Zlatý fond > Diela > Literárna mozaika Senice


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Literárna mozaika Senice

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Storočie štúrovcov a Hviezdoslava

Prvá polovica 19. storočia bola v znamení aktivít nielen literárnych, ale aj politických. Silnejúca maďarizácia vyvolávala rovnako silnú reakciu. Slovenská inteligencia obidvoch konfesií sa združovala do spoločenstiev, nadväzujúcich na predchádzajúcu kultúrnu tradíciu.

V roku 1813 pôsobil v Senici rímsko-katolícky kňaz Anton Knapp (1786 Gbely — 1848 Dolná Krupá), budúci významný člen Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834 — 1850), blízky priateľ Jána Hollého (Knappovi venoval jednu zo svojich ód: Každí človek móže biť ščastľiví) a aktívny literát, ktorému Spolok vydal sedem kníh. Bola medzi nimi Cesta do krajiny živých, aneb ponaučná modlitebná knižka, Krátky opis milostivých obrazov blahoslavenej Panny Márie ai.

S prvou polovicou 19. storočia sa spája formovanie a dozrievanie štúrovského hnutia v bratislavskom evanjelickom lýceu i v Levoči, je to však aj čas slovenských obrán proti maďarskej asimilačnej politike v Uhorsku. Medzi tými, ktorí literatúrou mobilizovali domáce sily a informovali o slovenských krivdách i zahraničie, má dôležité miesto senický rodák Pavol Senický (pôvodne Bzdúch, priezvisko si zmenil asi v roku 1837). Celý život (1787 — 1876) prežil v Senici.

Pavol Senický otvoril klasický vek národných obrán: zareagoval už na maďarizačný zákon z roku 1830 (maďarčina ako úradný jazyk namiesto latinčiny v celom uhorskom kráľovstve) — v Hamburgu vyšla v roku 1832 po nemecky jeho brožúra Hlas z Uhorska, v ktorej kritizoval zlé postavenie poddaného ľudu, nízku úroveň škôl a maďarizačné politické prehmaty v zákonodarstve. Až na neho nadviazali Michal Kuniš (Úvahy o šírení maďarskej reči v Uhorsku), Samuel Hojč (Chceme sa stať Maďarmi?), Ľudovít Šuhajda (Maďarizácia v Uhorsku), ale aj Ján Hollý svojím eposom Sláv.

V tom čase priamo na pôde uhorského snemu upozorňoval na nespokojnosť v krajine Juraj Palkovič, poslanec za mesto Krupina, vtedy už druhý raz ženatý (Seničanka Kristína Podhradská zomrela mladá). Ako profesor bratislavského lýcea zapôsobil aj na viacero študentov zo Senice a blízkeho okolia. Najstarší spomedzi nich bol Pavol Čendekovič (1804 Prietrž — 1855 Trenčianske Stankovce). Narodil sa síce v Prietrži, ale rodina sa skoro presťahovala do Kunova. Pre nedostatočné finančné zabezpečenie musel štúdiá na bratislavskom lýceu prerušiť a zarobiť si. Do školy sa vrátil v roku 1835, keď tam študoval i Ľudovít Štúr. Čendekovič sa zúčastnil aj na pamätnej aprílovej vychádzke na Devín v nasledujúcom roku (zo Seničanov bol vtedy na Devíne aj o desať rokov mladší Ján Majer, prijal slovanské prímeno Jaromír a do konca života aktívne pomáhal v národnom hnutí).

Čendekovič si so Štúrom zrejme rýchlo porozumel a po apríli 1836 ho sprevádzal aj cez prázdniny po Záhorí a Myjavskej pahorkatine. O okružnej ceste obidvoch priateľov sa dozvedáme zo Štúrovej básnickej tvorby. Jeho Zpomněnky nitranské (podľa Nitrianskej stolice, kam táto oblasť politicko-správne patrila) o tom jednoznačne svedčia. So svojím „statným druhom“, ako Čendekoviča v básni nazýva, najskôr navštívili na Brezovej spolužiaka Tomáša Hroša. Na ceste stadiaľ naskytol sa im panoramatický pohľad:

Za kopcem rovina stele se prostřená, na níž se Senice bělí rozložená; ona s Sobotištěm do zor se shlídají, jenž se nade Tatrou jasně zardívají.

