E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Veleba Sitna

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Jaroslav Geňo, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

V. Vedecké krásy Sitna

a) Fauna

Teraz už dovolí mi láskavý čitateľ, aby som prešiel i na vedecké krásy Sitna, keď sme sa už dosť nakochali na jeho prírodných a hospodárskych krásach. Bohužiaľ, faunu Sitna dosiaľ nikto neskúmal a nesosbieral. A stálo by istotne za to. Na bralách zjavia sa kedy-tedy operení dravci, jako veľká uchatá sova, sokol, spomenuté pustovky, ba i najmenší druh orlov. Že orlov a sokolov kedysi tu viac bolo, svedoctvom sú vrchy „Orlie“ v sitno-ľahotskom, a „Sokol“ v klastavskom chotáre. — Ten istý môj vedomec, ktorý ma má zaviesť k tým mrežám a zámkam, vyprával mi, že na bralách pod filagoriou videl hada s korunou, hrubého na 2 — 3 cóle. Tak vraj a tak na neho hľadel. To bol akiste strážca nad tými pokladmi, a bál sa, že mu ich ide vziať. — Hady ale môžu nariasť tam, kde majú pokoj, veru do peknej dĺžky a hrúbky aj u nás. Sám našiel som na farskej lúke lenu z hada obyčajného (Coronella austriaca Laur. = C. laevis Bos. Nenie jedovatý, bárs podráždený piští, skáče, ba i uhryzne, ale jeho uhryznutie je neškodné.) na l a 1/2 m dlhú. Had musel byť hrubý aspoň na l a 1/2 palca. Lena nachodí sa v museume môjho vnuka, pílanského učiteľa. — Na tej lúke vykosia za každým veľa zelených hadíkov (Angvis fragilis L. viac jašterka než had, úplne neškodný); ale jedovatých vreteníc snáď tu nemáme. — Nad lúkou na „Vlčom trhu“ zastihol som tiež veľkého hada, keď skokana (žabu) mal už za zadnie nohy v pažeráku; pustil žabu, ušiel. Žaba nevládala už tajsť. O chvíľu vrátil som sa, že ho chytím, keď užije žabu; aj užil, ale mňa nečakal, kým mu poviem, že „na zdravie apetýk“!

O štvornohých dravcoch zriedka kedy slýchať, že uchvátily ovcu, dve. Skorej zavítajú k nám dvojnohí dravci, ktorí odoženú aj celý kŕdel oviec, alebo lichvy aj tri kusy na raz, a v horách zarúbajú, kým ďalej môžu odohnať. Ale že by človeka napadli, to neslýchal som nikdy. Že niekedy bývaly v Sitne medvede a vlci, o tom svedčia časté mená: „Medvedzia“, „Vlčie jamy“, „Vlčí trh“, „Kania studňa“.[77] Náš nesmrteľný Holly v piatom speve Svatopluka spomína, že do vojny proti Nemcom pospiechajú:

„Též čo seďá vôkol zdvihlého nad oblaky Sitna, A stálú na vlkov lútých i na medveďov horských Pótku vedú, a tuhými kolú jim šťápami rebrá.“

Ale časy tie pominuly už dávno; teraz tu diviny v Sitne a okolitých lesoch jesto veľa, ale len zajacov, sŕn[78] a diviakov. Nie div, veď dľa najnovšieho zákona polovníckeho majú väčšie právo, než človek. Všetky tri rody robia nesmierne škody na lúkach, roľach a na ovocnom stromoví v poli i v sadoch. Poneváč za to uznania nieto, musí pomýšľať ukrivdené obyvateľstvo na zákonnú samoobranu aspoň tým, že polovačku vo svojich chotároch podrží si pre seba, za čo s druhej strany musí snášať nesčíselné sekatúry od mocných. „Jaj, zle je nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre!“ O tejto kapitole písalo sa mnoho, a dalo by sa písať ešte viac, avšak všetko marné. — Veľmi pestrý je ten drobný svet, čo bzučí, svrčí, skáče,[79] lieta po horúcich bralách a po voňavých kvietkach Sitna. No nie sú, bohužiaľ, predsa tak krásne a zajímavé tieto tvory Božie, že by voľakoho čo v blízkosli býva, natoľko oduševnily, že by im venoval bližšiu pozornosť.

b) Geologia

Tým dôkladnejšie prezkúmané je Sitno v geologickom a floristickom ohľade.

Najlepší a najchýrečnejší geológovia skúmali pôvod a polohu Sitna, jako aj jeho bralá a zeminu; Francúz Beaudant r. 1818; ten doniesol do Uhorska meno „trachyt“; David r. 1829; Ján Pettko r. 1853; Rath r. 1875 a 1877; Dr. Szabó r. 1878; Hussak r. 188O a iní. V najnovšom čase, r. 1884 poctil aj mňa svojou milou návštevou Dr. Jozef Szabó, učbár na universite peštianskej a správca geologického oddelenia, i vodil som ho nie len po zajímavejších partiach v chotáre našom, ale i na Sitno, od našej strany, vo sprievode nášho geológa a „výtečného sbierateľa“,[80] Jozefa Hrnčiar, a môjho vnuka (sestrenca) Jozefa Ráfael, akademika štiavnického, preborili sme sa horko ťažko hore „Čiernymi blatami“ na „Vlčiu jamu“[81] pod srúcaninami hradu. Všetci znalci shodujú sa v tom, že Sitno je trachyt; presnejšie, Pyroxentrachyt (Pyroxenandesit), alebo Augittrachyt, ktorý prelomil sa cez starší Biotittrachyt. Jeho ostré, a kde tu veľmi ostré bralá, nie sú nič iné, než láva, ktorá voľakedy tiekla, a keď ochladla a stvrdla, ležala viac menej vodorovne. Túto kôru podobrala nová sila vulkanická, polámala, podrúzgala, jako odmäk ľady, podvihla a nastavala tak, ako ich až doteraz vidíme. „Nieto vraj ničoho viac na svete, jako premeny“, tu máme jednu z ních: čo ležalo vodorovne, Boh vie, koľko tisíc a tisíc rokov, teraz stojí kolmo, a bude stáť, Boh vie, koľko nových tisíc a tisíc rokov!

Sitno je pôvodu sopečného, a vedľa štiavnického kalvárskeho vršku, najkrajším a najvýznamnejším, ba i najmladším (Dr. Szabó, vo veľkom diele, str. 151.) svedkom tých hrozných mocností, ktoré prevracaly a preináčovaly pred vekmi povrch zeme. Ač v malom diele svojom (str. 82.) dr. Szabó menuje Sitno vulkánom, predsa vo veľkom diele nemenuje ho tak nikde. Teda Sitno nebolo sopkou, t. j. kráterom, ale povstalo pri hromadnom výbuchu trachytov. Ani nevyčnievalo prvotne takto; len keď časom a vplyvom povetrnosti a vôd odplavené boly konglomeráty a láva, cez ktoré vybúšily trachyty, a ktoré čiastočne pokrývaly a obklopovaly ho prvotne, ukázala sa ohromná homoľa táto. U päty Sitna stretáme sa s rozmetanými balvánmi pyroxen-andesitovej lávy, ktorá sedí na konglomeráte. (L. Cseh in litt.) Najkrajšie vrstvy konglomerátu odkryté sú poniže Domaník nad hradskou na pravo; ešte krajšie od Medovariec po Rikynčice, ale premiešané už s pieskovcom; u nás prevláda trachytová breččia. Stojí aksioma, že každá sopka naposledok chrlí čedič (Basalt), a za čedičom navždy vyhasne; najsilnejší dôvod, že Sitno nebolo sopkou, je, že na ňom a v blízkosti jeho nenašlo sa čediča. Ačpráve nenie vytvorená možnosť, že nemohúc preraziť nad povrch, ostal sedeť kdesi v útrobách jeho.[82] Na to miesto, v ďalšom okolí máme ho až hojnosť, ale dosiaľ, nakoľko nám známo, len severne a málo západne. V najbližšej blízkosti máme basaltovú homôľku, kalvársky vršok štiavnický; vzácny a prepamätný nielen kresťanovi katolíckemu pre svetochýrnu kalvariu, ale i geologovi jako vyhasnutý vulkán, jako kráter, čedičom zapečadený; pamätný je preto, že tu nie snáď dáke kusy alebo žily sa nachodia, ale celý kopec je basalt; základy jeho siahajú snáď až do žeravých vnútorností zeme. Tak kompaktnej massy basaltovej, tak krásneho kopca basaltového snáď v celej Europe nieto. A táto podoba prispieva i ku chýru a kráse kalvárie; Golgata nebol tak krásny kopec! Kráter tento otváral sa smerom severovýchodným, jako to naznačuje basalt v Kysihýbli, dolinke štiavnickej podobne preutešenej; a ešte ďalej snáď smerom proti Dubovému a Bacúrovu. Kráter medzi Bacúrovom a Dubovým znatný je nie len dľa rozmetaných balvánov basaltových v takom množstve, že skáľa na dni pozostáva skoro výlučne z basaltu, ale aj podobou kotlovou.[83] Rozmetané balvány basaltové vedú geologa do susedných Brezín, zvláštne ale severozápadne k Ostrej lúke, až do kozelníckej doliny po obec Kozelník a majer Gundu na ľavom brehu Hrona. Tu je basalt v najväčšej rozsiahlosti, rozložený v nízkej doline, netvoriac vrch. Odtiaľ ďalej západne zjavuje sa basalt za Hronom, medzi Pitelovou, Kružinámi a Jastrabou,[84] a vyše Sv. Kríža na „Ostrom vrchu“ a na „Šibenickom vrchu“. Ešte i neďaleko Štiavnice, severozápadne, na Repišti. (Ibid. str. 282.) Naposledok, novobanský a brežský basalt, s jednej i s druhej strany Hrona, pochádza z toho veku, keď tvárnosť a vypuklosť kraja nášho bola tá istá, jako vidíme ju teraz. (Dr. Szabó. Malé dielo pag. 83.) Dľa tohoto mohol by tam byť najostatnejší kráter? Keď všetky tieto basalty a krátere stopujeme, dáme za pravdu tomu tvrdeniu, že to bol jeden nesmierne veľký vulkán, ktorého roztrhaný vrchol tvorí celé okolie banských miest, od B. Bystrice až po Sitno s jednej strany, a po Sv. Kríž a Novú Baňu s druhej. (Andreja Radlinského Školník strana 150.) Alebo snáď podaktoré Žiare boly najprv krátermi plápolajúce s času na čas jako by svätým báječným podzemným požiarom a plameňom, ktorý len pozdejšie mohol byť nahradzovaný plameňom posvätným zo zápalnej obety, a keď pálili mrtvoly, alebo ešte pozdejšie na výstrahu? Od akejkoľvek žiary, ale len predsa od nej, pochádza meno Žiar! „Hádala by hádala, u koho by našla: u Karasa u Marasa, daj mi moje zlaté prasa.“ Krásne pristanú sem slová pohronského slávika:

