E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Veleba Sitna

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Jaroslav Geňo, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

III. Touristické

Po týchto odchýlkach, ktoré ale tiež k veci prislúchajú, vrátime sa zase k nášmu Sitnu, a k cestám naň. Ale berme do ruky palicu touristickú, t. j. tak dlhú, jako si, milý čitateľu, sám. Lebo na hole je dlhá palica dobrá!

Mimo spomenutého východu na Sitno „bránou“, ktorým vozmo vystupúva aj osvietené panstvo, možno vystúpiť i inými miestami. Táto vozná cesta odráža sa od štiavnickej hradskej niže „Starej huty“ (prislúchajúcej štiavnickej spoločnosti banskej), od seba cez Rovne, majer panský. Od majera vystupuje dosť strmo na „Biely kameň“, popod Sitience, ponad druhý majer „pod Sitnom“, na pravo i na ľavo medzi lúčkami; zdvihne sa hodne do Sitna horou pod srúcaninami, vždy stranou severnou, okolo „kuchyne Šostalovej“, ponad lúku „Hornú Ilijskú“ popri grante; od grantu k sebe „bránou“ na lúku na Sitne, a tak celou šírosťou lúky vo veľkej kluke, ale pohodlne, ponad „močidlo“, až k horárskemu domu a k pavillonu.[30] Tá istá vozná cesta vedie ale od grantu rovným smerom popod celé Sitno tiež na Tatársku, podobne velikánsku lúku, západne od brál sitnianskych. Tatárska majúca vyše 36 kat. jutár rozprestiera sa dvojím smerom; výšina, 900 m nad hladinou mora, leží proti „Valovskej“ (lúke strmej komorskej dolu k počuvalskému jazeru) a na „Petrov vršok“ (nad komorskou Petrovou horou); druhá dlhočizná čiastka spúšťa sa strmo dolu oproti Holíku a k lúke „Hrankovskej“. Osvietené panstvo vozieva sa i sem, a cestu naprávajú tomu k vôli každoročne. Na Tatárskej jesto aj teraz sieňa na štyroch stlpoch (Prvej stál tam spôsobnejší pavillon, ale neznámou náhodou shorel.) pod šindlom: vedľa nej kamenné ohnisko a stôl s lavicami. Keď osv. panstvo učiní výlet, premieňajú sieňu haluzami, chvojím, zástavami v príjemný pavillon.

Odtiaľto nielen na Sitno s pavillonom, a na jeho s tejto strany najkrajšie bralá (jakožto „Kazateľna“, „Hrdina s pannou“ na koni; Rudolf Pokorný videl jako by okná a brány na „hrade orlov“) jesto krásny výhľad, ale výhľad otvára sa i južne široko-ďaleko, západne ale dolu ďalej ponad Valovskú na počuvalské jazero. Za chrbtom pavillonku vyčnieva malý kopčok, „Petrov vršok“, tiež lúčka, pokračovanie Tatárskej, ale so všetkých strán horou zavrená, veľkými kríkmi lieskovými, jako by schválne pestovanými a patrne chránenými (lebo tí, čo z polovice zrábajú seno, boli by ich istotne dávno vykrčovali, keby smeli, jako na Tatárskej, a na temäni Sitna množstvo najzajímavejších kríkov vyničili) postriekaná, pomedzi ktoré pred kosbou, keď je všetko kvietim lúčnym a hôrnym pestro maľované, musí byť vznešenému panstvu, tak jemným pozorovateľom krás prírodných, miestečkom nadmier okuzlujúcim, príjemným a najpôvabnejším. Ak kde, tam môžu tancovať hôrne vily sitnianske, keď okúpajú sa v jazere počuvalskom, jako rybie oko čistom.

S Tatárskej na Sitno idú umne vedené schody drevené, miesty aj kamenné, z nekresaného kameňa. Pekné skupiny skalísk, vlastne velikých balvánov ostrohranatých, sem tam jeden cez druhý ležiacich, nachodia sa okolo schodov, dvíhajúcich človeka teda viac než na 100 metrov nad Tatársku. Partia nevýslovne krásna! So schodov otvára sa vždy krajší a krajší výhľad na severnú stranu, takrečeno do vnútorností Sitna, do jeho lesov a dolín a jám a priepastí. Koho zastihne západ slnka na Tatárskej (jako mňa nepočetnekrát), a ponáhľa sa hore schodami na vrch, kedykoľvek obzre sa za chrbát, vždy čaká ho rozkošný pohľad na zapadajúce slnce. Tá červená veľká ohnivá guľa, na ktorej bez ublíženia môžu oči spočinúť, už-už ide ponoriť sa za hory pod horyzont; urobíš niekoľko krokov, vystúpiš niekoľko stupňov vyššie, zas ju len vidíš, až naposledok podívaš sa na ňu s temäna od pavillonu, a tak najdlhšie môžeš kochať sa na zriedkavom prírodnom zjave. (Krásny je i východ slnca, jako i mesiaca.)

Toto je druhý riadny prístup na Sitne po týchto schodoch, mimo ktorého od východnej strany jesto ešte štyri chodníky. Jedným možno prijsť od majera pod Sitnom ku srúcaninám hore cez „Vlčiu jamu“; druhým veľmi pozvoľna od „Salašísk“ tiež ku srúcaninám; tretím od „Poľanky“ (nad farskou a školskou lúkou), v pravo od „Zbojníckeho bralca“, ostrou a strmou hranou Sitna do východno-južného kúta lúky na Sitne; konečne od poludňajšej strany tiež do tohoto kúta. Ale to sú chodníky len pre známych, pre takých totiž, ktorí aj bez chodníka pohodia. Pomedzi bralá dá sa vyjsť (pravda, takému, čo sa chce škriabať a laziť) na viac miestach; a síce celou severnou stranou od pavillonu (Pod pavillonom sú takéto „škrabačky“ najzajímavejšie, ale dosť nebezpečné!) až po srúcaniny; východnou stranou tiež na viac miestach; už poludňajšou len veľmi stvrda asi na dvoch miestach pod studňou; od západu konečne mimo schodov, a vedľa schodov, takrečeným Téryho chodníkom (t. j. úzkou medzierkou pomedzi bralá popod Kazateľňu), viac ani jedným jediným miestom. Bralá od poludnia a západu sú najvyššie a súvislé. Obišiel som Sitno popod ne zôkol-vôkol, ačpráve chôdza popod ne je najobtížnejšia, môžem povedať, nevýslovne obtížna: lebo nielen že zväčša prichodí stúpať po samom ostrom, pohyblivom kameni;[31] a noha unavená nikde na pevnom mieste nezastane, ale mimo toho treba výbežky jednotlivých brál obchádzať, kde zas lebo pre hustú krovinu, zas pre strmú, hladkú pažiť ledva môžeš kroka učiniť. Pod studňou na južnom temäni Sitna dvoma miestami vyšiel som pred rokami hore a dolu. Lebo práve tieto bralá, vlastne flóra na nich, tak javnosnubná, tak lyšajníky a mochy, je tu najzajímavejšia. Načahovať sa za rastlinami na kraji brál spojené je s nebezpečenstvom života; padnúť dolu, musel by človek zomreť prv, než dopadol by na zem; ak by v letku nezomrel, zabil by sa a dolámal, ba dodrúzgal a rozdrvil by sa o kamene, jestli by sa voľakde na suché vrchovce a konáre stromov nezopchnul,[32] alebo ak by v pazuche medzi haluzami viseť neostal.[33] Niekoľko kusov rohatého statku, pasúceho sa na Sitne, spadlo už dolu a dolámalo sa. Pozreť z tých brál dolu, chytá závrat človeka (Neškodilo by, všetkým „závratníkom“ pohroziť, že ich odtiaľto pohádžu dolu; azda by prestali klamať!); najmä so západnej strany na Tatársku, na pr. s „Kazateľne“. Ba ešte horšie a hroznejšie vyzerá s južnej strany, kde pod vysočiznými, hore čnejúcimi skaliskami rozprestiera sa strmá hora a rozsiahla hlboká dolina. V bralách zdržujú sa pustovky, čili holubäčníky, ptáky dravé, ale veľmi plaché, neveľké. Na najmenšie šuchnutie dajú sa so škrekom na krídla, letiac v nesmierne veľkých smelých kruhoch a kolách ponad dolinu: krídlami veslujúc veľmi málo, alebo tak slabo, že to oko ani nespozoruje: hľadeť na týchto vetroplavcov, to je radosť! Škoda, že ich už skoro vykynožili.[34] Obživovaly ony pustotu temäna Sitna veľmi, lebo ta hore zo spevu ptáčieho i tak málo dorazí. Neraz nakochal som sa ne nich pred tým, kým ich bolo mnoho, a hútal som si: keď ľudia chcú lietať, keby takéto lietanie vynašli, tak s malým pohybovaním krídel, to by už stálo za to! Ale ak má človek tak trepotať, jako vrana, to i tak nevydrží dlho, a capne na zem, jako Tolstého anjel v rozprávke „Čím ľudia žijú?“ „Bude lietať jako anjel, a padne jako čert“, hovorí naše príslovie.

