Zlatý fond > Diela > Literárna mozaika Senice


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Literárna mozaika Senice

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov

Roky vysťahovalectva

Senica a jej okolie obohatili nielen slovenskú, ale aj americkú kultúru. Keď v poslednej tretine 19. storočia masové vysťahovalectvo do USA zasiahlo aj západné Slovensko, medzi kňazmi, ktorí odchádzali do zámoria so svojimi farníkmi na protest proti maďarizačnému bezpráviu, bol aj senický rodák Ľudovít Novomeský (1861 Senica — 1938 Newark, USA).

Po príchode do USA v roku 1889 Novomeský pôsobil aj ako redaktor novín Slovák v Amerike, Národného kalendára a časopisu Slovenský luterán, prispieval do krajanských Americko-slovenských novín, koré tajne chodili aj vlastencom na SLovensko. Vydal brožúru Dejiny utrpenia cirkve evanjelickej v Uhorsku (New York 1901) a k zlatému jubileu americko-slovenskej Živeny spracoval medailón svojej manželky Životopis Pauly Novomeskej, rod. Cablkovej.

Na prelome storočí sa do USA vysťahoval Pavol Jamárik (1875 Kunov — 1922 Disputanta, USA). Okrem organizátorskej práce v krajanských spolkoch sa venoval aj literatúre, predával knihy a aj sám vydal prácu Výchova dietok (1915). Redigoval časopis mladých Slovákov v Amerike Slovenská mládež. Vo svojich článkoch brojil najmä proti alkoholizmu. Mali veľký ohlas aj na Slovensku a tu vyšli aj knižne pod názvom Boj s diablom.

V čase 1. svetovej vojny pôsobil Jamárik v najväčšej americko-slovenskej organizácii Slovenská liga, ktorá sa výrazne zasadzovala za vytvorenie federatívnej Česko-slovenskej republiky (Clevelandská dohoda s Českým združením roku 1915).

Do Spojených štátoch amerických odišiel aj Štefan Príkopa (1883 Senica — 1938 Chicago). Pôsobil najmä v robotníckom hnutí (už aj na Slovensku pred tým, ako sa vysťahoval do Ameriky). V novom prostredí dôležitá bola jeho redakčná práca v Rovnosti ľudu, ktorá bola tlačovým orgánom Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Amerike.

V roku 1907, keď do Ameriky odišiel Príkopa, do USA sa vysťahoval aj Pavel Kukliš, ktorý publikoval pod pseudonymom Kunovský (1890 Kunov — 1953 Etna, USA). Usadil sa v Clevenalde, potom v Newarku, pracoval ako baník a čašník. O svojich životných skúsenostiach písal do New Yorského denníka a do Myjavského kalendára. Tvoril typickú proletársku poéziu so sociálnou tematikou. Uvedomoval si úroveň svojej poézie, a tak kritikov sám upozorňoval:

Kým sa dáte do čítania týchto mojich veršíkov, najprv dobre počúvajte týchto mojich pár riadkov. By ste dobre rozumeli a tiež znali oceniť spisbu toho robotníka, čo musí ťažko robiť. Kto by mal chcel kritizovať, nech ide do fabriky dvanásť hodín na deň robiť, až mu bude triasť mozgy.

Na adresu rozporov medzi predstaviteľmi jednotlivých americko-slovenských spolkov v básni Naše chyby píše:

My Slováci v Amerike roztratení sme velice. Je nás veru všade dosti, ale málo je svornosti. Máme mnoho národovcov, „Ja som Slovák“ volajú, ale okrem týchto pár slov krížom slamy neprehnú.

Zo svojich časopisecky publikovaných básní Kukliš zostavil knihu a v roku 1919 ju v Newarku vydal pod názvom Sobrané verše a básne Pavla Kukliša-Kunovského. Po vzniku Československej republiky sa vrátil do vlasti. Pôsobil ako úradník v Novom Meste nad Váhom. Tu napísal divadelné frašky pre ochotníkov Oklamaní jarmočníci a Nešťastná trinástka (Myjava 1920). Kontakty udržiaval aj s americkými krajanmi. Vydal popularizačné brožúry Americkí Slováci a Slovensko (Chicago 1923). Keď mu vyšla ďalšia knižočka Ako je na Slovensku? (Pittsburgh 1940), bol už zasa dva roky v USA a tam i zomrel.

Senica sa do americko-slovenskej literatúry dostala aj priamo prostredníctvom baladického príbehu Aký tu bol život náš… od anonymného autora (Krajan M. S., oceliarsky robotník z USA). Vyšiel v Rovnosti ľudu:

Krajan Rendek zo Senice, syn chudobných rodičú, šel do sveta za robotou, začal robiť v Picburgu. Včasne ráno naštartoval, robil dlho do noci, mal desáka na hodinu, hádzal uhlie do peci. Ondrej dostal z kraja lístok: Katka žiada šífkartu. „Pošlem, žienka, srdce moje, keď zarobím v štilvorku.“ Dvanásť hodín sa robilo, forman v práci poháňal. Unie v ten čas nebolo. „Kamán, horjap!“ kričával. V podvečer než kvitovali, forman volá: „Chlapi, sem! Málo ste dnes ládovali, táto kára musí ven!“ Chlapi rýchlo nakladali ťažký bigáň do káry. Oderve sa náklad z kréna, troch krajanov privalí. V sobotu, keď bola péda, ľudia išli z pohrebu. Rendek, Sidor, Kalvoda padli v obeť molochu. Katka v kraji márne čaká na šífkartu v nádeji. Strýko písal z Ameriky, že je Ondrej nebohý. Ten, čo túto pieseň skladal, bol Ondrejov kamarát, že by národ v kraji vedel, aký tu bol život náš.

