ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom čase verejného ruchu tichúčko, katolíckym svetom temer nepozorovaný, stal sa Lubošín strediskom rozptýleného evanjelictva. V P.skom denníku bol uverejnený oznam, v ktorom Johanka Hričovská pozývala všetky evanjelické služobné a vôbec evanjeličky k sebe na Lubošín. Povšimly si toho tie, ktorým to pozvanie patrilo. 24. mája sa na zámok dostanovilo asi desať dievčat. Na Vstúpenie tu už boly tri Angličanky, vychovávateľky, dve modistky a štyri dievčatá zo závodov. Najprv sa zúčastnili domácich služieb Božích, pri čom mladá pani čítala Božie Slovo služobníctvu a robotníkom zo Stránova. Potom im poskytla možnosť nenútene sa pobaviť. Jedny si prezeraly zámok, druhé behaly po parku, tretie vďačne siahly po knihách, a všetky sa ochotne učily krásnym, do teraz neslýchaným piesňam. Nežná dobrotivosť veliteľky, svieža ochota jej pomáhajúcej Vieročky Kantuzovej očarily srdcia všetkých. Nemálo sa tešily už na budúcu nedeľu sľubujúc priviesť so sebou družky, ktoré nemohly alebo nechcely prijsť nemôžuc uveriť tomu, že by sa taká bohatá pani naozaj chcela starať o cudzie služobníctvo. Na Vstúpenie otvorila mladá pani nedeľnú školu pre deti Záboria, továrni Dobrudže i Stránova. Vyučovanie sa konalo ráno medzi ôsmou a deviatou hodinou. Niektoré matky priviedly so sebou deti a sľúbily v nedeľu prijsť zase. Starý učiteľ zo Záboria sa veľmi podivil, keď 25. mája ráno ho prišla navštíviť veliteľka Lubošína. Pri prvej návšteve si jej sťažoval, že by veľmi potreboval ísť do kúpeľov, a že by i mohol, lebo už bolo po zkúške, ale na jednej strane nemal dosť prostriedkov, a na druhej strane bola povinnosť, lebo každú nedeľu sa musel s ľuďmi pomodliť v škole a prečítať im kázeň z postilly. Lež nepodivil sa tak návšteve ako zprávam, ktoré mu doniesla. Chcela za neho prevziať výlohy v kúpeľoch, aby sa ta zajtra vydal, a že jeho povinnosť zatiaľ prevezme pán doktor Reinhard, tiež evanjelik, ktorý si na to vyžiadal povolenie od pána farára Z.ského. Starec s radosťou prijal neočakávanú skvelú ponuku.

Na Vstúpenie sa školská budova neobyčajne naplnila. Všetci Záborskí chceli počuť, ako to pán doktor odbaví, a tým viac, keď sa dozvedeli, že pani zo zámku má hrať na malé organky, ktoré ta doniesli z Lubošína. Hneď pred deviatou prišiel pán doktor a prívetive pozdravil shromaždených.

Hovoril im, aký je to dnes významný deň pre ľudstvo. Počúvali bez dychu, ale na zvonici začali zvoniť, dvere sa otvorily a vedúc svoju nedeľnú školu prichádzala pani. Po jej boku bieličká, pekná jako ten kvet konvalinky slečinka zo zámku. Takých služieb Božích tu ešte nikto nepamätal. Predo všetkým tá krásna hudba, pri ktorej možno tak dobre spievať; potom sa pomodlil pán doktor, ach, ako čo by sa rozprával s Bohom. Nečítal z postily, ale kázal a jako kázal! Mnohí plakali, a hlboko dojatí ďakujúc za službu, prosili, aby sa i odpoludnia smeli sísť do školy. Pán doktor robil viac než sľúbil pánu učiteľovi; konal služby Božie každý večer, a hoci mali ľudia mnoho práce na poli, škola bola napriek tomu vždy plná. V nedeľu po Vstúpení bola už miestnosť malá, keď s paňou zo zámku prišiel celý rad mestsky oblečených dievčat. Ako to bude na sviatky, starali sa ľudia, až nám prijdú rodiny z L. jako sľúbili. Však tam máme kostol, hnevali sa druhí. Naši predkovia ho svätili, a teraz v ňom slúžia Bohu pavúci a myši. Radšej to nechajú spadnúť, než by nám ho popustili. Ej, oni by nám ho teraz radi predali, ale ho nemáme za čo kúpiť. Ale jako sa umiestime?