Toto sú prístupy na Sitno, čili na temäno jeho. Pripomenul som i tie pre navštevovateľov komótnejších, jako i pre touristov a prírodozkúmateľov. Ja pochodil som nielen celé okolie, ale i celé Sitno krížom-krážom nepočetnekrát, a čo píšem, píšem z vlastnej zkúsenosti. — Čo tyče sa už prístupu od ďaleka, do obvodu Sitna, čili k najbližšej jeho päte, až k bralám: jeden prístup, totiž voznú cestu cez Rovne a Biely kameň, pripomenul som už; druhý pohodlný chodník pre peších, od štiavnického touristického spolku udržovaný a znakmi červenobielymi označený, vedie od Štiavnice cez Štefultov, Sitniansku, Vozárovú,[35] Krížnu, lúku „Pastiersku“, hore „Petrovou horou“, popri studničke „Gretzerovej“, na lúku „Almášsku“,[36] od nej zase horou na Tatársku. Tieto dva východy vedú obidva od severnej strany, vozná cesta viac východne, chodník viac západne. Medzi obidvoma od tejto severnej strany jesto i viac chodníkov. Druhý touristický chodník, bielo-čiernymi znakmi označený, ide od Ilije na „Bielu cestu“ a „pažiťami“ a belujským chodníkom na „Vlčiu jamu“, a odtiaľ „Ilijskými lúkami“ hore. Iný chodník vojde pod Sitience: potom popod „Medvedziu“ a ponad „Kružicovu studničku“, cestička ku grantu; zas strmý chodník cez „Hlbokú jamu“ hore na Tatársku; iná cestička na dolní koniec „Almášskej“. — Západne od Sitna popri počuvalskom jazere vedie počuvalská hradská, ktorou aj osv. panstvo chodí ku jazeru; od neho hore známou strmou „Valovskou“, chodníčkom prijdeš na Tatársku; ďalej viac k juhu, chodník ešte strmšou „Teplou stráňou“; južne, hore dlhou strmou lúkou, prináležajúcou, jako rečeno, ku Tatárskej.

A kadeže konečne od východu možno vyjsť, totiž od Prenčova? Neraz, keď vyberám sa na Sitno, neviem sa rozhodnúť, kade udreť. Rozhoduje potom len to, ktorým smerom možno viac potrebných vecí zachytnúť, posbierať, obzreť. Najsevernejší smer je takrečený „prenčovský chodník“, to jest cestička na „Štrát“, pomedzi role, až po „Bujačiny“ aj vozmo, odtiaľ pešky na „Biely kameň“: alebo „Nemcovým potokom“: cez „Fanťovskú“; „Červené“; „Polia“; dolniu „Vlčiu jamu“ ku Sitniencu; popri Šulcovom majeri cez „Čierne blatá“; voznou cestičkou „Medzi potoky“, cez „Stankojo vršok“ na „Buzalku“ a popri majeri „pod Sitnom“; konečne „Bardinovou“ na farskú lúku (kam aj od Stankojo vršku cestou, ktorou vozí sa seno, pohodlne možno prijsť), a popri vodovode na Tatársku lebo cestičkami, alebo hore strmou lúkou. Netreba pripomínať, že hory Sitna poprerezávané sú krížom-krážom cestičkámi,[37] ktoré nezkúseného jako v bludišti (labirinte) vodiť môžu aj bez svetlonosa; zkúseného ale „všetky cesty vedú do Ríma“.

Čo týče sa priechodu (transenny), jesto aj také chodníky, ktoré možno považovať za priesmyky. Taký je zvláštne „ľadziansky chodník“. To je chodník, skoro bych povedal, podivuhodný. Nerobil ho žiadon merník, a napriek svojej veľkej zdĺžosti, skoro z takrečených naších „dolniak“ (Ľadzany ležia len 211 m nad morom) popod najvyšší náš vrch Sitno tak prevedie cestovateľa, že skoro nikde neide do vršku, ale tak pravideľne a jednostajne dvíha sa cez belujské hory ku studničke „Dobrej vode“, „Kiazanou“ ku „čiernej studničke“ a až k počuvalskému jazeru (683 m), a počuvalskou hradskou na Vindšachtu (863 m). Na tento chodník nielen Belujani, ale aj Sebechlebani belujskou dolinkou môžu dosť pohodlno prejsť, a chodník tento býva časom dosť živý. — Od počuvalského jazera mohol by človek udreť aj na novú hradskú voznickú čili Rychňavskú, a ta ku Hronu. Od jazera musel by ísť popri severozápadnom vodovode, prekročiť na východnopoludňajší vodovod rychňavského jazera, cez „Rázputie“[38] dolu štamposkou hradskou od „Hlinky“ ponad studničku „Zbojisko“, a s vysockej cesty dolu novou hradskou voznickou, čili takrečenou rychňavskou dolinou. Naši ľudia do žarnovických veľtrhov neidú na Štiavnicu, ale lebo popod Sitno alebo cez Iliju, potom na Kopanice, Kohútovo a dolu do hodrušskej doliny. — Druhý taký chodník pre transennu je „belujský chodník“, na ktorom vraj v Banišťach aj máta. Ja prešiel som po ňom neraz o 10. večer, alebo o 2. po polnoci, ale nevidel som nikdy ničoho. Vedie popri panskom majeri na „Širokej lúke“, krížom cez Bardínovú, popod „Bohojo vršok“, hore „Baľovým kútom“ cez „Buzalku“ popri „Jazarci“ cez „Ľahotskú lúku“,[39] ponad majer „pod Sitnom“, cez „Vlčiu jamu“, ta na Iliju; a cez Sitniansku, Štefultov, do Štiavnice. Tretí je „prenčovský chodník“, o ktorom už bola reč; od „Bieleho kameňa“ odrazí sa popri „Haviarskej zemi“ do ilijského „Račna“ a „pažiťami“ na „Bielu cestu“.

Pri všetkých bralách, zápoľách a jamách, dolinách a priepasťach, klukách a škulinách, nespozoroval som v Sitne nikde značnejšiu ozvenu (echo). No k nevypovedaniu hrozné je v Sitne hučanie hromu a otupné blýskanie. Zakúsil som to neraz, a premokol pri tom čajsi do nitky. Zvlášte raz išlo mi už o to, že živý neujdem, a preto držal som sa len počuvalskej hradskej okolo jazera, aby ma aspoň našli, ak ma tam zahluší. To nebol by žiadon div býval, lebo v Sitne často udiera hrom. Na bralách síce nenechá stopy, ani sklenný povrch, od častého udierania pochádzajúci, nespozoroval som na ních, ale do prvnejšieho pavillonu bily hromy, a ho aj zapálily, a v hore bárs kde stretneš vysoký strom obielený, rozčesnutý, od pola zlomený alebo vysušený. Preto náš ľud hovorí, že v hrmavici dobre je skryť sa pod liesku, lebože do tej neuderí. I ja zastával som v tomto lejaku pod liesky, ale prečo? Aby som si vydýchol, a trochu okuliare poutieral, že by som ďalej videl ísť, lebo husté hrubé krupaje, padajúce na dáždnik, prenikaly cezeň, a halily mi hlavu do mokrej mhly, takže okuliare mal som vždy zajdené. Prijdúc teda k ovisnutej lieske, podohnal som dáždnikom haluzy a zastal, dážď padal na veľké listy a neprenikal cez plátno dáždnika. To ale urobí človek len tam, kde leštiny jesto, a keď dáždnik má. Zažil som i takú úzkosť, že bol dobrý aj nakrývený dub, chrániaci aspoň, kým je sneť suchá. Môj milý starý dub, ktorý mi takto raz dal prístrešie, najdem pri druhej príležitosti zlomený. Bože, aby sa to bolo vtedy stalo! — Sitno veští nám i počasie. Ak kúri, to mrcha znak. „Sitno priťahuje oblaky“, hovorí okolitý ľud, preto okolo neho často a dosť nenadále prší. Sená a mládze (tuná hovoria „kosienky“) okolo Sitna je ťažko dosušiť. Neraz vyjde robotníctvo toľký svet; tu dážď: idz s neporídzenou domov! Od Sitna prichádzajú nám fujaky a dážde a búrky. Niekde „hnilým kútom“ menujú ten kraj, odkiaľ dážde prichádzajú; ono nám je často tým hnilým kútom. No veď nám leží severne. A kým na temäni jeho sedí kdekoľvek biela čiapočka sňahová, zatiaľ neufáme teploty stálej. Takú ozdobu vídavame daktorý rok aj o Ďuri. Zkúsil som ale aj to, že okolo Sitna na ďalekom i blízkom obzore zôkol-vôkol pršalo, a veľmi pršalo, ale na Sitno ani nekvaplo, alebo práve slnce svietilo. Odtiaľ javí sa krásne, čo ľud v poli pracujúci neraz hovorí: „Z čista jasna vraj prší; ani obláčka nevidno“. Oblak stojí na ďalekej oblohe, a pekne videť dážď, pre vetor vo vyšších sférach veľmi kosom padajúci. Nemožno však posúdiť, do koľkého chotára, alebo či i do druhej stolice nepadá? Keď je blýskanie ešte za obzorom, s podivením vidí človek, že raz blysne sa z oblaka dolu, druhý raz od zeme do oblaka hore. Vtedy ešte neslyšať hrmenie, ale keď začne raz z ďaleka, jako by z dola, zpod zeme mumlať: prac sa pod suché, lebo víchrica je hneď tu. A „kto sa vraj hrmenia nebojí, ani Boha sa nebojí“.

