E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Veleba Sitna

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Jaroslav Geňo, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Dodatok

Opis Sitna započal som dobou predhistorickou. Na dobu predhistorickú zdá sa poukazovať aj onen „sklbúň“ nájdený vraj s popolom a kosťami na temäni Sitna. Ale positívnych a konkrétnych dokladov dosial nebolo. V cintoríne či porhobišti dolu na Tatárskej, poneváč v podaní ľudu stojí v spojení s Tatármi a Turkami, poťažne s vojnami: predpokladal som nálezy z doby historickej. Priberúc sa ku kopaniu 10. a 14. júla tohoto roku, urobilo sedem kopáčov, na priestore asi 8000 ? m tridsať väčších (až na 2 kub. m) menších jám. K môjmu nemalému prekvapeniu nenalezli sme žiadne zbrane, ani z kostí ani znáčka. Naprotiva, nájdené dve popolnice a mnoho črepov z popolníc vedú nás nazpak, a síce určitejšie do predhistorickej doby. Tu máme totiž „žiarové pohrobište“, alebo „pole popolnicové“, jaké obšírne opisuje dr. Lubor Niederle vo svojom veľkom a ozdobnom diele „Lidstvo v předhistorické době“ (str. 483. a nasled.), kde medzi iným pripomína i naše domanické pole popolnicové, ba na str. 491. vyobrazuje i jednu popolnicu, nachodiacu sa v našom museume. Do tej istej doby patrí i pohrobište sitnianske. Medzi okolitými „Žiarami“ mohlo byť Sitno najvýznamnejším a najsvätejším Žiarom, kde nie len chrám stál; kde nie len obety pálili a žreci[93] bývali; ale kde i mŕtvé telá požiaru oddávali, a popol svojich milých pohrobovali. Ak bola tam na Sitne starodávna osada: pochovávali si svojich mŕtvych tam; ale i so širšieho okolia mohli mrtvoly ta prinášať,[94] a do spoločného hrobitova popol ukladať. Každý chce „ležať“ na svätom mieste. Oprávnená bola by domnenka, že na každom Žiare, alebo v blízkosti jeho, mohly by sa nachodiť pohrobištia predhistorické.

Spomenuté dve popolnice našly sa jedna v druhej. Vnútorná, 8 cm v priemere, 6 cm vysoká, jako väčšie jablko, guľatá, trochu sploštená, s hrdlom súženým, na boku, dierkou či cecíkom, na hor hľadiacim, opatreným. Ozdobená je troma vodorovným čiarami popod vrch, troma trojkatými čiarami a jednou dvojkatou (pod cecíkom), asi na spôsob veľkého latinského ?, od vodorovných čiar dolu vedenými. Vonkajšia či väčšia nádoba, asi na liter veľká, má vrch široký, širší než dno, je teda málo bruchatá; bez ušiek. Ornamentovaná je venčokom, záležajúcim z jamiek, asi nechtom robených, a v tom venčoku s dvoma pupáčikami miesto ušiek. Medzi dosť veľkým počtom črepov nachádza sa viac podobných, ale veľkých pupákov, a tie stoja stále v takom jamkavom venčoku, jakožto väčšie ohnivá medzi menšími ohnivciami v reťazi. Podobné venčoky vyobrazené sú v „Časopise vlasten. muzejn. spolku olomuckého“ 1893. str. 101. č. 6, 11, 16. No nalezly sa i dve obyčajné ušká hrncové, jedno pravidelné, červené, druhé pritlačené, čierne. Samé pupáčiky a uchá sú neornamentované. Keď bližšie pozorujeme rozmanité črepy, berúc do povahy 1. hlinu, z jakej boly nádoby zhotovené, a tak i barvu (čierne i červené); 2. stupeň vypálenia a tvrdosť; 3. hrúbosť črepov, a potom kraje či vŕšky nádob; 4. ozdoby, pupáky a uchá: tak črepy, v každej jame společne nalezené (jako uložené sú v museume našom), predstavujú nám viactoraké nádoby, aspoň 20 — 30-toraké. Črepy daktoré sú hrubé až vyše 2 cm, a nerovné, prezradzujúce patrne, že neboly nádoby robené na kruhu, ale len v slobodnej ruke. Zdajú sa slabo vypálenými, lebo črepy z červenej tehliarskej hliny pri umývaní trely sa. O gliedení ani slychu. Dná, a kusy skoro pravých (málo ohnutých) črepov, poukazujú na nádoby veliké, veľmi bruchaté, k hrdlu snáď súžené. Mimo jamkových ornamentov vyskytujú sa dosť hojne čiarkové, redšie i hustejšie, tenšie i hrubšie, vyššie popod vrch, alebo nižšie, všetky len pravé a vodorovné. Krivé a spolu tupým a hladkým nástrojom (prstom?) robené, videť len na dvoch črepoch. Vlnovitých vôbec nespozoroval som.