Medzi tým v pondelok navštívil Bohuš Hričovský biskupa, ktorému patril teraz kostol v Záborí a nevrátil sa skôr dokiaľ nedoniesol kúpnu listinu, podľa ktorej od dneska bola majiteľkou kostolíka pani Johanka. „Čo Bohuš začne to aj prevedie,“ hovorievali priatelia o mladom inšpektorovi vo školách; nuž i dnes sa to dokázalo. Presvedčil svoju manželku, že sa môže spoľahnúť na jeho pomoc. Ale ako donútil biskupa ku predaju, nikomu nepovedal. V tých dňoch, plných rozruchu, vyvolaných Tovaryšstvom, si nikto nevšimnul toho biskupovho kroku. Tak sa obyvatelia Lubošína vybrali za krásneho odpoludnia prehliadnuť majetok Johanky. Najveselšia zo všetkých bola predsa len Vieročka.

Kľúč, otočený v zámku, ostro zaškrípal; staväním to zavznelo jako závzdych. Bohuš odomkol, major otvoril, a Johanka prvá prekročila prah domu, v ktorom, keď smelá ruka Božieho posla postavila svetlo na svietnik, radšej ju sputnali a dom radšej oddali záhube, než by mal slúžiť Kristu. Vyzeralo to tam strašne. Maľované steny obité, zvlášte tam, kde kedysi stál oltár a kazateľnica. Lavice prevrtané červotočom, pohádzané jedna na druhú; klenba všade opadaná, obloky až na štyri s maľovanými sklami v presbyteriu vybité, zastrené závojom pavučín, ach spúšť. Bol to obraz srdca, určeného pôvodne za chrám Svätého Ducha, potom zničeného hriechom a vášňami! Len steny, dvere a rámy v oblokoch ako čo by chcely veky pretrvať.

„Ach, ako je tu smutno,“ vzdýchla Vieročka, tisnúc bojazlivo otcovu ruku. „Smutno, dieťa. Skoro by som povedal, Johanka, načo vám bude tá hromada kamenia? Veď oprava vás bude viacej stáť ako samá budova.“

„Milý ujče,“ usmiala sa veselo mladá pani, a oči jej medzi slzami zažiarily, „keď sa Izrael vracal z Babylona, našiel strašnejšie zrúcaniny, ako sú tieto; a spojenými silami povstal na nich zase krásny chrám, i tu povstane Boží dom. Bohuš sľúbil, že dá opraviť strechu, pravda?“

„Áno Johanka.“

„My, Vieročka, dáme obloky jako obeť Bohu.“

„Vďaka, ujče.“

Bohuš náružive objal majora. Johanka pocelovala natešenú Vieročku.

„A čo hodláte najprv?“ spýtal sa major. „Do sviatkov je málo času; nedá sa už nič vykonať.“

„Ó, ak mi otec prepustí svojich ľudí, a Bohuš obstará ešte niektorých, priberieme k tomu našich z Lubošína a zriadime modlitebňu.“

„Ale ako, Johanka?“

„Dobre, Bohuš; tieto lavice dáme von. Steny a chór sa omecú. Sklenári ešte zasklia obloky, a dievčatá ich umyjú. Budú Svätodušné sviatky, steny okrášlime lipovím, a nebude znať, že sú opadané. Lavice si požičiame zo školy a k tomu tie, ktoré som dala spraviť pre nedeľnú školu. Tam na tie háky zavesíme lustry z Lubošína. Do presbyteria sa postaví stolík a niekoľko stolíc tiež z Lubošína a harmonium. Nebude to pekné?“

„Ba, veru! Kto by bol na niečo podobného pomyslel?“ poklonil sa major s obdivom.

