E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Sitno

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

V. Pokus roztriedenia predhistorických miestnych názvov slovenských

Aby som sa neopakoval a priestor zbytočne nezaberal uvádzaním prameňov o tom, že podobné pokusy roztrieďovania, vysvetľovania a odvodzovania miestnych názvov, z rozličných stanovísk a príčin podniknuté, nachodíme hromadne i pojedinne v staršej literatúre slovenskej: podávam pramene v chronologickom poriadku: 1. „Naše slovenské starožitnosti“. C. Pavlovič Z. Sokol III. 1864. str. 450. — 2. „Filologické drobničky“ a „Mená riek, hôr, obcí“ atď. V. P. T.-Podolský. Tamže str. 378. a 458. — 3. „Odvodzovanie niektorých miestnych mien“. Jacovský. Radlinského Slovesnosť III. 1865. str. 100. — 4. „Starobylé nápisy na Kremnickom Pohorí.“ P. Križko a Klemens. Letopis Matice Slov. V. 1868. 2. 75. a 96. — 5. „Kremnické nápisy“. Radovický. Sokol VIII. 1869. str. 281. — 6. „Pamätnosti Gemersko-Malohontské“. S. Tomášik. Letopis Matice Sl. IX. 1874. 1. 31. a 2. 16. — 7. „Úryvky z bájeslovia drievnych Slovákov“. A. Reuss. Slov. Pohľady I. 1881. str. 484. — 8. „Topografia Slovenska“. J. Podhradský a „Slavianska starina na Slovensku“. R. Skotnický. Národnie Noviny. 1891. č. 54. a 61 — 63. — 9. „Slovenské miestne názvy“. P. Križko. Slov. Pohľady XII. 1892. str. 153… „Slov. mená miest“. F. Šujanský. Tamže str. 175. a 374. — 10. „Niečo zo stariny slovenskej“. F. Šujanský. Sl. Pohľady XIII. 1893. str. 52. — 11. „Veleba Sitna.“ Kmeť. „Tovaryšstvo“ I. str. 139. — 12. „Starožitnosti v Honte.“ Kmeť. Tovaryšstvo II. str. 195. — 13. „O miestnych názvoch a ích význame.“ P. Križko. Sborník Mus. slov. spoločnosti. II. 1897. str. 241. — 14. „Slovenské názvy obcí a miest“. Podtatranský. Sborník M. Sl. S. III. 1898. str. 8. — 15. „Niektoré slovenské miestopisné názvy vo Spiši.“ Štef. Mišík. Tamže str. 17. — 16. „Domov slovanskej cirkevnej reči a maďarské zaujatie vlasti.“ P. Križko. (Dôkladné vyvrátenie lží a nesmyslov J. Volfových.) Slov. Pohľady XVIII. 1898. Str. 452. a Pokračovanie v r. XIX. 1899. Str. 39. a n. — 17. „Slobodné a kráľovské mesto Zvolen. Opis historicko-topografický.“ Napísal Juraj Bánik. 1891. (Samostatné dielce.)

V súvise a v duchu mojich prítomných výzkumov a opisov obmedzujem sa ja iba na názvy predhistorické. Že dotyčne daktorých názvov náhľady rozličných zkúmateľov (jedon zkúma ako historik, druhý ako filolog, tretí ako archaeolog, štvrtý ako folklorista, piaty ako theolog…) sú rozdielne (ale vzájomne sa dopĺňajú); to je prirodzené a nevyhnutné. Preto podávam ja svoje roztriedenie len ako pokus s celou reservou.

Predhistorické názvy obcí a honov bolo by rozdeliť

I. na bytové, ku pr. Náklo, Selo (= Sedlo; obyvateľ sela bol seliak, ako niekde aj hovoria na miesto „sedliak“, to jest stále miesto majúci a nie viac nomad alebo pastier), Selce, Solce (Sovce, Hont), Solčany (Nitra), Selovce, Selište, Staré Selce, Sedielce, Sedličká (vo Bzenici), Sieľnica, Oslany (Slov. Pohľ. XII. 180.), Preselany, Prestav(l)ky, Vyselcia (Bzenica), Námestovo, Izbište (Temeš), Chyžištia, Dvoriská („Starožitnosti v Honte.“ Tovaryšstvo II. str. 198.), Gerlach a Kučalach (v Cekovskom chotáre pri Bzovíku, Hont) Hrady, Pusté hrady, Hradištia, Hrádky, Zámčiská, Dedina (v Orave, Zemanka);

