej, už v kozelníckej doline, zas v Neresnici, i pri Prenčove. Zato, jako i za iné jeho nepravosti tá vojna proti nemu bola vypovedaná, on premožený a statkov zbavený (?). A toto mal by byť ten poklad, kdesi v Sitne skrytý. Tá strieborná fúra, nenie to ten voz s ohnivými kolesami, čo ukazuje sa v istých nočných hodinách na Sitne? (Kollár. Zpiev. I. Vysvetl. str. 429.) Matej Bel (Ibid. pag. 687) aspoň veľmi múdre poznamenáva, že Baláž bol natoľko opatrný, že so ženou a deťmi popredku i peniaze odoslal do Sedmohradska.

Jestli nachodil sa v Balážovskom rode násilník, zdobily rod i bohabojné šľachetné duše, o čom svedčí kanonická visitácia chrámu prenčovského z r. 1779. Stojí tam toto: „De dote et reditibus Ecclesiae:… Molam praeterea habet unam, in superiori fine pagi, rotae unius, per spectabilem quondam ac magnificam Dominam Barboram Balassa, modernae inclytae Familiae Koharyanae Proaviam, adhuc a. 1712 titulo dotis ex integro donatam.“ („O nadaní a dôchodkoch kostola… Mimo toho má kostol jeden mlyn na hornom konci dediny, na jeden kameň, ktorý urodzená niekdy a veľkomožná pani Barbora Balašša, terajšej slávnej rodiny Kohárovskej Dedová, ešte r. 1712. jako veno úplne darovala.“). Bola vydatá za Petrom Koháry, ktorému Ferdinand II. daroval čabradské a sitnianské panstvo r. 1629 jako vyššie rečeno. Dve tieto slávne rodiny, Balážovská a Kohárovská, boly teda i sňatkom spriatelené, tak že i týmto spôsobom mohly prejsť hrady, čabradský a sitnianský, do majetnosti Kohárovcov. Keby nebol mlyn až do r. 1712. vlastnosťou Balážovcov, stál by jako darovateľ neomylne Peter Koháry, a nie jeho manželka, a to nie pod mužovým, ale pod otcovým menom. — Oba rody boly nielen domorodé, ale zdejšie; priezvyská, Baláž a Kohári,[24] dosiaľ trvajú v zdejšej pospolitosti, bárs linie šľachtické, bohužiaľ, vymrely. Ináč, ľud nestarie sa o meno predkohárovských pánov Sitna, ktorí sa často mohli meniť, a menuje ich vo svojich povesťach jednoducho a prirodzene „pánom sitnianskym“. Kto vládnul Sitnom pred Balážom? Tiež len pán sitnianský.

Medzitým, o 15 rokov po zaujatí Sitna 1548 kroz Salma, udáva dejepis jako pána sitnianskeho zámku Jána Kružica,[25] veliteľa kráľovskej posádky z Krupiny, ktorý vládnul v tom čase sťa veliteľ i Čabradom. Vysvitá to z listu, ktorým manželka jeho, Katarína Pálffy de Erdeöd, povoláva mešťanov krupinských a magistrát na svatbu[26] výborného Mateja Keresztúriho so zemianskou devou, Katarínou Somogyi, „hic in arce nostra Szitna“, „v našom sitnianskom zámku „Datum ex Zithna (zo Sitna), anno Christi 1564. die 22. Octobris Catharina Pálffy do Erdeöd, Joanis Krusith consors.“ Vládli snáď i Pálffovci Sitnom, a im odňal ho Baláž? Podivno. Alebo bol zámok len ženín? A Ján Kružic r. 1571 pýta od komory ľudí k oprave obranných priekop na Sitne, a k ich napusteniu vodou len jako veliteľ kráľovskej posádky? — „O pol storočia za tým — hovorí Matej Bel (ibid. str. 689.) bez udania prameňa — nejaký Adam Nagy, z buričov Tökölovských, pelešil v hrade sitnianskom, lúpežiac a zajímajúc ľudí, zvláštne Nemcov;“ a potom najprv ukrutne mučených, lebo s vysokého brala, na ktorom stál hrad, dal dolu hádzať, alebo synkom svojim dovolil, aby ich stíňali a prekáľali, za čo chlapcov chválil a podarkúval. Celé okolie hrozne trpelo od psohlavca.

