Zlatý fond > Diela > Náhrobky kamenné v hrobitove Prenčovskom


E-mail (povinné):

Andrej Kmeť:
Náhrobky kamenné v hrobitove Prenčovskom

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Náhrobky kamenné v hrobitove Prenčovskom

Napísal Andrej Kmeť.

Na prenčovskom cintoríne nielen mne, ale aj iným, bily do očí staré kamenné náhrobníky. Pripomenul som ích na krátko vo „Velebe Sitna“ pozn. 48., str. 183. „Tovaryšstvo“ I. (Osobitný odtisk str. 159.) Starými (nie starobylými) menujem ích len preto, že v novšom čase už také nekladú na hroby. Všetky spolu sú len štyri. Poneváč dva nezastihol som už na stálom mieste, ale pri kopaní hrobov nových prekrbaľovali ích sem tam; aby ich neporúchali, a aby ešte trvaly, bár zo svojich miest dávno boly odstránené, a bárs príslušným nebožtíkom už dávno neslúžily, spolu ale aby aj priestor okolo kostola ozdobily: dal som ich položiť z obidvoch strán schodov, z „uličky“ vedúcich ku kostolu a do hrobitova. Vyzerajú tam ako oné kamenné levy pri bránach a vchodoch do kráľovských dvorov, do hradov, parkov, pri mostoch atď. Sú takto i zachránené a budú o mnoho dlhšie trvať, aj ozdobu poskytujú. Takto spatrujeme ich na pripojenom obraze. Úzadie obraza tvorí chrám a bočné dvere do neho. (Hlavný vchod je od severu pod väžou, v pravo.) Dva jednoduché kamenné kríže kryjú kosti farárov, a síce pravý dvoch prv zomrelých, Jána Majera, († 4. dec. 1805) a Tomáša Ballona (z Krnišova prešiel na Prenčov; † 11. mája 1817); ľavý tretieho a poslednieho tu zomretého Andreja Krebesa (rodom z Gajdla; prešiel podobne, ako i viacerí farári, z Krnišova; † 7. januára 1856); pozdola krížov stoja oné náhrobky na podložených kresaných kameňoch. Rozmery sú pri všetkých skoro stejné, zdĺžosť 1 m 27 cm; šírosť hlavice 52 cm, výšosť jej 64 cm, šírosť jej 47 cm. Zdĺžosť zadnej časti 1 m 4 cm zvýšosť 42 — 38 cm: šírosť 45 — 35 cm. Niže ľavého náhrobku vyobrazený je iný, nie na svojom mieste, lebo v skutočnosti nachodí sa v pravo obďaleč vedľa novších a ohradených hrobov; dlhý 1 m 83 cm. šir. 57 — 48 cm; vysoký 48 — 46 cm. Tento je odchylnej (asi ako vrchnák z rakvi alebo sarkophag) a dosť ozdobnej podoby; na hrubšom konci, akoby pri hlave, v kratších pazuchách pekne vykresaného vypuklého kríža, z oboch strán má vypuklé rámiky a v ních nápis, už skoro nečitateľný.[1] Štvrtý náhrobok tu nevidíme a leží na druhej strane kostola, snáď na svojom prvotnom mieste: podoby je tej, ako prvnejšie dva. Nápisov na týchto troch nieto; snáď ohlodal ích už zub času; ale aj vyzerajú staršie od tamtoho s nápisom. Ozdoby však ešte poznať. Na prednej a vyvýšenej čiastke (hlavica), ktorá dodáva náhrobkom akejsi sfingovitej podoby, nieto žiadnej stopy, že by bola bývala pôvodne snáď podstavcom kríža, alebo nejakej jamky na svätenú vodu, ako kde tu v Nemecku býva (Svätenička tamejšia však nachodí sa na osobitnom kameni vedľa kríža, a okoloidúci pokropia svätenou vodou hrob a prežehnajú sa. — R. Osvald.).

Dopytujúc sa ďalej na podobné náhrobky, dozvedel som sa, že na starom opustenom hrobitove, kedysi vraj katolíckom na Beľuji (v katol. poťahu, filiálka ku Prenčovu) nachádza sa náhrobný kameň (do nedávna ešte boly dva), sarkophágu podobný, ako onen Podobnovský na Prenčove, lenže bez ozdôb a bez nápisu. Rozmery sú: 172 cm d., 42 cm š. (rovno široký na oboch koncoch), 28 cm hrubý; — druhý na cintoríne pri katolíckom kostolíku,[2] ozdobený krížom a nápisom: 182 cm d., 83 cm široký u hlavy, u nôh 72 cm, hrubý na oboch koncoch 26 cm. Mŕtvy bol pochovaný nohami do kostola. Kryje niekoho zo Slamkovskej rodiny, začiatkom tohoto stoletia na Beľuji zomretého, lebo ešte poznať z nápisu …MKA.