Prepojenie Senice s Tatrami je v Štúrovej básni možno trocha prekvapujúce, ale z kontextu je zrejmé, že Tatry symbolizujú prebúdzajúce sa Slovensko, a zore, v ktorých sa zhliadajú Senica a Sobotište, sú metaforou ďalších zapálených junákov za slovenskú vec v týchto končinách. Vo Vrbovciach navštívili Daniela Jaroslava Bórika, ktorého otec Pavol pôsobil v Senici päť rokov ako kňaz (1817 — 1822). Putovanie skončili na Myjave u kaplána zo Skalice Daniela Slobodu, priatelia sa rozlúčili a Štúr sa vrátil do rodného Uhrovca. V súvislosti so štúrovskou generáciou a Senicou nemožno obísť rodinu Paulinyovcov. Ladislav Pauliny (1815 — 1906, pseudonym Branislav Podolinský) síce pochádzal zo Zemianskeho Podhradia, ale v Senici chodil do školy a do Senice sa potom prisťahoval k dcére Ľudmile a zaťovi Jánovi Bežovi na dôchodok po vyše päťdesiatročnom kňazskom pôsobení v susednej Prietrži. Ladislav Pauliny na štúdiách v bratislavskom lýceu zachytil obdobie národného tvorivého nadšenia a z Prietrže zrejme udržiaval s bratislavským centrom živé kontakty, pretože už v prvom ročníku almanachu Nitra (1842) — literárnej tribúne mladej romantickej generácie — uverejnil satirickú poviedku Výlet do Kocúrkova, ktorou nadviazal na líniu Jána Chalupku. V štvrtom ročníku Nitry (1847) nachádzame jeho rozsiahlu epickú skladbu Hrdoš alebo stratený generál — základ prevzal zo záhoráckej ľudovej povesti a rozvinul ju alegorickými prvkami zo súčasnosti. Keďže Pauliny hovorí o meste, je veľmi pravdepodobné, že mal na mysli Senicu. Úzke kontakty Ladislava Paulinyho s Ľudovítom Štúrom a jeho národné nadšenie potvrdzuje nielen fakt, že bol spoluzakladateľom Spoločnosti česko-slovanskej v bratislavskom lýceu a účastníkom pamätnej vychádzky na Devín, ale aj jeho aktívny podiel pri založení spolku Tatrín (1844) a na príprave i priebehu všetkých troch hurbanovských dobrovoľníckych výprav v revolučných rokoch, či jeho pôsobenie vo funkcii dôstojníka slovenských dobrovoľníkov. Keď po skončení revolúcie a po desaťročnom absolutizme kancelára Alexandra Bacha začína v 60. rokoch 19. storočia opäť úspešne ožívať slovenská činorodosť, Ladislav Pauliny sa zasa venoval národnej práci a literatúre. Podporoval Maticu slovenskú a slovenské gymnáziá, prispieval do časopisov. V senickej tlačiarni svojho zaťa Bežu vydal tri zväzky diela Dejepis superintendencie nitrianskej (štvrtý diel vyšiel v Jasenovej) a v ňom priniesol mnoho údajov k dejinám našej literatúry a kultúry vôbec, o pôsobení spisovateľov a kultúrnych inštitúcií v Nitrianskej stolici i v samotnej Senici. Ladislavov synovec Fridrich Viliam Pauliny-Tóth (1826 — 1877) je v slovenskom kultúrnom živote spomedzi senických rodákov najvýznamnejší. Jeho ľudský údel bol zložitý a trpký, ale nepriazeň osudu akoby v ňom vyprovokovala zvýšenú životnú energiu a priebojnosť. Mal iba rok, keď mu ako tridsaťosemročný na zápal pľúc náhle zomrel otec, senický farár. Osirelá rodina sa presťahovala do Zemianskeho Podhradia k starému otcovi, ale po štyroch rokoch zomrel aj ten. Keď sa matka vydala po druhý raz, vyrastal u otčima Dionýza Doležala v Modre. Otčim bol síce vzdelaný, ale mrzutý pedant, nemal pochopenie pre vlastné deti, ani pre Viliamove záľuby v maliarstve, hudbe a literatúre — pokladal ich za zbytočnosť. O chlapcovu školskú výchovu sa starala matka — vzdelaná a presvedčená vlastenka. Najskôr ho poslala do Nového Mesta nad Váhom k strýkovi Jánovi Royovi, a stadiaľ, podľa slov J. M. Hurbana v práci Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba (Nitra 1877) „po dvoch rokoch novo-mestskej výchovy zaviezla Viliama jeho matka do Senice, kde už v tom čase bola povestná latinská škola pod vedením Jána Valenčíka“ (1812 — 1849). Inteligentná a prezieravá matka vedela, že celkový vývin v Uhorsku si bude vyžadovať znalosť maďarčiny aj v slovenskom prostredí, preto sa rozhodla poslať syna na ďalšie štúdium zo Senice do Komárna. No najprv v ňom prebúdzala hlboký záujem o našu literatúru, najmä o Kollárovu Slávy dceru, aby Viliam nepodľahol maďarizácii. Lenže v Komárne natrafil na profesora, ktorý ho po zvládnutí maďarčiny zasväcoval do maďarskej poézie — a tá na Viliamovu citlivú dušu zapôsobila hlbšie než akékoľvek iné presvedčovanie. Bol veľmi vnímavý a bystrý, okolie jeho pokroky sledovalo s veľkým obdivom — a hrozil mu osud Sándora Petőfiho, keby nezasiahla matka, ostatne podobne, ako to bolo po rokoch aj v osude P. O. Hviezdoslava. Viliam svoju matku nadovšetko miloval a do Komárna sa už nevrátil. V štúdiu pokračoval v Modre.

