Zlatý fond > Diela > Spevy bohatierske


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Spevy bohatierske

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

I. Svatoboj

Už sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo, Hrozný chýr skazy od Prešporku beží, Tam na tých poľach — žalostné divadlo — Na smrť ranený sám kráľ Mojmír leží, A jak mrie, oči po Nitre napráva, Na ktorých Velká Morava skonáva. Do kola kráľa ležia bojovníci, Obledlí sem tam poľom rozsýpaní, Obstarní muži a mladí chasníci, Mečami padlí, z kuší dostrielaní, Zberby víťazné hučia a výskajú, Padlých kaličia, všetko z ních zdierajú. Na druhej strane na sivkovi cvála, Jak kôň zaskočí kdosi bez obzrenia, Svatoboj je to, samého brat kráľa, Sám on len zmýva z poľa rozsúdenia, Zmýva a nazad nič sa neohliada, Srdce mu v žiali zúfalom uvädá. Vina mu i žiaľ srdce prekrúcajú, Prse sa úža a srdce trepotá, Tí mrtví za ním z bojiska volajú; A peklo samo za ním sa rehotá, Pres jarky, doly on svetom uteká, Bo z pekla duje hrúza na človeka. Tam v dialke zmiznul; zberby rozkatené Výskajúc tratia pomaly sa z poľa, Chvat po lúpeži do kraja ích ženie, Za nimi všetko tíši sa do kola, Len chrapot mrúcich poľom postonáva, A deň Slovákov žitia dokonáva. Tak sa to nesie Slovenskému ľudu, Jak zvon rodine, keď otcovi zvonia; Už vás, Slováci, do krypty klásť budú, Ktorej temnosti svetu vás zaclonia, Vždy bez života, a predca na svete, Len sa vždy moriť a zmierať budete. Zberby víťazné do kola sa sýpu, Zaroveň šiaškam na kraj pripadajú, Všetko čo schytia kazia, berú, rýpu, Len biedny život ľudu nechávajú, Aby zas môhol všetkého nasbierať, A ony maly čo lúpiť a zdierať. Nieto pomoci, na Prešporskom poli Mužstvo Slovenské valom popadalo, Nikoho tam viac srdce nezabolí, Čo by sa kolvek s rodinou ích stalo; Ženy a deti zbroje neunesú, Ty sa modlia, achkajú a trasú. I vysokej už Nitre pád nastáva, Zberba sa na ňu lúpeživá valí; Mesto kráľovské! tam je tvoja sláva, Paláce, hradby borí zberba, páli, Z kadial lietaly v šír a dial rozkazy, Chasa tam dravá hniezdi sa a plazí. Svatoboj z poľa na Zobor vycválal, A tam beh seknul ťažko udyšaný, Že v pohoň nikdo za ním sa nedával, Zosadá z koňa hrúzou zlomcuvaný, Ticho Zoborskú obsadlo pustinu, On sa popúšťa na vrch nad dolinu. Koncom doliny smutná Nitra stojí, Z nej niekdy vietor krik na vrch zaveje, Poľom sa hajno dráčov sem tam rojí, Tam sa ukiažu kde ích nezaseje, Čo ruky pilné staväly to boria, A osady sa len kadia a horia. Svatoboj ten krik z vrcholu načúva, I dráčov vysk i zdieraných neštestia, Vidí jak sa vždy plameň viac rozdúva, Jako požiera dediny a mestá, I na to ešte oko jeho hľadí Jak i zo svätých kostolov sa kadí. Strašné divadlo a hrúzy tej žiara Na Svatoboja tvári sa maluje, Bo žiaľom, čo mu vnútornosti pára, Tvár jako šata biela obleduje, Oko sa časom ľútosťou zažína, A on sa celý tam kamsi pomíňa. Stojí tam, jako u mrtvoly stáva Syn otca svojho, ktorého sám zabil, Keď už svedomie hrozne ním strháva, K jakému ho to diabol skutku zvábil, Tak on tam stojí a telo sa trasie, A koník