Zdá sa, že náhrobky, prenčovským podobné, panovaly i ďalej aspoň na tomto okolí. Odhliadnuc od sarkophagu v Medovarcach, o ktoromžto aspoň zvesť pripomenul som v Tovaryšstve II. („Starožitnosti v Honte“ str. 205.): ďalej vyskytol sa jedon na Baďane,[3] na starom evanj. cintoríne; pravda, nikto nepamätá, že tam pochovávali, len z jamiek, ako od prepadnutých hrobov, súďa, že tam bol hrobitov. Kameň má podobu vrchnáka z rakvi, je 183 cm d., leží na svahu, a je na dolnejšom konci i širší (52 cm) i vyšší (30 cm), než na hornejšom (42 cm š., 22 cm vysoký), ako čo by bol alebo na opak položený, alebo mŕtvy nohami hore pochovaný. Ledva poznať na ňom stopy kamenárskej práce, a je z čiastky v zemi zarastený, tak že vyzerá ako od prírody, ale od prírody nenie. Bude istotne starší od prenčovských. — Snáď po prečítaní týchto nepatrných riadkov oboznámia nás láskaví čitatelia s početnejšími podobnými náhrobníkmi.

Hľadajúc nejaký analogon na naše náhrobníky, utiekol som sa s prosbou k p. Jaroslavovi Palliardi, kustosovi a redaktorovi „Časopisu vlasteneckého Muzejního spolku v Olomouci“. Z jeho láskavosti obdržal som vyňatok z článkov o náhrobkoch juhoslovanských. Čo týka sa veku správne poznamenáva, že naše s tamtými ani porovnať sa nemôžu; tie sú stredoveké, naše ledva sto rokov staré. I podobou k ním blíži sa jedine onen sarkophágovitý Podobnovský. Na ostatních troch naších nieto nič neobyčajného, a majú len miestny význam, že ích totiž pred nedávnom ešte tu robili, teraz ale zanechali. Lacnejšie totiž padne hrob či mohylu zo zeme nahrabať a pažiťou obložiť, než kamenára a dovoz platiť.

Výňatok znie doslovne: „Kamenné náhrobky, jaké priložený náčrtok zobrazuje, vyskytujú sa vo veľkom množstve v Bosne, Hercegovine a Srbsku.“

„Dľa Jindr. Sternecka tvorí ích severnú hranicu Jajce-Višegrad (správnejšie Zvornik) až ku Drine v Bosne, na západ pobrežie Narenty až k Metkovičom v Hercegovine, na juh Trebinje až do susednej Čiernej Hory. Východniu hranicu ích v Srbsku určil F. Kanitz, a možno za ňu pokladať hory, uzavierajúce poriečie Driny.“

„Vyskytujú sa po rôznu i v početných skupinách častejšie na vysoko položených planinách, nežli v údoliach.“

„Turci zovú ich ,gjaursko groblie‘. t. j. pohanské hroby, kresťania volajú ích ,kameni‘,[4] alebo ,Staro groblie‘, ,grčko groblie‘, t. j. staré a grécke hroby (,Srednjevjekovno groblie kod Zgošće.’ Gjorgje Stratimirovič. Glasnik III. 2. str. 122.).“

„Niektorí bádatelia pokladajú ích za hroby ,Bogomilcov‘ a to hlavne preto, poneváč znamenie kríža celkom zriedka na ních spatrujeme. Ostatne, je to púha domnenka a možno skorej dopustiť, že tie hroby prináležia príslušníkom rôznych vyznaní.“

„Sekta ,Bogomilcov‘ má meno po zakladateľovi svojom, popovi ,Bogomilovi‘. Vznikla v cisárstve byzantínskom a rozšírila sa odtiaľ na západ až do Nemecka Itálie a Francúzska. V starom Srbsku bola v XII. stol. rázne prenasledovaná a prívrženci jej uchýlili sa do Hercegoviny a Bosny, kde pod záštitou šľachty prospievala. Základom učenia jej bolo, že uznávala dve vševládnuce bytosti: dobrú a zlú.“