Hoďme okom na prekopané vrstvy pôdy. Tak zvaná kultúrna vrstva, 15 — 30 cm hrubá, predstavuje nám známu čiernu prsť. Pod touto, až do 1 m zhlbky, značí sa žltkavá vrstva, niekdy hýbaná, kamením premiešaná; ďalej stojí nepohnutý gríb (hlina s trachytovým túfom.) V týchto vrstvách nachodily sa črepy, veľmi po riedku roztratené; ba jeden ležal na povrchu, Boh vie odkedy, porastený lyšajníkom (Lecanora subfusca L.) Ach. v. a Bilimbia hypnophila (Ach) Th. Fr. (Lecidia sabuletorum Flk.) Oná dvojitá popolnica vykopaná bola v hĺbke 1 m. Mimo črepov nalezaly sa kúsky z dreveného uhlia v hlbke 50 — 65 cm; ba najväčší a najkrajší kus, asi jako polovica z metrového polena, až na 90 cm zhlbe! Povážme i tú okolnosť, že nenašli sme viac nádob celých; alebo aspoň viac spolupatriacich črepov, ba všetky črepy z jednej nádoby: ale len kusy, sotva dva-tri dovedna hodiace sa, a kusy z väčšej čiastky drobné; bez znáčka kostí a popola: nalezneme sa pred velikou záhadou. Že pohrobište bolo tu, to je isté; ale kam podely sa popolnice; kam posvätný obsah ich; kam ostatnie črepy z tak rozmanitých nádob; a kto to tak na márne kúsky roztrepal, rozmetal, a tak hlboko zakopal? To nedá sa inak vysvetliť, než že pohrobište bolo zpustošené. Lebo si predkovia naši, plní piety k prachu otcov svojich, odniesli drahé ostatky na bezpečné miesto, keď videli, že tu bude ich odpočinok rušený; alebo pri kopaní jám a skrýš spozorovali psohlavci nádoby, a prekopali potom všetko: popol a kosti, jako hyeny rozmetali, nádoby ale ktoré boly dobré a mocné, upotrebili. My nalezáme len to, čo oni nezpozorovali, nenašli, alebo upotrebiť nemohli.

V tejto domnenke potvrdzuje ma i iné. Istý Belujan, ktorý srábava seno na Tatárskej, tvrdil mi svätosväte, že pred troma rokami našiel „spodok z medenej pošvy“, vyhodený krticou, a kúsok retiazky „jako zo zubadla“. My nenašli sme ani na označenom mieste, ani inde nič kovového. Bohužiaľ i tieto nálezy zhynuly; menovite „meď“ stopil kováč. No, nebola to meď ani pošva, ale dľa opisu nálezcovho a vlastnej zkúsenosti, súdim, že to bola sekerka bronzová, s dierou pre porisko, nie z boku, jako teraz, ale s vrchu, jako do pohárika. Podobná sekerka najdená bola (mojím vedomím najbližšie k nám,) i na Dolňom Badíne, a v domnenke, že je zlatá, dosť dobre predali ju židovi. (Pre žida bola pravda, viac hodná, než čo by bola zo zlata!) Tak mohli sa i psohlavci ulakomiť na zlato.