pri ňom pažiťou so pasie, Pasie a často na pána pozerá Jakoby už chcel dial s ním leteť svetom, Stojí Svatoboj, nič sa nepoberá, On sa baviť zdá s iným dákyms’ letom, Zo zhúby hroznej oči nestrhuje, A naraz kľaknúc k nebu ich zdvihuje. Otče z vysosti, tak rieka, pred tebou Tu teraz hriešnik veliký sklonený, Diabol podvodný k tomu ho podviedol, K čomu on nebol osudom určený, Diabol mi vnuknul chuť po panuvaní, Za to sa teraz tu zvíjam v zúfaní. Otec Mojmíra, brata najstaršieho, Za kráľa celej postavil krajiny, A Svatopluka i mňa vláde jeho Poddal s našimi dielmi dedoviny, Pri ostatňom nás ešte požehnaní K svornosti viedol otec miluvaný. Ale my s bratom, svedení od diabla Dobrého otca zabudli sme slová, Žiadosť nás na trón bezbožná napadla, A z toho bola hneď vojna hotová, Na Mojmíra sme ľud náš nahuckali Na to cudzincov na pomoc pozvali. Dotiahli oni, naši nepriatelia, Proti bratovi dotiahli k pomoci, Vedeli dobre, že keď nás rozdelia, Všetkých nás potom v svojej majú moci, Od dávna oni kuli nám už putá, A rana odtial vždy hrozila krutá. A na pomoc si cudzinci tí zvali Z kadialsi Uhrov túlavých a divých, Hajnami tito hneď sa sem dohnali A dali do nás zomdlených, svárlivých; Takto sa kresťan zavďačil kresťanom, Dajúc ích na lúp a vraždu pohanom. Neskoro sme my prišli s bratom k sebe, A na Mojmíra preskočili stranu, Už bolo hriešnych opustilo nebe, Už nám smrtelnú boli dali ranu, V Prešporskom poli tam sa bitka bila, Tam sa Slovákov krajina zborila. Nič už z nej nieto, všetko je stratené, Vojsko Slovenské popadalo valom, Leží tam v poli, jak bolo, skosené, S Mojmírom spolu, náčelníkom, kráľom, Tam je aj Mojmír, kráľ a brat môj vlastný, Veliký duchom, osudom nešťastný. I Svatopluk tam našiel konec žitia, Našiel jaký si priestupkom zaslúžil, Len ja som hriešny ušol toho zbitia, Abych to prežil, moril sa a súžil, Ach ja preťažkú dostal som pokutu, Bodaj bych radšej smrť bol trpel ľútu. Bo čo ja hriešny? v nasej som krajine Syn a brat kráľov jak lotor vyhnaný, Mrtví aj v tejto strašia ma pustine, Od živých čujem jak som preklínaný, Vrah po mne pasie, kraj páli a zdiera A oko moje tomu sa priziera. Nikde útechy, a nikde pokoja Kam sa len pohnem, všetko na mňa letí, Predo mnou hrozné vždy obludy stoja, Za mnou sa vlečú a škamrú v zápätí, Dosť už mám toho, a dosť toho sveta. Tu v púšti teraz skončím moje letá. Len mi Ty popraj Tvoje zmiluvanie Bože láskavý! tak dôjdem pokoja, Šak sa na Tvoje, Otče, rozkázanie Víchry a búrky odrazu ukoja, A ja na púšti Tebe budem slúžiť, O Tebe myslieť a po Tebe túžiť. Svatoboj skončil a hore povstáva, Keď sa prežehnal, prichodí k sivkovi, S vypnutou sivko hlavou porechtáva, Dupoce nohou do behu hotový, Ale Svatoboj naňho si nesedá, Hladí mu hrivu a takto povedá: Iďže môj sivko! už sa rozlúčime, Viac neponesieš ty už Svatoboja, Kamže môj milý, kamže poletíme, Či do šíreho sveta či do boja? Ach sami dvaja čo v boji zrobíme ? A v svete šírom nikdo nás nepríme! Keby sme vjedno šli, hneď nás poznajú, Na vôkol lúpä naši nepriatelia, I mňa i teba do smrti spichajú, A