ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zhasínajúce zore, ožiarované svitajúcim slnkom, sa podobaly svetlému náručiu, hotovému preniesť vzácneho miláčka. Nuž a či si devuška, ponáhľajúca ľahkým krokom do Panenského údolia nezaslúžila názov miláčik svetla? Celý pekný vzdor, krášliaci pred tým ľúbeznú tváričku, ustúpil tajomnému svitu. Začínal kol ružových ústočiek, v očiach mal hlboký zdroj a končil na belostnom čielku zahaľujúc celý zjav jarnej kvetinky v nebezpečné čaro pre pozorovateľa. Keby slniečko vedelo, jaké je krásne, blahodárne svojím svetlom, teplom a životadarnou mocou, zamilovalo by sa do seba, a keby devuška videla, jakým sa stáva jasným papršlekom, prežiarujúcim mraky, kamkoľvek padnul, otvorila by krásne oči v nemom úžase. Jej sa i teraz zdalo, keď o tom premýšľala, že zatiaľ čo všetci ostatní žijú na slávu Pána a pre blaho blížnych, ona jediná môže tak veľmi málo vykonať.

„Som ešte mladá, neumelá,“ vyhovárala sama seba, „až sa viacej zdokonalím, potom i ja budem lepšie kráčať v Kristových šľapajách.“

Slniečko sa usmievalo jej myšlienkam. Veď ju sprevádzalo na jej obchôdzkach, keď sa skôr milo popýtala na rodinné pomery, podelila deti cukríkami, ponúkala potom najvzácnejší dar. Tu i tam čítala pri lôžku nemocného celé odstavce z evanjelií veľkým i malým zvestujúc o láske dobrého Pastiera.

Svietilo slniečko jako svätožiara, keď sa usadila na záborských lúkach so svojou školou a čítavala deťom tie zabudnuté pravdy evanjelia.

A zase ju sprevádzalo do útulne pani Žofie i do nemocnice pani Stázičky. Vídalo ju hrať sa s deťmi a zase deliť kvety chorým a všade ju bolo počuť zvestovať smrť, vzkriesenie a blízky príchod Pánov.

Vieročka Kantuzova nevedela mnoho, nebola by sa mohla rozprávať s theologmi a nevercami a hádať sa s nimi, ale jedno vedela: že Bôh je láska, že z lásky daroval celému svetu Svojho Syna na vykúpenie, vedela, že Ježiš miluje ľudí, že ich prišiel spasiť a že tak ako odišiel, zase prijde. Vedela, že Bôh dal Svoje slovo nato, aby ho všetci ľudia dostali a mohli svoj život zariadiť podľa neho. Jej bolo ono sviecou nohám, svetlom chodníku. Bolo jej chlebom pre dušu, mannou pre srdce. Ona sa nepýtala, pokiaľ sahá zákon ľudskej slobody, kde sú hranice, ktoré nesmie prekročiť, znala len rozkaz Boží „všetkému stvoreniu“.

Sdieľala Johankinu vieru, že Božie slovo je moc, ktorá bezprostredne vykonáva to, na čo bolo poslané. Ona milovala Boha preto, že On miloval ju, milovala Ježiša pretože zomrel za ňu. Milovala ľudí, lebo On ich miloval. Verila, že všetci musia uveriť v Neho, ak majú byť šťastnými.

Ale teraz bolo vidieť, že ju niečo neobyčajne blaží. Jaká bola zamyslená! Až ohlas krokov ju primal, že zodvihla sklonenú hlavičku. Pekné ružičky jej sfarbily líčka. Chvíľku položila ruku na oči, aby lepšie videla. Pred ňou asi 5 krokov v rúchu katolíckeho kňaza kráčala mužská postava. Je to Konrád a či Voronič? Sohnul sa pre pohodený na zem kvet, tým trochu obrátil tvár, v tej chvíli pobehla už devuška a postavila sa vedľa osamelého chodca.

„Dobré ráno, Konrád.“

„Vieročka, ty si už hore? A tu?“ zvolal radostne, chmury starosti a zármutku zmizly jako pred svitom slniečka.

„Že ja som tu, to nie je nič divného, mám bližšie. Ale ty! Prečo ideš tak skoro?“ Vyzvedala napnute.

„Pán N. ma požiadal, aby som ho čo najskôr navštívil. Zákonček, ktorý si mu darovala, vykonal, na čo bol poslaný.“ A malá ruka devuškina bola vrele sovrená v rukách mladého kňaza.

