Zlatý fond > Diela > Aký si, Ján Hollý?


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Aký si, Ján Hollý?

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov

Epos Sláv z aspektu národnej ideológie

Bojíme sa iba jedného: aby nám nebo nespadlo na hlavu. Kelti Alexandrovi Veľkému.

Pri hodnotení epickej básnickej tvorby Jána Hollého konštatuje S. H. Vajanský na margo eposu Sláv, že je poslednou z jeho veľkých samostatných prác a badať na ňom trocha unavenú ruku básnika a reminiscencie na Svatopluka; vyzdvihuje len majstrovské použitie mála svedectiev, jestvujúcich o náboženstve našich pohanských predkov.[110] V celkovom kontexte Hollého literárneho odkazu epos Sláv zostáva zatienený „víťazskou básňou“ Svatopluk a priznávajú sa mu iba národnobuditeľské tendencie bez začlenenia do konkrétneho historického rámca, tvoriaceho bázu eposov Svatopluk a Cyrillo-Metodiada.[111]

Z aspektov doby, v ktorej Sláv vznikol, sa však vynárajú skutočnosti, vytvárajúce pri jeho hodnotení novú perspektívu. I toto dielo si nevyhnutne žiada „opätovné ,prečítanie‘, nové poznávanie a overovanie fixovaných hodnôt našej staršej literatúry“[112] a i pri ňom netreba strácať zo zreteľa, že u predstaviteľov druhej fázy klasicizmu (v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia) ide o bezprostrednejšiu spätosť s národným životom, s jeho mentalitou, kultúrou a tradíciami, čo možno pozorovať v zužitkovaní námetov z národného života, jeho histórie a tradícií, i v úsilí o vystihnutie národnej mentality a koloritu; spod zorného uhla klasických modelov sa zvýrazňovalo špecificky „národné“.[113] Hollého básnická tvorba senzibilne reaguje na sociálno-ekonomické pomery, ktorými prechádza monarchia a v jej rámci celá slovenská societa po napoleonských vojnách v druhom a treťom desaťročí 19. stor., poznamenaných antagonistickým protirečením medzi vládnou politikou a potrebami doby. Celé národné hnutie, ktoré vzniklo v historickom procese prechodu od feudalizmu do kapitalizmu a formovania sa novodobého slovenského národa v podmienkach mnohonárodnostného štátu a politicky nacionálneho útlaku, prechádza do svojej novej, kvalitatívne vyššej fázy, podmienenej ďalším prehĺbením krízy a rozkladu feudalizmu, rozvojom kapitalistických elementov v oblasti výrobných síl a výrobných vzťahov, rastom protifeudálnych nálad a buržoáznodemokratických ideí.[114] Kým viedenský kurz tvrdo neguje vplyvy Francúzskej buržoáznej revolúcie, ekonomický vývin si nevyhnutne vyžaduje rozklad feudálnych a vytváranie kapitalistických vzťahov a otvorená kríza feudálneho spoločenského zriadenia sa prejavuje nepretržitými nepokojmi poddaných, odmietajúcich rešpektovať morálne nároky feudálov na vlastníctvo pôdy sabotovaním plnení poddanských povinností.[115] Konštituovanie slovenského národa v bezprostrednej nadväznosti na tieto ekonomické a sociálne zmeny nachádza svoj prvý umelecký odraz práve v diele Jána Hollého, a to nielen v epose Svatopluk, ale aj v epose Sláv.

V zápase postupne rozkladajúceho sa a nastupujúceho spoločenského systému slovenská obrodenská inteligencia ľudového a meštianskeho pôvodu sa orientuje na široké ľudové vrstvy ako na prirodzeného spojenca pri riešení najzákladnejšieho politického problému národného života — čeliť dvojitému národnému útlaku zo strany rakúskych vládnucich kruhov i maďarskej šľachty. Kým v dvadsiatych rokoch 19. stor. boli citeľnejšie (hlavne na teritóriu západného Slovenska) centralizačné tendencie absolutistickej Viedne, v tridsiatych rokoch sa situácia mení: primárne nebezpečenstvo hrozí z hegemonistických snáh šovinistickej politiky maďarských šľachticko-buržoáznych vrstiev.

Na germanizačný nápor Hollý reaguje v dvadsiatych rokoch, resp. v prvej polovici tridsiatych rokov_ eposmi Svatopluk (1827 — 1830) a Cyrillo-Metodiada (1834 — 1835); na maďarizačný nápor v druhej polovici tridsiatych rokov eposom Sláv.

Zo všetkých základných motívov, pretrvávajúcich od 17. až do 19. storočia v slovenskej národnej ideológii (genéza mena Slovák, Sláv, predstavy o príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu, ich autochtónnosť v Uhorsku a veľkomoravská tradícia), v tridsiatych rokoch prioritné postavenie získava otázka autochtónnosti Slovákov v Uhorsku a spolu s ňou obrana národnej a politickej rovnoprávnosti Slovákov. Starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku a jej obrana mali politický charakter. Boli protiváhou maďarských historikov o trojnásobnom zaujatí Panónie Maďarmi: Huni — Avari — Maďari, no najmä hlavným argumentom proti tzv. podmaniteľskej teórii. I Bernolák v Predhovore k Slováru považuje Panóniu, predchodkyňu neskoršieho ranouhorského štátu, za zdroj autochtónnosti Slovákov, z nej vyvodzuje právo na ich uhorské štátne občianstvo, z ktorého vyplýva ich rovnocenné a rovnoprávne postavenie s Maďarmi. Dávnej Panónii priznáva teritoriálnu kontinuitu v ranom i novodobom uhorskom štáte a Slovákom ako jej autochtónom privlastňuje štátnu tradíciu a s ňou štátotvorného faktora.[116] Reformné hnutie formujúcej sa maďarskej opozície, ovplyvnené ohlasom parížskej júlovej revolúcie r. 1830 v Poľsku a namierené proti reakčnej Viedni, nadobúda stále zreteľnejší nacionálny charakter prejavujúci sa úsiliami o zhodu pojmu „uhorský“ s pojmom „maďarský“ a prisvojením si Hunov a Avarov za predkov národa. Maďarizačné plány, prerokúvané na sneme v rokoch 1832 až 1836, sledovali slovenskí vlastenci so zvýšenými obavami a začína sa nová vlna národných obrán: popri politických spisoch P. Senického — Hlas z Uhorska (1832), M. Kuniša — Úvahy o šírení maďarskej reči v Uhorsku (1833), S. Hojča — Chceme sa stať Maďarmi? (1833)[117] a Ľ. Šuhajdu — Maďarizácia v Uhorsku (1834) je dôležitým apologetickým umeleckým prínosom aj Hollého epos Sláv (1836).