„V krajoch velebných slovo božskosti V jednej sa výšine javí, V podobe tejto hlasy veľkosti Poddaným dolinám vraví: Beda, kto v mori vidí len vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí len skaly! Zázrak je nemú počuť prírodu? Dosťráz ste sa vy myšlienky rodu slepýma zrakma dívaly! — V krajoch velebných slovo božskosti V jednej sa výšine javí, V podobe tejto hlasy veľkosti Poddaným dolinám vraví: Výšavu túto ozrutné bralá — Kto zná, kde moc tie massy nabrala — Jako balvány obstály; A hrúzy tých skál s ich strašnou nocou Od dávnych našich praprapraotcov Priezvysko Sitno dostaly. Bol ten vrch kedysi, peklom či sitnom Bludným pohanskym rodinám, Teraz v století hladnom a sítnom, Ničím je svojim dolinám. Čas ešte príde, kde dušiam zemským Sitno sa stane vrchom diabolským A krvou čiernou sa zpení; Čas ešte príde, že dušiam svätým Sitno sa stane hradom odkliatym A meno v ,Nebo‘ premení.“ (Sládkovič, Marína 43 — 45.)

Trachyt sitniansky je zriedkavo krásny, belavý a tvrdý neobsahujúci ani Biotit, ani Amphibol.[85] Tie podstatné čiastky trachytu nachodia sa v jednom vo väčšej miere, v druhom menšej, a dľa toho i barva. Dôkaz máme najmä v chotároch belujskom a prenčovskom, že zdejší trachyt pozostával prevažne zo živca (miestami samý živec, skalky živcové), z ktorého potom naše hliny, majúce rozmanitú barvu nie len dľa čiastok trachytových, ale aj od primiešaného železa. Hlina, a najmä keď je ťažká či masná, drží dlho vodu, a aby bola úrodnejšia, treba primiešať k nej aspoň piesku, aby sa poľahčila. Inač, trachyt dáva ornicu prchkú, a pri lepšom obrábaní aj úrodnú. Zem na temäni na Sitne, potom na Tatárskej, a na všetkých hôrnych lúkach medzi lesami zôkol-vôkol, je čierna,[86] skoro jako na uhlisku, od čoho snáď v každom chotáre podsitnianskych obcí menuje sa jeden ďah „Čierne blatá“, alebo „čierno blato“ alebo aspoň „blato“. Nie je to tá veľmi úrodná, tá chýrečná čierna zem na dolniakoch, pozostávajúca zo samých organických čiastok, rodiaca i bez hnojenia. Naprotiva, tú čiernu zem, ktorá je veľmi neúrodná, farbí na čierno Mangan (z kryštálov kvarcových tvorí on Amethyst.) Predsa barvu našej čiernej zeme odvodzujú aj geologovia od prsti z lístia najmä ihličnatých stromov. A to možno, lebo je, pomerne k hlinačkám v podsitnianskych chotároch dosť úrodná či jako lúka či jako roľa. Lúky sú zaiste, jako my hovoríme, sušiny, lebo sú zväčša v brehoch; ale keď je trochu močnejší rok (t. j. keď trochu viac mokne), dosť dobre urodia; naprotiva, keď je i málo sena, ale je, ako hovoria, žírne. Do paši do našich chotárov dávajú si vďačne z okolitých obcí.

Tu vrátime sa ešte k našej faune, ale len k vôli čiernej zemi a kryštálom z trachylu vylúčených. Trachyt temäna Sitna je bez sliedy; naprotiva v nižších vrstvách od našej strany nachodí sa slieda hojne. Keď teda sohneš sa ku kryštálovým potôčkom sitnianskym, vidíš ligotať sa menovite tie jej šestihranné lístočky. Ale vo vode žijú larvy dákych živočíchov, ktoré sliepajú si domčoky z kamenných zŕn, a najmä zo sliedových šestihranov, tak že k vôli sbierke mineralogickej bral som domky tieto. — A v čiernom blate v „močidle“ na Sitne žijú červíčky, ktoré z čierneho bahna robia si spoločné domky koralovité, trúbočky jedna vedľa druhej, na vrch otvorené, jako píšťale v organe

c) Flora

Uzná mi láskavý čitateľ, že mi už clivo bolo, kým dospel som ku môjmu milému predmetu, t. j. ku opisu Sitna z floristického stanoviska. Pravda nebude to systematický opis, jaký ponechaný je na iné miesto, poneváč to tu ani priestor nedovoľuje, ani potreba nevyžaduje. Pripomeniem len jako na ukážku niektoré zvláštnejšie rody a druhy. Nakoľko dá sa jednotlivcovi za krátkych niekoľko rokov, vedľa svedomitého plnenia svojich úradných, národných a iných početných povinností, sosbierať: kvetna štiavnická dosiaľ najdôkladnejšie sosbieraná je u mňa, a vriadená do všeobecného veľkého herbára, obsahujúceho vyše poltreťa sto veľkých balov, a venovaného nášmu museu. Osobitne sosbieraná je asi vo troch priliepaných sbierkach.[87]

Po Sitne botanizoval Pavel Kitaibel,[88] professor niekdy na universite peštianskej, a správca botanickej zahrady; zomrel r. 1817. Bol skoro súveký Karola Linné, otca botaniky; jako i Mikuláš Jacquen (vyslov: Žakain), kráľovský radca a professor na baníckej škole v Štiavnici, ktorý podobne zomrel r. 1817. Vydal viac botanických diel. — Zanedlho za tým bol i Ján Anton Scopoli (nar. 1725 zomr. 1788) professorom mineralogie na akademii štiavnickej. Od neho máme, menovite z okolia Štiavnice a Sitna známy, Boletus strobilaceus Scop. Mňa upozornil naň Dr. Voss, professor v Ľublani; i našiel som ho v Sitne a v okolí Štiavnice, a rozposlal hojne. — Naposledok, aspoň mojím vedomím, Dr. Vincenc Borbáš, professor na reálkach peštianskych, botanik vehlasný, navštívil Sitno r. 1880, baviac sa potom u mňa za tri dni, i s manželkou svojou, a robili sme výlety po chotáre. Príčinu k tomu, že obzrel kraj náš, zavdala tá okoličnosť, že rokom napred pri príležitosti slávneho krstu prvorodzeného princa Leopolda z rodičov Filipa a Louzy Koburg, navštívil kaštiel sv. antolský arcibiskup kaločský, Dr. Ľudovít Haynald. Jako svetochýrnemu botanikovi a majiteľovi najväčšieho privátneho herbáru, súc tiež pozvaný na krštenie zavďačil som sa ozdobnou sbieročkou naších šípov. Moja sbieročka s inými zásobami šípov z Haynaldovho herbáru dostala sa do rúk Dra Borbáša, študujúceho práve vtedy šípy uhorské. Naše šípy prekvapily ho natoľko, že nielen pýtal aj pre seba posielku, aj obdržal; nielen že sem prišiel a presvedčil sa: ale malé pojednanie svoje o šípoch, predostreté uhorskej akademii 21. apr. 1879 prepracoval, rozšíril a natoľko obohatil šípami štiavnickými, že z brožúrky povstala kniha nielen zajímavá, ale i užitočná a praktičná, pod menom: „Primitiae Monographiae Rosarum Imperii hungarici 1880.“ Všetkých foriem z Uhorska signalizuje 179, z nášho kraja samého ale 62, teda viac než tretinu. Dľa tohoto môžem povedať, že kraj náš nielen navštívil svetochýrny muž a botanik, Dr. Haynald, ale aj prispel ku prezkúmaniu nášho kraja. Lebo bez jeho návštevy sotva bol by som sa soznámil s Drom Borbášom. Tak svieti veľký duch i nevedomky!

Lesy Sitna pozostávajú z najobyčajnejších štýr druhov (rodov) stromov, ktoré tvoria lesy: dub, buk, hrab, jedľa. Severná strana pokrytá je to samou jedlinou, to samou bučinou („Bukovina“), to miešano. Vedľa prevažnej obecnej jedly (Abies pectinata DC.) primiešaný je aj biely smrek (Abies excelsa Lam.) Na úpätí Sitna zakladajú sa umelé lesíky búra (bôr, Pinus silvestris L.), ktoré veľmi pekne a bujne rastú. Znak, že našly pôdu príhodnú. Vôbec racionellné lesníctvo začína všade pestovať búr. Pamätné je, a nevedeť, kde sa vzal jeden biedny strom červeného smreka (Pinus Larix L.) niže Zbojníckeho bralca pri cestičke ponad jask tatárskeho vodovodu. — Dubová hora najviac býva miešaná z obecného duba (Quercus sessiliflora Sm.), z močarného duba (Q. pedunculata Ehrh. u nás volajú ho aj šuškárom), a z cera (Q. Cerris L.) Od panského horára počul som o dube s vlnkatými, vraj, listami, i trúfal som šipáka (Q. pubescens Villd), ale napriek mojim prosbám nedoniesol mi z neho. Dubinu aj vysádzajú. Na próbu sadili aj čierny orech (Juglans nigra L.), ale bez zdaru.

