ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sladký hlas mladej panej, tak blahodarne pôsobiaci na chorého ešte viacej rozrýval panine rany. Plakala skoro nahlas.

„Kto to plače?“ Trhnul sebou zrazu v polosne mladý kňaz. „Moja matka plače, Johanka. Prečo plače?“

„Veď jej je ľúto, že si chorý, Konrád.“

„Len preto?“ Jakosi napnute pátravo hľadely jeho oči pred seba, naplnené horúčnatým leskom. „Preto?“ opakoval a zakrútil hlavu. „Ach, nie, už viem všetko, všetko!“

Náhle pokryla bledý obličaj mladého kňaza bolesť na naopísanie. Zavrel oči. „Nech neplače,“ povedal ticho, „veď sa s tým už nič nenapraví, a ja som im odpustil i jej i jemu, všetkým. Ó, Johanka, keby ste vedeli!“ Ztíchnul, mdloba, podobná driemote, ho obostierala.

Spytovne ako čo by si žiadaly vysvetlenie, prešly májové oči z cirkevného vládcu na doteraz kľačiacu pani.

„Áno,“ narovnal sa biskup zrazu, „vy musíte zvedieť všetko. Dovoľte, aby som sa vám obžaloval. Budete ma počúvať?“

Kývla prisvedčiac.

„Ale nie tu, zobudil by sa.“

Otvorila dvere do neosvetlenej pracovne a ukázala na blízku lenošku usadajúc do druhej. Závoje Hričovských začínaly padať, doteraz ju zabolel každý, cítila, že ani tento nepadne bez bolesti.

„Povedali ste mi raz,“ začal biskup temným, divným hlasom, „že nieto tieňa ani bolesti, ktoré by Ježiš neprežiaril svojím svetlom, neuľavil, nuž dokážem vám opak toho: ten šuhaj tam, vám všetkým tak drahý, je mojím synom, môže Ježiš prežiariť ten tieň?“

„Vaším synom?“ Nevinne s neporozumením vzhliadla v mužovu tvár, náhle až po vlasy pokrytú rumencom.

„Ó, jako znesie hriešnik pohľad Svätého Boha, keď nemôže vydržať ani pohľad nevinnosti?“

„Ale on je Hričovský, a vy pane ste…“

„A ja som biskup, chcete povedať. Však to je ten tieň, ktorý ani Ježiš nemôže prežiariť. On je syn nie Hričovského, ale môj. My sme oklamali Hričovského a priviedli sme ho do hrobu svojím hriechom, na mne spočíva najväčšia vina. Teraz sa Konrád o tom dozvedel pravdu. Juraj Hričovský splnil svoje hrozby a povedal mu všetko. Počuli ste, jako žalostne povedal: ,Už viem všetko!‘“

Johanka sa musela oprieť o operadlo kresla, biskupova zpráva celkom ohromila jej čistú dušu. Úbohý, úbohý Konrád! Ako muselo byť jemu!? Na chvíľu zakryly malé ruky bledý obličaj. Zdalo sa jej temer, že biskup má pravdu, taký tieň nemôže Ježiš prežiariť. Ale veď Konrád bol nevinný. Či on mohol za svoj pôvod? Ale oni? Úbohá nešťastná tetinka! Už bola rozlúštená všetka záhada jej bytosti. Hriech a bázeň pred vyzradením ju robily takou nešťastnou, znemožňovaly blahu a pokoju prístup do jej srdca, uzavretého mlčanlivosťou.

Jaroslav nazval biskupa nešťastným mužom, ó, jakú tým vyslovil pravdu! Mladá pani vzhliadla, zásvit tej Ježišovej lásky k hriešnikom vzplanul i v jej srdci voči týmto ľuďom, ktorých hriech tak zničil, že im na zemi nebolo pomoci, ba ani úľavy.