Už v čase modranského gymnaziálneho štúdia bol Viliam Pauliny členom tamojšieho Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej, vedeného Karolom Štúrom, a už tu sa prezentoval ako básnik. Keď prišiel do bratislavského lýcea, bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Viliam veľmi dobre „zapadol“ do štúrovskej družiny nielen nenásytnou túžbou po vedomostiach, ale aj spoločensky. Podľa Hurbana „bol mládencom vítaným v každej spoločnosti, štíhly, ohnivých veľkých očí, vysokého súmerného vzrastu, mal uhladené, príjemné správanie sa, iskrivý vtip, výrečnosť vo všetkých v spoločnosti bežných rečiach, hudba, spev — to všetko mu bolo k službám a získavalo mu priazeň“. V lýceu ľahko zvládol všetky odvetvia: študoval právo, filozofiu, históriu, teológiu, pritom sa sústavne venoval poézii. Aj neprajníci obdivovali jeho encyklopedické vedomosti. Keď sa študenti zberali z Bratislavy na protest proti odstráneniu Štúra z katedry do Levoče, chcel odísť aj Viliam, ale otčim ho prinútil zostať. V tomto exaltovanom čase napísal prvú zo svojich nezabudnuteľných a nezabudnutých básní — K bratom. So Štúrom sa stretával na tajných schôdzach a cez prázdniny veľa cestoval po Slovensku — organizoval národné zábavy a divadelné predstavenia na prebudenie slovenského povedomia. V roku 1845 zastupoval bratislavský Ústav na zasadnutí spolku Tatrín v Liptovskom sv. Mikuláši, ale ako z datovania jeho básní vidíme, opäť sa ocitol aj na Záhorí v blízkosti Senice a zrejme sa tu výborne cítil: v Prietrži vtedy napísal báseň Spokojnosť:

Hora, hora, tichá hora! Tichá duša moja, ticho tvoje, city moje dovedna sa spojá. V tomto tichu city moje spokojné ukryjem, plyňte, leťte okamženia, nech vás viac zažijem.

V Sobotišti stihol napísať do pamätníčka Aničky Jurkovičovej báseň so záverom:

Sbohom, deva! Miluj vlasť a národ, miluj vždy tak, jak miluješ teraz; v láske tejto nájdeš blaha zárod, v láske tejto stretneme sa neraz.

V Hlbokom vznikla jedna z najznámejších a najkrajších básní Viliama Pauliny-Tótha Slovenčina:

Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš, Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš. Slovenčina moja! Dcéra Tatier tichá! Za tvojimi hlasmi Kriváň vzdychá. Slovenčina moja! Reč zápalu plná! Krásne tvoje zvuky ňadrá zvlnia… Slovenčina moja je život i viera. S ňou len Slovák žije aj umiera. A kto ju miluje, nech žije, nech žije! Kto sa jej odrieka, sám seba zabije. Slovenským hlasom privykať sa učte, slovenské piesne svetami zahučte!

Po absolvovaní lýcea počas ročného pôsobenia ako vychovávateľ v šľachtickej rodine v Horných Príbelciach roku 1847 sa Viliam Paulíny zoznámil s radikálnym učiteľom Jánom Rotaridesom, známym búrlivákom a priateľom Janka Kráľa, s ktorým tu tiež prišiel do bližšieho kontaktu. Pravdepodobne ho svojím radikalizmom „nakazili“, a hoci na jeseň 1847 už prechádza z Horných Príbeliec za profesora na kremnické lýceum, v revolučnej jari 1848 vydal politický spis Vek slobody.

Aby sa vyhol trestnému stíhaniu za túto prácu, vstúpil do maďarskej košúthovskej armády, ale dezertoval z nej a v roku 1849 sa stal dôstojníkom v hurbanovskom dobrovoľníckom vojsku.

Po skončení revolúcie akoby sa život Viliama Paulinyho upokojil. Pôsobil v štátnej službe a zastával i vysoké funkcie ako slúžny a stoličný komisár a roku 1855 si „vyženil“ prímenie Tóth: oženil sa s maďarskou zemiankou Vilmou Mínou Tóthovou, ktorej strýko ho adoptoval a bol povýšený do šľachtického stavu. Ani táto udalosť sa však neobišla bez pohromy: na druhý deň po zasnúbení ochorel na choleru. Prekonal ju, ale všetci Mínini príbuzní (okrem strýka a brata, ktorí boli v Bratislave) chorobe podľahli. Mínu cholera akoby zázrakom obišla.

V relatívne pokojnom desaťročí Pauliny-Tóth vlastne iba čerpal sily na nové zápasy. V roku 1860 počas politických zmien odišiel zo štátnej služby a odvtedy sa intenzívnejšie venoval literatúre a organizátorskej práci v národnom hnutí.

Počas svojho peštianskeho pobytu v marci 1861 začal vydávať humoristicko-satirický časopis Černokňažník, ktorý sa rýchlo stal veľmi obľúbený. Rok 1861 bol aj rokom znovaoživenia celoslovenskej národnej aktivity. Viliam Pauliny-Tóth, hoci ešte býval v Pešti, nechýbal v centre národných úsilí: patril medzi najaktívnejších organizátorov pamätného martinského Memorandového zhromaždenia (6. — 7. júna 1861) a nemohol chýbať ani v delegácii, vedenej biskupom Štefanom Moyzesom, ktorá v decembri predložila Memorandum slovenského národa vo Viedni cisárovi Františkovi Jozefovi I. Výsledkom bolo povolenie založiť Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá — aj za Paulinyho výdatnej diplomatickej šikovnosti.