Tým príjemnejšie padne človeku, keď z chotárov dvoch pod sitnianskych dedín, Badana a Počuvadla, kde ešte lichvu v čriedach pasú, z dolín hore na Sitno počuje harmoniu množstva najrozmanitejších zvoncov, a do toho zamieša sa pastierska trúba, jako príjemná upomienka na dávnu milú prostotu ľudu. Niekedy z blízka zaslúchne človek gajdy alebo fujaru, alebo píšťalku. Na miesto trúby pastierskej počúvame teraz trúbu poštársku, hore dolinami veru príjemne znejúcu, a píšťal rušňov železničných a iných strojov; a gajdy a fujary nahrádza si roľnícky ľud cigánskymi husľami a cimbalmi a remeselníckymi harmonikami. Tiež „pokrok“. — Od Nového roku 1893 počuť cez deň štyri razy ohavný huk parnej trúby na parnej píle, ktorú sitnianske panstvo na dorábanie parkettov postavilo na Tepličkách; trúbu počuť zôkol-vôkol na 6 — 8 hodín chôdze; a dľa nej môžu touristi v Sitne vedieť aspoň, kedy je poludnie, i bez hodín. Pri tom všetkom však škoda trúb pastierskych, gájd a fujár valaských a píšťaliek pasáckych. Takúto ľudovú hudbu v slobodnej božej prírode rado počúva i osv. panstvo. Keď Štefánia, jako následníčka trónu prvý raz prišla do Sv. Antola, jako hosť svojej sestry a švagra, a prišla navštíviť tam svoje dcéry belgická pani kráľovná: osvietený pán im tiež tento pôžitok na Sitne dal pripraviť. Hric, panský valach, mal fujarovať, ale z omylu trúbil, len tak Sitno vrelo. Bolo aj tak dobre. Musely ale aj pred tým za starodávna už byť také časy, kde kráľovnie a snáď i králi navštevovali, a to o veľa častejšie kniežatá sv.-antolské, alebo princov[40] prenčovských, a vedľa ních a s nimi (snáď na poľovačkách) navštívili i kraje okolité; ktorých návštev milou ozvenou môžu byť mená „Kráľovce“, obec spojená s Krnišovom, a „Kráľov vršok“ v chotáre belujskom, na ktorý vraj časom vídavať tri čierne ptáky sadať. (G. Stollmann in litt.).

Jako vidí prívetivý čitateľ, Sitno je vrch zriedkavo krásny, a pre touristické výlety jako stvorený. V tomto poslednom ohľade cenu jeho zvyšuje blízkosť takého okolia, ktoré má obyvateľstvo nie len stižné, ale aj pre touristické pôžitky vnímavé, jako je elita Štiavnice, Vindšachty,[41] ba z čiastky celého Hontu a Tekova. O Štiavničanoch už pred 150 rokmi poznamenal Matej Bel (Ibid. pag. 533), že pre túto príhodnosť vrchu robia naň výlety, keď je povetrnosť prajná, s veľkými prípravami. Bez obecenstva primeraného nenie možná žiadna vec. — K tomu prispievajú ešte aj iné prajné okolnosti, jaké pri iných, snáď ináč tiež dosť príhodných miestach, chybujú a výlety znemožňujú. Na Sitno je prístup, jako sme videli, jak zo širokého okolia, tak z blízkosti so všetkých strán dosť snadný a pohodlný; potom so stránky zemského panstva od jakživa veliká zriedkavá ochota voči navštevovateľom. Len navštevovateľom k vôli stojí priestranný dom horársky, do ktorého každý slušný človek smele vstúpiť môže jako do hostinca, a najde prijemnú, prívetivú a nie drahú obsluhu a všetku možnú výsluhu. Viac primeraných miest po celom vrchu jesto, kde hostia bez prekážky a bez nebezpečenstva môžu oheň klásť, jedlá variť alebo piecť, všade sú ohništia z kameňov, stoly, lavice z dreva alebo z prirodzeného kameňa („Zbojnícky stôl“, „Kuchyňa“ so srubom, „Kania studňa“, sieňa na Tatárskej atď.); v čas nehody ešte aj neďaleké prístrešia a nocľaha. Ležiaceho dreva suchého jesto v horách množstvo; to bez prekážky upotrebiť môžu výletníci.

Mimo toho, a čo je hlavná vec, všade v blízkosti je hojnosť čistej, čerstvej, pramenistej vody, i v najväčšej suchote; a suchota, či radšej bezdážďové, jasné, teplé počasie býva výletom najprajnejšie a výletníkom najpríjemnejšie. Na temäni sú dve studnice s válovami aj pre lichvu; jedna známa pod menom „studňa“,[42] strieškou daštenou opatrená, nad samými bralami južnými; je pravý div boží, jak pre hojnosť a stálosť dobrej vody, tak pre nerozlúštenú asnáď i nerozlúštiteľnú hádku, odkiaľ berie vodu, keď holá plocha nad ňou nijako nevládze jej ju dodávať, a nezbýva iná domnienka, než že nejaká prírodná sila od dola dvíha vodu do hora.[43]

Druhý prameň na temäni známy je pod menom „močidlo“; voda dobrá, keby bola lepšie opatrená; plná je čierneho hlienu.

Poniže temäňa zôkol-vôkol, to v bralách, to na čistinkách, jak vo strminách a svahoch, tak na rovienčičkách, nachodia sa studničky a pri nich ohništia. Na opísanej voznej ceste prijdeme k „Šostálovej“ studničke a ku Kuchyni, najrozsiahlejšom a najsporiadnejšom pohostinnom mieste, pri ktorom mimo všetkého pohodlia (stoly, stolíky, lavice, kamenné sedadlá a ohništia, malá stavka na umývanie hrnčených nádob) ešte i domec srubený, jako už povedané. Pod Kuchyňou, na „Hornej ilijskej“ lúke je tiež dobrý stok medzi javorami a jaseňami. — Hore vyššie, o „grante“ už bola reč; k nemu vedie sa zo štedrej studničky u cesty válovcami v zemi i v povetrí veľmi studená voda, ku ktorej s dychtivosťou bežia panské ovce, idúce cestou na temäno, alebo na Tatársku na pašu. Pred „bránou“ sú teda vlastne dve studnice, ktorým pôvodné mená nemôžem sa dozvedeť. Voda, z grantu vypustená, slúžila za tuš pre človeka, v ohrádke, prútim opletenej, ukrytého.

Na touristickom chodníku v „Petrovej hore“ je tiež novopokrstená (Gretzmacherova alebo zkráteno) „Gretzerova studnica“, zakrytá a pri nej podobne stoly a lavice s ohnišťami, na „Valovskej“ je „Kania studňa“, obhlbná, kamením murovaná, i krytá, s kamenným ohnišťom a dlhým válovom, od ktorého snáď meno lúky „Valovskej“. Tento silný a veľmi studený prameň usnadňuje pobyt na „Tatárskej“, poneváč je blízko k nej (sieňa), a táto vody nemá; škoda totiž, že na strmej Tatárskej je zanedbaná studnička; no trochu v bok, kde stála pred tým iná veľká sieňa (útulok pre hodbabné ovce, merino, pred dážďom, poneváč od zmoknutia býva vlna ostrá), v hore je stok dobrý stály; na druhom boku a hore na cestičke nestály. — Niže Valovskej nad vodovodom, prameň silný má meno „Valovská studnička“, veľmi navštevovaná. Pod Tatárskou, s tejto strany „Almášskej“, v „Rovnej bani“ silný studený stok, z ktorého slúži voda do toho istého potôčka, do ktorého i z „Kružicovej studničky“ pod hornejším chodníkom od Ilije, popod „Medvedziu“, tvoriac viac väčších-menších zdúvalísk s bujnou sitinou. „Prenčovský chodník“ i v našom chotáre vedie popri studničkách, i v ilijskom. A ilijská strana Sitna je ešte bohatšia na žriedla, než naša. Tam je viac mokradí a v nich viac sitiny.