II. na posvätné, ku pr. Vesprim (Ves Perunova), Šiprún (Faunum Jovis, Šíp Perúnov, terajší Šopron Oedenburg. „Tovaryšstvo“ II. str. 227.), tiež Šiprún, kopec neďaleko Ružomberku. (Od neho „Rosenberg“, dobrý či zlý preklad; ružový šíp či strielka Perúnova? Možno, že obidvoje, lebo v odznaku mesta Ružomberku videť ružu, prestrelenú strieľkou. V. Vraný.) Šíp (na Ústí Váhu a Oravy, „k nebuž sa staré báje a povesti viažu.“ „Tovaryšstvo“ II. str. 229.), Žiare[52], Sejná, Senohradz, Trebostovo (v Turci; treb, obeta nepálená), Trebišov (Zemplín), Trebatice (Nitra), Trebichova (Trenčín), Triebušík, priezvysko na Kráľovcach; Koľada a Koľadka (Sv. Antol a Prenčov), Hnilec (Katolické Noviny 1899. číslo 20. str. 156; Henil.), Háje, Starý Háj (teraz Ohaj), Buda, Jas, Ladaň, Lalová, Lelovce (Slov. Pohľady 1881. 484.), Velestúr (Sokol 1862, 1863, 1865…), Dievčia Skala (Článok „Nová Baňa“; Kremnica Letopis M. S. V. 78. — Pohľady 1899. str. 104. — Havran — Skala. Tamže.), snád aj Bogdane, Bogdanovce, Bohunice, Bohov vrch (akožto obetnice?), Pešť (pešč, pec, Ofen), Pálenice a Popálenice, Požehy a Páleniská (protiva, oppositum, Necpale, ne-spale. Sasinekov Letop. I. 50.), Pečenice a Pecná, Peciny a Peklá, Oltárna[53] a Ohništia u Boce a Malužinej (Liptov), Prašník a Veľká a Malá pec vyše Nádaša (Prešp. Hunf. I. 154) a Čierťaže a Čertovice, Čertolín (Zvolen) a Čortštín (Schornstein, Prešporok), Vajanok (Turec: snáď i Vajnore, Vajanore? Prešp.), Šiva či Živa, vrch nad potokom Belankou v Orave (Hunfalvi tamže); Baba (v Trnovci nad Krupinicou v Nemčianskom chotáre), Babina (podivné, vyše Krupiny Babina, niže Krupiny Devičie!), Tatry (Tatra, Matra, Fatra: Podhradský a Skotnický, ako vyššie), Magure a Magurky, Gagurka (Zvolen. Bánik, str. 27. vysvetľuje prvú slabiku ga = háj, teda zahájená hora.), Kostolce (Kesztölcz), Kostolné, Kostolné vsi, Kostolištia (na koľko i prvé kostolíky kresťanské radi stavali na miestach bohoslužby pohanskej, aby táže driev zanikla), Ukladiská, Cintoríny (na Sitne; názov síce nový, kresťanský, ale hrobitov starý, predhistorický), Hrob (Gemer), Hroby (Zvolen, mesto); Tri hroby (Guráb. Prešp. F. Šujanský in litt.), atď. (Vo Bzenici pod Chobieňom, niže Zúbrového vedľa hradskej kopčok „Hrb“, a v krnišovskom chotáre „Kamenný hrbok“, kryjú v sebe hrob, alebo len hrb? — Na moju otázku v „Tovaryšstve II. str. 221.: „Maly hroble niečo spoločného s hrobami?“ kladne, aspoň z čiastky, odpovedajú „nepočetné hroble“ v Očovských horách, nakoľko v jednej nalezené boly „rozmanité bronzové nástroje“: a zprávodajca vyslovuje domnienku, že také nástroje môžu sa najsť ešte v daktorej zpomedzi hroblí tých. Pozostávajú z obyčajného kamenia a sú na 4-5 m d., 1 m š. a v. (Archaeologiai Értesitö. 1888. 433.). Názvy, Sobota, Sobotište i Sobotištia (Bzenica, vrchy), Kňaža (Orava), Kňažice (Tekov), Kňazov vrch (pri Ľadzanoch)… vzťahujú sa na kresťanské časy? Ináč „Sobôtky“, vatry ku cti Svätovíta (Sl. Pohľady. 1881. 4. 84. — „Nagyszombat“ a Trnava stoja snáď v nejakom pomere k sebe? Vidz článok „Náhrobky kamenné“, názov „Trniny“.): Modlatýn (Trenčín), Pohanský vrch (H. Plachtince. Hont).

III. Mená od živočíchov. Turá (atď. ako vyššie), Turnište (na Cerove), Turová (Zvolen), Turatina (Bzenica); Turistie („Vysoké Tatry.“ Dobšinský. Sl. Pohľady. 4. 247.); Turo-tri-dvory. (Nár. Nov. 1891 č. 63.); Zubrica, Zuberec, Zubrohlava (Orava), Zubrovo[54] (Tisovec a Bzenica); Levice (atď. od lva. Radlinského Slovesnosť III. 100.); Bobrové, Bobrovce, Bobrovníky, Bebravy;[55] z čiastky aj Orlie (Sitno-Lehotka), Orľa. (pri počuvalskom chotáre), Orlové (Trenčín), Orlovo (Šariš)…; lebo dávno pominuly časy, keď orli, trebárs i tie najmenšie, robili si hniezda u nás; teraz už iba čo preletia a v ceste zastrelené bývajú. (Len ako kuriosnu vec zaznamenávam, že Drášovce, Darázsi, Hont majú v Jekelfalussyho miestopisnom slovníku aj meno Drachowitz, ako čo by ho od draka boly obdržaly. — Dračina, Tövisfalu, Bereg. — Ináč, názvy po Šarkanovi nachodíme v Malom Honte, a síce „Šarkanova stráňa“ a potok „Šarkanov“ (Letop. Mat. Sl. VI. 2. 12. g. a 14. 5.); a tá prvnejšia vriadená je práve medzi mená mythologické: tiež v Tatrách „Šiarkanovo pleso“ 1899 m (Slov. Pohľady IV. 1884. str. 257.). No akúkoľvek veľkú kuriosnosť veľmi zmierňuje tá okolnosť, že ľud stále báji si o lietajúcich šarkanoch a zmokoch, a verne vyobrazuje ich v podobe jašterov s netopierovými krýdlami. Tak vyobrazil i mne kriedou na stole môj švagor, mlynár; ja sťa žiak, vysmial som sa mu, ako to všetci trochu — učení ľudia tak robia. Ľud nemá styhy ani spôsobu, zkúmať palaeontologiu, ale ústne podanie mu je palaeontologiou. A táto konečne dala mu za pravdu.

