Zlatý fond > Diela > Výprava na severnú točňu


E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Výprava na severnú točňu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Igor Conka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Výprava na severnú točňu

Asi pred dvoma rokami, v letnajšej dobe, vypátrali valasi, Ďuro Ďurica a Kubo Kubica, v skalnatých bralách Štrašníka, pahorka to detvanskej Poľany, orličie hniezdo a v ňom dve mláďatá.

Neumelí pastieri oviec považovali vtáky tieto za kaňúrov, ale vtákoznalec poznal hneď, že sú to orly, len v skalnatých bralách sa hniezďace.

Keď mláďatá už hodne boly poodrástly, vybrali ich smelí valasi s nemalou obťažnosťou a roznášali ich po okolí na predaj. Náhodou stalo sa, že práve vtedy postretnul som oboch valachov, keď orlíčatá na predaj niesli.

Ponúkli mi ich, abych si aspoň jedno z nich kúpil.

Súc od dávna milovníkom vtákov, pustil som sa s nimi do jednačky.

Cenili ich po 10 korunách, ale po tuhej jednačke predali mi jedno mláďa za 5 korún a ja každému z nich ešte dal som po jednej fajočke dohánu na dodatok.

Na prvý pohľad soznal som, že mláďatá tie sú orlíčatá, u nás zriedkavé vtáky a preto i vzácne.

Pomysliac si, že z takéhoto orlíčaťa, môže sa raz stať statný orol, vták, ktorý nedarmo nosí meno kráľa operencov: bol som tej kúpe rád, a preto s chuťou a obľúbou oddal som sa do jeho chovania.

Vedel som dobre, že chovanie orla, vtáka tak pažravého nenie ľahkou vecou a s mnohými ťažkostiami je spojené. Aj to som znal, že je orol dravec, svojej sily povedomý a pri gazdovskom dome, jako pre drúbež, tak i pre statok a ľudí nebezpečný. Ale tým všetkým som sa od chovania orlíčaťa odstrašiť nedal.

V mojej obave potešoval som sa s tým, že mocná drótová klietka tomu všetkému odpomôže.

Mäso a črevá zo zdochliny, myši, domácej drúbeže a škodlivých zvierat bývaly jeho každodennou a spolu i najmilšou potravou.

A keď sa orlíča životaschopným byť ukázalo a na ňom patrne videť bolo, že znamenite podrastá a sa vyviňuje, tiež i jeho nenásytná pažravosť sa zväčšovala, tu pomýšľal som na pripravenie mu pohodlnejšieho a bezpečnejšieho bytu.

K tomu cieľu dal som mu zhotoviť z dosiek, z lát a drótu malému krámcu podobnú búdku, mrežami a dvercami opatrenú.

Búdka ležala v odľahlom kúte zahrady a orlíča presťahovalo sa do nej.

Tam pokračoval som v riadnom chovaní orlíčaťa, ktoré očividome riastlo a mohutnelo.

Po polročnom chovaní premenilo sa malé orlíča na statného orla.

Teraz hodlal som dať mu meno, a síce meno klasické, i rozhodnul som sa pomenovať ho: Césarom.

Orol, jedine rukou mojou chovaný, zvykol ku mne a obľúbil ma veľmi.

O jeho náchylnosti ku mne a zvyku mal som dosť známok a dôkazov, tak že mňa nikdy zobákom neďobnul, ani pazúrami nepodriapal, kdežto cudziemu by sa bol hneď do očí vrhol a ho doškrial.

Chôva orla zapríčinila mi časom dosť starosti a nákladu, ale ja všetko to vďačne som obetoval, úfajúc z neho vychovať jeden statný exemplár kráľa vtákov.

Istého času prišiel som na myšlienku: vypustiť orla z klietky na slobodu; ale nedôverujúc ešte celkom jeho divej prirodzenosti, učinil som to veľmi obzretne a opatrne.

Najprv dal som mu na nohy mocné pútko z remeňa, pre ktoré však orol dosť pohodlne chodiť a skákať mohol.

Dal som mu ale i kantár na zobák a podviazal som mu krýdla.

Takto spútaného Cézara pustil som na slobodu von do dvora.

A bola to zábava hľadieť na skoky a dovádzanie, ktoré na slobodu pustený väzeň po dvore prevádzať začal.

S piskotom uši obrážajúcim skákal sem i tam po dvore, jako šialený, tak že všetok dvorný hyd pozaliezal do úkrytov od strachu pred dravcom.

Majúc však sputané perute, do výšky pozdvihovať sa nemôhol.

Keď som po čase videl, že orol i na slobode ku mne privykol a mňa nasleduje, kam idem, dostal som k nemu viac dôvery.

Konečne, nechtiac z neho mať a vychovať otroka, dovolil som mu viac slobody.

Sňal som mu podväzok s krýdiel a pútko s nôh — a pustil som ho celkom na slobodu.

Bola to odo mňa veliká odvážlivosť.

Uvoľnený orol máchnul rozsiahlými krýdlami a v pár okamženiach vyšvihol sa — najprv na strechu domu a z tej potom pustil sa leteť do výšky.

„Cézar, retour! zpiatky!“ zvolal som naňho, keď už bol hodne vysoko. A hľa! poslušné vtáčisko strelhbyte spustilo sa dolu na zem.

To ma potešilo, vidiac, môj chovanec ma nesklamal.

I počal som mu povoľovať dlhšie a ďalšie výlety, na ktorých statný orol v šíroširých kolesách v povetrí sa točil; na zavolanie alebo na hvizd môj však strelhbite dolu na zem sa spúšťal.

V tom napadlo mi zkúsiť, či by orol v letku nenasledoval smer, ktorý by som mu ja naznačil.

I učinil som v tom pokusy.

Malou červenou zástavkou máchal som na tú stranu, v ktorú som chcel, aby orol letel.

Pritom sám som bežal v onú stranu… a hľa! múdry vták porozumel mi a nasledoval ma.

Viacerými a častejšími cvičeniami docielil som, že sa mi tento povetrný manéver s orlom podaril.

Potom pokúsil som sa zvedeť, či by orol nejaké ľahšie predmety, ulapiac ich do pazúrov, do výšky nevynášal a opäť na velenie moje, dolu s nimi sa nespustil?

K tomu cieľu dal so mmu do pazúrov malý, ručný košík, v ktorom sa vždy kus mäsa nachádzalo.

„Alons, Cézar, na hor!“

A orol, po niekoľko prvých, nezdarených pokusoch, konečne predsa vyšvihnul sa i s košíčkom do výšky a lietal tam hore tak dlho, až som ho dolu neprivolal.

Toto vynášanie predmetov som s ním často opakoval na ten spôsob, že som mu do košíka dával, vše domáceho kocúra, vše malého psíčka.

A orol s úľubou robieval tú promenádu, so známymi mu zvieratkami, vysoko v povetrí.

Potom som zkúšal i s ťažšími vecmi.

Raz vypchal som barančiu kožku kúdeľou, a kázal som to orlovi povzniesť do výšky. Vykonal.

Vtedy, spozorovavší to dedinčania, predesení volali do záhumnia: „Hľaďteže ľudia boží! Ľaľa, ten orol niekde baranca uchytil!“

I počali sa veru o svoje barance strachovať, že im orol, všetky po jednom odvláči.

V cvičbe vynášania predmetov do výšky pokračoval som každodenne, tak že orol ku môjmu podiveniu i dosť ťažké veci a predmety sebou do výšky vynášal.

„Ale reku — pomyslel som si raz, — nedal by som za volačo, keby ja tohoto môjho orla mohol naučiť ťahať. Silný je dosť. Zkúsim, či by on na zemi za sebou utiahol malý vozík?

A zkúška i v tomto učinená ma neoklamala.

S namáhaním síce, ale ku mojej spokojnosti vykonal orol i to.

Zapriahnutý do ľahkých remencov ťahal za sebou malý 10, 20, ba konečne i 50 kilami obťažený vozík.

Niekomu by sa toto zdalo byť trapením a maltretovaním ubohého vtáka, ja ale dokladám, že orol odomňa mäsom vždy dobre chovaný, mal k tomu vždy dostatočnej sily, a výkony tie činil vďačne, bez priečenia sa.

S takýmito počudovania hodnými výkonami môjho orla zabával som často obyvateľov dedinských, obzvlášte ale mládež, ktorá sa nad zručnosťou vtáka, ani dosť nadiviť nemohla.

V istý pekný letný deň zhotovil som na tri metre dlhého a 1 m širokého šarkana z barvistého papieru, pripnúc mu na 20 metrov dlhý chvost.

Tohoto šarkana dal som pre vyrazenie ľudu od orla vyniesť vysoko do povetria a poručil som mu točiť s ním kolá ponad dedinou.

Bolo to na podívanie, jako orol šarkana v povetrí nanášal, vše pustil a zase chytil.

Niečo takého dedinčania ešte nikdy nevideli, mali oči nechať na tom divadle.

Jeden ale z priateľov mojich mi v ten čas pripomenul: „Priateľu! jako vidím, ty z tohoto tvojho orla vychováš znamenitého povetrného tátoša. Zkús to raz, sadnúť si naňho, či by sa orol i s tebou do výšky nepovzniesol? Jestliže by ťa uniesol, a jazda sa ti podarila, ty by si potom na orlovi bez všetkej obavy mohol lietať ponad hory a doly bezpečnejšie ako eroplánom a tým činom stal by si sa najchýrečnejším človekom tohoto stoletia.“

„Hovoríš niečo ku veci, priateľu! — odpovedal som mu ja; budem o tom premýšľať a zkúsim to.“

„No, no, no — poznamenal na to môj priateľ, — aleže pritom daj pozor, abysi potom nezletel dolu tak, ako voľakedy leteli dolu s neba pýšni anjeli.“

*

V našej dedine nachádzal sa istý mladý človek, ktorý svojho času všetku moju pozornosť na seba obrátil.

Menoval sa Štefan Vrždialik.

Súc jednoduché dieťa sedliackeho rodu, nadobudol si pri vojsku jemnejšie mravy a istý stupeň vzdelanosti.

Vrátiac sa od vojska už viac nenosil krpce ani käčky, ale zanechajúc oboje, zadovážil si poriadne čižmy a dával sa strihať na krátko.

Čo ho ale po celom okolí chýrečnejším urobilo, bolo to, že bol veľmi zručný naturalista.

Jedným slovom, môžem o ňom povedať, že čo do ruky chytil, to spravil, či to už bolo z dreva alebo zo železa.

Rozumel sa do tesárstva, bo pomáhal občanom stavať domy a stodoly.

Rozumel sa i do stolárčiny a rezbárstva, lebo zhotovoval pre mŕtvych rakve a náhrobné kríže.

Do železostrojníctva rozumel sa natoľko, že opravoval sedliakom flinty, pištole, nože, hodiny, zhotovoval obrúčky, prstene, háčky a iné drobnosti.

Zhotovoval i drevené náradie, obíjajúc sudy na kapustu a gelety na brindzu.

Znal pliesť zo slamy pokrývky, včelné úle, slameničky a tomu podobné.

Okrem toho ale i rád čítal noviny a poučné spisy, ktoré si väčším dielom u mňa vypožičiaval.

Náružive ale miloval hudbu a obľúbeným jeho hudobným nástrojom bola ručná harmonika.

S týmto človekom som si učinil bližšiu známosť.

Často začudovať som sa musel na jeho zručnosti a vkuse vo výtvarnom umení, ktoré si sám od seba nadobudol.

Bol Štefan znamenitý samouk, ktorého chýr i do ďalšieho kraju prenikal.

Jeho meno však dostalo dobrú povesť najviac vtedy, keď vyhotovil svoj najnovší výplod vynaliezavosti: jednu poriadnu valašku, z ktorej sa i strielať dalo.

Zvláštny ústroj na strielanie ukrytý bol v porisku valašky, tak japne, že by v nej nikto nebol streľnej zbrane hľadal.

Aj iné rozličné mechanické veci zhotovoval a za dobrý groš predával sedliakom a pánom.

Raz oslovil som ho: „Števo! teba príroda znamenitými vlohami obdarila; keby si ty bol zavoňal len trochu prach technickej školy, bol by si sa stal v tomto odbore výborným a vynikajúcim majstrom.“

„I ja tak myslím, — odpovedal on; — ale nič to preto, ja sa i takto vyživím.“

„Števo! já mám k tebe dôveru sdeliť ti plán, s ktorým sa už dlhší čas zapodievam. I domnievam sa, žeby sa mi ten plán s tvojou pomocou podarilo previesť a uskutočniť.“

„Len povedzte, pane principál, čo to má byť, — riekol Števo, — a budeme hneď videť — čo a jako.“

„Počuj ma Števo! je tom smelým, ba mnohým bláznivým byť sa vidiacim podujatím, ale ja len toľko hovorím, keby ľudia nič nepodujímali, ani by nič nepreviedli.“

„Tak je, pane principál! — odpovedal on. — Keby sa človek ťažkosťami a zdánlivým nezdarom od podniku hneď odstrašiť dal, nič by nepreviedol.“

„Očuj teda, čo ti medzi štyrma očima sdeliť chcem, a rozumej ma. Ja už dávno hútam a premýšľam o tom, jakým spôs jehož pomocou by sa človek so zeme do výšky povetria pozdvihnúť mohol.“

„Ha, ha! — zasmial sa Števo, — nuž to je balón lebo eroplán, pane principál, taký stroj ľudia už dávno vymysleli a užívajú ho.“

„No len poshov, Števo! Videl som balón i eroplán a jeho ústroj, ale ja premýšľam a hlavu si lámem na inakšom, dokonalejšom prístroji.“

„Aha! — riekol Števo, — vy teda myslíte taký balón, ktorý by sa i proti prúdu vetra a v jakomkoľvek smere riadiť a spravovať dal?“

„Nemyslím ja žiadon balón, lež niečo iného.“

„Asnáď teda nejaké povetrné torpédo, podobne tomu, čo popod vodou pláva?“

„Videl si ty už torpédo, Števo?“

„A koľko! keď som bol námorným vojakom v Terste.“

„Také niečo ja obmýšľam, Števko! No veď sa tebe podarilo už dosť praktických vecí zhotoviť.“

„Ej! pane principálu, ale na takéto veci je môj rozum prikrátky!“

„Nuž teda čuj, — — čo vyhútal som ja.“

Štefanove oči zaiskrily sa zvedavosťou.

„Lietací stroj, vlastne povetrnú plť.“

„Povetrnú plť? Ha! keby ju možno bolo urobiť z páperu.“

„Ej horký tvoj z páperu: — z dreva, zo železa a hliníku.“

„Pane principál! Čo tu od vás počúvam, mne pri tom rozum prestáva stáť.“

„Pohni ho teda a on pôjde ďalej!“

„A čoby, prosím pekne, tú plť pohybovalo alebo dvíhalo?“

„Elektrická sila zvláštnej kvality a mnou vynajdený zvláštny balónový plyn, ktorý je 100-kráť ľahší než povetrie.“

„A čo by ju udaným smerom i proti najväčšiemu vetru ťahalo?“

„Môj orol Cézar!“

Števo pozrel na mňa udivene.

„Elektrická sila — balónový plyn — orol?“ krútil Števo hlavou, sbierajúc svoje myšlienky do vedna.

„To je opovážlivá myšlienka, pane môj?“

„Tebe sa to tak zdá, ale ja to už mám všetko vyrátané dľa zásad mathematicko-fyzických a technických. Števo! ja len potrebujem k tomu zručného majstra jako si ty — a potrebná plť bude hotová.“

„Ktorá ale v povetrí sotvy lietať bude,“ poznamenal on.

„Ba veru bude aj musí! Nepochybuj skôr, kým si sa nepresvedčil.“

„Tak je, tak, — ale…“

„Tu hľa mám hotový plán a nákresy jednotlivých dielov a čiastok plti i stroju z dreva, zo železa a hliníku… Zvláštne elektrické dynamo a motor už mám. No teraz povedz, Števko môj: chytíš-li sa do roboty? No čo — jako?“

Števo myslel a nič neodpovedal.

„Nebude ti veru tá práca za darmo.“

Števo ešte krútil hlavou, zierajúc do plánu.

„Snáď ešte i ty niečo na tom ponapravíš.“

„Pane pricipál!“ — riekol po chvíli Štefan, — „nás oboch pre toto vyhlásia za bláznov.“

„Ej to je pekný kompliment. Števko! Aj Juraja Stephensona, vynálezcu prvého rušňa vyhlásili Angličania za blázna. A či preto Stephenson skutočne bol bláznom?“

„Tak je, tak, — ale… “

„No teda čo povieš? Odhodláš-li sa?“

„Chytím sa do práce, — ale…“

„Peniaze a všetok potrebný materiál k tomuto ti ja zaopatrím.“

„O to by bolo najmenej!“

„O čom teda ešte pochybuješ?“

„Jestli že sa nám tá povetrná plť dľa vašeho plánu zhotoviť podarí, načo nám ona vlastne bude? Ku čomu ju upotrebíte?“

„Budeme, Štefko, na nej lietať popod nebo.“

„Vari aj ja s vami?“

„To sa samo sebou rozumie.“

„Aby som si vari krk vylámal?“

„Ej horký tvoj vylámal, veď ja tam budem s tebou.“

„Tedy obaja si spolu krky vylámeme.“

„Ani ja ani ty! S takými myšlienkami sa nezapodievaj.“

„Ale pri počiatku má človek mysleť vždy na koniec.“

„Pozdejšie sdelím ti všetko, čo a jako sa to diať bude; ty len spoľahni sa na mňa, jakožto na pôvodcu tohoto vynálezu a podniku.“

Števo kývol uspokojene hlavou.

„Štvrť roka ti, Števo, ponechávam času ku práci. Rozumieš ma? Do budúcej jari…“

„Rozumiem, — ale…“

„Zas len ešte pochybnosti?“ —

Naturalista, Štefan Vrždialik, bol pre môj plán získaný a po udelení mu podrobnej úpravy, chytil sa hneď do práce.

Potrebný materiál od dreva a kovu sa pomaly začal zadovažovať a Števo s neunavnou pilnosťou počal pracovať na plti, ku jejž práci som ja často nazieral a všetky potrebné vysvetlovania mu dával.

Tak pomaly bez toho, žeby niekto o našom podniku i tú najmenšiu známosť bol mal, prechádzala zimná časť roku a blížilo sa jaro.

S blížiacim sa jarom i plť prichádzala ku svojmu vyhotoveniu.

Štefan Vrždialik pracoval na materiálnej, ja ale na duševnej postati epochálneho, svetochýrneho podniku, o jehož prevedení dočítaš sa, milý čitateľu, v dalších odsekoch tohoto spisu.

*

Moju celú mysliacu mohutnosť zaujímalo prevedenie namyslenej si veľkej idey.

Naturalista, Štefan Vrždialik, odkázal mi istého dňa, že je s vyhotovením stroja temer hotový.

Veľké prekvapenie očakávalo ma v jeho dielni.

Skutočne: lietcí stroj bol skoro — riekol Števo — a robota je fiksumfertik!“

„Výborne, Števko! — riekol som. — Dovoľ nech teda obzrem prácu a dielo, o ktorom síce ani najmenej pochybnosti nemám, žeby správne a dôkladne vyhotovené nebolo.“

Povetrná plť pozostávala z hranatých trúb, vyhotovených z tenkých dosák, vyliatych nepriedušnou látku.

Dĺžka plti obnášala 7, šírka 3 metre.

Na prostriedku pripevnený bol elektrický stroj a malý kotol, v ktorom sa plyn vyviňovať mal.

Celý motor vážil len 50 kilogramov.

Tenký bľachový komín na 3 metre čnel do výšky.

