Zlatý fond > Diela > Aký si, Ján Hollý?


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Aký si, Ján Hollý?

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov

Lyrickosť Hollého prirovnaní

(Krajina poézie a poézia krajiny)

Na krásu stačí jedno oko. Treba ho len nastaviť na pekné pozeranie. Tma druhého je fotografistova komora. Viečko exponuje. Dušan Dušek

V klasicistickom habite Hollého literárneho diela majú prirovnania spolu s epizódami a ostatnými atribútmi tohto typu poézie svoje pragmatické poslanie pri obzvláštňovaní naratívneho epického prúdu, ale pri hlbšej sonde do subtextu, nevyhnutnej pri expedientovi s takou tvorivou invenciou, akou disponoval Ján Hollý, možno zistiť, že postavenie prirovnaní v jeho básnickom diele je ambivalentné. Svojou nocionálnou funkciou sú príznačné pre klasicistický epos, ale špecifickou črtou Hollého prirovnaní je zobrazenie jeho doby a slovenskej prírody; v epickom rozprávaní vystupujú ako samostatné lyrické obrazy, takže už v eposoch z nich cítime anticipáciu Selaniek a často pôsobia dojmom, akoby Hollý len využil historický epický plán ako rámec pre vyjadrenie obrazov jemu osobitne blízkych. V súvislosti s Hollého prirovnaniami sa priam ponúka porovnať ich s výjavmi zo života na antických amforách: ušľachtilej, ale chladnej forme vdychujú ľudské teplo a dušu.

V doslove k Selankám, pri hodnotení Hollého „víťazských básní“ Svatopluk, Cyrillo-Metodiada, Sláv, Stanislav Šmatlák uvádza: „Pátos, ktorý toto vyvolávanie dávnej minulosti sprevádza, pôsobí na nás dnes už trocha chladne, stal sa príliš historickou záležitosťou, než aby sme mohli ešte dnes pocítiť v ňom bezprostredný pulz života.“[151] Tento „pulz života“ v Hollého eposoch cítiť práve v prírodnej lyrike jeho prirovnaní. Aj v nich sa prejavuje ako „vychutnávač života“, ktorého Šmatlák nachádza až v Selankách.[152] Povšimnime si krásny prírodný motív použitý ako juxtapozíciu k situácii, keď na Karolmanovo pozvanie v prvom speve Svatopluka sa náhlia Bavori na snem:

Jak včely keď po polách a širých rozbehli sa lúkách, A s kvetu stále na kvet sedajú, i malými vonícú Ústami ščávu berú, a sladké poklady lúpá: Jestli večer blíží sa i černá mrákota stává, Spátky sa navracajú; a ze všech strán, i polnoci vlhkéj Končin i východných i poledňa i západu slnka Do slamených ze žltými sypú sa korisťami ohrad. (I., s. 15)

Obraz je koncipovaný na oveľa širšej ploche, ako by si žiadalo samotné prirovnanie; myšlienkový paralelizmus by zostal zachovaný — a dokonca zvýraznený — aj pri veršovej selekcii:

Jak včely keď po polách a širých rozbehli sa lúkách, Jestli večer blíží sa i černá mrákota stává, Do slamených ze žltými sypú sa korisťami ohrad.

Okrem toho hrozí aj nebezpečenstvo asociácie básnikom iste nesledovanej: najsilnejším konotačným príznakom včely je usilovnosť a užitočnosť — celý obraz asociuje užitočnú mierumilovnú prácu[153] (v široko rozvetvenom prirovnaní zaniká alúzia „sladké poklady lúpá“), ktorá kontrastuje s celkovým kontextom eposu, pretože Bavorom je napokon vlastná nie mierumilovná práca, ale príprava na vojenské výboje.

Pri akceptovaní myšlienky Viktora Kochola „prirovnaním k prírodným obrazom sa Hollého postava nielen ,sprírodňuje‘, ale aj náležite spredmetňuje a zhmotňuje“,[154] zistíme posun obrazu nepriateľa do plusovej dimenzie, hoci básnik sleduje jeho presun do dimenzie mínusovej.

Ak by Hollý prirovnaniami sledoval iba plastické zvýraznenie výslednej vlastnosti, rozvinutie porovnávaného komponentu by pôsobilo iba retardačne, ale percipient ich pociťuje ako osvieženie. Sám autor si uvedomuje nebezpečenstvo zatienenia porovnávaného komponentu porovnávajúcim, preto východiskovou situáciou rámcuje jej ikonické stvárnenie:

Tam teda hneď rúťá sa, daný čím dostali rozkaz. Jak včely keď po polách… … sypú sa korisťami ohrad: Tak sa volá a plnými ženú k snemu cestami Nemci.