Hrochoť, obec vo Zvolene a hon v Kráľovcach, a Hrochotie vo Bzenici hon, odvodzoval som od mena Hroch, Hippotamus. Aby nebol zavedený aj iný tak, ako ja: podotýkam, že český a teraz už i náš slovenský názov onoho zvera je slovo nové (Fr. Šujanský in litt.), pravdepodobne, preslovo (Dr. Pastrnek in litt.) Skôr pochádzajú oné názvy od slova chrochoť, zmrzlé blato (Fr. Šujanský), a vtedy maly by sa správne písať, Chrochoť a Chrochotie. A i takto patrí snáď medzi mená starožitné, poneváč slovo chrochoť o zamrznutom blate vychodí z úžitku.

IV. Názvy od rastlín, od takých totiž, ktorých niekdy dávno-predávno bolo hojne, teraz ale vyhyňujú: Ku pr. Tisovec („Tisovec“. J. Botto. Sborník Mus. Sl. Spoločnosti 1898, III. str. 126.), Tisovník, Oskorušová (na Vysokej pod Sitnom. Veleba Sitna; Tovaryšstvo I. 164.), Skorušina (Orava. Hora, kde teraz už rastie kosodrevina. Akú zmenu povetrnosti, aké ochladnutie podnebia, akú dlhú dobu značí takýto miestny názov, keď ho porovnáme s terajšou vegetáciou! A takých názvov jesto hojne; keď ony povstaly, rástly tam listnaté stromy, teraz ihličnaté, ba až kosodrevina!). Tisina (snáď aj Oskoruša, ba i gaštan) je ten nešťastný strom, ktorého dni sú už spočítané, aby vymrel na vždy. Alebo názov od takej podoby mena, ktorá už vymizla, ku pr. Dúbrava, Dubruč, alebo práve Dumbrava, povstalé v tom čase, kým hovorilo sa dubr, dumbr; teraz dub; od všetkých troch foriem jesto názvov hojne. Sem patrí i názov vrchu Ďumbiera 2041 m (Zvolen), pochádzajúci veru nie od indickej rastliny zázvoru (Amomum Zingiber L. Zingiber oflicinale Rosc.), u nás povšechne známeho a upotrebovaného pod menom „ďumbier“, utvoreného akosi zo slova Zinziber, nemecky Ingwer. — A koľko snáď miestnych názvov neznámeho alebo záhadného pôvodu etymologického pozostalo na Slovensku, áno po celom Uhorsku, od vyhynutých zverov a stromov, pre ktoré teraz v živej slovenčine mien nemáme. S rastlinou, so živočíchom a so súčasnými ľuďmi vyhynulo aj slovo.

V. Názvy od vôd; nakoľko totiž v ústach ľudu slovenského ostaly pamiatky na veliké vody, veľké jazerá, ba na malé morá, ktoré pred vekmi a vekmi naši predkovia tu videli a krstili. Pri žiadnom z týchto piatich oddelení nemusím za dôkladmi ďaleko chodiť: na všetko mám dôkazy na porúdzi; znak, že stojím na pôde klassickej; no takáto pôda klassická pre slovenský národ je nielen celé Slovensko, ale celé celučičké Uhorsko. Tam od severu máme obce Močiar (vidz nižšie) a Bacúrov (Bahur-ina, Bacúr, A. Truchlý in litt.), od juhu Moravce Čierne a Kostolné (inde Moravce Pilišské a Zlaté — snáď z toho veku, čo Nákla); v pílanskej doline pri Novej Bani, Moravdolinu alebo Morava-dolinu; inde Moruviany, Morovnô, Moravenku, Moravany, Muráň (Moráň). Blatnica v Turci s neďalekým Plesom v Turanoch, neznamená blato terajšie, ale také, ako Balaton, Blaton, t. j. niekdajšie, snáď poslednie pleso, ktoré zbudlo z velikánskeho jazera turčianskeho. Zaznal ho jedine Slovák, ktorý osádzal sa po suchých miestach, ako holubica Noelova, až došiel do Blatnice, kde i nachodíme skamenelé zuby z morských živočíchov (žralokov, a kosti z iných diluviálnych živočíchov). — Kedy že bola terajšia sklenoteplická horúca voda na Teplej, ktorá od nej prijala meno, ale nie v podobe odvodeného slova „teplica“, lebo vtedy vôbec nepotreboval ešte človek teplice, mohúc okúpať sa kdekoľvek. Veky a veky trvalo, kým teplianska teplá voda prežrala sa popod zem a cez vápenec do Skl. Teplíc; a o veky a veky môže byť mladší pochop a slovo „teplica“, a o veky mladšia obec tepličianska od teplianskej. — V doline hodrušskej vyše D. Hamrov, niekoľko domov nosí meno „Studená“, istotne tak pomenovaná niekdy na rozdiel od teplej vody, ktorej tiež dávno už tam niet. — A koľko tých Močidlan, Močonkov, Mokrých, Mokrín, Mokradí, Mokrých Hájov, Mokrých dolín, Jazeriec, Jazerných, Riek, Riečok, Slatín, Slaníc („Tovaryšstvo“ I. 133.), Sliačov, Štiavnikov, Štiavníc, Vyvieračiek (Letop. Mat. Sl. VI. 2. str. 11.), Kysúc, De-kyšov, Pstružných potokov (v Senohradzskom, teraz zväčša sušiny), Poník, Priesok (v Domanikách „Tovaryšstvo“ II. 204.), Kaločí (kaluža. U Moskvy potok Kaloča. F. Šujanský in litt.), Strúh a Stružiek (na Tekovskom Pohroní) atď. atď. mien obcí a honov, kde už od vekov nieto vôd!

