E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Sitno

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

VIII. Sklené Teplice. Červený hrad

Keď sa pustíme od Teplej úzkou ale malebnou dolinkou, prindeme dobrou hradskou, z obidvoch strán vápenými pecami (vápenicami) akoby vyznačenou, dolu do Sklených Teplíc, ako to už hore vyššie pripomenuté je. Sklené Teplice sú veľmi starodávnym kúpelným miestom, u okolitého pospolitého ľudu veľmi obľúbeným, ba i z ďaleka navštevovaným, čo v plnej miere zasluhuje, to pre liečivú silu, to pre krásnu a ozdobnú polohu. Ale o tomto prítomne neidem písať; cesta vede ma asi o jedon kilometer ďalej poniže dedinky, kde na ľavom brehu potôčka vypína sa veľmi strmý vrch (625 m) vysoký, ktorý zato nie len z Hliníka videť, ale snáď i z Novej Bane. Ak voľakedy iné meno mal, to behom vekov utratil, a teraz známy je pod menom archaeologickým „Pustý hrad“. Na ňom, keď nás bol podobne predišiel Karol Dodek, bol som v jeho sprievode, spolu i s naším vozkom, akožto kopáčom, 10. júla 1899. Nakopali sme za kôš črepov z červenej fajkárskej hliny, z nádob (alebo radnej výrobkov hrnčených), asi dvojakých najviac trojakých, ktorých určenie nám je úplne záhadné. Dľa ních nedá sa zhola nič povedať; predhistorické nie sú. Jedna, najzachovalejšia, bola podobná pekáčiku na kačky, asi 20 cm dlhá, 6 cm š. a 4 cm hlboká. Tento prvý výlet na „Pustý hrad“ a do Hlinických „Kameníc“ opísal som v Národních Novinách XXX. r. 1899. č. 83. Všetky nálezy uložené sú v slovenskom Museume.

Nie menej zaujímavé, ale i nie menej záhadné sú zbytky stavieb; zdi všetky nachodia sa v zemi alebo pod zemou. Najzaujímavejšia je izbica, na ktorej tri steny na maltu stavané, sú dobre zachovalé, 3-4 m hlboká, a za toľko široká. Stavaná nenie na vrstvy; na kameňoch zachovala sa dosiaľ miesty omietka, skoro z čistého vápna. Omietka je červenkavá, prečo pri druhom výlete 2. aug. toho istého roku vyslovil sa p. Ján Zsitvay, professor kreslenia na gymnasiume štiavnickom, ktorý bol so mnou, že je to fresko-malba. Ja domnieval som sa, že barva pochádza od mochu. Štvrtá stena je zavalená; ako ani dno nevideť, lebo je zasypané zemou a chráštim, prečo i bez predbežného vyčistenia nemožno určiť hĺbku. Načo tá izbica slúžila? Aby sa v zemi stavať mohlo, najprv museli bralo vylámať, ale nenie budované, ako buduje sa do zeme, že totiž múr licuje sa len od predku: tuto licovaný je múr, na 1 m hrubý, z obidvoch strán, čo pekne videť, poneváč múr je od brala oddelený, ako snáď hneď od novu tak bol. Kameň nenie z ďaleka dovážaný, lebo nanáša sa na kameň hlinický, len že je hustejší; je vlastne trachytový porfyr. Kus kameňa i s omietkou oddal som do Museuma.

Ponad izbicu, trochu ďalej von, videť zbytky druhého múru, zemou zakrytého. Podobné múry v zemi ukazujú sa i na poludňajšom uhle. Z druhej podzemnej stavby, záležajúcej asi z dvoch miestností a dlhého vchodu (ako hrtan do pivnice), videť jedon kút na západ, druhý na východ, s pristaveným akoby sklepením, v prostriedku ale medzi nimi veľmi hrubý múr v polokruhu. Ulička či vchod hľadí na východ. Počul som, že pred nedávnom stály ešte kamenné dveraje na vchode. Tento je dlhý 4 m, široký i vysoký na 1 m; múrov v obidvoch kútoch jesto po 1 — 2 m. Zdá sa, akoby sklepenie ešte išlo pod zem. I tieto sú veľmi dobre stavané na maltu z takého istého kameňa, ale z vonkajšej omietky ani znaku. Nad nimi a okolo týchto múrov nebadať múry iné, ako nad izbicou prvnejšou.