sa nad vraždou potom rozveselia, Ale každý rád ťa schváti samého, A koníka si potlapká sivého Var sa ti niekdo za pána dostane Z krajanov našich, ber sa len k Trenčínu, A možná ľud náš ostalý povstane Z jarma ťažkého vytrhnúť krajinu, Tak ešte pôjdeš za svojich do boja, A zastaneš tam miesto Svatoboja. Zmlkol Svatoboj, potlapkal koníka, A preč od neho smutný sa poberal, Ale sivko sa nehýbe z trávnika, On len za pánom bolestno pozeral, Svatoboj len dial a vždy dial zaniká, A za ním oko točí sa koníka. Ešte pred húšťou počerňavou v diali Na sivka pozrel, a v húšti sa stratil, A koník hlavu zvesil, a pomaly Na hor sa smutný bez pána obrátil; Tak sa preč svetom dvaja rozchádzajú, Keď už viac na ňom priateľa nemajú. — Z húšte sa strmá vypínala skala, Na ňu hor vyliezť Svatoboja hnalo, Bo sa mu svojho drahého, jak cvála, Ešte raz zazrieť v dialke zažiadalo, Darmo zo skaly už Svatoboj hľadí, Len niekdy dupot o ucho zavadí. Stojí Svatoboj na skale samotný, Samotný je tam a samotný v svete, Jak list na strome, keď vietor hrmotný Na jeseň všetky dolu listy zmetie; Zavzdychne smutno: už som všetko stratil, Jedno po druhom osud mi vychvátil! Len ešte jedna pamiatka mi zbýva, Z celého čo mi dedictva zostala, Ona ma všade jak družka citlivá Až sem do tejto pušte sprevádzala, Ty si to šabľa čos čaty zrážala, Keď už zástava Moravy padala. Ale už teraz čo s tebou počať mám, Všetko vo vlasti, všetko je stratené, I s tebou, drahá, sa teda rozžehnám, Jedno i druhé nech je opustené, Na púšti ťa tu viac nebudem prúžiť, Ale len Bohu modliť sa a slúžiť. Svatoboj šabľu odpásal širokú, — Pod skalou priepasť otvára sa divá; Oko hneď padá na priepasť hlbokú, A hneď na šabli s bolesťou spočíva; Bol to dar otca, jeho záručnica, Jemu tak milá, jak v oku zrenica. Keď sa do vôle na ňu už nadíval, Zrazu ju skrútil, pustil do hlubiny, Meč sa trepotal, jak letel ozýval, Až ohlas pádu zadutnal z doliny, On sklonil hlavu na ohlas dutnavý, Bo meč poslední zacvendžal Moravy. Svatoboj dolu zostúpil zo skaly, A v húšti hľadal tiché obývanie, Hotový už len Bohu spievať chvály A z hriechov svojich robiti pokanie; Hriešnik kajúci ten hľadá pokoja, Dosť on má v nútri, dosť krutého boja. Z húšte sa tmavá spúšťala dolina, Nad ňou jak oltár spínala sa skala, Neďaleko stok a nad ním jaskyňa, Tá k obývaniu sa mu stráň zazdala, Tam si umienil stráviť svoje roky, Kam prúdov svetských nezasiahly toky. * Umesťujúc sa v temnej hájov skrýši, Celý sa oddal na duše spasenie, Spievajúc piesne v hustých dubov tíši, A časté pri tom konajúc modlenie, Telo len malú malo opateru, Z plánok mal obed, z korienkov večeru. Často i v noci Bohu poctu vzdával, Šumiace vetry boly mu piesňami, O Morave si chvíľami dumával Pri ohni tichom pomedzi dubami, V dumách mu divné tvorieval postavy V mrákotnej húšti ohník ligotavý. Dlúhy deň, ale dluhšie sú hodiny Na púšti nočnie, a čas zasmútený, Svatoboj nocou vychádzal z hustiny, A sedal na vrch nad Nitrou vystrený, Rum zámku trčal z čierneho závoja, Naň hneď usadly oči Svatoboja. Čudné tam mával chvíľami zjavenia, Zámok