Druhý raz vyšiel som s kopáčmi na Sitno 14. júla, majúc úmysel dať kopať i 15.; no, pre daždivú a studenú povetrnosť museli sme 15. ráno odísť domov. Konečne 6. októbra bolo možno zas vyjsť so siedmymi kopáčmi na dva dni. Prvý deň kopali sme na Sitne vyše „brány“, tam, kde vraj voľakedy dal kopať Cobor, a našli vraj staré železivo a meď. Toto potvrdilo sa, lebo i my našli sme tri kusy medi a viac kúskov železa; menovite dve kované uchá jako by z dákeho kotlíka, jednu dobrú a jednu sohnutú podkovu s ostrým zubom na predku (patrné, že kôň, takto podkovaný, musel sa škrabať do strmého vrchu); dáky nôž; dva vrchovčoky z dákej ozdoby, kopii podobné; kopiu väčšiu, 16.5 cm dlhú s dierou ku nasadeniu na ožech a s dierkou pre klinčok na upevnenie na ožechu; jako i drobnú kopiočku, na 6 cm, podobne s dierou k nasadeniu; na čo to mohlo slúžiť? Iné kúsky železa sú malicherné odpadky, a všetko veľmi sjiedené hrdzou. Väčšina vecí ležala na 1 — 1 a 1/2 metra pod zemou. A poneváč nachodilo sa tam mnoho popola a niekoľko kusov trosky kováčskej: zdalo sa nám, že tam bola vihňa, kým bol obývaný sitniansky hrad. Celá pohýbaná vrstva zeme, skoro na dva metre, bola čierna a premiešaná črepami z popolníc. Črepy svedčia o staršom veku, kdežto železo a meď pochádzajú z najnovšej doby, asi pred 200 rokmi, odkedy opustený je hrad. Cennejšieho predmetu ani peniaza nenašli sme. Vihňa ležala nad „bránou“ 10 — 12 m, a od hradieb na 4 m. Jama obsahovala 3 m.

Na 11 m od vihni dnu do lúky, v jame na 4 štvorcové m širokej a na 80 cm do 1 m hlbokej, našla sa čiaša spiežová veľmi tenká s prinitovaným uškom, na 13 cm v priemere, a 45 cm hlboká, vypuklými (na von) jamkami, husto kladenými, pekne ozdobená. Na dne nachodia sa tri jarčoky, a dno je hore do nádobky vypuklé.

V jame tejto nachodilo sa najviac a najväčších črepov, až na 18 cm zdĺže a 10 cm šíre, z popolníc. Zo samej tejto jamy bolo črepov za kôš, že to dvom chlapom rozdelené muselo byť, ktorí doniesli ich domov. V hlbke asi na 1/2 m nachodil sa pás, či takrečeno dno z vypálenej hliny; mimo toho popol a trosky: tak že sme súdili, že tu stála kedysi hrnčiareň, kde vypaľovali popolnice. Vypálená vrstva zeme bola na 3 — 6 cm hrubá, barvy červenej tehlovej, ale tvrdosť bola menšia od tehly.

Črepy svedčia o popolniciach, ale aj o nádobách inej tvárnosti a cieľa. Uchá, terajším uchám hrnčeným podobné, pochádzajú snáď s hrncov na varenie; kdežto črepy s pupákami, úplne podobnými črepom a pupákom z Tatárskej: pochádzajú pravdepodobne z popolníc. Takým činom mohly by byť stvrdené dve najpotrebnejšie dielne, bez ktorých ani mladšia ani staršia doba byť nemohla; vihňa je z doby najmladšej; hrnčiareň ale môže byť z doby staršej.

Mimo týchto dvoch najväčších jám otvorilo sa jám väčších menších do 14; v bližších jamách ku vihni a hrnčiarni nachodily sa črepy nepatrné; z jednej, v hlbosti asi na 1/2 m, vyšly štyri dobré tehly, terajšej tvárnosti, a z jednej, o veľa väčšej a širšej, kus. Vedľa tehiel i tu boly črepy. — Toto bolo všetko nad cestou, vedúcou od brány hore popri studni ku filagorii. Niže cesty tiež bolo kopané, a síce kde na krtinách ukazovaly sa čriepky vyryté. Vo väčšej hĺbosti našly sa nepatrné črepy. — Na samom temäni, vyše studne, nenašlo sa nič. Ku nemalému podiveniu svojmu zkúsil som i to, že vrstva čiernej prsti nenie všade jednaká, od 1 cm do 1 a pol m, ba niekde chybí úplne, a pri „vihni“ dosiahla 2 m. Ten ťah okolo „hrnčiarni“ zdá sa byť svezeným či ďalej pošinutým, ako stáva sa so zemou v čas dlhotrvanlivých dažďov.