„Náhrobky oné podobajú sa niekdy mohutným platňám, indy krychlám (kockám), alebo sú to sarkophágy často 2 metre dlhé 1 m široké a 1,50 m vysoké, z jediného kusa vykresané, a zovňajšej podobe ích slúžily bez pochyby za vzor sarkophágy rimské. Hroby sú vždy pod nimi. Často sú rôznymi polovypuklými obrazci ozdobené; bývajú to niekdy odznaky (n. pr. meče), značiace stav nebožtíkov, najčastejšie ale bývajú zcela záhadné. — Nápisy sú riedke; na jednom nájdený je nápis, že tu odpočíva knieža Batić, vasal kráľa Tvrdka. Celkom sa pravde podobá, že náhrobky tieto pochádzajú zo stredoveku z posledních časov samostatnosti srbskej a bosenskej. (Aeltere u. neuere Grabdenkmalformen im Königreiche Serbien. F. Kanitz. Mittheilungen der anthropologischen Gesellschaft in Wien. B. XIX. 1889. pag. 153 — 159.) Ve Znojmě 7. února 1895. Jaroslav Palliardi.“

Podobného obsahu články nachodia sa i v Sarajevskom Sborníku (Glasnik zemaljskog muzeja u Bosni i Hercegovini. III. 1 — 4. r. 1891. a 1895.), menovite o náhrobkoch u Starého sela, Bileća, Zakova, Opličiću a Zgošće s početnými vyobrazeniami; zvlášte tieto poslednie sú veľkolepé. P. Dr. L. Niederle, z ktoréhožto láskavosti obdržal som na prehliadnutie ročníky Glasnika, píše, „neznám parallel k prenčovským hrobom v naších končinách“, a myslí, či srbské náhrobky nie sú orientálneho pôvodu, poneváč ích videl v Turecku, v Carihrade a pod. (Dr. Niederle in litt.) Domnenku tú zdá sa podporovať i názov „grčko groblje“. Veď i Kristov i Lazárov hrob privalený bol ťažkým kameňom.

Nebude nezaujímavé počuť takrečeno konečnú mienku a poslednie slovo Dra Hőrmanna, prednesené 2. aug (star., 14. aug. nov.) r. 1899 v archaeologickom sjazde v Kijeve: „Zatiem direktorom Muzeja v Saraevie (v Bosnii) doktorom K. Hőrmanom“ byl sdielan doklad o „Starobosnijskich nadgrobnych pamiatnikach“. Iz etogo doklada vidno, čto počti (skoro, takmer) po vsemu prostranstvu Bosnii i Hercogoviny možno vstrietiť (najsť, stretnúť) mnogo drevnich kladbišč (hrobitovov) s massoj drevnich pamiatnikov. Posliednie predstavliajut soboj (sebou), v boľšinstvie slučajeo (vo väčšine pádov) ogromnyja kamennyja piramidy. Rieže (zriedkavejšie) oni imiejut formu kolonu (stĺpov). Na mnogich kladbiščach popadajutsia (vyskytujú sa) pamiatniki, sdielannyje iz stoľ boľšich cieľnych glyb kamnia (z tak veľkých celých balvanov kameňa), čto izsliedovaleľ (zkúmateľ) poražajelsia (zarazuje, diví sa), kakim obrazom (spôsobom) čeloviek mog peredvigať ich s odnago miesta na drugoje. Značiteľnoje číslo pamiatnikov imiejet nadpisi, dovoľno chorošo (dosť dobre) sochranivšijasia, iz kotorych vidno, čto bolšinstvo etich nadgrobnych sooruženij (stavieb) otnositsia (poťahuje sa) k 14. i 15. viekam. Na etichže pamiatnikach možno vstrietiť (strelnúť) mnogo izobraženij, glavnym obrazom, čistodekorativnago charaktera. Kromie nadgrobnych pamiatnikov v Bosnii i Hercogovinie sochranilos mnogo tak nazyvajemych, vojevodskich sudebnych stuľev (stolíc), imiejusčich bolšoje istoričeskoje značenie, tak kak eti stulia svojimi nadpisiami otčasti (z čiastky) govoriat o prošlom strany (o minulých časiech.) Interesno, čto sredi vojevod (medzi vojvodami), familii kotorych vysiečeny (vykresané) na takich kamennych stuliach, jest vojevoda Miloradovič, ot kotorago vedet svoje načalo (pôvod) izviestnaja (známa) ruskaja familija. Doklad svoj doktor Hőrmann soprovoždal demonstraciej mnogich prekrasno ispolnennych, boľšej častju, maslianymi kraskami (olejovými barvami), risunkov, izobražajuščich kak obščie vidy (všeobecné pohľady) staro-bosnijskich drevnych kladbišč, tak i mnogie iz otdielnych pamiatnikov, v cielom ich vidie i po častiam. Kromie togo, byla vyviešena boľšaja karta Bosnii i Hercogoviny, ukazyvajuščaja razpoloženie v stranie takich kladbišč. Vsie eti risunki g. Hőrmann podaril v poľzu (prospech) Moskovskago archeologičeskago obščestva. Po okončanij doklada professor Petersburgskoj duchovnoj akademii N. V. Pokrovskij zamietil (poznamenal), čto bylo by očeň (veľmi) interesno opísannye pamiatniki izsliedovať s chudožestvenno-archeologičeskoj (umelecko-starožitnej) storony. Meždu pročim, (medzi iným), on ukazal, čto, sudia po predstavlennym risunkam, v izobraženijach, imiejuščichsia na pamiatnikach, zamietny (pozorovať) silnyje sliedy vlijanija (vplyv) vizantinskoj epochi. Kromie togo, na niekotorych iz etich pamiatnikov vysiečeny kresty (kríže) takieže točno (práve), kakie my vstriečaem (stretáme) v cerkviach Novgorodskoj gubernii postroennych (vystavených) v 14. viekie. Takim obrazom, zdies zamietno interesnoje obščeje javlenie v izkusstvie (v umení), dvuch daleko drug ot druga otstojaščich slavianskich zemeľ. Professor Novorossijskago universiteta A. J. Markievič vyskazal tu mysl, čto nachodiaščejesia na odnom iz pamiatnikov izobraženie ochoty (polovky) jest slied vlijanija frakijskago (je stopa frankského vplyvu). Referát zo žurnálu Kijevljanin č. 212. (Obdržal som láskavosťou p. Dr. Niederle.)