sa zazdal jako ožiarený, V kostôlku vídal ľudu shromaždenia, Otca Methoda, jak káže, nadšený, I svojho otca vídaval na tróne, Alebo stávať na zámku balkóne. Dve sa postavy k otcovi zvíňaly, Kolenačky a obe skrvavené, Jednou mu rukou pravicu chytaly, Druhou stieraly líca uslzené, Otec stál smutný, prísny, zasmušilý, Jakby ho prosby ich neobmäkčily. V okamžení ľak v Svatoboja padnul, Ale sa hnedky stratilo zjavenie, Mrak zase hustý na Nitru zasadnul, Nočnie jak predtým stálo utíšenie, Pohľad na Nitru a noc, krov pokoja, Núkaly k piesni bolnej Svatoboja. Pieseň Svatobojova na Zobore Vy vetry búrne, tými horami Čo sa tak prudko valíte, Vy k nebeským tamto výšinám Na krielach mocných letíte, Oj zaneste že moje vzdýchanie Tam pred trón Božej milosti, Mojich velikých hriechov vyznanie, A slzy mojej ľútosti. Národ pravému Bohu oddaný Zvíja sa v jarme pohana, Chrámy sa kadia, kde mužia svätí Hlásali slovo nám Pána; Národ slobodný teraz v nevoli Hynie dranciera cudzieho, Kráľ jeho padnul a s ním tisíci: Kdo hriechu vinný vätšieho? A to je môj hriech, to moja vina, Pekelnej skutky žiadosti, Duša mi keď si to pripomína Trasie sa, hynie v žalosti, A kdo že som ja čo som to spáchal, Ten nečin a hriech obrovský, Nešťastného brat vlastný Mojmíra A syn Moravy kráľovský. Nesvieťte hviezdy na líce bledé, Na tvár uvädlú hriešnika, Každý váš pablesk, jak oči sudca, Biednu mi dušu preniká, Zhaste to svetlo, ty oči súdne V mrákavách tmavých zastrite, A vy mraky mňa svetu i noci Samému sebe ukryte. * Takéto boly piesne Svatoboja, Noc ho len sama tichá načúvala, Z temného noci hľadí bôľ závoja, K žialnemu srdcu dobre ona stála, Hlas jeho vážno niesol sa z vrchola, Jakbys nábožný slúchal spev kostola. Mnohé Svatoboj takto strávil časy, Ludí nevidiac na púšti samotný, Len ho pustiny zabávaly hlasy, Spievanie ptákov a vietor hrmotný, Čo sa s dubami po hore zahrával, Na dlúhych chvíľach s ním sa shováraval. Púšť sa Zoborská na ďaleko strela, Teraz kráľovstvo tiché Svatoboja, Svatoboj púšťou blúdeval z večera, Z miesta na miesto hľadal v nej pokoja, Jednym večerom jak tak smutný blúdil, Spev ho od razu z dumania prebudil. Spev bol nábožný, tichý, usedavý, Svatoboj k nemu kam dial sa prikrádal, Chvíľami v hore postával zvedavý, A po spevcoch sa na vôkol ohliadal, Spev len zaznieva, Svatoboja lúdi, A oko v hore na trávnik zablúdi. Na trávniku sa zrutná strela skala, Od skaly v ľavo dub trčal ozorný, Pod dubom na pni mrtvá hlava stála, Na dube visel syn boží pokorný, A pred ním mužia modlili sa traja, Ktorých spev vážny bol zaznieval z hája. Po hore sa už šírila temnota, V oblakoch na noc doháraly žiare, Padnúca s nich na trávnik jasnota, Nábožné mužov osvietila tváre, Na tej ích tvári keď sa tam oprelo, Nehnuté oko Svatoboja dlelo. Skončiac nábožnosť preč sa mužia brali, V tom sa Svatoboj zjavil na práznine, Mužia spokojno naňho pozerali, On jako k svojej mal sa k ním rodine; A jak si dobré dali spolu slová, Mužia na nocľah zvali Svatoboja. Tichí si mužia v skalnej skrýši sedia, V mrákotnej noci do kola ohníka, Len