Prečo teda básnik riskuje a neeliminuje v prirovnaniach irelevantné prvky, hamujúce epický prúd? Iba pre úzus klasicistického eposu, pre ktorý sú rozvinuté prirovnania príznačné? Hollý práve v nich nachádza priestor pre vyjadrenie vlastného subjektu, pre vyjadrenie vlastného videnia sveta, cítiť v nich opojenie prírodným obrazom samotným. Hoci „prírodná skutočnosť nevyvoláva u Hollého nijaké iné vecné asociácie“[155] (zdôr. E. F.), evokuje asociácie emocionálne. Očarenie prírodnými úkazmi privádza básnika v ojedinelých prípadoch dokonca k digresii, k divergencii medzi prirovnávaným objektom a prirovnávajúcou akciou. Z prirovnania vzniká samostatný dynamický príbeh plný dramatického napätia, vytrhajúci sa z celkového kontextu. Na zlostné náhlenie sa Černoboga k Devínu použil Hollý napr. takéto prirovnanie:

I hladný jako keď jastráb, sa u výšky točící, Buď hrdličku milú, buď spevnú zhlédne konópku: Hneď sa po néj zachopí, a tuhý dá krídlami útok, Až kolem od prudkých švihané brk hvízdne povetrí, A zmítá vání; i nevolné ptáča hučící Sotva uslychne fikot, v lútého je dravca pazúroch. Darmo prosí o život, lútostný darmo naríká Piščáním, a na svú povolává darmo nevinnosť: Buď jemu, buď to iným žádnú že neublížilo krivdú; On však nezvyklý zlutovať ništ všecku na prosbu, Ništ na naríkání a žalostné piskoty nedbá; Ništ ani že sladkú veselívalo úhory pesňú, Už hotovéj pustiť s kluk a zlých dráp nechce koristi. (IV., s. 57)

S uvádzanou situáciou — náhleniu Černoboga na Devín — korešpondujú iba prvé štyri verše v prirovnaní; v ďalších ôsmich sa už básnik inšpiruje obrazom samým, bez ohľadu na funkčnosť v kontexte. Vytvára silný, dramatický príbeh života a smrti, s pôsobivým emocionálnym nábojom, pretože situáciu posúva do roviny sociálno-etickej: víťazstvo brutálnej sily v životnom zápase spravodlivosti a násilia, pričom sympatie sú zjavne na strane podliehajúceho. Núka sa domnienka, že v obraze treba hľadať alegóriu, že sám básnik je tým bezbranným pevcom, čo „sladkú veselíval úhory pesňú“, a cíti sa v pozícii ohrozenia dravou mašinériou spoločenských vzťahov, založených na bezohľadnom práve silnejšieho.[156]

V Hollého básnickom diele, a teda i v prirovnaniach, zreteľne cítiť interakciu prírody a človeka. Vzťah medzi človekom, prírodou a autorským subjektom hodnotí V. Kochol z aspektu použitia básnických prostriedkov takto: „Ak sa Hollý v symboloch a slovných prenáškach dopustil určitého ,násilia‘ na prírodnom predmete tým, že mu imputoval ľudské vlastnosti, rekompenzuje to opačnou odchýlkou, pripútaním človeka k prírode. Stáva sa to v básnickom prirovnaní, súvisiacom tesne s personifikáciou, ktorá aj svojím pôvodom je akýmsi skráteným prirovnaním.[157] Treba však poznamenať, že toto pripútavanie človeka k prírode v básnických prirovnaniach nemožno celkom pripútavaním nazvať. Ide o vzájomnú symbiózu a o neustále preraďovanie axiológie prírodnej do sféry spoločenskej a opačne. Takúto schému možno zistiť v podstate na ornamentálnom prirovnaní po akcii, v ktorej Výboj utne Berchtoldovi v boji pod Devínom pravú ruku:

Jak keby dovtipný na mladém sťal háji remesník Buďto jaseň, buďto na nebeskú výšku sa pnúcí Od zemi brest, a na vóz oje chcel neb rázvoru chystať. (VIII., s. 128)

Samotný fakt je brutálny, vzbudzujúci záporné emócie. Hollý ho však eufemizuje prirovnaním k užitočnej práci remeselníka, potrebnej pre umožnenie ďalšej činnosti v poľnohospodárstve a v konečnom dôsledku pre obživu, a tým pre zachovanie rodu. Prirovnanie vyvoláva presun v hierarchii hodnôt: brutálny čin sa mení na čin užitočný, lebo na prvé miesto v rebríčku hodnôt sa dostáva obrana slobody, zachovanie rodu, do popredia plasticky vystupuje morálne právo na tento čin vzhľadom na budúcnosť.[158]