Jako zvláštnosť skvejú sa na severnom svahu Sitna okolo srúcanín velikánske obry jaseňov (Fraxinus excelsior L.), z ktorých tam skoro zo samých les záleží. Jasene roztrúsené sú všade po Sitne, tvoriac sem-tam malé skupiny s hojným podrostom. Po vrchu, najmä krajom hory, jak na temäni, tak okolo Tatárskej, dosť zhusta posiate sú červené javory (Acer Pseudoplatanus L.), vedľa neho vodoklen (obyčajný javor, A. platanoides L.) a klen (A. campestris L.) Samo sebou rozumie sa, že nechýba, najmä medzi bučinou a hrabinou, potom po čistinkách a pažiťach, breza (Betula alba L.), osyka (Populus tremula L.) a rakyta (Salix caprea L.) Z týchto troch leží množstvo hniliny v sitnianskych horách. Drevo majú ony tak slabé, že v 20 — 30 rokoch celkom za čerstva zlomia sa v poli, alebo vyvalia sa s koreňom. Osyky vlastnú korunu s listím nevládzu udržať. Veľa z tohoto dreva a vývratov spália touristi, ostatné nechajú tam hniť, a to sú potom partie prerozkošné na sbieranie húb, rastúcich na hnilom dreve, zvláštne v dusných, chládočných dolinkách. Na najvyššom temäni Sitna pod pavillonom, okolo schodov a južne od „kazateľne“ krajom lúky po temäni strmých brál, berú tieto brezy, osyky, rakyty, ba i bučky na seba podobu kroviny nízkej, zakrpatenej, všelijak pokrútenej, a hluzami povyrastanými znešvárenej. Ledva dostane sa človek pomedzi to, a zvláštne popod haluzy, na spôsob kosodreviny od zeme hore pozahybované. Podivné: do brala takého „rozsypaného skáľa“ ide ti vždy popredku drevo najmäkšie; tak menovite naša slovenská lipa (Tilia grandifolia Ehrh. a parvifolia Ehrh.) za ňou potom ide tvrdý buk a dub, a ona musí im prepustiť miesto vydobyté. — Na Sitienci stojí stará hrubá lipa, a okolo nej hojný mladý podrost so zvláštnymi odchylnými veľkozubými listami, ktorú jako novú rozposielam pod menom Tilia sitnensis Km. (Pri tej malo ma potkať nešťastie, že po prvé mal som padnúť do priepasti.)

Stromy ovocné, pravda, plané, potrúsené sú všade; tak plánka (Pyrus Malus L.)[89] planá hruška (Pyrus communis L.), čerešňa (Cerasophora dulcis Fl.) O višničke (Cerasophora acida Fl. Wett.) na temäni Sitna učinil som už zmienku. Pri jednom uhlisku na úpätí Sitna nachodia sa trnky okruhličky (Prunus insititia L.), zasiate z kôstok, čo uhliari pojedli slivky. Divno mi, že medzi mukyňou, brekyňou a jarabinou (Sorbus Aria Crantz., S. torminalis Crantz a S. aucuparia L.), ktoré často spolu rastú, a bárs z iných krajov mám miešance, tu nepára sa. Oskoruša, pretože volá sa vedecky Sorbus domestica L. (prídomová), musela byť voľakedy, alebo je voľakde aj dosiaľ stromom záhradným. Na Prenčove nachodí sa jeden strom na háji; okolo Krnišova, Nemiec, Krupiny hojne. Ale musely aj lesy z nej záležať, lebo na Vysokej volá sa jedna buková dolina „Oskorušová“, bárs v nej teraz oskoruši nieto, ba ľud ani nevie, čo to znamená.

Hore pramenitými dolinkami až ku samej päte Sitna, tiahnú sa jalše (Alnus glutinosa D. C. niekde veľkosti dubu podobnej; najmä pne postínaných alebo povyvalovaných starých jalší prezradzujú stromy ozrutné), vŕby (Salix fragilis L. atď.), rakyty kernaté (Salix cinerea L.), korušina (tŕpka, Rhamnus Frangula L.), svíba (Cornus sanguinea L.), tŕpka (Padus vulgaris Host.) kalina (Viburnum opulus L.) a podobné kry. — V hrubých horách na jar (vo febr. a marci) kvitne miloružovým a tuhovoňavým kvietkom Vlčie lyko (Daphne mezereum L.). Kôra je prehorká, a spolu so zralými jahodičkami jedovatá, a po bralách a stromoch plazí sa brečtan (Nevoľné drevo, Hedera Helix L.) v tenkých dlhých bičoch. V Sitne, (Teplá stráň), na Holíku (pod temänom) v „Orlí“ (najhrubší exemplár, mne známy, asi na 3 cóle), na Tepličkách a inde znám staré dosť hrubé pne, ktoré každoročite kvitnú, aj semä dozraje na ních. A síce kvitnú v jaseň, v septembri, a semä dozrie na druhý rok v juliusi. Skoro bys povedal: „Filius ante patrem“, jako u jasienky. Kvitnúce nevoľné drevo u nás patrí ku zriedkavosťam, a preto divili sa pp. učbári na štiavnickej akademii, keď som im do museuma raz poslal pníky na cól hrubé, ktoré našiel som ľahkomyseľnou rukou poodtínané. — Na sušinách, na suchých bralách a svahoch tešia sa životu iné kry, menovite drieň (Cornus mas L. Na Sitne po riedku, na Holíku husto), z ovocinky dosť chutnej páli sa „drienkovica“, hloh, (Crataegus Oxyacantha Jacq.), ptačí zob (Ligustrum vulg. L.), bršlen (Evonymus europaeus L. a verrucosus Scop.), samolyz (Lonicera Xylosteum L. a nigra L.; tejto poslednej popod bralá Sitna veľa; jedna rozoznáva sa červenými, druhá čiernymi bobulkami.) Na machnatých bralách milý pidimužík je kizilník (Cotoneaster vulgaris L.); ktorý nie tak veľkým kvetom, jako radšej zralými jahodičkami šarlátovej barvy, ktorými býva obsypaný, padá do očí. Halúzky sú na 1 — 2 piade dlhé; bobulky múčnaté, nešplam (Mespilus germanica L. po záhradách) podobné. Krajom hory všade po Sitne stretáme sa s čučoriedkami (Vaccinium Myrtillus L.). Od temäna a Tatárskej a Valovskej ďalej dolu so Sitna nesostupujú, a preto nemálo divil som sa, vidiac peknú postať vysokého čučorieďa na „Kamennom vršku“ (Krásny vršok, úzkym bralom zavŕšený, a odtiaľ jeho meno) medzi „Bohojo vrškom“ a „Hrádkom“. Že po svahoch, bralách a sušinách sú husté trniny (Prunus spinosa L.), netreba pripomínať, ale skorej to, že miestami tak bujné ratolesti vyháňa tŕň, že by si ho čajsi za slivku pokladal. Na slnečných bralách vyvaluje sa tavola (Spiraea media Schm.) Hovorím, že sa vyvaluje alebo rozvaluje, práve jako aj malinčie (Rubus Idaeus L.) lebo staré pníky klesajú, mladé výhonky ich prerastajú, takže cez takú postať ťažko je preboriť sa. Šťastie, že za malinami (a býva ich v Sitne, i v okolitých rúbaňach, tak hojne, že by vtedy od hladu nikto nemusel v Sitne zomreť) rád plazí sa človek, a že tavola krásnym voňavým kvetom bielym ozdobuje, a že nechytá, jako šíp, a ešte horšie černičie (Rubus fruticosus L.)… U nás na šťastie nemá tak veľa foriem, jako v niektorom kraji, takrečeno do nekonečna. Na Sitne a okolo Sitna roztrúsené máme aj červené černice, (Rubus saxatilis L.), takže človek niekedy nemôže sa ani hnúť.

V botanickom zreteli najviac vyniká náš kraj v šípoch. Smele tvrdím, že kraja jemu podobného, aspoň v Európe nieto, nevynímajúc ani Tyrolsko ani Švajčiarsko, kde nielen pekný počet najzajímavejších foriem jesto, ale i najdôkladnejšie prezkúmané sú tie kraje, poneváč každý nemecký botanik drží si takrečeno za povinnosť tam botanizovať. A potom tí touristi! Možno povedať, že tu tak veľa očí prejde, že už všetko videť mohly; čože ja samotný, a v tom rozsiahlom kraji, a pri tej bohatosti, zvlášte šípov (a húb)! Do 300 foriem šípov jesto u nás. Rod šípový (Genus Rosa) delí sa na viac oddelení, sectio; v Uhorsku zastúpených je tých oddelení jedenásť; v našom kraji ale deväť; na samom Sitne sedem!

„Na tom Sitne ruža kvitne, kto ju bude trhati?“… (Kollárove Zpievanky I. str. 18, Náš ľud spieva ju podobne.)