Hoci sa roku 1827 Hollý v liste mecenášovi J. Palkovičovi zmieňuje o práci na epopeji Svatopluk na spôsob a formu Vergiliovej Eneidy,[118] väčšmi s ňou korešponduje Sláv; oba eposy majú rovnakú intenciu — vytvoriť mýtus o počiatkoch a legendárnych hrdinoch svojho národa. Hollému však nejde iba o mýtus: volí zároveň formu historickej metafory. Boj Tatrancov s kočovným národom Čudov, identickým so starými Maďarmi, a víťazstvo nad ním treba chápať ako zrážku dvoch kultúr v počiatkoch genézy spoločného historického vývoja v rámci Uhorska, z ktorej víťazne vychádza kultúra našich predkov, akceptovaná pri vytváraní základov feudálneho štátu, keď Slováci od jeho vzniku zastávali dôležité miesta nielen v súdnictve, ale vo všetkých súkromných a verejných úradoch na ktoromkoľvek poli a v ktoromkoľvek postavení.

Hoci postava Sláva bola Hollému osobitne milá a zmienku o ňom nachádzame aj v oboch predchádzajúcich eposoch, s veľkou pravdepodobnosťou bola priamym impulzom k vytvoreniu eposu reakcia na maďarský epos Árpád, ktorého autorom bol Endre Pázmándi Horvát. Epos zachytáva dejiny Maďarov od zvolenia Árpáda za vodcu a je koncipovaný podobne ako Vergiliova Eneida v dvanástich spevoch. Hoci vyšiel r. 1831, Hollý sa s ním zoznamuje až v auguste r. 1834;[119] i keď Hamuljakovi píše „Hodná vec by bola, aby Arpadiadu nekterý Slovák, uherčiny lepšej než já povedomý, critizoval,“[120] odporúča, aby tento kritik bol „spolu aj básnik, a vlastností epopéje dobru znalosť mal“, a zrejme, aj keď nie priamou kritikou, ale odpoveďou básnika, znajúceho vlastnosti epopeje, je epos Sláv. O Arpadiade nemá Hollý vysokú mienku (napokon sklamala aj očakávania maďarskej vlasteneckej spoločnosti)[121] a Hamuljakovi sa priznáva, že „sem ju len tak semitam premrval a tuším to bude cela historia príchodu Magyarov do veršov vehnatá“.[122] Jeho epos, zhodne s obrodenskou ideológiou, rieši dva z jej základných motívov — predstavy o príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu a ich autochtónnosť v Uhorsku (v intenciách Rousseauovej charakteristiky práva prvého okupanta, ktorého hlavným atribútom je zmocnenie sa územia prácou a obrábaním, čo je jediným znakom vlastníctva, ktorý majú iní uznať, ak chýba právny titul).[123] K tretiemu motívu — dedičstvu veľkomoravskej tradície — sa vyjadril v Svatoplukovi a Cyrillo-Metodiade, k jazykovému pôvodu kmeňového názvu Sláv sa vyjadril vo všetkých troch eposoch, čiže svojím epickým dielom bezo zvyšku naplnil výzvu Mikuláša Jakobea, komentujúceho básnickú skladbu svojho otca Jakuba — Viva gentis slavicae delineatio:[124]

Slováci, berte si príklad a o svoje dejiny dbajte, statočný slovenský národ ku hviezdam povzneste hor! Príklady svojho veku kto totiž správne tu chápe, ten sa z drievnejších dejín horlivo radieva vždy.

Motív príslušnosti Slovákov k slovanskému kmeňu si Hollý osvojil z bernolákovských predstáv o jednotnom slovanskom národe a jazyku, genéza ktorých siaha až do 17. storočia.[125] Zhodne s nimi i on považuje Slovákov za predkov všetkých Slovanov:

Keď sa porozmohnú a na množší odnože zrostnú, I všeliké roznáramnéj širokosti na bydlo. Medzi morem jedným i druhým prestranstvo zaujmú. (Sláv, II., s. 31)

Otázku autochtónnosti Slovákov na území Uhorska rieši Hollý širokým záberom: víťazstvo Tatrancov nad Čudmi možno metaforicky chápať buď ako porážku Avarov slovanským kmeňovým zväzom v 7. stor., čo by potvrdzovalo starousadlíctvo Slovákov aj pri apelácii Maďarov na dávnejších predkov, buď ako odrazenie silného náporu starých Maďarov r. 902 vojskami ešte existujúcej Veľkomoravskej ríše.[126]

Kým názov Tatranci je jednoznačný a často priamo alternuje s označením Slováci (napr. v I. speve osemkrát), národ Čudov má symboliku menej zreteľnú. Pôvodný význam slova Čudovia v ruštine označuje všetkých cudzincov, v etnickom zmysle však pod ním chápeme západnú vetvu uralsko-altajských národov, do ktorých patria v strednej Európe iba Maďari.[127] Teritoriálne umiestnenie krajiny Čudov v Slávovi za Tisou síce pripúšťa obe alternatívy, ale podrobnejšia analýza eposu Sláv väčšmi potvrdzuje hypotézu o zobrazení bojov s Uhrami ku sklonku Veľkej Moravy: nielen preto, že historická problematika Veľkomoravskej ríše bola Hollému známa už zo štúdia prameňov k dvom predchádzajúcim eposom, ale potvrdzuje ju i odrazený vpád prvých uhorských hliadok do Panónie s cieľom získať informácie a korisť, ktorý nachádza svoju ikonickú podobu v prvom speve eposu Sláv:

Odvažitý Bondor, v pustém král Čudsku, odešlých K tatranským na korisť a na lúté vraždy Slovákom Neskrotenú túžbu očekával spátky junákov. I prám jak ze sebú s nepokojném srdci premítá, Koľko ľudí, koľké by domov podoháňali stáda; Jak z veľkú sa teší, čo pripadne mu z lúpeže, časťú: Ejhle povesť doletí, to podivné na svete zvíra, Že krotkí a neobracaní ve zbrojstve Tatranci Vypravené pre korisť aj z vodcem potreli vojsko.

Domnienku potvrdzuje i žalospev Plač matky Slávy: pri zahrnutí Čudov medzi historických nepriateľov Slovákov poradie chronologicky korešponduje so starými Maďarmi: „koľkú Got, Hun, Avar, koľkú Čud a zberba mongolská…“ Zaradenie Čudov medzi Avarov a Mongolov je zreteľne zámerné; nie je ovplyvnené postavením slova vo verši kvôli rytmickému pôdorysu, pretože z aspektu časomernej metrickej osnovy majú slová Got, Hun a Čud rovnakú hodnotu. Ak by Hollý v epose Sláv nemal na zreteli historickú metaforu, musel by Čudov chronologicky umiestniť ešte pred Gótov.

