ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový kľúč melodicky zaškrípal vo dveriach kostola v Záborí, keď ním otočil doktor Reinhard. Do vnútra pamätnej budovy padaly jasné papršleky slnka, dojímala vstupujúceho muža vo svojej zelenej okrase. Chvíľu stál na prahu. Dobrotivou tvárou mu preletel hlboký dojem, potom vyšiel na chór, pootváral obloky, vypúšťal dusný vzduch a vpúšťal svieži.

Pri poslednom obloku sa zastavil a hľadel na krásnu budovu na terase, odkiaľ zablúdily jeho oči vyššie k jasnému nebu. Sopial ruky na hrudi: „Ó, Hospodine,“ hovorily rty v hlbokom pohnutí, „Tvoje cesty sú predivné, ale vždy vedú k sláve. Ty vždy dokonáš za svojich služobníkov. Tvoje sľuby, dané aj Lubošínskemu, že ani jeho práca nebude daromná v Pánu, dlhé roky jako keby boly zabudnuté, a hľa, rozpomenul si sa, jeho prosby prišli na Tvoju pamäť. Povedal mi, že tu na tomto svätom mieste, Tebou posvätenom, Lubošínsky, prv než ho dali do kliatby, poslednú nedeľu verejnej pôsobnosti kľačal pred oltárom, prosil Ťa, že by nikdy viacej nezavznely na tomto mieste rímske bludy, a aby táto budova nebola srovnaná so zemou, dokiaľ by ešte raz nezavznelo v nej Tvoje slovo, hlásané v moci Ducha. Nuž, Pane, Ty si vyslyšal, a verím, že vyslyšíš, že dnes splníš Lubošínskemu jeho prosbu. Nástroj, ktorý si zvolil na to, je veľmi chatrný, a slabý, ale ten nástroj je Tvoj. Ty sám môžeš vykonať všetko, čo máš vo svojom láskyplnom srdci. Tu stojím, Pane, prázdny všetkého vlastného, jako Ty vieš, ó, Ty ma naplň! Bože, Svätý Duchu, ó, naplň moje srdce, aby z plnosti srdca hovorily ústa. Pane, však Ty požehnáš svoj ľud pokojom, lebo Ty znáš tu svoj ľud! Pravda, zablúdili, zmŕtveli potomci verných svedkov a Tvojich detí v Záborí, odpadli od Teba, hoci podržali vyznanie otcov, ale Ty sa chceš zmilovať, ó, chceš! Nie nadarmo si poslal sem svoje milé svetlé dieťa, do tejto tmy. Ďakujem Ti, Pane, že si ju aj mne poslal, že i mne tu umožňuješ pracovať v Tvojom kráľovstve. Menší som od všetkého milosrdenstva, ktoré činíš so mnou. Ale preto, že si mi učinil tak dobre, verím, že učiníš ešte viac. Ty mi dáš duše, za ktoré som Ťa prosil dnes v noci, dáš mi uzrieť prebudenie v Záborí.“

„Ameň“, zahučaly veľké benediktínske zvony v P. akosi slávnostne. Doktor trhnul sebou, oči zablúdily k zemi, preletely dolinou a utkvely na dobre odtiaľ viditeľnom kostolíku v Dobrudži. „Pane, i jeho tam požehnaj, ó, požehnaj, on Ti chce slúžiť, hoci Ťa nezná. Daj sa mu skoro poznať, dokiaľ je mladý. Urob si z neho druhého Jána Lubošínskeho. Dal si mu veľké dary. Doteraz si ho zachoval v čistote a nepoškvrneného od sveta, ó, tak mu vyjdi v ústrety a zastav ho a povolaj ho do svojej služby. Vytrhni ho zo služby Ríma a požehnaj v diele, ktoré má pred sebou. Požehnaj i tú mládež, ktorá ho bude počúvať. „Ameň“, dozváňaly zvony. Doktor zavrel oblok, zavrel i druhý a pomaly so zásvitom pocítenej prítomnosti Božej schádzal dolu po schodoch, ale na poslednom sa s úžasom zastavil.

O sklenné dvere opretá, neďaleko bývalej nádeže na svätú vodu, spiaté ruky na prsiach pritisnuté stála Stázička Oginská.

Bledú, krásnu ako čo by zduchovnelú tvár mladej židovky pokrýval nerozluštiteľný výraz. Široko otvorené oči hľadely záhadným pohľadom k svätyni, naplnenej slnečným jasom.

„Milé dieťa, kde sa tu tak za včasu beriete?“ prehovoril muž čo najláskavejšie, a predsa sa pani zľakla, vzhliadla pohľadom srnky, hotovej zachrániť sa útekom, ale neutiekla.

„Pán doktor!“ zvolala temer jasave. „Predsa ma srdce netiahlo nadarmo,“ prehovorila rýchle oddychujúc. „Rozum márne svedčil, že vás tu nenajdem, išla som, dvere boly otvorené, chcela som sa len pozrieť, veď už pôjdem, odpustite.“

„Ó, prečo by ste odchádzali odo dverí? Len sa pozrite na našu rýchle upravenú modlitebnu.“ Doktor, ako by nepozoroval tieň bolestných rozpakov na tvári mladej panej, vzal ju za ruku a viedol do vnútra. „Lež ešte ste mi nepovedali, kde sa tu tak zavčasu beriete? Vyšli ste si na prechádzku?“

Zakrútila hlavou. „Nevyšla, išla som do parku, a bolo mi tak smutno, v myšlienkach som zachádzala nižšie poľom a lúkami, a až sem. Kazimír nie je doma. Ešte v piatok večer išiel do R, a nevráti sa až v stredu, som sama s tým rozochvelým srdcom. Ach, mne je tak úzko!“ Sklesla na stoličku, ku ktorej ju bol priviedol, a skryla tvár v rukách. V chráme na okamih stíchlo.