Poznáme už žriedla okolo Sitna severne a západne; ešte poznajme na juhovýchodnej strane. Belujský chodník dovedie nás vedľa „Jazarca“, cez „Ľahotskú lúku“ k prameňu najsilnejšiemu neďaleko majera pod Sitnom, válovcami pre ovečky opatrenému, „Čiernymi blatámi“ odtekajúcemu do Prenčova; okolo válovcov samý stok, samý výmok, a pozhora, v brale, velmi ľadová studnička stojaca, z ktorej totiž voda neodteká; pri samom majeri je studňa, vlastne cisterna na vedro. Hore vyššie, pod srúcaninami, jako už povedané, nad cestičkou, „zbojnícka studnička“. Tak podobne, v pravo od chodníka „strmou hranou“ od „Poľanky“, jedna studnička na Salašiskách a viac stokov v hore. Mimo toho, vodovodom „tatárskym“, od samého jeho počiatku nad „Ľahotskou lúkou“, ta na juh až k lúke „Hrankovskej“, preseknuté je viac prameňov, a ich voda vziata vodovodom do počuvalského jazera; menovite medzi prvým a druhým jaskom, máme dnu vo vodovode prehĺbenú a omurovanú studňu; a poneváč je v ustavičnom chládku a zátulí: má vodu vždy veľmi čerstvú a chutnú. — Ľadziansky chodník ide, jako už rečeno, popri „Dobrej vode“ (toto meno právom zasluhujú jej silné tri pramene) ku „Čiernej studničke“ (Má dno čierne, a v bahne vždy „živé vlasy“, Gordius aquaticus L. Sieb.),[44] niže ktorej nad bahnitou dolinkou pod košatými dubami počúvali vraj horári a iní polovníci silné hučanie pod zemou.[45] — Pripomeniem ešte na farskej lúke pod Sitnom šesť prameňov (Jeden vyteká zo zdúvaliska), na horárskej lúke „Prostrednej poľanke“ veľký stok, a konečne v „Banišťach“ v hore znamenitú studničku, nad ktorou bol zastrelený diviak, z neho koža nachádza sa v muzeume našom. Len o tej studničke neviem, ktorá o polnoci nemá vraj vody, poneváč vtedy z nej napájajú zakliati busári kone. (Potulky II. str. 248.)

O tej hodine, pravda, nechodievam po Sitne. Ostatne, ktože by všetky studničky v Sitne znal a vyrátal! Ináč, je to prirodzené, že z bájeslovia sitnianskeho studničky vystať nesmely! A keď jeho zakliati obyvatelia netrpia hlad, nesmú trpeť ani žížeň, aby im bolo ľahšie dočkať sa odkliaťa a osvobodenia! A keď vrané koníčky husárske dostanú obroku (Sebechlebský ovos!), musia dostať aj vodičky, aby darmo nedupotaly a podkovy nedraly!

Dosť na tom, že na Sitne a okolo Sitna človek nemusí smäd trpeť, a v najhoršom páde napije sa z potôčka, jako ptáčik, a to je najzdravšie. Takto občerstviť nemôže sa človek hockde, a aby som zas nadpriadol paralellu, nie menovite na Ptáčniku, v klakovských horách. Bárs je o veľa vyšší, tak že má už floru hôlnu, výhľad[46] preutešený: ale čo by aj ľahší bol prístup[47] naň, a čo by mal i blízke mestá a publikum, jako nemá: už tá okolnosť obťažovala by veľmi výlety, že na úzunkom temäni, ani blízko k temänu nieto vody. (Ale dolu nižšie jej je všade dosť, a znamenitej, zvláštne s tej strany od Prochota cez Magurku!)

Nad horárskym domom, na najvyššom brale Sitna, čneje pavillon, sedem metrov vysoký, postavený z Andesin-trachytu, lámaného na „Bielom kameni“. Prvú túto filagoriu,[48] jako ju ľud volá, dal veľmi umeleckým spôsobom postaviť Mikuláš Koháry[49] asi r. 1727. Hrom udrel do nej r. 1852 a spálil ju, a tak stála ošarpaná; žiaľ bolo hľadeť na tie krásne kresané, nápismi ozdobené kvadry, sem tam rozmetané; v nej postavený bol mernícky triangulačný znak. V terajšej, jednoduchej síce, ale cieľuprimeranej podobe, nie bez velikých zásluh touristického spolku štiavnického, obnoviť dal pavillon osv. pán Filip Koburg r. 1888. Proti udretiu zabezpečený je štyrmi hromosvodmi. Osv. rodine, a jej vznešeným hosťom poskytuje Sitno s jeho pavillonom podobným parte alebo korune, preutešený pohľad z kaštiela sväto-antolského. Podobne pobyt v kaštieli býva im milý, lebo najdlhšie bavievajú sa tam;[50] (o veľa menej na Muráni; a na Čabrad už ani nechodievajú, jako ešte pred nedávnom); tak i kraj im je milý, a zvlášte Sitno, ktoré predovšetkým radi navštevujú.

Bralá poludňajšie sú najvyššie, ale hrozné, hrúznokrásne; kdežto západné, zvláštne severné, ač nižšie, sú predsa krajšie, áno najkrajšie; skupiny v ních zajímavejšie, a na ních samé sedadlá, samé pohovky, samé stoly, samé schody; tam „hrdina s pannou“, „kazateľňa“, „zbojnícky stôl“… No najkrajší pohľad na Sitno je predsa len od juhu a od západu, lebo na tých stranách najvyššie čnejú bralá, a nie sú stromovím zakryté. Počuť že idú odkryť aj východné bralá, to jest pozvracať najbližšie stromy, ktoré dosiaľ musely byť šetrené. Naopak zas, so Sitna najkrajšie panorama poskytuje sever, a síce pohľad na najbližšie okolie dolu. Tam biely sv.-antolský kaštiel v zeleni, jako plávajúca labuť na zelenom jazere (štiavnické tajchy daktoré ukazujú nápadne zelenú hladinu), v nádhernom rozsiahlom parku; tam „roztratená sem tam po visácich Štiavnica kopcoch“ (Holly, Svatopluk. Spev piaty) so svetochýrnou kalváriou; tam vrch Paradajz,[51] s krížom na temäni;[52] brdo Tanádu; Vindšachta, Štefultov a Sitnianska, s dômkami roztratenými po úbočiach jako Betlehem. Krásny pohľad je na štiavnickú železnicu prichádzajúcu a odchádzajúcu; dym jej komínov nesie sa jako stužky v povetrí. Dym však početných velikánskych komínov pri hute štiavnickej, jako aj pri baňach a pri iných strojoch, ukazuje smer vetra. Na kopci nad hutou čneje ohromné komínisko 50 m vysoký, pyramíde podobný, ktorý lapá drahú rúdu, unikajúcu v dyme. Naposledok, zhliadneme skoro pod nohami bielunký kostolík nad Ilijou, o ktorých už bola reč. — Dediny, čajsi u päty Sitna na západnej a juhozápadnej strane, Dekýš,[53] Počuvadlo a Baďan, so Sitna nevidno.