Hollý zároveň podporuje koncepciu pohostinského prijatia Maďarov Slovákmi korešpondujúcu s Kantovou podmienkou hospitality: „Hospitalita (pohostinnosť) znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak by to malo znamenať jeho záhubu; no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský.“[128] Pri príchode hliadky Čudov na Slovensko „Odpor nikde nebol, závadná nikde prekážka“, pokiaľ nezačali lúpiť a vraždiť, ale nekultivovaní Čudovia —

Všech též prespolných, ba došlých aj s cudziny hosťov, Hostinské v žádném nemajíce ohlede právo Najvyššému Čudov bohu zvyknuli dávno zabíjať. (I., s. 13)

Ján Hollý proti podmaniteľskej teórii, hlásanej maďarskou šľachtou, postavil tzv. teóriu zmluvnú, proklamovanú už v Maginovej Apológii a akcentovanú i v Predhovore k Slováru Bernolákom, ktorý u A. Bonfiniho a ďalších významných historikov našiel údaje hovoriace o tom, že Slováci vynikali ochotou zmluvne uzatvárať spojenecké zväzky a spoločenstvo.[129] Túto teóriu, akceptovanú aj štúrovskou romantickou generáciou, v záujme národnej ideológie transponuje do podoby typickej pre Hollého chápanie slobody ako morálnej zrelosti, ktorou jednoznačne Tatranci prevyšujú Čudov, a ponúkajú im možnosť mierovej koexistencie. Idea je naznačená už v prvom speve: Dízab po úteku zo zajatia v krajine Tatrancov sa pred vodcom Čudov Bondorom zmieňuje medziiným o starostlivosti Jaroslava, ošetrujúceho mu takmer smrteľné zranenie liečivými bylinami a, hoci k zákernému nepriateľovi, ktorý spôsobil veľa škôd, predsa natoľko veľkorysého, že po uplynutí štvorročného pobytu mu dáva možnosť „buď zostávať u ních a slobodnú vólu požívať, / Buď do miléj ke svým sa rodákom vlasti navrátiť“.

Zmluvná teória je zreteľne rozvinutá aj v šiestom speve, keď sa Sláv obracia po víťaznej bitke k Bondorovi a porazenému zvyšku čudských vojsk s mierovou výzvou:

Tu s pokojem bývajte u nás, role učte sa zrábať A všelikéj usilovnosťú dobyť úrody hojnosť. Keď však ráz polnú naučíte sa prácu konávať, Keď drsnú surovosť a divú položíte nemravnosť, Práteli buďte naší; neb snáď zlúbí-li sa vrátiť: Ohladených naspák do vašéj vás pošleme krajny. Pustú orte pažiť, z dórobku sa poctivo živte: Nezabíjajte ľudí a na všecku zabudnite lúpež. (VI., s. 102)

Hollý je však príslušníkom slovenskej inteligencie v prvej polovici 19. stor. a keďže vie, poučený históriou, ako táto mierová ponuka bola prijatá, zároveň v epose naznačuje príčiny; v piatom speve, pri bojovom stretnutí Tatrancov s Čudmi, sa Jaroslav opäť stretáva s Dízabom a Jaroslavovými ústami básnik ostro odsudzuje tých, ktorí síce boli prijímaní ako priatelia, ale ich morálne kvality neboli dostatočne zrelé na tieto kultivované city: hrubosť a násilie považuje za atribúty nízkej kultúrnosti a duševného temna so sprievodným znakom nevďačnosti:

Aj, škaredý zbojníku! že sem ťa padlého na vlastných Odnésel ramenách, ščastným zahojil od rany lékem, Ďál ze tebú ne jakož z otrokem, bár tak si zaslúžil, Než jako z bratrem aneb ze synem svým vždycky zachádzal: Smel si ma oblúpiť; ba samú aj číšu, kerúžto Sem slavnú veľkému konal Radogostovi poctu, Bezbožnýma nebál si sa rukma, zločinče, ukradnúť A preč utécť; i včil na mojém si sa žrebcovi vrátiť; (V., s. 83)

Krádež čaše k pocte Radogosta — staroslovanského boha pohostinstva — symbolizuje zneužitie základného zákona Slovákov (a základného znaku Slovanov vôbec), zdôrazneného už v oboch predchádzajúcich eposoch.[130] A ukradnutý žrebec, na ktorom sa Dízab vracia bojovať proti Tatrancom, nie je vyslovením básnikovho postoja k znevažujúcej bájke z Anonymovej kroniky o Svätoplukovom bielom koňovi? Nemá opäť symbolizovať národné povahové črty — tolerantnosť a mierumilovnosť, ktoré Maďari využili a v dobe vzrastu hegemonistických úsilí zneužili na znevažovanie slovenského národa? Nenaznačil ikonicky to, čo v žalospeve Plač matky Slávy hovorí priamo?

A včil jím ti, kerých žádnú neurážali vinnú, Ubližujú a zlú záhubu stále kujú; I pre také veci jích, pre jaké by si vlastnili chválu Zlostne haňá, hlúpé smíchy a žarty robá.

Podobnú myšlienku Hollý vyslovil i v žalospeve Sťažování Mojmíra: „Zdáli to prehrešení bývá, keď v míru sa ščastí krajny hledá?“

Mierumilovnosť a láska k slobode sú v Hollého intenciách prejavom najvyššej mravnej sily jedinca alebo celého národa, preto nekultúrnosť Čudov, absenciu tejto etickej zrelosti, nazývame nemravnosťou (keď drsnú surovosť a divú položíte nemravnosť), čím zdôrazňuje, že pojmy znášanlivosť a slabosť v nijakom prípade nemožno považovať za identické; mierumilovnosť nie je teda prejavom nedostatku odvahy, ale vyššieho princípu vzdelanosti, mravnosti a morálnej prevahy.[131] Vzdelanosť Hollému sa však vždy spája s humanitou. Vzdelanosť dokáže zabezpečiť blaho ľudskej spoločnosti, ak si vzdelaní príslušníci ktoréhokoľvek národa priateľsky podajú ruky a rešpektujú ľudské práva. Samo bohatstvo ideí a vedomostí, ak niet v ňom humanity, nepodporuje ešte vzdelanosť.[132] V tomto zmysle treba chápať i verše zo šiesteho spevu.

Keď drsnú surovosť a divú položíte nemravnosť, Práteli buďte naší; neb snáď zlúbí-li sa vrátiť: Ohladených (roz. vzdelaných) naspák do vašéj vás pošleme krajny.