Pozrime včuľ na obraz 17. Západná strana 35 m dlhá ide úplne od juhu na sever; pri nej leží izbica A v zemi. Hrubé čiary znamenajú zdi; južná stena je zasypaná. Juhovýchodná strana je tiež tak dlhá, ako západná, a v uhle je druhá stavba v zemi B.. Vchod k nej ukazuje na východ. Na kresbe videť východný a západný kút, c, d a medzi nimi polkruhovitý hrubý múr e. Na južnej strane F, kde na obraze máme čiary, zejú von z pod zeme zdi, alebo aspoň základy staviska. Tam našlo sa i najviac črepov č, v hrobčoku násypu podobnom. Na severnej do polkruhu lomenej, a tiež asi tak dlhej strane G je jarok, značiaci akoby hlavný vchod do hradu či cestu, a okolo nej pozorovať kamene, sťaby prikresávané; či pozostatky múru?

Na temäni vrchu je priestor veľmi malý; len taký, ako vidíme ho na tejto kresbe; okolo 600 štvorcových m. Staviska tam mohlo byť len veľmi málo. A ak išly zdi samým krajom, ako sa zdá, tak z vonku ledva ostalo toľko priestoru, aby okolo hradu človek mohol obísť. Zúkol vúkol strmina. Len na sever kloní sa ešte malý svah, ktorý tiež bol by mohol byť použitý k nejakej prednej stavbe, a v skutku postriekaný je i ten črepami, ba kde tu domnieva sa človek videť múriky. V tom prípade bol by sa mohol deliť hrad na troje, na horní, dolní a prostrední. Aj okolo tejto nižnejšej plochy krajom padá taká strmina, akú len k streche pripodobniť možno: miesty až kolmá, tak že hore vystúpiť je veľmi tvrdo, dolu ísť ale nebezpečno. Ak by tá nižšia plocha bola bývala nejakým dvorom; ale o zahrade ani pomyslenia.

Dva razy poprezeral som si „Pustý hrad“ veľmi dôkladne i prišiel som k tomu presvedčeniu, že čo bolo nad zemou, to muselo byť stavané z dreva. Keby totiž boly bývaly zdi kamenné, musela by celá plocha byť pokrytá kamením a maltou; o tom však ani znáčka. Kameňa na temäni, vyjmúc zdí, dosiaľ trvajúcich, sotva najdeš.

Z „Pustého hradu“ niet pražiadneho výhľadu, poneváč zarastený je vysokým stromovím, listnatým a ihličnatým. Na juhovýchod od „Pustého hradu“ padne obec, Repište, ktoré leží vysoko. Z tejto strany súvisí Pustý hrad s ostatním brdom, rozprestierajúcim sa medzi dolinou Sklenoteplickou a Vyhňorianskou, ktoré brdo počína sa na Šobove a Červenej studni a končí sa v Hliníku a vo Bzenici. Odtiaľto je prístup najsnadnejší po chodníčku stranou západnou; a týmto smerom, za terajším chodníčkom musela viesť voľakedy aj vozná cesta ku hlavnému vchodu do hradu. Povedané mi bolo, že Skleno-Tepličani a Repišťani odvozili kameň z Pustého hradu, keď domy a kostol stavali. Ale kto si obzrie polohu, ten to neuverí; lebo za jedno, prístupu nieto, ačpráve voľakedy bol; za druhé, Repišťani kameňa majú blízko hrúzu, za tretie, hora je komorská, a odtiaľ kameň brať neslobodno. Jedon starý sedliak sklenoteplický, vážny človek, presnejšie rozprával; že totiž rímsy a ozdobné kamene na průčelí chrámu tepličianskeho, dostaveného r. 1811, pochádzajú z Pustého hradu, a tvrdil svätosväte, že on to pamätá, keď ich vozili. (J. Bielený.)