„Odpusťte,“ pokračoval biskup po malej pomlčke, že som sa odvážil vašu čistú dušu oboznámiť so svojím ohavným tieňom, ale pýtali by ste sa Žofie a to by jej pôsobilo muky, nuž ja som ju ich chcel ušetriť. Ó, prosím, vy ste pravá nasledovníčka Krista, neodvráťte sa od nej s opovrhnutím, ona tak veľmi potrebuje slovo potechy. Keď bude vedieť, že je jej porozumené, srdečnejšie prijme dobré slovo. Zľutujte sa nad ňou!“

„Áno, pane urobím všetko, aby som ju priviedla na Baránkovo srdce, ktorý sníma hriech sveta. On, jedine On, ju môže a chce potešiť. Ó, poďte i vy k Nemu. On prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. Prečo chcete zotrvať v tom bahne hriechu a v nešťastí, plynúcom z neho, keď On vás už našiel a vzťahuje po vás Svoje ruky a chce vás s radosťou vziať na svoje ramená?“

„Mňa? Ó, som príliš biedny!“

„Lotor na kríži bol tiež biedny, ale Ježiš hľadal a našiel to, čo bolo zahynulo. Či on nehovorí: Nože poďte a pravoťme sa: Keby boly vaše hriechy jako šarlát, budú biele jako sneh? Ó, Pane, môj drahý Spasiteľ sa musel dať pre vašu zradu zradiť, pre vašu vraždu zabiť a pre váš hriech ubičovať a potupiť, tak Mu na tom záležalo, aby ste mohli dosiahnuť odpustenie u Boha a vy ste ho do teraz neprijali, to získané, vydobyté odpustenie. Vy ste sa sami chceli očistiť, ale čím zbielite hriech? Ako ho odčiníte, ak neprijmete Ježišovho zadosťučinenia a Jeho milosti ponúkanej darmo?“

„Ach, keby som tomu mohol uveriť! Ak môžete, modlite sa za mňa, aby som mohol poznať a pochopiť tú pravdu.“

Konrád zakašlal, a tým bol rozhovor prerušený. Johanka ponáhľala k bratrancovi, práve teraz otvoril oči, blúdily vôkol a na koniec utkvely udivene na biskupovej tvári, ktorý tiež pristúpil k posteli.

„Vaša Jasnosť!“

„Prišiel som ťa navštíviť, Konrád,“ povedal lámaným hlasom a dodal ešte temnejšie: „Prišiel som ťa odprosiť, ak môžeš odpusť svojmu nešťastnému, hriešnemu otcovi!“

Zimničný záchvev preletel postavou mladého kňaza.

„Kde je moja matka?“ povedal vážne.

„Tu, môj synu.“ Pani sklonila bledú, uplakanú tvár k synovi. „Aj ja prosím, odpusť nám.“

„Odpustil som.“ Šuhajov hlas znel jasne ako zvuk zvonu. „Pán Ježiš pomohol zvíťaziť. Hľadajte pomoc u Neho. A jestli teraz zomrem, nemyslite, že je to vašou vinnou, nemoc prišla z prechladnutia. Ale ak mi ju dá Pán prežiť, nestarajte sa, jako budem ďalej žiť, moje srdce složilo nádej v Ňom, a bola mu daná pomoc. Teraz, prosím, kľaknite si, ja sa za vás pomodlím.“

Poslúchli.

Jasný, zvučný zo začiatku hlas mladého kňaza znel stále slabšie až i stíchnul v tichom šepote. Nemnohými slovami oddal Bohu svojich hriešnych rodičov, zvlášte matku. Keď sa naľakane sklonila k nemu s horkým plačom, ležal pred nimi studený, bledý, zmenený.

Kríza, ktorú očakával doktor, sa dostanovila. Na Johankinu žiadosť biskup opustil ložnicu a vošiel do hosťovskej izby, ktorú mladá pani otvorila.