Keď sme pri vodách, nemôžem nepripomenúť prekrásne a istotne povšimnutia najhodnejšie meno prameňa, Libuše, v Podhorskom Sv. Mikuláši (Detrekő Sz. M.), v stol. Prešp. Obec táto menuje sa správne Plaveckým Svätým Mikulášom, a leží z dola medzi obcou, Plavcom, z hora medzi Plaveckým Svätým Petrom, v tom krásnom, ale veľmi výmočistom Záhorí za Bielymi Horami, kde nie veľmi ďaleko od Plavec. Sv. Mikuláša, na šírych morských piesočinách (Letiaci piesok tvorí celé kopce, a v čas ostrých vetrov musia si ľudia pred ním oči chrániť.): spatrujeme Búr Sv. Mikuláš, Búr Sv. Jur, Búr Sv. Peter a Šaštín; dolu, niže Plavca máme Rohrbach. („Z topografie Malých Karpatov“. D. Lichard. Letop. Mat. Sl. VIII. 1871. 2. str. 36. — Oproti tomu, v Schematisme píšu ho Rarbach;[56] bach ostáva predsa; a jestli je správne Rohrbach, tak to výborne odpovedá významu mena „Šaštín“.) Len v krátkosti rekapitulujem, že Plavec, a Plavecký,[57] a Búry a Šaštín a Rohrbach (Ba rovno oproti Plav. Sv. Mikulášu z druhej strany brda „Nádaš“;[58] a blízka rieka i krajina Morava: všetko zjavne poukazuje na jednu dobu, kde tieto kraje pokrývaly veľké vody, ktoré preboriac hrádzu granitovú, ako dosiaľ vidno z obidvoch strán Dunaja pri Požúni, neskoršie oplasly; prv však prevodzoval na ních kupectvo Slovák, lebo slovo „plavec“, znamená človeka na lodi, kdežto ten, čo vie dobre plávať, menuje sa plavačom. Nič nevadia mená, svätý Peter, Mikuláš, Jur, pochádzajúce z doby kresťanskej, lebo prímeno „Plavecký a Búr“ označuje dobu predhistorickú. V tomto kraji teda leží Libuša;[59] stok prehojný, vypryšťujúci takmer celý potok; voda čistá ako krištál, čerstvá a chutná; obohnatá múranou, zastrešenou, ozajštnou izbicou, tak že ľudia začierajú si tam dnu, lichva slope okolo nej, a ktoré hoviadko ju raz okúsilo, inde piť nechce; a poneváč vlastné žriedlo je v izbici, a voda vyviera pomedzi základy, opre pysk o kameň a tak pije, lebo tam je najchutnejšia. Píšem toto z vlastnej zkúsenosti; ale doprial by som tomu zaujímavému kraju passionátneho zkúmateľa svojského, blízkeho, tamejšieho!

Porovnaj teraz borinu a Bory oravské, Bôra na Teplej (vidz záhlavie VII.); „Borovian-potok“ a „Borovú horu“ vo Zvolene (Bánik. str. 26.); Búrová dolina a Bor pri Brhlovcach str. 44., a Bôry vedľa Rakovíc u Váhu v Nitre (Slov. Pohľady. XII. 247.): i presvedčíš sa, že Bôry a Búry všade súvisia s mokraďami, čo dosvedčuje i meno Rakovice, lebo rak bez vody žiť nemôže. Závierka: Topografiu a praehistoriu Uhorska nemožno písať inak, než po slovensky a zo slovenského stanoviska. V iných rečiach a z iného hladišťa je opis nesvoj, neživý. Slovenskosť je dušou a životom Uhorska. A duša táto mala by sa vysťahovať, a nemala by smeť do svojho tela ani chodiť spávať?!