„Veď Hospodin povedal: moje slovo sa nevráti prázdne,“ prisviedčala s jasnou dôverou, „ale,“ dodala smutne, „jako často ho musíme čítať než konečne pochopíme, čo od nás žiada. Keby si vedel, Konrád, aký boj som musela prebojovať, než som konečne poslúchala, čo Pán žiadal odo mňa.“

„A čo žiadal?“ Mladý kňaz hľadel napnute v ľúbeznú tváričku.

Pokročili v pred, neodpovedala.

„Vieš, čo som robila, než som si vyšla na prechádzku?“

„Neviem, ale rád by som to vedel.“

Zažiarila očami.

„Strhla som obraz svojej patronky aj ostatné modly a vyhodila som ich z rámu. Ale plakala som pri tom, tak mi bolo ťažko prestať veriť, že sa ony nepotrebujú primlúvať za mňa, že sa k nim nemusím, áno, nesmiem modliť. Bolo mi ťažko poslúchnuť Boha, ale Pán Ježiš mi pomohol, predsa som poslúchla a teraz som šťastná, ach, keby si vedel, aká šťastná! Zhasila som lampičku a nikdy ju nebudem rozsvecovať, reliquie zo svätej zeme som zavrela do kufra. Neviem, čo povie papa, až to uvidí, ale to viem, že s modlárstvom je koniec. „Ich oltáre rozboríte, ich modlárske stĺpy skrúšite, ich háje zosekáte a ich rytiny spálite ohňom.“

Oči mladého kňaza súc naplnené ohňom nadšenia vnorily sa v tie odhodlané zraky mladuškej kresťanky. Cítil, že ho predbiehala.

„Až sa vrátim domov,“ pokračovala snive, „vyhľadám v našej dedine ľudí, ktorých cirkev trestala, a ja som verila o nich, že sú kacíri, pretože nechceli mať ikonov a žili inakšie ako my. Už im rozumiem, sú to iste ovečky, ktoré Pán Ježiš našiel. Budem s nimi žiť i trpieť.“

„Ty už pomýšľaš na odchod?“ Zastavil sa zľaknutý.

Vzhliadla a stretla sa s prosebným pohľadom jeho očí, zakrútila hlavičkou.

„Raz ísť musíme, ale teraz ešte nepojdem,“ ubezpečovala vrele. „Prosila som papu, aby ma nechal pri Johanke, mám sa od nej ešte mnohému učiť, som taká slabá, neumelá a krome toho chcem byť blízko teba!“

„Mňa?“ Pritiahnul si jej ruku na srdce.

„Áno, teba,“ svedčila oddane, „aby si nebol sám, až sa pustíš do toho Joziášovského boja. Pomôcť ti síce nemôžem a modliť sa za teba by som aj tam mohla. Aj ty by si vedel, že tak robím, a Bôh by ma vyslyšal, ale myslím, že budeš musieť všeličo znášať tak ako Lubošínsky. Snáď by som ani nevydržala doma s vedomím, že ty strádaš, a ja ťa ani potešiť nemôžem.“

Sklonila hlavičku, slzy sa jej zaleskly v očiach.

Keby nestály na ceste, keby neležal pred nimi Johankin dvor, keby rúcho odriekania nekrylo hruď mladého kňaza, v ktorom bilo srdce, preplnené na puknutie blaženými dojmami, sovrel by v náruč ten utešený kvet. Počula by slová, jaké len šuhaj môže povedať milovanej devuške. Takto ustúpil od nej, oprel sa o strom a hlasom lámaným príliš mocnými dojmami povedal: „Nech ti Pán odplatí všetko dobré, čo si mi urobila i za blaho, ktoré vyvolávaš teraz v mojom srdci. Pokiaľ ma viaže prísaha, pokiaľ toto rúcho kryje moju hruď, nemôžem ti viacej povedať. Ale až pre Krista sa pustím do boja s modlami, tvoj príklad mi bude dodávať sily, vždy tak, ako mi jej dodal dnes… a tvoja láska. Ó, Vieročka, slnečný papršlek môjho srdca, nech ti Bôh odplatí!“ Násilne potlačil dojem, vzpriamil sa, potom sa uklonil, a devuška osamela. Nepýtala sa, prečo uniknul. Kroky i hlasy ju dosť skoro vyrušily zo zadumania. Celá spoločnosť z Panenského údolia jej vychádzala v ústrety a prijala ju do svojho stredu.