Vzdávam pánom podávateľom vrelé dieky i na tomto mieste, a ufám, že ím povďační budú aj tí, ktorí zprávu prečítajú, keď pri podobných alebo inakších náhrobníkoch starodávnych alebo imitovaných, niečo podstatného povedať budú môcť. Nám je dvojnásobne milé, že analogon našiel sa v zemách slovanských, podobne tak, bohužiaľ, potlačených, ako naša; kde i nám hovoria: „Tót nem ember“, ako tamtým psohlavci nadávajú do gjaurov. Tí, čo naše náhrobky bár len pred sto rokmi z kameňa zdejšieho, trachytového konglomerátu, kresali, istotne nič nevedeli o náhrobkoch juhoslovanských, a predsa akoby ponad šíre svety podali si ruky![5]

Vzácnych náhrobkov s peknými nápismi z nemeckých časov nachodí sa v najstaršom Štiavnickom hrobitove na takrečenom Frauenbergu okolo kostola P. Marie Sňažnej dosť. Tieto neidem tu opisovať (Počujem s uspokojením, že ích je už niekoľko uložených v novozaloženom museume mestskom.), lebo tie snáď už sú opísané, alebo aspoň tie má kto opísať. — Vyšlo vo Viedni r. 1892 starosťou „C. K. ústredného povereníctva umeleckých pamiatok“, veľké dielo s atlasom „Sammmlung von Abbildungen mittelalterlicher Grabdenkmäler von Dr. Karl Lindl. I. Abth.“ Obsahuje 285 náhrobníkov. Regestr. je v „Archaeologiai Ertesitő“ 1892 str. 437 — 440. so sťažnosťou, že z Uhorska pripomína len devať náhrobníkov, kdežto po časopisoch jesto opísaných a znázornených veľa. K týmto mnohým i ja pridávam tento malý príspevčok.

Pani, ktorej náhrobok dvornický platí, zomrela vraj v ceste. Bohužiaľ, ani v Tesárskej, ani vo Dvornickej matrike zomretých nenie zaznačená. Keď náhrobok bol hneď robený, ako zomrela, blízko 200 rokov, tak je náhrobok výborne zachránený. Chcel som vyzkúmať, kto tá pani bola, kde bývala, kam cestovala, i písal som šľachtickým osobám, i samému dedičovi panství a mena Purckstallovcov a májor dómusovi, pánu Henrikovi Hammer-Purckstall, námestnému radcovi v Nemeckom Hrádku (Gratz) v Štýrsku: ale bohužiaľ, nemohol som sa ničoho dozvedeť.

Na tomto mieste pripomínam, že na prenčovskom hrobitove mimo náhrobných kameňov, hore vyššie opísaných, nachodí sa pomník s vykresanou z kameňa osobou ženskou, stojacou v zármutku opretou o stĺp, opatrený železným krížikom bez umučenia, vysokou 133 cm, šir. 69 cm; na podstavci vysokom 117 cm; spolu vys. 250 cm. Na spodnej mramorovej tabulke (vrchnia a skoro dva razy tak veľká mram. tabula už dávno chýba) stojí nápis: Hoc tumulo contegitur exanime corpus spect. ac gener. Dominae Magdal. Lanser de Mosz nat. Kanthor V. Maji 1770 denatae 11. Oct. 1834. Aby pomník z vysokého podstavca nespadol a porušenie nevzal, dal som ho postaviť do kostola pod väžu, do pitvorčoka.