Najviac práce však Pauliny vykonal v žurnalistike: v roku 1862 prevzal od Dobšinského redakciu časopisu Sokol (tu uverejnil aj svoju básnickú skladbu Ľudská komédia, ktorú vytvoril ešte ako vychovávateľ v Príbeľciach) a aj z neho urobil významné centrum slovenského kultúrneho života. Redakciu presťahoval do Skalice (1863 — 1867) a v Škarniclovej kníhtlačiarni okrem časopisov vydal aj štyri zväzky poviedkových súborov Besiedky (1866 — 1870) a v tomto čase pod pseudonymom publikoval básnickú zbierku Staré a nové piesne V. Podolského (Praha 1866). Básne Viliama Paulinyho-Tótha vyšli až v roku 1877 v Martine zásluhou jeho dcéry.

V roku 1867, po štyroch rokoch pôsobenia Matice slovenskej, zomrel jej podpredseda Karol Kuzmány. Za nového podpredsedu zvolili V. Paulinyho-Tótha. Rodina sa presťahovala do Martina a Pauliny pokračuje v politickej a žurnalistickej aktivite. V roku 1869 sa zaslúžil o založenie Živeny, ako poslanec uhorského snemu za dolnozemských Slovákov vystupoval na obranu národností, ako hlavný redaktor Národných novín sa usiloval o zjednotenie všetkých slovenských politických síl pri obrane národných záujmov. Aj dnes by mohli byť aktuálne jeho cykly Listy k slovenskému Tomášovi a Slovenčina v spoločenskom živote.

V matičnej činnosti sa usiloval o rozvoj členskej základne, názory na jej funkciu sformuloval v Príhlase Matice slovenskej (1867), bol dušou národných podujatí na výročných matičných valných zhromaždeniach, ale najvýznamnejšie boli jeho obrany proti zatvoreniu Matice slovenskej (1875), publikované v Národných novinách a v úvode k spisu Slovenské bájeslovie (Martin 1876).

Maticu slovenskú prežil iba o dva roky: po takmer ročnej ťažkej chorobe zomrel 16. mája 1877. Jeho pohreb sa podobal obrovskej národnej púti. Uznanie si vydobyl aj v zahraničí, bol členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade a Matice srbskej v Novom Sade.

J. M. Hurban o ňom napísal: „Viliam bol bohatierom kráľovnej Tatry; Slovensko a slovenský národ boli stredobodom jeho túžob plného srdca.“ Paulinyho syn Žigmund písal pod pseudonymom Vilinský zaujímavé poviedky pre Národné noviny a Slovenské pohľady, dcéra sa stala manželkou literárneho kritika a historika Jaroslava Vlčka.

Medzi príslušníkov romantickej generácie patrí aj Štefan Mandelík (1822 — 1891), rodák z Popudinských Močidlian, ktorý po skončení štúdií v Berlíne pôsobil v Senici ako učiteľ. Po odvolaní Štúra z bratislavskej katedry aj on odišiel so študentmi z Bratislavy do Levoče, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, ktorú založil tamojší profesor Janko Francisci. Na jej zasadnutiach Mandelík prednášal o potrebe znalosti slovenského jazyka. Do rukopisného zábavníka Život prispieval selankami a divadelnými kritikami. Prekladal z gréčtiny (Homéra), maďarčiny a angličtiny. Dielo Dejepis súkromného divadla slovenských ochotníkov v Levoči je jeho najcennejšou prácou.

Spomedzi ďalších osobností, ktoré svojím pôsobením zväčša na kňazských či učiteľských postoch zasahovali do dobových udalostí a ovplyvňovali aspoň čiastočne kultúru tých čias, spomeňme senických rodákov Jána Bysterského (1817 — 1867) a Jozefa Holuba (1820 — 1899) ako aj Jozefa Karola Viktorína (Zavar 1822 — Budín 1874), ktorý v roku 1847 pôsobil v Senici ako kaplán. V porevolučnom období po smrti Jána Hollého bol hlavným iniciátorom celonárodnej zbierky na stavbu jeho pomníka. V roku 1854 sa pri jeho odhaľovaní na Dobrej Vode zišli slovenskí národovci obidvoch konfesií. Pre Štúra to bola posledná účasť na veľkom národnom zhromaždení.

Mimoriadne významná bola Viktorínova vydavateľská činnosť. S Jánom Palárikom pripravili letopis Concordia (Svornosť 1858) a tri ročníky almanachu Lipa, v ktorých uverejnil životopisy J. Hollého, J. Kalinčiaka a viaceré cestopisné črty. Pre nastupujúcu porevolučnú generáciu významné boli Viktorínove vydania básnických spisov A. Sládkoviča, J. Hollého a dramatického diela J. Záhorského. Studnicou „živej vody“ a viery v národné prežitie boli pre S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava. Viktorín je autorom populárnej nemeckej gramatiky slovenskej reči (Gramatik der slowakischen Sprache, Budapešť 1860), ktorá vyšla v troch vydaniach.

V čase, keď sa Viktorín usiloval o stavbu Hollého pomníka, v Senici začal svoje tridsaťročné pôsobenie ako rímsko-katolícky farár cirkevný spisovateľ Štefan Belica (1816 Dolné Orešany — 1901 tamtiež). Do Senice prišiel v roku 1853 a zaslúžil sa o zmenu úradne stanovenej reči v katolíckej cirkevnej škole z nemčiny na slovenčinu, jeho zásluhou sa písali po slovensky aj školské záznamy. Svoje práce publikoval časopisecky.