Na čo tento hrad bol postavený a kto ho obýval? Na túto otázku je nemožno odpovedať. Otázka otvorená, ako vyššie hovorím. Dejepisných udaní nieto; ľud zaiste rozpráva, že v ňom bývali „Červení Mnísi“,[82] čo zdá sa potvrdzovať i kusy zápisok v historii domus fary sklenoteplickej: „In monte Pusti hrad dicto, alii arcem, claustrum Rubrorum alii situatam fuisse dictitant, referebant insuper alia plura, sed certiori documento nihil probatur. Ultimo relatum, etsi rudera viderim, credendum illi relinquo, cui Rubrorum historia ignota est.“ Anno 1802. M. Fodor (tehdajší farár. Anton Fodor in litt.). „Schematismus historicus“ biskupstva b. bystrického 1876. str. 356. odvoláva sa tiež iba na ústne podanie: „In monte Pustý hrad videntur adhuc rudera antiqui castri, quod traditio Templariorum olim fuisse asseverat.“ (Na vrchu Pustý hrad videť ešte rumy starého hradu, o ktorom ústne podanie tvrdí, že patril Templárom.) Historia domus nevie, či má písať „hrad“, či „kláštor“, ale slovo Rubrorum (Červených) dosvedčuje, že pred sto rokmi už ľud obyvateľov hradu, akíkoľvek oni boli, menoval Červenými. Slovo hrad v názve Pustý hrad zas znamená, že ho nikdy nemenoval zámkom. V Štiavnici máme „zámok“ (Nový i Starý); či nebol voľakedy nejaký subtílny rozdieľ medzi pochopami „hrad“ a „zámok“?

„Teplice, r. 1340 Doplice;[83] povyše ních hrad,[84] ale už malá pamiatka po ňom. R. 1456 Ján Huňadi 400 zlatých nariadil vydať z kremnickej komory (Kachelmann f. i. h. III. 64. 1.) zaiste na opravu, lebo že ho Husíti dobíjali; a vtedy aj pod ostrihomského prímasa pripadol. R. 1472 medzi kráľom Matejom a prímasom, Jánom Vitéz, uzavreté pokonanie nariaďuje vydať jágerskému biskupovi hrady: Driagel, Brežnicu, Revište a Teplice.“ (M. Muzeum. 1859 I. 124.) R. 1489 bol hrad Teplický poznove vystavený, na čo 2077 zlatých dala Štiavnica. (Kachelmann f. h. III. 119.) Sám hrad vraj patril k Šašovu,[85] a poneváč rozsiahlych pozemkov nemal, len hniezdom lúpežníckym byť musel.“ (Knauz Sz. Benedeki Apátság. K. Dodek in litt.)

Či tieto údaje, keď ani takých ani onakých mníchov nezpomínajú, vzťahujú sa skutočne na sklenoteplický „Pustý hrad“, to nechám rozhodnúť dejozpytcom. Aspoň p. P. Križko (in litt.) píše: „O tomto hrade som nenašiel ani najmenšej zpomienky v tých listinách, ktoré som posiaľ prečítal, ani neznám spisov o ňom pojednávajúcich“; a predsa v kremnickom archíve mala by byť listina aspoň o tých 400 zlatých! Má jestvovať dáka latinská kniha „de Szklenothermis“ z r. 1721 — 1724, ale či tá jedná len o kúpeľoch alebo aj o hrade, neviem, poneváč knihy neznám, a ač som verejne (v Národních Nov. 1899 č. 113.) pozornosť na ňu obrátil, nikto nezvestoval o nej. „Samé kúpele okolo r. 1668 prináležaly Dócovcom. Vtedy však kúpila ich rodina Lippayovská. Keď táto v mužskej čiare vymrela, pripadly Komore a prišly pod správu štiavnického komorského úradu ako „Dominium Sachsensteini“ až do r. 1866, keď ich kúpil terajší majiteľ, Jozef Gašparec.“ (Dr. Bachschitz. Der Kurort Szkleno 1877. Pramene neudáva.)