Počujem, že kríže na cintoríne Detvanskom veľmi zaujímavé sú svojou zvláštnou ornamentikou.[6] — Teda zreteľ obracať na všetko! — Inde povaľujú sa kríže naších vzácnych mužov, alebo lavice na sedenie porobené sú z ních…! — Kde ľud slovenský nenie vo svojom mýlený, ozdobuje si aj iné kríže po svojom; tak obdivovali a aj odfotografovali sme (v úzadí videť Sitno) prekrásny veliký drevený kríž u cestv nad Trpínom.

*

Človek od prvopočiatku hroby svojich milých nebožtíkov označoval alebo mohylou, nahrabanou zo zeme, alebo a to najradšej kameňom, poneváč ten je na povetrí najtrvácejší, je všade v hojnosti a preto nie predmetom lúpeže a lakomnosti. Hrobitov bol vždy spoločný, lebo i pračlovek vedel, že spoločnosť ľudská i po smrti trvá, a vytvorenie zo spoločného hrobitova do nedávna bolo považované za ťažký trest.[7] Náhrobníky najstaršie predhistorické predstavujú jednoduché ostré kamene, hore koncom posadené, a mrtvola pod ním. Alebo kamene v kruhu a mrtvoly v ňom. Takéto spoločné hrobitovy, plochými kameňami v kruhu posadenými obohnaté, odkryl p. M. Kubínyi vo Vyšnom Kubíne a v ních množstvo popolníc. Kto vie, či teraz známe popolnicové polia u nás neboly pôvodne jedným alebo druhým spôsobom označené kameňami, ale tie dávno zmizly. Kruhy v.-kubínske boly na 1 m hlboko pod zemou; poneváč pohrobište leží v dolinke ba takrečeno v riečišti potoka, mohol by sa domýšľať človek, že boly zamyté. Ale tejto domnienke zdá sa odporovať (aspoň z ďaleka) podobný kamenný kruh a baďanskom Tlhajci najdený, ležiaci na kopci, kde delí sa voda, tam voda kamene sotva by bola mohla zamyť, ale musely byť od počiatku pod zemou. Tie ploché kamene, dľa svedectva p. J. Kohúta, dekana dolnokubínskeho, menuje oravský ľud skryželami.[8] (V. článok Sitno… II. A.) U nás menuje ľud ploché alebo tľapkavé kamene šlapkami; kryjú-li sa tieto dva pochopy, alebo poťahuje-li sa pochop skryžely k pohrobišťam? Odporúčam oravským intelligentom, aby zkúmali a rozhodli. A v poslednom prípade prosili by sme veru snažne o jednu skryželu pre museum.

Koľko muselo byť pri pohrobovaní obradov rozmanitých a významných! Divno, že náhrobníky a pomníky (mojím vedomím) týchto obradov neboly účastné, ani samy nehraly nijaký zástoj pri oných obradoch! Či ozaj boly iba nemými svedkami? Teraz však chceme, aby mlúvily!

Ešte jedno meno počul som od p. dekana, že totiž peniažky (moneta barbara), najdené na veľko-bystereckých „Trninách“, volá ľud oravský „Svätojánskymi peňazmi“, lebo že presúšajú sa na deň sv. Jána Krstiteľa. Daroval ích niekoľko nášmu museumu. Samo nalezište („Skala“) predstavuje hrad predhistorický, opevnený násypmi, ešte až dosiaľ niekde až na siahu vysokými. („Das Urnenfeld von Felső-Kubin“ v. N. Kubínyi jun. Mittheil. d. Anthropolog. Gesellschaft Wien XIII. (III.) 1883.)

Mne však nezdá sa byť prázdnym ani názov „Trniny“. Označuje on ovšem miesto tŕnim porastené; avšak prečo takmer všade boly alebo sú trniny, kde máme starožitné pohrobištia? V D. Kubíne dostala i stráň ako hon meno „Trniny“. Pozrite vyobrazenie „Crkviny“ u Zgošće (Glasnik 1891. 125.); všade okolo náhrobkov máte „često trnie“. Domanické pohrobište „pred scelkovaním bolo porastené trninou a slúžilo za pastvinu“. („Tovaryšstvo“ II. Starož. v H. 199.) Trnina značí ovšem miesto zapustené, opustené, ale aj v istom smysle chránené. Možno, že všetky pohrobištia boly nízkym krovím viac menej pokryté. Trniny, dosiaľ zachované, odporúčaly by sa týmto pozornosti zkúmateľov… — A trn z etymologického stanoviska?