Senickým rodákom je regionálny historik Ján Dualský (1808 — 1881 Nitra), po Čendekovičovi najstarší zo „silnej generácie“. Bol nitrianskym kanonikom a titulárnym opátom. Tlačou mu vyšla práca Nitra (1875). Práca o Beckove, kde bol v mladosti farárom, zostala iba v rukopise.

*

V čase, keď zo slovenskej kultúrno-literárnej scény začali odchádzať príslušníci romantickej generácie, v Senici sa opäť naplno rozvinulo sľubné kultúrne prostredie do značnej miery aj zásluhou muža, ktorý okolo svojej kníhtlačiarne tento čulý ruch sústreďoval. Bol to zať Ladislava Paulinyho Ján Bežo (1842 Nitrianska Streda — 1905 Senica). V Senici síce už od roku 1876 pracovala Löfflerova tlačiareň, ale pôsobením na kultúrnu atmosféru mesta ostala hlboko v Bežovom tieni.

Ján Bežo prišiel do Senice v roku 1863, pôvodne pôsobil ako učiteľ IV. — VI. ročníka (súčasne sa stal aj pokladníkom filiálky Tatra banky). O tri roky po príchode do Senice navštívil Nemecko, Švajčiarsko a Taliansko, zaujímali ho tamojšie vyučovacie metódy. Učiteľskému povolaniu zasvätil celé štvrťstoročie, sám zhotovoval učebné pomôcky pre názorné vyučovanie a písal učebnice. Problémy s vydávaním vlastenecky ladených učebníc ho motivovali pri rozhodnutí založiť si vlastnú tlačiareň, hoci v tejto oblasti nemal nijaké skúsenosti.

A tak sa v roku 1881 začala slávna éra novej Bežovej národno-kultúrnej aktivity. Do tlačiarne investoval celé veno svojej manželky Ľudmily (ktorá po jeho náhlom skone na mozgovú porážku kníhtlačiareň viedla až do svojej smrti v roku 1916). Aj keď ustavične zápasil s finančnými problémami, zásluhou jeho tlačiarne vychádzali nielen učebnice, ale prispieval aj k rozvoju detskej literatúry edíciou Knižnica zábavného a užitočného čítania, vydával kalendáre Zora a Zornička, no Senicu najväčšmi preslávili jeho Noviny malých, ktoré začal vydávať v roku 1899. Do okruhu prispievateľov patrili Martin Braxatoris, Ferdinand Dúbravský, Albert Škarvan, čáčovský rodák učiteľ Martin Oríšek, objavovali sa v nich aj verše Ľudmily Podjavorinskej, ich najpozoruhodnejším prínosom však bola rubrika Zo žiackych prác, v ktorej Martin Braxatoris sústavne podnecoval malých čitateľov k samostatnej literárnej tvorbe. V tejto rubrike začínal ako žiak aj Martin Rázus.

Aj Ján Bežo bol literárne činný. Do Novín malých písal rozprávky a veršíky. Vydal novelu Sirota (1890) a beletristické výbery Perly pre našu remeselnícku mládež a Spomínajme príklady slávnych mužov a žien.

Hoci v roku 1917 dal senický slúžny Lajos Szále „panslávsku“ tlačiareň zatvoriť, Bežovi synovia Elemír a Gustáv Adolf ju po skončení vojny presťahovali do Trnavy (bola v prevádzke až do roku 1932). Odchovala ďalšieho významného kníhtlačiara — myjavského Daniela Pažického.

Od 60. rokov 19. storočia sa Senica stávala naozaj významným centrom národného života vďaka osobnostiam, ktoré tu pôsobili a priaznivo ovplyvňovali duchovnú atmosféru mesta. Popri generačne najstaršom Štefanovi Belicovi a príslušníkovi mladšej generácie Jánovi Bežovi to boli advokát Štefan Fajnor (1844 Brezová pod Bradlom — 1909 Viedeň) a evanjelický kňaz Ján Mocko (1843 Senica — 1911 tamtiež).

Rodina Fajnorovcov bola akoby srdcom senického národného a kultúrneho diania. Hoci sám Štefan Fajnor nebol literát (venoval sa hudbe), má zásluhy aj v tejto oblasti. Jeho matka bola sestrou sobotištského učiteľa a zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča (teda aj tetou manželky J. M. Hurbana, a tak Fajnor udržiaval s rodinou Hurbanovcov čulé styky). Za manželku si zobral sestru matky M. R. Štefánika.

Fajnor pôsobil ako advokátsky koncipient u národovca Michala Mudroňa. Národné sebavedomie si prináša aj do Senice, kde po krátkom pôsobení u zemana Koronthályho a zložení advokátskych skúšok si v roku 1869 otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. Stal sa známym obhajcom slovenských národovcov v súdnych sporoch (obhajoval M. Boora, S. Hattalu, K. Salvu ai.) a jeho druhostupňový bratranec S. H. Vajanský ho spomína v poviedke Na Bašnárovom kopci. Fajnor zasa zhudobnil niekoľko Vajanského básní.