Podobne jako na voze, po oboch bokoch plti, v predku i v zadku nachádzaly sa subtilné malé kolieska s pneumatikou.

V prostred bokov, z oboch strán plti ale umiestnené boly lopatovité vodné kolesá a mimo toho dve mohútne ale subtílne krýdla z ocelového drôtu, obtiahnuté mechúrovou blanou.

V predu paluby stála týčka ku vztýčeniu zástavky.

Z oboch strán kotla umiestnené boly truhielky, jedna na palivo, druhá ale na potravné články a najpotrebnejšie ručné nástroje, tachometr a merič výšky.

V zadu pripravené bolo ešte kormidlo, v podobe vtáčeho chvostu.

„Všetko je dobre a dľa rozmerov plánu prevedené,“ riekol som, potľapkajúc Štefana po pleci, na znak spokojnosti.

„Števo, teraz nám už nič iného nepozostáva, než zkúsiť, jak veľká sila nám je potrebná pozdvihnúť plť do výšky a síce s celou na nej nachádzajúcou sa ťarchou.“

„Ja myslím, že sa to so zeme ani nehne!“ riekol on.

„Ej, horkýže tvoj nehne; musí sa! Ja myslím, keď vyššie nie, teda aspoň na 100 metrov nad zem.“

„Iba ak nám ju nebeskí anjeli budú pomáhať dvíhať do povetria,“ riekol posmešne Števo.

„Ty žartuješ, Števko; elektrická sila a mechúre z klovatiny, naplnené balónovým plynom, sú od čoho?“

„Elektrickú silu nemám ešte zkúsenú a mechúrov museli by sme mať najmenej tisíc!“

„Postačí nám 50, najviac 100 kusov. A žeby si o tom viac nepochyboval, učiníme zajtra prvý pokus pozdvihnutia našej plti do výšky povetria. Teraz ale Števo, zaslúžil si, aby sme spolu vypili „oldomáš“. Na zdar!“

Druhého dňa vyniesla sa plť s pomocou dvoch chlapov na blízky vŕšok za dedinou.

Tam dopravili sa i všetky iné potrebnosti a príslušné nástroje a začal sa robiť prvý pokus pozdvihnutia plte.

Mne vtedy, úprimne rečeno, parila sa käčka, pri myšlienke, jestli je toto všetko daromné!

Na môj rozkaz zakúril Števo pod kotlík. Ja teraz nalial som do tohoto trošičku tekutiny, ktorú dosiaľ ešte nik na svete nepozná, aby sa z nej teplom vyvinulo potrebné množstvo balónového plynu.

Sochor elektrického stroju pripnul som na kľuky ôs predných a zadných kolies a keď stroj pracovať počal, pohly sa i kolieska.

S týmto musela celá plť, podobne vozu, prísť do pohybu.

„Po zemi by to len dáko išlo, — riekol Števo, — ale my potrebujeme, aby sa plť do výšky pozdvihla.“

„I takéto pohybovanie plti po zemi nám bude potrebným, lebo pravdepodobne plť našu potrebovať budeme i za voz na suchej zemi. Nevládali by sme ju snáď, v páde potreby, vždy za sebou ťahať.“

Števo bol s tým usrozumený.

Teraz rozkázal som Števovi naplniť plynom najprv celú plť, t. j. všetky jej trúby a potom odovzdal som mu tým istým cielom 50 mechúrov z klovatiny. Každý mechúr visel na hodvábnej šnúre.

A Števo zvláštnou, ku tomu cieľu z kotla vyčnievajúcou rúročkou plnil mechúre jeden za druhým, a každý už naplnený pripevnil na určité miesto v zadku plti.

Po naplnení 40-tich mechúrov plynom, začaly tieto zadok plti do hora nadvihovať.

Teraz na môj rozkaz pripäl Števo sochor čili hýbadlo elektrického stroja na kľuky bočných krýdel.

Tieto začaly mocne v povetrí máchať… a hľa, celá plť začala sa na hor zodvihovať.

Potom kázal som ešte druhých 40 mechúrov naplniť plynom a pripevniť na predok plti.

A sotvy, že tá práca vykonaná bola, dvíhala sa celá plť súmerne do výšky. My ale pomocou povrazu zadržali sme ju dolu, aby nám do povetria neušla.

„No a teraz čo urobíme ďalej?“ tázal sa ma Števo.

„Ešte potrebujeme na oba konce plti popripínať po 10 mechúrov a plť tým nadobudne sily i nás na sebe do výšky pozdvihnúť.“

„Nuž teda zkúsme to, či bude pravda,“ preriekol Števo radosťou opojený.

„Zprobujme!“

Sadnúc si oba na svoje miesta, ja ku predu, on ku zadu naplňovali sme mechúre plynom, každý osobitnou trubicou, a po naplnení všetkých 100, ku našej velikej radosti, začala sa plť pomaly a súmerne dvíhať, ani vták, berúci sa na krýdla ku vzletu a pohybovala sa hore a hore vyššie…

„Heureka!“ zvolal som.

„Viktoria! Vívat!“ zvolal Števo s jásotom.

V okamžení povzlietli sme asi na 100 metrov nad povrch zeme.

„Ale či naozaj ideme do neba?“ pýtal sa Števo, opojený radosťou nad zdarenou sa prácou.

Pritom zvedave zieral do hĺbky pod seba, jakoby nechcel veriť skutočnosti, že v skutku nalezáme sa medzi zemou a nebom.

„Isto je, Števo, že letíme ta hore!“

V tom boli sme už na dobrých 200 metrov vysoko.

Števovi sa táto povetrná jazda nesmierne ľúbila.

„Nikdy by som tomu nebol veril, že my tento nevídaný zázrak vykunštujeme, pane principál!“ — riekol on. — „Kde sa podiem od radosti?“

„Števo! nenachyluj sa veľmi cez zábradlie, abys neztratil rovnováhu a neurobil stosiahový kotrmelec dolu hlavou.“

„Nie, nebojte sa! Ale teraz ako dolu?“ pýtal sa ma Števo.

„A či nemáš vôle dať sa vyniesť ešte hore vyššie — nad oblaky?“

„Vari, aby sme počuli spievať anjelíkov v nebi?“

„Ho—ho! Zastavme! Po prvý kráť je toto dosť vysoko. Točí sa ti, Števo, hlava, alebo dostávaš závrat?“

„Nie, nie, ale rád by som už bol zase dolu.“

V tom kázal som mu zadné mechúre stiahnuť a z každého plyn povypúšťať; to samé urobil som ja s mechúrami v predu.

A sotva, že z desiatich mechúrov plyn vypustený bol, počala plť padať a pomali rovným smerom dopadla ku zemi.

„Toto je na môj dušu, — riekol Štetan, vyskočiac von z plti — dobrá vymyslenina. Toto sa mi už ľúbi!“

„No vidíš, ty strachopúť! jako si sa bál, a pochyboval o zdaru našej veci!“

„Odpusťte, pane principál! Musím soznať, že vám patrí česť a sláva. Vy ste veľký umelec. Sláva, sláva vám!“

Druhého dňa zariadil som nový pokus vetroplavby s upotrebením ku tomu môjho orla, Cézara.

Tým cieľom dostal orol na seba štvorne (kantáre) a uzdu na zobák.

Zapriahnul som ho do predu plti a statný vták, ku ťahaniu predmetov už predtým vycvičený, ťahal plť za mocnú kariku smerom odo mňa mu vykázaným.

Števo bol od radosti bez seba, keď videl, jako mohutný vták perutiami vo vzduchu vesluje a celú plť s ľahkosťou za sebou ťahá.

„Toto by mal na zemi kôň dosť čo za sebou ťahať, — poznamenal Števo, — a hľa, tomuto vtáčisku jako to tu ľahko ide?“

„Nuž a či nevieš, Števo, že aj člnok na vode s ľahkosťou sa pohybuje?“

V pár okamženiach preleteli sme s vŕšku Bykova až na javorský Holý vrch, ponad hlbokú dolinu, a tu obráťac orla, vrátili sme sa smerom zpiatočným.

Môj orol dostál výborne úlohe svojej a preukázal sa byť znamenitým povetrným ťahúňom.

Boli sme so strojom a s technickým sriadením jeho úplne spokojný; my smeli a mohli sme na ňom podujať i ďalšiu povetrnú cestu.

„Števo! hotuj sa ku ďalšej ceste, ktorú kamsi podujmeme,“ riekol som mu po zdarile vykonanej zkúške.

*

Istého času riekla moja žena k deťom:

„Deti moje! pozorujte že s boku s vášho otca; ale tak, žeby on to nepobadal, že naňho pozor dávate. Mne sa už od dávnejšej doby jeho duševný stav jakosi neľúbi. Badám na ňom zádumčivosť a ponazdávam sa, že sú to u neho príznaky strašnej nemoce, — nech Boh chráni, ani to vypovedať nechcem. Ustavične len dumá zamyslený osamote. Málo mluví a je často roztržitý. Opýtam-li sa ho na niečo dôverne, dáva mi veľmi čudné a roztržité odpovede, alebo mi často ani neodpovie. Mám obavu o jeho zdravie a život.“

„My tie to isté pozorujeme na ňom, — riekla dcéra, — a od istej doby sa nám náš apko bárs podivným byť zdá.“

„Vše si apko mrmle čosi pod nos, — poznamenal syn, — v noci vraví zo sna divné, nesrozumiteľné slová. Tiež i málo spáva; badať na ňom, že bdie a fajčí.“

„Potom mi i to divno prichádza, že s tým orliskom také kunšty vystrája; na miesto toho by mohol groše, ktoré na chovu orla vydáva, na iné prospešnejšie veci obrátiť.“

„I to sa mi neľúbi, že sa otecko náš tak tuho oddal do spojenia s tým kunštárom Vrždialikom; ba čo tí len tak tajne spolu kujú?“

Takéto a týmto podobné reči viedla moja rodina medzi sebou v ten čas, keď som ja zahrúžený bol do kovania onoho záhadného plánu vetroplavby, ktorú som so Štefanom Vrždialikom na povetrnej plti podujať chcel.

Moja rodina domnievala sa, že sa idem poblázniť a z rozumu výnsť, kdežto bohuvďaka! mne ani na tele ani na duši nechýbalo nič. — —

„Plač, neplač žena moja! mne je všetko jedno: tvoje slzy a nárek mňa od predsavzatia neodvrátia,“ riekol som mojej žene na výčitky, ktoré robila mi ustavične, keď z boku dozvedela sa o tom, že sa vystrájam na ďalšiu povetrnú cestu, na povetrnom stroji, súc v obave o môj život.

„Čo to zamýšľaš mužu? — tázala sa ma so slzami v očiach. — Ty si na zlých cestách i s tým kunštárom, Vrždialikom. Veď všetko ľudia povedajú, že si sa alebo zbláznil, alebo že s čertom — pán Boh pri nás — vo spolku stojíš. Kto že to vraj kedy len vídal: lietať v povetrí s orlom, ako stryga a bosorky na lopate, keď do rákoša letia. Pán Boh na to človeka nestvoril —, na lietanie sú len vtáci a netopiery — ale nie ľudia.“

Takúto kázeň robila mi moja starká deň po dni, a keď ani ostrejšie jej „kapitole“ ma od predsavzatia môjho neodvrátily, vzala útočište svoje ku plaču a ku hrozbám. Pohrozila mi, že ma nechá, že odíde preč odo mňa, lebo že ona s takým bosoráckym mužom v stave manželskom ďalej žiť nebude.

„Ten môj starý, — vyzradila raz, ponosujúc sa kmotre, — chce vraj byť černokňažníkom, lietať v oblakoch a pána Boha korigovať!“

Ja zostal som stály, neúprosný a nevšímavý jej prosieb a hrozieb.

Istého dňa kázal som si schystať a do poriadku doviesť prádlo a šaty.

Vystrojil som sa na cestu najpotrebnejšími článkami.

Števo sa tiež schystal; on nemal inšie na starosti, jako vystrojiť plť a zaopatriť ju potrebným kurivom a príručnými nástrojami.

Boli sme úplne vystrojení.

Cesta predo dvermi.

„Povedz že mi ale, — oslovila ma opäť žena — čo zo mňa bude a z tvojich detí, keď si vylomíš krk a viac živý domov sa nenavrátiš?“

„Duša moja drahá! — odpovedal som jej, — úfam že sa to nestane; lebo obozretný som bol a vždy budem o zdravie a život svoj; jestli by ale neprajný osud chcel, žeby som zahynul — v tenkráť ženičko, o teba s mojej strany je už postranné. Dostaneš za prvé: jako po učiteľovi pozostáva vdova 840 korún ročitej penzie a z poistenia na život poisťujúcej spoločnosti — 10.000 Kčs. Ale načo daromne šíriť slov — ja sa vrátim dá Boh zdravý… a ty ženuško zostaň teraz s Bohom!“

Žena a deti daly sa do plaču.

Večer pred nastávajúcou vetroplavbou, poprezeral a úplne prezkúmal som plť, ktorá na blízkom vŕšku Bykove, hotová ku plavbe vystavená bola.

Plť bola v úplnom poriadku a nechýbalo na nej nič.

Števo snášal a ukladal na ňu všetky potrebnosti.

V čele plti viala zástavka s nápisom červenými písmenami: „Zo Slovenska na severnú točnu.“

V potravnej škrýňke umiestili sme si: chlieb, múku, salámu, slaninu, za geletku brindze, soľ, korenie, papriku, cibuľu, cesnak, rascu, údené baranie mäso, nože, vidličky, tanierky a hrnce.

V bočnej kapselke uložené som mal: zápalky, ihly, nite, šidlo, nožničky, hrebeň, kefu, britvu, mydlo, a švajčiarske pilule.

Okrem toho za mechúr dobrého uhorského dohánu a 100 kusov kuba-cigarí.

Vo vačku som mal dobré remontoárky, v druhom kompas a teplomer. V batôžku spodné šaty, svetr, plachtu, paplon, rukavice, kapce a pančuchy.

Na šnôre okolo hrdla ďalekohľad „Zeiss“.

Vo vačku toboľku s pár grošmi, návštevenky, zápisník a ceruzku.

Okrem toho ešte výbornú duplovku a 6-nábojový revolver.

Nuž ale i toho bolo dosť.

My museli sme sa vystríhať brať so sebou viac batožiny, aby to našu plť nepreťažilo.

Uhlie a benzín, nádobku na vodu a konečne nezabudli sme i potúžujúci nápoj.

Poneváč ale už nádobka nemala miesta na palube plti, Števo uviazal malý súdoček so slivovicou na povraz, na ktorom malá kotva upevnená bola, že ten pod plťou slobodne dolu visel.

To bolo všetko, čo sme sebou na plť vzali.

„Fiksumfertig! — riekol Števo, sviatočne oblečený, majúc svoju vojanskú rovnošatu na sebe, — len sadnúť a pohnúť!“

Ja som večer orla Cézara mäsom dobre nafutroval a potom sadol napísať ešte dva listy.

Jeden môjmu bratovi do Selčíc, nasledujúceho obsahu:

Milý bratre!

Pomenuješ ma snáď pošetilcom alebo zbláznivším sa človekom, keď tento môj malý lístoček prečítaš, v ktorom Ti na krátko dávam vedieť, že sa dnešného dňa, na mnou vymyslenej a od Štefana Vrždialika sostrojenej „povetrnej plti“, ťahanej mojím orlom, vydávam na diaľnu vetroplavbu do severných krajín, na cestu, siahať majúcu až na samú severnú točnu našej zeme, cieľom prezkúmania najsevernejších polárnych krajín. S týmito pár riadkami rozlúčam sa od Teba v tej blahej úfnosti, že po zdarne vykonanej ceste opäť v rodinnom kruhu radostne sa shľadáme. Jestli by mi ale osud nepriaznivý bol a ja do konca septembra b. r. z cesty sa nenavrátil —, prosím ťa daj ma kurrentovať… Jestli bych ale tam zahynul, zaujmi sa mojej ženy a detí a buď im s dobrou radou na pomoci. Nemajúc žiadon majetok, nenie mi treba ani robiť testament. Zostaň s Bohom! Do videnia! Tvoj starší brat

Anatol m. p.

Druhý ale dopis upravil som na ct. redakciu „Nár. Novín“.

Slávna Redakcia Nár. Novín!

Úctive prosím za láskavé uverejnenie tohoto dopisu.

V rokoch 1872 — 73 odvážlivými a nemrteľné meno si vydobyvšími Rakúšanmi, Weyprechtom a Payerom usporiadaná „Nordpol-expedicia“ cieľom dosiahnutia severnej točny našej zeme, zostala následkom prirodzených neprekonateľných prekážok neprevedenou. Rakúska výprava na miesto 90. stupňa, teda najvyššieho bodu severnej točny — dosiahla len ku 82. stupňu, odokryjúc tam novú zem, ktorú „Francjozeflandom“ pomenovala. Ja nižepodpísaný, chtiac sa znova myšlienky dosiahnutia severnej točny našej zeme, vystrojujem sa dnes (1-ho júna b. r.) na „povetrnej plti“ mňou samým sostrojenej, so súdruhom, quasi sektárom, Štefanom Vrždialikom na tú cestu. Dnešného dňa pustíme sa letieť ponad Pohronie. Tatry, Poľsko, Rusko, Petrohrad, Finsko, Lapoňsko, severnú Škandináviu, Severné ľadomore, Špicbergy, Francjozefland atď. až na samý bod severnej točny. Bude-li nám slúžiť šťastie a dovolia-li klimatické pomery podnebia, hodláme cieľ náš behom 2-3 mesiacov dosiahnuť. Uvádzam toto na známosť cieľom sdelenia interessovanému obecenstvu a sľubujem, že o výsledku našej cesty na sever, Vás z najsevernejšieho mysu Europy, z Magerő, telegrafične uvedomím. Ostatné ale sdelím Vám až po šťastnom svojom návrate. S vrelou úctou som Váš

X. Y. Perohryz m. p. vetroplavec

Chtiac si usporiť plačlivý výstup s lúčením sa od rodiny, po malom odpočiňku zvečera vstal som o pol noci z lôžka a odišiel z domu. Zbudil som pri plti nocujúceho Štefana a kázal mu schystať sa k odchodu.

„A či teraz v noci?“ pýtal sa ma.

„Hej! za chládku,“ — riekol som, — „aby nás nikto nezbadal.“

Števo zakúril pod kotol, o chvíľu naplnil plynom trúby a mechúre, ja zaštvernal som orla a zapriahol ku predu lodi.

S podivným pocitom vstúpil som na plť a riekol:

„Števo, hotový-li si k odchodu?“

„K službám, pane principál.“

„Tra-ta-ra-ta-tá!“ dal som znak na malej trúbeľke.

„Hotovo!“

„Cézar, rušaj!“

V tom okamžení rozvinul orol svoje perute do šírky a stroj začal pracovať…

My sme sa pohli.

Jeden pohľad do nebies s prosbou o pomoc — a leteli sme.

Máchnem zástavkou na sever, ukážuc s tým orlovi smer, v ktorom letieť má, a mohútne vtáčisko ťahalo plť udaným smerom.

Na plti panovalo ticho; my oba vážne pozerali sme na dol, zahrúžení do myšlienok a podivných citov srdca.

Pozrel som na hodinky; počiatok plavby našej stal sa dňa 1-ho júna o 2. hodine po polnoci.

Náš povetrný stroj letel tichúčko vo vzduchu, tak jako som dľa letku orla mal vyrátané.

Za desať minút rozprestierala sa pod nami mohutná Detvanská Poľana so svojimi hustými lesmi.