Hodno by bolo vedeť, kto založil tu sklenú hutu, od ktorej kúpele majú meno (Belius. Prodromus. 128,) „Sklené Teplice“; a kedy huta zanikla; stála na dolnom konci, na mieste terajšej vyhne. Obec je maličká, počitujúca okolo 360 duší: staršia alebo novšia, než kúpele? Patronátne právo vykonáva dosiaľ Komora kráľovská.

Stopoval som i medzi ľudom sklenoteplickým za povesťami a za starožitnosťami, najdenými snáď na „Pustom hrade“. Pomocou prispel mi s velikou ochotnosťou majiteľ kúpeľov, P. Gašparec, doktor lekárstva, za čo i tu vzdávam srdečnú vďaku. Sám nielen vyprával mi, že na „Pustom hrade“ mal byť nalezený kalich, ale i zaviedol ma k domnelému nálezcovi, ktorý s rakovitou nohou, úbohý, úpel na posteli. Posmeľoval ho, aby sa nebál mne povedať všetko, čo vie a čo našiel: ten však, nedôverive pozerajúc na mňa, všetko tajil; len to vyprával, že ktosi kopal tam a našiel „kuchyňský riad“, ba že prišiel i na mreže, a už ťahal strieborný tanier von, ale zjavil sa Červený mních a ten zatvoril dvere pred ním.

Ako čo by Červení mnísi (už či Templári, či Jeronymitáni) pred tisíc rokmi boli žili; istého o hrade nič, istého o obyvateľoch nič, a títo už oblečení v národniu povesť ako strašidlá a mátohy! No i dľa týchto kusých zvestí (kým najdu sa istejšie), ja bol by som náklonný veriť, že tu bývali Jeronymitáni a nie Templári, keď ani Sklené Teplice nie sú menované medzi ích manseriami. Templári boli zrušení r. 1312; po ních Johanníti i v Uhorsku zbavení majetkov r. 1537, teda pred 362 rokmi. Ak by vtedy hrad bol spustnul, tá omietka na kameňoch tej podzemnej stavby nebola by tak zachovalá. Pravdepodobne vtedy hrad ešte ani nestál. Tá omietka mohla by zodpovedať tým sto rokom, ako Jeronymitáni sú zrušení. A poneváč dajedni menujú hrad „Červeným hradom“, ktoré meno istotne nie je prázdne, bolo by hodno prijať to meno pre rozdiel medzi tými početnými pustými hradmi.

Pod najstrmšou stranou vrchu, na prekrásnom utešenom mieste, jedných 30 — 40 m nad hladinou potoka sklenoteplického je neveľký rybník. Pripojený obraz znázorňuje nám vrch tak, že ani z hora, ani z dola súvisiace vrchy nevidíme, aby jeho výška a štíhlosť tým lepšie do očí bila; — pod ním rybník v priemere asi 50 × 60 m. Možno na isto povedať, že nenie ľudskou rukou robený, ale od prírody, lebo ho obtáčajú briežky prirodzené; a jarok, ktorým odteká voda, vymlela si behom vekov sama; tento jarčok prihatať, a rybník je prinavrátený. Nakládok nevyžadovalo by to temer žiadon, a o jednu prekrásnu partiu pre hostí kúpeľných bolo by viac; a to tým bôž, že od rybníka je prekrásny pohľad jak hore na Sklené Teplice, tak dolu na fantastické bralá, takzvané „Škapné bralá“, ktoré ponad hradskú po pravej strane visia až po samý Podbrehylehotský mlyn, kde bralo je najkrajšie. V ních majú byť i diery a jaskyne. (J. Bielený.)

