ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druh môj zlatý!

Dobre, že som s listom počkal. Správa, ktorú Ti teraz musím oznámiť, Ťa bude iste zaujímať, bolo by mi ťažko s ňou počkať. Aurel, ja som ju konečne videl! Videl som Vieročku! Ale jako opísať to zvláštne stretnutie? Vracajúc sa z kapituly, išiel som okolo kostola sv. Anny. Myseľ plná plánov a nie príliš veselých myšlienok, lebo som stretol niekoľko O-ských ľudí, chladných ako žula, neschopných vyššieho vzletu, materialistov až ošklivo! Silne rozladený obzeral som sa, kade by viedla najkrajšia cesta k zámku, môj pohľad padol ku kostolu a mimovoľne som sa zastavil. Pred vchodom prevádzal koňa vystrojený kozák majora Kantuzova. Čo tu asi robí? Oslovil som ho. Usmial sa. Zrejme na mňa nezabudol zo Stránova, kde som s ním dlhší čas besedoval.

„S kým si prišiel, bratku, a koho čakáš?“

„Vieročku Sergiejevnu, je tu v kostole,“ povedal na moje prekvapenie.

„A čo tam robí? Však je to katolícky kostol?“ pýtal som sa dosť nejapne.

Rus pozrel na mňa pokojne. „Všade je možno modliť sa Bohu.“

„To áno,“ prisvedčil som. „Ona sa tam tedy išla modliť, ale čo robila v P?“

„Kupovala, potom si chcela pozrieť kostoly, a tak sme prišli až sem.“

„A odtiaľto pôjdete domov?“

„Myslím, že áno. Vieročka Sergievna chcela vidieť ešte i tamtú zahradu,“ ukázal k neďalekému Čarnovu,„ale nejaká žena povedala, že sa ta nesmie ísť.“

Rus pohrdlive ohrnul rtami.

„Ó, prečo by sa nesmelo, vravím rýchle.“ Ak dovolí slečna, ja ju ta zavediem.

„Zavedieš?“ potešil sa nemálo. „Urobíš dobrý skutok, pane, lebo škoda jej byť smutnou. Keď sa neusmieva, jako čo by ani slnce nesvietilo.“

Už som sa chcel usmiať kozákovej horlivosti, ale úsmev mi zomrel na rtoch. V temnom vchode nad schodami stála ona. Aurel! Ako Ti ju vylíčiť! Básnik neospieva krajšej, maliar nevymaľuje. Ach, bola pekná svojou mladosťou, svojou nehou i krásou. Jako by Ťa ovanula vôňa konvalinky. Tá ľahkosť štíhlej postavy, tá ušľachtilosť, k tomu blesk žiarivých očí, ten snivý úsmev kol svojvoľných rtíkov, už som sa kozákovi nedivil, že nechcel na tejto tvári vidieť nič než šťastie splnených túžob. Vo všednosti nášho života mi pripadala táto deva jako vidina z lepších, čistejších svetov. Uvidela nás, a prv než som uspel pokloniť sa, vyriaďoval kozák, čo som sľúbil. Poponáhľal som sa uvidiac mráčik na jasnom čielku, predstaviť sa a vysvetliť, že nieto prekážky vojsť do parku.

„Ach, vy ste Lakrinský? Papa o vás hovoril,“ prisvedčila milo na moju nemalú radosť. „Pravda, rada by som videla tú záhradu, lež keď ta nesmie vojsť niktorá žena, tak nevojdem ani ja.“

Vysvetlil som jej, že park nie je vždy zavretý a teraz, keď Jeho Jasnosť odcestoval do L., že by sa tam mohol hocikto prechádzať. A tak sa mi podarilo prehovoriť ju, a išli sme. Kozák viedol koňa v primeranej vzdialenosti za nami. „Aj vy hovoríte rusky,“ spozorovala zrazu. „Kde ste sa tak pekne naučili?“

„Na Kryme, milostivá slečna.“

„Na Kryme, tam sme aj my boli po dva roky. Tam je krásne. Však i tu je pekne, veľmi pekne!“ dodala opravdive.

„Páči sa vám v Poľsku, slečna?“

„Neviem ako je to ďalej, ale tu sa mi páči a vám tiež, pravda?“

Prisvedčil som ochotne.