„Cézaru!“ — oslovil som tíško peruťami veslujúceho orla, — „aj hľa! tu pod nami skaliny a bralá Strašníka, tvojho to rodiska. Sotva otec a mať tvoja majú poňatie o synkovi svojom jakým chýrečným vtákom sa stal, v dejepise cestovateľov sveta presláveným!“

Orol, pravda, mojim slovám nerozumiac vesloval ďalej.

Vykmitly sa slabé červánky rannie na obzore východu, osvetlujúc slabo odpočívajúcu matku zem.

Prebral sa i Števo z tichého zadumania a riekol:

„Dovoľte, pane principál, zpýtať sa vás: kam my to vlastne mienime cestovať?“

„Na sever, Števko! a to hodne ďaleko. Nemaj veľkú starosť, však budeš videť, kam nás oči zavedú.“

„Ale predsa rád bych ja vedeť to miesto?“

„Nuž teda vyzradím ti to, abys bol upokojený. Števo, my pocestujeme až na severnú točnu našej zeme.“

„Na severnú točnu? A či je to na tomto svete, či na druhom?“ — tázal sa Števko. — „V ktorú stranu sveta že to leží?“

„Števo, bol-li si ty už v Brezne?“

„Tam som ešte nebol, ale v Krakove som bol za poldruha roka ako vojak.“

„Nuž teda Števko: za Krakovom… tam hore vyššie!“

„Ej ale mne sa zdá, že tam bude veľká zima.“

„Nie tak veľká, žeby sme ju nezniesli; máme dobro kožuchy a kapce i trungu na zohriatia…“

„A či tam jesto dáki ľudia?“

„Jesto tam dosť a ešte viac medveďov.“

„Nuž tak pôjdeme tam na ne poľovať.“

S tým bol Števo uspokojený.

Plť doletela nad hronský vidiek.

V tom okamžení nachádzaly sme sa nad železo-strojárskym Brezovom a Hroncom, zahalenými v hustý z komínov vychádzajúci dym.

O malú dobu prekmitla sa pod nami dedinka Valaska, ktorá veru-bože nie od Vlachov, ale od valachov svoje meno dostala.

Za málo zase nachádzali sme sa nad mestom Breznom. Ku mestu tomuto pútajú ma milé rozpomienky z mladej doby života, majúc tam toho času milých priateľov.

„Dobré ráno, páni Breznania!“ zvolal som, letiac práve ponad mestskú vežu, na ktorej práve zvonár na svitanie zvonil.

Ale hoviacim si dosiaľ v posteliach, žiadnemu ani vo sne sa neprisnilo, že v tú hodinu ponad ich domy letí odvážlivý vetroplavec na povetrnej plti.

A konečne dobre bolo, že nás nikto letieť nezbadal, lebo z toho by mohlo povstať v meste mnoho rozličných rečí a bludných domnienok.

Orla upravil som letieť ponad dolinu hronskú na hor.

Dedina za dedinou kmitaly sa rýchle pod nami jedna za druhou.

Objavila a rýchle zmizla nám zo zraku i mohútna horehronská obec Polonka a my rovným smerom mierili sme ku velebnej Kráľovej holi.

Letíme ponad dedinou, u päty hole tejto ležiacou.

Bola to Pohorelá.

Zierame dolu, či dakoho známeho neuvidíme.

A hľa! pohorelský pán rechtor zvyknul včasne ráno vstávať, bo i teraz vidno ho prechádzať sa v „šlafroku“ v zahrade, fajčiac si z dlhej pípky. „Servus, Jožko,“ zavolám z výšky na neho.

Ale on nič, asnáď ma nepočul. Boli sme asi 500 metrov vysoko.

„Maj sa dobre!“ kývnul som mu rukou, ale on ani vtedy nás nezpozoroval.

A škoda veru, že nás nepobadal, bol by aspoň tento čudný zjav v novinách opísal.

Skoro dosiahli sme končiara Kráľovej hole, keď sa v tom zraku nášmu predstavil prekrásny výhľad.

Boly to velebné nebotyčné naše Tatry, tiahnuce sa na široko po hranici a hlboko do Spiša.

„Števo, pozri!… Aj hľa, tamto naše Tatry!“

„Ej ha — no! ba už sú to len za opašné vrchy! Nad tie vari ani väčších na celom svete niet.“

„Tam na jednom z nich urobíme si ,halt‘. Tam si trochu pooddýchneme a dobre zaraňajkujeme.“

„Tak, tak! nezaškodí, lebo…“

„Ty by si si už rád chlipnúť — Števo!?“

V tom som hodil zrakom na príručnú mapu, abych sa orientoval, kde sa nachádzame.

I shliadal som, že letíme smerom ku spišským mestám, Popradu a Kežmarku.

„Števo! Počuj, čo mne teraz zišlo na um. Tuto neďaleko Popradu ležia svetochýrne tatranské kúpele: Smokovce. Ja by som mal vôľu spustiť sa dolu do tých kúpeľov a tam si za chvíľu odýchnuť.“

„Tak, dobre, nezaškodí, pane principálu.“

„Tam medzi kúpeľnými hosťmi by sme sa máličko pobavili, zaraňajkovali si, a jestli by sa nám chcelo, i vykúpali sa. To by nám na ďalšiu cestu bolo veľmi prospešným. Števo! hotuj sa ku spusteniu plte na zem.“

„Na rozkaz, pane principál!“

Pomocou ďalekohľadu vynašiel som ľahko polohu Smokovca, ležiaceho vysoko v Tatrách severne od Popradu, a napravil som orla rovným smerom na kúpele.

V pár minútach plávala naša plť kolmo nad Smokovcom.

„Spúšťaj Števo!“ — hlásal som, odopnúc štverne s orla. — „Tak, tak pomalúčky… nížime sa, padáme… hup… hup!“

Dopadli sme k zemi rovno pred kaviarňou Starého Smokovca.

Čo sa v prvom okamžení tu dolu okolo nás dialo, nemôžem udať pre veľký hluk a shon ľudu, kúpeľných to hostí, oči jako plánky na nás vyvaľujúcich a rukami od predesenia zalamujúcich.

„Čo sa stalo?“ pýtali sa zvedaví.

„Pozrite, zázrak boží! Títo tu hľa, spadli dolu s neba!“

Števo strúhal komplimenty na všetky strany.

„Čo to za podivný nevídaný vehikel?“ hlásil jeden nad iných vynikajúci pán, osmeliac sa ku nám bližšie pristúpiť.

„Kto ste vy?“

„Wer seid ihr?“

„Kicsodák, micsodák?“ sypaly sa otázky na nás zo všetkých strán.

„Vy ste podivíni!“

„Wunderleute!“ tieto a podobné výrazy ozývaly sa z tlupy prekvapeného ľudu.

„Ctení pánovia a panie! My sme vám celkom podobní ľudia!“ zvolal som ja na toľké dotazy.

„Odkiaľ ste?“ tázali sa zase viacerí, najhlasnejšie jeden vážny pán, zdalo sa, že správca kúpeľov.

„Odkiaľ sme, to vám bez okolkov sdelíme, dovolíte-li nám, ctený pane, tu s nášho povetrného povozu na malú dobu vystúpiť a trochu si oddýchnuť?“

„Vy ste vetroplavci podivného spôsobu.“

„Áno to sme, smrteľní ľudia tak dobre ako i všetci, len že sme odvážliví a smelí.“

„Ste-li opravdu tými, jako byť odávate, buďte nám vrele vítaní,“ hlásil pán direktor kúpeľov a podal mi ruku.

„Ráčte teda znať, že mi oba pochádzame z dediny Trhanovej, v Novohrade, a sme na povetrnej ceste na severnú točňu.“

Tieto slová vzbudily veľké podivenie v obecenstve.

„Z Trhanovej?“ — tázal sa direktor. — „Kde je to, u sta hromov?“

„A veru naša dedina leží“ — dal na miesto mňa odpoved Števo — „tam pri tej 900 metrov dlhej diere popod zem, ktorou železnica zo zvolenskej stolici do novohradskej preletuje. No či už znáte, kde je to?“

„Pri kriváňskom tuneli!“ zvolal ktosi.

V ten čas platili sme v očiach jednej čiastky obecenstva čo smelí dobrodruhovia a hrdinovia, u druhej ale čo pošetilí blázni.

Očul som jednoho panáčka v modrých okuliaroch rieknuť mi za chrbtom:

„Títo dvaja celkom podobajú sa oným španielským ritierom, Don Quixotovi a jeho sprievodcovi Sancho Pansovi.“

„Ďakujem za kompliment,“ riekol som obrátiac sa k nemu.

Vystúpili sme s plti, okolo ktorej stala sa tlačenica ľudu, nás videť a s nami do potyku prísť chcejúcich.

Jedni hneď počali obzerať, kritizovať, ba i velebiť náš lietací stroj, druhí ale obdivovali orla, dávajúc mu zahrýzať od raňajkov pozostalé im zákusky.

Pozrel som na hodinky, bolo práve 9 hodín ráno.

Uletela teda naša plť za 7 hodín okľukami z domu až sem 20 míľ[1] zeme.

Mňa hneď pochytili páni medzi seba, z ktorých ešte žiadon nemal šťastie poznať ma po mene a viedli ma rovno do kúpeľnej jedálne.

Tu vytiahnuc tobolku, rozdával som im naporad moje návštevenky u Macholda v B. Bystrici tlačené.

Jednu na tomto mieste i ct. čitateľom predkladám.

X. Perohryz Y.

Oni mne navzájom dávali svoje.

„Pane Perohryzu!“ — oslovil ma jeden intelligentný pán, — „rozkážte si, čo vám ľúbo na raňajky!“

Pán tento bol riadny profesor techniky z Prahy a menoval sa Hromada.

„Obdivujem vás čo pôvodcu tohoto svetového zázraku!“

„Stroj ten dľa môjho plánu vyhotovil Štefan Vrždialik, samouk, naturalista!“ odporúčil som môjho spoločníka.

Števo meškal pri plti, vysvetľujúc všetečným jeho ustrojenie.

V tom okamžení objavila sa na stole celá batteria fliaš s najznamenitejšími likérami a celé hromady cukrových zákuskov.

Bolo tu pilne nalievané do pohárikov a so všetkých strán od pánov i paní štrngané mi a pripíjané „na zdar“.

Prípitky sypali sa jako z vreca.

Ja som bol od radosti, nad šťastne započatou cestou, temer vo vytržení.

„Nezabudnite prosím, pánovia i na môjho mašinistu a tátoša tam von!“ riekol som spoločnosti.

„Nie, nie, dovolíte-li, pane, zalejeme vášho Števa šampaňským, a vášho tátoša — orla naobročíme samými tortami a pečienkami,“ volali kúpeľní hostia.

A pilo sa ďalej.

*

Naše objavenie sa v kúpeľoch Smokovca zapríčinilo medzi hosťmi veľkú senzáciu.

Zo všetkých strán hrnulo sa panstvo si nás obzrieť, prejavujúc zvlášť nad plťou našou veľké počudovanie.

A nemálo banovali tí, ktorým nebolo dopriane nás videť.

„Do Ríma prísť a pápeža nevideť,“ — riekol som — „to by sa nevyplatilo: podobne i vo Smokovci byť a neokúpať sa.“

Za ten čas, čo bavil som sa v kúpeli, utvorili sa medzi intelligenciou kúpeľných hostí dve stránky.

Jedna z nich zvelebovala môj podnik a pripúšťala možnosť dosiahnutia nášho cieľu; druhá ale držala nás za dobrodružných pošetilcov, ktorí svojho cieľa pre prirodzené prekážky nikdy nedôjdu, ba pravdepodobne v polárnych ľadových krajoch smutné zakončenie vezmú — zahynú.

Toto vedecké dohadovanie dalo obom stránkam pohnútku ku stávke, za príkladom Angličanov, ktorí každý takýto problematický podnik vysokými stávkami „na zdar i nezdar“ sprevádzajú.

I tu sa stalo tak.

Pán profesor Hromada, ktorý sa o sostrojení mojej plti a môjho plánu cesty očividome presvedčil, stál na čele tej stránky, ktorá tvrdila, že sa mi cesta a dosiahnutie severnej točny zeme pri prajných podmienkach povetrnosti podarí.

Naproti pán Korényi (olin Koreň), majiteľ železných hutí z Gemera, postavil sa zase na čelo stránky, môj podnik zatracujúcej, ten samý za nemožný vyhlašujúc.

Obe stránky so svojimi prívrženci boly hotové ku peňažitej stávke na takýto spôsob:

Stránka I., podniku prajná, vyhrá stávku vtedy, keď sa pán Perohryz do 1. októbra b. r. živý so severnej točny domov navráti a stránky dokonalými dôkazmi presvedčí, že severnú točnu skutočne dosiahol.

Odporná ale II. stránka vtedy vyhrá stávku, jestli že sa p. Perohryz zo severnej výpravy nenavráti, lež tam zahynie.

Klausula stávky ale zneje: na prvý pád zdarilého sa návratu z výpravy, dostať má smelý vetroplavec, p. Perohryz, polovicu z výhry, jakožto odmenu.

Stávka urobila sa písobne na papieri a bola poverencami oboch strán podpísaná.

Nato práve vstúpil som do dišputnej dvorany.

Pán Korényi oslovil ma hneď z príchodu.

„Divím sa vašej pošetilosti, pane Perohryz, že sa tak slepo vrháte do náručia istej zkazy, ktorá vás i so spoločníkom vaším v polárnom kraji čaká. Vy cieľu toho nikdy nedosiahnete.“

„Tak hovoríte vy a všetci vám rovní,“ — odpovedal som mu — „a na miesto toho, aby ste smelým idealistom viac odvahy a smelosti dodávali a dobrou radou v prevedení kultúrnej myšlienky nápomocní boli, vy tupíte, haníte a odvádzate. Takým činom si nikdy ani umelcov ani odvážlivých podnikateľov veľkých epochálnych vecí nevychováte. Robíte práve tak, jako to kedysi urobili španielskí učenci s Krištofom Kolumbom. I tí hanili a tupili náhľady slávneho vynálezca Ameriky, i tí veľkého toho mysliteľa mali za blázna; lež napriek jejich hanám Kolumbus veriac v zdar svojej idey, presvedčil ich o pravde, vynašiel Ameriku a presvedčil ich, že i zem je okruhlá… Ja sa vaším tvrdeniam tiež od môjho predsavzatia odviesť nedám. Ja verím, že severný bod zemskej točny dosiahnem a táto viera ma utvrdzuje vo vytrvalosti úmyslu môjho. Človek len to nedokáže, k čomu nemá chuti a vôle.“

Na to vystúpil druhý panáček so svojou filipkou proti mne.

Pán Aristides Falkenber „karpatského spolku“ membrum electum, rútil sa na mňa:

„Nečudoval bych sa pranič, keby na tú smelú myšlienku, dosiahnutia severnej točny našej zeme, bol prišiel nejaký cestovateľ, kapacita v obore zeme- a prírodozkúmstva, ale keď vidím pán X. Y. Perohryz z Trhanovej i s jedným, žiadnych geografických znalostí nemajúcim vyslúženým vojakom; to je veru ku smiechu. Ja váš podnik smelé vyhlasujem za bláznovstvo!“

„Práve tak hovoríte, drahý pane!“ — odpovedal som mu — „jako hovorili židia o Kristovi: ,Ale vraj čože by z Nazaréta veľkého výnsť mohlo?‘ A predsa je pravda, že v nepatrnom tom mestečku býval Spasiteľ celého sveta.“

Mladý panák zanemel.

A tak išly hádky pro et contra, čo ma konečne počúvať zunovalo.

Vydal som Števovi rozkaz k odchodu.

Zbadajúc to prajná mne stránka hostí riekla:

„Bože chráň! My vás dnes z tadeto preč nepustíme! Vám ku pocte zariadili sme dneská spoločný banket a večerný ples. Vy tu musíte ostať.“

Daromné bolo moje zdráhanie a výhovorky.

Musel som povoliť a ostať.

Vyšel som von obozreť spoločníka Števa a sdeliť mu žiadosť kúpeľných hostí.

Našiel som ho zamestnaného s čisténím kotla a stroja a v dobrom rozmare.

„Števo! či mal si dobrý fruštyk?“

„Ani čínsky kráľ!“ — odpovedal on. — „Pozrite, pane principál: plné vrecká pomarančov, tortí, cukrovín, ovociny, pečiva a cigár… a čo je toho už tuto vo mne!“ — ukazujúc na brucho, — „toho by bolo za hodný vahan. Ej, pane! pil že som ja tu jeden fajnový likér, ktorý vám hreje žalúdok ani podkúrený kotol.“

„No dosť, dosť Števko!“ pretrhol som mu reč, vediac, že sa mu jazyk rozväzovať počína.

V tom pristúpila ku mne dáma.

„Smiem-li prosiť pána o slovo?“ riekla zdvorile.

„Prosím, ráčte rozkázať!“

„Mám k vám úctivú prosbu, či by ste ma nevzali sebou na severnú točnu?“

Po tých slovách podivne mi prichádzajúcu slečnu premeral som od hlavy do päty.

„Ruky bozkávam, drahá slečna, to vám nemôžem ani prisľúbiť, ani privoliť.“

„Pre jakú príčinu? Ja odhodlaná som leteť s vami ta hore.“

„Nemožno to z viacej príčin, ct. slečna! Predne: osobnosť vaša by nám na tej ceste prekážala.“

„Ja vám nebudem na žiadnej prekážke, radšej na pomoci.“

„Po druhé: naša povetrná plť viacej ťarchy, okrem čo je už na nej, nevydrží — ani nezodvihne.“

„Ja vám veľa nezavážim, mám len 17 kilogramov. Ani 1 dekagram viac.“

„Števo!“ — zvolal som dotieravosťou paničky namrzený, — „presvedč túto slečinku, že náš stroj tri osoby neunesie.“

Slečne som povolil výnsť na plť.

Po pustení stroja do pohybu, shliadla slečna, že plť obťažená troma osobami pohnúť sa nechce.

Teraz vystúpil som ja von a plť dvíhala sa do výšky.

„Tak, dobre!“ — hlásila panička, — „vyneste ma ta hore, a to hodne vysoko!“

„Števo! vynes paničku na jedno 200 metrov do výšky, daj ale pozor, aby sa jej žiadna nehoda nestala.“

Loď vystupovala.

Slečna tlieskla rukama, z vozby tej uradostnená.

O malú chvíľu pozdala sa nám plť už len čo malý šarkan.

„To je predsa smelá a duchaprítomná dáma!“ rieknem.

„Je to dcéra jednoho dôstojníka z Pardubíc,“ poznamenal ktosi.

Čakal som chvíľu na návrat stroja s hora, lebo zdálo sa mi, že Števo pridlho tam hore so slečnou dlie, — a ono skutočne dľa môjho ponazdania odohralo sa tam medzi nimi nasledujúce intermezzo.

Súc hodne vysoko, kázala slečna ešte vyššie vystúpiť.

„Chcete snáď, slečna, až do samého neba ísť? Hej tam nás ešte nepustia.“

Z výhľadu, ktorý panička tam hore mala, mohla byť potešená, veď na jedno videnie videť mohla všetky nebatyčné Tatry, ba i pol Slovenska.

„Neviete, kde ležia Pardubice, moje rodisko?“ tázala sa Števa.

A tento furták, nechtiac sa nevedomosťou svojou zahanbiť, ukázal smerom na Trenčín.

„Jako vás volajú?“ tázala sa ho.

„Čikora Štefan, vyslúžilý voják,“ odpovedal jej.

„Za to som vám Štefko, veľmi povďačnou, že ste mi tento milý duševný pôžitok dopriali,“ riekla mu s vďakou.

„Hej, prosím, ctená slečinko! za také služby sa u nás platí,“ dal jej Števo odpoveď.

„Čo žiadate?“ riekla ona, siahajúc do tobolky.

