ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá naša zem vyzerá niekedy tak, ako čo by na nej stál ešte do teraz ten potopou zaplavený raj v Edene, ako čo by nad ňou ani nebolo zavznelo to strašné: Tŕnie a bodľač ti bude rodiť! Keď to milé slniečko tak vyjde ponad tmavé hory, poleje zlatistým závojom háje i lúky, hodí tieň do údolí, vyvábi vtáctvu radostný spev, potôčku bystrejší let a do ľudských sŕdc sosiela papršlek oživujúcej moci.

Taký raj tvoril dobrudžský park okolo besiedky, ktorá bola vyššie umiestnená a zarastená brečtanom, a v ktorej na dlhom odpočívadle sedela Stázička Oginská. Priesvitné ruky mala sopiaté na hrudi a hľadela ďaleko do utešeného sveta. Tieň smrti uletel z bledého čela, na priesvitné líca sa vracaly ľúbezné ružičky, známka to nového života. Kol mladej hlavičky vanula sladká, omamujúca vôňa stov a stov ruží, ktoré tu a tam po skupinách odrážajúc sa od šťavnatej zelene trávnikov a kapradín obklopovaly nejakú krásnu sochu, inde zase kol šumiacich vodometov v podobe oblúkov a vencov obkolesovaly besiedku. Dobre, že tu na Dobrudži začaly pozde kvitnúť, v P. už dávno odkvitly. I tieto by boly temer skôr opadaly, než na nich spočinuly tie oči, pre ktoré boly zasadené a pestované.

Mladá pani hľadela na ruže, a zase sledovala tichú prechádzku štyroch pánov a ešte tichšie plávanie bielostných labudí na blízkom malom rybníku. Jej zraky blúdily tmavými alejami i po rozkošných skupinách pestrého kvietia, hlásajúceho už zďaleka, že leto oblieka prírodu vo svoje tisíceré krásy, lebo prijde jeseň, čas hynutia, a zima, čas tuhého spánku.

Ale nie dlho hľadely krásne snivé zraky mladej Izraelitky len na rozkošnú zem, zablúdily vyššie a ešte vyššie, k tým modrým nebesiam, čistým bez obláčku, jako oko nevinného dieťaťa a tam sa aj zastavily. Ich teskný výraz sa zmenil v sladkú žiaru lásky a ožiaril celý krásny oduševnelý obličaj.

Týždne boly minuly od toho strašného času, v ktorom si Oginský zaumienil, že obklopí svoju ženu blahom, šťastím, krásou, vôbec všetkým, čo vynachadzavá láska a čo bohatstvo môže nahromadiť kol milovanej osoby, aby ju prikovala k zemi a k jej slastiam, áno, že sa i o to postará, aby k nej nemal prístup nijaký živel, rušiaci súlad ich sŕdc a teraz po týždňoch tento jediný žiarivý pohľad je dostatočným obrazom slov: „Lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.“

Oginský vzal svojej manželke Nový Zákon, odstránil i hebrejský Nový Zákon i knihu Žalmov, znemožnil Johanke Hričovskej prístup k priateľke, ktorá dva razy prišla nadarmo na Dobrudžu, urobil všetko, aby ani papršlek toho zdravého svetla nepreniknul k nej, a napriek tomu… Ó, keby ju bol počul, ako slastne šopkajú jej rty: „Ó, Pane Ježišu, môj drahý Pane, vďaka Ti, že ma neopúšťaš, že mi dávaš cítiť svoju svätú blízkosť. Ó, prijdi, naplň cele moje srdce, lebo je opustené, roztúžené. Chceli by ho odtrhnúť od Teba, od Teba! Ach, bez Ježiša niet blaha! Pane, zostaň so mnou, však Ty si môj, a ja som Tvoja, Pane! Ó, moja hviezda jasná a ranná, ľalija údolí, ó, ruža Sárona, ktorá vydávaš sladkú vôňu, kde najde moje srdce podobnú rozkoš tej, ktorá je na Tvojom srdci? Slasť Tvojej lásky všetko prežiari, prevýši.“