Diví sa Matej Bel (ibid. str. 684.), že hrad sitniansky nikdy nenie spomínaný medzi pohraničnými zámkami, ktoré dľa krajinského zákona, kedykoľvek potreba žiadala, z krajinskej kassy bývaly opravované, a domnieva sa, že v tých časoch stál tento starobylý hrad pustý, alebo ležal práve v rumoch. Ani nevie povedať, komu by bol pred Balážom prislúchal. Ale súdi rozumne, že hrad slúžil k ochrane Štiavnici (pag. 685.), a ja myslím, že ku ochrane vôbec banským mestám, rozumie sa, v novších časoch, keď baníctvo začalo rozkvitať a banské mestá privilegiami ohradené boly; a na ich starosti spočívala i opatera hradu, čo mimo výšudanej poznámky o šiancoch vysvitá i z tohoto udania: „1570 dňa 9. jan. z Viedne. Radcovia dolno-rakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi bansko-bystrickej bane, aby dal liať a poslať 80 gulí (v priemere 8 cm) na Sitno.“ (Frant. Sasinek in lit.)

Zahrnúc teda dejepisnú stránku Sitna krátkymi slovmi, mohla by vyzerať asi takto: Od pra-praveku slúžilo Sitno našim praotcom za obetište a pohrobište (vidz „dodatok“), a za útulok pred nepriateľmi, a za výstražný bod vatrámi. V ňom sústrednily sa povesti o pokladoch, a o duchoch podzemných i nadzemných; v ňom takrečeno stelesnely pochopy náboženské i národné o odmene za dobré, ako aj o pokute za zlé, (Ľadziansky išpán, a zámok z Hradiska nad Hiadlom.) až do budúcich časov. (Zakliati husári, čakajúci len heslo „už!“) Tá výstraha a ochrana týkala sa prvotne obyvateľstva, po riedku roztrateného, proti živelným snáď pohromám, a proti nepriateľom, v 13. století menovite proti Tatárom (Svedok: lúka Tatárska a povesť o nej, že totiž Tatárov lebo bitkou alebo lsťou odohnali); pozdejšie, v užšom smysle slova vzťahovala sa výstraha a ochrana na poklady banských miest a obyvateľov ich, nevytvárajúc zo svojho útulku okolitý ľud, pri čom veľmi správne súdi Matej Bel (pag. 689.), že ľud pri opevňovaní hradov na daný znak ochotne poskytol prácu za darmo, za čo potom mal bezpečný útulok v čas nebezpečenstva. Tak myslí Matej Bel, že proti posádke nejakej, záležajúcej z mešťanov štiavnických (a ľudu) použil Baláž lsti, a zaujal hrad pred r. 1548, a potom snáď dľa potreby svojej opevnil Sitno, „exstructo in ejus editissima parte castello“, postaviac aspoň z dreva nejakú strážnicu na najvyššom mieste, už len aspoň tým cieľom (o čo istotne i pred ním vždy bolo postarané, zvláštne proti Turkom, práve v tom čase v 16. a 17. století až sem dochádzajúcim, z čoho pamiatka u ľudu ešte tiež trvá), aby i z onej strany videli, čo deje sa na okolí západnom, jako i to, aby s tohoto vyvýšeného bodu nepriatelia zkazu nepriniesli hradu, o veľa nižšie ležiacemu; „… simili astu occupavit, ut ex eo civitates montanas, veluti continua obsidione fatigatas, ad rerum omnium desperationem coegit“: „hrad lsťou zaujal, a banské mestá do zúfalstva hnal, jako by stálym obliehaním“. (Istvánffy lib. 16. pag. 283. 5.)

Turkom v rukách sotva kedy bol hrad sitniansky; keď ale, padnúc do moci horších poturčencov (Adam Nagy), takýmto činom opačnú službu začal konať banským mestám, po vytrhnutí jeho z rúk Balážových r. 1548 zasadol do neho banský kráľovský kapitáň, Ján Kružic (1564), a bránily si ho banské mestá pod ochranou komory (Aeraru r. 1570 a 1571), poneváč v tom čase bolo Sitno korunným majetkom. O pol storočia zapriadol sa im ta ako, ako nie, onen Adam Nagy, horší storáz nad Baláža, majúci s kopca zvláštne na Nemcov (držiac sa vari už aj vtedy toho povestného „Jaj. de huncut…“); no netrvalo to dlho, lebo v tom samom čase, r. 1629 prešlo Sitno do moci statných a šľachetných Kohárovcov, a od týchto r. 1826 temer po úplných 200 rokoch, do moci kniežat Koburgovských.