„Peniaze nebereme!“ — šelmovsky usmievajúc sa, riekol Števo, — „za takéto prevážanie vo vzduchu u nás doma platia mi naše dievčatá, každá jedným bozkom…“

„Ba čerta! fuj tajfel!“ zvolala ona.

„Či tajfel, či netajfel — ináč nenie,“ — vetil Števo. — „Za ten čas, kým mi aj vy tak nezaplatíte, nespustím vás dolu,“ riekol Števo a sadol si ku stroju.

Nastala jednačka.

Keď ale Števo videl, že sa slečna k ničomu nemá, a požadovaný povozný plat mu dať nechce, rozmyslel sa ináč: vzal ponúknutú mu desiatku „zprepitného“ a spustil plť dolu k zemi.

Toto všetko vyzradil mi Števo neskôr.

Pomaly a medzi besedou minul sa deň a prišiel večer.

Sriadil sa banket v hosťovskej dvorane, kde sa pri hudbe dobre jedlo, pilo a spievalo.

Po takto výbornom zabavení sa vo smokovskom kúpeli, (na ktoré nikdy nezabudnem!) nastal čas k odchodu.

Po krátkom odpočinku na samom svitaní, a po predbežnej rozlúčke sa od hostí, pozdvihla sa naša plť s nami ku ďalšej ceste.

Dal som plti smer ponad nebotyčné Tatry, menovite ponad Lomnicu, 2636 metrov vysoký to končiar.

„Srečan put!“

*

„Buďte pozdravené, ó vy velebné hrady mojej domoviny!!!“ vzdychol som si, letiac ponad najvyššie končiare Tatier, jichž nepretrhnutá reťaz, počnúc od liptovského Kriváňa až po Biely vrch vo Spiši odrazu oku môjmu sa predstavila.

Pomaly tratily sa papršlekami slnca pozlátené končiare zraku nášmu, a my podávali sme sa smerom do susednej Haliče, jejž hranicu prestúpili sme pri jazere „Veľkom stoku“.

„Števo!“ — oslovil som spoločníka svojho, — „my nachádzame sa už nad Poľskou, zemou to naších bratánkov.“

„Mňa ku zemi tejto pútajú milé rozpomienky z vojanského života. Býval som v nej za dva roky!“ odpovedal on.

Plť letela ponad mesto Nový Targ a odtiaľ rovno namierili sme na Vieličku, najznamenitejšie to soľné bane Poľska.

Ó! jak rád bych bol videť pamätihodnosti týchto soľných dolov, ale to nestálo v pláne cesty, pretrhovať cestu pre privátne ciele.

Už z ďaleka daly sa videť zraku nášmu liskavé cymbure slávneho niekdy mesta Krakova.

„Števo, poznáš ešte to mesto, v ktorom si za 2 roky býval?“ pýtal som sa ho.

„Jaj! jakožeby som ho nepoznal… Krakov?! V živej pamäti zostane mi na veky.“

Blížili sme nadeň.

„Pane principál!“ — riekol po chvíli Štefan, — „teraz bych vás o niečo pekne prosil.“

„Čo takého, Števko?“

„Dovoľte mi tu spustiť plť na chvíľu na zem.“

„Jakým cieľom? Veď nemám v úmysle navštíviť pánov Krakovanov.“

„Ale ja by som tam rád navštíviť niekoho.“

„Prosím ťa, povedz že mi koho? Máš-li tam známych?“

„To jest: mal som, keď som tam ako c. kr. infanterista za 2 roky ležal. Neostýcham sa vám vyzradiť, že som tam mal kochánku; Mariánku, jedno hezké, poľské džiewče.“

„Ecce, teda stará ľúbosť?“

„Ona tam býva v malej vsi pri Krakove; znám kde leží jej chalupa. Rád bych tam nazrel, či ona ešte žije, či nezabudla na mňa, alebo či už pošla za muža?“

„Števo!“ — riekol som mu dôrazne, — „nenie to naším účelom baviť sa tu i tam pre privátne ciele a návštevy. Ty dobre znáš, čo máme pred sebou. Aby si ale neriekol, že som oproti tebe krutý a citov srdca tvojho si nevšímajúci, po prvý a posledný kráť dovolím ti dnes spustiť sa dolu a spraviť si dľa vôle.“

Števo bol povoleniu môjmu rád a počal robiť prípravy ku spusteniu plti nadol.

Vtedy objavil sa nám Krakov na blízku i s udanou malou vieskou.

Ďalekohľadom vyhľadal si Števo s hora známy dom a my točiac široké kolesá vo vzduchu, spúšťali sme sa dolu — na malý ploskatý vŕšek pri samej vsi.

Lež skôr ešte, ako sme dorazili na zem, počuli sme hlas zvonov, zavznievajúci z veže malej dedinky.

I myslel som si, že hlas ten svoláva nábožný poľský ľud do chrámu.

Števo mal ešte zo Smokovca plné vačky cukrovín shospodárené, a vezmúc sebou i svoju príručnú harmoniku, skočil s plti a hajda rovným smerom ku vsi.

„Viac ako hodinu sa ti tam baviť nedovoľujem!“ volal som za ním, dívajúc sa, jako chodníčkom ku dedine pádil.

Zvony hučaly stále.

V tom okamžení, keď sa Števo ku vsi približoval, ďalekohľadom ho stopujúc, zpozoroval som, že sa z dediny množstvo ľudu vyrojilo.

Chlapi ozbrojení boli cepami, kosami a vidlami; ženy ale s ometlami a lopatami.

S hrozným povykom bežali oproti Števovi, ktorý si hneď v prvom okamžení tento dej vysveliť neznal.

„Zab’ go, zab, go! Šarkan, černokžonžík!“ revala vraj tlupa.

Teraz Števo, pochopil stav vecí, že tu ide o jeho kožu, nebral vec na žart, ale urobil chytro „čelom v zad!“ a najspešnejším cvalom utekal nazpät ku plti.

Tlupa tesno bežala za ním.

Bez dechu dobehol ku mne.

„Števo! Čo je to?“

„Ale títo hlúpi Poliaci, chcú nás zabiť! Držia nás za černokňažníkov na šarkanovi. Pane ratujme sa! hýbajme sa rýchlo hore!“

Smižko hodil sa na svoje miesto, sotvy dychu dopadajúc, a mal sa rezko ku dvíhaniu plti.

A to sa nám obom i v pár okamženiach podarilo. Práve vtedy, keď rozsrdení obyvatelia malej poľskej viesky dobehli na vŕšok, máchajúc cepami, kosami, vidlami, ometlami a lopatami po nás a „zab’ go!“ revali, my pozdvihli sa do výšky — a ukázali im päty.

Padly im zuby na prázdno.

Teraz som si vedel vysvetliť celú vec.

Obyvatelia malej viesky, zpozorovali naše točivé letenie ponad dedinou, držali nás za černokňažníkov na šarkanovi, a poneváč len pred pár dňami ich chotár búrkou a ľadovcom bolo zbilo, boli v domnienke svojej tým viac potvrdení, že je to práca černokňažníkova. I chceli sa za to vymstiť.

Je to povera medzi slovanským ľudom ďaleko rozšírená.

Ľud z dola reval, nadávajúc a preklínajúc nás, ale ublížiť nám už viac nemôhol.

„No hľa! vidíš Števo!“ — riekol som k nemu, keď sme už hodne vysoko vo vzduchu boli, — „jako tá tvoja stará ľúbosť s „hezkým poľským džievčatom“ pre nás teraz osudne vypadnúť mohla! Neviem jakoby ti boly chutnaly na chrbte údere poľského cepa?“

„Eh! parom nech ich tam vezme i s tou ich Mariankou!“ odpovedal Števo, ukazujúc tým tam dolu rozličné grimasy — a dlhé uši.

Miknem opratou a orol letel stranou ponad Krakov.

„Pred týmto poverčivým ľudom musíme sa mať na pozore — riekol som — a ľahkomyseľne nespúšťať sa hockde dolu, aby nás niekde na pokon kolmi a cepami nezahlušili.“

„Vio!“ zvolal som na orla — a my leteli sme ďalej.

Namierili sme rovným smerom na Censtochov.

Toto je chýrečné, pútnické poľské mesto so svojou veľkolepou kalváriou, do ktorého každý Poliak aspoň raz za svojho života, podobne mohamedánom do Mekky, putúva.

Neďaleko tohoto mesta, na polianke riedkeho lesa, spustili sme sa ku zemi, cieľom oddychu, poneváč leteli sme na jedon dúšok 30 zemepisných míl.

Príjemný ihličnatý les rozprestieral sa okolo nás, do ktorého sme sa spustili, cieľom posilnenia sa ku nastávajúcej nám dlhej plavbe ponad šíro-šíre ruské nivy a pahorky.

Tu vydal som Števovi rozkaz doniesť plť a celý stroj do poriadku a mať starosť i na pripravenie jedla.

Sám ale zapáliac si na čibuk, dal som sa do zkúmania plánu ďalšej cesty.

Vrhol som zrakom do príručnej rusko-poľskej mapy a ustanovil som smer, ktorým ponad Poľsku, Litvu a Rusko ďalšiu cestu konať budeme.

I videlo sa mi byť najprirodzenejšie zadržať rovný smer od Censtochova až po samý Petrohrad.

Ustanovil som, že poletíme všade len ponad trať železničnú, ktorá tiahne rovným smerom z Varšavy do Petrhradu a obnáša 130 zemepisných míl.

Túto cestu ustanovil som vykonať behom 5 dní, chtiac šetriť silu orla a stroja, tak že nám deň len 26 míl preleteť prišlo.

Ustanovil som tiež i to, že sa ku oddychu v žiadnom ruskom meste nezastavíme, lež vždy osamotnelé miesta v slobodnom ku oddychu si vyhľadáme, majúc ku ostražitosti dosť príčin.

A preto ani nebudem spomínať, kde a na ktorom mieste sme sa zastavovali, len stručne udám, ponad ktoré mestá sme leteli.

Števo navariac dobrého „guľášu“ z baranieho mäsa a halušiek s brindzou, dobre sme si toho zajedli.

Orla tiež dokonále naobročiac, striedavo sme si pospali — a potom zase vzlietli do výšky.

*

Prvé mesto, nad ktoré sme po Censtochove dorazili, bola Varšava, hlavné mesto Poľska. Potom nasledovalo Grodno, Vilno a Dvinsk.

Leteli sme ponad trať železničnú, ktorá nám teraz za cestovodiča slúžila a nemala nás zanechať až po samý Petrohrad. Letíme ponad hranicu dosť nízko nad zemou.

Nič zlého netušiac, očujeme zrazu z dola lisný hlas a volanie:

„Stoj!“

Podivil som sa nad tým: platilo-li to nám, či niekomu inému?

Hlas ten sa ešte dvakráť opakoval a po treťom znení… prásk!

V tom okamžení blízo popri hlave orla preletela hviždiaca guľka z pušky.

„Aha!“ — riekol som, — „Števo, tí tam dolu nežartujú. Teraz už viem, čo je vo veci! Sú to pohraniční strážnici, majúci veľmi prísny rozkaz žiadneho cestovateľa bez prehliadky na ruskú pôdu neprepustiť. A tak ani nás v povetrí.“

„Máte pas? Pas, pas!“ reval ten tam dolu hore na nás.

„Ej, horkýže ti ho, bratku, mal,“ — pomysel som si, — „keby v povetrí boly policajné stanice, nuž by sme mali i pasy.“

Na opatrenie si cestovného pasu, skutočne ja som doma zabudnul a tu, veru bolo už pozde si ho zaopatriť.

Na volanie strážnikov: postáť a dať si batožinu revidovať, cestovné ale listy vidimovať neposlúchnuc, poslali títo za nami ešte zo pár gúľ, ktoré nás však všetky šťastlive obišly.

„Toto je nie žart, Števo!“ — riekol som, — „je to veru špatné privítanie nás na ruskej pôde.“

„Vio, Cézar, rušaj!“ a my spešným letom preleteli sme do Ruska.

„No, Števo,“ — povedám, — „či by si nemal chuť obzreť si z blízka ten komunistický raj, kde všetcia ľudia sú si rovní a kde všetko je spoločným majetkom?“

„Vari aby ma židovskí komisári obesili ako vyúdenú slaninku? Veď ste videli, ako nás ich žoldnieri vítali hneď na hranici nestráviteľnými pilulkami.“

„No, veď ani ja k tomu chuti nemám teraz, ale zvedavý som na ich pomery. Až sa vrátime z našej výpravy pôjdeme sa tam raz pozreť!“

„Ej veru ja nie, pane principál, na točnu i do pekla pôjdem s vami, ale k bolševikom nikdy. Hej, keby sme tak teraz spadli, ale by nám skomunizovali našu slivovičku a zásoby. Či nepoznáte komunistické heslo: Čo je tvoje, to je moje a čo je moje, do toho ťa nič! Poznám ich ja z ruského zajatia i od nás.“

Podivil som sa, aký zdravý úsudok vytvoril si Števo o komunizme z vlastnej zkusenosti. Nešťastný národ, že sadol na lep židovským figliarom, ktorí pomocou utopistickej idey, krásnej v teorii, ale neprevediteľnej v praxi ožobračili a ovládli veľkú slovanskú ríšu.

Po trojdňovej ceste dostali sme sa až nad Pskov.

„Ľaľa more!“ zvolal Števo, hľadiac na západ.

„Mýliš sa!“ — riekol som mu, — „nenie to more, lež rozsiahle jazero Peypus a Pskov.“

„Ale just tak vyzerá ako more,“ ospravedlnil sa on.

Spustili sme sa k zemi, ďaleko od ľudských príbytkov, cieľom nabratia vody do nádoby.

Nemálo prekvapení sme boli, zazrúc na brehu potoka človeka sedliaka.

„Nech ma tu pokrčí,“ — zvolal Števo — „keď tam ten chlapák nenie náš slovenský drotár.“

A vskutku bolo tak.

Priblížiac sa ku nemu, presvedčili sme sa, že na skutku je on.

„Hej, krajane náš!“ — volal som naňho, — „nemýlim-li, vy ste drotár, asnáď z trenčianskej stolice?“

Ej čiže podivil sa statočný chlap, vidiac sa byť z nenadála od cudzích ľudí svojou materčinou oslovený.

„Nu, kade že tu chodíte, drotárku?“ tázal som sa ho.

„A veru, panáčku, po Rosii, po šírej a diaľnej tejto krajine,“ odpovedal nabudnúc k nám dôvery. Žaloval sa na mizerný zárobok a hovoril, že rád by do Poľska, kde pomery sú o veľa priaznivejšie.

K vôli malej besede s naším horňotrenčianským krajanom drotárom, Cerkom Ďurkom, zabavili sme sa tu pri brehu potoka za pár hodín, počastujúc ho zákuskami z našej zásoby.

Statočný drotár takto nami obživený, ďakoval nám úprimne a prial šťastia ku ďalšej ceste.

Potom sme sa srdečne s ním rozlúčili.

So zanechaním tohoto miesta doleteli sme nad staroruskú provinciu Ingermanlandu a rovnou čiarou blížili sme sa ku hlavnému mestu Ruska, Petrohradu, tejto perle severu.

Neďaleko pred Petrhradom leží bývalý cársky hrad, Gatšina, pri ňom Krásnoje — a bokom Cárskoje-Selo, nádherné to letohrady niekdajších ruských cárov, dnes spustošené a znečistené.

„Števo!“ — riekol som ku spoločníkovi môjmu — „z ostražitosti pred bolševikmi, my ani tuto dolu sa nespustíme, ale na miesto toho, budeme sa v širokých kolesách točiť nad týmto vidiekom, cieľom lepšieho si obozretia tohoto kraju. Pomocou našich ďalekohľadov budeme môcť dosť zretedeľne pozorovať mesto a ľudí.“

Jako som riekol, tak sa stalo.

Blížili sme sa nad Gatšinu.

Točili sme sa nad ňou ako bociany, keď na jar z diaľnej Afriky zase nazpät k nám sa navráťa, — keď v tom zpozorovali sme pod nami dolu živý ruch ľudstva.

Hlavne ale do očí nám padly tlupy vojska a blýskajúcich sa kopijí.

„Pozri, Števo! Tam dolu hľa, drží iste rudé vojsko manéver! Koľko vojska je tam vyrukovaného! kozáci i pechota.“

Dívali sme sa, dívali na nich hodnú chvíľu.

Zrazu čujeme ohromný rachot — výstrely z pušiek, a ku nášmu veľkému predeseniu vystrelené guľky, ako krupobitie fŕkaly okolo nás.

„Ej! nuž a čože je toto zase? Vari sa tí tam dolu učia strielať do neba? A či to zas má platiť nám?“ poznamenal som.

O malú dobu nato nový rachot… Jedna guľka prepárala nám jednu trúbu plte na samom konci ja ale v okamžení zalepil som dieru a Števo o chviľu naplnil trúbu plynom.

„Sto strieľ! Števo… ale ľaľa — dívaj sa!“

V tom zavalil sa ohromný oblak dymu pod nami, bolo čuť hromový rachot, až sa obloha nebeská nad nami otriasla — a šrapnel tesno popri nás vyletel do výšky.

„Probujú krupovské kanony, či hodne ďaleko nesú.“

„A my im tu slúžime za centrum v terči.“

„Pekne ďakujem za takú hračku!“

„Tu je nebezpečne dlieť.“

„Števo dvíhaj plť na hor!“

„Alebo radšej pusťme sa bočným smerom.“

„Rob čo chceš, len aby sme čím skôr boli z tadeto preč.“

A teraz hrmel výstrel za výstrelom, až ohlášala sa nebeská obloha.

„Toto sa mi zdá byť podozrivým,“ — riekol som, — „ale človeka tu nemáš, ktorý by nám vysvetlil, o čo sa tu vlastne jedná.“

„Pánovia!“ — volal som plným hlasom dolu, — „robíte-li vy nám túto parádu ku pocte? Alebo žartujete-li: tak vám ďakujeme za taký ,špás‘!“

Rýchle letela plť smerom severným ponad biele kamenné paláce Petrohradu.

Ku nášmu zdeseniu ale zpozorovali sme, že oddiel kozákov tým istým smerom postupuje, ktorým my, ustavične metajúc do výšky olovené knedle a železné bochníčky.

A konečne, keď sme i ponad Petrohrad preleteli, ešte vždy tlupa vojska smer našej plti stopovala, čo nás potvrdilo v tej myšlienke, že toto pekné privítanie len predsa nám platilo.

Tu spozoroval som vystupovať tri eroplány, ktoré, ako som hneď uhádol, maly nás prenasledovať. V tom okamžení zapnul som motor na najväčšiu rýchlosť, popohnal orla a strelohbite vzďalovali sme sa nebezpečiu. O krátko zmizli sme našim prenasledovateľom v hustých oblakoch.

Len to mi pritom bolo záhadné, čo im zavdalo k tomu príčinu, a kto im môhol dať náveštie, že práve v ten deň, v tú hodinu naša plť ponad ich hlavné mesto poletí.

Ani jedna guľa nezablúdila do nášho tela, čo nech Boh chráni, ináč by doista bolo po nás veta bývalo, a z výpravy na severnú točňu nič.

„More, more, pane principál!“ zvolal Števo, keď sme boli trochu na bok od Petrohradu zabočili.

„Ale horkýže tvoj more, Števo! Tebe je každá kaluža, každá mláka morom. Je to rozsiahle 26076 štvorcových kilometrov v objeme majúce jazero Ladoga, nad ktorým sa práve nachádzame.

V tom okamžení zbadal som, že plť naša sama od seba upadať počína.