Mladá pani siahla na hruď, vyňala dielok evanjelia, posledný a jediný papršlek Božieho slova, pritisla naň svoje zbožné rty, prečítala oddiel a zase skryla poklad starostlive chránený. Začala dumať. Konečne bola sama. Smela zaletieť mysľou zpäť do najbližšej minulosti, budúcnosť dôverivo ponechávala Pánovi. Predstavila si vytrvalú mužovu lásku, ktorý sa snažil zatrieť dojem toho strašného výstupu. Ó, jako mu bola vďačná, že je k nej dobrý, hoci si netajila, že nikdy nedocieli toho, čo chce docieliť, odtrhnúť ju od Krista. Mohol ju odtrhnúť od drahých priateľov, mohol položiť závoru medzi nich a medzi ňu, mohol ju väzniť, mohol jej vziať možnosť navštevovať kresťanské služby Božie, mohol jej vziať Božie slovo, ale Krista nie. Lebo čo vedel on úbohý, blúdiaci vo tmách, o tom, aké úzke je obecenstvo duše s jej nebeským Ženichom? Ó, veď Ježiš bol s ňou vo dne — v noci, v hodinách telesnej bolesti, v chvíľach duševného utrpenia, v okamihu materinského blaha a vždy jej dával cítiť svoju blízkosť. Niekedy sa jej zdalo, že kladie svoju svetlú liečivú ruku zrovna na jej horúce čelo, na nepravideľne bijúce srdce a prináša pokoj. On je priateľom, ktorý nikdy neopúšťa, a ktorého prítomnosť najlepšie cítievame vo svojej opustenosti. Ó, a ona mohla zvolať: „Kto ma odlúči od lásky Kristovej: ,Či súženie alebo úzkosť alebo prenasledovanie?‘ Nič, ach nič, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani niktoré iné stvorenie.“

Ale odlúčenie od priateľov bolelo zvlášte v tejto chvíli. Čo asi robia? Ako sa majú? Ach, len na chvíľku do ich kruhu, len jeden pohľad do drahej Johankinej tvári, len niekoľko slov s jej rtov! Ó, kto by mi o nich povedal niečo? Stezk pokryl celú nežnú tvár mladej panej. Nevidela, že už chvíľu ju pozorujú pekné oči mladej ženy, ktorá držala na rukách jej rozkošné dieťatko, ktoré sa temer ztrácalo v mori krajek a ztužiek.

„Čo vám je, drahá pani?“ stálo napísané na ženinej sústrastnej tvári.

„Už sme sa vrátili,“ prerušila konečne ticho. „Maličký mi usnúl, dám ho radšej do vozíka.“

Pani trhla sebou. „Ach, to ste vy? Dajte mi ho!“ Vztiahla ruky.

Žena poslúchla. Veď tu nebolo továrnika, aby bránil manželke úzkostlive vziať dieťatko a privinúť ho k sebe.

„Ako sladko spinká.“

„Vidíte, moja pani, tá prechádzka mu robí veľmi dobre,“ svedčila žena s radosťou sdieľajúc rozkoš mladej panej, ktorá celovala spiaceho anjelika.

„Verím, a kde ste s ním boli?“

„Trochu v Záborí.“

Mladá pani hnula sebou.

„U koho tam?“

„Chodila som len tak, potom ma pani učiteľka zavolala do fary.“

„Je už pán doktor doma?“ Napnutie vyznelo z rozrušeného hlasu pýtajúcej sa.

„Ach, nie, ten vraj už vôbec neprijde.“

„Čože?“

„Veru sotva, faru daroval pánu Stanislavovi Hričovskému, a až budú mať v Zaborí kazateľa, dostane ju cirkev.“

„A prečo odišiel pán doktor a kam? Toho vám nepovedali?“

„Toho oni nevedia, však pán Stanislav iste vie, ale iným nič nepovedal. Škoda toho dobrého pána. Že i na Lubošíne teraz žialia za jeho odchodom.“

„Prečo teraz?“

„Nuž, lebo by ho veľmi potrebovali.“

„A kto je chorý?“ Snivé oči vzhliadli úzkostne do ženinej tváre.

„Pán farár Hričovský.“

„Konrád, a čo sa mu stalo?“

„Prechladnul a dostal zápal plúc, tak hovorí doktor. Ale druhí hovoria, že ho potrestala sv. panna Mária. Ja tomu neverím, prečo by ho trestala za pravdu?“ Ženine oči zvlhly slzami. „Vy ani neviete, moja pani, čo sa medzi tým všetko stalo, keď ste boli nemocná, ako nám vzali nášho pána farára, odsúdili a potom prestúpil na evanjelickú vieru.“

„Bože, už? Povedzte mi to všetko, ale všetko.“

Žena vzala panej dieťatko, sadla si s ním do nízkej lenošky pri hlave pohovky a nedala sa dva razy ponúkať. Pred Stázičkou Oginskou sa rozviňovaly zvláštne obrazy, popis nádhernej púti, Konrádova kázeň a jej následky. Zdalo sa jej, že ho počuje hovoriť: „Ja vás nemôžem pokrstiť, v tej cirkvi niet pre vás miesta, práve tak ako ani pre mňa nie.“ A teraz bol nemocný. Nad Lubošínom po týždňoch boja sa vznášal teraz smútok, a ona im nemohla dokázať, že cíti s nimi!