Ktože by neznal nízunké šípky po prielohoch, pri pasekách, po bralách, s nápadne veľkými kvetmi, dakedy v priemere do osem cm? S úľubou spočinie oko každého na takomto trpaslíku s veľkou milou tvárou. Pomyslí si: „Ej, či by to nebolo hodno presadiť do zahradky!“ A v skutku, tento šípik (Rosa gallica L. = R. austriaca Cr.) považujú za matku stolistovej ruži (Rosa centifolia L.). Ku stolistovke blízke, s polplnými tmavočervenými kvetami, pestujú sa v zahradkách dve-tri formy (nerátajúc sem miešance vypestované umelým zahradníctvom): R. officinalis DC. R. turbinata Ait. a R. semperflorens. Šíp gallský prichodí ale s rozmanitými kvetmi, i malými, tmavoaksamitovými, i bľadými. Po bralách a lúkách Sitna je všade roztrúsený, a často zpomedzi najhustejších tŕňov usmieva sa svojím veľkým kvetom. — Ešte jedným zriedkavým šípom zastúpené je oddelenie toto na Sitne, Rosou trachyphyllou Rau. Inde jej ani nemáme; i tu ju takmer úplne vykrčovali. Toto bolo druhé oddelenie, poneváč z prvého (Synstylae) ani jeden šíp v našom kraji nerastie. — Tretie oddelenie Caninae, roztriedené na päť veľkých poddelení, obsahuje tie najobecnejšie šípy, s ktorými stretá sa človek na každom kroku, a niekedy ani vyhnúť nemôže, aby o ne rúchom alebo telom nezavadil a úraz nepotrpel. Rhodologovi robia najviac starosti, za to ale slúža i hospodárskym cieľom. K horám a svahom stvoril ich Pán Boh na to, aby spolu s ostatnou krovinou pôdu držaly. Každý hospodár škodí si, ktorý takúto krovinu na svahoch vykrčuje, lebo pri trvanlivých dážďach zvesie sa mu odmoknutá zem dolu. U nás zaprávajú okolo poľa výlučne šípom a tŕňom, a dnes-zajtrá ani tie čahať nebudú. Škoda, lebo keď kvitnú, poskytujú pohľad preľúbezný, dýchajúc vôňou prerozkošnou. Toto je to oddelenie šípov, ktoré vlastne representuje vo veľkom pochop šípa a šípovej ružičky. Iné oddelenia takrečeno zmiznú medzi nimi, a nezpozorovane odkvitnú. No keď Caniny rozvinú vnady svoje, zasypú ešte aj cesty kvetom. Priemyselnejšie obyvateľstvo sotva dalo by tomu skvostnému kvetu bez úžitku zpŕchnuť, ale obrátilo by ho na osoh (ružový olejčok), bez toho že by znemožnilo šípky. Zralými šípkami kŕma u nás ošípané, a pália z ních šípkovicu (ktorá rovná sa chuťou rožnému), a varia lekvár. Práve čítal som nedávno, že zrnká zo šípok dajú dobrý čaj, ktorý Kneipp odporúča čo liek proti kameňu. Že tieto šípy sú hojne zastúpené na Sitne napriek tomu, že po koseniskách ich skoro úplne vykrčovali, rozumie sa samo sebou. Medzi ne patrí Rosa tortuosa Wierzb., o ktorej bolo mnoho hádky. Najzajímavejšie a najkrajšie sú: R. Chaberti Dés. R. Kosinskiána Bess. R. Transsilvanica Schur. R. condensata Pug. f. luporum Kmeť (na Vlčom trhu), R. firma Pug. (na Teplej stráni) a R. Friwaldskyi H. Br. nová forma, náš šíp na temäni Sitna, takto pomenovaný. Krásna je na Sitne R. montivaga Des. globularis Franchet. R. biserrata Mér. v rozmanitých pekných formách, a R. eriostyla f. caesariata Km. f. acutifolia Borb. — R. dumetorum Thuill, R. frutetorum Bess; R. solstialis Bess; R. ramealis Pug; R. opaca Gren, a novšia, a nášmu Reussovi venovaná, R. Reussii H. Br.

Krásne a markantné je oddelenie IV. Montanae. Tu chlúbi sa Sitno zriedkavosťou, zastupiteľkou tyrolskej alpskej ružičky, Rosa rubrifolia Vill, totiž R. Ilseana Crép. Tento nápadný šíp so svojimi modrojinovatinnými lístkami, drobnými purpurovými kvetami, a stúlenými kalichmi aj na zralých drobných šípkach: nachádza sa, mimo Sitna, ešte na dvoch troch miestach v Uhorsku. Prvý spozoroval ho na Sitne Kitaibel, pod menom R. glaucescens Kit., druhý ja ešte asi roku 1876. Na Vindšachte našiel som ho „na Hole“. K nej blízko stojí, ale úplne odchylná, Rosa Coronariae Km. R. Pokornyana[90] Km. (Uhorské Noviny I. 1883.) Na Valovskej máme Rosa incana Kit., a f. Kmetiana Borb. R. Albida Km. R. Sytnensis Km. a f. Petri Km. a R. Nedolyi. Km.[91] — Podivno, že R. glauca Vill, ktorá toľko pokrevných má na Sitne, nevystupuje hore, stisknúť si rúčky s nimi, ale zaostáva v Štiavnici a na Vindšachte, kde má aj krásnu formu R. slavodolica Km. na Badzgove, a R. crabronica Km. „na vrbovku“.

Oddelenie V. Rubiginosae, roztriedené tiež na päť poddelení, obsahuje šípy veľké s listami viac menej žlázatými a voňavými. Pomenované je od Rosy rubiginosy L., ktorú náš ľud menuje voňavým alebo Mariánskym šípom. Nábožná povesť zneje, že keď Panna Maria na úteku do Egypta plienočky prala, povešala ich na tento šíp, a za odmenu dala mu túto vôňu. Keď človek jeden lístok do ruky chytí, vonia mu celý deň. U nás je šíp tento zriedkavý; v chotáre znal som dva, na ceste ku Sitnu, ktoré ale snáď úplne vyhynú. V belujskom chotáre na „Bátovskej hore“ pri chodníku nachádza sa jeden mohutný šíp, a o tom každý vie, a nejeden pýtal sa ma naň, či ho znám. Do tohoto oddelenia patria: na temäni Sitna R. nitidula Bess. s f. R. fessa Km.; na Bielom kameni R. scabrata Crép. Sem náleží R. Pripcipis Km. milý šípik bez žihadiel, venovaný kniežaťu nášmu, Principi nostro. Prvé stanovisko na Koládke v Havrane, druhé na lúke farskej pod Sitnom, tretie (z roku 1892.) na „Kamennom vrchu“. Bralo obrúbené lipinou; na brale zajímavé šípiky. Partia preutešená! — Do tohoto oddelenia patrí mnoho najzajímavejších šípov, v okolí Sitna nachádzajúcich sa. (R. Bohemica H. Br. = R. densiflora Tausch. v Nemcach; R. infesta Km. na Krnišove; R. tomentella Lem. f. Raphaelis Km. venovaná vnukovi môjmu, z hodrušských Kerlingov k nám presadená; R. inodora Fr. okolo našej káplnky Samaritánky a jej forma R. Briačensis H. Br. od Bzovského Briača, a na Ondrejšachte v Štiavnici. R. caryophyllacea Bess. a R. zalána Wiesb. na Čabrade obidve prehojne, blíža sa ale cez Bzovík (R. delitescens Km..), Devičie a Nemce (R. crassicolla Km. a R. caryophyllacea Bess. f. flavescens Km.) a cez chotár prenčovský (blíža sa) až ku päte Sitna (R. sepium Thuill. R. Gizellae Borbás), a až na Valovskú (R. granensis Km.). Tento krásny šíp sbieral som samoprvé okolo Hrona pri mojom rodisku pri Bzenici a na Bukovine; pozdejšie odkryl som ho na Valovskej a okolo Krížnej na Vindšachte.

Z oddelenia VII. „Tomentosae“, s trími poddeleniami, vystupujú na Sitno: R. cinerascens Dum., R. subglobosa Sm. R. tomentosa Sm. R. floccida Dés. R. umbelliflora Sw. ostáva nám pri Hrone (Bukovina, Lovča). R. Mareyana Boullu a R. subgallicana Borb. (pod Sitnom).

Voľakedy menovalo sa I. a II. oddelenie (Synstylae a Gallicanae) spoločným menom Nobiles; od toho teraz upusteno, ale možno sostaviť šľachetné šípy, Nobiles, v širšom smysle, jako Nemci hovoria, „Die edlen wilden Rosen“. Vyznamenávajú sa útlejším celým habitusom, a kvetmi zväčša velikánskymi. Odtiaľto počnúc, všetko, čo pomenujem, rátam k týmto vyberanejším šípom. Zo starodávnych týchto „zemanov“ (rozumiem nekdajšie pomenovanie I. a II. oddelenia „Nobiles“) zasluhujú spomenutia daktoré formy Rosy austriaky (od ktorej, ako rečené, odvodzujeme stolistovku), ku pr.: R. velutinaeflora Dés. et Oz.; R. Provincialis Dés. a R. Truchlýi Kmeť, obe z Bacúrova; R. Jundzilli Bess. najmä podoba vysoká (ná Čabrade); keď tento krík rozvinie svoje početné velikánske kvety, pristal by za ozdobu do ktorejkoľvek zahrady; R. trachyphylla Ran. má puky, podobné skoro pukom ruži mochovej (Moosrose), a kvety veliké. Toto sú starí „šľachtici“; za nových údov „panskej snemovne“ mohol by som rekomandovať: (II.) R. alba L. v zahradkách prázdna a polplná; R. collina Jacq. všade potrúsená; R. corymbifera Dés. (neďaleko bukovianskeho mädokyšu); R. Boreykiana Bess. (D. Badín); R. Chaberti Dei; R. cimelium Km. (na Koľadke v Havrane)). R. Ilseana Crép. R. Coronariae Km. R. Nedolyi Km. R. Pokornyana Km. R. caryophyllacea Bess. f. byssina Km. (Čabrad). Až by sme takto dospeli, kde sme hore vyššie pri R. umbelliflora Sw. pretrhli, ku Villosam a Sabiniam, ktoré nielen v kvete sú pekné, ale i v zime, keď veľké zralé šípky, so stálymi, žlázatovoňavými (jako u všetkých Tomentós) kalichmi visia na halúzkach, často jako hrozná. Odtiaľto počnúc, tieto už všetky až do konca, majú kalichy (kalky, sepala) srastené s plodom, a preto neopŕchnu, jako nu pr. z Canín. Sem patrí R. vestita God. na Teplej stráni a v Sitienci; R. Hawrana Kmeť (Vlčí trh, Noviny, Hawran; tu aj f. phasianica Km. — R. Hawrana hojne na belianskom Ptáčniku. Na štiavnickom Paradajzi máme jej formu R. paradaisiaca Km.) — Z najzriedkavejších Sabín máme na Holíku R. Braunii Keller, a na belianskom Ptáčniku R. Cavallii Km. (švédskemu botanikovi Hyltén-Cavalliusovi venovaná).