Do dejín literatúry sa Fajnor zapísal aj iným spôsobom: podobnou službou, akú jemu v Bratislave preukázal M. Mudroň, pomohol on v Senici mladému koncipientovi Pavlovi Országhovi v roku 1874. Hoci Fajnor bol od neho iba o päť rokov starší, budúci slávny básnik Hviezdoslav našiel v Senici pod jeho ochranou úprimné národné prostredie. Preto sa k nemu uchýlil: keď Országh verejne vystúpil na obranu troch slovenských gymnázií, zaviedli proti nemu disciplinárne pokračovanie, preto sa zriekol štátnej služby a rozhodol sa pre advokátsku prax. Kým sa v Senici pripravoval na advokátske skúšky, ovzdušie vo Fajnorovej rodine na neho pôsobilo veľmi blahodarne.

Vieme, že práve v Senici sa mladý básnik rozhodol pre pseudonym Hviezdoslav. Hovorí o tom v básni, napísanej na súdnom spise s datovaním 1875. V jej závere čítame:

Vy, nadšene nade mnou plávajúce hviezdy, váš pohľad noc tak utešenou robí. Ach, vás ja vídam, vídam vždy rád, vo vás od mladosti zvyknem sa kochať, od vás si meno slávne požičav, vedzte, že zvem sa Pavol Hviezdoslav.

Básnik svoj pseudonym prvý raz použil až o dva roky neskôr v básnickom nekrológu za senickým rodákom V. Paulinym-Tóthom v Národných novinách.

V čase svojho senického pobytu sa Hviezdoslav zasnúbil s Ilonou Novákovou, a tak okrem ľúbostnej korešpondencie zo Senice smerovali na Oravu aj ľúbostné básne. A aj keď sa po advokátskych skúškach vrátil do Dolného Kubína, priateľské vzťahy so Seničanmi neskončili. Štefan Fajnor zhudobnil viacero jeho básní. Po náhlej Fajnorovej smrti Hviezdoslav napísal epitaf. Dodnes ho môžeme čítať na Fajnorovom náhrobku v senickom cintoríne:

Pravdu hájil, krivdu bil, vzorný v službe rodu vždycky; z jeho zvukov piesne vil, tak si z vážnych, hravých chvíľ život skladal harmonický.

Význam Jána Mocku pre slovenskú literárnu históriu sme už spomínali v súvislosti s objavením Senického kancionálu. Je jedným z mála literátov (po Pavlovi Senickom), ktorí takmer celý život spojili so Senicou: tu sa narodil, v Čáčove pôsobil, v Senici zomrel. Mocko aktívne vyhľadával pramene k poznávaniu životných osudov a diela významných cirkevných a literárnych dejateľov minulosti, na základe výskumov spracovával biografie a publikoval ich spočiatku prostredníctvom Bežovej tlačiarne a neskôr v Liptovskom Sv. Mikuláši (Tranoscius). Diela, ako sú Život Juraja Tranovského — velehlasného cirkevného pevca slovenského k tristoročnej pamiatke jeho narodenia, Tobiáš Masnícius — mučedlník pravdy božej, Daniel Stránsky a jeho doba, Biskup Joachim Kalinka — obraz jeho života, práce a utrpení či Eliáš Láni — prvý superintendent cirkve a. v. v Uhrách a jeho doba patria dnes k základným žriedlam pri poznávaní našej staršej literatúry. V sérii článkov z Cirkevných listov Životopisy slovenských spevcov predstavil tvorcov slovenskej evanjelickej spisby.

Mockovým celoživotným dielom je História posvätnej piesne slovenskej a história kancionálu I., II. Štúdie o náboženskej piesni a jej literárnoestetických princípoch publikoval i v Slovenských pohľadoch, Cirkevných listoch a v Korouhvi na Sionu. Právom si zaslúži označenie „prvý slovenský hymnológ“.

Ján Mocko mohol vytvoriť také rozsiahle dielo aj preto, lebo nachádzal pochopenie v rodinnom prostredí. Manželkou mu bola dcéra Andreja Sládkoviča Oľga (1848 Radvaň — 1918 Senica). Pomáhala mu v národnokultúrnej práci, bola zakladajúca a dlhoročná členka výboru Živeny, písala básne a prispievala správami do časopisov Orol, Sokol, Dennica.

Ján Mocko podporoval na štúdiách svojho najmladšieho švagra Martina Braxatorisa (1863 Radvaň — 1934 Senica), keďže otec (Andrej Sládkovič) mu ako deväťročnému zomrel. Po absolvovaní teológie v Lipsku a kaplánskych miestach v Nadlaku, Liptovskom Sv. Mikuláši a Brezovej Braxatoris prišiel v roku 1892 do Senice a ostal tu do konca života.

V literatúre je známy ako Martin Braxatoris-Sládkovičov, používal však aj iné pseudonymy (Gnóm, Martin M., M. B., B. Ondrejovič). Prispieval do satirického Černokňažníka, Živeny, Slovenských pohľadov a do cirkevných časopisov, najväčší kus novinárskej práce však vykonal ako redaktor Novín malých, kde sa predstavoval ako „strýčko Martin“. Pre deti napísal básnické zbierky Zo života malých, Drobné kvieťa, Hŕstka kláskov, Vtáčí džavot a dva zväzky náboženskej poézie Ratoliestky z hory Olivetskej.