Dotyčne samých srúcanín terajších (kedy totiž povstaly), či zrušenia pevnosti: bárs na sneme prešporskom roku 1548 medzi desiatimi hradmi i nad Sitnom vyrieknutý bol ortiel zničenia; ba r. 1550 (Magyar Kronika) stavy krajinské kráľovi Ferdinandovi I. za takého potrestanie vinníkov i ďakujú: nezdá sa byť výrok zničenia prevedeným, a hrad stál i ďalej, tak že Kohárovci skutočne v ňom bývať mohli (ako v čabradskom zámku aj bývali), až ho r. 1703 zaujali kuruci, a po r. 1710 spustošili. Národniu povesť o bývaní Kohárovcov v hrade, zreteľne potvrdzuje dejepis. Lebo neobydlený a bez vojska, alebo práve rozváľaný, na čo by boli zaujímali a rúcali? Až po spustošení kroz kurucov ostal hrad prázdny, a pre neopateru skoro blížil sa konečnej záhube. (Gyürky. Ötvennégy év Hontvm. történetéből II. str. 152, 153.) Zanedlho na miesto neho na temäni Sitna postavil Mikuláš Koháry roku 1727 filagoriu, a skoro súčasne i kaštiel vo Sv. Antole, tak že zámok i týmto činom stal sa nepotrebným, a kamene z neho brali k novej stavbe. Tak na letnom bývaní[27] horárovom základy pod srubenými stenami pochádzajú zo starého zámku, kdežto druhá izba murovaná, ale z vonku daskami obitá, vystavená je len asi pred 40 — 50 rokmi zo samého sitnianskeho kameňa. (Na filagoriu, jako už povedané, bolo skáľa lámané na „Bielom Kameni“.) Matej Bel r. 1742 našiel sv.-antolský kaštiel (Ibid. pag. 699.) vystavený, hrad ale srúcaný, ale videl ešte izby, dľa starého spôsobu sklepené, a kamene sochárskou prácou ozdobené; menovite, „in his censetur“, teda menovite „kameň na sklepení brány veľkej, ktorú volajú kuchyňou,[28] ozdobený vyobrazením líšky; druhý v hrtani pivnice hodený „alter item pro cellarii aditu rejectus, et avium insculptus imaginibus“, s vykresanými obrazmi vtákov. Ako žiačik štiavnický asi pred 40 rokmi bol som ešte v sklepenej izbe, ktorá je teraz zarútená, alebo jej vchod zavalený, a videl som schody vedúce do hrtaňa pivnice veľkej, sklepenej. Do nej dalo sa vtedy ešte dosť pohodlne vojsť, ale ďalej bola už i vtedy zavalená. Škoda tých kameňov!

Vidzme terajší stav srúcanín. Z hornieho hradu trvá dosiaľ len na juhozápadnej strane kus múru, v dlžosti na 8 m, 1 — 2 m vysoký, na 2 m hrubý. O veľkosti vrchnieho hradu nemožno súdiť, lebo nevideť, či bolo len prvé bralo pokryté staviskom, a či daktoré i z ostatných. — Spodný hrad mal len tri vonkajšie steny, lebo štvrtou stranou bol opretý o tie bralá, (A sú to skutočne zriedkavo krásne, kolmé steny na týchto bralách, a jako by drobno posekano-vlnkaté; jako by z tenkých plotničiek naukladané.) na ktorých stál vrchní hrad. Severná a najzachovalejšia strana, 42 m dlhá, 2 1, 3 1, 4 m, ba na jednom mieste až 6 m vysoká, má jeden tupý uhol asi na 155°, a pri tom uhle otvor, či bývalé dvere, či len vyrúcaný prielaz. Múr je skoro 2 m hrubý; ale na múre od brala znútra videť jasne, že spodok mal skoro o pol metra hrubší, než vrch. Poludňajšía strana mohla obnášať asi 32 metre; kus 14 m dlhý, 1 — 5 m vysoký, 2 m hrubý, je z vonku najlepšie zachovaný, a na ňom prekrásne videť vrstvy. Prúčelie, na východ obrátené mavšie tiež uhol asi na 150°, obnáša asi 22 m ale z toho zachoval sa dosiaľ len kúsok múru. I priemer budoviska obnáša 22 m. Tu je priepasť medzi bralami, asi 15 — 20 m vysokými, asi na 4 m široká; tá snáď bola presklepená. Severovýchodný uhol fronta je asi 6 m vysoký, a tu najlepšie videť, jak dobrou maltou, skoro samým vápnom stavaný bol hrad. V ňom sú bralá podmurované, i zamurované a tak i bralá do steny padajúce neodstraňovali, ani neobchádzali, ale zazdili. Bralo, na ktorom stál horní hrad, je vysoké okolo 12 — 15 m a spodní hrad ho sotva prevyšoval. Vrchnie bralá od severu sú tiež okolo 15 m vysoké, alebo i viac, lebo výšosť brál meral som len okom. Ale vidno i z týchto rozmerov, že miesto pre hrad nebolo zle volené.