Ešte dal som preskúmať vrstvu zeminy v priekope (v šiancoch), či, reku, pochádza z prsti a dákej vodnej usadliny. Nič podobného stvrdiť nemožno; jedine možno sa domýšľať, že dno priekopy bolo šlapkavým kamením vydláždené. — Poneváč ale dosiaľ patrné sú jarky a jamy vedľa hradieb, a síce povyše i poniže „brány“: súdiť možno, že veliká priekopa, vedená celou šírkou Sitna, sbierala vodu pre tieto malé priekopy pod hradbami s vnútornajšej strany. — V tomto jarku pod hradbami patrné sú jamy, či dávnejšie, či novšie; i tieto dal som vyčistiť, ale neukázalo sa v nich nič. V susedstve týchto jám dá sa najlepšie stvrdiť hrúbka hradieb, ktorá obnášala asi dva metre. Hradby pri „bráne“, či zdi na samej „bráne“ ukazujú hrúbku na 4 m.

Na druhý deň, totiž 7. októbra, pribrali sme sa otvoriť „pivnicu“ pri srúcaninách. Toto kopanie môžeme pomenovať skoro bezvýsledným. Kde značil sa otvor, či priehlbina po sborenom sklepení (?), tam kopalo sa na dvoch miestach. Bližšie ku hradu, v hĺbke na 2 m, prišli sme na skoro čistý piesok z malty. Tu kopalo sa vedľa múru, z ktorého odkrylo sa 4 — 6 štvorcových metrov. K čomu slúžil tento múr, nemožno ešte povedať; či bol hradbou okolo dvoru, a či viedol do pivnice, lebo druhý zodpovedný múr nenie najdený. Bližšie k hradu ukazuje sa spomenutý maltový piesok vo výške 3 a 1/2 m pod samou prsťou. To by bolo treba ďalej nasledovať až do hradu. Na druhom mieste, asi na 6 m od prvnejšieho, vnikli kopáči podobne asi na 3 a 1/2 m, ale múr dosiaľ nenie odkrytý. Neboly nalezené žiadne predmety, vyjmúc nepatrných zlomkov z kostí, z mladších gliedených čriepkov, áno i kúsok gliednej ozdobnej kachly(?). Že pri toľkomto, predsa dosť značnom prekopaní zarúteného múru, nevyskytnú sa ani zbroje, ani iné nástroje alebo jakékoľvek predmety: príčinu toho pripisujem tomu, že hrad sotva bol vojenským spôsobom srúcaný alebo sostrieľaný, ale po malom spustošení (od Kurucov) vydrancovaný a opustený. Kto chcel, mohol do neho vojsť, všetky kúty prehľadať, a čo našiel, odniesť. Tak mohla byť vyprázdnená i pivnica i všetky najtajnejšie skrýše. A keď hrad sám od seba pre neopateru začal sa válať, nebolo v ňom už ničoho, čo by sa mohlo bolo zavaliť, a čo by teraz dalo sa odkryť.

Pri tejto príležitosti premerali sme i zvýšosť brál, na ktorých stál hrad; a síce zvýšosť brál pod spodným hradom 12 — 17 m; severovýchodné sú najvyššie. — Na juhovýchodnom uhle zíva medzi bralami priepasť na štyri metre široká, o ktorej povedal som, že mohla byť kedysi presklepená, alebo i trámami založená; ukázalo sa toto posledné pravdivým, lebo na severnejšom brale v hlbke (od vrchu) na 1 m 80 cm viditeľná je veliká dlaba 2 m dlhá, 40 cm široká, z ktorej vychodia na dol tri menšie dlaby, 27 cm dlhé, 15 cm široké, asi na 15 cm hlboké; týmto malým dlabám zodpovedajú podobné tri dlaby na oproti postavenom brale, a veľká dlaba nad nimi; tak že trámy veľkou dlabou mohly byť potískané, a do malých dláb vpustené. Na oproti postavenom brale nenie veľká dlaba úplne patrná, a konečne nebola by ani potrebná, lebo trámy mohly byť tam jedným koncom najprv osadené, a potom veľkou dlabou až ku malej potískané. Na týchto troch trámoch ležala poval, či podlaha izby. Na 1 m hlbšie videť ešte jednu osamotelú malú dlabu, prvnejším podobnú na prvnejšom brale, ale zodpovedajúca na druhom brale lebo nebola, alebo už zmizla. Ej veru zvláštne dobrá musela byť oceľ, ktorá pred niekoľko sto rokmi vykresala dlaby do tohoto veľmi tvrdého brala! A to je práca čistá, hladká.