Publikum Sitna je rozmanité a početné;[54] len to je najhoršie, že ruší nedele a sviatky. V stredtýždni málo koho potkáš, lebo vtedy by si „zameškali prácu“, ale v nedeľu vraj „nič nezameškajú“. Pravda, tí držia sa len toho: „Čo je cisárovo, cisárovi“, a „čo je božieho, Bohu“, to nie. To je znak času, že od úradov nežiada sa bázeň Božia; pod nemeckým systémom museli úradskí predchádzať dobrým príkladom do kostola; teraz snáď usiluje sa predchádzať príkladom zlým. Česť zaiste výnimkám! Toto elegantné publikum baví sa prechádzkami po lúke, sbieraním kvetov a robením kytíc na rozpomienku,[55] rečnením a pripíjaním pri hostinkách, ba i (čo s podivením pripomínam) kolkami a kartami, zvlášte ale pozorovaním východu a západu slnca a mesiaca, a výhľadom cez ďalekohľady na bližšie okolie. Videť vraj roviny peštianske (M. Bel. Ibid. str. 533), i Dunaj kdesi okolo Komárna.[56] Zôkol-vôkol zpusta bŕd a vrchov, podobná skamenelému nedohliadnemu moru s nebotyčnými vlnami. Významnejšie brdá a končiare, jako i mestá, menujú touristi aspoň dľa domýšľania a ukazujú ich smer, poznačený i na zábradlí pavillonu. Videť detvanskú Poľanu (1459 m), Matru, Sandu v Novohrade. V Nitre vraj možno obloky na domoch počítať. (Dr. Szabó ibid.) Merníckymi triangulačnými znakmi spojené sú so Sitnom vrchy: Ptáčnik, Lavrin vrch nad Badínom zvolenským, Bradlo v Javorine nad Abelovou, Karanč u Šomošujfalu. Nagyszál u Vacova, Gereč u Taty a Zobor. (Udania od direktora astronom-geodätického oddelenia v c. a kr. vojansk. geograf. ústave vo Viedni, A. Ritýr von Kálmár, s ktorým stretnul som sa na Sitne 14. júla 1893. Z tohoto merania má sa zistiť podoba zemeguly). Na východ mimo udaných už predmetov, vidno biely kostolík ev. devičiansky, bzovský zámok (niekdy praemonštrátsky kláštor), krupinskú vartovku… na juhozápad Levice, Pukanec… Raz obdivovali touristi cez ďalekohľady nočný požiar v Pukanci. Videli ľudí behať, zalamovať a pomáhať im nemohli. Na západ videť biely, kostolík vysocký nad morom zelených hôr, a žarnovickoveľkopoľskú dolinu s pekným vrchom, Rajtopom (Reichberg 857 m).[57]

Pospolitosť považuje sviatok sv. Štefana kráľa, jako by sviatkom sitnianskym, a návšteva je vtedy valná.

Holly spomínajúc Svatovítov chrám na Sitne ospevuje i

„Z najvatších jeho slávností, čo sa ročne po každej Žatve a odvezenej z poľa úrode zvykla konávať.“

Aký to vtedy bol život na Sitne!

„I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín Zástupové, juncov, jalovičky a ovce ku vďačnym Ťáhnúcí obetám; štedrú k tomu ešte medovcov, Štedrú vín hojnosť i okrúhlých ňésli koláčov; A všeliký chodnik, všeliká aj cesta radostných Od pesní a preľúbežnej zaznívala hudby; Každý lúh, každá na okol hory výška i každý Odrazeným Svatovíta metal na zad ohlasom údol.“ (Cyrillo-Methodiada, Spev tretí.)

Tak je to i za našich časov na sv. Štefana na Sitne, len miesto juncov, jalovičiek a oviec ťahaných k obetám, bolo by treba povedať:

I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín Zástupcové s batožiskami, košmi a kapsy ku vďačným Ťáhnúcí hostinám; štedrú v ních „hráteho“, „gaistu“, Štedrú vín hojnosť i okrúhlých nésli koláčov; A všeliký chodník atď. (R. Osvald in litt.)

Prijdu hudci, prijdu predavači ovocia a sladkých vecí, obecenstvo samo donesie si jedlá i nápoje, píšťale a harmoniky, a veselí sa do noci. Domov idúc, vystrájajú žarty a pestvá, kladúc priečky cez chodníky a cestičky klady, haluzy, kamene, aby zadným obťažili chôdzu. Čomu to treba pripísať, že pospolitosť deň sv. Štefana kráľa na Sitne vydržiava, odhaliť neviem. Keby sme sa mohli doznať, že káplnka v hrade bola zasvätená tomuto svätcovi, jako na čabradskom zámku,[58] povedali by sme, že ľud putoval ta na posvätenie chrámu, a pamiatka udržala sa dosiaľ. Lež prvé nevieme, a druhé zdá sa mi primalou pohnútkou ku tak veľkému navštevovaniu; a k tomu, keď hrad s káplnkou zanikol, maly zaniknúť aj púty. Starci len toľko vedia, a kde-tu i v kronikách je zapísané, že ľud na Štefana kráľa hrnul sa na Sitno, a veľké zábavy konal potom nielen na Sitne, ale i na Vozárovej. — A preto náchylnejší bol by som veriť, že siaha to ešte hlbšie, do predkresťanských časov, keď ku spoločným obetám a hostinám schádzal sa ľud na vrch. Obety prirodzene bývaly len v lete, snáď práve o tom čase okolo sv. Štefana kráľa; potom ale v kresťanskej dobe boly stotožnené obe slávnosti. Dôvod na to máme na svätodušných slávnosťach, známych u nás Slovákov pod predkresťanským menom Turíc, u Čechov Letníc. Jedny i druhé boly slávnosti pohanské, pripadajúce práve do tej doby, keď kresťanské hody svätodušné. Pohanské slávnosti zanikly, jedine meno ostalo z nich, ale s významom kresťanským. Tak môže byť i s pútom na Sitno na sv. Štefana. Ba či dáke iné meno týchto pútov nezachovalo sa u okolitého ľudu lebo v mluve alebo v piesňach? Pút je to i teraz púho národný, a hostina taká, jako príslovie hovorí: „Prijdite na hostinu, ale si doneste sebou, čo ľúbite.“

Kto by chcel poznať i kroj ľudu okolo Sitna, nech podíva sa na sitniansky pút. Vtedy zastúpený je tam kroj najrozmanitejší, počnúc od pestro a rýdzo národného z Prenčova, Beluja, Počuvadla, Dekýša, Sitnianskej,… až po kosmopolitový u remeselníkov a slovenských baníkov a hutníkov z Ilie, Štefultova, Antola, Vindšachty. Vtedy ta fotografa! Dosť blízky vidiek Sitna predstavuje 6 — 10 najodchýlnejších krojov, počnúc od rýdzo staroslovenského (na Senohradzi, Badínoch…) až po onen kosmopolitový. Tento posledný je každému známy; senohradský vidíte nižej v článku o čipkách a výšivkách; tu ale uvádzame z najbližšieho okolia Sitna, aspoň Prenčovanov a Sebechlebanov. Kroj prenčovský je nevyslovne vkusný, ač, bohužiaľ, začínajú sa tratiť biele nohavice a haleny súkenné. Na sebechlebskom kroji poznať zbytky z kroja saského. Onen dlhý kožuch ženský (ba síce i viac celých oblekov a párt sebechlebských) bol i na našej národopisnej výstavke v Turč. Sv. Martine. O ňom pamätihodné je to, že mladá nevesta na sobáš išla v takom kožuchu, a sedela v ňom celý prvý deň svatby za stolom, lebo v prvý deň svatby, z úcty k sv. sviatosťam, sv. spovedi, sviatosti oltárnej a stavu manželského, nebolo jej dovolené tancovať. Teraz nachodí sa tam snáď len tento jediný representant onoho krásneho katolíckeho zvyku. Ľud v okolí Sitna je veľmi pekný, nad mier usilovný a ku podivu schopný a šikovný; v práci vytrvanlivý a veselý; miluje žarty a smiech, ale neslušných rečí nezkúsil som nikdy. Do práce berú ho radi všade a koná i za hranicou hontianskej stolice murárske a tesárske práce. Je hrdý, a národne dosť upovedomelý.



[30] Mimo cesty vedie aj chodník kratší ale strmý, odrážajúci sa od cesty neďaleko „brány“, hore lúkou do prava ku horárskemu domu. Tak tiež tam dolu od Sitienca, na pravo od voznej cesty vedie chodník obidvoma „Ilijskými lúkami“ ponad stok na „Hornej Ijijskej“, ku Šostalovej studničke na „Kuchyni“. Kadekoľvek a kedykoľvek, zvláštne ale v letnej pálčivosti, dorazí človek hore, dobre padne mu odpočinúť si na mäkkej pažiti v chládku, alebo na pohovke a na lavici a občerstviť sa vodou a vínkom. Lebo hore idúc neraz vzdychol: „Ach, či je tá cesta sýtna!“ A súdruh odpovedal mu: „Šak ideme do Sitna“. Pekná hra slov. Neetymologizujem, lebo tak hovoríme všade, kdekoľvek ideme do vrchu.

[31] Neviem, či aj toto je takého podivného pôvodu, jako niže Tepličiek v ľahotskom a nemčianskom chotáre, kde takéto pohyblivé, nezarastené, ba ani len neomochnatené skalie menujú „do rozsypaného kamenia“. Lebo keď vraj čert niesol kamenie, tam rozdrapilo sa mu vrece a kamenie vysypalo sa. Darebák, ťažilo sa mu vrece zašiť a kamenie druhýraz posbierať!