„Tu je lepšie než v Petrovhrade. Tam u nás je len zima pekná.“

„V zime je krásne aj v tejto doline.“

„Myslíte,“ rozhliadla sa. „Ó, áno, ešte som nepomyslela na to, keď je všetko biele a plné diamantov. Milujem zimu, sánkovanie a bruslenie.“

Ty miluješ všetko, a všetko miluje teba, pomyslel som si. Rozprával som jej o sánkovaní a bruslení v P. O chvíľku sme došli k otvorenej bráne parku. Prešli sme krížom-krážom, obišli Čarnovo. Snažil som sa ju upútať, aby len dlhšie ostala. Počúvala pozorne upierajúc žiarivé oči do mojej tvári, keď som jej líčil život, akí tu žili predošlí obyvatelia zámku, plný čara a krásy…

„A teraz tu býva biskup sám?“ spýtala sa konečne.

„Okrem úradníctva sám.“

„Chudák, musí mu byť smutno,“ poľutovala ho úprimne. „To sa iste mnoho modlí!“

Že by som ho bol niekedy našiel pri modlitbe, netvrdím, ale ponáhľal som jej povedať, že každý deň slúži omšu v hradnej kapli. Chvíľu kráčala ticho, potom sa rozložil náhly stesk po jasnej tvári.

„Chceli by ste tak žiť ako Jeho Jasnosť?“ pozrela na mňa.

„Nie, slečna, to by som nemohol.“

„Vidíte, ani ja, hoci sa to snáď ľúbi Bohu. Lubošínsky biskup iste žije svätý život, len pre Neho, ale Kristus nežil sám. On bol stále medzi ľuďmi robiac dobre a svietil všetkým.“

Hľadel som na ňu s úžasom. Ešte nikdy nezavznely ku mne podobné slová. Priznávam sa, v tej chvíli som zatúžil mať niečo tej známosti akú mal môj nebohý Emanuel.

„Pozrite, povedala deva, vyjmúc malu knižočku z kapsičky, pripjatej pri boku,“ tam v kostole som si čítala práve túto kapitolu z evanjelia. „Prečítam vám ju, chcete?“

„Ó, prosím!“ Sadla na prvú lavičku a čítala striebrojasným hlasom a s rastúcim nadšením, ako Kristus učil zástupy a liečil, ako chodili za ním, takže nemal kedy ísť spať, ako na Neho až padali.

Bolo to skutočne niečo ideálne úchvatného, tá láska, to sebaobetovanie veľkého muža a nebeského učiteľa. Prial som si ešte ďalej ju počúvať.

„Vidíte, to robil Kristus, a chce, aby sme i my nežili iba sebe, ale aj druhým. On nechce, aby sme sa zavreli do samoty, preto i mne je tu úzko, pôjdeme radšej domov. A toto evanjelium vám dám, Chcete?“

„Že mi ho dáte, slečna?“ potešil som sa nemálo, „dar z vašej ruky mi bude veľmi vzácny.“

„Ale budete ho aj čítať? Vy ste katolík, a niktorý kňaz vám nedá svätého Písma, nedozviete sa všetkého o Kristu, ó, mne je vás katolíkov ľúto.“

Aurel, kto by to bol povedal, že ju nielen uvidím, ale že bude ku mne hovoriť také mierne, dobré slová, ba že ma obdaruje takým vzácnym darom! Potom sme išli spolu už len niekoľko krokov; brána parku bola pred nami. Kozák priviedol koňa. Utešená jazdkyňa sa ľahúčko vyšvihla do sedla. Ešte mi podala ruku. Papa povedal, že vás vzal k nám, tak len prijdite, budem sa tešiť, keď budem môcť s vami hovoriť rusky. Pokývla hlavičkou, a než som sa nazdal, zmizla. Dlho som sa díval za ňou rozmýšľajúc: bol to len sen? Ale zanechaný darček svedčil: Nebol. Potom som si sadnul na lavičku, kde ona pred tým sedela, a začal som čítať evanjelium svätého Marka od začiatku. Divné, musím priznať že ma nikdy nič tak hlboko nedojalo jako ono v ten deň. Aurel, doporučujem Ti tú knihu. Na zadnej strane som našiel adresu kníhkupectva, prikladám Ti ju. Tam sú ideály, povedal by som, neuskutočniteľné, ale keby ľudstvo žilo podľa nich, aký by bol ten svet! Som ním tak zaujatý, že ešte dnes si napíšem do Viedne po celý Nový Zákon. Čo povieš na to všetko, druh môj? Maj sa dobre a píš skoro svojmu šťastnému

Jaroslavovi.