Bralo pod hornejšim hradom (ktoré bralo tvorilo štvrtú stenu spodnejšieho hradu), je vysoké 12 m, tvoriace na spodku škáru, malej jaskyni podobnú, na 4 m dlhú a 1/2 — 1 m širokú, a 3 m vysokú. Na ňom čnejú ešte tri steny, 4,5 m vysoké; poludňajšia stena 2,40 m dlhá, východná 3,50 m, severná 3 m. Štvrtá stena je i tu bralo. Múry sú len 60 cm hrubé; bola to asi vežička? Vo východnej stene nachodia sa dve diery na 1 m v priemere. A pod touto (východnou) stenou nachodí sa ešte múr asi na 4 m vysoký, ktorý len so spodku vidno. Je to tiež podmurované bralo. Dľa malty zvláštne týchto vrchných múrov dalo by sa súdiť, že nehaseným vápnom boly murované, t. j. roztlčeným vápnom zasýpané, a potom zalievané vodou, lebo mnoho kúskov vápna videť nerozpustených. V tej istej zvýšosti na druhom brale ešte kúsok múru na 1 m. — Jako vidno, bol to celý hrad jako vlastovičie hniezdo o bralá priškretý.

Na severnom múre spodného hradu na spodku štyri diery okrúhle na 1 dm, ku streľbe či na odvodňovanie?

Južné bralo Sitna 50 m vysoké!

Záverka zo všetkého je: 1. že Sitno nielen pre historika, ale i pre praehistorika je pamätné a veľmi veľmi zajímavé; lebo tu máme žiarové pohrobište, a síce z doby bronzovej; 2. že podobné názvy, jako cintorin, (v sebechlebskom chotári máme „grnčište“,[95] kryje snáď hrnce, popolnice.) nikdy nie sú prázdne názvy, ale vždy ukrývajú význam svoj. Preto ja dopúšťam i onen „sklbúň“, dopúšťam i to, že nad „bránou“ boly najdené kosti a kusy mede kým sa o protivnom nepresvedčím. Preto, ak púty sitnianske pochádzajú z doby predkresťanskej: naši predkovia istotne mali k čomu putovať na Sitno! Dal by Pán Boh, aby tieto púty postavením či obnovením niekdajšej káplnky aspoň z čiastky boly ukresťanené!

Naposledok ešte srdečnú vďaku vzdávam všetkým milým priateľom, ktorí pri sostavení tejto rozsiahlej monografie Sitna boli mi nápomocní; a spolu vznášam vrelú prosbu ku všetkým dobromyselným čitateľom, aby ma na vady a nedostaky upozornili, jako aj ďalšie dáta, zvláštne dejepisné a národopisné (jako povesti), aby mi laskave sdelili.



[93] Žrec, pohanský kňaz.

[94] Vo vrchovatých krajoch dosiaľ neodvykol ľud náš od tej nutnosti, prinášať alebo privážať mrtvoly z ďaleka do spoločného hrobitova. Tak obdivovali sme roku 1889 s p. Koulom takýto pohrab v Horn. Hámrach v tekov. stolici. Popredku šiel voz na volkách, s truhlou na holej rázvore (bez drabín) priviazanou. Za vozom rodinka a priatelia po dvoch, po piatich v kŕdlikoch, roztratených i na štvrť hodiny chôdze. P. Koula zaumienil si, taký pohrab namaľovať. Postávalo sa, že mrtvola po planých cestách vyrazila dno z truhly, a vytriasla sa von.

[95] Podoba staroslovenská, g miesto h. — Podivno, že na Sitne nezachovalo sa staroslovenské meno „pohrobište“ alebo „hrobitov“. „Cintorín“ zaiste pochádza už z kresťanských časov, od gréckeho ιμητηριν, miesto večného spánku, odpočinku coemeterium, cmiter, cintorín. Meno zaiste nové, ale obsah starý; meno z doby novšej, ale hroby z doby najstaršej! „Pohrobište“, „hrobitov“, pochádza od „hrob“; ale „pohrab“ bližšie zdá sa stáť k slovu „pahraba“. Mŕtvolu pochovať, hovoríme tiež „pochrániť“; oheň, tiež „pochrániť“. (Fr. Šujanský.)

« predcházajúca kapitola    |    



Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.