E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Sitno

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

I. Sitno

Keramika či hrnčiarstvo pekne je zastúpené v našom Museume, a to nádobami novšej doby, zväčša z našskej hliny a z našských dielní; a zas nádobami predhistorickými z našských nálezísk, a podobne z našskej hliny. Pred nedávnom čajsi nebolo kraja, kde nebolo by sa prevodzovalo hrnčiarstvo také lebo onaké, podľa hliny, aká v blízkosti nachádzala sa. Rozumie sa to samo sebou, že hrnčiarstvo všade kvitlo, lebo človek od prvopočiatku bez hrnčených nádob takrečeno ani jestvovať nemohol. Drevo, roh, kameň a hlina zprvu bolo mu všetkým. Preto predhistorické bydliská ľudstva, a cesty jeho rozprestierania sa, ba i stupeň jeho vzdelanosti, označuje zväčša jeho nádoba hlinená.

Poneváč človek bez nádoby žiť nemohol, zinakadiaľ ale ju došikovať takrečeno nebolo možno, to pre nedostatok premávky, to pre krehkosť jej: preto na každučičkom mieste vyhotovoval si ju každý sám, ako vedel. V hline neboli prieberčiví; kde aká namanula sa, takú brali. Kde našli tuhu (grafit), upotrebili tú, kde našli jemnú hlinu, tešili sa tej; kde však nemali inej, uspokojili sa s hrubšou, ba až veľmi hrubozrnitou. V našom Museume opatruje sa asi tretina z nádoby velikej, aspoň na jednu kylu; črep je vyše 1 cm hrubý, veľmi tvrdý, a zrná žabicové nachodia sa v ňom velikosti fazulky. Zlomky tieto vykopané sú u dielni pľachovej vo Zvolene. To miesto s okolitými budovami dali sme odfotografovať. Jestli by tento pekný obrázok dakomu náhodou prišiel do ruky, aby poznal miesto nálezu: hlavná osoba palicou pokazuje naň.

Daktoré nádoby alebo iné hlinené nástroje ukazujú takú hlinu, že zprvu boly považované za kamenné. Tak napísal som v II. „Tovaryšstve“ str. 196. o tkáčskom závaží,[1] 6. októbra 1893 nalezenom na Sitne, že je kamenné, poneváč zlomky z neho nedaly sa rozoznať od kameňa, nečo zvětralého. Pozdejšie, roku 1895 26. sept. zas vyndúc na Sitno so šiestimi kopáčmi, na inom mieste neďaleko zrúcanín medzi množstvom črepov, ba i poloviciami nádob našli sme celé neporúchané (To prvé pri kopaní rozmrvilo sa, a muselo byť sliepané) závažie, ktoré nepochybne svedčí, že nebolo z kameňa vykresané ale z hliny umiesené. Tento nepochybný znak je na diere (na zavesenie), ktorá na jedon bok je vydutá, ako bola totiž drevkom preklatá.

Myslím, nebude od veci, pobaviť sa tu zase trochu pri našom milom, krásnom Sitne.

„Sitno, milé Sitno, z ďaleká ta vidno!“

Cieľom zistenia pôvodu mena „Sitno“, predložil som p. Drovi Fr. Pastrnekovi, ako etymologovi, otázku, čo znamená koncovka no v miestnych názvoch? Dostal som nasledujúcu odpoveď dľa Miklosicha: „Přípona -?n?, -?na, ?no nemá ve jménech místních jiného významu, než v obyčejných adjektivech: tato pak mají dvojí hlavní původ: a) odvozená od sloves, jako orný, nedostižný, a.p., označují možnost (nemožnost) činnosti; b) odvozená od jmen podstatných znamenají: učiněn, obdařen, nadán, příslušen atd. tím, co jméno podstatné vyjadřuje: železný, krásný, pokojný atd. Jména místní na -no jsou zpodstatněná adjektiva, při kterých původně se myslilo na: město, místo, snad i brdo, bralo atd. K vůli jména Sitna vypsal jsem z II. části uvedené studie Miklosichovy (1874.) jména místní, uvedená pod slovem sit? (Binse): Srb.: Sitno v Dalmácii; sitnica (potok). Česky: Sytín, sytno, sytové, sytová, vesměs jména místní z Čech. Polsky: Sitno Beaudouin de Courtenay 39, Sitnica (v Haliči). Z toho je patrno, že i Vaše Sitno není ve světě slovanském osamoceno a že znamená místo, kde bylo sítí.[2] Je to ďalší a snáď konečný príspevčok k etymologii mena „Sitno“, za ktorý príspevok i tu vzdávam dieky. (Sitno, Aetna, tno, tna, aké podobné koncovky!) Do tohoto oboru patria miestne mená u nás: Brusno, Brezno… Istebno, Brádno…; snáď aj Oltárno (asi 15 km od Klenovca) v Gemeri.

Sitno bývalo prvotne vyobrazované len od „Tatárskej“. To je západná strana. Takýto obraz máme vo „Velebe Sitna“ („Tovaryšstvo“ 1. str. 149. V osobitnom odtisku str. 35.); za ním nasleduje pavillon s horárňou na temäni („Tovaryšstvo“ I. str. 152. V osobitnom odtisku str. 46.). V „Tovaryšstve“ II. str. 196. podali sme vyobrazenie Sitna zo „Zbojníckeho bralca“; to je strana poludňajšia. Ani na jednom však nevidíme samé temäno holé, obrúbené bralami a stromami.