Komu ku pr. nebije do očí veľká ako nebe a zem rozdielnosť mena Trnavy v slovenskej a v maďarskej mluve: Trnava a Nagyszombat?! A predsa keď sa lepšie prizreme, tá rozdielnosť nebude tak veľkou. Trnava dľa všetkých znakov je obec veľmi stará, aspoň len z veku Vesprímu a Šíprúnu, a na takom mieste povstalá, kde Svätovítovi zapalovali Sobôtky[9] (Letopis Mat. slov. VI. 2 „Náčrtky miestopisné M. Hontu.“ str. 10. Slov. Pohľady. I. 1881. str. 484.), alebo aspoň ohne Vajanské, akožto ktoré najdlhšie udržaly sa vedľa kresťanstva, bo veď miesty až dosiaľ trvajú. Veru nie bez príčiny prešlo na ňu ako dedičstvom jej dlhoročné takmer prvorodzenstvo (vedľa Nitry) v Cirkv kresťanskej v Uhorsku. Veď slula malým Rímom! Miesto to; kde konaly sa Soboty, bolo chránené trninou, týmto prirodzeným živým plotom (menovite na rovine, ako okolo Trnavy kde kamenia niet): a čo prirodzenejšie, než že dostalo meno „Trnava“?! — Kde vzalo sa ale meno N. Szombat?

Slováci, putujúci z obdeľačnejších končín k slavnosťam, nemlúvili vespolek „Ideme do Trnavy“, ale „ideme na Sobotu“. Veď i terajší pútnici (A chod myšlienok voľakedy nebol inakší, než teraz.) nepovedia: „Idem na Staré Hory, do Štiavnice“…, ale „Idem na pút“ (kam? to musí sa rozumeť samo sebou), tak že nevedomý človek môže si mysleť, že to miesto, kam idú, má meno Pút.[10] Ba vzhľadom na veľkolepé slávnosti, aké ešte pred tisíc rokmi slávili, mohli Slováci odpovedať, že idú na veľkú Sobotu. Slyšiac Maďari „Veľkú Sobotu“, akožto cieľ cesty Slovákov: čo prirodzenejšie, než že mysleli, že miesto menuje sa Veľkou Sobotou, a podržali preklad jeho Nagyszombat[11] až dosiaľ? Je to zvláštna, ale veľmi možná, lebo prirodzená, metathesis; ale len že nie zámena písmen, ale zámena pochopov.

Sobôt, Sobôtok, Sobotišt máme drahne po Slovensku (nie menej i po šírom Slovansku); ale ani Trnava nestojí osamelá. Máme Tŕň,[12] Trnavahoru a Trnavku (Tekov. Gemer), Trnovec (Liptov. Nitra. Hont: hon v Nemčianskom chotáre), Trnovo (Turec), Trnové (Trenčín), Tyrnava v Bulharsku) atď. skoro pre každú stolicu v nejakej podobe, ktorej kmeňom je zväčša trn; sám Trenčín[13] od toho odvodzujú. Takto aspoň koľko toľko sblížiť chcel som tieto dve mená, Trnava a Nagyszombat, na oko tak ďaleké od seba.

Počul som takúto anekdotu. Išiel vraj maďarský sedliak, latinák, za onoho času, o Petre-Pavle do Trnavy, a neďaleko mesta stretol slovenského sedliaka, tiež latináka[14] i pýta sa ho: „Est adhuc procul Magnum Sabbatum“? Slovák ukáže rukou veľkú ďalekosť a doloží: „Vere valde procul!“ Myslel totiž na Veľkonočnú sobotu! Maďar už bol i tak zunoval cestovanie, vrátil sa domov. Takto nedorozumenie vzdiaľuje od seba ľudí i pochopy; dorozumenie ích zbližuje.

Voľakedy držal som výklad názvu Sobotišťa, krásneho vŕšku nad mojím rodiskom, prijatý od A. Dobrianskeho, za správny, že totiž na Sobotišti schádzaval sa kresťanský ľud v sobotu ku službám Božím nedeľajším (in Vigilia), kým po svete málo bolo kostolov. Nenie síce nemožné ani to. — Ale teraz myslím, že prv ešte v časoch predkresťanských schádzaval sa ľud ta k sobôtkam a k Vajanským ohňom (Takéto miesto mohlo mu ostať vzácnym ešte i na počiatku kresťanstva.[15]), a to tým viac, že v mojom rodisku nie len Sobotište (v jednotnom počte), ale i Sobotištia (v množnom počte) nachádzame. Po druhé: — Ako v geologii nemáme ešte skamenelého nič z toho, čo stvoril Pán Boh v šiesty deň: ani z človeka (ale ani z domášnych zvierat, ani vôbec z ničoho, čo ešte teraz žije, nevynímajúc ani stromovie terajšie), poneváč je od vtedy na skamenenie ešte pri krátky čas: tak i v honových a iných miestnych názvoch je ešte čas prikrátky, aby z kresťanstva ujať sa boly mohly. Obce, ako Svätý Kríž, Opatovce, Sv. Antal, Kršteňany… sú lebo dosť mladé, asi zo stredoveku, alebo pôvodné meno utratily, ako ku pr. Opatové Moravce pôvodne sluly Čiernymi Moravcami.