Premilý šípik po zahradkách, s červenými halúzkami, žltými háčikami a polplnými včasnými ružičkami, je R. cinnamomea L. f. foecundissima Koch. z VIII. oddelenia. Ktože by nepoznal v nej našu „Ružičku turíčnu“, pod ktorým menom našským udáva ju i dr. Borbáš str. 525. Ibid. Kto by si ale pravú zimnú ozdobu v zahrade pestovať chcel, tomu odporúčam jej sestričku R. rugosa Thunb., pochádzajúcu z Japonu, ale u nás dobre prezimujúcu, a zo semena ľahko dochovateľnú. Listy má najväčšie medzi týmito „zemanmi“, kvety v gučách, a šípky potom tak veľké, jako najväčšie čerešne, ktoré, s ich stúlenými kalkami, celú zimu červenejú sa, jako bobulky na jarabínoch, a nielen pre ozdobu, ale aj skoro s hospodárskeho stanoviska lekváru k vôli, pestovať hodno.

Ešte pripomenieme si v krátkosti dve milé oddelenia, jedno skoro bez háčikov (IX. Alpinae), druhé, husto posiate rovnými háčikami, jako malý jež (X. Bedrníkolisté Pimpinellifoliae). Tieto sú už vlastné dietky Sitna a okolitých blízkych hrubých hôr a holých brál. Alpinae sú milé útle, zväčša hladké šípiky s neveľkými purpurovými kvetmi a visiacimi šípkami. Niekde stoja po riedku, inde husto, že ledva pomedzi ne prejsť; žlázaté druhy voňajú až ťažobne. My máme len puchaté podoby, na pr. R. pubescens Koch. na temäni; R. adenophora Wkit. R. globosa Seringe. a R. partheniiodora m. na schodoch; R. pirifera Borb.; R. adenosepala Borb. R. stenodonta Borb. v hrubých horách. R. coccialba Km. (kvet tmavočervený, vnútri biely) na Sitienci. R. lagenaria Vill, R. semisimplex Borb. niže vodovodov. R. subinermis Bess. na Havrane a Paradajzi. (R. balsamica Wkit. a R. Ptáčnikensis Km. (Belá), nemáme na Sitne.) — Oddelenie Bedrníkolistých zastúpené je u nás len Rosou spinosissimou L. a f. R. spinosa Neilr. Sú to praví čiperní miláčkovia, zväčša na piaď od zeme (miestami najdú sa ale i na meter), samá halúzka, s množstvom veľkých bielych voňavých kvetov, že niekedy až ovisnú. Najväčšou ich zvláštnosťou sú drobuškavé listy, a čierne guľaté, až ligotavo čierne, hore strmiace šípky, so stúlenými kalichmi. Kvet niekedy prechodí do ružového. Kvitne najvčaššie. Raz sbieral som ju „medzi Skalkami“ nad farskou lúkou pod Sitnom 29. apríla s krásnymi tmavokarmažínovými kvetmi, a vôňou jako kovalinky. Na končiaroch brál Sitna, Sitienca, Teplej stráni, Holíka atď. sú celé partie v máji. Oči bys’ na nich nechal. Túto hojnosť dávno predávno musel spozorovať i sám ľud; a preto nie sú prázdne slová piesni: „Na tom Sitne, ruža kvitne…“ A keď sa medzi to začnú miešať jarné kvety: je to pravá rozkoš a veleba Sitna. Vtedy ho navštívte! V jaseň prekvapia vás šípky čierne, jaké každý ani nevidel.

Medzi Alpínami a Pimpinellifoliami tvoria sa miešance (jako síce vôbec medzi všetkými šípami), majúce viac hneď z jednoho hneď z druhého rodiča, na pr. drobné listy a biele kvety z Pimp. červené plody z Alpiny; alebo veľké listy a červené kvety z Alpiny s čiernymi šípkami z Pimpinell. Najkrajší a najvehlasnejší takýto miešanec je R. reversa Wkitaibel. On sbieral ju na Matre; a poneváč mimo znamenitého vyobrazenia a opisu, autentičného prímerku (originálu) neostalo, nikto Rosu reversu neznal a panoval o nej celý chaos. Konečne podarilo sa mne odkryť šíp tento na Ptáčniku belianskom a na „Zbojníckom bralci“ s bielymi kvetmi a čiernobrunatnými šípkami; na temäni Sitna, s červenobrunatnými šípkami. No, na Zbojníckom bralci máme Rosu reversu i s ružovými červenými kvetmi a čiernobrunatnými šípkami; jako i na štiavnickej kalvárii (R. reversa Wk. f. celsior Km.). — Na Holíku, tiež na temäni pod bralom, prekvitá vznešený miešanec R. Holíkensis km. ker obvyšný, kvety veľké bieloružové, ale tak, ako co by na mlieko nasypal karmínového prášku, ktorý nesmieša sa, ale jako by suchý po vrchu plával. Vôňu vydávajú prerozkošnú a krík pristal by do jakejkoľvek zahrady. Šípky sú okrúhle, čierne. — Druhý miešanec s drobnými lístočkami a červenými šípkami, R. Šimkovicsii Km. zdobí bralá na temäni Sitienca a na Teplej stráni, všade medzi rodičmi. Kvety neveľké, biele, kedy-tedy do ružova prechodiace.

Na posledok pripomínam z XI. oddelenia žltý šíp R. lutea L. po zahradách a cintorínoch. Dľa tvrdenia, že by sa maly žlté ružičky nachodiť divé, v Nemcach, v Žarnovici, na Bukovine a na Podzámči, hľadal som ich tam, ale márne.

Už z tohoto krátkeho náčrtku vidí láskavý čitateľ, že náš kraj neobyčajne bohatý je v šípoch; v iných rastlinách nie tak. Naša flora nenie ani alpská (nemáme ani jednej hôľnej rastliny), ani dolniacka. Nemáme ani rovín, ani močarín. Podľa staršieho popisu rastlinstva celého kraja, ktorý navštevúvam, počnúc od Čabradu po Ptáčnik a Homôlku v klakovských horách, a od Teplej po Šipice, nachodí sa u nás rodov (genus) okolo 500, druhov (species) 1300 — 1400. Na Sitne zastúpené je rodov okolo 300, druhov okolo 600. Len niekoľko zvláštnejších pomenujem. Pravou ozdobou, ba velebou Sitna je Koniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis Wend. Dľa počutia, v Nitriansku „Condrien“). Na jar pokrýva, zvláštne poludňajšie strany Sitna a Tatárskej; sostupuje ale dolu až do Prenčova (kotliny). Kvitne tak včasne v marci a apríli, jako zkúsil som sám, že poludňajšia strana Tatárskej bola zakvitnutá veľkými fajalkovými (zriedka zamieša sa aj biely) tulipánmi; severná strana Sitna stála pod sňahom vyše pása, ktorému ani nesnívalo sa, že sa má topiť, a ku schodom nebolo možno ani priblížiť sa. Preto na severnejších svahoch kvitne ešte i v máji. Nad Tatárskou na Petrovom vršku len vlani (1892) po prvý raz zbadal som, tiež jarný kvet, Corydalis cava L. („Kohútiky“ jako C. solida Sm.), a na nej naraz aj hubu Caeoma Fumariae Link. Parnassiu palustris L. pripomenul som už. Veľmi prekvapil ma na Sitne „Kompanský klinec“ (Lychnis coronaria Lam.), ktorú vídal som len v zahradkách. Na Teplej stráni, južne ležiacej, kvitne hojne. Bralá Sitna, mimo dvojakého Netresku (Sempervivum tectorum L. s hirtum L.), zvončoka okrúhlolistého (Campanula rotundifolia L.), srastnej zeliny Mochna Potentilla cinerea Chaix.) a iných, veľmi ozdobuje Alsine frutescens Wkit. Zakvitne jako mlieko v škárach brál, kde pred vyschnutím bráňa ju hrubé korene. Libanotis montanu All. na temäni Sitna okolo brál, spozoroval som tiež len vlani. Všade prehojne rastie Mercurialis perennis L.