Tak bola vec ujednaná a zatiaľ čo v P., a v okolí pútala pozornosť katolíckeho sveta veľká vzrušujúca myšlienka, panovala v Zaborí radosť na neuverenie. Prípravy sa konaly ku sviatkom i dokonaly. Celá dedinka sa zúčastnila, ani pán Imrich nepotreboval prenechávať ľudí ani Bohuš shľadávať. On sám pracoval s mužmi a mládencami najprv pri snášaní oblokov, potom pri ozdobovaní, velel i budil nadšenie. Ba, čo žena spraví z muža, hovorili ľudia. Vlani, ba len pred pár týždňami sa na kostol ani neobzrel a teraz? Nuž, niet divu.“ Šuhaji postavili pred kostol máje až po samú faru.

Z obloka sa na nich díval pán Stanislav Hričovský, ktorý vraj už zajtra bude smieť von z domu. Pán doktor ho síce už tento týždeň vozieval do hôr, ale vždy len na hodinu a zase sa vrátil; teraz už iste pôjde domov. Veľmi bolo na ňom vidieť chorobu. Nebol ani tak prepadnutý ako smutný, ako čo by ho ani život netešil. „Ach,“ hovorily dievčatá zametajúc cestu, „však až sa soznámi s milostivou paňou a slečinkou, však on okreje.“ Ani nestačily dohovoriť, keď dole po terase letela šumná jazdkyňa a za ňou kozák, vedľa na koni koš. Zastavili sa pred kostolom. „Mládenci i vy dievčatá, nesieme vence; pribite jeden nad vchodom a druhý vnútri,“ velela prívetivo dievčina soskakujúc s koňa, ukázala, kde majú pribiť a vošla do vnútra. „Kto by povedal, že je to ten istý kostol? Ako je tu pekne. Krásne ste to spravili; pani bude mať radosť. Teraz ešte tento obrus prestreme na stôl, a sem prijde Sväté Písmo,“ hovorí živo. „Sem dva svietniky, aby sa večer mohlo zasvietiť a,“ myslí; „i Lubošínsky by tu mohol kázať. Ozaj či kázaval krajšie než pán doktor? Snáď nie, ale i to bolo dosť. Konrád káže mocnejšie, ale nie o Pánu Ježišovi. Nuž on bol katolík. Mne je katolíkov ľúto. Nemajú Božieho slova. No, on ho iste má, je kňaz. Ale Krista predsa len nekáže. Keby počul pána doktora, čo by asi povedal? Čo povie, až sa dozvie, kde sme na Ducha slúžili Kristu? Ale načo by to vedel? Ani nemá času prijsť k nám,“ zamračila čelo, „načo myslieť na neho, keď on nemyslí na nás? Ale keby sa postavil tam na cintoríne jako v nedeľu a kázal o Pánu Ježišovi, to by bolo krásne, to by som ho rada počúvala jako pána doktora, ba ešte radšej, lebo on tiež uchváti dušu. Ale takto je to všetko studené! Bôh, áno, Bôh, svätí, svätice, matka Božia, a Kristus nikdy, a my predsa potrebujeme Krista. I tým hriešnikom, ktorým káže, kto pomôže, keď nie Kristus?“

Čo vedela Záborská mládež, aké myšlienky tiahnu spanilou hlavičkou o stolec opretej devušky! Bola tak zamyslená, že ani nepočula hlasitého pozdravu. „Dobrý deň, milé dieťa! Konečne môžem splniť vašu žiadosť.“

Trhla sebou. „Pán doktor!“

„Môj milý pacient — slečna Vieročka.“

„To je Stanislav! Okamih úžasu, a už spočinula malá ruka v ruke mládenca. „Vitaj, Stanislav, vítaj konečne v živote,“ povedaly vrelo malinové rtíky.

„Ani vo snách mi nenapadlo, jaké milé prekvapenie ma tu čaká.“

Tvárou šuhaja preletelo niečo jako závisť blaha, ale ten hneď zhasnul. Pustil ruku devy, ktorá obrátiac sa k doktorovi s otázkou:

„Smieme už prijsť po Stanislava?“ toho nespozorovala.

„Áno, Vieročka,“ odpovedal miesto opýtaného Stanislav. „Pán doktor mi už dovolí ztráviť sviatky na Lubošíne a on ich tam ztrávi so mnou.“

„Pán doktor pôjde k nám? Ó, to je krásne!“ zatlieskala rukami.