Lekár bol privolaný. Za krátko sa zobudila celá rodina, a nastaly tie nezabudnuteľné hodiny úzkostného očakávania, krátené modlitbami, kedy minúty plynú pomaly jako roky.

Johanka chodila prostred rodiny všade potešujúc. Svit svetla jej darovaného, rozjasňoval mraky, padajúce nižšie a nižšie. Kúsok toho svetla zanechala vždy i v srdci muža, ktorý tie hodiny trávil v strašnej samote.

„Jaroslav!“ Zavolala asi o štvrtej ráno na chodbe, a zastavila ponáhľajúceho mládenca. „Kam idete?“

„Ó pani Johanka, ja sa už nemôžem dívať na Vieročkinu bolesť, sedí taká tichá. Ó, žiaľ mi rozrýva srdce.“

„Verím, milý brat, v mojom srdci zneje jeho hlboký ohlas. Napriek tomu vás musím o niečo poprosiť.“

„Urobím všetko, čo rozkážete.“

„Choďte do hosťovskej izby vedľa Konrádovej ložnice k Jeho Jasnosti biskupovi.“

„On je tu? Nemožno!“ Bledosť a rozčúlenie šuhaja povedaly mladej panej dosť.

„Nedivte sa,“ povedala milo, „srdce ho sem dohnalo. Už sme spolu hovorili. Sám tam byť nemôže a ani ja pri ňom, choďte aspoň vy k nemu.“

„Pani Johanka, veď vy neviete,“ zapletal sa šuhaj nechtiac.

„Viem, on mi teraz sám všetko povedal. Ale jeho žiaľ je veľký, sto ráz väčší než náš. Choďte, prosím, k nemu.“

A šuhaj išiel.

Asi o piatej hodine dorazil Bohuš, ktorému telegraficky oznámili bratrancovu chorobu. A preto, že lekár konštatoval zhoršenie choroby, tak Johanka siahla k jedinému možnému prostriedku, aby zjednala nešťastnému otcovi prístup k synovi, svolala celú rodinu do salónu a sdelila jej pravdu. Keby to bol povedal niekto druhý, boli by sa iste všetci s opovržením odvrátili od biskupa. Ale že ona prosila za neho tak dojemne, zo všetkých nich najčistejšia, pripomínajúc udalosť o hriešnici v jeruzalemskom chráme, tedy bol major prvý, ktorý vstal, zašiel k biskupovi a s niekoľkými slovami objasnenia uviedol ho k synovmu lôžku, ktoré už od rána neopustil.

Na Bohuša a Stanislava pôsobilo Johankino sdelenie strašne. Bohuš pocítil muky z vlastného hriechu, Stanislava ohromilo vedomie, že Konrád tak ako on ztratil všetko. „Ba,“ dumal, „on je o mnoho nešťastnejší než ja, ale“ myslel, „Pán Ježiš ho potešil a teraz ho vezme k sebe. Hoci srdce zaplakalo nad možnou ztratou, nežiadal mu ďalej ani minúty života v tomto údolí tieňov a boja.“

Vieročka opúšťala salón ako vo snách. Vo svojej izbe zastala pri obloku, a tu sa jej zmocnila nevýslovná túžba zaletieť i s Konrádom ďaleko, vysoko domov, k Pánu Ježišovi, kde už nebude hriechov ani strašných tajomstiev, kde by on viacej netrpel nevinne za hriechy rodičov. Keby jej teraz boli prišli povedať, že Konrád zomrel, nebola by uronila ani jednej slzy, lebo cítila: Ak pôjde on, pôjdem i ja, Pán Ježiš ma tu samú nenechá, a tam budeme večne spolu.

Rodina sa prestala modliť za zachránenie svojho drahého člena, lebo všetkým sa zdalo nemožným, aby žil ďalej v tomto údolí žiaľu. Ale Pán ešte potreboval svojho služobníka a chcel im dokázať, že On mu udelí silu k životu.