„Števo! pozor na plť, padáme!“

„Aj mne sa tak zdá!“

„Čo je tomu na príčine?“

„Bezpochyby nám ti kozáci predsa nektoré mechúre svojimi guľkami potrhali.“

„Musíme ich zreparovať alebo inými nahradiť. Teraz len pusťme sa do jazera.“

„Ba paroma! Vari utopiť sa?“

„Tvoja hlava, Števo! Plť a utopiť? Blázníš-li sa?“

„Nebláznim sa — ale bojím!“

„Vari vody, veď si bol námorným vojakom v Terste! Vieš-li plávať?“

„V mori hej, ale v jazere neviem či potrafím.“

„To je k smiechu s tebou!“

Plť dosť prudko letela ku jazernej hladine… pár minút — — a my skutočne hupli sme doň.

Števo držal sa zábradlia oboma rukama.

Skôr ako sme dopadli, ja odopal som orla zo štvorní, ktorý oslobodený súc, povzlietol, ale vidiac vodu pod sebou, sadol si na plť.

Plesk! treskla plť na vodu, ktorá vysoko vystriekla.

„Už sme tam, kde loj kopú!“ zjačal Števo.

„Ó ty bojko!“ privolal som mu.

Plť ponoriac sa na pár centimetrov, už v druhom okamžení stála na povrchu vody.

„Pripni hýbadlo stroju ku stredným kolesám!“ kázal som Števovi.

Keď to urobil, plť začala sa hýbať rovným smerom, akoby hnaná veslom.

„Už je dobre, teraz sa už nebojím,“ riekol Števo uspokojený.

Teraz prezreli sme poškodené mechúre. Bolo ich 8. Nahradili sme ich druhými, ktoré som v reserve bol držal a naplnili plynom. Ináč nachádzalo sa na plti všetko v poriadku; žiadna iná nehoda sa nám nestala.

Vodné kolesá pracovaly riadne, ženúc plť ku predu, a tak ukázal sa byť stroj náš spoľahlivým na vode tak dobre, jako i vo vzduchu.

„Teraz, Števo, len pripíľ stroju, aby sme prišli čím skôr ku brehu, bo mláka táto je dlhá a široká.“

Plávali sme smerom k severu.

Cesta na vode trvala dosť dlho.

Konečne ukázaly sa nám v diaľky brehy kopcov.

„Tam keď dorazíme,“ — riekol som, — „zadržíme generálny odpočinok.“

„Tak, tak!“ — riekol Števo, — „lebo mne už poriadne cigáni v bruchu klince kujú.“

Pozrúc na mapu shliadnem, že blížime sa ku zátoke mesta Serdobola, ležiaceho na finskom území.

V tú dobu spustila sa nad jazero hustá nepriehľadná hmla, ktorá nám všetok výhľad do diaľky a na breh odňala.

Riaďac však beh plti dľa kompasu vždy na sever, nemali sme sa obávať žiadneho poblúdenia.

Plávali sme teda vo hmle.

Razom ku nášmu nemalému prekvapeniu našli sme sa obklopení malými rybárskymi člnkami, na nichž rybári so spúšťaním sieti ku loveniu rýb zamestknaní boli.

Vzhliadnuc našu plť, z jejž komína sa práve dým valil, vydali títo výstražné hlasy:

„Luláj, luláj!“ volali jeden na druhého. Domnievali sa totiž, že medzi ich malé člnky, vrazila paroloď, vo hmle poblúdilá a že im ich potopí.

„Nebojte sa, dobrí ľudkovia!“ hlásil som z ďaleka na nich po rusky: ale nedali mi žiadnej odpovede.

I pomyslel som si: títo dozaiste neznajú rusky, oslovím ich teda po francúzsky, asnáď sa medzi nimi najde, kto mi porozumie.

„Bon jour messieurs! Etes vous Russiens ou Finies?“

„Finenci!“ zvolal jeden z nich.

Pri očutí tých slov spľaskol Števo rukama nad hlavou.

„No teraz sme sa len dostali z odkvapu pod žľab!“ hlásil on.

„Čo ti je, Števo? Prečo zalamuješ rukama?“

„Nuž pane, či nečujete, čo povedajú títo, že sú oni — vraj — financi.“

„Tvoja hlava, Števo! Nie financi, ale Fínanci čili Fínania, abo Finlandčania. Rozumieš?“

„Chvalabohu! lebo som tŕpol, že sme upadli ruským financom do rúk.“

Na tie slová sblížili sme sa jedni ku druhým.

Oni opýtali sa nás: kto a odkiaľ sme.

Čo im odpovedať? rozmýšľal som. Poviem-li im, že sme my Slováci z pod nebatyčných Tatier, títo hádam ani nebudú znať, kto je to, lebo o Slovákoch roztrubuje sa po svete, že ich už niet.

I prišlo mi na um, že sú Finania pokrevní našim Maďarom. I rieknem:

„Števo! asnáď dohovoríme sa s týmito po maďarsky, veď u nás Maďari tvrdia, že je maďarčina finskej reči príbuzná. Hovor, jako vieš!“

Osmelený mňou Števo začal ako najlepšie vedel:

„Hát izé — kedves sógor, hogy vagytok? Izé, teringete — uram bátyám, no hát? beszéljen…“

Tituloval ich rozlične. Ale chyba lavky! Oni tomu ani za mak nerozumeli.

Nuž, pomyslel som si: kde že je teda tá príbuznosť tých dvoch rečí?

Nezadlho dopluli sme ku brehu.

Oni pomohli nám plť vytiahnuť na breh, a keď sa hmla ztratila, nachádzali sme sa pri samom meste Serdobola, obklopení ľudom, ktorý sa k nám z mestečka na diváky hrnul.

Naše mimovoľné zastavenie sa v tomto nábrežnom, finskom, rybárskom meste vypadlo nám naskrz neočakávane skvele.

Dozvediac sa predstavení jeho, že sme my ich pokrevní „Maďari“, prijali nás srdečne, jako sa na príbuzných slušalo — a hneď doprovodili nás do najporiadnejšieho hostínca, kde nám hostinu a zábavu usporiadali.

Zvlášte môj spoločník Števo sa tu dobre cítil.

Dovedúc plť do poriadku, pochutnával si výbornou finskou „vudkou“, ktorá borovkami zapáchala, až konečne príduc do dobrej vôle, pochytil svoju harmoniku a počal hrou na nej divákov obveselovať.

Pritom spieval im samé maďarské národné piesne.

Sám pán mešťanosta mestečka ale oslovil ma:

„Gavaríte, gospodi, pa rusky?“

„Gavarím, no nie množko,“ odpovedal som. Ale predsa toľko som znal, že sme sa mohli spolu dorozumieť.

Jemu vyzradil som cieľ našej cesty, on ale okrem malého počudovania sa o ňu veľmi nezaujímal.

Miesto toho hostili nás bodrí Finlandčani samou rybäcinou a môžem riecť, ani potisskí „halászi“ neznajú taký „pörkölthal“ pripravovať, ak títo zruční Serdobolci.

Števo nevedel sa ho tiež dosť prenachváliť, i orol dostal toho dosť.

Medzitým časom, čo Števo na dvore hostínca hrou na harmonike a spevom ľud zabavoval, ja utiahol som sa do vnútra a pochytiac najnovšie, práve z pošty prišlé číslo novín petrohradských, započal som ho čítať.

Na prvej strane čítam hrubými písmenami nadpis:

„Nezdarený atentát reakcionárov na Trockého.“

Aha! toto bude dačo obzvláštneho — pomyslel som si a čítam ďalej:

„Uvádza sa ruskému obecenstvu v širšiu známosť, že včerajšieho dňa strojili sa reakcionári urobiť atentát na ľudových komisárov a Trockého. Priebeh deju je nasledujúci: Dňa 2-ho júna b. r. zpozorovali pohraniční strážnici na rusko-poľskej hranici vysoko v povetrí letieť balónu podobný lietací stroj, smerom od Krakova na ruskú pôdu. Ostrozraku jejich podarilo sa vypátrať, že z balóna dolu visí na povrazoch upevnená hrozná bomba. To im bolo podozrelé. I chceli balón zastaviť, alebo streľbou doň neškodným ho učiniť; lež to sa im pre vysokú diaľku nepodarilo. Driečni strážnici uvedomili o tejto veci, čo videli, cestou telegrafu petrohradskú policiu.

Mienky o zjave tomto boly rozličné, až naposledok zvíťazila mienka petrohradských policistov, tvrdiacich: že vetroplavci tí nemôžu byť iní, ako reakcionári, vezúci touto cestou so sebou hroznú bombu, ktorú lebo na hrad Gatšinu,[2] lebo na mesto Petrohrad chcú hodiť a strašnú katastrofu zapríčiniť. Ale vďaka bohu, zločin ten sa im previesť nepodarilo. Petrohradská policia porobila hneď poriadky bezpečnosti, dala vyrukovať 10 stotín vojska ostro- a delostreľcov a postavila ich na stráž, aby títo priam ako v povetrí niečo podozrelého zbadajú, do balóna pálili a tak možný atentát znemožnili. A toto sa ostražitému vojsku i úplne podarilo. Dňa 8. júna skutočne objavil sa vo vzduchu nad Gatšinou oznámený balón. Bomba visela z neho dolu. Ostrostreľbou z kanónov podarilo sa našej artilerii balón porúchať, lebo vidno bolo, ako tento zaletiac až nad jazero Ladoga, spadol tam do neho — a pravdepodobne so všetkým činom tam sa utopiac, vzal zkazu.“

Ach, ach! — vzdychol som si, odložiac noviny.

Teraz mi je už všetko jasno, prečo tí tam na nás tak silno durkali.

Strach pred reakcionármi.

„Števo!“ — zavolal som naňho — „rýchlo sa hotuj k odchodu. V okamžení musíme z tadeto preč.“

Jemu, v najlepšej zábave pohrúženému, pravda môj rozkaz prichádzal podivným.

„A či už? Ešte im zahrám jednu na rozchodnú,“ riekol a muzikoval ďalej.

Ja som si pýtal papier a atrament, a keď mi ho podali, sadol som a písal:

„Ctenej Redakcii novín „Pravda“ v Petrohrade.

Pánovia, vy ste zabili ohromného capa! Onen, vašimi strážnikami na ruskopoľskej hranici odokrytý reakcionársky balón nenie ničím inším, nežli moja „povetrná plť“, na ktorej ja so spoločníkom mojím, Štefanom Vrždialikom, konám povetrím cestu „zo Slovenska na severnú točňu našej zeme“. A oná domnelá, z plti dolu visiaca „bomba“ je nič iného, len môj slivovicou naplnený súdok. My šťastne unikli sme z dostrelu vašich pušiek a kanónov. Ďakujeme vám za tak skvelé privítanie. Práve teraz letíme ponad fínske morasty a jazerá ďalej ku vytknutému cieľu. V páde šťastlivého návratu so severnej točny, počujete o našom podujatí viacej. Prosím vás vytriezvite celkom z vašej blúdnej myšlienky: ako by sme mali byť zkazu vašu zapríčiniť chcejúcimi reakcionármi.

S úctou v Sordovale etc.

X. Y. Perohryz m. p. vetroplavec.“

Tento list oddal som na poštu.

Celú záležitosť ale nebral som za žart.

Ľahko mohlo sa stať, že by títo skromní Finlandčani, následkom oznamu novinárskeho článku mohli na nás vrhnúť podozrenie, že oni v ladogskom jazere zdanlive zahynuvší sme my, a vtedy neboli by sme reakcionári bývali životom istí.

Preto náhlil som k spešnému odchodu.

Potraktoval som ich s mojej strany slivovičkou ešte tou domácou, z tej domnelej bomby načapovanou a pár dobrými kuba cigarami a potom ponáhľal som sa k odchodu.

Oni na vzájom dali nám na cestu suchých rýb hodne a už asi o pol hodinu dvíhali sme sa do výšky.

Ej, hýkali že tí, keď nás videli vystupovať pod nebe.

„Prečo tak náhlime z pomedzi týchto dobrých ľudí?“ zpytoval sa ma Števo.

„Ide nám tu o kožu a o životy. Potom, keď budeme z tadeto hodne ďaleko, rozpoviem ti príčinu nášho náhleho odchodu,“ uspokojil som Števa. —

„Kde to sme?“ pýtal sa ma zrazu Števo, pozrúc dolu a vidiac pod sebou samé močiare a jazerá.

„Letíme ponad Fínsko, krajinku to, jejž územie záleží skoro zo samých močarín.“

„Ej, tu je nie bieda o vodu.“

„Veru tu je začiatok vody a koniec chleba.“

„Ba či sa týmto ľudom tu urodí hrozno?“

„Pravda že, na tŕni a jalovci.“

O chvíľu leteli sme ponad mesto Joensua, z nehož vedie cesta až ku Botnickému zálivu.

V bok od neho padlo mesto Eno, ležiace na brehu dlhého jazera Pielis.

Po dvojdňovom letení dostali sme sa nad mesto: Ristijärvi.

Tam pri ňom na rovine, jalovcom husto pokrytej, spustili sme sa dolu cielom oddychu.

Vyšlo nám i palivo.

Števo na môj rozkaz vzal sekeru a odišiel do blízkej jedľovej hory narúbať dreva.

I ostal som na stráži pri plti.

Večer sa blížil a Števo sa nenavracal.

Bolo mi to nápadné, kde sa toľko baví.

A keď ešte vždy neprichádzal, bolo mi omrzle.

Števa nič a nič.

Konečne prišiel som na myšlienku: či sa mu nepridala dajaká nehoda?

Čakám, čakám nadarmo.

Začnem volať, kričať, húkať, trúbiť naňho — načúvam — nič.

Vystrelím z pušky… načúvam — nič.

Števo majúc pri sebe revolver, mohol sa predsa ohlásiť, jesti môj výstrel očul.

Všetko na darmo.

Inšie mi teda nepozostávalo, ako ísť ho hľadať.

Ale jako? Nechať vari plť samotnú? To neide. Čo tu robiť?

Musím sa len predsa pustiť ho hľadať — a to i s plťou.

Donesiem plť do pohybu a vznesiem sa nízko ponad zem, v smere, v ktorom Števo odišiel. Znova volám, pískam, húkam, kričím, trúbim — všetko nič.

Myslím si: tomu sa zle zvodilo, snáď už ani na žive nenie.

Točím kolesá ponad les, a premýšľam, čo si teraz samotný tu počnem bez Števa!

V tom začujem hlas, jakoby z pod zeme vychádzajúci.

Zbystrím sluch a rozoznávam, že je to Števov hlas, volanie o pomoc.

Vo mne trhlo. Idem za hlasom.

A vždy zretedeľnejšie počujem ho volať; konečne dôjdem ta a spustím sa až nad samé koruny stromov.

„Števo, kde si?“

„Tu som, pane pricipál, v lese!“

„Kde tam v jazernom pekle?“

„Na strome.“

„Sojdi dolu a poď von!“

„Nemôžem!“

„Nuž a prečo?“

„Nepustí ma!“

„Kto ťa nepustí?“

„Jeden ozrutný medveď stojí tu pod jedľou a chce ma roztrhať.“

„Zastrel ho, máš u seba revolver.“

„Vystrielal som na neho už všetkých 6 nábojov a on neche ísť preč!“

„Nuž jako ťa teda oslobodím?“

„Rozmýšľajte pane!“

V tom počal orol silne pišťať; ostrozrakom svojím vypáčil ozrutného „macka“, ležiaceho pod stromom.

Konečne vyhľadel som ho i ja.

V okamžení mal som pušku na líci.

Napomenúc Števa, aby sa mocne držal, namieril som a spustil.

Strašný rev zvierata bol mi odpoveďou, že som trafil do živého.

„No jako je Števo?“

„Trafili ste ho. Hádže sa po zemi a krváca.“

„Maj shovenie trochu!“ napomenul som ho, aby ešte dolu neschádzal.

V skutku, zdochýňajúci macko ešte niekoľkokráť zaručal a potom zdochnul.

Števo nemeškal dlho, sliezol dolu so stromu, kam sa bol napadnutý od macka utiekol, a povyšiel z lesa na čistinu, kde som ja ku nemu plť dolu spustil a hore ku sebe ho vzal.

„Máš ty šťastie Števo, že som ťa našiel, ináče boly by maly medvedi a vlci na tebe v lese dobrú hostinku.“

„Ej, ešte by som veru nechcel byť pochovaný v bruchu finského medveďa alebo vlka,“ odpovedal mi, súc už v bezpečnosti.

Navrátili sme sa na naše predošlé miesto odpočinku.

Lež jako sme sa podivili, keď sme tam pri vatre plápolajúcej našli ohrievať sa cudzého človeka, pozdávajúceho sa nám byť vandrovníkom.

„A teba že tu, pajtáš“ — oslovil som ho — „čo dobrého zasialo?“

„Yes, yes, Sire? God dam!“ odpovedal mi učupený pri ohni cudzinec.

„Ha-ha-ha, ha-ha-ha!“ rozrehotal sa náramne Števo.

„Ale prosím ťa, prečo sa rehoceš?“ pýtal som sa ho.

„Jako bych sa nemusel smiať na tom, čo tento tu hovorí?“

„No čo takého?“

„Ješ — vraj — ješ syra? dám go. Ponúka nás, či budeme jesť syra.“

„Ó, ty Filipe filipovatý!“ — riekol som ku Števovi rozsmejúc sa tiež na jeho nápade. „tento dobrý človiečik pozdáva sa mi byť Angličanom a pozdravuje nás vo svojej reči.“

„Nuž a čo tu sliedi? Asnáď vari prišiel huby sbierať do Fínska?“

Oslovil som cudzinca francúzsky, ale on krútil hlavou, že tomu nerozumie; potom rusky, nemecky, maďarsky — nič.

Konečne zproboval som ho osloviť latinsky.

„Scis latine?“ prerieknem.

„Scio, domine humanissime!“ odpovedal mi správne cudzinec.

A teraz začal sypať on na mňa otázky v staroklassickej mluve.

Z vedenej rozmluvy ihneď som sa dozvedel, že je muž tento skutočne Angličan, a síce profesor prírodovedy z univerzity oxfordskej. Nachádzal sa práve na prírodozkúmateľkej ceste po severnom Rusku a jeho guberniách. Tu práve v týchto bahnatých krajoch Fínska hľadal hniezda oných, v južných krajinách Europy len zriedka sa objavujúcich, pestrobarevných vtáčkov „kochláčov“ čili brkoslavov, ktorí sa tu v nízkych smrekových lesoch na miliony hromadne liahnu, a len včas ohromne tuhých zím na juh preletujú a tak i u nás niekedy sa objavujú.

Zabaviac sa s ním, milého anglického prírodoskúmača sme pravda nechali tam, kde sme ho našli.

My povzniesli sme sa do výšky a podali sa ďalej na sever.

Zrazu, bez všetkého nazdania, trhlo našou plťou, tak že ju skoro prevrátilo a my bezmála rovnováhu ztratili.

Bol to ostrý, chladný, mrazivý vietor, do jehož prúdu sme razom vrazili.

Darmo sa napínal chudák orol viesť plť udaným smerom; mocný výchor hnal nás na východ, i museli sme vetru povoliť, až sme sa octli medzi troma jazerami Lapska: Muo, Kitka a Suoli.

„Spusťme sa dolu a odpočiňme,“ rieknem Števovi, a ten veru bol ochotný, bo mrzol mu nos a uši.

V tichej pustote na hranici Lapska spolu i na hranici studeného zemepásma oddýchli sme si za deň i noc, naslúchajúc tam zavýjaniu hladných vlkov.

„Či sme už blízo tej točny?“ pýtal sa ma Števo, ohrievajúc sa pri ohni.

„Ej počkaj si ešte trošku, kým sa zastavíš na nej!“ odpovedal som mu.