Temäno Sitna predstavuje velikú planinu, šikmú, takmer štvorhrannú, majúcu 32,450 jutár pasienky a lúk, dávajúcich asi 50 malých vozov sena ročne. Tejto planine k vôli dal som Sitno viackrát fotografovať od juhovýchodnej strany, a síce z prenčovského „hrádku“ a z „Fašangojo sádku“, ktoré kopce videť na obraze Prenčova, vyčnievajúce nad dolinou „Bardinovou“. V úzadí obraza, v oblakoch vidíme Sitno, v ľavo od neho brdo Šming a holý kopec, Kincelov vršok, širokým temänom trochu vyčnievajúci zpoza Fašangojo sádku, ktorý úpätím svojím siaha po samú obec. Trochu v pravo od neho ležia kopce „Hrádok“, „Kamenný a Bohojo vršok“. V smere väži kostola vidíme pásikavý „Zlatný vrch“, a s ním na pravo súvisiacu „Kiepu“ a les „Kotlínsky vrch“. Za Kiepou padne Beluj — Pod kostolom spatrujeme faru, školu a pozhora školy niekdajšiu faru, teraz roľnícky dom. Vrchní rad domov videť čiastočne; prostriedkom dedinou ide hradská cesta. Pred nami štiavnický potok. No fotografovanie Sitna od juhovýchodnej strany nepodarilo sa nám nikdy pre veľkú vzdialenosť. Nie len že planinu nebolo rozoznať, ale i sám vrch ukázal sa len ako v mhle. Až konečne rukou odobrala ho sl. Regina Bíbová, učiteľka na pokračovacej dievčenskej škole v Prahe, a podľa jej vyobrazenia a podľa viacerých svetlopisov konečne vypracoval obraz p. Ján Zsitvay, učiteľ kreslenia na gymnásiume v Štiavnici, ktorý obraz tu podávame. Toto je pravý a najkrajší pohľad na nášho velikána! Tu máme Veľké Sitno a v pravo Malé Sitno či Sitience. Na temäni pavillon 1., v ľavo od neho niže, horárňu 2. Ešte ďalej v ľavo vidíme najhroznejšie bralá 3., medzi ktorými najvyššia hrana má 50 m výšky! Neďaleko od neho nachádza sa vehlasná studňa a vchod do jasku, v ktorom trúfali nájsť poklad Balážov, či „striebornú fúru“. (Veleba Sitna. Tovaryšstvo I. str. 146. Osob. odt. str. 23.) Od brál až dolu po zrúcaniny rozprestiera sa planina, kde tu krovím predelená a postriekaná. Zrúcaniny ležia na konci sedla 4., ukryté v stromoví. Tam prezerajú beľavé bralá (až na 17 m vysoké) a na nich ostatky zo zdí.

Od zrúcanín (4.) v ľavo, smerom k 3. či východnou stranou, krajom horou ponad roztrúsené nevysoké bralá; a zas od zrúcanín smerom k pavillonu, stranou severnou, tiahnú sa hradby, kdežto poludňajšia a západná strana boly dostatočne bránené prirodzenými hradbami, to jest hroznými neprístupnými bralami, viditedeľnými na obrazoch v I. a II. „Tovaryšstve“. Neďaleko od horárne, trochu nižšie, tiahnú sa šiance, na 140 m dlhé, priečky od severných hradieb ku východným, vodorovne, ale malým svahom na juho-východ kde aj odtok či jarok pre vodu dosiaľ je patrný. Vedľa samej trojky (3.) malo by byť vidno studňu nad bralami; málo nižšie ale „Močidlo“, zakryté stromovím a krovím. Tu našli trochu trosiek, držiacich do zlata, a to dalo podnet k domnenke, že tu mal Baláž huty; ale to je malichernosť. Asi pri 6. nalezá sa takrečená „brána“, od ktorej ponad krovinu vedie vozná cesta celou zdĺžosťou planiny až ku studni nad bralami, a odtiaľ zvrtne sa ku horárni. Lúčiny 7. to je samý horní kút naších veľmi dlhých „Čiernych blát“, a v pravo nad 7. belie sa v najvyššom kúte panský salaš, so zimným bývaním pre horára. Nad salašom sedlo „Vlčia jama“. Lúka 8., takzvaná „Ľahotská lúka“ s jazercom. V pravo od 8. na samom kraji hory žliebky s hojnou vodou, slúžiacou od „zbojníckej studničky“, k napájaniu panských oviec. Od „Močidla“ (5.) skoro kolmo dolu okolo 9. ukryté sú v stromoví neveľké lúky „Salašiská“ s postriežkou pre Osv. Panstvo a so studničkou, kŕmenou z „Močidla“; v pravo od salašísk na konci lúčok „Močar“, dosť objemná miskovitá jama, z jari plná vody, pozdejšie kosí sa. O všetkých týchto vecach, a o cestičkách a chodníkoch sem i tam vedúcich, bola reč vo „Velebe Sitna“. Nad „Ľahotskou lúkou“ začína sa ten dlhyčizný vodovod, zvaný Tatárskym.

Na Salašiskách stál kedysi za Kohárovcov salaš pre ovce (miestisko poznať), kdežto terajšie salaše pod Sitiencom a na Rovňach boly veľké švajciarne, kým totiž dovolili kravám pásť sa po horách a dolách okolo Sitna. Na dvore salaša pod Sitiencom dosiaľ leží pekný žliebkový kameň okresaný, ktorý slúžil k vyrábaniu švajčiarskeho syru. Na „Ľahotskej lúke“ ale dobre poznať obšancovanú zahradu niekdajšieho panského Švajčiara.

Roku teda 1895 26. sept. kopali sme poslední krát v samých zrúcaninách, kde nenašli sme ničoho; no s lepším výsledkom kopali sme asi tam, kde stojí desiatka (10). Nenie to ďaleko od miest predošlého zkúmania povyše a poniže „brány“, opísaného v II. „Tovaryšstve“ s vyobrazenými nálezmi. Tuto našli sme zpomenuté závažie tkáčske, 18 cm vysoké; strany na spodku 10 cm, na vrchu 8 cm široké; na vrchu kríž. Diera na prevlečenie motúza je 8 cm dlhá, 16 mm hrubá, na obe strany vypučená, na jednu viac, asi drevkom preklaná. Z druhého závažia z inakšej hliny našiel sa len kúsok s pol dierou.