Slávova proklamácia k Čudom zo šiesteho spevu zároveň obsahuje prvky opäť potvrdzujúce autochtónnosť Slovákov v Uhorsku: kočovné kmene starých Maďarov pod tlakom Pečenehov opúšťajú Etelköz medzi Dneprom a Dnestrom[133] a po definitívnom prechode spoza Karpát do Dunajskej kotliny na jeseň roku 895 vpadli do etnika s vyspelou kultúrou, ktorú postupne absorbujú; pod vplyvom pretrvávajúceho kultúrneho dedičstva Veľkomoravskej ríše sa stávajú „ohladenými“ — vzdelanými,[134] čo konštatujú i autori národných obrán v tridsiatych rokoch, poukazujúc na slovenskú terminológiu v hospodárskej a v administratívnej oblasti, ktorú prevzali Maďari, a zdôrazňujú, že od Slovanov sa Maďari naučili ekonómiu a agrikultúru, prevzali politický systém, konštitúciu, administratívne rozdelenie krajiny, úrady a zákonodarstvo.[135]

Zrážka týchto dvoch kultúr a kontrast s nekultúrnymi kočovnými Čudmi, ktorých víťazstvo by znamenalo „vzdelanosť k surovej zase nevzdelanosti privádzať“ (IV., s. 22), je vlastne rozhodujúce pre pochopenie jeho veľkolepej historickej metafory: má čitateľa v prvej polovici 19. stor. upozorniť, že s konečnou platnosťou kočovní barbari podľahli predsa len vysokej kultúre našich usadených predkov. Keďže vyspelá kultúra reprezentovala v rámci Uhorska Slovákov ako nositeľov tradícií Veľkomoravskej ríše (účasť uhorských a rakúskych Slovanov pri budovaní a obrane monarchie zdôrazňuje i A. F. Kollár v diele Historiae iurisque publici amoenitates),[136] absorbovanie jej prvkov po porážke Maďarov pri Lechu a po zaujatí trvalého územia v Panónii (ich prechod od kočovníctva k poľnohospodárstvu) analogicky zvýrazňuje vlastné víťazstvo slovenskej kultúry, a teda i morálnu prevahu jej nositeľov — Slovákov — v celom ďalšom historickom vývine Uhorska.[137] Na kontraste medzi kultúrou Slovákov a Čudov je koncipovaná osnova celého druhého spevu; keď matka Živa žiada Perúna o ochranu pre národ Tatrancov, ktorý priúčala poľnohospodárstvu, prezentuje ho slovami:

K téj veci z náramnú premilí mne vždycky Slováci Nahrnuli hneď sa chuťú a celí sa odevzdali orbe: I sporných hojný vydobývali dostatek úrod. Vác ani už takovú nikdá neopustili prácu; I včil na zbehlú skúsenosť roľníctva, na pilné Úhora zrábaní ostatné národy predčá. (II., s. 28)

Kultúru Čudov charakterizuje takto:

Zem nerobá: rádnej konské[138] a z inákov i ľudské Masso volá žrávať; nijakých jako národy mravné Mest a dedín nemajú, ba porád ani míste na jednom Bývať neveďá: len s pastvy na pastvu na vozných Prevlékajú sa domoch, len jednostajne po mordoch, Po vraždách a samých dychťá zbojníci korisťách. (II., 29)

Zvýšené národnoosvetové vzťahy k slovenskému ľudu slovenskou inteligenciou v tridsiatych rokoch 19. stor., odzrkadľujúce sa aj v rastúcom záujme o ľudovú kultúru a nachádzajúce svoj odraz v Kollárovom vydaní Národných spievaniek (1834 — 1835), do ktorých prispel aj Ján Hollý piesňami záhorskej proveniencie,[139] sa v epose Sláv taktiež dostávajú na exponované miesto. V identite s autorom brožúrky Sollen wir Magyaren werden? (Chceme sa stať Maďarmi?) i on génia národa chápe ako dedičstvo po predkoch.[140] K dominantným znakom vyspelej kultúry Tatrancov patrí, prirodzene, aj ich láska k hudbe, k piesňam, u nich

I s každého temer premilostný dúčele ohlas Hája sa dal slýchať; v pilných ľud veľmi robotný Hýbal sa prácach a práce si pesňami lahčil. (II., s. 40)

Melodickosť ako spontánny životný prejav Slovákov, ich koreláciu, postavil Hollý do kontradikcie s barbarskou nemuzikálnosťou Čudov, reprezentovanou pevcom Kopoltom:

Čo dve, dlhé a iné zase kratšé rohma lučišča, Neb sa druhá u nemravníkov nenachádzala húdba, Medzi sebú spojené, bral, a hybkým na struny palcem Brnkal, i zbojnícké vyhuhlával pesne Čudákom. (V., s. 81 — 82)

Bohatstvo Slovákov ukryté v ľudových piesňach básnik zdôrazňuje i v závere Plaču matky Slávy, aby v svojich súčasníkoch upevnil presvedčenie o duchovnej sile národa; nactiutrhačom adresuje verše:

Predsa budú veselí veselejších vždycky si vácej Prospevovať pesní, nežli vy tupci sami.

Epos Sláv, podobne ako Selanky, možno považovať za priamu básnickú aplikáciu Kollárovej myšlienky: „V užitočných zamestnaniach a tichých umeniach, v zákonoch a mravoch, v hrách a spevoch poznáme národy iste hlbšie ako na bezútešnom bojisku alebo na klamnej ceste politických dejín. V týchto vidíme zriedkavo viac, než ako národ vraždil alebo nechal sa vraždiť; v tamtých spoznávame, ako žil, myslel, cítil, tešil sa; tu vidíme viac telo národa, tam môžeme uzrieť jeho dušu.“[141] Zdôrazňovanie prirodzenej spevavosti Slovákov ako národnej črty iste nie je náhodné u básnika, ktorý sám označil melodickosť za to „čo veršom dušu dáva“, ktorého Mlíč každý deň „vábivá nečuté Slovákom pesne spívávať“ (Na Mlíč). Ako sme už naznačili, ponúka sa otázka, či v postave Istislava, vodcu Belohorcov z eposu Sláv, „veščca ze Bórov“,[142] nejde o autoštylizáciu samého Jána Hollého, uisťujúceho svoj národ o jeho sláve a neochvejne veriaceho v konečné víťazstvo v zápase o národnú svojbytnosť.[143]

Aj samotný zápas božstiev, zasahujúcich do boja výraznejšie ako v Svatoplukovi, je motivovaný druhým plánom básnika: Ár je božstvo vytvorené v intenciách maďarských romantických úsilí o vznik národnej mytológie v reformnom období tridsiatych rokov 19. stor., poznamenanom zvýšeným maďarským nacionalizmom, čiže v rokoch tesne pred vznikom eposu Sláv. Skutočnosť, že Hollý modifikuje Ára na božstvo Čudov, nielen dešifruje metaforiku v názve nepriateľského kmeňa, ktorú napokon ozrejmuje aj invektívnou tvorbou mien čudských bojovníkov z maďarského slovného základu, napr. Baldok, Bolontoldok, Áz, Bendeb, Nemvoltok atď. (techniku v tvorbe mien majstrovsky zvládol už v Svatoplukovi), ale aj akcentuje starobylosť slovanského bájoslovia v kontraste s vtedajšími pokusmi maďarského romantizmu o dodatočné vytvorenie mytológie (nasvedčuje tomu aj pripojenie Bájoslovia pohanských Slovákov k eposu Sláv, hoci v Cyrillo-Metodiade uvádza väčšie množstvo pohanských bohov ako v tomto epose);[144] boj božstiev teda nemožno chápať ako nefunkčný — ide vlastne o zápas národných tradícií — víťazstvo starobylých (autochtónnych) slovanských bohov[145] nad Árom (zahnanie Ára Svätovítom z bojiska v štvrtom speve) má zreteľný symbolický význam. Svätovítova výzva, adresovaná Árovi, je vlastne vyslovením želaní samotného básnika:

Ukrutný lúpežníkov bože, vladáru vojny! Ber sa do Čudska po svých; v pustém a vraždami desném Háji panuj: nebo jestliže hneď ze vlasti Tatrancov Nespícháš a zbojníckým neprestaneš ešče Od seba aj v ďalšéj napomáhať válce Čudákom: Toľko ti ran nakladem, za celý že rok úplne s týchto Dobre sa nezléčíš a predešléj vlády nedojdeš. (IV., s. 71)

Skutočnosť, že v samotnom zápase hlavným aktérom zostáva predsa len človek,[146] potvrdzuje ďalší priebeh boja po zahnaní Ára Svätovítom „do čudovskéj končiny“

Keď tak z ukrutnéj bohové ustúpili bitky Bez vyššého samé nechané len príspeju vojska Medzi sebú válčá; ale pevní vždycky Slováci Zvíťazujú a Čudov na trávník zbrojstvami hádžú. (IV., s. 71 — 72)

ako i príhovor Sláva svojmu vojsku:

Však nemosíme sa len jediného na otca Perúna Pomstvu držať, na saméj Svatovíta si vláde zakládať; Než sami aj pričiniť sa rukú, silu všecku, poslednú Všecku zebrať možnosť a čudovské hajna porážať. (IV., s. 62)

Posledné dva citované verše možno pokladať za priamu proklamáciu k súčasníkom básnika — dôvtipom a odvahou sa dá zvíťaziť aj nad presilou, ale nesmie poklesnúť dôvera v svoju pravdu a v oprávnenosť svojich nárokov.

Ak „pre spoločenstvo ľudí, formujúce sa ako národ, bolo nevyhnutné, aby jeho príslušníci mali vedomie národnej spolupatričnosti, aby cítili určité záväzky voči národu, ktorého rozvoj a prosperita závisí od ich spoločného úsilia, aby národné vedomie a vzťah k národu sa prejavil dobrovoľným podriadením osobných a miestnych záujmov záujmom národného celku a aby toto spoločenstvo aj cítilo, vystupovalo navonok a konalo ako národný celok“,[147] tak pri tomto sebauvedomovaní si národnej spolupatričnosti majú Hollého eposy svojou sugestívnou presvedčivosťou významný podiel. Povedané slovami Vajanského, „Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol slová čarodejné: ty si, tak sa voláš, z takéhoto si plemena, takú máš minulosť a budúcnosť.“[148] Kým v Svatoplukovi a v Cyrillo-Metodiade vyznačuje ako teritórium Slovenska celé územie Veľkomoravskej ríše (v intenciách predstáv predchádzajúcich generácií slovenskej národnobuditeľskej inteligencie[149] a Papánkovej Historie gentis Slavae), v Slávovi takmer presne vymedzuje hranice dnešného Slovenska a svoju Umku, v Svatoplukovi sídliacu na vrchoch v Malých Karpatoch (Bielej hore alebo na Kobyle), v Slávovi premiestňuje na Tatry — symbol tvoriaceho sa novodobého moderného národa (čo napokon potvrdzuje i alternáciou Slováci — Tatranci).

Reminiscencie na Svatopluka a Cyrillo-Metodiadu v tomto epose opäť zdôrazňujú atribúty slovenského národa — pracovitosť, mierumilovnosť, lásku k slobode a rovnosti — nové demokratické prvky, akceptované aj v poézii štúrovskej romantickej generácie, v súhlase s národnou ideológiou zároveň určujú postavenie Slovákov v rámci Uhorska, a to predovšetkým ich civilizačnou úlohou pri konštituovaní základov štátu, čím morálne prevyšujú svojho antagonistu, privlastňujúceho si ich zásluhy:

I včil na zbehlú skúsenosť rolníctva, na pilné Úhora zrábaní ostatné národy predčá: Neznámá jím zbroj, neznámá naskrze vojna, Neznámá je korisť a ohavné lúpeže méno. Vodca nepotrebujú; stálým vad a úhony prázný Vždycky život pokojem trává. (I., s. 28)

Však slová

nikdá ze milého pracovných ruk pluhu nespusťá, nikdá ke zbrojstvu nesáhnú, Len keď súsední k tomu násilníci donúťá: Tenkrát až hroznú povedú k svéj obrane vojnu, Tenkrát údatnosť a oborskú vládu ukážú (II., s. 31)

potvrdzujú, že Ján Hollý ide a vidí ďalej ako jeho súčasníci — autori národných apológií; Hollý nielen bráni, ale aj burcuje k aktivite, v čase gradujúcej sa denacionalizácie ikonickosťou eposu Sláv ostentatívne zdôrazňuje domnienku o pôvode všetkých slovanských národov od Slovákov a skutočnosť, že sa Sláv nestretol s takým ohlasom ako dva predchádzajúce eposy, možno pripísať jednak nepochopeniu jeho alegorickosti (Svatopluk a Cyrillo-Metodiada má i reálny historický chronotop a percipienta analogicky vedú k jeho hľadaniu bez inotaju aj v Slávovi), jednak zmene orientácie pozornosti slovenskej vlasteneckej inteligencie na Bratislavu, pretože nastáva „generačná výmena“; postupne čoraz väčšmi prenikajú do literárneho vývinu romantizujúce tendencie — najmä v tvorbe najmladšej generácie so začiatkami literárnych prejavov v tridsiatych rokoch, ktorá mala čoskoro zaujať vedúce miesto v literárnom živote.[150] Však aj napriek málo pochopenej, alebo nepochopenej symbolike epos Sláv zostáva zreteľnou reakciou na aktuálne problémy svojej doby a odrazom slovenskej národnej ideológie prvej polovice 19. storočia.



[110] POZNÁMKY:

1

Národnie noviny, 1885, č. 35.

2

Tento postoj vidíme už v recenziách jeho súčasníkov, napr. J. K. Viktorina — Ján Hollý, Concordia, 1858, V. S. Štulca — Zora na rok 1849, Časopis českého musea XIII, č. 2; iba P. Hečko v rozprave Slovenskí básnici (Orol 1873) zveličuje význam eposu Sláv v kontexte celého Hollého diela; označuje ho za najpoetickejší plod a za najlepšiu hrdinskú báseň Hollého. Por. Ambruš, J.: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava 1964, s. 52 — 62, 85 — 93, 126 — 129.