Od severozápadnej strany pokryté sú bralá hrubým mochom, a v ňom Valeriana tripteris L. (Odolentrikrídlatý) a Saxifraga Aizoon Jacq. „Lupkameň“ u Reussa.) Severné a severozápadné hory pokrýva skoro výlučne Divý jasel (Diviaselie Deväťsíl, Petasites albus Gärnt.), na ktorého koreňoch cudzopasí Záraza žltá (Orobanche flava Mart.) a kde osadia sa jej koralovité pazúry tam povrazovité korene Deviaselia úplne vyhynú, jako čo by zhnily. Nemalým podivením naplnilo ma Vlčie jablko, Aristolochia Clematitis L. na jednom bralci neďaleko srúcanín; no ešte viac, a to je skoro k neuvereniu, že v tônistej hore pod bralami neďaleko srúcanín na východnej strane, veľmi rozšírená je Dennica, Hemerocallis fulva L., ktorú ináč hojne vídavame v zahradách pod menom žltej ľaluje. Opravdivá však žltá ľaluja, Lilium bulbiferum L. kvitne divo na Badzgone na Vindšachte a za štiavnickým Tanádom za Paradaizom na Roksniarskach dolu k „Teplému potoku“, a na hodrušských Kerlingách. Niekoľko kvetov z Kerlingov zaplatil som raz novým novučičkým dáždnikom, ktorý som si totiž ztratil. Na Paradajzi jedine kvitne Centaurea montana L. a na nej huba Puccinia montana Fuckl. Krásnou ozdobou všetkých hôr a pasek je Zlatohlav, Lilium Martagon L. Na temäni na Sitne, na jednom jedinom mieste, ale veľmi slabý (poneváč tam chodia kravy a ovce), rastie Kosatík trávny, Iris graminea L.; o veľa hojnejšie a bujný, na prenčovských „Čiernych blatách“, kde našiel som aj Mečík, Gladiolus imbricatus L. ale len tri býlky. V zahradkách pestujeme ho; jako aj kosatík nemecký („kosy“, Iris germanica L.), ktorý pozoroval som i divo na bralách v srúcaninách hradu čabradského; odtiaľ z jednoho brala neďaleko srúcanín, doniesol som a doma pestujem kosatík strakatý, Iris variegata L. Z toho brala začal som sa raz viezť po hladkej tráve, takže som už aj kričal Ježiš, Maria, Jozef! Ďakujem im aj teraz, že ma Pán Boh ochránil. — Premilou ozdobou Sitna na temäni, ale zvlášte na Valovskej nad počuvalským jazerom, je voňavý zvonec, „Žlázovec“ Reuss, Adenophora suaveolens Fisch. Veru jemu k vôli hodno je navštíviť Sitno pod jaseň. — Okolo počuvalského jazera, najmä keď voda opadne, zjaví sa Šťovík morský, Rumex maritinus L.; Kratinoha príma, Micropus erectus L.; Mochna nízka, Potentilla supina L.; Jilovatník vodný, Limosella aquatica L.; Kurčuka, Spergularia rubra P.; Šater, Gypsophila muralis L.; Stokolien, Spergula arvensis L. — Veľmi zriedka, totiž len na dvoch miestach, na Valovskej a na Zbojníckom bralci, nachodí sa Horec krížatý, Gentiana cruciata L. Ľud náš miesto horca kopá koreň z Hladyša šírolistého, Laserpitium latifolium L. nachodiaceho sa všade. Koreň je strašne horký, hrubičný a silný. Z krupinského chotára presadili sme si ku pramenitým potôčkom Opich úzkolistý (ľud menuje ho Otichom, Berula angustifolia Koch), jako užitočnú zelinu, v pomyjach močenú, proti nemociam ošípaných. Za Sitnom máme Plamienok rovný, Clematis recta L. (Meno „Plamienok“ nebárs zodpovedá. Cl. Vitalbu L. u nás menujú divým kŕčom, okolo Hrona „Priesnou zelinou“) a Šafran jarný, Crocus vernus All. f. discolor Reuss. — V klastavskej doline, v Kazárke, našiel som Cyperus flavescens L. a na „Kincelovom vršku“ v Prenčovskom Kavíl piernatý, Stipa pennata L. Ľud často spomína a sem a tam udáva močarnú rastlinu, takrečenú „horkú ďatelinu“, Menyanthes trifoliata L, ale mýlne, berúc miesto nej ďatelinu prostredniu, Trifolium medium L. Mojím vedomím máme ju len v Štiavnici nad Kysihýblom. Nemáme močarín, nemôžeme mať ani močarných rastlín. V jame v Salašisku, máme Rozrazil dlholistý, Veronica longifolia L., inde nie. Iris Pseud-Acorus vyhynie nám tiež, poneváč močiare na lúkach vyschýnajú, alebo umele vodu odvádzajú z ních. Na močari „u Rákytia“ medzi škripinou a ostricami našiel som Gentianu Pneumonanthe L. Okolo prameňov, na výmokoch, vyjmúc temäno Sitna, zôkol-vôkol všade Sitina, Juncus, rozmanitá, menovite J. conglomeratus a effusus L. Na mokradách v hore zastupuje ho Scirpus maritimus L. a šariny (ostrice), Carex, rozmanité.

Z tajnosnubných rastlín, menovite cevnatých či žilnatých, na Sitne a okolí sú Rebrinia, či kaprade: Aspidium aculeatum Dill. popod bralá od severu, ale sostupuje aj dolu; Aspid. Thelypteris Sw. jediné nálezisko v Dekýšskom u studničky na „Zbojišti“; Woodsia ilvensis R. Br. Cystopteris fragilis Bernh., Asplenium trichomones Huds. a A. septentrionale Sw. všade v škárach brál; A. Ruta muraria L. len zriedka. Pteris aquilina L. tvorí miestami ozdobné partie! Botrychium Lunaria L. sbieral som prvý raz až toho r. (1893 6. júla) v spoločnosti a zásluhou kremnických výletníkov. Nachodí sa i na „cintoríne“ na Tatárskej. Dosiaľ, podivno, nebol som ju spozoroval. Že sládiču Polypodium vulgare L. jesto všade hojnosť, tak že sám, čo týče sa kvantumu, mohol by vyživiť pustovníka, rozumie sa samo sebou. — Na jednom brale nad schodami, odnekiaľ snáď len presadené (Na Klakovskom Ptáčniku hojne!) Lycopodium Selago L. len živorí, ačpráve Lycopodium clavatum L. nachodí sa v okolitých horách miestami hojne.

Z kvetny machovej (Musci frondosi) Sitna pripomeniem jedine Fontinalis antipyretica L., moch to zvláštny, vodný, ktorý vo vodovodoch Sitna, ale i v potôčkoch, v hojnosti nachodí sa; jednotlivé býlky jeho, na 1/2 m i viac dlhé, o kamenčoky prirastené, pekne plávajú v čistej vodičke. Na hnilých kladách jedlových v tônistých dolinách Sitna nachodíme, ale zriedka, podivného, bucnatého, bruchatého a hrbatého pidimužíka, Buxbaumia aphylla L. mošťok malý bez lístkov, zo samej neforemnej veľkej tobolky na nízkej stonke záležajúci. Okolo schodov a pod pavillonom vlhké a tônisté bralá a kamene ozdobujú, a zväčša veľmi hrubo odievajú, Bartramia Halleriana Hedw. a pomiformis Hedw.: Dicranum Scoparium Hedw., Webera cruda Schpr. Encalypta vulgaris Hedw. Hypnum Crista castrensis L.; ohniská a uhliská ale Funaria hygrometrica L. atď. Bralá však suché Sitna pokrýva Andreaea petrophila Ehrh., mošťok čierny, prepodivný svojimi tobolkami, vlastne tým spôsobom, akým otvárajú sa tobolky, a z tejto príčiny spája on mochy s Játrovníkami (Hepaticae). Z Játrovníkov okolo žriedel a v potôčkoch po Sitne panuje všedná Marchantia polymorpha L. a zriedkavejšia Fegatella conica L.; na vlhkých bralách Preissia commutata N. ab Es. Echinomitrium furcatum Hübn; na suchých Grimaldia barbifrons Bisch a Duvalia rupestris N. ab Es. atď. Z prasličiek (Equisetaceae), mimo obecných môžeme sa pochváliť Equisetumom hiemale L., ktoré vehlasný botanik Hazslinszky („Magy.-h. e. növényeinek f. kézikönyve.“ 1872 str. 439.) z uhorského náleziska vraj nevidel. My ho máme pod Sitnom v Kiazanej (a v Štiavnici v Kysihýbli).

Veľmi potrebné by bolo, keby voľakto dôkladne preskúmal Sitno, a zvláštne bralá jeho z ohľadu Lyšajníkov (Lichenes). Najprimeranejší čas na to bol by lebo na jar, kým trvá sňahová vlaha, alebo v dlhotrvajúcom tichom dáždi, poneváč vtedy ožijú a prirodzenou svojou barvou lepšie bijú do očú, najmä tie drobky, ktoré značia sa len jako púhe bodky po bralách a po kôrkach stromov; pre veliké druhy príhodný bol by takýto čas preto, že v suchote lámu sa. Na temäni Sitna medzi iným rastlinstvom máme Cetrariu islandicu Ach. (Lichen islandicus L.), na bralách suchých a slncu najviac vystavených, Umbilicariu pustulatu Hoffm. Gyrophoru hirsuta Fw. Ramalinu pollinariu Ach. a množstvo chrastovitých rodov a druhov. V mochu po zemi a na bralách skvejú sa najrozmanitejšie podoby Cladonie a Cornicularie; po stromoch Usney, Bryopogony, Evernie, Ramaliny, Parmelie, Physcie, Sticty atď. Sticta pulmonaria Schaer. známy náš pľúcovník, najradšie rastie na starých lipách (a tento má byť najužitočnejší), ale aj na iných stromoch a kroch, ba i na bralách. Vehlasný náš Ján Pevný miesto Sticty doniesol mi raz Peltigeru; jako sa on zmýlil, tak môže sa zmýliť aj iný, a miesto starodávneho plúcneho lieku pravého bude piť odvarok z nepravého lyšajníka.