V čase, keď Pavel Kukliš získaval životné skúsenosti v Amerike, v Kunove vyrastal a tvoril ďalší ľudový básnik Martin Orgoník (1887 — 1916). Aj on používal pseudonym Kunovský. Bol to roľník a básne publikoval v slovenských kalendároch a v časopisoch Národný hlásnik, Noviny mládeže, Slovenská gazdiná ai.

Za I. svetovej vojny musel narukovať, nezniesol však vojnové pomery a ani nie tridsaťročný dobrovoľne odišiel zo života.

Orgoníkove časopisecky publikované básne a texty z pozostalosti zozbieral Ludevít Kühn a v roku 1929 ich vydal pod názvom City srdca.

Deväť Orgoníkových básní Kühn zaradil aj do výberu Kraj Hurbanov v poézii — Ľudové verše zo Senice, Čáčova a Kunova (Bratislava 1935). Išlo o práce autorov, ktorí nevydali samostatné knižky. Jozef Zuščík (1898 — 1983) mal vo výbere osem básní v cykle Piesne z domova. Tvorbu J. Zuščíka, ktorý celý život pracoval ako robotník v Slovenskom hodvábe, najlepšie charakterizuje báseň Do továrne:

Idem medzi čierne múry, kde sa len dym čierny kúri, kde niet vtáčkov malých, spevu, málo lásky, viacej hnevu. Tam, kde iba stroje hučia, kde sa mladé sily ničia: musím i ja skúsiť sveta, obetovať mladé letá.

Okrem Orgoníka a Zuščíka sú v zborníku zastúpené aj dve autorky, ktoré síce zo Senice nepochádzali, ale pôsobili tu ako učiteľky.

Ľudmila Bibzová-Križanová dlhé roky učila v Čáčove, básne uverejňovala v Slovenskom denníku. V zborníkovom cykle Popevky okrem detských veršíkov nájdeme aj jej vtipné básne pre dospelých. Moravskí priatelia krásnej knihy jej v roku 1934 vydali knižočku Pozdrav Slovenska bibliografickej Morave.

Mária Chrienová-Tesárová učila v Senici, ale iba tri roky (1932 — 35). V zborníku má dve básne. Jednou z nich sú verše Na smrť Martina Braxatorisa-Sládkovičova. Prezrádzajú citlivú ženskú dušu.

Na sklonku vojny, keď sa 30. októbra 1918 Slovensko martinskou Deklaráciou prihlásilo k ČSR, pri tomto historickom akte mala svoje zastúpenie aj Senica: medzi signatármi boli aj senický rodák Gustáv Adolf Bežo (syn Jána Bežu a vnuk Ladislava Paulinyho), senický advokát Cyril Horváth, riaditeľ Tatra banky v Senici Cyril Kresák a jeho syn Svetozár Kresák.

Gustáva Adolfa Bežu (1890 Senica — 1952 Plavecký Štvrtok) môžeme pokladať za priekopníka slovenského detektívneho žánru. Vydal novely Adresár mesta Trnavy (Trnava 1920), Za čo sa ľudia súdia (Trnava 1921), V driapoch smrti (Trnava 1925), Vražda v dome bankárovom (Trnava 1925), Žltý gombík (Trnava 1925), Stolárova kravata (Trnava 1926). Jeho detektívne novely atmosférou a kompozíciou zaujmú i dnes.

Aj Július Adamiš (1885 Senica — 1971 Bratislava) publikoval časopisecky v cirkevnej tlači. Pokúsil sa aj o nábožensko-didaktickú drámu Holena a Maruša, ale nestretla sa s ohlasom. Z jeho tvorby je najvýznamnejšia práca Zo života slovenských študentov na bratislavskom lýceu v rokoch 1861 — 1864 (Myjava 1933).

Malvína Boorová-Gašparová (1889 Senica — 1935 Holíč) podobne ako Adamiš publikovala najmä v národne orientovaných periodikách. Pod pseudonymom Mája a Prítomná prispievala do Živeny a Národných novín príležitostnými básňami a scénkami pre deti. Žila v Holíči (je matkou profesora Jána Boora). Pre ochotnícke divadlá napísala hry Ži len rozumom alebo Slečna dcéra, Dobrí Slováci alebo Pán župan z Turecka (Myjava 1929, 1930) a Judáš.

Výraznou osobnosťou Senice v predprevratovom, ale aj v poprevratovom období bol rímsko-katolícky kňaz Jozef Závodský (1870 Sotina — 1940 Marianka). Aj on však publikoval iba časopisecky. Vieroučnými článkami prispieval do časopisu Posol.

Štefan Samuel Osuský (1888 Brezová pod Bradlom — 1975 Myjava) prišiel do Senice až v roku 1968. Vtedy však už mal svoju bohatú činnosť v oblasti filozofie a literárnej histórie ukončenú. Prvé slovenské dejiny filozofie (Liptovský Sv. Mikuláš 1939) boli jeho skutočne priekopníckou prácou, ako aj už predtým publikované Slovenské dejiny (Myjava 1922), Filozofia štúrovcov — Štúrova filozofia (Myjava 1926), Hurbanova filozofia (Myjava 1928) a Hodžova filozofia (Myjava 1932). Pokus o drámu Pád ríše Veľkomoravskej (1928) podľa „historických obrazov“ J. M. Hurbana bol menej úspešný. Osuského prioritou bola vedecká práca. Lásku k literatúre a prehľad o nej však preukázal zostavením Národnej antológie, obsahujúcej stojedenásť básní počnúc Kollárom cez Hollého až po Smreka a Lukáča. V rukopise ostala monografia Osuského rodiska Dejiny Brezovej.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.