Ani v najnovších literárnovedných štúdiách nie je podľa nášho názoru tento epos dostatočne ocenený, napr. C. Kraus v štúdii Slovenský literárny klasicizmus ako literárnohistorický problém (Slovenská literatúra, 30, 4, 1983, s. 314) v prehľade Hollého diela z tridsiatych rokov Sláva ani neuvádza.

3

Tkáčiková, E.: K niektorým problémom výskumu staršej slovenskej literatúry. In: Slovenská literatúra 1982, č. 4; s. 296.

4

Kraus, C: Slovenský literárny klasicizmus ako literárnohistorický problém, s. 316.

5

Matula, V.: Slovenská vzájomnosť — národnooslobodzovacia ideológia slovenského národného hnutia (1835 — 1849). In: Historický časopis 1960, č. 2 — 3, s. 248.

6

Napr. roku 1820 sa vzbúrilo asi 7 000 poddaných na pálffyovských majetkoch na Záhorí, povstalci obsadili mestečko Malacky. Odpor poddaných proti feudalizmu kulminuje vo východoslovenskom povstaní r. 1831.

7

Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo. In: Historický časopis 1980, č. 1, s. 99 — 100.

8

List M. Hamuljaka Hollému zo dňa 23. augusta 1834 je svedectvom, že Ján Hollý mal možnosť zoznámiť sa s jej obsahom: „Prikladám 2 exx. Sollen wir“ (Sollen wir Magyaren werden? Karlovec 1833). In: Ambruš, J.: Korešpondencia Jána Hollého. Martin 1967, s. 94.

9

Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho. Bratislava 1976, s. 7.

10

V uvedenom liste z augusta 1834 Hamuljak Hollého ďalej informuje, že okrem spisu Sollen wir… prikladá ešte „nekolik exx. Lúny a Arpadiu, kerú sem pro Ních za 10 zl. kúpil, aby ju pohodlne k našej veci užiť mohli.“

11

Ambruš, J.: c. d., s. 95.

12

Tamtiež, por. poznámku 23 k listu J. Hollého M. Hamuljakovi (asi 15. augusta 1834) s. 289, v ktorom medziiným píše: „Počul sem, že jakási uherská Arpadiaš či Arpadiaša aneb Arpadiada vyšla. Rád bych ju čítal. Že je pinquis Minerva, povedal jeden polouher, čo ju čítal.“ S. 90.

13

Tamtiež, s. 95.

14

Rousseau, J. J.: O spoločenskej zmluve. In: Rozpravy. Praha 1978, s. 220.

15

Minárik, J.: Jakub Jakobeus. Výber z diela. Bratislava 1963, s. 309.

16

Por. Tibenský, J.: Predstavy o Slovanstve na Slovensku v 17. a 18. storočí. In: Historický časopis 1960, č. 2 — 3, s. 198 — 224, Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo, s. 75 — 109.

17

Fakt, že Hollý poznal historické udalosti na sklonku Veľkomoravskej ríše, dokazujú verše zo žalospevu Plač matky Slávy nad synami Svatoplukovými (v ukážke ide o Mojmíra II.):

Zostáváš už len jediný, Mojmíre, panovník, Mordárských sprosten s bratmi svojmi bojov. Bárs ale už sprosten boju s bratmi, predsa ve stálých Zapletený vojnách s Uhrami biť sa mosíš. A krem ráz že si jích obrátiť chrbty prinútil, Súcéj ďál odolať vlády za dosti nemáš.

Ďalším dôkazom je heslo Svatopluk vo Vysvetlení pripojenom k Cyrillo-Metodiade, v závere ktorého Hollý uvádza: Na rok 902 Herman Skrčený (Contractus) píše: „Uhri od Moravcov sú pobití“, alebo jako iné vydání má: „Uhri na Moravcov udreli, a v boji prevýšení na útek sa dali.“

-----File: hol0120.png---\viera studenicova\dusan.kroliak\viera studenicova\

18

Na význam slova Čudovia ako etnického označenia uralsko-altajského kmeňa, ku ktorému patria i Maďari, poukázal už Š. Krčméry v špeciálnych poznámkach vo Výbere z básní Jána Hollého (Martin 1947, s. 192), ale popiera možnosť bojov s Maďarmi, nechápe epos Sláv ako alegóriu zápasu dvoch kultúr.

19

Kant, L: K večnému mieru. Bratislava 1963, s. 101 — 103.

20

Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo, s. 99.

21

Svatopluk:

Než v hostinstve iné predčívali národy všecky. Sotva sa príchozí bol ukázal a u dvora postál, Všecci sa hneď blížéj, čo ho len zahlédli, Náhlili s chytrosťú a ve svém dome žádali uctiť.

Cyrillo-Metodiada:

… i najťáž Len bude ráz blízkéj do Slovákov krajny sa dostať: Neb v hostinstve prví nad iné sú národy Slávy; Tam vždy dom otvorený, prikrytém tam na stole vždycky Zastrojené pre jakýchkolvek sú jédla pocestných.

22

Krutosť v intenciách Hollého je sprievodným znakom duševnej nezrelosti: Tak, hle, človek blúdí, toľkého sa hríchu dopúščá, / Jestli rozum zatupí a v kalu hlúpstva tone. (Plač matky Slávy)

23

Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov. In: Literárnomúzejný letopis 14, 1980, s. 62.

24

Porov.: Uhri ze dávnejších vybití Pačinákami sedlisk / V blízkém zastavení Dácku na stráži bedlá. — Plač matky Slávy nad synami Svatoplukovými,

25

Odchod starých Maďarov z pôvodných sídlisk a smer ich cesty Hollý naznačil v piatom speve eposu Sláv, keď sa Čudovia majú rozhodnúť pre zmenu terénu na bojisku:

-----File: hol0121.png---\viera studenicova\dusan.kroliak\viera studenicova\

Jestli na zvyklých Plavbe koňoch sme tuhý buď Don, buď strašne jačící Valmi Dunaj, ba samé poprechádzali výmoly Dnepra, Tým lahčej stojaté prejdeme bahno.

26

Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov, s. 62.

27

Tibenský, J.: c. d., s. 223.

28

Po publikovaní eposu Sláv, t. j. v štyridsiatych rokoch 19. stor., sa v apologetických spisoch vo veľkej miere zjavuje vyzdvihovanie zásluh Slovákov o kultúrny rozvoj Uhorska, napr. v Zrcadle Slovenska B. P. Červenáka (1844) a S. Hojč v svojom ďalšom obrannom spise Apológia uhorského Slovanstva (1843) argumentuje historické právo Slovákov na svoju zem taktiež hlavne ich civilizačnou úlohou: „prví rozkyprili pôdu radlicou a potom vybudovali dediny a mestá.“ — Slovensko I. — Dejiny. Bratislava 1971, s. 471.