K praehistorickým menám, pochádzajúcim od vôd, bezsporne prislúchajú názvy od vodných živočíchov a rastlín, zas len pravda, natoľko, nakoľko teraz už nieto tam dostatočných vôd k živobytiu oných tvorov. Mnohé miesta bývalých pravekových vôd neoznačujú nám mená rečové, lebo keď zanikly, vtedy ešte človeka nebolo, ale označujú ich skameneliny a odtisky ku pr. okolo Struhár v Novohrade, u Kamenice v Honte, alebo i v samých brdách, okružujúcich Turec; to sú živočíchy z vrstvy tretihornej mladšej či neogenovej, ktorá usadla sa dávno pred stvorením človeka! Mená miestne nám nič nepovedia, alebo cele iné, než by maly povedať, alebo hovoria, lež my ích zvuku, ač sú slovenské, už nerozumieme. Iné miesta označujú nám iba mená, a nie skameneliny, lebo otázne živočíchy a rastliny vodné sú primladé, než že by boly mohly skameneť, alebo smieme povedať, že už ani nekamenejú, ale hnijú. Tieto skamenievajú a takrečeno palaeontologisujú sa iba v pamäti a reči toho národa, ktorý tam prvý žil. Že mená ako Rybníky, Ribäny, Račná, Rakovec, Pstružná, nepovstaly od jednej ryby alebo od jednoho raka, ale od množstva práve tak, ako názvy Vydra, Bobrov nie od jednoho bobra, je jasné. Jestli teraz tvárnosť zeme mocou industrie a následkom takmer preplnenia obyvateľstvom, mení sa rýchlo: to voľakedy nebolo tak. Človek nepričinil sa takmer k ničomu, a kým sama príroda odvodnila alebo vysušila jedno jazero alebo morské oko: to trvalo stá a tisíce rokov!

Ani pre predhistorické mená od vodných rastlín nemusím putovať ku pr. do Trsťa (Triest); máme tu Sitno, Trstenú, Trstie (Medovarce, Nová Baňa, a v každom druhom, treťom chotáre); máme Bor a Búr (Hont); Bôra (Tekov); „Borovian-potok“ a „Borovú horu“ (Zvolen); chýrečné po flóre močarnej a kamenom uhlí a skamenelinách Bory, (= Moor feld; borina = Torf, v Orave, poľsky: borowina); Búry v Záhorí. Bôr, búr, Pinus sylvestris L. nenie síce rastlina močarná na oko, ale ľúbi predsa výmoky a nižiny, a ako taká dostala sa povodňou pod zem. Ako dlhé veky trvá, kým drevo skamenie (alebo, vlastne, neskamenie), svedkami sú nám Bory Oravské, kde borovice pod hrubou vrstvou náplavy a zeme, ešte majú nielen drevo zdravé ale i kôru. Kto že pamätá, kedy hrozná katastrofa smietla borové lesy oravské a pochovala hlboko pod zem! (Bory, pomaly, nebadane zaborujú do svojho lona celé stromy. F. Šujanský in litt.) — Že strom, búr, je primladý, aby mohol skameneť, a že už iba hnije, čo by jak dávno predávno bol zahynul: svedectvom mi je i to, čo píše Bánik „o hone rolí menovanom ,Borová hora‘. „Kedy boly tieto role borovou horou, tomu niet nikde písomnej stopy, a predsa dávno, veľmi pradávno musela tu byť hora, a síce borová, lebo pred niekoľko desaťletiami pri čistení jazierka, ktoré nachodí sa na temäni ,Borovej hory‘ a kúpeľu mestskému vraj dáva liečivú vodu, našly sa mnohé, síce už ztrúchnatelé ale hodné kusy borového dreva, a tiež množstvo semenných šuľkov borových.“ (Tamže.)

Ku predhistorickým, a síce bytovým názvom honov pripojujem i tie, ináč bežné a obyčajné názvy, ktoré v daných pádoch len z praehistorie vysvetlené byť môžu, ako ku pr. „Hornie lúky“ v Domanikách; terajší obyvatelia mali by ich menovať „dolními“, lebo ležia poniže dediny. Hodíme im snáď na oči, že nemajú rozvahy? Sami seba by sme len odsúdili! Názov „Hornie lúky“ postal, kým predkovia ích bývali na „Selách“ (Starožitn. v Honte“. Tovaryšstvo II. 198.), a keď presťahovali sa povyše Horních lúk do Domaník, vzali hotový starý názov sebou, ako vzácnu pamiatku, nič nemeniac na ňom, a podržujú ho dosiaľ. Patrné je, že ten istý rod žije v Domanikách, ktorý kedysi na Seliech. — To isté máme v Tesárach. Tieto tiež ležaly počiatočne v inej dolinke, ako to dosvedčuje tam názov honu „Záhumnia“. (Vidz článok „Krupinské bralce“.) Názov tento musí rozumný človek takto odvodzovať, i keď by dej nepočul od ľudu žijúceho. — Na Devičí jesto hon „Dvor“; tam žiadon človek nepamätá domu; podobne tiež nie na Šmingu, kde tiež „Dvorisko“. Krnišov pôvodne vraj stál na „Dvoriskách“ povyše Tepličiek; vlastne snáď malo by sa povedať takto: kde Krniš, praotec Krnišovanov, býval, to menuje sa Dvoriskami. — A preto pri sbieraní honových mien, pri takých na oko teraz neprirodzených menách, treba poznamenať, kde ležia, a dľa možnosti vysvetliť zdánlivú anomaliu.