Tri vŕšky (partice) z mištičiek sú ornamentované; jedon bodkami na 2 mm hlbokými ozdobený. Uško tak tesné, že ceruza neprejde prezeň. Čaše tri, ktorých podoba dá sa zistiť; na jednej ostatok z ucha. Prvá je 9 cm vysoká, 12 — 13 cm široká, neornamentovaná, málo bruchatá; črep 7 mm hrubý. Druhá 6,2 cm vysoká, 13 — 14 cm široká, bez znaku ucha, krajček rovný, nevyhnutý; črep 4 — 5 mm hrubý. Tretia skôr mištičke podobná, 6,5 cm vysoká, 14 — 15 cm široká, vŕšok dnu zahnutý, neornamentovaný; črep 5 mm hrubý.

Zlomkov z čaši neornamentovaných jesto viac; z ornamentovaných, jedna popod vrch piatimi jamkami; znáčok uška alebo pupáčika. Dva zlomky ozdobené sú z dnuká kolmými i vodorovnými čiarami bahrovitými. Daktoré grafitované. Črep mäkký, až do 5 mm hrubý. Jedno dno dnu vtlačené. Z hrncov našlo sa niekoľko partíc, venčokami vypuklými a čiarkami vodorovnými značených; jedon avšak vlnovkou ozdobený, čo je dosiaľ nové a najvzácnejšie, akožto čo dokazuje príslušnosť slovanskú. Medzi mnohými, semtam ozdobenými črepami, pripomínam ešte venčok povrázkovitý, a na jednom dne akoby kríž vytlačený. Obyčajných úch našlo sa 5, okolo ních ornament rozmanitý i pierkatý; dve grafitované. Pupákov veľkých, rozvlečených, až na 6 cm dlhých 5, malých, zaokrúhlených a uťatých 20; okolo dvoch koncentrické pásy či jarčoky; dva pupáky vyrezané, akoby rohaté. Či hlinený šúlčok, na 3 cm dlhý a 1 a 1/2 cm hrubý, je z nejakej nádoby ulomený, rozhodnúť neviem. Konečne dňa 13. aug. 1900. pri čiastočnom kopaní našlo sa dosť črepov, zväčša tuhovaných, daktoré z vonka i z vnútra (u mištičiek len z vnútra), niekoľko ornamentovaných; 14 pupákov, medzi nimi dva na particach; dve obyčajné uchá, dva vŕšky povrázkovito ozdobené; viac kúskov tehloviny, jedon žliebkovito sohnutý. Najzajímavejším nálezom však bol preslen, nielen za to, že je dosiaľ prvým, ale i pre podobu svoju, skoro cele guľovatú, 20 mm vysoký, 25 mm široký, dierka 5 mm.

O vysokom význame nálezov na Sitne, v Domanikách, Lišove, Medovarcach, sv. Antole: v záujme autochtonnosti Slovákov v Uhorsku, svedčí nižšie článok znalca, archeologa, Dr. L. Niederle: „Příspěvek k počátkům historie slovenské“.

Mimo zlomkov z nádob môžem pridať i zlomok, zaznačenia veru hodný o jaskoch, dierach a priepadiskách. („Veleba Sitna“. Tovaryšstvo I. str. 143. Osob. odtisk str. 13.) Zvyknem poťažných rozprávačov chytiť za slovo hneď pri samých ustách: poď a ukáž, a tu vysvitne, že ukázať nevedia. Stalo sa mi to so všetkými, t. j. s ôsmimi, a koniec koncov je, že všetky diery, pivnice a priepadiská patria po tento čas do ríše povestí, a zistené sú iba dve jaskyne, tá malá pod rumami (vidz obr. 7.) a väčšia v bralách vyše studne. Tie dlhé a popod celé Sitno vraj idúce jaskyne vytvára už i studňa na temäni, o čom nižšie. Pri hľadaní však udajnej jaskyne na poludňajšej strane, asi nad dlhou Tatárskou lúkou, 3. okt. 1899 prišli sme na dve jamy vedľa jedna-druhej v hrubom rozsypanom skáli, ktoré jamy svedčia, že boly spravené ľudskými rukami. Skaly sú totiž dosť pravideľne uložené. Jamy, viac široké (okolo 2 m) než hlboké, vedené pod väčšie balvany, zpod ktorých veľmi studené povetrie vychádzalo, ležia pod Sitnom, juho-západne. Hľadajúc, obišli sme najstrmšie bralá viac krát, kde mnohými škárami odteká voda zo studne na temäni. Na jednom brale, kde zdá sa byť pod ním i kopané, našli sme vyryté číslo 1514; nevedeť, je-li to rok alebo znak? Ale pravda je, že kto chce videť krásy Sitna, nenájde ích všetky na temäni, lež musí si obzreť jeho bralá aj od spodku. Hýkania a obdivu nieto hraníc.

Na konec pri hľadaní udajnej pivnice pod pavillonom od vendšachtskej strany, 13. aug. 1900, majúc desiatich kopáčov sebou, i hrubý povraz, zistili sme jask v bralách vyše studne. O ňom povedal som vo „Velebe Sitna“ (Tovar. I. str. 146.; osob. str. 23.), že je dlhý na dva-tri kroky; teraz našli sme jeho dĺžku 9 m, šírku 2 m; zvýšosť 1,70 — 2 m. Sotva je robený ľudskou rukou. Prístup k nemu ukázal nám panský horár, na tento čas na Sitne bývajúci, Ján Skála, kde jemu totiž pred niekoľko rokmi do škuliny medzi bralá padlo baranča a on prinútený bol zpustiť paholčoka na povraze preň. To isté teda urobili sme i my. Zhĺbosť obnáša 9 m. Toto je vchod horní čili severozápadný; má ale aj vchod čili otvor i dolní či juhovýchodný, pri čom presvedčili sme sa, že je to to klenutie, vidiledlné zo zbojníckeho bralca, ako povedané je vo Velebe Sitna.(Tamže.) Oní vážni a učení hľadači pokladu vynašli tento vchod, ktorý aj skutočne videť zo zbojn. bralca, a sem spustili chlapa na povraze. Poneváč dolu škulinou možno dosť dobre priblížiť sa ku klenutiu, snáď dal by sa spraviť nejaký môstok že i bez povraza dostal by sa človek do jasku. Ale že by v ňom či poklad či iný predmet bol k nalezeniu, o tom ani reči.