Letíme ponad Lapsko (Lapland), okršlek to zeme, ktorý patrí z čiastky k Rusku, z čiastky ku Švédsku.

Pod nami rozprestierajú sa sňahom pokryté hory, vrchy a roviny.

Nám počína byť veľká zima, čo sa Števovi nebárs ľúbi.

Zierajúc dolu na tento pustý kraj preriekol Števo:

„Pozrite! obyvatelia tohoto kraju majú veľa kozí!“

„Ej nie sú to kozy, Števo! Prizri že sa lepšie!“

„Teda sú kravy.“

„Ani kravy sú nie.“

„Teda sú jelene.“

„Áno sú to soby, zvieratá jeleňom podobné, jakých tu i ten najchudobnejší Lapčan 10 — 20 kusov máva, a z nich žije. Nalezajú sa ale i bohatí, ktorí z nich viac tisíc kusov mávajú. Zvieratá tieto často i bez dohliadky pásavajú sa po sňahových púšťach Lapska a polostrova Kola, živiac sa lesným machom, ktorý si z pod snahu lopatovými parohami vyhrabávajú. Dávajú sa použiť i čo výborní ťahúni do saní. Števo, budeš videť, jako je to tam, keď sa spustíme dolu.“

Blížili sme sa ku pohoriu Suola-Selkä, a za ním ležiacemu jazeru Enare-Träsk, a keď sme tam doleteli, spustili sme sa k zemi, práve na jedno také miesto, kde sa veľké množstvo sobov páslo.

Náhodou natrafili sme na stany kočujúcich Lapčanov v tichej úložine.

Z nášho neobyčajného zjavu poľakané stádo sobov rozpŕchlo sa po šírke, čo pozornosť jeho pasákov a pohoničov na seba obrátilo.

Čiže sa zadívali títo od hlavy do päty do sobej koží zaodení ľudkovia!

Prihovorili sme sa im po rusky, bo z lapčiny nevedeli sme ani a; lež oni nás nerozumeli.

„S týmito isto budeme sa museť po prstoch rozprávať,“ riekol som, keď v tom objavil sa pred nami jeden poriadnejší starší muž, ktorý odpovedal nám po rusky.

Zo shovorky s ním držanej vyrozumeli sme, že Lapčan tento je veľmi bohatý hospodár, menom Afrája.

Prijal nás zdvorile a hneď pozval nás do svojho koženého stanu, ktorý tu neďaleko stál.

Tu mali sme príležitosť soznať ľud, jeho mravy a spôsob žitia.

Starý Afrája rozpráva mi, že má 10,000 kusov sobov, s ktorými do roka od švédskych hraníc až po polostrov Kola, v objeme tisíc štvorcových míľ, kočuje a stáda svoje popása.

Za mladi býval často v Petrohrade a tam priučil sa i ruskému jazyku. Od ruskej vlády bol vyznamenaný a takrečeno kniežaťom Lapčanov učinený.

Hovoril nám, že vedie kupectvo so sobími kožkami, parohami a údeným mäsom až do mesta Archangelska. Povinný však je platiť a odvádzať ročný poplatok 300 údených sobých kýt a toľko jazykov.

Mal europské šaty, koberce a zbraň.

Bol kresťanom a čo taký mal v stane svojom obraz Krista.

Mal syna menom Jermola, veľmi zručného lovca bielych medveďov na severnom pobreží Europy.

Jeho dcéra Praskuta viedla mu domácnosť a bola gazdinou.

U neho pobavili sme sa 48 hodín a za ten čas mali sme dosť príležitosti oboznámiť sa so spôsobom žitia tohoto ľudu.

Uhostili nás hojne sobím mäsom a mliekom.

Zo sobieho mlieka pripravujú si aj opojný nápoj, — no nám nemilo zapáchal.

Chleba neznali.

My na vzájom ponúkli sme ich našou slivovicou, chlebíčkom, salámami a cigarkami.

Števo ich zabavoval hrou na harmonike.

Domáca slečna našla veľkú obľubu na jeho hre.

Chtiac jej radosť urobiť, riekol som ku Števovi:

„Mohol by si tej paničke darovať tú harmoniku. Daj jej ju! Navráťac sa domov, kúpim ti druhú.“

Števo, ačkoľvek nerád sa lúčil so svojím hudobným inštrumentom, predsa len jej ju dal, z čoho povstala veľká radosť.

Na vzájom brat jej Jermola obdaroval nás oboch znamenitými rukavicami a kapcami z medvedej kože, rieknuc: „Toto vám tam bude o veľa viac zapotreby než harmonika.“

Potom nám dal Afraja zapriahnuť niekoľko sobov do siaň a presankoval nás na hodnom kuse.

Tak sa skončila naša návšteva u pohlavára Lapčanov.

Pri našom odchode doručil som tomuto bodrému Lapčanovi, nášmu pohostiteľovi moju návštevenku, a on sľúbil si ju zadržať na pamiatku.

Ešte asi jeden deň cesty a my nalezať sme sa mali nad ostrovom Magerő, najsevernejšom to myse pevniny europskej, za ním ale nasledovať mala cesta ponad severné ľadomore.

Doletiac ponad hranicu Lapska a mestečka Utsjoki, nad najsevernejšiu krajinu Europy: Finmark a ponad morský záliv Porsangerfjörd na ostrov Magerö, spustili sme sa u samého brehu morského na pustú neobydlenú pôdu, súc so všetkým ku ďalšej ceste zaopatrení.

Ku nášmu podiveniu našli sme na brehu mora usadlisko ľudské.

Boly tu sklady uhlia a potravy pre námorných plavcov, rusko-norvéžskych veľrybolovcov.

Bola tam tiež telegrafická stanica, spojená s mestami Vibord, Vardö a Hammerfest.

Podali sme sa ku stanici.

Obývala ju rodina švédska.

Táto dozvediac sa o našom ciele, nazvala nás dobrodružnými podivínami a odrádzala nás od tej cesty.

Vidiac ale našu stálosť v podujatí, priala nám šťastia a dobrého výsledku.

My sme si tu ešte do „foroty“ dobrali uhlia a chystali sa ku odchodu.

„Jako že ale dáte o sebe náveštie o tom, že ste živí a šťastne dosiahli severnej točny?“ — spýtal sa nás náčelník stanice.

„Keď sa navrátime, povieme to každému, koho to zaujímať bude,“ odpovedal som mu.

„Ja bych vám ale poradil o spôsobe, jakým by ste mohli dať heslo a zvesť z točny do Europy, že ste točnu dosiahli a sa na nej nachodíte.“

„Takého spôsobu niet!“

„Ba jesto,“ — presviedčal ma pohlavár stanice. — „K tomu cieľu dostať u mňa tak zvané „poštárske holuby“, ktoré zvesť na papier napísanú, na hrdlo im pripevnenú, prepustené súc na slobodu, zanesú zpiatky ta, odkiaľ boly vzaté.“

„A vy máte takých holubov?“

„Mám, a cestovateľom na severné kraje ich predávam.“

„Predávate? Predáte-li i mne? A po jakej cene?“

Riekol cenu.

Ja vzal som si jednoho holúbka a zaplatil za neho vďačne. Števo ho odobral a umiestil v škrýňke pre nástroje.

„Použite ho jestli sa tam dostanete. Bystroletý tento vták priletí i s heslom zpiatky sem, a ja odkaz váš telegraficky sdelím s Europou.“

„Tak, prosím, urobte!“ — riekol som k prednostovi stanice, — „zašlite jednu depešu do Petrohradu a druhú do Smokovca (na Slovensku), na tieto tu vám udané adresy.“

Podal mi ruku, že tak urobí.

A teraz sme sa rozlúčili s pevninou europskou.

Leteli sme ponad Severné ľadomore.

Nechajte nás milí čitatelia leteť pokojne.

Opisovať vám z cesty tejto nemám čo iného len vodu pod sebou a nebo nad sebou, tiež vždy viac a viac pribývajúcu zimu, sňah, fujavice, ľadové vrchy, — a to je všetko, čo sa tam videť dalo.

Po hodne dlhom letení shliadli sme vrcholce sňažiek a ľadovcov; z mapy som sa dozvedel, že sú to tak zvané Špicberky, ležiace pod 80° severnej výšky.

A tam poskytla sa nám príležitosť videť kus toho polárneho života.

„Ľaľať!“ — zhýkol Števo, pozrúc na dol — „tamo vídať vyvalovať sa na ľade kŕdel tučných svín.“

„Števo, zle si sa prizrel!“

„Ha, teraz mi prišo na um, čo sú to za zvieratá. Tak je, pravda. Sú to tie morské potvory, o ktorých mi už moja stará mať za chlapčenskej doby rozprávala, že sú to zvery odpoly pes, odpoly ryba.“

„To je Števo, taká pravda, ako v koši voda!“

„A morských paní vari niet?“

„Ba hej, do ktorých by si sa ty, keby si len jednu videl, hneď až po uši zaľúbil.“

„Vari do potvory, čo má chvost z ryby?“

„Števo, daj si povedať: tie zvieratá, na slabých papršlekoch slnca sa zohrievajúce, sú tak zvané tulene čili foky. Majú rozličnú podobu hlavy a pysku. Podobajú sa teľaťom, psom, mačkám, medveďom, sviniam, ba i slonovi; a z tade majú i svoje mená.“

Ticho obdivovali sme ich nemotorné plazivé pohyby po ľade, lebo majúc zadné nohy na spôsob chvosta dovedna srastené, chodiť nemôžu.

„Zastreľme si jedno z nich na pečienku,“ riekol Števo.

„Ach, čoby sme sa s nimi zapodievali. Možno, Števo, že by si od takej pečienky i odpľúval, a že by ti mdlo prišlo. Nechajme my pečienky z tulenov len bielym medveďom.“

A sotva, že sme tohoto severného bieleho huňáča spomenuli, aj hľa! z pomedzi ľadových balvánov vytiahol sa biely macko, to ukrutné, ozrutné zviera a nenásytny žrút severu, ako strela vrazil medzi úbohé tulene — a lapiac najbližšieho, v okamihu ho na kusy potrhal a pohltal.

O malú dobu nato videli sme tlupu mrožov na ľadových kroch plávať morom — a za nimi hneď v zapätí ich prenasledovateľa, bieleho medveďa.

„Zastreľme toho macka!“ — hlásil Števo, — „a osloboďme úbohé zvieratá od toho krvožížnivca.“

„Eh, dajme im pokoj, cieľom naším nenie lov.“

Letíme ďalej.

Zrazu zvolá Števo:

„Paroloď, pane!“

Mňou trhlo pri očutí tých slov. Kdežeby sa tu reku loď zatárala? Vezmem ďalekohľad k oku a zieram v stranu, kde sa Števo paroloď odokryť domnieval.

A čo som videl?

Ohromná gronská veľryba, vyhadzujúca otvorom nosu svojho celé spusty vody do výšky, pokojne plávala si pod nami.

A túto opachu, tohoto kolosa polárneho mora, držal Števo za paroloď.

„To je veľryba!“

„Hej keby sme mali udicu!“

„Veru by sme napražili z nej tuku, fištrónu, čo by nám na celý život postačilo mastiť čižmy!“

Poznenáhla preletiac ponad končiaristé ostrôvky — rozprestierala sa zase iná ľadová plocha pod nami.

Čo by toto bol za kraj, nebolo mi známo a ani by som sa to nebol dozvedel, keby som isté znaky na nej nebol pobadal.

Prvým nápadným predmetom na nej bola mi: medzi ohromnými balvány ľadu zaseknutá a bokom povalená loď.

I prišlo mi na um, že loď táto asnáď nenie iná, lež tá, od výpravníkov rakúsko-uhorskej expedície z roku 1873-ho tamže zanechaná a opustená loď „Tegethof“.

Druhá nápadná vec mi bola: na jednom pahrbku stojací kríž.

I to som si spomenul z opisu cesty tejže rakúsko-uhorskej točnovej výpravy, že tu nachádzať sa má hrob zomrelého strojníka tejže expedície: Vencla Kříža.

No a vidiac tieto dva znaky, teraz s istotou som mohol riecť, že ľadový okršlek tento je menovanou točnovou výpravou odokrytý „Franc-Jozefland“ pod 82° severnej výšky, provincia našej bývalej monarchie.

Spustili sme sa najsámprv k zamrznutej lodi.

Porúchaná a vyvalená leží ona tam, na nej nachádza sa práve všetko tak, jako ju pred rokmi výpravníci zanechali.

Mŕtvo, mŕtvo a všetko zamrznuté!

Na lodi nenájduc nič, čoby spomenutia zaslúžilo, podali sme sa smerom ku krížu, hrobu to najsevernejšieho Slovana.

Obzrúc si toto miesto, prišlo mi nevdojak na pamäť:

„Slovania sú najrozšírenejší národ na zemi. Oni rozprestierajú sa od samej severnej točny zeme až za Balkán teda s bydliskami svojimi zaujímajú jednu pätinu celého okršleku zemského. Oni sú obrom medzi národami zeme. Hej obrom! ale obrom driemajúcim, ba spiacim. Kto zná, či slaviansky obor tento prebudí sa k rezkému životu? No, a jestli sa prebudí, jestli že si stane na nohy, zatrasie pol svetom. Jedni veštia, „že budúcnosť patrí Slovanom“; druhí vravia, že Slovania už v minulosti dohrali zástoj jestvovania, že sú už odbavení… Nuž uvidíme, ktorí budú mať pravdu.

Vzlietnuc do výšky, leteli sme ponad kraje ešte dosiaľ žiadnym smrteľníkom, plavcom rybolovcom a cestovateľom nedosiahnuté.

Pýtate sa ma: „Čo ste tam videli a zkúsili?“

I odpovedám:

„Zamrznuté more a ľad, ľad a zamrznuté more!“

Žiadon živočích, žiadna rastlina, žiadon znáček života.

Hrobová tichosť a smrť.

Ohromná 40° zima, fujavica až nám mrzly oči, nos, uši, ruky ba i špiky v kosťach.

„Len ďalej orlíku, Cézarko!“ napomínal som v letku už ochabujúceho ťahúna plti.

A on letel pokiaľ vládal

Myslím, že sme sa nachádzali pri 87 — 88-om stupni severnej výšky, keď nám orol, patrne oslabnutý a vysilený vypovedal službu.

„No, toto by nám len chýbälo teraz — keď sme už takrečeno blízko cieľa,“ riekol som.

Spustiac sa dolu, dopadli sme na hľadinu šírošíreho, jako zrkadlo hladkého ľadu.

Pomocou koliesok, elektrickým strojom hnaných, hýbali sme sa ďalej.

Čo chýbälo orlovi?

Moril ho hlad.

Zabudol som totiž, že zvieratá v tuhej zime viacej žrádla potrebujú, aby ostaly pri sile.

Orol teda dostával od teraz „duplovanú porciu“ a tak prišiel opäť k sebe.

„Števo! prečo je ten tvoj nos taký červený ako rak?“ pýtal som sa ho, keď sa ustavične zaň lapal.

„Od trungu veru nie, ale od zimy. Myslím, že mi je už odmrznutý!“

Aby sa ale tejto nehode predišlo, podal som mu naň kožený futráľ.

„Na, priviaž si ho na šňupák; bo nechcem, aby si sa bez nosa domov navrátil.“

Števo bol futráľu veľmi rád.

Povzlietnuc a zase šúchajúc sa po ľade, podávali sme sa ďalej, veď už dľa môjho domnenia severná točna nemala byť ďalej, ako na jedno 15 míl.

„Hú… ú! nevydržím: tu vám zamrznem!“ zubami hrkotajúc zvolal Števo, „tu mi paprčky idú odmrznúť.“

Ale podaná mu sklienka slivovice rozohriala ho — i mňa.

Krutá, fatálna zima, neslýchaná zima, tak že i ten dym, z komína vychádzajúci zamrzal.

Tak to vyzerá v blízkosti severnej točny, bratku môj!

*

Slniečko svietilo nám tu síce celý čas už od dávna, lebo ani v noci nezapadalo, ale hrozne strapato, hoc bolo v lete o Jáne.

„Prečo tu slnce nič nehreje?“ spýtal sa ma Števo.

„Poneváč ho tu vždy len nad samým obzorom vidno a paršleky jeho šikmo na zem dopadajú a nevyviňujú žiadnej teploty. Ale tu slnečného tepla ani nenie treba, lebo tu nik nebýva, ani nič nerastie; za druhé: keby sem slnce tak tuho pripeklo, ako k. p. u nás, vieš, čo by sa stalo? Spustilo a stopilo by sa odrazu toto ohromné množstvo ľadu a z toho povstala by druhá potopa sveta.“

Trpeli sme na hrozitánsku zimu, ale majúc na hlave baranie čapice, na tele kožušky, na nosoch futrále, na rukách rukavice, na nohách kapčiská — leteli sme ďalej…

V ten čas pobadal som, že magnetická ihla na kompase počala podivne tancovať.

Nevedel som si vysvetliť, čo ju do takého tancu doviedlo.

Števo čupel pri samom ohni, sohrievajúc si vše nos, vše zadnú časť tela.

Odrazu zbadali sme, že plť naša rýchlejším letom berie sa ku predu, nežli jako ju orol ťahal.

Čo je toho príčina?

„Volačo nás ženie,“ — hlásil som ku polozamrznutému Števovi, — „ale neviem čo?“

Števovi to bolo ľahostajným a preto ani nemukol.

Na oblohe nebeskej — ktorá sa nám tu zdala byť čiernejšou, nežli v našich krajinách — zazrel som podivnú hviezdu s dlhým, rovno na nás namereným chvostom.

„Ach, ľaľa, metla božia, jako ju u nás ľudia volajú, ukázala sa nad nami!“

Pri počutí tých slov vyskočil Števo zo svojej meravosti a vidiac hviezdu, zvolal:

„To je zlé znamenie, pane principálu! Bude vojna, hlad lebo mor.“

„I ty si z tých prorokov, čo kašu pojiedajú!“ — riekol som. — „Ha! teraz už viem, čo nás tak mocne napred ženie. Je to na našu zem tlakom pôsobiaca sila tejto vlasatice.“

„Ktorá nás zaženie niekam až na druhý svet!“ tvrdil Števo.

„Za živa sotva. Tam pustia nás len po smrti.“

„A či Eliáša na ohnivom voze nepustili tam za živa?“

„To bolo za onoho času.“

„Ale my by sme s tým lepšie obišli, keby sme sa, miesto na severnú točnu — dostali rovno do neba…“ mudroval Števo.

„Počkajže, frátre, kto vie! veď na druhom svete jesto i druhé miesto, ktoré sa zovie — peklo.“

„To, to, pane principál! Aj tam by nám predsa bolo teplejšie, než v tomto zatracenom zamrznutom kraji.“

Vedúc rozhovor o hviezde, nebi a pekle, zapálil som si na čibuk už skoro posledný dohán z mechúra a díval som sa na velebný zjav vlasatice.

V tom dorazil ku nášmu sluchu podivný hlas a ruch, jakoby škrípanie a hrkotanie mlynských kolies.

„Čo to má byť, Števo?“

„Spýtajte sa vy mňa a ja vás,“ dal mi Števo odpoveď.

Plť letela úžasnou rýchlosťou, hnatá i s orlom neviditeľnou mocou…

Leteli sme popod husté nepohnuteľné oblaky.

Tieto visiac nad nami, boly úplne zamrznuté.

Tu v tom okamžení, ako sa na dívame a ich obdivujeme — trepneme sa do jakehosi predmetu.

Ja sa obzrem — a — ach! čo tu vidím pred sebou?

Jedna ohromne dlhá žrď vyčnieva von zo zeme do výšky a siaha šikmo nakloneným smerom až do samých oblakov na nebeskej báni.