Slavná a veľmi nábožná katolícka rodina Kohárovská[29] v mužskej linii vymrela r. 1826 vo Františkovi Jozefovi Koháry, ríšskom kancellárovi, kroz kráľa Františka I. r. 1815 do stavu kniežacieho povýšenom. Na radu tohoto kráľa dal svoju jedinú dcéru, Mariu Antoniu Gabrielu, protestanskému kniežaťu Ferdinandovi Sasko-Koburg-Gothaskému pod tou podmienkou (jako to od pravoverného katolíka a dľa vtedajšieho času ani inak nesmelo byť), že všetky dietky z tohoto miešaného manželstva musia byť vychovávané v katolíckom náboženstve, ináč všetky Kohárovské panstvá pripadnú kapitule ostrihomskej. Keď dozvedela sa kapitula, že dietky vychovávajú sa protestantsky, vyslala jednoho kapitulníka s testamentom a s alternatívou. Výchova nasledovala potom katolícka. Priezvysko Kohárovské, ktoré bol Ferdinand Koburg prijal, rodina pozdejšie odložila.



[16] Ľud osvojil si túto poslednú mienku. — A také miskovité jamy nachodia sa i na Tatárskej, ba i na farskej lúke pod Sitnom, ba i za štiavnickou kalváriou v „Bajtave“; tamtie pripisuje ľud Tatárom; tieto Rusom, keďže tam táborom ležali. Jamy na lúke farskej sú na jar vodou naplnené; pod kalváriou ale v daktorých stojí voda celý rok, a v nej trvajú i vodné rastliny.

[17] „Balašša.“ Pôvodne a od počiatku istotne bola podoba slovanská „Blaž“ (odkiaľ Blažko, Blažkovič); veď pre Boha bol Slovák, jako väčšina zemanov a šľachticov v Uhorsku! Za to menujú sa naše Horniaky v starom zákonníku uhorskom (Tripartitum Verbőczii = Vrbovčan z Vrbového). „Nobilior pars regni Hungariae“; a Szirmay, Pars I. § 112. hovorí: „Ináč, jako silu uhorského vojska vždy Slováci z čiastky tvorili, tak z nich premnoho rodín bolo obdarovano šlachtictvom a veľkými panstvami“; a potom len na ukážku uvádza 144 rodín zemanských. Keby sa len tieto hlásily k svojmu národu slovenskému: hneď prihlásilo by sa iných trikrát toľko! Meno Blaž, Blažko, pochádza od krstného mena Blažej: „Nicl(aus), dem Sohne Blasii (Balás) von Gyarmat (Kachelm. III. 42.) Druhá teda forma je Baláž (odtiaľ Balažovic), a Slováci dosiaľ vyslovujú „Balážďarmoty“, kde mal rodný dom; Ďarmoty boly do nedávna slovenské, a len teraz ich silne maďarčia; v starých listinách písané sú „Jormoth, Gormot“ (Maly by sa teraz tak volať?), a Ján Kachelmann (D. Alter d. u. Bergbaues. 34.) odvodzuje meno od „jarmok“, Jahrmarkt. (?) Že „Baláž“ zneje teraz po maďarsky to nesmie nás mýliť, lebo vieme, že Maďari len časom povsúvali samohlásky do našich mien a slov, na pr. Balaton, kalász, borona, gereble… Najnovšia forma ale je „Balašša“. Istvánffy píše „Balassius“, a ani nemohol inak napísať, lebo v latinčine nieto písmeny ž; poneváč ale písal o slovenskom kraji, vlastné mená musia sa čítať po slovensky, teda Balažius.