Predhistorické je, alebo aspoň stojacie na rozhraní medzi historickou a predhistorickou dobou, meno Wend, Wind, ač zachovalo si len v nemeckých názvoch obcí slovenských: Windisch-Litta (Lutila), Windisch-Proben (Slovenské Pravno), Windischleuten (Repište), Windšacht (Slavodol), Windisch-Nussdorf (Orešany, Prešp. — Sasinek Letopis II. 140.) atď. Tí Nemci poznali nás, kým sme my, alebo nám príbuzný slovanský kmen, nosili meno Vend. — Sem opovážil by sa pripočítať i meno Tót (z mena Gót), a odvodené odtiaľ a složené mená obcí.

Pripomínam aspoň mimochodom názvy rečové staré, ku pr. kde máme „ráz“ na miesto „roz“, „pa“ na miesto „po“; sú to ale spolu i pôvodom staré mená: Rázdelie (Žibritov a Krnišov), Rázputie (Dekýš; či rozputnať, či rozcestie?), Patočina (Krnišov), Ravensko (Bzenica: rovensko), Ravne (Selce, Zvolen); a naše časté „Rovne“ zväčša vyslovujú Maďari „Ravna“, ako ich voľakedy počuli vyslovovať od drievnych Slovákov. — Rečove staré názvy honov sú, v ktorých trvá ešte písmena g, ku pr. „Grnčište“ (Sebechleby: grnec, hrnec; — v Almášskom: „Krnčište“), „Gerengýs“, vrch v Baďanskom (dľa iných „Garangýs“); podobne kde v cudzorečových podobách názvov trvá ešte písmena g, bárs v terajšej slovenčine prehláskované je už na h. Hlohovec, Galgoc, Hliník, Geletnek, Senohradz, Senográd, Hrnčiarovce, Gerenčír.[60] Nemci a Maďari totiž prejali názvy v tehdajšej ích podobe, a poneváč cudzie reči poťažne na slovenskú reč sú akoby mŕtve, skamenelé a meravé, kde slová zmenám hláskovým nepodliehajú: preto tie cudzie reči, ako niejaká palaeontologia, zprítomňujú nám veky dávno pominuté, kedy totiž ten ktorý národ prišiel do styku so zdejším autochtonným národom slovenským. Ku pr. susedné Bohunice majú starú pečať obecnú s nápisom Bagon; v terajšej mluve = Bohúň; to bol praotec a zakladateľ, sudca i sviaščenník. Keď sa rod rozmnožil, prijala ves meno tvaru a počtu množného Bohunice. — Bogomir v Bihare píšu Bagamér (Helységnévtár 1895.). Samohláska o na a prehláskovala sa nielen v Cyrillo-Methodejskej slovenčine (a ruštine: orol = arjol, Ondrej, Andrej…), ale čiastočne i v terajšej. Keď veľmi nahnevaný Detvan tak „z gruntu srdca“ zabohuje, zneje nekomu to takto: „Bysťu Bähu prabähu!“

Dľa tohoto istého pravidla rečové stará, snáď praehistorická obec je naša Bystrica (Beszterczebánya), a všetky Besztere, Beszterecze a Besztercze — ích je šesť —, lebo už vtedy jestvovaly, kým autochtonné obyvateľstvo slovenské ešte všade a všeobecne vyslovovalo široké y sťa e, ako to vyslovovali v susedných Nemcach a Sebechleboch starci ešte teraz vymierajúci, a dosiaľ vyslovujú v Rikynčicach a okolo Senohradzi (sem = syn, bestrý = bystrý…); okolo Bystrice však a inde to už dávno dávno prestalo. O tom, že už vtedy jestvovala Bystrica, svedčí nám výslovnosť maďarská, Beszterce, ako totiž pri svojom vtrhnutí od praobyvateľov počuli. Neplatí teda, čo Kachelmann (Geschichte d. Bergstädte) vymyslel, že meno Bystrica pochádza od porýnskeho Feistritz, a že ho Švábi sem priniesli. Prv než ich králi sem povolali, slovenská Bystrica už dávno stála! — Naopak, „Bisztrô, Bisztroje, Bisztrá (16), Biszterec, Bisztrica (4), Bisztrička (2) Bisztričany… vtedy snáď prišly v známosť Maďarom, keď Slováci až z väčšej časti všade vyslovovali y sťa i. Aj budú tieto obce mladšie. — Bohunice (Bagonya), Bogdanovce (tieto zachovaly i v slovenčine to pôvodné g) jestvovaly už v tom čase, keď písmena g nebola ešte ustúpila písmene h Sovce, Bravce (Sołce, Brałce) v tom čase, kým ešte panovalo ev (ł) aj u nás, kde ho už teraz niet atď.