Od vypočítania húb na Sitne a okolo Sitna ráči ma laskavý čitateľ, ufám, dišpensovať, tým bož, že vypočitovanie ostatných rastlín už i tak zunoval. Toto odvetvie nenie ešte dôkladnejšie preskúmané; nie že by mne málo húb bolo známych, (je to už množstvo; aj zriedkavých, ba i novotných máme viac), ale ešte nachodím vždy a zhusta nové rody a druhy, a nové stanovistá a náleziská. Nad bohatosťou našej hubovej flory žasnú moji priatelia, čo z čiastky tomu treba pripísať, že v Sitne mnoho dreva shnije.

Máme i pravé zriedkavosti! Viac než v pädesiatich veľkých balíkoch nachodia sa huby v papieroch, zväčša v početných a bohatých exemplároch, jakožto pravidelná sbierka botanická. Mimo toho mám velikú sbierku v prirodzenej podobe v sklenej skryni, čo len za to pripomínam, že by človek ani nemyslel, že i z húb dá sa sostaviť sbierka, aj oku lahodiaca a trvanlivá.

Preukázal som v krátkosti, že pri všetkej chudobe flory sitnianskej nie sme dáki chudáci. Máme sa čím predstaviť.[92] No koho by toto nepritiahlo na Sitno, toho nech pritiahne jeho národnia i historická, i topografická pamätihodnosť, alebo aspoň touristický pôžitok.



[77] Po jeleňovi a lani nenachodím žiadneho pomenovania v Sitne. Nemusely sa tu nikdy hojnejšie zdržovať. Za sto rokov sotva jeden, dva zjavia sa tu v blízkosti.

[78] Všetkým cteným čitateľom sotva bude známo, jak strašný hlas vydáva srnec (roháček), keď sa zľakne. Je to havkanie, odpovedajúce asi zvuku va, ale tak ostro, jako keď dieťa zvrieskne, „že na zrádcu má vyjsť“, jako hovoríme. Mňa prekvapil prvý raz tento strašný zvuk z blízkosti asi 10 krokov v tmavej noci (4. nov. asi o 6. hodine večer, medzi horami na dlhočiznej lúke „na Kiahninách“, tiahnucej sa vyše pol hodiny chôdze hore k saskému vrchu), vracajúceho sa so Sitna na Krnišov s noškou mochov. V myšlienkach ponorený stúpal som pokojne, i netreba pripomenúť, že na ohavný, prenikavý škrek zľakol som sa, že mi „vlasy dúbkom vstávaly“. Zastal som, stisnúc palicu a hľadiac do tmy smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, či to pôjde ku mne, či preč, netušiac ani z ďaleka, ký ďas to môže byť. Hútal som na vlka alebo na líšku, ani nemysliac jak nebezpečný mohol mi byť srnec, keď by sa mu bolo zachcelo, do mňa sa dať. Prednou nohou naraz prepára človeka. Len to hútal som si: „Lacno sa ti nedám!“ Volať, nebolo by nič prospelo; utekať, nemal som kam; v ľavo nepriateľ, v pravo rúbaň, černičím, a šipinou zatiahaná; dole, hora; hore, lúka nekonečná. Stál som len meravo, načúvajúc zvuk, vydávaný pravidelne asi každých 5 sekúnd. Keď som sa presvedčil, že vrieskanie nemá konca kraja, a že zver stojí, alebo mňa sa bojí, alebo o mne ani nevie, robiac si svoju dobrú vôľu: pobral som sa ďalej vážnym krokom, aby som neprezradil strach. V prostred lúky prijduc za hustú trninu, popchol (pobehol) som; vyše trniny zas vážny krok! Hlas ozýval sa vždy pravidelne, až prevážil som za saský vrch, odkiaľ nebolo možno počuť ho. Potom vysvetlili mi horári, že srnec, keď pasie sa so samicou a mladým, a prekvapí ich niečo, vydáva tento hlas, stojac na mieste, dal by sa i zastreliť. Len keď sú jeho milí v bezpečnosti, v druhom, tretom chotáre, vtedy poberá sa za nimi. — Koľko sŕn a srnčat zaplaší a vystríha jeden takýto výstražný hlas. Od toho času nepočetne ráz počul som zvuk srnca, no pravda, len vo dne, ale ešte i vo dne otupne pôsobí na človeka osamotnelého v pustom kraji.

A takýto neobyčajný zvuk, alebo na pr. hnilý peň bez kôry v tmavej, vlhkej noci, svietiaci, jako svätojanská muška: koľko rozprávok o mátohách vzbudí v pôverčivej hlave! — Ja osvitával som ďaleko za Sitnom, idúc z domu po polnoci; raz ztratil som v hore vo tme cestičku, a zablúdil medzi bralá; klakol som, pomodlil som sa, hneď našiel som cestičku. Neraz zamrkol som úplne v Sitne a prišiel som nocou domov bez úrazu. Nikdy som nič nevidel, leda ak čierny drozd zašuchotal. Ba jeden raz predsa, blízko vedľa seba na druhej cestičke počul som kroky, jako by od koňa, pobúchal som palicou o strom: to zatíchlo, a ja išiel som pokojne ďalej. No i teraz, keď toto píšem, prechodí ma mráz.

[79] Trochu nemilú zkúsenosť nadobudnul som si pri hrobov na Tatárskej o kobylkách tarkavých (Locusta cantans); na pohodenom Kollári predierkaly mi cele ligulu (biele plátence), a jednomu kopáčovi čierny nový ručník z hrdla úplne na vnivoč obrátily. To nevedel som. Pasáčik tamejší upozornil ma síce, ale som mu neveril.

[80] Takto dr. Szabó v menšom svojom diele „Selmecz környékének geologiai viszonyai.“ Selmeczbánya 1885. — U mňa uložené sú daktoré opisy jeho geologických výletov, jako aj iné zápisky Hrnčiarove, a sbieram dáta k jeho zovrubnejšiemu životopisu. Predvčasná smrť vyrvala nám ho, a jeho neoceniteľné zkúsenosti.

[81] Pripomína tento výlet veľmi sympatickými slovami vo svojom veľkom diele „Selmecz környékének geologiai leirása. Dr. Szabó József. Budapest. 1891.“ (str. 142.), neopominuvše spomenúť i moje výsledky botanické, jako i to, že miestami len botanickými nožniciami prekliesnil som vozu cestu cez pospletané šípy a černičie, ba ešte i moju poznámku, že totiž výlet ten konáme na deň svätca, mineralogické meno majúceho (Sanctus Smaragdus, 8. aug.), čo sme vraj vedľa zpústy balvánov ohromných na Vlčej jame obedujúc, zasvätili. Prijatý význam Sitna „Sytno ószlávban annyit tesz, mint pokol“. Choj do Sytna, „menj a pokolba“, udáva pod hviezdičkou. „A Černo-Boh“, a sötétség Istenének temploma volt Sytno begyen.“ (Ibid. str. 137.)

Prv totiž, než nevdojak zamotal som sa do rozkošných osídel Kvetny štiavnickej (Flora Schemnitziensis), bedlive a usilovne geologizoval som po šírom našom okolí. Mnohými nálezami, áno i novotnými podobami kryštálov prispel som vede či osobne či kroz priateľov, následkom čoho geologovia štiavnickí, p. Ľud. Cseh a nezapomenutelný náš Joz. Hrnčiar, u mňa robili si maršruty na geologické výlety na Drieňov, do krupinského Briača… Ešte niekoľko chotárov odporúčal by som, na pr. Sásu a Pliešovce (železo, vápno, sklová žabica, Gnaiz), Veľké Pole a Pílu (rúda, vápno nielen obyčajné ale aj cementové, Discrasit) Župkov (Župkovit či Tetradimit, len tam)… Ani dosiaľ nepretrhol som potyky s geologmi a mineralogmi, bo vždy nájde sa niečo zaujímavého, čo lebo ja sdelím alebo obdržím, lebo i ľud donesie len ku mne nielen iné prírodné a dejepisné pamätnosti, ale i zajímavé kamene, jako Hialithy, Chabasity, nachodiace sa nezriedka, neobyčajne krásne v našich trachytoch. „Veľa očí, veľa vidí,“ lež tieto oči treba zaujať, povzbudiť; treba ich naučiť videť, lebo nezkúsené oko, čo ináč jako ostré, hľadí, hľadí a nič nevidí, kdežto pred zkúseným a cvičeným (čo je jak slabé, jako na pr. moje), otvorené je toľko, ani tých zakliatych pokladov pred tým valachom, čo mal ten zázračný kvietok v krpci!

Naše museum má už mnohé nálezy odtiaľto, ba i krásne systematičné sbierky mineralogické a geologické, obsahujúce mnoho vzácnych cudzozemských kusov, z ruky našich Hrnčiarovcov, pod menom: „Dar od Národovcov okolia banských miest.“

Opatril som naše museum i značnou sbierkou brúkov, dobre určených, ku napomoženiu a obľahčeniu študiumu fauny na Slovensku. Viac mám sľúbené pre museum od p. Rovnianeka z Ameriky.

[82] Očividomý kráter bez čediča ukazuje nám „Zápolenka“ (450 m) oproti Kyslej nad dolnohámorským cintorínom v doline hodrušskej. Zôkol-vôkol videť lávu v polokruhoch, múrom podobných. Čediča nieto, ale môže byť hlboko pod povrchom. Na geologickej mappe jedine Zápolenka nosí meno „Kráter“. A preto nie div, že nebohý náš Hrnčiar odvodzoval meno Zápolenka od „zapáleny, horiaci“. Či vtedy žil na Pohroní človek, keď ona soptila? „Zápolenka“ je smenšenie od „Zápola“. Dľa dr. Szabu Zápolenka bol len bočný kráter, hlavný ale Kojatin (640 m), vrch krásneho mena, vypínajúci sa nad Zápolenkou; tiež bez čediča. Láva z kráterov zatvorila hodrušskú dolinu nad D. Hámrami, tá hrádza menuje sa „Muráňom“. (Všetko mená prekrásne.) Behom času preborila voda Muráň, a jazero ztieklo. Toto bola veľká zápola, (ponad ktorú viedla starodávna cesta strmá do Štiavnice; teraz vedie cez preborenú zápolu a cez ztečené jazero pohodlná hradská; nad ňou malá „Zápolenka“; obidve dosiaľ viditeľné.