Tvorivá radosť z koncipovania krásnych realistických záznamov prírodných scenérií v niektorých prípadoch evidentne prerastá cez kontext. Príklad na spojenie takto rozvinutého prirovnania s posunutím významu obrazu do opozičnej roviny vzhľadom na kontext nachádzame napr. i v situácii, keď anjel letí zvestovať Karolmanovi božie posolstvo, aby Svätopluka vypustil z väzenia:

Jak blúdný keď orel, na valaských nekde vyláhlý Kopcoch, z najvatšéj, kam len jeho mohla dosáhnúť Vláda a zrak bystrý, míní dolu z výšky sa pustiť; Jestli v tom buď nad Dunajem, buď na brehu Dríny Bílú zhlédne labuť, najprudšú padne tuhosťú, Rozháňá sa po néj; ani vác už brkmi nesekne, Jak by nemal zadných, ostré až vetne pazúry: (I., s. 12)

Prvá polovica je skutočne identická s východiskovou premisou; druhá polovica však rozvíja obraz nezávisle od porovnávaného komponentu, takže v závere výsledok porovnania vytvára mierne paradoxnú, až úsmevnú situáciu — anjel sa ako dravec, lúpežník rúti za korisťou. Hollý síce túto konotáciu zastiera nasledujúcim veršom — Tak sa chytrý on pres povetrí a pres oblohu rútí — ale v percipientovi tento úsmevný pocit oživenia z nečakanej súvislosti pretrváva.

Kontaminácie uvedeného druhu v prirovnaniach sú u Hollého vzácnosťou, zostávajú však dôkazom, že nesledoval iba naplnenie klasicistického úzu, požadujúceho v eposoch rozvinuté prirovnania, ale ich prostredníctvom zakomponúva do historickej krajiny krajinu svojej súčasnosti, do ktorej sa empatizuje v takej miere, že sa stáva i krajinou jeho duše. Žil v prírode a žil prírodou. Povedané slovami Kollára v predhovore k Písním světským lidu slovenského v Uhřích, „Charakteristický znak opravdových Slavských písní i tu se hustě vyskytuje, totiž ten: že se počatek písně obyčejně k nejakému přirozenému úkazu a obrazu, k. p. slunce, hvězdy, hory, doliny, stromu, měsíce, květu, rosy atď. béře a k němu cit aneb myšlenka nenuceně připojí, aneb nějaká případnost se na něm jako na tabuli maluje, což rozkošně udírá na krásnocité srdce.“[159]

Nie je preto prekvapujúce, že s prirovnaniami sa stretávame v celom Hollého diele, nielen v epickej tvorbe, hoci v nej sú pochopiteľne zastúpené najbohatšie. Aj v tomto žánri však možno pozorovať rozdiely v ich množstve a umeleckej pôsobivosti. Je zaujímavé, že v Cyrillo-Metodiade sa zjavujú skutočne iba sporadicky — v celom epose je iba trinásť prirovnaní, bez výraznejšej náhrady iným umeleckým prostriedkom, kým napr. v Svatoplukovi iba samotný prvý spev ich obsahuje deväť a v epose Sláv, k hrdinovi ktorého mal Hollý najsrdečnejší vzťah, ako možno vycítiť z celej jeho tvorby, prvý spev disponuje dokonca dvanástimi prirovnaniami, čím takmer dosahuje počet zastúpenia v celej Cyrillo-Metodiade.[160] Taktiež rozvinutie obrazu je v tomto epose zreteľne skromnejšie. Kým v Svatoplukovi a Slávovi nachádzame široko koncipované — až dvanásťveršové prirovnania, v Cyrillo-Metodiade sú vzácne i päťveršové. Rozdiel je však nielen v kvantite, ale predovšetkým v kvalite, v umeleckej pôsobivosti. Porovnajme rozdiel ikonického stvárnenia nerozhodnosti a pochybností v Svatoplukovi a v Cyrillo-Metodiade:

Jak keď slnko milé svítí; i po obloze lahké Mračna plynú, a stín černý buď na hlavy kopcov, Buď na zlatoklasné metajú nivy: svetlo ze stínem Medzi sebú čredajú sa; a včil ti, čo stáli v slnku Sú ve stíne šerém, a ti zas čo ve stíne na slnku: (Svatopluk, I., s. 25) jako keď luh u mláky vyrostlý Krútícím sa na tú i na tú stranu kníše fujákem. (Cyrillo-Metodiada, IV., s. 56)

Prvý obraz ovela plastickejšie vystihuje psychický stav človeka premietajúci sa na jeho tvári, hoci o tomto vizuálnom vyjadrení krajiny duše mimikou sa básnik vôbec nezmieňuje — hovorí iba o myšlienkach. Výsledný dojem už evokuje porovnávajúci komponent sám; iba neporovnáva, ale aj prehlbuje, umocňuje celkový zážitok.[161]