[32] Také nešťastie malo aj mňa dvarazy potkať v Sitienci, kde do tej istej dosť hlbokej škuliny medzi bralá raz visel som už jednou nohou, druhý raz mal som padnúť chrbtom; v škuline ale stál opretý v kúte vrchovec z osyky, čnejúci hore poulamovanými obielenými haluzami sťaby kostlivec. Tlama škuliny bola úplne zakrytá bujným preveseným rastlinstvom. Pri prvom raze zhyboval som mladú lipu, chcejúc sa presvedčiť, či jej odchylné listy sú také aj vo vrchovci, jako na spodných haluzách. Ďakoval som Pánu Bohu, že ma lipka udržala, keď hupnul som nohou. Pri druhom raze pozeral som hôľny šíp s odchylnými kálkami, a poneváč som ho bol pristupil, odstupoval som sa zpätkujúc od neho. Keď som začal leteť, zachytil som sa toho, čo som práve uchmatol, trebárs aj šípov a žíhľavy. Nie len kto sa topí, ale aj kto padá, chytí sa i šípa.

[33] Takto nešťastne pochodil vraj raz jeden akademik štiavnický. V pravo od „Kazateľne“, alebo neďaleko od pavillonu spúšťajú sa dolu známe už schody drevenné. I pomaly po nich ísť je nebezpečno, lebo sú nad zemou v povetrí, a keď by zkĺzla sa noha pod ne, mohol by ju človek zlomiť. Treba teda po nich pozorne kráčať. Spomenutý akademik, nie celkom v pripočetnom stave, a k tomu v noci, rozbehol sa za ostatními súdruhmi dolu schodami; ale ani nie dolu schodami; pochybel; dolu bralom medzi schodami a „Kazateľňou“. Druhovia nemohli ho ani dočkať ani najsť; až na druhý deň spatrili ho na buku pod bralom, zachyteného, za hlavu, medzi dvoma konárami, mrtvého.

[34] Títo malí dravci nebezpeční sú bažantom, ba i mladým zajacom a srnkám, a mimo toho veľmi nenávidia sovu. Veľkú ušatú sovu teda chovajú stále v bažantnici, a tú vystrčiac na vysokej žrdi, okolo lietajúce pustovky a iné dravé ptáky strieľajú.

[35] Vozárová bol pôvodne sálaš na Kohárovskom území, pozdejšie veľká krčma, takrečeno na úbočí Sitna. Časom okolo krčmy povstávaly domky, a z domkov neveľká obec Sitnianska. Úradne menovala sa za starodávna pred rokom 1648 spolu so Štefúltovom, od ktorého delí ju len chotárny potôčok, „utraque Steffoltova, Kohariana possessio“, alebo na krátko „Kohariana Steffoltova“. Nič prirodzenejšie, jako že si ľud slovenský svoju obec, takmer na úbočí Sitna postavenú, a k sitnianskemu panstvu prislúchajúcu, pomenoval Sitnianskou. Meno Vozárová ale pripomína nám tie rydzoslovenské časy, keď sme nehovorili „furman“, ale „vozár“, lebo krčma istotne bola postavená pre vozárov, ktorí vozili drevo so Sitna.

[36] Almáš horný i dolný, dve obce spolu neďaleko Bátoviec. Almášanci zrábali kedysi z panštiny túto lúku, a preto menuje sa „Almašská“, jako tie menujú sa „Ilijskými“ ktoré zrábali Ilijani. Almáš odvodzuje Kachelmann že „Almasche“??

[37] Ten dážď či tú vodu, ktorá z takýchto hôrnych cestičiek a závozov, či v zime, či na jar vyčistí lístie suché, menuje náš ľud „listnačkou“. „Ešte vraj prijde listnačka.“ Toto slovo známo je aj okolo B. Bystrice (P. Križko), a snáď aj inde. Na listnačku čakajú pltníci okolo Hrona a možno aj okolo Váhu, lebo bystrá voda dobre plte nesie.

[38] Toto krásne meno, označujúce veľmi rozsiahle pastviny v dekýšskom chotáre, pochádza od staroslovenského put, cesta, rázputie, rozcestie. Lebo skutočne, kým nebola riadne spravená hradská, tam po tej pažiti šiel každý, kade chcel, vždy ďalej po celom, narobiac množstvo kolají.

[39] Niže Prenčova v krytej dolinke leží malá dedinka, Ľahotka, úradne: „Sitno-Ľahotka“, majúca ľud veľmi dobrý. Obyvatelia jej vyprávajú, že ich obec je tá najstaršia, staršia než Prenčov, staršia než Svätý Antol, a preto že voľakedy jej chotár siahal až po Sitno, až po tú lúku, „Ľahotskú“, a odtiaľ meno dediny „Sitno-Ľahotka“. (Môže mať lúka ale aj od toho meno, že ju Ľahočania za panštinu zrábali.) Na Ľahotke skrývali sa vraj tiež obyvatelia okolití pred Tatármi, a za úkryty slúžily podzemné diery. Nedávno otvorily sa dve také náhodou; v jednej že sa môže obrátiť so senným vozom (?); v druhej našli jednu popolnicu. Na viac miestach v chotáre našli už popolnice, ale nie sú zachránené. Na dolnom konci dediny bola vraj taká diera, v ktorej ukrytí ľudia popod zem chodili si na vodu do potoka.

V ľahotskom chotáre je ťah prekrásneho mena „Nehutin“.

Pred 40 — 50 rokmi, kým neboli ľudia pospolití ešte tak „vysokoučení“, jako teraz: prišla na Ľahotku cedula od nebohého úradníka sväto-antolského, že bude tam polovačka, aby rychtár daktoré poriadky porobil. Rychtár, nevediac čítať, tajde s cedulou k učiteľovi, dákemu pokazenému ševcovi. Ten šlabikuje z ceduly, že „Pán Osvícený“ prijdu na polovačku, a viac pánov s ním, a tak aby rychtár opatril z dediny 14 hudcov, a tam a tam v chotáre aby na panstvo čakali. Rychtár zmeravie od strachu, kde v takej malej dedinke vziať štrnástich hudcov, lebo vtedy ešte muzikantstvo nebolo medzi sedliakmi tak rozšírené, jako teraz, že sa už cigáni nedotisnú. S veľkou biedou sohnal predsa piatich, z ktorých jedným, a síce kapelníkom, bol sám pán učiteľ. Na určenom mieste čakali, so sláčikami v rukách, a keď Pán Osvícený so sprievodom sa priblížil, vystúpili z kroviny a zpustili. Tým dobre oči nevylezú od čudovania, čo to? Rychtár s velikým poníženým odpylovaním vykladal, že veru nemohol toľko hudcov nahľadať, koľko bolo milostive rozkázané. „Nie hudcov, ale honcov,“ skríkne úradník, a od smiechu div sa nepopukali. Milí hudci museli husle na stromy povešať a slákmi zajace naháňať. Skutočná udalosť.

[40] Prenčovskú obec udeľovali vraj kráľovia doživotne do úžitku princom z krve kráľovskej, vyznačivším sa vo vojne, alebo za iné verné služby. Ján Kachelmann (II. str. 115.) udáva dľa Praya a Katonu spišského grófa Prinza (Princ, jako osobné meno), od ktorého že by mohlo snáď (!) odvodzovať sa dať (an ihn — Grafen Prinz — liesse sich anknüpfen!) Prinzdorf. — Nemci začali nemčiť slovenské názvy asi koncom pätnásteho stoletia (P. Križko in litt.), a vtedy zo slovenského pôvodného Prenčova, utvorili si podobne znejúce „Prinzdorf“, jako tisíce podobných. Za tým až nasledovaly kombinácie o domnelých princoch, ktorých vybájili (anknüpfen!) len z mena „Prenčov“, poťažne „Prinzdorf“, a pridali druhú bájku o darúvaní (ani Anonymus B. r. n.). Obec, keď ju darúvali králi, musela mať prv meno, lebo bez mena nemohli ju darovať; alebo čakali s jej pomenovaním, kým zjaví sa dáky princ, (?) ktorému ju môžu darovať, a ešte len potom od neho pomenovať??

Ač pôvod osobného mena Prenč nenie dosiaľ jasný, predsa je tu, s appropriativnou či patronimičnou príveskou „ov“, jakú máme vo všetkých menách veľkého počtu obcí, ťahov, vrchov…, utvorených z osobných mien, jako na pr. (súsedných) Krnišov, Žibritov, alebo Bacúrov, Lišov… a tak i Prenčov. Osada vzala pôvod a počiatok svoj od jednoho jediného prvého osadníka; ten Krniš, Žibrit, Prenč, Bacúr, Lis, bol prvým majiteľom a obrábateľom polností v tom kraji, a na otázku: čie to pole? znela odpoveď: Krnišovo; čí ten kraj? Prenčov. Z jednoho predka rozmnožilo sa obyvateľstvo; z jednoho prvého domu povstalo behom času viac domov, dedina alebo obec. (Naprotiva, „Ves“, „Vieska“, musela mať od počiatku viac spoločných majiteľov.)