V trachyte a v láve všetko shorelo, drevo i živočíchy; a preto v blízkosti Sitna, aspoň dosiaľ nenašiel som ani len stopy ani opálov (Holzopal, okolo Krupiny volá ich náš ľud „lipákmi“), ani odtiskov, ani skamenelín. Kdežto v neďalekom okolí jeho, počnúc od Červenej studne nad Štiavnicou, cez Močiar a Teplú, Kolpachy a Sv. Antol, Krupinu a Sebechleby, nachodia sa skameneliny a odtisky, lipáky a skamenelé drevo v celých pňoch. To, pravda, všetko v sedimente a konglomerate. Že pôvodne nachodilo sa to i tu, a že len s konglomerátom a sedimentom preč odplavené bolo: za dôkaz slúži mi hnedé kamenné uhlie u päty Sitna, na Vozárovej, na Sitnianskej, a povyše Ilije; a môže siahať pod zemou až po Sv. Antol, ako svedčia nálezy, v dedičnej štolni na Čistej vode niže Sv. Antola. (Dr. Szabó. Veľké dielo str. 174.) Na uvedených však miestach nachodí sa zhusta na povrchu, alebo ako baník hovorí, „na dni“, v konglomerate, v breččii a v túfe. Už dávno začali ho dobývať sitnianski Slamkovci, ale bez zdaru. No v geologických dielach dosiaľ nenie zaznačené, a ja týmto uvádzam ho po prvé do literatúry. Bolo už i vyzkúsené, a za dobré naleznuté. Kotlina vozárovská, opierajúca sa o Sitno, mohla byť dľa úsudku geologov, kedysi jazerom, a odtiaľ pôvod kamenného uhlia. Ale z jakých rastlín? Kedy tie žily? Či vtedy, keď Osmundites Schemnitziensis (Pettko op.) Phragmites Ungeri (Stur), Fagus Deucalionis (Ung.) a Sequoia Langsdorffi (Brongt sp?) nalezajúce sa v sladkovodovom kremeni na kopci nad Ilijou? (Dr. Szabó v. dielo str. 140.).

[83] Úvalina od Bacúrova po Dubovô (dľa Pettka, ibid. str. 287.) je otvorený kráter; vyvýšené polia z dvoch dlhších strán a kopec, na ktorom leží bacúrovský kostol s farou, to sú ešte pozostalé obruby jeho. Pod kopcom, t. j. na severnom konci krátera, nachodia sa dve plesá bez odtoku, jakožto najhlbšie miesta nekdajšieho otvoru podzemného. Okolo plies postavená je obec Bacúrov. Cez leto vyschnú, ale neraz preplnia sa tak, že domy stoja vo vode. Čedič netvorí tu kompaktné bralo, ale jeho veľké balvány ležia rozmetané všade; i suché múry okolo lúk a rolí pozostávajú z neho. Kým úvalina bola zatvorená, predstavovala ona dosť veľké jazero, ktoré konečne otvorilo sa asi na Dubovom, a ztieklo do Neresnice, doliny to dobro-nivsko-zvolenskej.

Podobným nejakým plynom, jako rúdy, pripisuje sa pekne červená hlina, nasbieraná v rozpuklinách basaltu niže Kozelníka, ktorú vo veľkom množstve odvážajú štiavnickým fajkárom, jako hlavný prídavok k hline belujskej. (Ibid.)

Poludňajšia obruba úvaliny bacúrovskej porastená, je riedkym hrabovým a dubovým lesom; je vždy výmočistá; ale v daždivom počasí vydáva jakési škodlivé výpary (snáď uhličité: Dr. Szabó Ibid. pag. 287.), takže pastieri a pasáci dostanú bolenie hlavy, a za bieleho dňa ztratia smer a zablúďa. (Ibid.)

[84] „Geologický vid železničnej čiary od Jalnej po Štubňu, podáva Dr. G. Zechentner 1874. Nákladom Matice slovenskej. Kamenotisk Dr. J. B. Zocha vo V. Revúci.“ (Ibid. 283.)

[85] (Dr. Szabó, Malé dielo pag. 82) — Podstatné čiastky obyčajného trachytu sú: Augit, Amphibol (jinoráz, Hornblende, obidvoje tvorí čierne kryštále), slieda (Biotit, Glimmer, šestihranné kryštále, ligocú sa niekedy jako zlato, tak že, taký trachyt, v ktorom veľa zvetralej sliedy jesto, považuje ľud za zlato = mačie zlato, mačie striebro; veľké plochy = ruské sklo) a živec (Feldspath, biele kryštále; Sanidin = priezračné kryštále). Všetky tieto štyri podstatné čiastky trachytu, vylúčené zo zvetralého trachytu alebo z trachytového tufu, nachádzajú sa v okolí Sitna vo veľmi pekných dokonalých prímerkoch, a po sbierkach mineralogických a geologických, i z mojej ruky, i kroz nebohého Hrnčiara, nachodia sa dosť hojne. Ani snáď neznám v Uhorsku druhé podobné nálezisko. U trachytu nerozhoduje nič ani barva ani tvrdosť; jesto od najčernejších až po najbľadšie (rozumiem, nie bez škvŕn čiernych, v ktorých teda prevažuje viac živec, na príklad v sitnianskom), od veľmi tvrdých a kompaktných, kvarcu alebo basaltu podobných, že ho žiadon čekan nechytí, až po najmäkšie, totiž lebo zvetralé (trachytový tuf), alebo láva a pemsa (Bimstein) čili dierkavý trachyt. V klastavskej doline v chotáre šipickom nachodí sa láva v okrúhlych (istotne naplavených) kusoch, jako hlavy, drobno-dierkavá a tak ľahká, že vyše týždňa môže stáť vo vode, kým sadne na dno, a prívaly odnesú ju až do Dunaja, plávajúcu na vode. Raz doviezol som zo Šipíc za vrece, a rozdal. Dr. Szabó určil ju lávou. Odkiaľ táto mohla byť ta doplavená? Od Sitna??

Od Šipíc počnúc, ta poniže v chotároch, lišovskom a súsedných, nachodí sa už pieskovec, a krásna trachytová breccia a konglomerát. Na vrstvách ich môžeš oči nechať. V týchto chotároch, a menovite v Sebechlebách, v brázdach a jarčokoch po poli, zvláštne za prudkým dažďom, videť mnoho iserinu (Titanový železnák), oktaëdrového to prášku, vylúčeného zo zvetralého trachytu. Že je to železo, o tom presvedčí sa človek snadno pomocou magnétu, ktorý ho tak dychtive lapá, že celé ihlice z toho prášku utvoria sa na magnéte. Tam možno ho sbierať vo vrstvách na 5 mm hrubých. Bedlive nasbieraný a očistený, dáva veľmi jemnú a peknú ligotavú posýpku. Pod Sitnom videť ho len po tenku, poneváč v sitnianskom trachyte jesto ho málo, a preto bralá na Sitne málo odchyľujú magnétovú ihlu. Najväčšiu, to jest úplnú odchýlku spozoroval som na Ptáčniku klakovskom, menovite na „Kláštorskej skale“.

[86] Spomína i Matej Bel. Ibid. pag. 533.

[87] Prvá u Jozefa Luňáčeka, môjho bývalého organistu, teraz na H. Struhároch; keď začal som sriaďovať túto sbierku pre neho, nemal som viac v úmysle, mimo uviesť jeho trochu do botaniky; splnilo sa však na mne, že „docendo discimus“: sám nemôžem sa teraz doučiť botaniku. — Druhá u môjho vnuka; tretia najozdobnejšia a najnákladnejšia (s tlačeným názvom a margom, s rezom pozláteným na najlepšom regále, vyše 800 foloij) princovi Ferdinandovi Coburgovi venovaná r. 1877.

[88] Zajímavé bude zaznačiť, čo doviedlo Kitaibla na naše strany, a menovite do Sv. Antola, a tak i na Sitno. On botanizoval s grófom Františkom Adamom Waldšteinom, mecenášom svojím, ktoréhožto dcéra M. Antonia bola manželkou posledného kniežaťa Františka Jozefa Kaháryho. Pri príležitosti návštevy Waldšteina u dcéry a zaťa, botanizoval Kitaibel v našom okolí, a viac rastlín, menovite šípov, tu odkrytých a pomenovaných, nachodí sa ešte pod otázkou, poneváč ostaly originále slabé alebo žiadne. Jeho pomenovania značia sa písmenami Wk. alebo Wkit., čo znamená: Waldstein-Kitaibel.

[89] Skoro by si povedal, že to preklad zo slovenčiny, malus = zlý, planý. Pomum, malum, jablko, planka.

[90] Rudolfovi Pokornému, na pamiatku jeho návštevy na Sitne. Viď jeho žartovný opis Potulky II. str. 243. Na nešťastie, jeho manželka menovala sa tiež Rosa, Ružena.

[91] Venoval som svojmu nezapomenuteľnému správcovi gymnasiálnemu Jánovi Nedoly, rodenému Štiavničanovi. Muž to bol vysokoučený, vážny, mluviaci tuším sedem rečí, objektívny, sympatisujúci s našimi slovenskými snahami. Vtedy mali sme my medzi Piaristami viac národovcov.

[92] I Matej Bel chváli Floru Sitna, pravda, len niekoľko slovmi vo všeobecnosti.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.