Martin Braxatoris však mal aj iné ambície. Vo svojej lyrickej tvorbe pre dospelých sa vyznal nielen z náklonnosti k slovenskej prírode a národu, ale aj z obdivu k Hviezdoslavovej poézii, ktorej vplyv na jeho tvorbu je zreteľný. „Zhliadnutie sa“ v Hviezdoslavovi je zrejmé i vo veršovanej poviedke Hôr kráska, to však neznamená, že v jeho poézii chýba svojské lyrické videnie a cítenie sveta. Originalitu tohto básnika potvrdzujú jeho dvojzväzkové Verše (Trnava 1918), ktoré vydal už Elemír Bežo.

Veľkej čitateľskej obľube sa tešila aj Braxatorisova veršovaná rozprávka Richtárov zaťko a v ochotníckom divadelníctve hra Popelka. Z jeho náboženskej tvorby sú cenné zväzky pôstnych prednášok Na Golgote a História cirkve evanjelickej a. v. senickej.

Martin Braxatoris sa venoval aj prekladaniu. V čase, keď pôsobil ako kaplán v Brezovej pod Bradlom u Jána Pravoslava Lešku, zoznámil sa s dielom Puškina a Chomiakova. Stal sa usilovným prekladateľom týchto básnikov. Väčšina jeho prekladov z ruskej, ale aj nemeckej a maďarskej literatúry ostala roztratená v časopisoch.

Veľa Braxatorisových prác ostalo v rukopisoch. V jeho pozostalosti nachádzame päťdejstvové alegoricko-symbolistické libreto Esther, veľa vlastných básní i prekladov zo Schillera, Petőfiho, Vörösmartyho, ako aj korešpondenciu s Elenou Maróthy-Šoltésovou, Teréziou Vansovou a ďalšími osobnosťami literárneho života.

Ako libretista je známy syn Martina Braxatorisa Pavol Braxatoris (1909 — 1980). Prvú operetu s jeho libretom Keď rozkvitne máj uviedlo SND v roku 1938. Úspešné boli aj ďalšie operety s jeho libretami: Modrá ruža, Tajomný prsteň, Zlatá rybka, Karneval na Rio Grande, Hrnčiarsky bál, To by bola láska. S operetou Modrá ruža vystúpili Seničania 7. mája 1944 v réžii Teodora Zlochu.

V libretistickej tvorbe pokračuje aj dcéra Pavla Braxatorisa Alexandra (1937).

Básnik Cyril Gallay (1857 Ratková — 1913 Senica) takmer tridsaťtri rokov pôsobil v Čáčove ako cirkevný učiteľ, a tak spolupracoval s tamojším farárom Jánom Mockom. V Senici sa zasa s Jánom Bežom a Martinom Braxatoriskom zúčastňoval na redigovaní Novín malých.

V Gallayovej básnickej tvorbe ťažko určiť, či ide o priamy vplyv Hviezdoslavových začiatkov alebo o rezonanciu s tvorbou Martina Braxatorisa, Hviezdoslavova cítiť v poézii obidvoch. Gallayove verše sú však poznačené depresívnymi životnými pocitmi, vyplývajúcimi aj z nepriaznivého národného postavenia. Tak je to aj v jeho básnickom debute Slzy osudu (1882, vydal vlastným nákladom v Prahe):

Od západu desnú slúcham borin vravu: tie oplakávajú zas Veľkú Moravu.

Knihu venoval J. M. Hurbanovi a nachádzame v nej aj báseň Nad mohylou Viléma Pauliny-Tótha. Popri týchto dokladoch o autorovej národnej orientácii väčšina básní hovorí o básnikovom vysporadúvaní sa s vlastným vnútorným svetom. Častá je u neho forma sonetu, prostredníctvom nej nás uvádza do krajiny svojej duše.

Čistá lyrickosť približuje Gallaya k slovenskej básnickej moderne. Predznamenával ju, hoci nie v takej výraznej podobe ako Krasko, Roy či Jesenský.

Gallayove pokusy o epické skladby (Jela, Maňa) ostávajú za jeho lyrickými výpoveďami.

Popri prácach pre deti publikoval aj pedagogické úvahy, state s národnou tematikou, v Národných novinách vyšli jeho dialektologické výskumy ratkovského a senického nárečia, ale cenné sú aj jeho Úhrabky a deje — národopisné (Senica 1911).

Tlačou vyšli i Gallayove preklady Tisíc a jednej noci (Liptovský Sv. Mikuláš 1908), Andersenove poviedky (Senica 1911), v rukopise ostala činohra Vzkriesenie.

Na základe predchádzajúcich údajov by sme si mohli myslieť, že Senica patrila v tom čase k mestám, tvoriacim hrádzu proti stupňujúcej sa maďarizácii. Nebolo to tak. Senica, Skalica, ba ani samotný Martin nežili plným národným životom. Z jednoduchého dôvodu: na čelných miestach správy miest boli „verní“ — maďarónski slúžni, ktorí ak boli slovenskej národnosti, konali ešte horlivejšie, aby neboli upodozrievaní z napomáhania „panslávom“.

Preto nemožno pokladať za omyl, že približne v čase, keď v Senici či Čáčove pôsobila slovenská „mocná hŕstka“, Svetozár Hurban Vajanský (1847 Hlboké — 1916 Martin) vo svojom vrcholnom románe Koreň a výhonky (1895 — 96) načrtol obraz života v Rohove v neveľmi príťažlivých farbách.