O treťom jasku, kdesi na pokraji hory so strany ilijskej zneje už pravá legenda. Asi v päťdesiatych rokoch vraj istá statkárska pani zo Štiavnice vyjazdila na vrchovom koni pod Sitno. Koňa uviazala a sama prechodila sa pešky krajom horou. Tu prijde k diere otvorenej, ktorá otvárala a zatvárala sa, asi ako oddiele vo vozňoch železničných; kameň totiž bol z otvoru odsunutý. Hľadí zvedave do jasku a na kamenné lavice a stôl, keď nenadále zpoza chrbta osloví ju neznámy pán. Ona zľakla sa a chcela utekať, ale on nepustil ju, prívetivými slovami posmeľujúc, aby sa nebála, a aby išla dnu; ona nešla. Pán vyprával jej, že jask je dlhý, a on že tu má mnoho peňazí, i zlata v prútoch. Žaloval sa jej, aký je nešťastlivý, že nemá ženy, a nahováral ju, aby s ním tam ostala, a aby mu bola ženou, čomu ona neprivolila, poneváč mala muža. Konečne zaviazal ju prísahou, aby ho nevyzradila. Menoval sa Jozue Határkán. Ušiel vraj zo Sedmohradska, a tu ukrýval sa. Videli ho prechádzať sa v Štefúltovskej doline, ba že raz navštívil i železný sklep (Schallerov) v Štiavnici. Potom zmizol. Pani je už božia, a vyprávala to svojmu druhému mužovi, vojen. kapitánovi v odpočinku, na smrteľnej posteli: mohla mať už nejakú víziu. No nie div, že zavše zjaví sa „divý muž“ v Sitne… Veď aj okolo r. 1830 istý na rozume pomýlený Fridrich Klingerle [3] zo Štiavnice býval vraj medzi bralami v Sitne, živiac sa korienkami, ako Štefanko Slamka (Veleba Sitna, pozn 4.), a ledva mohli na počiatku zimy dostať ho domov. Z jeho pozostalosti jedon starý viničný nôž opatruje naše slovenské Museum.

Dotyčne udajnej pivnice pod pavillonom znelo, že traja hľadači pokladov zo sv. Antola mali už odkryté tri schody, a z vyváženej z nich železnej kramle že dal si ukovať podkovy ten, ktorý pred nedávnom aj skutočne ukázal mi miesto, kde za nočnej doby ukradomky v nedeľu kutali. Znak zasypanej jamy bol zaiste tu, ako som to pripomenul (Tamže str. 146.), prv než mi ju teraz ukázal jedon z hľadačov, ešte živý. Miesto to nachodí sa v čírom kyprom kamení, ktoré s veľkým hrmotom sosype sa, náhle ho trochu podoberieme, hroziac okaličením, tak že pracovníci musia veľmi na pozore mať sa. Udaného dňa (13. aug.) hýbajúc sa z domu o 3. hod. po polnoci, o východe slnca boli sme už v horárni, kde zaraňajkujúc, desať bystrých chlapov, ktorých samá zvedavosť pobádala k úsilnej práci, odmetávalo a odkrbalovalo kamenie za pol dňa bez výsledku. Poneváč ani na rovnú zem pred pivnicou, akú vraj hľadači pokladov našli, neprišlo sa, ba ani výhľadu na to nebolo, poneváč pomedzi kypré kamenie vpichovaný prút len vždy hlboko išiel: prácu pristavil som. Keď zaiste desať chlapov, vo dne smelo pracujúcich, na schody prijsť nemohlo: to tým menej mohli docieliť traja, pracujúci po tichu v noci, a nad to v nedeľu.

Tam teda pivnice niet. — Poneváč ale dosvedčilo sa, čo vážni a učení páni (Tamže) mne vyprávali o klenutí a jasku, viditeľnom zo Zbojnického bralca: tak možno splní sa ešte i to, čo mi vyprávali o pivnici v hrade. Divno zaiste, že po takom otvore, ktorým by človeka po povraze boli do pivnice vpustili, neostalo stopy. My sme zas kopali, menovite kde zdalo sa nám, že jesto sklepenie, ale bez výsledku.

I sem prišla jedna stará žena zo sv. Antola, ktorá že prítomná bola za mladi, keď v čas hrabania sena (ešte za panštiny) samopašná chasa pichla jednoho paholčoka do pivnice cez mreže. Ukázala nám ale pri zrúcaninách také miesto, kde po viacnásobnom a hlbokom kopaní ničoho sme nenašli: prijali sme jej svedectvo len za púhe povedala, povedala. Poneváč však o tých mrežach toľko povedačiek v ústach ľudu koluje (jednej dievčici, hrabáčke, na hornej ilijskej lúke zaviazly hrable cez mrežu; inému, Štiavničanovi, palička atď. a mreže viac najsť nemohli): musia mať nejaký základ; a ten nachodím v tom, že vskutku do nedávna v panskej komore vo sv. Antole, medzi iným starým železivom povalovaly sa železné dvere z pivnice v zámku, z hrubých ráfov na spôsob mreže ukované, až železo z ních na iné potreby hospodárske obrátené nebolo. Jestli dvere na pivnici na tom opustenom mieste ľud dlho vídaval, nemohol o nich nebásniť.

Pri tejto príležitosti (ako i pred týždňom, v sprievode mojich milých štyroch hostí, dvoch z Čiech a piatich mladých Žibritovanov), bystré zraky mojich desiatich kopáčov hľadali na stenách brál pod pavillonom (ba i okolo celého Sitna) latinský nápis vo vykresanom ráme, na ktorý upozornila ma Jeho kráľovská Výsosť, knieža Filip Coburg: ale nájsť sme ho nemohli. Vznešený pán videl ho v sprievode daktorého arcikniežaťa pred asi 25 r.; keď ho druhýraz hľadal, a aj iným hľadať kázal, nápisu nenašli. Steny brál sú niekde mosaikovite dopukané, tak že na prvý pohľad ľahko môže sa zdať, že nápis vidíme.