„Čo je to?“

„Uhádnite si to sám!“ riekol flegmatične Števo.

„Ha! ha! Urá! Už viem Števo! Pozri, dívaj sa! Vyskoč: Toto, hľa, je osa našej zeme a my sme na vrcholi točny zemskej!“

„Teda na mieste nášho cieľu.“

„Krič a volaj: ,vivat!‘“ jásal som.

„A kto že nás tu počuje?“

„Nič, len volaj!“

„Keď je teda tak, nuž ,Vivat!‘“ zvolal Števo, ako najhlasnejšie mohol.

„Raduj sa Števo a rozvesel sa.“

„Ej keby mi zuby v hube od zimy nehrkotaly!“

Zastali sme a v prvom okamžení spozorovali, že s plťou na zemskej osi prilepení väzíme.

Táto súc z najlepšieho magnetického železa ukovaná, pritiahla nás z 15 mílovej diaľky ku sebe, a teraz tu sme, kde sme tak túžobne chceli byť. Väzíme tu nepohnuteľne.

Os bola do oblohy nebeskej mocne upevnená a zem točila sa pod nami okolo nej.

Tak i to vržďanie a škrípanie pochádzalo od toho točenia.

„No, ale teraz čo robiť?“ tázal som sa Števa.

„Nalejme si po sklienke a vypime ,nazdar!‘, že sme sa konečne už raz dostali na ten najvyšší bod našej zeme.“

„Pravdu máš. Daj sem tú slivovicu!“

Poslúchnul hneď.

Štrngli sme si, ale i zbadali, že sa z toho tekutého ohňa nachádza v súdočku už len pár kvapák.

Ale to nás nermútilo, len sme boli radi, že sme už tu.

S týmto zahanbili sme všetky mienky o nás pochybujúcich ľudí.

„Števo!“ — riekol som, keď sme sa už boli potúžili — „teraz by som ponajprv mal odoslať ,depešu‘ do Magerő, a poslať s ňou holuba.“

„A ja bych myslel, že by sme si driev niečo zahrýzli a zajedli, lebo moje brucho je ako doska.“

„Pravdu máš. I žalúdok má svoje právo. Daj sem teda tej ,salami‘, nech si zajieme.“

„Mne veru už dávno zasiela žalúdok ostré telegrafické depeše do úst, aby sa dačo do neho poslalo.“

Zajedli sme si.

Potom vytrhol som z notesu jednu karotku a ceruzkou napísal na ňu:

„Dňa 28. júna b. r. dorazili sme šťastne na najvyšší bod severnej točny zemskej. Sedíme tu na zemskej osi i s plťou pripútaní.

X. Y. Perohryz m. p., vetroplavec.

Štefan Vrždialik m. p., tajomník.“

Zavinúc karotku a uviažuc ju niťou holúbkovi okolo krku, vypustil som ho na slobodu.

Holub na to vyučený, pozdvihol sa do výšky a rovným smerom dal sa leteť na juh do svojho domova.

Potom hneď za týmto napísal som protokol o našom skutočnom sa vynachádzaní na severnej točni a jej osi — a Števo podpísal to ako hodnoverný svedok.

Nato vzal som ďalekohľad do ruky a díval som sa na všetky štyri strany sveta. Po náležitom sa nadívaní, odložil som ďalekovidný nástroj a do notesu napísal si nasledujúce veršíky:

Zaleť duch môj, zaleť letkom rannej zory od severnej točny k Tatrám, k Čiernomori. Vráť sa! a čo videl si v tom prudkom lete? Slavian rozprestrený leží na pol svete!

Teraz mi prišlo na um, že nám je treba nadobudnúť si riadnych dôkazov toho, že sme severnú točnu zeme dosiahli a na nej boli.

„Musíme si z tadeto niečo sebou vziať, čo dôkaz na ukážku, že sme tu boli,“ riekol som ku Števovi.

„Hm, keby tu bolo slivák, lebo hrušiek, nabrali by sme si z nich do kapse. Ale že tu ničoho — čože si teda vezmeme?“ riekol on.

„Čo vezmeme? Počuj ma Števo! Máš pri sebe dáku nádobku?“

„Mám, fľašku od slivovice.“

„Daj ju sem. Naber do nej, ale plnú! tejto hrozitánskej točňovej zimy. Zapchaj fľašku dobre zátkou, aby nám zima z nej neušla. Vezmime i kúsok z týchto zamrznutých oblakov, čo tu nad nami visia. A ešte čo? Keby sme mali nejaký prázdny pyteľ, do čoho brať dôkazy — odrezal a vzal bych kus z chvosta tejto vlasatice, čo tu rovno na nás dolu visí.“

„Ale prosím vás, pán principál! či sa tu ešte budeme baviť?“ tázal sa ma Števo.

„Ej len trochu pozhov, maj strpenia, nech si tu trochu oddychneme. Aby sa nepovedalo o nás: ,ako prišli, tak odišli, ani sa tu dobre nezohriali…‘“

„Ba nezamrzli!“ opravil ma Števo.

„Zapáľ si na svoju zapekačku! Ja za ten čas zariadim moje astronomické pozorovania.“

„Ninč dohán!“

„Na teda z môjho, je i tak posledný!“

„Nemám si kde zapiecť.“

„A ohňa pod kotlom niet?“

„Ani iskry.“

„Kdeže sa podel?“

„Zamrzol na dobro!“

„Čo teraz robiť bez ohňa?“

„Dúchajme si za päste.“

„Števo! rozlož na novo pod kotlom ohňa, musíme i tak niektoré mechúre naplniť plynom. Dvíhaj sa, veď nebudeme tu bývať.“

„Keby som radšej bol doma pod teplou pecou.“

Števo sa konečne zdvihol, rozložil oheň pod kotol a ponaplňoval už splasknuté mechúre na novo plynom.

Plť sa začala hýbať.

Lež čo je to? Naša plť od zemskej osi ďalej nechce.

Tískame, hýbeme, drgáme, nič — ďalej nikam.

„No teraz sme my ,fajn‘, Števo! Zemská os nechce našu plť od seba pustiť, držiac ju celou svojou magnetickou silou pri sebe.“

„Ja za to nemôžem!“

„Čo si počneme?“

„Môj rozum tak ďaleko nesiaha.“

To veru i mňa pomiatlo a zronilo.

Bez lietacieho stroja predsa nebude nám možno z tadeto sa vyslobodiť.

A keď ku tomu pridružilo sa i to povedomie, že nemáme už skoro ani čo do úst vložiť, že tu v hrozitánskej zime musíme zhynúť a zamrznúť: pomyslenie toto hraničilo s pominutím sa nášho rozumu — so zbláznením.

Vďaka však mojej tuhej povahe, že sa tak nestalo.

„Števo!“ — rieknem ku zadumanému a bez rady tu stojacemu — „my tu na žiadon pád zostať nemôžeme, my sa musíme hýbať, lebo ak nie, v pár minútach na čisto zamrzneme. My tu musíme, ako vidím, náš stroj zanechať a po tejto osi dolu na zem sa spustiť. Ale čo nás tam dole očakáva — neviem. Že sa nám táto nehoda stala, netrať ducha; preukážme v najväčšom nebezpečenstve bodrú myseľ, tým dokážeme, že sme smelého ducha mužovia.“

„Sursum corda.“

„Áno, vy tu, pane, chcete spievať praefácie, kdežto by ste radšej premýšľali, jako sa z tadiaľto dostať domov?“ nevrle odfrkol mi Števo.

„Berme sa z tadeto preč!“

„No teda poďme!“

A čo iného sme mali robiť?

Náš lietací stroj magnetickou priťažlivosťou ku osi zemskej priputnaný, od nej ani na piaď sa odlúčiť nedal.

Tento zostane na nej trčať na večné časy — alebo aspoň do toho času, kým os trvať bude.

Rozmýšľal som, jako sa dostať dolu.

A to bolo nám možno urobiť jedine jednou cestou: spustiť sa po osi dolu na zem.

Na tom sme ostali.

Vezmúc najpotrebnejšie veci sebou do kapse a niečo jedla, prvý ja som sa spustil na osu, za mňou Števo a po zadku orol, ktorého sme tu zanechať nechceli.

V tom ale ešte napadla mi jedna myšlienka, i rieknem ku Števovi:

„Skôr, ako sa dolu spustíme, napíšeme si naše mená kriedou na os, tiež i dátum našeho tu pobytu na pamiatku.“

„Tu je krieda!“

I podpísali sme sa jeden za druhým.

Cézar, neznajúc písať, urobil pazúrom krížik.

Čarbajúc kriedou po železe, shliadol som na osi jakési v železe liate písmeny.

Čo to má znamenať?

I domyslel som sa, že to najskôr bude meno toho majstra, ktorý dakedy túto os koval.

Celý ten nápis, pozostávajúci z jednotlivých latinských písmen som si verne odpísal.

I bolo napísané:

H. T. A. F. V. I. L. S. [V.] E. P. A. H. L. A. I. P. C. M.

Čoby písmeny tieto znamenaly, na to nemal som teraz času rozmýšľať.

„No, za mnou sa Števo! Ja idem vopred!“

„Adieu, náš lietací stroju!“ rieknuc vyhodil som sa s plti na os a objal som si ju rukama i nohama.

Os bola hladká, potiahnutá ľadom.

Za mnou šúpal sa dolu Števo a konečne po zadku úbožiak orol.

Išlo nám to výborne, jako po masle.

Pomaličky blížili sme sa ku zemi, práve k tomu miestu, kde os do zeme zasadená bola: ku diere krížom cez zem vedúcej.

Os väzela v železnej puške, ako u vozového kolesa a teraz slyšal som zretedlne, že to vržďanie a škrípanie z toho otvoru von vychádzalo.

Príčinou vržďania a škrípania ale nebolo nie inšie, iba to, že zemská os nebola dávno mastená, ale bola veľmi zahrdzavená a rýchle jej trenie zapríčinilo, že bola u spodku rozpálená.

Z diery vychádzal smradľavý sirkový dym.

Sošúpali sme sa až na samý spodok bez všetkej nehody a úrazu.

Len skočiť — a už sme na pevnej zemi.

Lež čo? Skoro pri samej tej puške zeme, ku nášmu nemalému predeseniu, vidíme stáť ozrutného bieleho medveďa s otvorenou papuľou ceriť na nás ohromné zubiská.

„Teraz kam z konopí? Tento maco nás tu na marné kusy roztrhá.“

Videl som, že mu rovno do huby padneme.

„Puška — flinta, kde mi je?“

„Tú ste si, pane môj, ráčil nechať tam hore,“ potešil ma Števo.

„Zabi ho teda ty sekerou!“

„Odpadla mi dolu na zem,“ hlásil on.

„Tak sme ztratení!“ prehodil som, lebo sme i my vtenkráť počali primrzať na os.

Ale medveď tu dolu sa nehýbal, a to nás posmelilo rýchle skočiť dolu na zem…

„Tu sme vďakabohu.“

Medveď sa ani teraz nehýbal, stojac tu, akoby na „varte“ pri ose zemskej.

„Ten lebo drieme, lebo čo? Števo, preber že mu driemoty!“

„Nuž ale čím?“

„Skalou.“

„Keby tu skaly bolo?“

Števo konečne odvážil sa celkom na blízo ku medveďovi a zbadal, že veru tento ozrutný maco je zamrznutý. Boh vie, koľko sto rokov ten tam sťa vypchatý stál!

Bolo po nebezpečenstve.

Števo pristúpiac ku medveďovi, vybil mu sekerou, ktorú si bol medzitým na zemi našiel, z tlamy predné dva zuby, vytrhol mu z bundy pár chlpov a uschoval si to na pamiatku.

Najsámprv nazrel som do diery, v ktorej os zemská strčená bola.

„Hej Števo, čo ti poviem! Počuj! Keby sme my tu teraz mali za súdok kolomaže, pomastili by sme túto zemskú os; tá je asnáď od stvorenia sveta nie mastená. Počuješ, jako vrždí a škvrčí od samej hrdze. Nie čudno potom, že sa zem poriadne točiť nemôže. Či nám to nemohlo doma padnúť na um, vziať sebou kolomaže? S tým by sme teraz celému svetu preukázali neoceniteľnú a nezaplatiteľnú službu a dobrodenie.“

„Ja nechápem, pane principálu, čo vy s tým mienite.“

„Inu, objasním ti to na krátko, Čuj! Pozorovatelia prírody, prírodozkumci, meteorológi a hvezdári naši, menovite ale francúzsky hvezdár Flamarion tvrdí, že na našej zemi z roka na rok patrne teploty ubýva a následkom toho i zem menej rodí. Príčinu toho udávajú a na mienke tej shodujú sa všetci, že chladnutie našej zeme zapríčiňujú tie na slnci zpozorovať sa dajúce škvrny, ktoré keď sú ku zemi obrátené, na zemi patrná zima panuje. Za starých časov, škvŕn tých na slnci nebolo pozorovať v tak veľkých rozmeroch, jako v dobe novšej. Ale ja pochybujem o pravdivosti toho domnenia. Mne sa zdá, a môžem to smele tvrdiť: chladnutie našej zeme zapríčiňuje jej pomalšie a zpozdilejšie sa točenie okolo osi, ktorú tu vidíš. A to je zákon prirodzený: točí-li sa rýchlejšie nejaké teleso, tým sa väčšia teplota na ňom vyviňuje, a naopak: prestáva-li sa točiť, teda chladne. Keby sme my tu teraz mali za súdok kolomaže, namastili by sme ňou os zemskú, a následok toho by bol, že by sa zem ľahšie, teda i rýchlejšie točila. Tým by zemi pribývalo teploty a s pribývajúcou teplotou navrátila by sa i starodávna úroda zeme. Tým činom zlepšily by sa i klimatické pomery studenších krajov, a tak doista by sa stalo, žeby potom i v našom chladnom podtatranskom kraji: v Trenčiansku, v Orave, v Liptove a vo Spiši namiesto zemiakov rástly fíky a pomaranče!“

„A na vŕbach makaróny!“

„Pozde, milý drozde, keď kolomaže niet.“

V tom napadla mi obzvláštna myšlienka.

„Števo!“ — oslovím spoločníka — „vidíš túto vyvýšeninu u samého otvoru točny?“

„Vidím!“ — odpovedal on, — to je najvyšší bod našej zeme.“

„Chyťme ho oba a podržme za chvíľku!“

„Podivná to myšlienka, pane principál!“

„Čo si ty, Števo, dľa svojej národnosti?“

„Pýtate sa a znáte, že sme oba Slováci!“

„A v širšom smysle Slaviani.“

„Áno, vyznávam neohrožene!“

„Teraz ti teda poviem dľa znenia Sládkovičovej básne, že:

„,Slavian drží zemeguľu za hlavu.‘ Táto sloka básne stala sa teraz skutkom.“

„Ale teraz ďalej čo počneme?“ tázal sa ma Števo.

„Ja sám neviem čo, Števo môj! ale najlepšie bude, z tadeto preč odísť!“

„Lež kam?“

„Kam nás oči povedú. Kamkoľvek sa obrátime, každá cesta nás dovedie domov.“

„Ale cez more jako?“

„Ľa, veď v tom háčik! Pozri, Števo!“ — riekol som po malom rozmýšľaní, — „tu okolo nás nalezajú sa samé vysoké a ľadom pokryté ľadovce. Spusťme sa dolu nimi.

Vskutku nebolo nič iného čo počať a inej pomoci.

Vydriapali sme sa teda horko-ťažko na jeden ľadový vrch.

Tam hore sme si posadali na ľad, tak ako keď sa chlapci dolu kopcom sánkujú: — ja vopredok, Števo za mňou a orol po zadku a… vio! pustili sme sa dolu vrchom.

Raz nás schytilo do „švungu“ a my leteli ako — strela…

*

Vysoko na severu v Ľadomori, kde polrok deň a polrok noc panuje a túto dlhú noc ohnivá, veľkolepá severná žiara osvetľuje, medzi ľadovými kruhami a balvanami zaseknutá väzela veľrybárska norvéžska loď, jejž kapitánom bol odvážlivý veľrybolovec Bjőrnsőn.

Odvážiac sa vysoko na sever, zastihnutý bol náhle nastúpivšou krutou zimou, tak že prv, než by sa loď jeho bola z tadiaľ odpratať mohla, more zamrzlo a v ňom i loď.

Voľky-nevoľky museli teda veľrybolovci vyčkať tu teplejšiu dobu roku a leta, keď sa ľady potrhajú a z čiastky ztopia a tak cesta na mori otvorí.

Bolo to v prvých dňoch mesiaca júla, keď ľady povoľnily a cesta morská sa otvorila.

Vtedy i loď vyslobodiť mohla sa z klepca.

Použijúc tento prajný čas, rozkázal kapitán svojmu mužstvu rozvinúť plachty korábu.

S napnutím všetkých síl, vymôcť sa z ľadovej záseky, pracovali lodníci na rozťahovaní plachát vetrila.

Kapitán sám riaďac prácu, nachádzal sa na palube.

V tom okamžení však, keď lodníci širokú plachtu rozvinuli a na sťažeň ju pripäť chceli, očuli s výšky nad sebou jakýsi neobyčajný ruch, jako by šum letenia vtákov, a sotvy že to očuli, už v tom okamžení padli tri predmety, jeden za druhým z povetria na rozvinutú plachtu.

„Čo sa stalo?“ zvolal kapitáň na lodníkov, ktorí tam hore s prácou zamestnaní boli.

„Dvaja mužovia a jeden veľký vták padli z povetria do plachty…!“ odvetil lodník.

„Spusťte plachtu dolu!“ kázal kapitán.

Stalo sa. Sám presvedčil sa o pravde slov lodníkových.

Oní dvaja mužovia, na págel pokrčení a od zimy celkom zmeravení neboli nikto iní, než ja a Števo, vták ale: môj orol Cézar.

Kapitán spľasol rukami nad týmto nikdy nevídaným a neslýchaným prípadom, zázračným sa naším objavením na jeho lodi.

My dosiaľ zimou zkrehnutí nehýbali sme sa. Za hodnú chvíľu boli sme na smysloch omráčení a dechu pozbavení bleskovým letom dolu strmými ľadovcami.

Konečne ale príduc k sebe, našli sme sa vystretí na plachte ryboloveckej lodi.

„Kde sme?“ spýtal som sa Števa, ohmatavajúc okolo seba.

„Na jakomsi mäkkom kanapé, pane!“ odpovedal mi on.

„Kto ste, čo ste? Jako sem prichádzate?“ sypal na nás kapitán otázky jednu za druhou.

A poneváč mluvil švédsky, my sme mu nerozumeli.

„Mir nix dajč šprechn!“ preriekol Števo, ktorému počalo srdce tuhšie biť, vidiac sa byť na lodi obklopený ľudmi.

Na tie slová oslovil ma kapitán nemeckým jazykom.

„Wir sind verunglűckte Nordpolfahrer!“ odpovedal som mu.

Kapitáň ešte väčšmi sa podivil, poneváč ale videl, že nám od zimy dosiaľ zuby hrkotajú, hneď nás kázal odviesť do svojej kajuty, kde bolo teplo a tam obsypal, nás novými otázkami.

A bol kapitáň Bjőrnsőn jedna statočná duša, jako sa na loďného kapitáňa svedčalo.

Ihneď kázal variť čaj ku nášmu zotaveniu a rozohriatiu.

Potom nám rozkázal si políhať, poukrývajúc nás teplými kobercami.

Nato ale hneď vyšiel von dávať ďalšie rozkazy ku spešnému odplutiu z tohoto kraju.