„Čoho sa bojíte, milé dieťa? Koho?“

„Boha,“ zašopkala sotva počuteľne.

„On je taký svätý, ja som hriešna. On sa tak zmiloval nado mnou, že mi dal to najdrahšie, svojho Syna, a ja som Ho neprijala!“ Nepopísateľný stesk sa chvel hlasom hovoriacej. „Dnes v noci stálo všetko živo predo mnou: tá láska, jakou miloval Otec Syna a Syn Otca v nebesiach, tá láska, jakou obaja milovali svet, a hoci som videla, áno videla som zomierať Božieho Syna na Golgate a cítila som s Ním Jeho ukrutné bolesti, predsa sa mi nezdala ani obeť Pána Ježiša takou veľkou jako obeť Svätého Boha dobrého Otca. Ach, On ma tak miloval, že sa k vôli mne rozlúčil s tým najdrahším. Ó, ja viem, ako Mu bolo. A mne Ho daroval, a ja som ho neprijala, nemilovala, hoci ma ponúkal ústami Dávida: „Ľúbaj Syna, aby sa nerozhneval, a ja som tak neurobila.“

Sopiaté ruky klesly s tváre plnej úzkosti.

„Milé dieťa, to, čo vám prekážalo prijať Pána Ježiša, bola nevera pochádzajúca z neznámosti, tej dnes niet. Tedy prijmite Ho dnes, teraz.“

„Teraz?“ Pani sa vzchopila a stála chvíľku jako omráčená. Doktor siahnul po knihe, ležiacej na stole, a kostolíkom zavznelo mocným hlasom: „Ak niekto žízni, nech prijde ku mne a pije! A toho, kto prijde ku mne, nevyženiem von.“ „Milé dieťa, Hospodin dal celému svetu Pána Ježiša, dávno pred 1800 rokmi, vám ho podáva teraz, podával v noci. Kto otvoril vaše oči, aby ste nahliadli do Jeho srdca? Ešte nie je nič zameškané, nič ztratené! Pán Ježiš vás volá teraz, poďte k Nemu a prijmite Ho.“

Nad svetom svital veľký deň, svätodušný deň. Slávne a veľkolepé služby Božie, slávené po šírom svete kresťanstvom na Božiu poctu; ale sotva kde na svete potešilo ľudstvo svojho Boha viacej, ako to urobila duša v tomto nepatrnom, polorozborenom kostolíku, ktorá uverila nebeskému Otcovi, že ju nevýslovne miloval, prijmúc z Jeho ruky najskvostnejší dar, jediného Syna, zasnúbiac sa Mu v tom Synovi časne i večne. Áno, i nad jej srdcom zavznelo to nepochopiteľné, sladké i slávnostné: „Zasnúbim si ťa na večnosť, aby si poznala Pána.“ Na mieste, kde kedysi stával oltár, kľačala, objatá slnečnými papršlekami, dcéra Božieho ľudu starej smluvy. Jako kedysi Anna Elkánova, tak i ona nevydala hlasu, len rty sa jej pohybovali. Slzy, kanúce po lícach a zmenený výraz tváre svedčily, jaká svätá, veľká chvíľa zavítala do mladej duše. Neďaleko kľačiaci muž nebol Eli. Spočíval pri nohách Pána v pokornej prosbe i vďakyvzdania. Vzchopil sa, až keď bez slova klesla k zemi. Zodvihol ju a preniesol do kresla. Nebolo ju treba kriesiť z mdloby. Prebrala sa sama.

„Pán doktor!“

„Čo si prajete, milé dieťa?“

„Zostať tu na veky.“

„Ste šťastná?“ Oprel jej mladú hlavu o svoju hruď. Zavrela oči, on ju pohladil po čele i po vlasoch. „Ste šťastná, drahé dieťa?“

„Šťastná, to je málo povedané. V mojom srdci je nebe. Pán Ježiš je mojím. Nedá sa to vysvetliť a načo aj? Vy mi rozumiete. Pochybnosti, úzkosť, hrôza, všetko zmizlo. Viem už, že aj za mňa je ten veľkonočný Baránok obetovaný. Hospodin mi odpustil všetko, lebo som položila ruku na hlavu tej svätej obeti. On mi daroval Mesiáša.“

„Poďte, milé dieťa, zaspievajme na Pánovu česť Boží žalm, ako nás naučila Johanka Hričovská.“

Ach, nenazdali sa Záborskí, kto bude prvý spievať v ich ozdobenom kostolíku. Nevedeli, čo im vanulo v ústrety, keď sa po niekoľkých hodinách hrnuli do neho, že v posvätných stenách zostala zavrená pamiatka na hodinu, jakú ľudia len raz prežívajú.