Ešte jedon vedomec mal nám prijsť ukázať dieru, do ktorej on, ako sa chvastal, zpúšťal sa sťaby do žitnej jamy, až spadol dolu asi na tri siahy hlboko. Poneváč na takéto tajomstvenné diery od krátkeho času inakším okom hľadím (vidz tu nižšie, v opise kaštieľa pečenického, a inde v otvárajúcej reči VII. valn. shrom. Musealnej S. Spoločnosti): nebude sa nikto diviť, že jednoho zpomedzi kopáčov poslal som schválne po neho na Beluj; ten ale „krútikom chvostikom“ neprišiel: a tak velemúdre usporil nám zbytočné hľadanie.

Tak myslím, že týmto posledním zkúmaním vyčerpané je všetko, a netrúfam, že tak skoro našiel by sa dajeden, kto by ma zaviedol k pivnici alebo k diere. Čo v tomto okamžení počúvam že viacerým otvorilo sa Sitno a šli z kancellarie do kancellarie, kde páni písali, ale žiadon sa neobzrel, a z poslednej kancellarie že ukradli modlitebnú knižku, ktorá dosiaľ má byť pri rukách: ľahko vysvetlí sa tak, že knižku patriční na Sitne našli, a ostatnie k nej pribásnili. Patričný kradca že každý rok až do smrti na výročitý deň práve hýbal sa z rozumu (!).

Najnovšia novina k neuvereniu je, že Štiavnica nemá dostatočnej pitnej vody, a pomýšľa vypožičať si jej od — Sitna. Bodaj by tože teraz bolo tak bohaté na vodu, ako vtedy, keď meno svoje dostalo pred vekmi a vekmi od rastliny vodnej! Vypáčený mal by byť takrečený grant nad „kuchyňou“ čili studnička u cesty, ktorá po žliebkoch dáva vodu do grantu, kde napájajú sa ovce panské (alebo iný hojný stok dolu nižšie v „Cibuľovskom poli“ v ilijskom chotáre). Vodu odtekajúcu meral som 28. októbra 1899 po úplnej suchote, vyše mesiaca trvavšej, keď všetky potôčky okolo Sitna boly vyschnuté: ešte dala za minútu vyše troch litrov, čo za deň činí okolo 44 hektol.! Druhý raz meral som ju 4. decembra, keď Sitno bolo pod sňahom a tuho mrzlo, ešte dala za minútu 1 a 1/2 litra. Možno, že priberú i vodu zo studničky na „kuchyni“, ale tú merať nebolo možno, poneváč odtekajúca voda tratí sa v čas suchoty do zeme. Inde (Veleba Sitna) povedal som, že severná strana Sitna je najbohatšia na vodu.

Tohože dňa 28. okt. zamýšľal som merať i dva pramene na temäni, totiž „Močidlo“ a studňu nad bralami, ale podarilo sa len jedno, lebo z „Močidla“ odtekal síce, ale popod zem, dobrý potôčok, tvoriac hojnú studnicu „na Salašiskách“, druhú nad chodníkom vedúcim od Salašísk k temäňu medzi skalami. Zadivil som sa, keď som počul, hore idúc, tam vodu čurkať. Od Salašísk tratí sa do vodovodu. — Studňa nad bralami v zpomenutý deň, po toľkej suchote, dala, na koľko bolo možno vodu medzi skalami zachytiť, za minútu jedon liter, čo za deň učiní okolo 15 hektolitrov; Boh vie, koľko odteká jej spodkom pomedzi bralá. Po dažďoch možno brať túto koľkosť snáď dvojnásobne alebo i trojnásobne. Je to pravý div Božej dobroty a štedroty, ktorý nikto rozlúštiť nevládze. Domnievame sa, „že nejaká podzemná sila od dola dvíha vodu do hora.“ („Veleba Sitna“ str. 153. Osobit. str. 48.) Avšak dľa pravidla, ktorého držíme sa pri odvodňovaní výmočistých pozemkov, že čím hlbšie uložené sú trubice (poť. kryté podchody), tým z väčšej plochy priťahujú vodu: mohli by sme osvojiť si mienku, že zas len ide voda z hĺbky hore. Ale plocha na to snáď nie dosť veľká. — Kladiem teda sem najprijateľnejšiu mienku p. Štefana Truchlého, merníka u kamenouhelných baní Ústianskych v Orave. Tomu k vôli premeral som prv plochu výšudaného dňa 4. dec. Podotýkam, že je to iba čiastočka velikánskej planiny; ale celú nemožno tuto brať do povahy, poneváč kloní sa veľmi a leží niže úrovne (niveau) studne. Od studne po pavillon jesto 278 m, po prieky 128 m; poneváč ale plocha jak nad samou studňou, tak zas pri pavillone úži sa veľmi, predstavujúc ovál, asi dvarazy tak dlhý ako široký: berem aj zo zdĺžosti len toľko, ako šírosť obnáša, totiž 128 m, čo činí 16384 štvorcových m, čili asi 5 kat. jutár. A práve tento kus nekosieva sa nikdy, ale slúži za pašu lichve horárovej. Poneváč ale zväčša také rastliny plodí, ktoré lichva nechce, len z čiastky býva vypasený, na ostatňom zostáva mnoho stariny (stará uschnutá tráva), ktorá pravideľne uhníva a tvorí prsť. Nabral som i zeme, ako ju krtice do nápadne veľkých kopencov vyryly. Je úplne čierna, ako vôbec všade na Sitne a okolo Sitna. Na ohni vyhorelo z nej (rozumie sa, prv vysušenej) 20 %. To sú vegetabílne čiastky. Sám povrch pod pažiťou shorel by snáď všetok. Svah je tu malý, a plocha ukazuje kde tu jamy, ba aj akoby malé sedlo.