Ján Kachelmann (III. 128.) udáva starý spôsob písania našej obci „Princhfalva“; ch v drievnych písemnosťach je toľko jako č. Matej Bel r. 1742. píše „Prencsfalu“ a „Prencsow“; Korabinsky (Geographisch-historisches Lexicon. 1786.) „Prencschdorf“, „Prencssow“, „Prencschfalu“; v druhom registri „Prenčow“. Od nových Maďarov môžme očakávať každý rok nové mená obcí, čo je úplne neprirodzené, lebo autochtonné obyvateľstvo nikdy nemení meno svojej obci. Ale tamtí spravili si pravidlo, že len to je dobré, čo nachodí sa v starých listinách, no to nevedia, že v starých listinách skrze zlých prepisovateľov spotvorené sú jedny mená tak, jako druhé. Ktože by sa nebol učil v školách, že nemecký mních, Schwarz, vynašiel pušný prach, a predsa to nenie pravda; Schwarza nikdy nebolo; ale kroz prepisovateľov povstalo z Rogera Niger, a z Nigera Schwarz… (Természettud. közlöny 1893 pag. 247.). Ale oni aplikujú svoje násilné pravidlo len na slovenské mená, a tieto spotvorujú, kdežto, maďarské nechávajú tak, jako ich terajšia živá mluva doniesla. Nech súdi rozvažitý človek. Tak vynašli pre Prenčov štvrté meno, „Berencsfalu“, čo, keby bolo hodnoverné, na prvý pohľad je slovenskejšie, nežli Prenčov. Sám bol som voľakedy tej domnienky, že Prenčov pochádza od „princ“, „prinča“; ale vidím, že keď by kohárovskí (Kohárovci len od r. 1815. kniežatmi) princovia a prinčience (jako ľud hovorí) boli mohli bývať na Prenčove, vtedy už dávno (r. 1778.) panský dom bol premenený na terajšiu katolícku faru.

Na Prenčove bydleli voľakedy aj Nemci, Sasíci, kým sa neposlovenčili. Niekoľko nemeckých mien zachovalo sa dosiaľ v prenčovskom chotáre, jako Štadl-ovo, Štrát (Streit?) Pokhauš, Štamperg (Steinberg); to isté potvrdzujú mená „Kincelov vrch“, „Nemcov potok“. Z priezvýsk nemeckých máme ešte na ukážku: „Remiar“ (tak asi vyslovujú handrbulci „Riemer“), Šulc, Miler, Kelerík a Obert. Ostatnie sú rýdzo- a staroslovenské, zväčša od krstných mien, a na ic. Ale medzi zdejšími priezvyskami máme i „Hercek“ a „Králik“, ktoré nepodvratne v istom poťahu stoja k dávnym pánom a majiteľom, alebo navštevovateľom. Máme aj priezvysko „Pravda“, a príslovie „Prenčovská pravda“. Neprisluhovala sa tu vtedy spravedlnosť, jako v Krupine, a neznačí to aspoň približne toľko, jako kedysi „Krupinská pravda“, „Pukanská pravda“ a v celom učenom svete známa a povestná „Novgorodská pravda“? Slovo „pravda“ platí tu toľko, jako „súd“, „výrok“. I tak každý zemský pán súdil svojich poddaných. A zdá sa, že prvotne, kým nebolo kaštiela vo Sv. Antole, asi do r. 1770. bol Prenčov, a nie Sv. Antol, sídlom sitnianskeho panstva. Videli sme, jaká neistota panuje ohľadom majiteľov Sitna, či celého sitnianskeho panstva, a ohľadom majiteľov Prenčova, jakožto malej čiastky panstva, dalo by sa niečo určitého povedať?!

[41] Z bližších obcí počuť niekedy hore na Sitno zvonenie, hudbu, ba i spev. Tak raz, jako farár krnišovský, súčastnil som sa pod oktávou sv. Jána Nepomuckého popoludňajšej pobožnosti, vykonávanej pred krásnou sochou sa Jána na Piargu, pri účastenstve úplného počtu niekoľko sto baníkov, a veľkom návale iného nábožného ľudu. Skoro slová rozumel som piesní, sprevádzanej krásnou hudbou na trúbach. Pán Boh vie, koľko nábožných duší aj z pospolitého ľudu, roľníkov, drvotárov, pastierov po okolitých pahrbkoch so sňatými klobúkami, snáď na kolenách so sopiatymi rukami a s ružencom v prstoch, áno i so slzami v očiach od dojatia, obcovalo tejto pobožnosti. Kto vie, či aj takí nevzdychli k Bohu vo veľchráme prírody, ktorí ináč hanbia sa, alebo zanedbávajú ísť do kostola.

Piarg, Pierg menuje sa iným menom aj Vindšachta. Ján Kachelmannn (III. str. 83.) právom karhá tých vetroplachov, ktorí v mene Wend, hlásajú vietor, Wind, „hrešiac proti vede“, aby nemuseli uznať nutnú pravdu, že tu (jako snáď aj inde), prvopočiatočne baníčili Slováci, Wendi. Dľa toho je „Slávodol“ (Katolícke Noviny pod Palárikom na Windšachte) správny preklad Vindšachty. Dľa Boženy Nemcovej volalo sa ta niekdy „Na Pecinách“, ktoré meno skutočne nosí kraj či rozcestie označené krížom, nad rychňavským jazerom, kde odráža sa cesta počuvalská.

[42] Bez pochyby túto studňu a jej vodu zvelebuje národná pieseň:

„Na širokom Sitne bystručká vodička; predáva má milá, holubička sivá, červené jabĺčka.“

Matej Bel (Ibid. pag. 533 a 540.) pripomína studňu a tvrdí, že jej voda je v lete ľadová, v zime letnia; že odteká potôčkom, ktorý tratí sa v škulinách brál, a pri Prenčove, „ad vicum Prencsow,“ zas vyviera. Sotva. — O „Šostalovej studničke“ hovorí, že čím jej viac človek pije, tým viac sa žiada. „Ante arcis portam undosus fons, mire sapidus.“ Pôvodne musela sa volať len „studničkou pod bránou, alebo na kuchyni“.

[43] Odtiaľ snáď bájka u ľudu, že kedysi železnými cievami bola pumpovaná voda z počuvalského jazera hore na Sitno. — Ale s jeho morským okom prečo nemohla by byť podzemne spojená „studňa“? Znal ju aj Matej Bel; len že ju kladie pod filagoriu.

[44] Ľudia boja sa ich, lebo keď by ich vraj človek s vodou vypil, budú žiť v žalúdku; medzitým, pre človeka sú úplne neškodné, ač v mladom veku žijú najprv v larvách, a potom ďalej v tých dravých vodných brúkoch, ktoré sožerú oné larvy i s nimi. Len keď majú vajíčka klásť, vyjdú z brúkov.

[45] To hučanie shoduje sa s povesťou o poklade (Potulky II. str. 249.). Keď sa odmeria od studničky niekoľko metrov k jednomu dubu, a tam sa kope: prijde sa vraj ku dverám sklepenia. Dnu treba však hodiť peň z toho duba, lebo v hrtani pivnice sem-tam ustavične švihá meč, a každého pretne, kto chce dnu. O ten peň zlomí sa meč. Ten, čo o ňom vie, nemôže ho vziať, lebo boli traja, čo sa zaprisahali, že ho jeden bez druhého nevezmú. — Na Krnišove, na „Deďovej lúke“, má byť veľký štvorhranný kameň, a pod ním poklad, o ktorý práve tak zaprisahali sa až dvanástoria dobrí chlapci, že ho jeden bez druhého nevezme. Jeden z nich ešte nedávno shováral sa s Krnišovanmi v Pešti a menoval daktorých zo súdruhov…

[46] Sem do doliny hronskej, ta do rovín nitrianskych, obidvoch na krásu nie tak ľahko v svete páru majúcich, jako čo by človek hľadel s hrebeňa domu svojho do dvora vlastného sem, a do susedovho tam. — Hľadiac s Ptáčnika na Sitno, vidí človek, že toto je nižšie o veľa, totiž o 335 metrov! Keby s Ptáčnika na Sitno bol „remenný most“, o jakom báji národná povesť ponad Hron, medzi Revišťom a „Sokolou“, vrchom vo bzenickom chotáre, v okamihu skotúlal by sa človek na Sitno!

[47] Z najbližších dvoch obcí, z Klaku a z Prochota, potrebuje spoločnosť 4 — 6 hodín; z Píly práve 9; a dolu, miestami aj bežiac, predsa 5 hodín! Pritom všetkom najvrelejšie odporúčam bližším touristom, a zvlášte prírodozkúmateľom, toto prepamätné, preutešené, prezajímavé brdo! Nikto neoželie! Sám bol som na ňom s viac strán so päťráz. Tam jesto práce pre učencov!