Baláž, genitív Baláža, a od toho Balašša; tak tiež nemecky „Szitnaberg“, maďarsky „Szitnya“, a iné podobné cudzie nominatívy našich mien, odpovedajúce našim genitívom, datívom alebo lokálom: ich pôvod pripisujem tomu; že cudzinci tak vyslovujú naše mená, jako ich skloňované v živej mluve od Slovákov počuli, na pr. „od Baláža“, „do Sitna“, „v Sitne“; odtiaľto potom to mäkké ny (ň) „Szitnya.“ Dr. Borbás v „Primitiae Monographiae Rosarum“ 1880. a Dr. Szabo v „Selmecz környékének geologiai viszonyai“ 1885 píšu správnejšie „Szitna“. — Ja píšem meno Baláž tak, jako ho tu živá mluva zachovala v početných priezvyskách. Šľachtický rod i tak vymrel. — Užívaná bola voľakedy forma krstných mien i na koncovku áš, na pr. Ondráš, Petráš, Kubáš… zachovaných teraz tiež len jako priezvyská.

[18] Istvánffy: k menu, Melchior Balassius.

[19] Mikuláš Salm (U Moravanov: „Slon.“ Na Morave panuje potomstvo jeho) kráľovský vojvodca, mal do 5000 bojovníkov, a druhých asi 5000 chlapov pripojilo sa z tých, ktorým Baláž a Bašo (Muráňsky) krivdu učinili. Hrad poddal sa, náhle predvoj kráľovský porazil čiastku posádky, asi jednu stotinu. („Urbanus Baccus cognomine, Pukančan?, centurio… cum sua centuria… Pugna atrox oritur, sed nostris tam numero, quam virtute superioribus, Sitniani funduntur, Urbanus vulneratur et capitur.“ Istvánffy). Sitňanci boli porazení, a nebolo treba ani delá hore pod hradby dopratať. Snáď ani Salm nebol na Sitne. S ktorej strany postupoval Salm, o tom nezmieňuje sa Istvánffy; ale sotva s tej strany, jako leží Tatárska, lebo odtiaľ, smerom od Levíc cez Baďan a Počuvadlo ani teraz, keď sú cesty o veľa lepšie, než pred vekmi, pre strminu nevystúpil by s delom na Tatársku, pravdepodobne teda cestou od Sv. Antola. Povesti národnej, že by sitniansky pán tajnou chodbou podzemnou bol unikol a potom kdesi chytený a sťatý bol býval, protirečí Istvánffy. Dľa neho nachádzal sa vtedy Melichar v hrade levickom; počujúc s podivením, že Sitno tak skoro padlo, a že tiahne vojsko kráľovské, jedno proti Leviciam, druhé proti Čabradu: klesol na duchu a prchol do Sedmohradska, hľadajúc pomoc u Turka. Kráľovskí podržali Sitno, Levice, Čabrad a Muráň, čo i národná pieseň ospevuje:

„neb se zajiste žádný neskryje, na koholi Pán Boh svou moc pošle, na Hrušov Sitno i na Levice: Čabrad, zámok i Muráň má kráľ v ruce.“ Ján Kollár. Zpievanky II. str. 409.

Baláž nebol popravený, ale zomrel prirodzenou smrťou, ako verný kráľovi, a chválený za jeho hrdinskosť, vo Viedni r. 1568. Syn jeho menoval sa Balthasar. Či snáď na týchto vzťahuje sa nápis na zvone ilijskom? „Caspar † Melichar † Balthasar †? Ak áno: kto ešte ten Caspar mohol byť?

[20] Istvánffy udáva, že Baláž zaujal Sitno „extructo in editissima parte castello“. Najvyššia čiastka Sitna je tá, kde stojí pavillon; naprotiva, kde ležia srúcaniny zámku, to je najnižšia čiastka štvorhranného temäna; jedných 70 — 80 metrov nižšie ležiaca.

[21] Matej Bel (Ibid. pag. 687.) menuje takéto ustanovenie o poklade „povedačkou“, commentum. Darovaciu listinu teda ani on nevidel ani v archíve krajinskom, ani vo sväto-antolskom, ktorý snáď ani nenavštívil.

[22] Čo náš ľud pokladá za kosti z obrov, to sú zväčša kosti z mamuta alebo zo slona, ktoré sem-tam vyskytujú sa aj u nás.

[23] Istvánffy (pag. 284.) svedčí, že len raz sa pokúsil, a i to nepodarilo sa mu, lebo jeho ľudí odohnali ozbrojení mešťania štiavnickí, keď už truhlu železnú chceli roztrieskať.