leda kedy slovo si povedia, Čakajúc na reč hosťa pústovníka, Svatoboj vidiac bohabojných ľudí Dá sa vyprávať Moravy osudy. Vypravuje ím jako zberba krutá Z kadialsi z dialky do kraja sa vprala, Ktorú na pomoc chtivosť pomsty ľúta K skaze Slovákov semká prilákala, Povedal ím kde bitka je zvedená, V ktorej Slovákov vlasť je rozborená. Rozprával ďalej ím o smrti kráľa, O hrozných skutkoch surových pohanov, Jeden po druhom jak sa kostol váľa, Jako zdierajú a trápä kresťanov, Nábožní mužia keď to uslyšali, Hrúzou sa striasli a krížom žehnali. Prišiel Svatoboj potom i na seba, Na svoj priestupok, diabla nabádanie, Za ktorý prosí odpustenie z neba, Robiac zaň teraz na púšti pokanie, Úfajúc sa tak najvyššej milosti V mukách tráplivých a v slzách ľútosti. Skončil Svatoboj, na mužov pohliadol, Jích zrak útrpný na ňom odpočíval, Hluboký v skale pokoj sa rozkládol, Len praskot hlavní z ohňa sa ozýval; Chvíľami vietor zajačal dúbravou, Jakoby vzdychal za Velkou Moravou. Všetko tak dlúhu mlčí v skale chvíľu, Svatoboj čaká od mužov útechu, Oni za službu vrúcnu, Bohu milú Dávajú úfnosť odpustenia hriechu; Vo svojej potom púšti ho zdržujú, Kajúceho sa takto oslovujú: My, Svatoboju, sme tu pústovníci, Púšť tá po predkoch nám je zanechaná, Ktorí tu rovne jak my nástupníci Modlením, spevmi velebili Pána, I ty tu môžeš s nami Pánu slúžiť, O ňom myslievať a jemu sa túžiť. Dotkly sa reči srdca Svatoboja, Na to pozvanie vďačne on pristáva, Pústovníci sa na nocľah už stroja, Aj ohník noční pomaly uspáva, Nábožnú ešte modlitbu konajú, A na zem chladnú, ích lože, líhajú. Spokojnejšie tu nadišly hodiny S vrúcnymi druhmi kajúceho druha, Že sa stierajú ťažké jeho viny, Že puká väzba, zdálo sa mu, tuhá. Druhovia mysli vyrážali žialne, A nesli Pánu s ním úcty zápalne. Svatoboj často vyprával do noci O hrozných Velkej príhodách Moravy, O svojho otca sláve, velkej moci, A o nábožnom otcu Methodovi, Jak ku Kristovi národ sa obrátil, S jakým plesaním pravú vieru schvátil. Keď raz vyprával, jak sa viera svätá Podtína, boria kostoly kresťanov, Jaká postihla tým ľud Boží strata, Že ho ovládla zlá ruka pohanov, V hlubokom mužia pohrúžení žiali K Svatobojovi takto sa ozvali: Nedávno tvoje, Svatoboju, telo Vzalo na seba odev pústovníka, Ono sa pred tým vo vojnách vrtelo, Pancier a šišak nosiac bojovníka; Škoda ťa teraz tu v tom tichom dúbi, Keď tam ľud Boží vrah zdiera a hubí. Iď Svatoboju! kde ľud ruky spína, Postav si šišak, pripáš šabľu k boku, Zvolaj ľud k zbroji čo sa v jarme zvíňa, A na pohanov vyveď ho k útoku, Tak i hnev otca tvojho sa pominie, I Boh ti celkom priestupky preminie. Jak keď sa bleskom zapáľa mrákavy, Tak sa zažala tvár Svatobojova, Padly mu na um velké dni Moravy, Kráľovstva sláva a sláva otcova; V mysli i sivko stal mu opustený, I do priepasti tam meč zahodený. Dlúho tak myslel, dlúho bez pokoja, I jak keď chmáry po oblohe letia, A blesky slnka hneď zhasnú, hned svieťa, Tak i na tvári stálo Svatoboja, Bo sa hneď celá ohňom rozpálila, A zase smutkom hlubokým pokryla. Zhasla na tvári Svatoboja žiara, Mračno