Názvy rečove staré, z čiastky predhistorické (Devín) sú na koncovku -?n? alebo -in?; mimo uvedených na str. 31. pripomínam ešte Badín, ktoré meno vedľa iných mnohých, i v inom ohľade zjaví sa nám, že je rečove staré, z tých totiž vekov, kým hovorili sme badať, badeť (bádať) na miesto terajšieho bdeť. Badín (aj Bazín, Badzín??) môže by toľko, ako strážny hrad, vartovka (v Krupine, tanistravár), „vartička“ (vo Sv. Kríži a v Žarnovici), Stráž a Stráža, obce a vrchy. Na bzenickej Stráži poznať i šiance (F. Kabina in litt.). Badíny v okrese Bzovskom máme dva, vo Zvolene jedon, ktorý aj v starých listinách menuje sa Custodia (a pri ňom Sielnica, Villula.). — Náš podsitniansky Baďan mohol by asi znamenať toľko, ako strážnik, počúvateľ, počuvač, pozorovateľ (nad lesami?) alebo byt strážnikov, pozorovateľov, baďanov, ktorý význam len iným slovom vyjadruje susedné Počuvadlo; dľa toho výkladu zdalo by sa Počuvadlo o mnoho mladším od Baďana. Povedal som, že troch obcí: Baďana, Počúvadla a Dekýša, nečiní sa zmienka v listine od r. 1245, ak by teda len vtedy boly vznikly, i za 700 rokov mnoho zmení sa v živej reči! — Niže Baďana, v Almášskom chotáre, neďaleko Kalinova stretáme sa s názvom: Varta, tento je ešte aj od „Počuvadla“ mladší, pochádzajúci asi zo saských nemeckých časov; všetky tri ale, Baďan, Počuvadlo a varta, sú koľko toľko toho istého významu.[61]

V susedných bohunických lesoch, ktoré od chotára počuvalského len dolinka almášsko-dekýšska delí, má Leidenfrost, prenajímateľ hôr, letohrad, spojený telefonom so svojím kaštieľom v Leviciach. Dvaja revírni horári, striedave po týždni, musia letohrad strážiť a aby sa panstvo presvedčilo, že nespia, bárs v ktorú hodinu v noci zatelefonujú niekoľko slov a patričný horár musí dať odpoveď. Toto je pravý počúvač a baďan, aby nepreslyšal hlas telefonového zvonca! Či niečo podobného nemohlo byť pred vekmi aj na Počuvadle??[62]

Rečove staré názvy sú i tie, ktoré v živej reči už vyšly z úžitku, a trvajú len v názvoch, ku pr. dušník (v historických pamiatkach uhorských dusinicus, dussenicus, dushenici… Dusinicus exequialis, ktorý mal starosť o dušu nebohého po smrti. Sasinekov Letopis 1877. II. str. 105. — F. Šujanský. Slov. Pohľady XII. 622.), odtiaľ Dusnok, v Pešť. a Boršod., Duzsnak v Zalanskej. — Ortuť, rtuť, teraz „živé striebro“; táť, taviť = topiť: odtiaľ Ortute a Tajov, obce vo Zvolen. (F. Šujanský tamže str. 177.). — Starostov, žal?, hrob, odtiaľ Želovce, Novohrad, Želobudza, Zvol., Žale, hon v breznianskom chotáre. (F. Šujanský. Sl. Pohľ. XIII. 58.) — Niva, ves, a z ních složené, Dobrá niva, Dolnia ves, Kostolná ves, udomácnené vo spotvorenej forme, Dobronivá, Dolnejsa, Kostolnejsa, a dľa toho ích aj nesprávne skloňujú, Dobronivej („Dejiny… mestečka Dobronivej“. Ján Slávik), Novejsi, Kostolnejsi. — Špán, odtiaľ Španie pole (Ispánmező, Gemer), Špania dolina (myslím, že v tom čase, keď si ju Nemci preložili na „Herrengrund“, ešte bol smysel slova, špán, známy. Snáď meno toto príbližne aspoň zachovalo nám ho.), Španí brod v Hrone (Bzenica), Španí laz (Novohrad?), Španie (Bošáca. Sl. Pohľady. XII. 657.). Slová pán a špán musely stáť v istom poťahu k sebe. Špán, priezvysko Špánik, asi page, pážata)? (F. Kabina in litt.) — Z úžitku vyjdené slovo je ďalej pastúch = pastier (len vo Vianočných ľudových piesňach ešte trvá: „Nuž my tedy, pastuškové…“), od neho Pastúchov v Honte. — Poľana, Poľanka. — Luh = háj, Temný luh (Slavodol), Lúžno; Tlstý vrch v Bátovskom; v živej reči u nás „tučný“. — Vepor. Klak = klát (či sneť?) Baumstamm (Radlinského Slovesnosť. III. 105.), odtiaľ obec Klak v Klakovských horách v brde Ptáčnika v Tekove. — Sem snáď staré slovo, ako vyššie, dubr; a potom tatr, matr (mater). Slovo vyhňa (šmikňa, poľsky kuzeň) už len niekde užívané, ku pr. na Senohradzi a okolí, kde ho vyslovujú vehňa, teda treba písať ho širokým y; odtiaľ Vyhne, obec, a Vyhništia, hon vo Bzenici, kde dávno neznajú význam slova vyhňa. — Vozár (furman), Vozárová pod Sitnom, Žarnov, Žarnovica, Žarnosek; staré i z toho ohľadu, že remesla, ktoré dalo meno, tam už dávno niet. — Zobor, sobor; Lovča; — luk, odtiaľ snáď Lukovo, Lukovište, Lukavica (Zvolen, Gemer a Tekov). Neďaleko Dobrej nivy leží obec Ostrá lúka; mala by ona meno od lúky, a znamenalo by prídavné meno „ostrý“ tu toľko, čo strmý, ako v názve Ostrý vrch (neďaleko Ostrej lúky) a Ostrý grúň, alebo končatý (tiež názov pri mnohých vrškoch), ako u Rusov vraj ostrá brána = gothická brána? Porovnaj, čo tvrdí L. Reuss (Sl. Pohľady I. 489.), že Ostra, a odvodené odtiaľ malo by značiť zámok, pevnosť. Kopec kalvarie Štiavnickej volal sa prv Scharfenberg, istotne len v preklade (poneváč tam pôvodne Nemcov nebolo) zo slovenského „Ostrý vrch“. (Protiva, neďaleký „Široký vrch“ v teplianskom chotáre.) Ináč, Ostrolęka (Ostrolenka) zdá sa pochádzať od „luku“, łęk a nie od „lúky“, łąka. — Črta, čiara: čert, duch alebo boh hraníc, odtiaľ Črťaze, Čierťaže, Čerťazný vrch (v Struhárach, Novohr. Tovaryšstvo I. 254.), znamenalo hranicu alebo snáď aj obetnicu boha hraníc? Čierťazí niet síce v každom chotáre, ale nie sú zriedkavé, a hodno bolo by ích v jednu čiaru spojiť, lebo značia snáď isté väčšie okresy. — Il, česky jil = hlina, ozýva sa snáď len v takých menách, ako Ilo, hon vo Bzenici?