Vajanský v románovej tvorbe spracovával skúsenosti a poznatky z rodného Záhoria a v tomto románe mu ako predloha k Rohovu poslúžili Senica a Skalica ako maďarónske, národu odcudzené prostredia so svetlými typmi jednotlivcov, ktorí v tejto atmosfére sú vystavené sústavnej perzekúcii. Podobne je tomu aj v románe Pustokvet (1893): tu si „vypožičal“ meno pre hlavnú postavu. Je ňou zeman Ján Kunovič, ktorý síce navonok vystupuje ako národne uvedomelý bohatý statkár, ale Vajanský odhaľuje jeho kultúrnu povrchnosť a mravné podliehanie meštianskej maďarónskej spoločnosti. Kunovu dal v románe názov Prachov, Senici Burín. (Senicu nemal rád ani J. M. Hurban, jeho senickí priatelia ho museli navštevovať v Hlbokom, nikdy nie naopak).

Osobitý a zaujímavý obraz poskytuje aj jeden z najlepších Vajanského románov Suchá ratolesť (Martin 1884). Nepochybne predobrazom Rudopolia je Senica a jej spoločenský život v rokoch 1874 — 75. Popri odnárodnenej zemianskej skupine Vajanský upozornil na silnejúcu národne cítiacu vrstvu z radov rudopolských remeselníkov. Hoci tu ide o umeleckú fikciu, konfrontácia Rudopolia so Senicou druhej polovice 19. storočia prináša mnohé pozoruhodné fakty. V súvislosti s tvorbou Svetozára Hurbana azda nebude veľkým odbočením, ak pripomenieme, že pseudonym Vajanský mu poradil senický rodák Viliam Pauliny-Tóth.

Podobný názor, aký o senickom odnárodnenom zemianstve vyslovil Vajanský, uviedol aj Štefan Janšák (1886 Osuské — 1972 Bratislava) v diele Život Štefana Fajnora (Bratislava 1935). Popri tom, že profil senického zemianstva je v tomto diele veľmi nelichotivý, autor sa kriticky vyjadruje aj o známom slúžnom Szálem. O škandalóznych Száleho násilnostiach proti „panslávom“ pri voľbách v Senici písal aj známy anglický obhajca Slovákov Scotus Viator v diele Ungarische Wahlen. Beitrag zur Geschichte der politischen Korruption (Uhorské voľby. Príspevok k dejinám politickej korupcie. Liepzig 1912).

V roku 1910 sa z Častkova na penziu do Senice presťahoval Jozef Nedobrý (1841 Nemecká Ľupča — 1921 Senica; pochovaný je v Martine). Tento všestranný pedagóg, literát a organizátor po absolvovaní evanjelickej teológie v Rostoku pôsobil ako profesor slovenského gymnázia v Martine. Bol spoluzakladateľom Knižného účastinárskeho spolku, Slovenského spevokolu, tajomníkom spolku Živena, členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Redakčne pracoval v časopise Orol, najmä však v Dennici, ktorú otvoril pre nastupujúcu realistickú generáciu (Hviezdoslav, Banšell ai.), keďže Slovenské pohľady ju odmietali prijať pre odlišné videnie skutočnosti, než mala romantická generácia.

Po zrušení slovenských gymnázií, teda i martinského, a po strate zamestnania prichádza v roku 1875 pôsobiť ako farár do Častkova a aj tu sa zameral na osvetu a ľudovýchovu. S ostatnými vlastencami udržiaval čulé styky a sústavne prispieval do časopisov Cirkevné listy a Korouhev na Sionu.

Nedobrého manželka Zuzana bola dcéra senického lekára z kruhu „panslávov“ Ľudovíta Šimku. Z troch detí ho prežila iba dcéra Oľga, ku ktorej sa do Senice prisťahoval.

„Mocnú“ panslávsku hŕstku v Senici dopĺňa, hoci iba nakrátko — na štyri roky — aj učiteľ z Liptovského Sv. Mikuláša Ján Štepita (1849 — 1882). Opustil ju primladý, iba tridsaťtriročný, a predsa sa stačil zapísať do našej literatúry pod pseudonymom Janko Vesnín. Je autorom hry s protialkoholickou tematikou Preporodená obec a viacerých cestopisných článkov. Pôvodné i preložené príspevky publikoval v Dennici, Národnom hlásniku, Národných novinách, Lichardovom Obzore, Priateľovi ľudu i v cirkevných časopisoch.

Kratší čas si v senickom okruhu pobudol aj Štepitov starší spolurodák Ján Borbis (1832 — 1912). V Čáčove pôsobil iba dva roky, vystriedal ho Ján Mocko. Po odchode z Čáčova pôsobil v Poľsku a v Nemecku. Pod pseudonymom Janek rodoliub Borbis a Tatránsky rodoliub publikoval vlastenecké články v Slovenských novinách, Pešťbudínskych vedomostiach a v Národných novinách.

Senica však nielen prijímala osobnosti, aj dávala. Z tohto mesta pochádzal Jozef Zelliger (1837 Senica — 1886 Trnava), autor učebníc a výchovne-osvetových článkov.

Ďalší senický rodák Karol Lenkei (1864 Senica — 1945 Malacky) bol zostavovateľom spevníka náboženských piesní. K podobnej práci bol prizvaný aj po prevrate, v čase prvej Československej republiky, keď Spolok sv. Vojtecha pripravoval vydanie Jednotného katolíckeho spevníka.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.