sa po nej roztiahlo truchlivé, Bôľ mu veliký vnútornosti pára, On vzdychnul, spustil oko žalostivé, I riekol: ja už nemám kriedel k letu, Celému som už ja odomrel svetu. Boh by nepoprial pomoci hriešnemu, A ja som hriechmi obťažený celý, Tu už v tichosti chcem len slúžiť Jemu, Žiadosti svetské pre mňa už umrely, Pán sa nado mnou var hriešnym zmiluje, A pokojom ma svojím obdaruje. I tam ten náš kraj teraz len pustota, Čo bolo mužstva, toho viacej nieto, Ženy tam biedne a číra sirota, Do zimy prešlo už Slovákov leto, Oj var len z pozdních potomkov Moravy Niekdo z otroctva ten kraj náš vybaví. Svatoboj zmlknul, a všetci mlčali, Takto sa dlúha pominula chvíľa, Naposledy sa zas mužia ozvali: Nádeja ešte sa nezatratila, Deti siroty zas podorástajú Z chlapcov sa matky mužov dochovajú. Tí zase budú súci pod zástavu, Ale kdo sa ím za vodca nadhodí? Ty, Svatoboju, opustils Moravu, Jej vybavenie na um ti neschodí, Tak časy prejdú, duch otcov sa stratí, I var sa celé kresťanstvo podvráti. Službe je Boha náš život oddaný: Či Jeho pocte padnúť dopustíme? Chráň nás od toho, Pane zvrchuvaný, My Tebe verne vždy slúžiť mienime, Tvoja sa služba od pohanov borí, Kresťanom pomôcť naše srdce horí. Viete čo bratia, my tu stráň od ľudí, Len ledakedy sa tu kdo obráti, Hlas náš na púšti nikoho nevzbudí, Jak sa vysloví, púšťou sa roztratí, Ale sa časom krajom rozchádzajme, A tam k víťazstvu ľud náš povzbúdzajme. Predstavíme mu veliký hnev Boží, Keď sa Kresťanstvo pohanom dá gnáviť, Sľúbime milosť keď síl vynaloží, Aby sa zdvihlo a mohlo osláviť, Spomneme velké dni Moravy matky, A obživíme hasnúce pamiatky. Aby nás čo ľud dlávä nepoznali, Prezlečení vždy krajinou pôjdeme, A jak sa nám ľud vzbudiť nepodarí, Na nástupcov to naších prenesieme, Tak bohdá z našej zápalnej výpravy Povstane víťaz, zbaviteľ Moravy. Pristali k takej reči pústovníci, I hneď svätý sľub všetci položili, A potom jako chudobní pútnici Čas sa po čase krajom rozchodili, Dediny, zámky obchádzali kolom, A ľud zápalným prebúdzali slovom. Ušly tak roky a ľud nepovstáva, Bo sa mu žiaden víťaz nenadhodí, Už pústovníkov hrobnia kryje tráva, Aj iných už čas do hrobu uvodí, Stoletia idú a nezahurtujú, Darmo Zoborské povesti kolujú. Driemu Slováci, čujno na Zobore, Tam sa povesti staré ukrývajú, I jak poklady zakopané v hore Čas po čase sa na ňom presúšajú, Ľud si povieda, že časom sa z hora Hlas nesie smutný z pustiny Zobora. V púšti Zoborskej stojí vytrčená Svatobojova vysoká mohyla, Krížom je velkým z dreva zasvätená, O nej sa divná povesť rozšírila, Že tam Svatoboj v noci sa vídavá, A sa pri kríži vrúcne modlievavá. Kolenačky sa vraj ku krížu vlečie, Jak k nemu dôjde, rukama zalomí, V modlení takom dlúhy čas utečie, Dokial sa zase stane nevidomý, Pústovníci vraj často ho vídajú, A keď ho vidia, krížom sa žehnajú. Tá povesť ide o tomto zjavení, Že Svatoboj mať nebude pokoja, Kým narieka ľud dobrý v potlačení, A časy smutné nad Moravou stoja, Ale keď víťaz štastlivý vystúpi, Od nepokoja ten že ho vykúpi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.