„Teší vás to, milé dieťa?“

„Nemohol som neprijať láskavosti pani Hričovskej. Ale hľaďte, Stanislav, ako je to tu krásne usporiadané.“

„Však sa obdivujem.“

Doktor po chvíľke ustúpil stranou, prehovoril s mládežou. Vieročka zase radostne rozprávala Stanislavovi, jako sa tu pracovalo, jaké zásluhy má ešte Bohuš, a jako sa všetci tešia na zajtrajšie služby Božie. „Tu,“ povedala, „bude sedieť pán doktor, a my z Lubošína, tam v tom kresle, trebárs ty, Stanislav,“ vzhliadla k nemu.

„Ja?“

„Prečo by si neišiel? Či snáď pán doktor nedovolí?“

„Ó, áno, pojdem,“ povedal rýchle s úsmevom.

„I môj papa tu bude, a starého otca, dúfam, tiež sem dostať, a keby on neišiel, strýc Imrich iste prijde, i vo škole bol v nedeľu. Ale, Stanislav, tebe je tuším zima?“ zľakla sa devuška.

„Trochu. Ak dovolíš, pôjdeme radšej von, tam je teplejšie.“

„Áno, poďme.“

Vzala ho za horúčkovite rozpálenú ruku. Slnko strojace sa zapadnúť im milostive zasvietilo v ústrety. Po chvíľke octli sa v neďalekej farskej zahrádke na lavičke. Tam rozprávala Vieročka bratrancovi, ktorý jej pripadal akosi nemluvný, v túžbe po rozhovore, jako v týchto týždňoch spoločne s Johankou navštevovali rodiny v P. i v okolí, zvlášte v továrni v Dobrudži. Že videly mnoho biedy, ale že Johanka chodila jako Pán Ježiš dobre robiac. Keď ju pozorne počúval, chcela rozprávať aj o pani Oginskej a o ranných prechádzkach, ktoré s ňou koná Johanka, ale prišlo jej na um sdeliť mu niečo o Konrádovom „Tovaryšstve“. To bola dobrá myšlienka; hľa, ako oživol.

„Krásna, znamenitá snaha,“ povedal s náhlym vzplanutím očí. „I my sa musíme pridať.“

„Kto?“ vyzvedala živo.

„Náš hospodársky spolok. Každý z nás má mnoho ľudí pod sebou. Treba dať príklad.“

„Snáď sa niektorí už pridali, keď si bol nemocný.“

„Možno. Síce som dostal viacej listov, ale niktorý sa nezmieňuje o ňom. Iste čakajú na mňa. Však už pôjdem; mnoho som zameškal i povinností! Hľa, ako pokročilo všetko, pokročilo všetko v prírode, a ja som ztratil celý máj! Však ja to nahradím.“

„Chcel by si snáď už pracovať? To ti ešte nedovolíme. Venuj sa len spolku, to ťa oživí, a jestli môžeš, pomôž Konrádovi.“

„Áno, pomôžem.“ Vstal, jeho oči žiarily nadšením. „Čo je všetka naša práca proti takému zakročeniu? Tušil a vedel som, že má krásne myšlienky, ale že by nám bol v ňom daný taký mocný základný kameň, na ktorom by sme mohli staväť ochranné hradby proti ničiacim, zhubným živlom, som netušil.“ „Hľa, aký je on,“ pomyslela devuška. Už je nie taký málomluvný! Len čo sa soznámime, však ja ho rozhovorím.“

Ale jako keď na slnečnú cestu náhle padne tieň a zhasí svit slnca, tak náhle zhasnul žiar v očiach mladého muža. Tá nešťastná choroba, už mu tuším zase bolo zima a zle. Sadol si a podoprel hlavu do obidvoch rúk. V záhradke stíchlo. Prekvapená, zarmútená Vieročka si ešte nevedela rozmyslieť, ako prehovoriť s ním, keď sa znovu vzpriamil. Ale jaký bol bledý! „Odpusť Vieročka, moju nezdvorilosť,“ omlúval sa, „ale ja som ešte veľký slaboch.“

„Ach, nehovor to,“ zakrútila hlavou. „Ty nie si slaboch, ale si bol veľmi chorý.“

