ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba, kto by bol povedal, že neuplynú ani tri týždne, a oči všetkých budú obrátené s nemalým záujmom k nepatrnej fare v Dobrudži. Kto by bol len z ďaleka tušil, aký to na verejnosť vystúpi činiteľ v nedeľu dňa 17. mája, aký mocný nadaný agitátor, schopný dnes-zajtra postaviť sa na čelo ľudu i robotníctva. Dňa 24. mája bol kostolík v Dobrudži natlačený zvedavým zástupom, ktorý prišiel počuť prvú kázeň mladého kňaza. Bolo tu vidieť nie len Dobrudžanov, ale i P.-ských Stránovských, ba i Podskalských. Mnohí poslucháči museli zostať na cintoríne okolo kostola, lebo vnútri nebolo miesta. Nuž čo on tomu ľudu povie?

„Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko.“ Zahrmelo mocne z kazateľnice, že to otriaslo nie len stenami, ale i srdcami ľudu, zotročeného opilstvom. „Bôh je blízky každému človekovi. Bôh, večný sudca, On vidí teba, hriešna matka, jako zapredávaš vlastné deti! On vidí teba, mládenče, jako ničíš svoju mladosť! A kam ťa to dovedie?“

Líčil tragicky osudy opilcov, ich rodín, rozprával zo života, dokladal príbehmi. „Odplata za hriech je smrť,“ vanulo celým jeho kázaním. Poslucháči ani nedýchali. Mnohým bolo siahnuté priamo na srdce, a keď na koniec vyzval mužov, zvlášte mládencov, aby odrieknuc sa pitia utvorili s ním „Tovarišstvo striedmosti“, mnohé oko zažiarilo, mnohá ženská ruka sa zdvihla žehnajúc mladému kňazovi. „Odpoludnia budeme pokračovať v tomto predmete.“ Tým ukončil kázeň. A odpoludnia sa kázeň konala pre nedostatok miesta v kostole vonku na cintoríne, na čo potom boly konané litánie a modlitby za nové „Tovarišstvo striedmosti.“

Zvesť o práci Hričovského sa rozniesla, jako iskra po okolí; v prebošstve ju prijali všelijako; ale keď Jeho Jasnosť prejavila pred všetkými súhlas a oznámila, že Tovarišstvu získa na nadriadenom mieste potvrdenie, a keď Konrád Hričovský navštívil v utorok niektorých mladých kaplánov a mníchov a vyzval ich, aby mu pomáhali, nenapadlo nikomu odporovať. Áno, redaktor „Katolíckeho hlasu“, Vavro G. ponúkal stĺpce svojho časopisu službám „Tovaryšstva“.

Až do štvrtku sa pracovalo na stanovách, ktoré sa maly predložiť biskupovi na schválenie. Členovia Tovaryšstva budú rozdelení na tri skupiny: na prostých členov, činných členov a na dozorný výbor. Prostým členom môže byť každý, kto sa zriekol pitia, činným členom ten, kto sa snaží všemožne získať nových členov a prostriedky k opatreniu rodín, zbiedených opilstvom, potom sa z členov spolu utvoria malé krúžky. Dozorný výbor bude mať dohľad nad tými krúžkami a pri tom má povinnosť starať sa o dobré čítanie pre ľud a hájiť záujmy Tovaryšstva „hore“ slovom i perom.

Na Vstúpenie kázal Konrád v kostole sv. Anny v P. odpoludnia na cintoríne. Večer bolo prvé prijímanie členov, a tí požehnaní biskupom v dobrudžskom kostole. S Konrádom Hričovským tu skladali sľub striedmosti traja budúci kňazi, štyria mnísi, dvaja statkári, traja novinári, medzi ktorými prvý Jaroslav Lakrinský, asi desať mešťanov, pätnásť roľníkov a dvadsať robotníkov. Skvelý výsledok nad všetko očakávanie! V pondelok sa konala na fare porada, na ktorej bolo usnesené úsilne pracovať v týždni medzi ľudom. Všetci kňazskí členovia sľúbili na sviatky kázať o tomto predmete, po čom nastane už pravideľná práca Tovaryšstva, nakoľko medzi tým budú schválené i stanovy.

Na 29. pripadnul v P. jarmok. Červenými plagátmi bolo oznamované, že u „Benediktínov“ bude kázať Konrád Hričovský pre ľud. Chrám sa naplnil. Ľud sa vracal z jarmoku s divnými zvesťami. Temer každý niesol do svojej dediny balíček čítania o tom, akou hroznou zkazou je opilstvo. V tých spisoch boly obrázky pekla až hrôza.

Jarmok v P. veľmi pomohol Tovaryšstvu. Ľudu sa povedalo, že sám biskup dáva požehnanie každému, kto vstúpi do neho a že bude za nich každý rok slúžiť štyri omše, aby ich diabol nezviedol k vierolomnosti. A niet divu, že 31. priputovalo mnoho prespolného ľudu do P… Tovaryšstvu boly prenechané všetky kostoly, ale najviac ľudu sa hrnulo do Dobrudže, hoci chvíľami i pršalo. Po kázni bolo ohlásené, že na Svätodušný pondelok bude znovu prijímanie členov.

Prišiel siedmy jún, veľký svätodušný sviatok. Po kostoloch ozdobených lipovím, sa konaly slávnostné omše. Hudba hrala, speváci spievali ako inokedy, ale podivné, dnes každý čakal viac na odpoludnie. V P. bolo oznámené, že Konrád Hričovský bude mať odpoludnia kázeň najprv pre nižšie, potom pre vyššie gymnázium. Benediktínsky chrám bol ako nabitý. Profesori, učitelia privádzali žiactvo, mnohí zrejme s nechuťou. Iní nedočkave pozerali na kazateľnicu. A zase všetkých ovladala temer jedna myšlienka: Takto kázať mládeži sa ešte nepočulo. Tak presvedčiť i rozhoniť, tak upútať i zastrašiť, ako vedel Konrád Hričovský, ukázať tak otvorene hriech a povedať všetkým, že sa vrhajú do neho, k tomu bolo treba viac než smelosti. Ký div, že prišiel, prehovoril a zvíťazil. Ký div, že sa gymnazisti s nadšením hrnuli do Tovaryšstva? V pondelok bolo utvorené študentské Tovaryšstvo, a jeho hlavou s úlohou tajomníka sa stal Jaroslav Lakrinský.

Verejnosť rôzne posudzovala mladého kňaza. Jedni ho nazývali dobrodincom ľudu, druhí prepjatcom, fanatikom, iní ctižiadostivým chránencom rodu Lubošínskych, hľadajúcim v neobyčajnej práci možnosť skvelého postupu v hodnosti, ale nikomu nebol ľahostajným. Ostatne tu boli i ľudia, v ktorých vznikla túžba zodvihnúť závoj minulosti jeho rodičov a nájsť kľúč k ústupčivosti biskupa Lubošínskeho voči nemu. Ba na čo by im asi bol?