Z brál odvalí sa zavše kus a zkotúľa sa do nehlbokej dolinky. Keď som ako chlapec chodieval s rodičmi do Sklených Teplíc do kúpeľov, ukazoval môj tatík na jedon okrúhly balvan, velikosti poriadnej kopy sena, že keď hrmel dolu, práve šiel hradskou sedliak s vozom, dvoma pármi volov ťahaným. Zazrúc nebezpečenstvo, pošibal voly, tak že balvan rozdrúzgal mu iba voz.

Už mohli by sme sa rozžehnať so Sklenými Tepliciami, ale pobudnime ešte chvíľu tu. Keď Sklené Teplice, Teplá (voda), Belá (biela hlina z bieleho kameňa, Dillnitu),[86] Štiavnica (medokyš), Banky, Vyhne (Kde pred tým tiež stály vyhne, ale potom zanikly, ostalo meno honu „Vyhništia“; vo bzenickom chotáre.), D. a H. Hámre,[87] Žarnovica, Hliník,[88] majú názvy takrečeno geologicko-priemyseľné: tak Repište samotné tu v tomto kraji honosí sa menom roľnícko-hospodárskym. Repište znamená roľu alebo zem, kde pestovali repu, alebo kde dobre darila a rodila sa repa.

Repa predchádzala a zastupovala kedysi terajšie zemiaky,[89] prečo aj na mnohých miestach v Orave menujú ich repou. O rýdzom Slovákovi povieme, že „Slovák, ako repa!“ Repa bola kedysi takým výdatným a snáď neodbytným potravným článkom, ako teraz zemiaky, dokým ju tieto nevytisly; a tieto budú zas nezbytným potravným článkom (chlebom chudoby. — R. Zaymus.), kým sa lebo nevyžijú (ako aj započínajú), alebo kým ích zas niečo lepšieho nevytisne. Kde teda terajšia, od Sklených Teplíc trochu ľudnatejšia obec leží, tam lebo započali pestovať repu, alebo mal tam niekto kopanicu (roľu), na ktorej z roka na rok s prospechom pestoval repu, menujúc roľu repišťom; ale darila sa snáď v celom chotáre repa, dajúc meno obci. Mne prichodí prijateľnejším ten prvý náhľad o repišti, akožto o jednotlivej roli, pestovaniu repy rok po roku venovanej. Poťažne rolí, k pestovaniu iných rastlín venovaným, hovoríme síce radnej krumplovisko, kapustnisko, priesadnisko a nie krumplovište atď.; vzhľadom na repu však slovo repisko znamenalo by snáď veľkú repu, ako slová: chlapisko, žensko atď. — Pozdejšie začali sa tam osádzať a množiť obyvatelia, až povstala obec, podržiaca meno roli. Túto slovenskú obec našli už Sasíci, čo svedčí i názov „Windischleuten“, t. j. slovenská obec.

Ešte nadhodil som si tú otázku, či to bola taká repa, akú teraz známe, čo predchádzala zemiaky, alebo inakšia, alebo ktorý rodzaj jej? Slovo prepúšťam nášmu priateľovi chudoby a pestovateľovi „chleba chudoby“: „Čo sa naších predkov týče, len toľko viem, že pestovali pred zemiakmi iba kvaku (Brassica Napus rapifera, Brassica oleracea Napobrassica) a repu (Brassica Rapa sativa minima). Maďari nenazvali darmo kvaku „tót répa“; istotne od pradávna zastupovala ona nedostatok zemiakov; Turčanov tiež nie na darmo prezývajú „repkármi“; oni s úľubou pestovali tento drobný a chutný (po vysušení!) rodzaj.“