Theoria: Ku povstaniu studníc alebo žriedel potrební sú nasledujúci súčinitelia: 1. Vrchnia, dobre ssajúca a prepúštajúca vrstva; 2. spodnia, neprepúšťajúca vrstva; 3. táto neprepúšťajúca vrstva musí byť korytu podobná a ku žriedlu koľkotoľko naklonená; 4. koryto čím najrozsiahlejšie; 5. časté dažde, hmly, rosy, vlhké povetrie a hojné sňahy. Toto všetko nad studňou na Sitne výborne spolupôsobí. A preto nie je div, keď aj po čas suchoty hojnosť vody má, čo aj zkúmateľov prírody prekvapuje. Ku bodu 1.: Površná vrstva je prchká, najviac z prsti pozostávajúca, a ako taká je veľmi spôsobná hojne a rýchlo vodu do seba brať, a túto smerom ku stredobodu zeme dobre prepúšťať. Je trávou porastená, ktorá a jej korienky vodu zastavuje. Jej sklon ku studni je malý (snáď 4 — 5 cm na 1 m) následkom čoho voda, ktorú zem hneď nemôže do seba pohltnúť, len pomaly tečie, čím nabýva času do zeme v hojnejšej miere vsiaknuť. Ku bodu 2. Pod površnou, dobre prepúšťajúcou vrstvou leží druhá vrstva skalná, celistvá, bez škár a dier, ktorá vodu neprepúšťa. Ku bodu 3. Ako vrchnia ssajúca vrstva (síce málo), tak spodná, neprepúšťajúca vrstva je korytu snáď úplne podobná, ktorá môže vodu shromažďovať a ku studni viesť. Ku bodu 4. Priestor 5 jutár je dosť veľký. Ku bodu 5. V Štiavnici dľa 36-ročného pozorovania priemerná výška zraženiny činí ročne 857 cm. (Dr. O. Schwartz. Klimatologia str. 34.), t. j. na jedon štvorcový meter spŕchne vody ročne 8 a 1/2 hektolitra. Môžeme teda s istotou tvrdiť, že na Sitne najmenej 60 cm činia zraženiny, t. j. že 1 štvorcový m površnej vrstvy 6 hektolitrov vody cez celý rok do seba naberie z dažďa, sňahu, mhly, rosy a z pár vodných, v povetrí nachodiacich sa. Na Sitne sú hojné zraženiny; veď je to náš „hnilý kút“!

Zásobovanie studní stáva sa nasledovne. Površná vrstva ssaje do seba vlahu, ani by človek nepomyslel, jak mnoho a rýchlo. Vsiaknutá vlaha poberá sa vždy hlbšie smerom ku stredobodu, až narazí na druhú, nepriepustnú vrstvu,[4] tam sa staví, a prinútená je úbočím, stráňami a svahom koryta ďalej a ďalej ku nižším a nižším bodom koryta prenikať; viac a viac množiac sa zo všetkých bodov sem dotekajúcimi vodami, až konečne tak zmohutnelá dorazí do studne kde vyprýštuje sa. Ako už bolo povedané pod bodom 5., na Sitne ročne na jednom štvorcovom metre najmenej 6 hektol. vlahy vsiakne teda na 10000 štvorcových m 96000 hektol. A keď by pre rozmanité prekážky a ztraty v samých vrstvách len 10. čiastka tej vody dostala sa ku studni, tak predsa ešte denne vyprýšťovalo by sa tam okolo 26 hektolitrov, a studňu by hojne zásobovalo. To je dosť pre akúkoľvek domácnosť, ba zbudne i pre iných a na odtečenie.

Stále a trvanlivé, dostatočné a hojné zásobovanie studne i v dlho trvajúcich suchotách, i v zime stáva se takto, a závisí jako od tej diaľky, odkiaľ dovádza sa voda, a aj od vlastností zemín a látky vrstiev a v ních nachádzajúcich sa prekážok, tak tiež aj od sklonu. Samo sebou rozumie sa, že čím z väčšej vzdialenosti voda ku studni tečie, tým neskoršie, po hodinách, dňoch i týždňoch ku studni dochádza. To vidíme i na povrchu pri potokoch, riekach. Ale vnútri vo vrstvách zeme stáva sa to nepomerne neskoršie a zdĺhavejšie. Lebo tam nemôže sa tak svobodne pohybovať, ale musí sa tažko boriť a cestu si raziť, prekážky (skaliny, nepriepustné zeminy) obchodiť. Čím je zem hustejšia a menej priepustná, tým viac času potrebuje voda. Od sklonu tiež mnoho závisí; pri veľkom, i napriek väčším prekážkam, rýchlejšie; pri malom, i na vzdor menším prekážkam, pomalejšie zásobuje studničku. Na Sitne platí to isté. Voda priteká tu zo vzdialenosti asi 200 m, čo je dostatočné ku stálemu a riadnemu zásobovaniu studne nad bralami. A keď by aj mesiac alebo i dlhšie suchota tam panovala, alebo aj cez celú zimu, keď je zem zamrznutá, žiadnu vlahu neprepúšťala, i tak bola by hojne a stále zásobovaná. Lebo keď bereme len pol dňa, ako najmenší čas na stečenie vody ku studni jednoho prvého metra, čo je veľmi málo (vezmime si len za príklad zamočený visiaci uterák, koľko hodín treba, kým z neho celá voda zkvapce a ztečie! A ten je vystavený vyparovaniu, čoho v zemi toľko niet, a je tenký, prekážok málo, a sklon najväčší: i presvedčíme sa, že pol dňa ku stečeniu jednoho metra vrstvy je nepatrné); najmä ale keď povážime, že na Sitne je sklon malý a čo je hneď tam aj vrchnia vrstva dobre vodu vedúca, len veľmi pomaly môže ztekať: tak by z 200 metrovej diaľky voda len po sto dňoch celá do studne stiekla a ju prestala ďalej zásobovať, jestli by za ten čas dážď nepadol a iné vlahy do zeme nepresiakovaly. Keď túto, ináč všeobecne platnú theoriu upotrebíme, nemusíme utiekať sa k neznámym podzemným silám.