Včuľ ale už prosím láskavého čitateľa za odpustenie, že tak mnohonásobne zneužil som jeho trpezlivosť a pozornosť. Chcel som zreteľ na všetko obrátiť, čo povšimnutia nášho veľmi veľmi zasluhuje. Veď je už dávne príslovie naše, že kraje naše kryjú veľké poklady (duchovné), len ích treba odkliať. Jestli len jednoho získam, klorý prezkúma svoj kraj, bude môj cieľ dosiahnutý, a ja budem prehojne odmenený.



[1] Štefan Podobný, syn panského hostinského a mäsiara v Nemcach. Zomrel 30. júna 1823. (Dľa prenč. matriky zomrelých, 27. júna udan. r.) Podobnovská, Slamkovská a Podhragyayovská (táto poslednia zo Zemansko-Podhradských Kozičovcov v Trenčiansku) rodina, nielen na Prenčove, ale na celej tejto doline zastúpená, boly tri rodiny remeselnícke vážne, spravodlivé, skoro bych povedal sväté, akých pred tým v tých dobrých, nepokazených, nábožných časoch bolo dosť, teraz ale nebude snáď ani jednej. Každá mala aspoň jednoho člena v stave kňazskom a všetci boli veľkými dobrodincami kostolov a chudobných. Že od Štefanka Slamku prenčovský kostol má výborný organ darom, spomenuté bolo vo „Velebe Sitna“ pozn. 4.; po Jánovi Podobný, sekretárovi prímasa Kopáčiho, ale má zlaté omšové rúcho. Zomrel mladý jako kanonik prešporský a správca kancellarie primaciálskej; aj vymrela Podobnovská rodina. Po Štefanovi a Jozefovi Podobnom jesto fundácie na kríže a sochy. Po Podhragyayovskej rodine tiež fundácie, menovite pre školákov a chudobných. Potomci však Slamkovskej rodiny odhodili svoje pekné slovenské priezvysko.

[2] O tomto kostole koluje dosť povedačiek medzi ľudom evanjelickým, že to bol kostol lutheránsky; aj zvony že boly ích, čo ničím nedá sa dokázať. (To isté síce tvrdia aj o prenčovskom kostole našom.) Zahniezdenie sa snáď luth. kazateľov na čas v tých nepokojných časiech dopustím, ale že by naše kostoly boly pôvodne lutheránskymi, mimo iného odporujú ku pr. nápisy na zvonoch beľujských. Na väčšom je latinský nápis: Venite ad l(a)udem Domini. Me fecit Eclezia Eturnensis 1678. Na jednom boku vytlačený je na zvone obraz Archanjela s trúbou, na druhom kríž s P. Mariou a sv. Jánom. Nápis na menšom zvone i podobou i smyslom odporuje ešte viac; zneje: ave † maria † gratia † plena † dominus † tecum † benedicta †, a to minusculami, ktoré užívaly sa okolo r. 1440 — 1450, teda pred Lutherovým narodzením. Ešte i na baďanskom kostole zvon s Umučením vyobrazeným na ňom, bez všetkej pochybnosti pochádza z nejakého kostola katolíckeho alebo aspoň bol liaty pre katolíkov. — Kto by mi vedel povedať, čo je to tá Eclezia Eturnensis? Ja ani pomocou peštianskych archaeologov smyseľ poňať nemôžem. Povesť o zvone zneje, že ho Turci sem dovliekli a Beľujani od ních odkúpili.

[3] Z baďanskej školy a z beľujskej ev. fary dostal som rúdu, takzvanú „medveď“, a oddal som do museuma.

[4] Od samých prvých náhrobkov predhistorických, ktoré boly skutočne len kamene, ako ích príroda poskytla, bez kresania: prešiel názov ,kameni’ i na kresané a ozdobené náhrobky.