„A čo bolo potom?“ spýtala sa zrazu. „Vzali vám tie knihy?“

„Niektorí si ich dali vziať, my ostatní sme ich skryli. A keď budú na nás násilím dorážať, prestúpime aj my, lebo sme sa už dosť dočítali, že nás zavádzali do bludov. Toto bola už tretia nedeľa, čo sme boli v záborskom kostole, hoci tam ani kňaza nemajú, a len páni čítajú Božie slovo a starší v cirkvi, a spievajú a modlia sa. Je to napriek tomu veľmi pekné. A keď potom vyjdeme von, prijde jasná veliteľka Lubošína medzi nás a vykladá nám Písmo, a my ju všetci počúvame jako anjela. Tá milá slečinka rozpráva zase deťom, i to je radosť počúvať. Len ten pán doktor všetkým veľmi chýba. Keby ho len milostivý Pán Bôh ešte raz sem priviedol!“

„Milá L…ská, nechceli by ste mi preukázať službu?“ Vzpriamila sa Stázička.

„Rada, len rozkážte, moja pani.“

„Choďte tedy na Lubošín a povedzte veliteľke, že ju dávam prosiť, aby mi napísala, ako sa majú, alebo ak nemá času, aby mi odkázala. Že s nimi vrele cítim, a že by som rada k nim, ale nemôžem. Vyriaďte to tak, aby nikto nič nezvedel.“

„Vyriadim, moja pani, pôjdem hneď, buďte bez starosti. Kazimírka si vezmem so sebou a ukážem ho pani Hričovskej.“

„A nebude vám ťažký?“

„Ó, nie.“

„Tak ju poproste, aby sa pomodlila nad ním a požehnala mi moje milé dieťatko.“

Po ženinom odchode sišla mladá Izraelka do parku a začala sa temer rýchle prechádzať. Ženino zdelenie jej ukázalo, že je už čas urobiť koniec všetkému vyčkávaniu. Či by takto chcela tráviť v rozkoši a v zahálke dni Bohom jej darovaného života súc utajená, jako kedysi Ester sa chcela utajiť v kráľovskom dome? Či chcela takto žiť, skrývajúc svoje presvedčenie pred mužom i pred okolím, priamo jako by sa ho bola odriekla a upadla do predošlej temnoty? Či chcela takto žiť bez spoločných služieb Božích, bez obecenstva s veriacimi? Či chcela láske milovaného, v bludoch väziaceho muža obetovať lásku k drahému Spasiteľovi? Nie! Alebo ma nechá žiť po svojom boku jako zjavnú kresťanku, ktorá i skutkom dokazuje svoju vieru, alebo ma zapudí, nech je ako chce, ja nemôžem ináče. Ale srdce pocítilo prehorkú bolesť. Keby ma zapudil ako Abrahám zapudil Hagar, išla by som rada, len keby mi dal môjho Izmaela, ale on mi ho nedá. Rozlúčiť sa s miláčkom a urobiť ho sirôtkou, to nemožno!“ Mladá pani lomila bielymi rukami. „Opustiť svoj poklad a nechať ho vychovať v blude bez Krista, jako odporcu a nenávistníka. — A vychovať z neho kresťana v Kazimírovej blízkosti? Ó, to on nedopustí. Ach, môj Bože, v tom súžení buď mi Ty sám spomožením.“

Chôva našla pani v besiedke na kolenách. Bola uplakaná, ale tiché, divné svetlo jej žiarilo z očí.

„Aj mučenicu by si mohol podľa nej vymaľovať,“ myslela si žena odovzdávajúc lístok.

„Zanesiem dieťatko hore,“ povedala šetrne. Pani znovu osamela, otvorila list a s meniacimi sa výrazmi vo tvári čítala tých niekoľko riadkov, písaných milovanou rukou, plných svetlého potešenia a lásky.

Johanka sdeľovala krátko, že Konrádov stav sa značne lepší, sláva Pánu, je už mimo nebezpečia, a že milý brat kráča v ústrety uzdraveniu a novému životu. O ňom, ba i o všetkých nás platia slová piesne:

Blahoslavené sú tie duše, ktoré dúfajú v Neho, tak že sa naučily volať:

Keby sa vlny súženia oborily na tvoj stán, nezabudni, drahá, že na Lubošíne máš sestru, ktorá je hotová všetko sdieľať s tebou. Svoje dieťatko odovzdaj pokojne Pánovi. Budeme sa modliť za neho. A dosť skoro prijde čas, kedy tvoj ľud uzrie, koho bodnul. Medzi tými, ktorí vzdajú chválu Pánovi, bude i tvoj synáčik, lebo aj ty máš to veľké zasľúbenie: „Ver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom.“

Mnoho ráz ľúbajúc lístok schovala ho Stázička u seba. „Bôh nech ťa požehná, drahá, milovaná! Áno, Pane Ježišu, som Tvoja, priznám sa k Tebe, nech sa stane čokoľvek, lebo verím, že prijde čas spásy môjmu ľudu, a Ty mi ich obidvoch zachováš a vrátiš, keď nie časne, tak tedy večne.“