„Máš pravdu. Myslel som, že chorobu premôžem, ale ona premohla mňa.“

„Stanislav, povedz mi, jako ste sa sišli s pánom doktorom?“

Spravil jej po vôli a rozprával jej, čo všetko urobil doktor pre neho, a jakým mu je dlžníkom. Ona zase na odmenu rozprávala, jako prijala rodina zprávu o jeho onemocnení. Zamlčala, že starý otec nechcel dovoliť, aby išli, sdeľujúc, ako Konrád a ona chcela ísť za ním omlúvajúc sa neočakávaným príchodom Bohuša a Johanky. Rozprávala jako im bolo po týždne ťažko, mať ho tu na blízku a nesmieť za ním. Tešila sa, že ho aspoň otec navštívil. Jej slová, plné peknej rodinnej náklonnosti, vyvábily ruže na bledé líca, znovu vstal a stojac pred ňou povedal rozochveným hlasom: „Vynaložím všetko, aby som vám odplatil tú nezaslúženú starostlivosť a lásku. Prosím, nemajte mi za zlé tú samotu a to oddelenie, ktoré som si vyprosil od pána doktora; nemohlo ináče byť, ináče by som bol zomrel.“

Myslela, že mu rozumie. Slová i hlas, ktorým boly prenesené, ju zabolely. Na šťastie prišiel doktor a pretrhol ku koncu zvláštny rozhovor. Zároveň oznamoval, že práve prišiel kočiar z Lubošína. Ešte niekoľko okamihov, kone zadúpali a už unášaly Stanislava Hričovského domov, na túžbou utrápené srdce otca, do náručia milujúcej rodiny v ústrety novému životu. Prichádzal do nových, nebývalých okolností, len škoda, že neprichádzal už ten starý on, ach, škoda!

Kto vylíči pohľad, akým pozrely oči šuhaja na útulný, starý dom. Vieročka tiež nesnívala, že ona privedie Stanislava domov, a nielen jeho, ale i vzácneho hosťa, ktorému on i oni boli tak mnoho dlžni. Tam na terase prechádzal šuhaj z náručia do náručia. Otec, brat, ujec ho zasypali dôkazmi vrelej lásky; k nim sa pripojila i tetinka Žofia; prišla zase raz z Dobrudže, a konečne i Konrád, zavítavší na Lubošín jedine k vôli bratancovi a hneď zase ponáhľajúci domov, a keď všetci ďakovali pánu doktorovi, bolo devuške tých dojmov mnoho. Odbehla do svojej izbietky, kde padla na kolená a zaplakala od samej radosti, že Stanislav nezomrel, a že ho konečne majú. Teraz budú krásne sviatky!“

Medzi tým zavznelo na terase: „Dovoľte, aby som i ja privítal Stanislava.“

Rodina obklopujúca šuhaja spravila starcovi miesto. Jediný Konrád videl, aké nutné bolo objatie z oboch strán. Ale videl i niečo iné, náhle doktorovo ustúpenie, ten divný záhadný pohľad, premerávajúci tvár i postavu starca. Ba, jako by chcel doktor Reinhard ustúpiť, uniknúť pred príšernou vidinou, tak sa zavrely náhle jeho láskavé oči, zatiaľ čo ľalijová bledosť preletela pokojnou tvárou. Pokojnou? Nie, teraz nebola pokojná. Aká to ukrutná bolesť vôkol rtov, ktoré sa pohly jako v tichej modlitbe. Pravda, to všetko trvalo jako krátky pozdrav medzi vnukom a starým otcom. Major, stojaci vedľa doktora, práve sa obrátiac, aby ho predstavil, uvidel len mierny, tichý láskavý obličaj a nič viacej. Pán Juraj vyslovil svoje uznanie vnukovmu lekárovi niekoľkými srdečnými slovami a zároveň i potešenie, že bude cez sviatky hosťom jeho detí. Teraz konečne pristúpila Johanka, aby aj ona privítala švagra a svojho milého hosťa. Že jej bol milým, bolo vidieť z pohľadu, jakým pozerala na neho, a mladému kňazovi sa temer zdalo, ako čo by pod jeho dojmom pred tým ľahostajne odpovedajúci si bol oddýchnul. Ale čo pripomenul starý otec doktorovi? Jaká bolestná rozpomienka zachmúrila tvár muža tak láskavého srdca? Kto dá odpoveď?