Zbýva mi ešte prehovoriť o teplote a chlade studnice. Čerstvotu (studenosť, chlad) alebo aj letnotu (teplotu) voda sitnianskej studne, tak ako aj iných, dostáva zo samých vrství, v ktorých a po ktorých preteká; tieto ale ju zase dostávajú z površia a síce tak: že v lete povrchná zem bere do seba teplotu a ju odvádza do vnútra tak pomaly, že len v jaseň, poťažne v zime dochodí teplota hlbšie do vrství tam, kde voda sa shromažďuje. Túto teplotu bere aj voda do seba, a ako taká oletnená (jak precízny to výraz v slovenčine!) vychodí na površie, a nejedna studnica ani v tých najtreskúcejších zimách nezamŕza na hodnú vzdialenosť. (Tu mohla by prísť ešte do povahy neutrálna a stála teplota veľkej hĺbky, keď totiž z veľkej hĺbky žriedlo vyviera.) Cez zimu zase zem nabere sa pomaly zimou, ktorá len k jari, poťažne v lete dochodí ku vode vo vrstvách, a schladí ju tak, že i v najväčších horúčosťach letních vychodí studená, čerstvá. Ale nielen týmto spôsobom ochládza sa voda, lež i svojím vyparovaním sa na površí i vnútri. Para pohlcuje teplotu nielen povetria ale aj zeme a vody samej. (Štef. Truchlý in litt.)

15. nov., keď som druhý kráť vodu meral, vtedy fotografoval som aj takrečené Mardelly či jamy, o ktorých činí sa zmienka vo „Velebe Sitna“ (Tovaryšstvo I. str. 145). Či boly voľakedy spravené tým úmyslom, aby sa voda do ních sťahovala a tak suchá plocha získala: teraz môžeme ích (nie inak i „šiance“) považovať za jednoho súčiniteľa k zásobovaniu vodou „Močidla“, studne na kuchyni, „grantu“ a ostatních nižšie ležiacich prameňov. Lebo v čas veľkých dažďov a odmäkov stoja vodou plné „ako peniaz“; kam že podieva sa ích voda, nie-li do zeme? A keď z niektorej i preteká voda, padá zas do inej mardelly, a sotva môže ujsť kvapka, že by sa nepoďkala na jednu lebo druhú jamu, keď ích je mnoho a miesty 5 — 6 v riadku jedna pri druhej. Množstvo krtičích a myších[5] dier napomáha tiež vnikanie.

Ešte mohly by prijsť do povahy studnička (slabá) na „hornej Ilijskej lúke“ a „Kania studňa“ na Valovskej, ktorá je snáď tak hojná, ako grant, ale merať ju nebolo možno, poneváč odteká popod žliebok a netečie do válova. Žliebok i válov je rozpukaný a shnitý. Všetko zaiste z roka na rok pustne, stoly, lavice, ba i studničky. Ani pavillona na Tatárskej viacej niet; o najzaujímavejších ružach šípových a o partiach prekrásnych (Petrov vršok) ani nehovoriac, ktoré všetky ohňu, sekere a motyke uslúpiť musia. Pomaly snáď pozbudne naše utešené Sitno všetkej vedeckej pôvabnosti napriek tomu, že turistov pribúda a aj nový chodník od Almášskej ku samému „cintorínu“, na Tatárskej povstal ích príčinlivosťou. Ostanú len bralá a lúky a výhľad „s vrchu do doliny, a z doliny do neba“. Inde zakročia vedecké spolky u majiteľov zemských za ochranu prírodných krás a pamätností.

Kania studňa leží južne od Petrovej hory, v ktorej pod Petrovým vrškom, v smere nad „Gretzerovou studničkou“ videť ústie niekdajšej zapustenej (zdolne) štôlne či bane; či tá zásobuje vodou Gretzerovu studničku?

Toto je nový príspevčok ku poznaniu Sitna; prijmite ho vďačne.

Zbýva nám ešte slovíčko o zrúcaninách hradu sitnianskeho. Opísané sú dostatočne v „Dodatku“ k „Velebe Sitna“ v I. sväzku „Tovaryšstva“; tuto znázorníme ích len v obrazoch. Predovšetkým vidíme na obr. 3. krásny, verný pôdorys. Hrubé, čierne, pravé čiary znamenajú zdi, ešte i teraz stojacie; tenké krivolaké čiary obrysy brál. I. horní hrad, II. dolní hrad, III. dvor. a) bralá, len z ďaleka viditeľné, i s uhlom severovýchodným hradu u) medzi stromovím pre veľmi bielu maltu prekmitajúcim. Pod uhlom a pod východnou stenou škárky v brale a rozpukliny sú pekne vyzdené a vyplnené; b) priepasť či rozpuklina medzi bralami, kde pri i) dlaby svedčia, že tam bola poval alebo most; c) a d) skaly, e) vežička, akožto pozostatok z hornieho hradu, f) škára, malej jaskyni podobná (hore vyššie ako malý jask pripomenutá); g) izbica, ktorej dve steny tvorilo bralo, a od hora mohlo sa z nej alebo do nej prejsť úzkou medzierkou pomedzi bralá. Kde mohla byť dlážka, tam je múr o pol metra hrubší. h) Diera na dvore, akoby hrtáň do pivnice; s) schody do hornieho hradu; zp) zeď poludňajšia; zs) zeď severná.

Obraz 4. predstavuje nám horní hrad od juho-západnej strany; zz) zbytky zdí, poza ktoré idú schody, na pôdoryse (obr. 3.) načrtané.

Obraz 5. Zeď poludňajšia, zp) 14 m dlhá, 1 — 5 m vysoká.

Obraz 6. Zeď severná a severovýchodná, zs) 42 m dlhá, 2 a 1/2 — 4 m, ba na jednom mieste, ako na obraze vidno, pri samom brale až 6 m vysoká. e) Väžička z hornieho hradu.

Obraz 7. Malá jaskyňa f) a nad ňou kus múru z hornieho hradu.