Dejepisné staré mená: Bánovce, Klíž (Claudius,) Tatarská, Turecký vrch, Saský vrch, Ilija (Aegidius). — Sviradov pri Pozdechove v brde Komoneca a Makyty od Javoriny, 2334 m (Hunf. I. 163.)…



[52] Slovo „Žiar“ nemohlo by mať nič spoločného so sopkami, tak že by vrchy toho mena boly mohly obdržať názov od žiary, vychádzajúcej z ních? Snáď by okolo „Žiarov“ bolo treba hľadať i stopy sopky? Keď sopka vyhasla, mohly nasledovať umelé žiare, vatry na tomže mieste, už prírodou i tak posvätenom. (Balkan, Blkan? = Vulkan??)

[53] Oltárno dľa Korabinského i u Sabinova v Šariši, kde že ľud májové zábavy vydržiava.

[54] I v Čechách Zubří na Chrudimsku u Trhové Kamenice. K. Čermák in litt. — „Zbruč“ pri dedine Horodnici v Poľsku (kde r. 1848 najdená bola kamenná socha Svätovíta, 2 siahy dlhá, so štyrmi obličajmi pod jedným klobúkom, uložená v museume v Krakove,) odvodzujem od zubra, zubruč… Sasinekov Letopis I. 171.

[55] Bebrava jesto i v Beskydoch (Hunfalvy I.)

[56] Hunfalvy (a m. birod. term. viszonyai 1865. I. str. 133. píše ho Rarbók. — „Mokrú dolinu“ ale pri Plav. Sv. Mikuláši prekladá (Tamže str. 164.) na „Száraz völgy“!!

[57] V Báč-Bodrogu máme „Plavnú;“ v Šariši „Plavnicu“

[58] Vidz poznámku str. 44.

[59] Nejaký analogon bol by snáď „Ľubuš“ (lubus palus. Lubus potokh) v listinách z r. 1219., 1222. Slov. Pohľady. 1899 str. 101 — Vo Spiši, Lyblov, Lublov, Lubetín, potoky. Sborník Mus. Sl. Spol. III. 18. a 19. — Lubina potok u Považ. N. Mesta, vteká do Váhu.

[60] Nielen vo svojských slovách prehláskovali Slováci (a Česi) g na h, ale i v cudzích, ku pr. regula, rehola, Regularis, Reholník… To bolo v cirkevnom smysle, ktorý je starší, kdežto v novšom smysle, regula = pravidlo, ostalo len regula. Tento význam slova, regula, prijali sme, keď sme už boli prestali prehláskuvať g na h.

[61] Blízkeho podobného významu zdá sa byť i názov obce Báčovce, v tých istých horách, ale s druhej strany vrchov, neďaleko Ľadzian a síce od slova „báčiť“. „Má si strelec čo posedieť na postriežke, až by svista zase zbáčil“ = zazrel, zpozoroval.) (Slov. Pohl. IV. 1884. str. 266.)

[62] V novohradských horách jesto vrch Nagy Hallgató hegy; ako volá sa slovensky, nemohol som sa ešte dozvedeť. Pravdepodobne tiež Počuvadlo.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.