„Poliaci svoju ćwiklu isteže dávno pestujú; ích národný „barszcz“ je toho dôkladom, bo jedla tohto podstatou je cvikľa.“

U južných a západných národov Európy pestovanie kvaky, repy a burgundie, čiže Brassica oleracea ináč i Napobrassica, Brassica Rapa a Beta vulgaris s jej odrodami dávno sa prevádzalo. Už Columella II. 1022 udáva dve Brassica Napus a Rapa čo dobré krmivo pre statok; chváli obe, a rapu i čo pokrm ľudský. Vo stredoveku pestovaly sa všetky rodzaje ku výžive i ľudí i hoviad. Odkiaľ prišly, kde bola pôvodná vlasť týchto preužitočných rastlín, neznám.“ (Rom. Zaymus in litt.)

Stoj tu teda aspoň toľkoto o „Pustom hrade“ tepliansko-žakýlskom a o „Červenom hrade“ sklenoteplickom medzi dosť početnými zámkami a hradmi kraju nášho. Daktoré snáď novšie zpomedzi ních, ako Starý a Nový zámok v Štiavnici a zámok zvolenský, majú osobitný a veľký dejepis; iné, ako Revište a Šašov[90] na Pohroní, Čabradský zámok, Breznický hrad, Podzámčok v Neresnici a „Pustý hrad“ zvolenský a hrad na Sitne, menší dejepis; konečne Pustý hrad náš tepliansko-žakýlsky a sklenoteplický (ako i „Pustý hrad“ cerovský, Hrádky: na Gunde pod Ostrolúkou, na Prenčove, v Bátovcach, v Bohunicach, „Matčin zámok“ vo zvolenskom chotáre proti Buči atď.), snáď žiadon dejepis. Tieto poslednie budú najstaršie a vyjmúc základov, pôvodne boly stavané z dreva. Nám sú však i púhe domnienky a povesti o ních milšie nad slávny dejepis tamtých, poneváč tieto sú naše, výlučne naše. No so slávou tamtých musíme sa deliť s cudzincami, ktorí sú sebeckí a nespravodliví, nežičiac nám ničoho. Prelo nedajme sa vo všetkom predbehnúť a konajme samostatne. Ináč i Pustého hradu zvolenského aspoň počiatky, znalci, ktorí tam kopali a zkúmali, na základe nádob a črepov starožitných,[91] nič nedajúc na táraniny Anonymusa B. r. n. kladú do časov predhistorických (J. Tomka. Archaeologiai Értesitő 1891 str. 297.); snáď hneď za tými vekmi, v ktorých staval človek „sklené zámky“, a „spečené valy“. Ostatnie, čo málo o zvolenskom Pustom hrade dá sa vedeť, ponechávam tým, ktorí zovrubnejšie budú popisovať pamätnosti praveké Zvolenskej stolice, ako pekný počiatok urobený je už v zpomenutom dielci Bánikovom „Slob. a kr. mesto Zvolen“. Týmto pamätnosťam ušlo sa dosiaľ dosť málo pozornosti vôbec, zo slovenského stanoviska ale ešte menej. Ponechávam to tým bôž, poneváč tento hrad patrí do obvodu týchže pamätností zvolenských.

Naposledok snáď nezazlí mi p. sporiadateľ a vydavateľ tohoto krásneho sborníka,

keď si kúpim sánky, a zaletím, a zaletím až na Nové Zámky,[92]

totiž ďaleko ďaleko za hranicu obzoru nášho, až hen k Bánkesi v Nitrianskej stolici! Nezazlí mi, bo veď jemu ďakujem za obznámenie s popolniciami bánkesskými, a jemu ďakuje ích naše slovenské Museum. Bárs nepatrí to do obvodu naších bližších nálezísk, aspoň pre upozornenie tamejších pánov zkúmateľov na ne, a pre odchylnosť ich podoby od podoby popolníc zdejších, a — poneváč na porúdzi mám ích vyobrazenia, položím sem tento obraz.