[48] Toto dosť bežné slovo nenašiel som v žiadnom slovníku, vyjmúc „Dictionarium Páriz-Pápai. II. r. 1801. v tejto podobe a s týmto významom: „Filegoria. Nubilarium, eine Wetterhütte, Lusthaus“. Dalo by sa odvodzovať od ϕίλ, milý, a άρύω, shovárať sa, besedovať, teda asi „miesto k dôvernému besedovaniu“, alebo z krátka, „besiedka“. U nás obe mená, jak filagoria, tak besiedka, upotrebúva sa na búdky v zahradach. — V B. Bystrici volajú filagoriou búdku na „hrablách“, kde plte prechádzajú. — Podobne filagoriou menuje ľud lešenie na „Saskom vrchu“ nad „Rázdelím“, dvojimi schodami jako na veži, pod strechu vedúcimi, s krovom asi 10 m vysoké, odkiaľ ponad vrchovce najvyšších dubov, kynie preutešený výhľad na Sitno, na sv.-antolskú dolinu, a na Štiavnicu. — Neďaleko horárskeho domu na Rázdelí, v riedkej hôrke nad lúkou „Matejskou“, postavený je osmihranný pavillon („Schweizerhaus“), srubený, káplnke podobný, steny všade majúc obložené kôrami z dubov, jako pustovňa („Eremitage“) v hore nad kaštielom. — V prenčovskej hore v „Uhelnici“, len k vôli útulku v čas poľovačky, stojí od nedávna jednoduchá srubená chyžka.

[49] Mikuláš I. r. 1737 vystavil kostol prenčovský, s oltárnym obrazom svojho patróna, sv. Mikuláša, biskupa. Pôvodne bol drevený, a sv. Martinovi zasvätený. V Sitno-Ľahotskom kostole na oltáre bol sv. Andrej, apoštol, patrón jeho otca. Štyri farské kostoly (Sv. Antol, Čabrad, Krnišov a Prenčov) a tri filiálne (na Iliji, v Čebovcach a na Beluji), patria k patronátu sitnianskeho panstva, majúc spoločnú fundáciu v Ostrihome, založenú od Štefana Koháryho. Päť filiálnych kostolov (Čabradský, Vrbovok, Devičie, Ľahotka, Opava a Žibritov) od krátkeho času srúteno, a tie ostatnie, vyjmúc Sv. Antol a Iliju, sú skoro prázdne, poneváč vyhynulo a hynie katolíctvo. — Pri prenčovskom kostole na cintoríne nachodia sa podivné štyri náhrobníky, upomínajúce na Sphinx.

[50] Roku 1852 zo 6. na 7. júl, na ceste po krajine, prenocoval náš najjasnejší kráľ, František Jozef, v kaštieli sv.-antolskom, jako hosť osvieteného kniežaťa, Augusta Koburga.

O kaštieli vypráva si ľud, že má oblokov, koľko do roka dní; izieb, koľko do roka týždňov; komínov, koľko do roka mesiacov. Takto totiž, s touto základnou myšlienkou bol pôvodne vystavený. Teraz je už vnútri jedno-druhé prestavené, ale bez narušenia vonkajšej podoby. Na vežových hodinách, hľadiacich do dvora, či na káplnku kaštielsku, čítať tento chronostichon: „SVnt, Vt erVnt horae, gressV, passVqVe Carentes; Vna taMen VenIet, qVae tIbI DiCet: abl“. = 1750. Vtedy boly dohotovené severné a západné krýdla štvorhranu, a hodiny položené; lebo káplnka a záhradný trakt kaštiela sú dávnejšie, keď Matej Bel spomína „castellum“ už roku 1742, a Gelo, zomrevší r. 1712 chodil už do neho; teda okolo r. 1700.

Rozsiahly park, v ktorom stojí kaštiel, ozdobený je i dvoma stavkama, a z obidvoch možno improvisovať vodné spády. Z parku vedie celá sieť chodníkov, cestičiek a prechádzok ďaleko, i na hodinu chôdze, horami a poliami. Mimo toho v novšom čase, v antolských, prenčovských a žibritovských horách, narobené je mnoho chodníkov, niekedy i mochom vyložených, čo všetko možno považovať, jako by pokračovaním parku. Pre osv. rodinu je zaiste celý kraj, i so Sitnom, i so Štiavnicou, jeden velikánky milý park. Len keby milovala i milý ľud slovenský toho milého kraju slovenského!

[51] Paradajz, 942 m najvyšší bod Tanádu. (Odvodzovanie Tanádu od Thue nöthig — Kachelmann III. 82. — zdá sa mi príliš násilným). Na Paradajz vtipne poznamenáva Rudolf Pokorný (Potulky II. 341.): „peklo (Sitno) i raj (Paradýs)…“ a Ján Kachelmann (II. 63.): „von der unterm Opferberge (Paradeis) liegenden Hölle, peklo, auch unser Sitno, benannt wurde“, a inde: „Ober der Hölle Paradis“.

[52] Verný obraz zemského raja, ktorý nenie nikdy bez kríža.

[53] Dekýš odvodzuje Kachelmann (III. 84.): „vom flandrischen Dekest“. (?) Na Dekýši nieto jednoho nemeckého priezvyska, jednoho nemeckého (flandrického) názvu v chotáre. Krajšie podanie sdelil mi o ňom Franko Kabina. „Nebohý Michal Krečmáry, — píše on — bývalý mešťan štiavnický, toto rozprával mi o Dekýši: „Môj pradedo pochádzal z Horných Hámrov, kde sa ešte i teraz Krčmárovci nachádzajú, a ja som ich tam raz aj navštívil. Vyučil sa za sládka, snáď jako vojak v Čechách, a založil pivovár na Dekýši, odkiaľ pivo rozvážal na všetky strany, aj do Štiavnice. Zbohatnul a chýrnym pivovárčim sa stal tak, že od Leopolda kráľa dostal i zemianstvo. Neskôr kúpil si dom i v Štiavnici a majetok v Krupine, a jedna dcéra môjho starého otca vydala sa za grófa Koloredo-Mannsfelda, ktorý na akademii študoval. Ja som posledný, a so mnou vymre táto ratolesť“. Hodno by bolo skúmať, či pri pivovárstve nebolo dákym technickým výrazom slovo dekýš, ktoré koncovkou kýš (kyška, samokyš, samokyška — sadnuté mlieko —, mädokyš) tak blízko stojí ku kysnutiu. Dekýš je i priezvyskom, a v mojom rodisku vedľa priezvyska Pivarč jesto mnoho Dekýšovcov.

Pivovár na Dekýši stál tam, kde teraz bývanie pre komorského horára. Kamene zo základov vykopávajú sa dosiaľ, a drevená sýpka stála do nedávna.

Rodina Krčmárovcov skutočne dosiaľ trvá v Horných Hámroch.

Ešte jeden prameň za Sitnom, hore idúc v pravo od touristického chodníka, neďaleko poniže „Gretzerovej studničky“, neudal som medzi studničkami, nechajúc preň tuto príhodnejšie miesto. Menuje sa „Kvasová studnička“; odteká na lúku dekýšsku, tiež „Kvasovú“, a potom ďalej do doliny dekýšskej; vlastne chytená je do dekýšskeho vodovodu, a odteká do počuvalského jazera, Kvas a kýš a pivovár; snáď pozdejšie i viac dát, ktoré končne umožnia etymologiu.

[54] Dľa výkazu zapisovačnej knihy tamejšej, vedie touristický spolok štiavnický i ročnú štatistiku zapísaných hostí a navštevovateľov.

[55] Výber rozmanitých vecí na pamiatku nachodí sa tam vždy na predaj.

[56] Možnosť toho dopúšťa dr. Szabó (Ibid. str. 143.), keď že sám videl zo železnice v Nových Zámkoch jako by dvojitý vrch, totiž Ptáčnik vyšší, Sitno nišší končiar.

[57] Má mať 70 studničiek! Keby sa vraj otvoril, vytopil by dolinu pílansko-žarnovickí.

[58] Obraz sv. Štefana kráľa z káplnky čabradskej nachodí sa teraz na oltáre v kostolíku s nápisom:

Quae prius in alta multos habitavi per annos Arce Csábrágh, humilis me capit iste locus.

Najprv bol na oltáre v kostolíku sv. Vojtech. Káplnka v hrade bola fresco malovaná, čo je dosiaľ patrné. Kohárovci ľúbili stavať svätyne patrónom svojim, jako sme to už videli. Štefan Koháry zomrel r. 1730 v čabradskom brade. Odtiaľ sv. Štefan na oltáre. Tohto Štefana, ktorého obraz, jako fundus instructus, nachodí sa vo fare prenčovskej, mohol navštevovať Gelo na Čabrade; jako i jeho predka.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.