29

Pri archeologickom výskume pohrebísk sa zistilo, že starí Maďari dávali do hrobov bojovníkov polovicu koňa, druhú pravdepodobne zjedli na kare; nie je však známe, či Ján Hollý poznal tento staromaďarský pohrebný rítus.

30

Štibraný, J.: Kalendár k dielu Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho, s. 205.

31

Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov, s. 61.

32

Kollár, J.: O literárnej vzájomnosti. Bratislava 1954, s. 142 — 143.

33

Búre — regionálny názov pre rodisko J. Hollého. Básnik sa sám označuje veštcom v óde na dub: Než mne zaslúžím-li to spívajúcí / Pod tebú veščec… Veštcom ho označil i S. H. Vajanský: Hoc temno vôkol, on už čuje zoru, / hoc hana vôkol, on už tuší slávu. (Ján Hollý)

34

Podobnú funkciu — pevca — barda Hollému určuje V.

-----File: hol0122.png---\viera studenicova\dusan.kroliak\viera studenicova\

Turčány v interpretácii eposu Svatopluk: „Kto bude teda partnerom Karkvardovým, pravda, víťazným, v slovenskom tábore? Až sám — Ján Hollý. Až on vyspieval tieto boje aj ich víťazov, ako to zdôrazňuje pri vzývaní Umky — Múzy…“ c. d., s. 60.

35

Pripúšťame však možnosť zaradenia Bájoslovia k eposu Sláv i preto, že v Cyrillo-Metodiade uprednostnil dodatok Životopis svatých Cyrilla a Metoda.

36

Jestvoval nesprávny názor, že Hollého slovanské mytologické názvoslovie bolo výtvorom jeho fantázie. Hollý sa však dôsledne pridržiaval údajov z literatúry v úsilí podoprieť básnické dielo historickými prameňmi. Bližšie porov.: Vyvíjalová, M.: Pramene Hollého názvoslovia zo slovanskej mytológie. In: Mladý Ján Hollý. Bratislava 1975, s. 99 — 125.

37

V diele Hollého prestáva pôsobiť antický princíp „deus ex machina“; v epose Svatopluk napr. nie je človek priamo závislý od osudu a vôle bohov, skôr silný jedinec si ich iba priaznivo nakloní svojím postojom k životu. V epose Sláv sa pohanskí bohovia, analogicky s gréckou a rímskou mytológiou, prezentujú väčšmi ľudskými ako božskými vlastnosťami; obraz sídla boha Oslada vzbudzuje asociácie na Selanky a Na krásnu zahradu — je to obraz považskej krajiny z okolia Maduníc.

38

Butvin, J.: Problematika slovenského národného obrodenia: In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1969, s. 118.

39

Národnie noviny, 1897, č. 263 — 264.

40

Porov.: Vyvíjalová, M.: Veľká Morava ako slovenská štátna tradícia v Uhorsku. In: Historický časopis 1979, č. 3, s. 369 — 397.

41

Kraus, C.: c. d., s. 315.

-----File: hol0123.png---\viera studenicova\dusan.kroliak\viera studenicova\

[111] Tento postoj vidíme už v recenziách jeho súčasníkov, napr. J. K. Viktorina — Ján Hollý, Concordia, 1858, V. S. Štulca — Zora na rok 1849, Časopis českého musea XIII, č. 2; iba P. Hečko v rozprave Slovenskí básnici (Orol 1873) zveličuje význam eposu Sláv v kontexte celého Hollého diela; označuje ho za najpoetickejší plod a za najlepšiu hrdinskú báseň Hollého. Por. Ambruš, J.: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava 1964, s. 52 — 62, 85 — 93, 126 — 129.

Ani v najnovších literárnovedných štúdiách nie je podľa nášho názoru tento epos dostatočne ocenený, napr. C. Kraus v štúdii Slovenský literárny klasicizmus ako literárnohistorický problém (Slovenská literatúra, 30, 4, 1983, s. 314) v prehľade Hollého diela z tridsiatych rokov Sláva ani neuvádza.

[112] Tkáčiková, E.: K niektorým problémom výskumu staršej slovenskej literatúry. In: Slovenská literatúra 1982, č. 4; s. 296.

[113] Kraus, C: Slovenský literárny klasicizmus ako literárnohistorický problém, s. 316.

[114] Matula, V.: Slovenská vzájomnosť — národnooslobodzovacia ideológia slovenského národného hnutia (1835 — 1849). In: Historický časopis 1960, č. 2 — 3, s. 248.

[115] Napr. roku 1820 sa vzbúrilo asi 7 000 poddaných na pálffyovských majetkoch na Záhorí, povstalci obsadili mestečko Malacky. Odpor poddaných proti feudalizmu kulminuje vo východoslovenskom povstaní r. 1831.

[116] Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo. In: Historický časopis 1980, č. 1, s. 99 — 100.

[117] List M. Hamuljaka Hollému zo dňa 23. augusta 1834 je svedectvom, že Ján Hollý mal možnosť zoznámiť sa s jej obsahom: „Prikladám 2 exx. Sollen wir“ (Sollen wir Magyaren werden? Karlovec 1833). In: Ambruš, J.: Korešpondencia Jána Hollého. Martin 1967, s. 94.

[118] Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho. Bratislava 1976, s. 7.

[119] V uvedenom liste z augusta 1834 Hamuljak Hollého ďalej informuje, že okrem spisu Sollen wir… prikladá ešte „nekolik exx. Lúny a Arpadiu, kerú sem pro Ních za 10 zl. kúpil, aby ju pohodlne k našej veci užiť mohli.“

[120] Ambruš, J.: c. d., s. 95.

[121] Tamtiež, por. poznámku 23 k listu J. Hollého M. Hamuljakovi (asi 15. augusta 1834) s. 289, v ktorom medziiným píše: „Počul sem, že jakási uherská Arpadiaš či Arpadiaša aneb Arpadiada vyšla. Rád bych ju čítal. Že je pinquis Minerva, povedal jeden polouher, čo ju čítal.“ S. 90.

[122] Tamtiež, s. 95.

[123] Rousseau, J. J.: O spoločenskej zmluve. In: Rozpravy. Praha 1978, s. 220.

[124] Minárik, J.: Jakub Jakobeus. Výber z diela. Bratislava 1963, s. 309.

[125] Por. Tibenský, J.: Predstavy o Slovanstve na Slovensku v 17. a 18. storočí. In: Historický časopis 1960, č. 2 — 3, s. 198 — 224, Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo, s. 75 — 109.