Jako čítaš milý čitateľu: my sme týmto zázračným spôsobom boli zachránení, a teraz uradostnení nad obratom veci, chutne sme zaspali. —

Precítnuc z občerstvujúceho spánku, zbadali sme, že loď nachádza sa v plnom behu smerom k juhu.

Nachádzali sme sa na otvorenom mori.

Teraz znova objavil sa pri nás kapitáň, a ja mal som už teraz dosť času rozprávať mu cieľ a priebehy našej cesty na severnú točnu.

A porozprával som mu všetko dodrobna, od A až po Z.

To ho veľmi zaujímalo.

Na jeho lodi nechýbalo nám nič.

Kapitáň zaopatroval nás všetkými potrebnosťami: jedlom, pitím a fajčivom.

Len jedno nám nebolo povolené, totiž vychádzanie na palubu.

Dľa kapitáňovho príkazu museli sme sa ustavične potiť v teplej kajute a „furtom furt“ zakrytými byť pokrovcami a sa potiť.

„Pánovia,“ — riekol nám kapitáň, — „vy na severnej točne nadýchali ste do seba veľmi mnoho tej najkrutejšej zimy, ktorá na vaše dýchacie ústroje veľmi neblahé následky mať môže. Musíte teda, chcete-li sa od neduhu toho základne oslobodiť, ustavične potiť — a potiť. Ináč dostaví sa u vás nezadlho záduch, a vy sotvy snáď živí dostanete sa domov.“

A v skutku pocítili sme v prsiach pichanie a kašeľ, ktorý ale ustavičným potením v pár dňoch úplne prestal a sa ztratil.

Loď letela svojou cestou na juh popri brehoch ostrovu Islandu a mierila ku brehom norvéžskym.

Po pár dňoch dorazili sme do Trőmső a tam sme sa zastavili cieľom oddychu.

Je to utešený kraj!

Keďže naši spolukrajania, Maďari, naše podtatranské kraje „zabország-om a krumpli-ország-om“ posmešne prezývajú — božemôj! pomyslel som si, jakožeby tento kraj v porovnaní s naším ešte pomenovali?

„Čo povieš Števko, o tomto kraji, jako sa ti páči?“

„Nič iného len to, že keď Pán Kristus po svete chodil, chrbtom obrátil sa na kraj tento a preto je taký požehnaný.“

Z Trőmső pomedzi ostrovy Lofoty plavili sme sa do mesta Throndhjem, ľudnatého to kupeckého mesta Škandinávie.

Obzerajúc si tento polostrovný severný kraj a vidiac jeho ľud a spôsob jeho života prichádzalo mi tu čosi už mnoho známeho, ačkoľvek som sa tu po prvý kráť nachádzal.

Vtom som sa rozpamätal, že mi svojho času blahej pamäti p. Ján Čaudez z Detvy, passionátny cestovateľ na severné kraje Škandinávie o meste Trondhjeme a Trőmső, mnoho pamätihodného bol rozprával, donesúc sebou z krajín tých i domášne výrobky tamejšieho obyvateľstva.

V zálive prístavu Trondhjemského sme sa zakotvili.

„Ale teraz“ — rieknem Števovi — „jako sa dostaneme domov?“

„Nuž hádam ,per pedes apostolorum,‘“ odpovedal Števo.

Slyšiac našu rozprávku driečny kapitáň Bjőrnsőn, riekol:

„Počkáte-li tu za pár dní až sa ja s mojou kupeckou loďou, naloženou rybotukom (fištrónom) vystrojím do Bratislavy, hlavného to mesta vašej krajiny, teda veznem vás sebou a zaveziem až ta…!“

„Vďaka vám, šľachetný dobrodinca náš!“ — odpovedal som mu. — „Ale povozný plat prebíja nám hlavu, lebo peňazí my nemáme.“

„No!“ — poznamenal kapitán — „a či snáď pochybujete o statočnosti namorníkov norvéžskych? Či nenie i u nás svätým ten medzinárodný zvyk: nešťastlivých plavcov zachrániť a na miesto jejich určenia jim dopomôcť?“

Tomu nabídnutiu bodrého muža boli sme veľmi radi, a za ochotnosť jeho povďační.

O pár dní sme sa skutočne pohli a loď podala sa svojimi námorskými cestami okolo výbrežníkov Škandinávie do Atlantického mora, potom vbehnúc do prielivu Calais a Canal la Manche, okolo brehov francúzskych a španielsko-portugalských, zvrtla sa cez úžinu gibraltársku do Stredozemného mora.

Nám bola cesta táto ľahostajnou.

Z väčšej časti sme na nej spali, alebo hrali sa so Števom „mariáš“.

Kraje tieto pozornosť moju v toľkej miere nezaujímaly, jako krajiny tie, z ktorých sme sa navracovali.

Stredozemným morom plavili sme sa smerom pomedzi ostrovy Sardiniu a Siciliu do Jonského mora a zastavili sme sa na ostrove Kréte, cieľom odpočinutia.

„Števo!“ — rieknem ku nemu — „jaký je to hrozitánsky rozdiel: Kréta a severná točna!“

„Pravda! Tam hore dobre že človek nezamrzne, a tu dobre že sa neupečie!“

O pár dní vpluli sme do Egejského mora, plaviac sa okolo Grécka.

Neskôr octli sme sa v Mramorovom mori a v Bospore.

Tu na rohu pevniny europejskej, ktorý aj skutočne „Zlatým rohom“ menujú, leží hlavné mesto osmanskej ríše: Stambul (Konštantinopol, Carihrad).

Zastaviac sa tu len za málo, predsevzal som si, že toto mesto svojím časom (i so Števom, ak len tento bude chceť) navštívim.

Naskoro vletela loď do Čierneho mora, (ktorého voda, mimochodom rečeno, je biela ako druhá, nad čím sa Števo veľmi divil) a severným smerom popri Varne do Sväto-Jurského výtoku do Dunaja.

Očujúc toto meno, vzdychol som si ľahšie, cítiac sa byť už ako doma.

Hore Dunajom, hranicou to Rumuňska a Bulharska, plávali sme vždy hore proti vode, popri Oršovej, Budapešti, kde Števo nedal ujsť príležitosť aby na „rendőrov“, čo na brehu stáli nevyplazil jazyk, až konečne po jednomesačnej plavbe na ryboloveckej lodi, zastali sme pri Dunajskom brehu v Bratislave!

„Števo, dolu s voza!“ — riekol som mu — „už sme doma!“

Medzi vzdávaním srdečnej vďaky nášmu dobrodincovi, kapitáňovi Bjőrnsőnovi za bezplatné nás dopravenie do vlasti, sberali sme sa vystúpiť z lode na nábrežie.

Lodníci tiež už počali skladať svoj tovar: najoriginálnejší grónsky rybotuk na breh, keď v tom objavili sa na lodi colní úradníci a bratislavskí policajti so svojím komisárom, cieľom vidovania pocestných pasov a vyzdvihnutia cla.

Každý na lodi sa nachádzajúci urobil zadosť požiadavke zákona, len keď na nás rad prišiel, my so žiadnymi písemnosťami, poťažne pasmi preukázať sme sa nemohli.

Pán komisár hodil na nás podozrive okom — a postavil nás pod dozorstvo svojich mužov.

Daremné bolo primlúvanie sa za nás bodrého kapitána. Nič na plat!

„Na policajné riaditeľstvo s nimi!“ riekol komisár, hodiac rukou — „a my sme ta mali vandrovať.“

„Ej pane!“ — riekol omrzle Števo, — „my sme už dosť kútov sveta videli, a hľa! ešte i bratislavský ,šubhaus‘ s nami povymetať chcú!“

Z boku zaslúchnul som však rozhovor, ktorý komisár s kapitáňom spolu viedli.

Komisár hovoril:

„Ľudia títo sú mi podozriví; práve teraz prišlo nám od berlínskej vlády pokynutie, že sa z Ruska do Č. S. R. viacej špiónov vyrojilo…; my musíme teda byť nanajvýš ostražitými. Ja týmto ľudom nedôverujem!“

„Aha — reku — Števo! už sme v klepci. Tu nás držia za ruských špiónov.“

„Tomu nerozumiem!“ — odvetil s úsmevom Števo; — „v Rusku držali nás za špionov, tu zase za ruských špehúňov. I prosím vás, rieknite, že: čím my teda vlastne sme?“

Kázali nám nasledovať policajtov, keď sa v tom na dunajskom brehu objavil jeden vážny elegantný pán.

Na prvý pohľad soznal som v ňom známeho mi zo Smokovca profesora techniky, pána Harmadu.

A on poznal mňa.

„Pre Kristove rany!“ — zvolal on, — „to ste vy, pane Perohryz? Vy ste tu? I váš pomocník-sekretár Števko? I váš statný orol Cézar? Jako vy sem prichádzate?“

Stručnými slovami rozpovedal som mu priebeh nášho návratu so severnej točny, čo tomuto za nás interesovanému pánovi ku veľkej radosti slúžilo.

„Teda vyhrala stávku moja strana!“ — riekol, — „poďte nech vás objímem a vybozkávam!“

„Ale nás tu ,šikujú‘ na policajné riaditeľstvo, držiac nás: horrendum dictu! za ruských špiónov.“

„Čože vravíte? Ani na krok ďalej!“ — dupnul nohou pán profesor. — „Pane komisár!“ — riekol mu dôrazne, — „títo páni sú naši ľudia, znám ich a stojím dobre za nich. O pár hodín bude hlavné mesto viac o nich vedeť, kto sú oni.“

Ostrým zakročením svojím u policie vymohol, že nás na slobodnú nohu prepustili.

„Teraz so mňou, drahí priatelia!“ — hovoril ďalej, — „zavediem vás do prírodovedeckého klubu, kde práve dnes shromaždení členovia jeho, svoje výročité shromaždenie odbývajú. Ach! toto sa práve shodlo; to bude všetkých zaujímať, to bude všetkých tešiť.“

Nasledovali sme ho, ale cestou do klubu zastavili sme sa v hoteli u „anglickej kráľovnej“ na dobré pivce a virštle.

Došiel tam za nami i pán komisár a všetci spolu poštrngali sme si s výborným modranským.

V rokovaní svojom o najnovších zeme- a prírodopisných výzkumoch zahrúžení spolkoví členovia velice sa podivili, keď sme im my pánom profesorom Harmadom v miestnosti klubu predstavení boli.

„Toto sú tí dvaja odvážliví naši krajania,“ — riekol pán profesor, predstavujúc nás klubovníkom, — „ktorí asi pred 3 mesiacmi odvážili sa na povetrnej, nimi samými shotovenej plti, konať cestu na severnú točnu našej zeme, jako to o nich časopisy svojho času boly sdelily.“

Po týchto slovách všetko stalo a nás obdivovalo.

„Pán Perohryz bude tak láskavý, tu v našom spolku sdeliť nám alespoň najhlavnejšie náčrtky a obrysy svojej cesty,“ požiadal ma predseda klubu.

Čo že som mal robiť?

Mal-li som vari žiadosť jejich odopreť? Nie!

I pustil som sa do prednášky, vyličujúc im stručne síce, ale verne a spravedlive cestu, a opísal som im všetky zkúšenosti, nadobudnuvšie si na severnej točne.

Števo zakaždým prisviedčal im slovami: „A veru je tak — tak, tak!“

Prednáška moja trvala 3 a pol hodiny a oni trpezlive a s napnutosťou vypočuli ma až do konca.

Potom vstal istý pán, rieknuc:

„Pekné, krásné, ba podivuhodné je to od vás, pánovia, čo ste pre kultúrne ciele ľudstva vykonali; lež ráčte odpustiť, my chceme mať od vás i hodnoverné dôkazy toho, že ste skutočne na zemskej severnej točne boli.“

„Áno, áno, dôkazy!“ zvolali prírodozkumci.

„Števo!“ — rieknem ku nemu, — „ukáž týmto pánom, čo si z točny sebou doniesol, aby nám verili.“

Števo otvoril svoju kapsu a vytiahnuc z nej dva veľké kly a za hrsť chlpov, položil to na stôl pred pánov, rieknuc:

„Tieto zubiská a táto srsť sú z toho ľadového medveďa, ktorý tam u zemskej osi stojí a snáď ju od sta rokov vartuje.“

Páni vzali a obzerali.

„To je maličkosť,“ — riekli, — „a nepostačuje k vereniu a presvedčeniu nás o pravde. To je slabý dôkaz!“

„Števo!“ — rieknem, — „pokračuj ďalej!“

On vyložil na stôl kus ľadu.

„Toto je odtrhnutý kus ľadu zo zamrznutých oblakov, do ktorých je os zemská zapravená a na ktorých i naša plť primrznutá ostala.“

Páni vzali, obzerali, zkúmali a riekli:

„Obyčajný ľad; — ani to nepostačuje!“

„Nenie to, pánovia, obyčajný ľad!“ — riekol som ja, — „ale obzvláštny, zkristalisovaný a tak tuho zamrznutý, že sa ani vo vrelej vode, ba ani pri 80 oR. nerozpustí.“

Dala sa doniesť hneď teplá voda. Ľad ponorili do nej a hľa, ja som mal pravdu! ľad sa neroztajal.

„Pánovia! teraz vám ja donesiem najpatrnejší dôkaz, že som sa na zemskej osi nachádzal. Odpísal som si z nej jeden nápis, ktorý je tam na nej v železe uliaty.“

Vytiahnuc zápisník, položil som snímok toho nápisu na stôl.

Obzerali, slabikovali, chtiac ten záhadný nápis rozlúštiť, ale sa to ani jednému z nich nepodarilo.

„Čo ten nápis znamená?“ pýtali sa jeden druhého.

„Škoda, že umrel náš slávny archeolog Rómer, ten by to bol v minúte rozlúštil,“ ozvaly sa hlasy.

„Keď si to, pánovia, neviete rozlúštiť sami, rozlúštim vám ho ja,“ vetil som.

„Ale vy?“

„Áno — ja!“

„Čujme — čujme!“ zahrmelo dvoranou.

„Rozmýšľal a hlavu lámal som si po celej ceste zo severu na rozlúštení tohoto záhadného nápisu a konečne sa mi to i podarilo.“

„Čujme!“

I začal som, vysvetlujúc význam jednej každej písmeny:

Hanc Terrestrem Axim Fecit Vulcanus In Laboratorio Suo Vesuvio Et Posuit Ad Hunc Locun Anno I primo Post Creatione Mundi.

Túto zemskú os shotovil Vulkán v dielni svojej Vezuve a položil na toto miesto roku prvého po stvorení sveta.

„Výborne!“

„Tak je!“ zvolali všetci.

„To je pravé znenie toho nápisu!“

„No, teraz už veríme všetci, pane Perohryzu! že ste tam skutočne boli.“

„A následkom toho moja strana stávku vyhrala!“ poznamenal p. Harmada.

„Sláva vám!“

„A chcete-li, pánovia, ešte jeden dôkaz, že som sa i so spoločníkom mojím Štefanom Vrždialikom skutočne na severnej točne nachádzal, môžem vám poslúžiť.“

S tým vytiahol som z kapsy malú fľašku od slivovice.

„Pánovia! poobliekajte si rýchlo kabáty na seba, lebo ja teraz z tejto fľašky vypustím trochu tej polárnej zimy, ktorá na severe panuje.“

A vytiahol som zátku fľašky.

Taká zima povstala razom v spolkovej dvorane, že všetci zubami hrkotať počali.

V tom otvoril Števo okno. Zima sa vyrútila von a na celom území bratislavskom v tom okamžení tak chladno ostalo, že sa ľudia ani dosť prenadiviť nemohli, čo tej okamžitej zmene povetria v čas „kanikule“ mohlo byť na príčine.

„Dosť, dosť!“ drkotali páni.

„Nech žije pán Perohryz!“

Potom navrhol pán predseda prijať ma za čestného člena učenej zeme-, národo- a prírodopisnej spoločnosti — a vyhotoviť mi na to diplom.

Števa tiež chceli urobiť čestným členom, ale to neprijal, rieknuc:

„To je mne nie potrebné, páni, ja z toho nevyžijem!“

Druhý pán navrhol zase urobiť pre neho peňažitú sbierku. I to stretnúc sa so súhlasom, hneď sa previedlo.

Zo sbierky tej si Števo v Bratislave kúpil jednu poriadnu harmoniku, tajtíkovú fajku a hodný mechúr dobrého dohánu.

Po zasadnutí členov doručili mi diplom a viedli ma rovno do Reduty, kde uz boly stoly prikryté.

Tu pri dobrých jedlách, výborných slovenských vínach musel som vyberanej spoločnosti ešte jedno-druhé z našich ciest porozprávať. Až neskoro v noci odišli sme na odpočinok.

V Bratislave bavil som sa len pár dní.

V prvý deň obozrel som si krajinské Museum — darujúc do neho všetky so severnej točny sebou donesené pamätnosti.

Na druhý deň prekvapil ma Števo tou nepríjemnou zvesťou, že môjmu orlovi Cézarovi niečo chybí, a že ničoho do zobáka vziať nechce.

Mal dolu spustené krýdla a sedel celý zdutý.

Privolaný zverolekár prezrel môjho pacienta; našiel mu pod krýdlami veľké krvavé mechúre, to vraj od presilenia pri mnohom lietaní, a konštatoval, že nehoda tá je nevyliečiteľná.

Dobytčí lekár vzal za to 50 korún, lež nie darmo, bo pravdu mal. Ku môjmu nemalému žiaľu, môj verný spoločník, povetrný tátoš, a sprievodník na ďaleký sever, bez jehož pomoci by som k cieľu nikdy nebol prišiel — na druhý deň zdochnul.

Z vďaky ktorú som proti Cézarovi choval, dal som jeho kožu vypchať, a dajúc mu na krk pripraviť pamätnú tabuľku s upomínajúcim nápisom jeho zásluh, podržal som ho na pamiatku.

Žilinská železnica zaviezla nás domov.

Dorazili sme domov opäť v noci, tak jako sme boli odišli.

Utrápená žena a deti, poneváč ma za 3 mesiace nevideli, ani o mne najmenšieho chýru neočuly, velice sa zaradovaly z môjho návratu.

Hneď a hneď zapražili mi rascovej polievky a upiekli pár zemiakov.

A opýtala sa ma:

„Mužu: Čo z toho všetkého máš? Čo si s tým zvíťazil?“

I odpovedal som jej:

„Žena moja drahá! Za prvé: obohatil som ducha môjho tak širokými prírodovedeckými známosťami, jakými vládnuť nenie popriano, okrem mňa, ešte žiadnemu inému smrteľníkovi; za druhé: tým činom nadobudol som si chýrečné svetové meno, ktoré spomínať sa bude v letopisoch všetkých vzdelaných národov, za tretie: vyplyne mi z toho aj materiálny osoh.“

„Ach mužu! nestojí to všetko ani za vahanček dobrých upečených (magnum bonum!) zemiakov,“ odpovedala mi ona.

Čo týka sa sľúbenej a určenej mi odmeny zo stávky kúpeľných hostí smokovských, o tom do dnes neviem nič určitého povedať.

Úfam ale, že mi svojím časom prajné heslo príde.

Čakám, a bude-li z toho niečo — veru sa mi to dobre zíde.

Vederemo!

Števo oddal sa znovu na svoje kuštárske remeslo.

Začasto privolávame si na pamäť udalosti našej trampôt plnej prekonanej cesty.

V prázdnych hodinách vzal som si stihu: pamätihodné udalosti z našej severnej výpravy položiť na papier.

A to všetko v stručných náčrtkoch leží tu pred vami, ctení čitatelia, ja len prosím vás za trpezlivosť pri čítaní týchto pravdenepodobností.



[1] Mienené sú zemepisné míle, nie anglické.

[2] Kde zasedala rada komisárov.




Anton Emanuel Timko

— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.