Ako stavitelia, na znak radosti, že zavŕšili istú čiastku práce, vytýča kytku z kvetov (piero; a potom pijú „pierové“): tak i ja, sťaby na znak radosti nad touto stavbou duchovnou, totiž nad opisom, bohužiaľ, iba zrúcanín hradu na Sitne, vytýčim kytku, nepatrný ináč výzor jeho, kým bol v sláve svojej, ako zachoval sa v Oratoriume chrámu kaštieľskeho vo Sv. Antole na olejovej maľbe, označenej v inventáre chrámu slovami: „Memento mori“, a predstavujúcej mladuškú grófsku devu Kohárovskú, ktorá v detskom veku umrela. (Na opaku obraza poznačil sa maliar, počiatočník, C. Emrich 1732.) Pod podobizňou vidíme dve krýdla kaštieľa s vodometom, čo totiž vtedy bolo hotové: v ľavom kúte vyobrazenie hradu sitnianskeho. Zprávu túto veľmi vítanú mám priamo zo sdelenia Jeho Kráľovskej Výsosti Kniežaťa Filipa Coburga.

Zvečním tuto, ako zaznačil Ignác Melisník, niekdajší farár prenčovský, smrť a pohrab poslednieho Koháryho, a snáď poslednieho obyvateľa hradu sitnianskeho:

„Anno hoc currente 1826. die 27a Mensis Junii e mortali hac vita decessit Celsissimus Princeps Dnus Dnus Franciscus Koháry de Sitna et Csábrágh, Inclyli Regni Hungariae Cancellarius, Ordinis S. Stephani Praeses, Sacrae Caesareae et Regiae Aplicae Majestatis Intimi Status Consiliarus, Curiae Regiae Magister et Inclyti Comitatus Honthensis Perpetuus Supremus Comes, qua ultimus Inclytae per Regnumque Hungariae Celebratissimae Familiae Surculus, subitaneo Apoplexiae ictu Cadelsburgi in Conferentiis apud Excellenlissimum Dnum Zichy constitutus prostratus in ictu oculi, proh dolor, Regi Augustissimo, Patriaeque, cujus fidelis semper protector erat, ereptus est. Cujus exuviae ad Szent Antal die 2a Julii adlatae, in Capella Castellari depositae usque 5am Julii Inter lugubria cujusvis intuentis cor peretrantia expositae fuerunt, dein vero in confluxu numerosissimo Inclytorum Statuum et Ordinum persolutis solemnibus Funebribus per Rssum Dnum Franciscum Szyli Praepositum S. Eustachii de Csúth, Ecclesiae Metropolitanae Strigoniensis Canonicum et Archi Diaconum Honthensem, in comitiva Venerabilis, omni ex parte confluentis Cleri Schemnitzium versus inter moestum musicorum concentum ac campanarum pulsum, per Hodrusbányam Zarnoviam, Voznicam, Rudno, Ujbányam curru lugubri vectum, ac in ambitu cujusvis Parochiae benedictum, horis nocturnis ad S. Benedictum advectum est. Illic in concurrentia Populi per Rssm Dnum Antonium Sztankovits E. metrop. Strigoniensis Canonicum et Praefectum Benedictensem, solemniter benedictum ad Castrum delatum, sequenti vero die per Illm Dnum Joannem Benyovszki, Episcopum Lystrensem et Vicarium Gralem Strig(oniensem) fumulatus est in cripta Ecclesiae“. (Zo smrtnej matriky prenčovskej str. 249.)

V chráme sv. Beňadickom „neďaleko kazateľne s prava visí stará zástava Kohárovská, tmavočervenej barvy, hodbabná. Na jednej strane má ukrižovaného Spasiteľa, na druhej strane rodinný herb s nápisom teraz už zle čitateľným. Pod touto zástavou bojoval Štefan Koháry proti Turkom, a pod ňou padol pri Leviciach r. 1664 a je pochovaný v rodinnej hrobke pod kostolom sväto-beňadickým“ (Slov. Pohľady 1900. str. 22.)



[1] Naše domáce tkáčky menujú to „darmovis“. F. Šujanský in litt.

[2] Sitno u Munkáča (Bereg) v brde 1653 Hunfalvy. A M. birod. term. viszonyai. I. 521. - Sitieňa, hon medzi Prandorfom a Bátovcami.

[3] Na teraz v pliešovských horách (stol. Zvolen.) zdržuje sa podobný človek z intelligentného stavu, a trvá tam i v zime, a kam večer dojde, tam spraví si z raždičiek búdku, nakladie ohňa, a prenocuje tam. Po hore je vraj plno takých búdičiek. Do domu vojde zriedka. Ľuďom pomáha pri práci, meno mu však nezná nikto.

[4] Jestvovanie tejto studne na temäni a hojnosť vody v nej tak trvanlivej, že niet pamiatky, že by bola kedy úplne chýbäla; v skutku dovoľuje súdiť, že vnútro Sitna je celistvý, kompaktný kameň (nevyvrevší až na povrch čedič?), a že nemôže mať v sebe dlhých a rozsiahlych jaskýň, ako hore vyššie povedané. Keby bolo tých dier toľko a v tej výške popod samú studňu, a menovite všetky len v obvode studne: nebolo by mohlo byť o nej nikdy ani chýru, lebo voda bola by sa tratila do hlbokosti, alebo aspoň dierami vyvierala by von. Práve tak po každej zapustenej jame (bani štolní) ostane aspoň stok, ba z daktorej tečie hojný potok; tak na Prenčove, baňa Štefankova; na Belej niže huty hojný potok; v Pukanci majú potoky len z niekdajších báň, a tie hnaly stupy a mlyny; vo Bzenici pod Ravenskom atď.

[5] Ľudový vtip podsitniansky. Keď dajedon ku pr. zpomedzi žencov má mena a „odmieňa sa“, rečník, držiac pohár alebo sklenicu v ruke, blahoželá nielen tomu jednomu, ale pripomína aj ostatných asi takto: „Nech Pán Boh pomáha aj Paľom, aj Ondrejom, aj Janom, aj Jozefom, aj Ďurom aj… Jedon zavolá zo zástupu: „Len myšom nie!“ — „Nuž prečo?“ ozve sa daktorý Mišo. — „Lebo obilie kazia!“




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.