[5] Poneváč na inom mieste („Krupinské bralce“) mnoho spomínajú sa Dvorniky, aspoň mimochodom, že práve je reč tuná o náhrobkoch kamenných, pripomínam, že vo dvornickom novom kostole evanjelickom nachodí sa prekrásny kamenný náhrobok, 2 m dlhý, 98 cm široký, 42 cm hrubý, s dvojitým herbom na vrchu, a s týmto latinským nápisom:

Conditur hoc tumulo Quidquid mortale habuit Foemina Supra omnem titulorum et virtutum invidiam posita Dna Dna Clara Johanna Baronessa A Seherr Nata comitissa de Purckstall etc: Quae hanc lacrymarum vallem ingressa A. o R. MDCLXXXVII. D. XIII. Sept. Eandem Beatissima in Christo Salvatore, Quem supra maritum dulcissimum dilexit Morte reliquit A. O. R. MDCCXX. D. XV. August. Desideratissimae Coniugi H. M. P. Maritus Moestissimus Joh. Christoph A Seherr L. B. a Thoss. S. C. et. R. M. Milit. Loric. Colonell. Simb. Apoc. XIV. v 13. Beatae defunctae Beati mortui, Qui in Domino moriuntur a modo: etiam dicit Spiritus ut requiescant a laboribus suis.

Nad nápisom, krásne čisto rytým, skvejú sa dva spojené herby, nad nimi šľachtická koruna v spoločnej obrube listovitej, relief. Všetko prekrásna kamenárska práca. Náhrobok bol zamurovaný v starom kostole, teraz v novom je len opretý vo výklenku pri dverách.

[6] Na základe ornamentiky odkryl (!) Otto Hermann, že Detvania pod kráľom Matejom prišli (z Očovej? Bože chráň!) z Hercegoviny „Árpád földjére“! (Természettud. Közlöny 1899 str. 270.) A píše „Most már tudjuk“…! — Risum teneatis, nad takou vedomosťou!

[7] Novší pohania, ako mnohé iné múdre tresty zrušili, tak zrušili i tento trest.

[8] „Skrížeľa — skrižľa, škridľa, čes. křidlice = Dachziegel, Schiefer. Syn. č. břidlice.“ F. Šujanský in litt.

[9] Nemecké slovo, Hexensabbath = rákoš stríg (Kirchenlex. Welzer et W. V. str. 1989.), neslúžil by ku cti kresťanstvu jestli by z neho pochádzal. Ale to slovo Hexen dovoľuje tušiť, že Sobôtky (Sabbath) boly už aj Nemcom známe ešte za časov predkresťanských. Sabbath, ten siedmodenný odpočinok, venovaný k poďakovaniu sa Bohu a k velebeniu jeho dobroty, mohol indoevropský národ ešte z Asie doniesť, a mohol preniesť potom na Slnce a Svätovíta. Latináci a Nemci pošinuli si ho o deň ďalej na ích dies solis a Sonn-tag

[10] Snáď takýmto spôsobom dostala meno i veľká obec. Putnok v Gemeri, neďaleko — pozor! — Rimavskej Soboty! (Letopis Matice slov. VI. 10. g.) A v skutku v starších slovníkoch maďarských, pútnika, vlastne pustovníka, prekladajú slovom „putnok“, kým nespravili si slovo remete z récko-latinského slova, eremita. Ale i v slovenčine zamieňajú sa tie dve slová, pútnik a pustovník; tak náš ľud strážcu na Kalvárii štiavnickej, a pustovníka od Svätej studne u Pozby (Tekov) a z Hebecu pri Demändicach (Hont) menuje pútnikom.

[11] Maďari nedali teda Trnave meno Nagyszombat ale mýlne prevzali ho od Slovákov; — a to v tom čase, kým ho alebo Slováci vyslovovali s nosovkou (?), alebo, poneváč Maďari, prv než k nám prišli, stýkali sa so zakarpatskými Slovanmi, a odtiaľ doniesli slová a formy slovanské, odchylne od slovenských: prispôsobili si ho. Lebo kde že by sa to m bolo vzalo, Szombat? U Rusov: Subbota. Naši bratia, Srbi dolnozemskí, majú Suboticu i Sobôtku.

[12] V Prešporskej, Nitranskej, Trenčanskej vyslovujú trn, nie tŕň, čo pamfletár, Volf, ignoroval. (F. Šujanský in litt.) Slov. Pohľady. 1899. str. 41.

[13] „Trenčín, Trnava, ruža voňavá“ Národnia pieseň. Nesúhlasím, že by názov Trnava pochodil od slova Tur, Turnava, Tyrnava. (R. Skotnický. „Slavianska starina na Slovensku“. Národnie Noviny 1891. č. 63.)

[14] A nie len za onoho času! Ešte i mňa, keď som šiel za klerika do Trnavy r. 1859., pristavil starý chlap, ako jedla vysoký, v okolí Trnavy, a dal sa so mnou do diškursu po latinsky. Moje šťastie, že som bol i ja dobrým latinákom!

[15] Veď máme i mená slávností kresťanských prijaté po slávnosťach predkresťanských, ako Hromnice, Letnice, Koleda, Turíce; ba samé Vianoce a Veľká noc.




Andrej Kmeť

— rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.