[82] Vidz vyššie VI. Slavodol.

[83] Dopla a Doplice značí len toľko, že stará slovenčina užívala slovo toplý ako v daktorých krajoch dosiaľ hovoria.

[84] „Pustý hrad“ tepliansko-žakýlsky??

[85] Odkedy a ako zpomína sa v listinách Teplá, Sklené Teplice, Šašov, Revište (Brežnica, Hliník atď.), vidz „Slovenské miestne názvy“. P. Križko. Slov. Pohľady. 1892.

[86] Voľakedy to lepšie vedeli, keď meno prekladali na „Fejérbánya“, než teraz, pripisujúc jej založenie kráľovi Belovi!

[87] Názvy D. a H. Hámre nie sú ničím iným, než nemeckým prekladom slovenského názvu Vyhne. Ale či by tieto obce skutočne ďakovaly svoj vznik len priemyslu železnému, ktorý tam už, pravda, dávno zaniknul, tak že mimo mena obci ledva inej pamiatky po ňom jesto? Obce čistoslovenské musely mať pôvodne iné mená, a síce slovenské, a tie neudržaly sa.

[88] Žarnovica a Hliník zamenily si pôvodné svoje zamestnanie. Žarnovica (len iná podoba Žarnoseku krnišovského) počala dorábat žarnovy, Hliník spracúval hlinu na hrnce, prečo až dosiaľ trvajú tam priezvyská Hrnčiar a Figuli; dnes ale dorába Žarnovica hrnce, Hliník žarnovy.

Ani mak neodporoval by som odvodzovaniu mena Žarnovice „od potoka, na ktorom stál žarnov = mlyn“ (F. Šujanský in litt. — V tom páde znamenalo by slovo Žarnovica toľko, ako Mlynica, potok vyiekajúci zpod Krivánskeho Zeleného plesa Sl. Pohľ. IV. str. 258.), ako ku pr. i B. Bystrica má meno od potoka: keby mestečko Žarnovica neležalo bezprostredne medzi Hliníkom a Novou Baňou, na ktorých obidvoch miestach do dnes vyrábajú žarnovy; a tá istá žila kameňa tiahla sa pôvodne od Hliníka po N. Baňu bez pretrhnutia, kým neprerezal ju Hron. A môjmu výkladu zdá sa nasvedčovať i ten druhý výklad, lebo snáď preto tak zavčasu povstal na tom potoku žarnov = mlyn, poneváč kameň kresali na mieste.

Chýr žarnovického chleba mohol síce povstať aj odtiaľ, že Žarnovica mala žarnov na potoku o veľa driev, než inde. Poneváč ale chýr chleba žarnovického udržal sa aj potom, keď už všade bolo plno takých mlynov, ku pr. aj okolo Štiavnice: a v Štiavnici predsa nebolo nad pecne žarnovické! Musí teda čiastka zásluhy padať i na pole žarnovické, ako sa povšechne myslí, že na ňom rodí sa výborné žito.

Ako vec, snáď menej známu, tiež pripomínam, že pri vsádzaní pecňov braly sa preč česluste na peci, a lopata bola na kolieskach!

[89] Zemiaky na Slovensku známe sú pod menami švábskymi: krumple, erdeple, brambory, bandurky, švábka, len nie pod menom slovenským. Dostali sme ích totiž cez Nemecko. — Repa, latinsky rapa, nemecky Rübe, všade to isté slovo; je ona snáď indoevropská?!

[90] Susol. Slov. Pohľady. 1900 str. 21.

[91] Niekoľko kusov nachodí sa i v našom Museume a i tieto prislúchajú k typu lužicko-sliezskemu, ako všetky v okolí Sitna nalezené.

[92] Veď i Nové Zámky videť so Sitna alebo aspoň Sitno, spolu s Ptáčnikom, zjaví sa od Nových Zámkov ako biskupská tiara.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.