[126] Fakt, že Hollý poznal historické udalosti na sklonku Veľkomoravskej ríše, dokazujú verše zo žalospevu Plač matky Slávy nad synami Svatoplukovými (v ukážke ide o Mojmíra II.):

Zostáváš už len jediný, Mojmíre, panovník, Mordárských sprosten s bratmi svojmi bojov. Bárs ale už sprosten boju s bratmi, predsa ve stálých Zapletený vojnách s Uhrami biť sa mosíš. A krem ráz že si jích obrátiť chrbty prinútil, Súcéj ďál odolať vlády za dosti nemáš.

Ďalším dôkazom je heslo Svatopluk vo Vysvetlení pripojenom k Cyrillo-Metodiade, v závere ktorého Hollý uvádza: Na rok 902 Herman Skrčený (Contractus) píše: „Uhri od Moravcov sú pobití“, alebo jako iné vydání má: „Uhri na Moravcov udreli, a v boji prevýšení na útek sa dali.“

[127] Na význam slova Čudovia ako etnického označenia uralsko-altajského kmeňa, ku ktorému patria i Maďari, poukázal už Š. Krčméry v špeciálnych poznámkach vo Výbere z básní Jána Hollého (Martin 1947, s. 192), ale popiera možnosť bojov s Maďarmi, nechápe epos Sláv ako alegóriu zápasu dvoch kultúr.

[128] Kant, L: K večnému mieru. Bratislava 1963, s. 101 — 103.

[129] Vyvíjalová, M.: Anton Bernolák a osvietenstvo, s. 99.

[130] Svatopluk:

Než v hostinstve iné predčívali národy všecky. Sotva sa príchozí bol ukázal a u dvora postál, Všecci sa hneď blížéj, čo ho len zahlédli, Náhlili s chytrosťú a ve svém dome žádali uctiť.

Cyrillo-Metodiada:

… i najťáž Len bude ráz blízkéj do Slovákov krajny sa dostať: Neb v hostinstve prví nad iné sú národy Slávy; Tam vždy dom otvorený, prikrytém tam na stole vždycky Zastrojené pre jakýchkolvek sú jédla pocestných.

[131] Krutosť v intenciách Hollého je sprievodným znakom duševnej nezrelosti: Tak, hle, človek blúdí, toľkého sa hríchu dopúščá, / Jestli rozum zatupí a v kalu hlúpstva tone. (Plač matky Slávy)

[132] Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov. In: Literárnomúzejný letopis 14, 1980, s. 62.

[133] Porov.: Uhri ze dávnejších vybití Pačinákami sedlisk / V blízkém zastavení Dácku na stráži bedlá. — Plač matky Slávy nad synami Svatoplukovými,

[134] Odchod starých Maďarov z pôvodných sídlisk a smer ich cesty Hollý naznačil v piatom speve eposu Sláv, keď sa Čudovia majú rozhodnúť pre zmenu terénu na bojisku:

Jestli na zvyklých Plavbe koňoch sme tuhý buď Don, buď strašne jačící Valmi Dunaj, ba samé poprechádzali výmoly Dnepra, Tým lahčej stojaté prejdeme bahno.

[135] Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov, s. 62.

[136] Tibenský, J.: c. d., s. 223.

[137] Po publikovaní eposu Sláv, t. j. v štyridsiatych rokoch 19. stor., sa v apologetických spisoch vo veľkej miere zjavuje vyzdvihovanie zásluh Slovákov o kultúrny rozvoj Uhorska, napr. v Zrcadle Slovenska B. P. Červenáka (1844) a S. Hojč v svojom ďalšom obrannom spise Apológia uhorského Slovanstva (1843) argumentuje historické právo Slovákov na svoju zem taktiež hlavne ich civilizačnou úlohou: „prví rozkyprili pôdu radlicou a potom vybudovali dediny a mestá.“ — Slovensko I. — Dejiny. Bratislava 1971, s. 471.

[138] Pri archeologickom výskume pohrebísk sa zistilo, že starí Maďari dávali do hrobov bojovníkov polovicu koňa, druhú pravdepodobne zjedli na kare; nie je však známe, či Ján Hollý poznal tento staromaďarský pohrebný rítus.

[139] Štibraný, J.: Kalendár k dielu Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho, s. 205.

[140] Vyvíjalová, M.: Národnoobrodenecká ideológia v prvej polovici tridsiatych rokov, s. 61.

[141] Kollár, J.: O literárnej vzájomnosti. Bratislava 1954, s. 142 — 143.

[142] Búre — regionálny názov pre rodisko J. Hollého. Básnik sa sám označuje veštcom v óde na dub: Než mne zaslúžím-li to spívajúcí / Pod tebú veščec… Veštcom ho označil i S. H. Vajanský: Hoc temno vôkol, on už čuje zoru, / hoc hana vôkol, on už tuší slávu. (Ján Hollý)

[143] Podobnú funkciu — pevca — barda Hollému určuje V. Turčány v interpretácii eposu Svatopluk: „Kto bude teda partnerom Karkvardovým, pravda, víťazným, v slovenskom tábore? Až sám — Ján Hollý. Až on vyspieval tieto boje aj ich víťazov, ako to zdôrazňuje pri vzývaní Umky — Múzy…“ c. d., s. 60.

[144] Pripúšťame však možnosť zaradenia Bájoslovia k eposu Sláv i preto, že v Cyrillo-Metodiade uprednostnil dodatok Životopis svatých Cyrilla a Metoda.

[145] Jestvoval nesprávny názor, že Hollého slovanské mytologické názvoslovie bolo výtvorom jeho fantázie. Hollý sa však dôsledne pridržiaval údajov z literatúry v úsilí podoprieť básnické dielo historickými prameňmi. Bližšie porov.: Vyvíjalová, M.: Pramene Hollého názvoslovia zo slovanskej mytológie. In: Mladý Ján Hollý. Bratislava 1975, s. 99 — 125.

[146] V diele Hollého prestáva pôsobiť antický princíp „deus ex machina“; v epose Svatopluk napr. nie je človek priamo závislý od osudu a vôle bohov, skôr silný jedinec si ich iba priaznivo nakloní svojím postojom k životu. V epose Sláv sa pohanskí bohovia, analogicky s gréckou a rímskou mytológiou, prezentujú väčšmi ľudskými ako božskými vlastnosťami; obraz sídla boha Oslada vzbudzuje asociácie na Selanky a Na krásnu zahradu — je to obraz považskej krajiny z okolia Maduníc.

[147] Butvin, J.: Problematika slovenského národného obrodenia: In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1969, s. 118.

[148] Národnie noviny, 1897, č. 263 — 264.

[149] Porov.: Vyvíjalová, M.: Veľká Morava ako slovenská štátna tradícia v Uhorsku. In: Historický časopis 1979, č. 3, s. 369 — 397.

[150] Kraus, C.: c. d., s. 315.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.