[24] Ďur Koháry, pansky horár na Čabrade. Pôvodne to bolo istotne len Kohár. Kohár, hrad v Starých Hradoch na Litave? — Barossovci trenčianski tiež hľadajú predkov svojich v matrike prenčovskej, poneváč vládli Baďanom, filiálkou ku Prenčovu. — Na Beluji (tiež filia ku Prenčovu) dosiaľ do jednoho domu zovie sa „Barišojo“, „do Barišov“. Koncovka nič nerozhoduje, lebo vieme, jako spotvorujú sa priezvyská u nás. Pôvodne mohlo i to znieť „Bariš“.

[25] Ján Kružic bol rodom Horvát z Lepoglavy, ktorého král Ferdinand I. r. 1552 poslal sťa vojenského veliteľa na Slovensko, a menovite do Krupiny, ku ochrane proti Turkom. (P. Križko n. litt.) Juhoslovania boli zkúsení bojovníci proti Turkom! Nemal by sa po pravde písať „Kružić“? Či zachovala sa táto šľachtická linaj dosiaľ, neviem. Ale priezvysko je nie len domorodé a našské, ale i zdejšie. Medzi slovenským zdejším ľuďom trvá toto priezvysko i mojím vedomím, počnúc od Bzovíka až po Bzenicu; tak tiež „Kružicova studnička“ v Sitne od Ilije zachovala toto meno.

[26] Musím za horúca dotvrdiť, že keď v sitnianskom zámku bola svatba, bez pochyby sobáš bol v zámockej káplnke alebo kostolíku. Tento historický dej krásne potvrdzuje ľudovú povesť o chodení prenčovského farára so sv. omšou na Sitno, a o ilijskom zvone.

[27] Cez zimu býva horár v majeri pod Sitiencom.

[28] „In his censetur lapis, apsidi januae magnae, quam vocant, culina, instructus, et vulpis si mulacro insignitus.“ (Ibid. pag. 683.) Z tohoto citátu každý vidí zreteľne, že to miesto, ktoré menujeme teraz „kuchyňou“, volalo sa tak už i za časov Mateja Bela, pred pol druha sto rokmi a trvalo, keď ešte hrad stál a kvitol, teda snáď od nepamäti. Lebo, keby vzťahovaly sa slová tieto na bránu, bezprostredne do zámku vedúcu, nebolo by pridané slovo magna, a to iným písmom (cursiva), čo platí miesto úvodníkov (signum citationis: „magna“; a malo stáť snáď „janua“), teda tá „brána“, ktorá to meno dosiaľ nosí, bárs z brány už len základy vidno. — A keď by slovo „culina“ (tiež cursivou) vzťahovalo sa na kuchyňu v hrade, nebol by doložil, „quam vocant“, „ktorú volajú“; lebo kuchyňu v dome „nevoláme“, ale je kuchyňou; kdežto na Sitne to miesto nenie riadnou a obyčajnou kuchyňou, ale ho len tak voláme. Teraz prezvali ju „Šostalovou kuchyňou“, ale nesprávne.

[29] Kohárovci boli všetci vedľa inych čností veľmi dobrosrdeční. Jak na čabradskom hrade, tak v antolskom kaštieli radi vidavali istého Gelu, rodom Krupinčana (zomrel r. 1712 v B. Bystrici), velikého prešibaného furtáka, ktorý bavieval ich svojimi vtipmi a kúskami, sem-tam, najmä ale v Sebechleboch, postváranými. Raz stavil sa vraj s (Andrejom?) Kohárym, že aj jeho prevedie a kedy bude chceť, na jeho koni do sv.-antolského kaštiela sa donesie. Koháry navštevoval prenčovského farára, a keď z návštevy šiel na koni domov, vyše sv.-antolského chotára, na „Žobráku“, kde teraz nad hradskou kríž (O tomto kríži tiež jesto národné povesti.) stojí, počuje krik a bedákanie. Ide za hlasom a najde tam chromého žobráka, hromžiaceho na samopašných chlapcov, ktorí, keď si oddychoval, barle jeho vyniesli vraj na duba, a vo vrchovci povesiac, zutekali. Koháry uviaže koňa o krík, výnde na strom pre barle; keď bol vo vrchovci, vyskočil Gelo, (lebo on to bol pretvárený) na koňa a zarehotajúc sa, poď do sv.-antolského kaštiela. Koháry, prehral stávku, a musel pešky domov. O iných kúskoch Gelových so Sebechlebanmi pomlčím.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.