Druhá juxtapozícia už nemá širšie kontextové súvislosti, nevyvoláva ďalšie asociácie. Zaujímavá je i konfrontácia obrazov so spoločným motívom škorcov v Cyrillo-Metodiade a v Slávovi. V Cyrillo-Metodiade ide o porovnanie s reakciou závistlivcov, v Slávovi o rúbanie slovenských hájov Čudmi:

jako keď znenáhla početné Buď škorcov, buďtož havranov prez výšku povetrá Hajno letí, a chytrýma tuhé švihy krídlami dává: Nebo jako keď na Mlíč psadí sa na noclah, a veľké Bez všeckého robí čavotání konca na brestoch. (Cyrillo-Metodiada, V., s. 76) jako piskotaví na vinohrady škorci Keď naduté letnú podochádzali hrozna teplosťú Sprudka leťá (Sláv, II., s. 45)

Závisť, vyrubovanie lesov nepriateľmi a kŕdle škorcov majú z aspektu činorodého človeka — hlavného protagonistu celého Hollého diela — spoločného menovateľa: škodlivosť. Je nepochybné, že toto tertium comparationis výstižnejšie charakterizuje nálet škorcov na dozrievajúce hrozno.

Chudobný výskyt prirovnaní a ich menšia estetická účinnosť v Cyrillo-Metodiade akoby nepriamo potvrdzovali mienku Michala Steigla v diskusii Učenej spoločnosti malohontskej na tému o krásnych umeniach a mytológii pohanskej a kresťanskej, že mytológia a kresťanstvo sú kvalitatívne odlišné entity; kým „mytológia Grékov a Rimanov bola plná poézie, náboženstvo kresťanov je realita, nie poézia, nemá základ vo fantázii, ale v rozume a pravde.“[162] Kresťanské umenie pri zobrazovaní biblických námetov si nemôže svojvoľne počínať, je determinované kresťanským učením. Aj slovanská mytológia Hollého je plná poézie: hoci epos Svatopluk historickým rámcom zapadá do éry kresťanstva, stojí za povšimnutie, o koľko širší priestor v ňom dostáva Černobog so svojou pohanskou suitou ako kresťanské náboženstvo. V Slávovi, diele s najbohatším podielom slovanskej mytológie, osviežujúca sila poézie emanuje práve najvýraznejšie z prirovnaní; veľmi pôsobivý vizuálny i emocionálny zážitok vyvoláva napr. takýto lyrický obraz bez ohľadu na prirovnávaný prvok (zhromažďovanie sa Čudov na vojenský príkaz Bondora) krásnou personifikáciou prírodnej scenérie:

Jak v čas vetra bežá po nitranskéj rovnine sáťá, Buď sa zdá, že bežá; ani skór neutíchne metání, Skór sa baran za druhým baranem neprestane válať, Až sa dutý zarazí a všecko zasekne fučání. (I., s. 12)

Silný vizuálny i audiálny dojem vzbudzuje svojou plastickou reálnosťou i obraz bojovej zrážky Sláva s Bondorom:

i jak dva kanci Vyškerenými jeden do druhého ze prudka rozehnan Zubmi seká, a krivými tuhé do rypákov a do škraň Aj do hrud aj do uší kelčiskami úrazy dává; Hrozné škrípání a divý kolem ozve sa pokvik: (VI., s. 104)

Tieto obrazy so zreteľnou vnútornou tenziou a umeleckou priebojnosťou nie sú v epose Sláv akcidentálne; takmer každé prirovnanie je par excellence, lyrický prienik do iného časopriestoru.[163]

V epose Cyrillo-Metodiada cítiť, že kresťanské umenie pri zobrazovaní biblických námetov, resp. cirkevných tém si nemôže svojvoľne počínať, že je determinované kresťanským učením, čo sa prejavilo v prevahe „rozumu nad poéziou“. Istú uvoľnenosť, rozlet fantázie, badať v široko koncipovanom opise posledného súdu, ale v prirovnaniach možno zistiť istú opatrnosť, akoby básnik pochyboval o oprávnenosti korelácie a synkretizmu tejto „vznešenej“ cirkevnej témy a prostej dedinskej prírodnej tematiky ich prostredníctvom, čím odmocňuje estetickú pôsobivosť diela. Poukázať na identitu medzi nocionálnym a ikonickým pomenovaním si dovolil napr. iba pri entropii vesmíru v obraze posledného súdu — pri padaní hviezd:

I scela jak došlé z vyzrátých ščepnic a zahrad Zhusta padá ovocí, keď vsteklý hurtuje víchor, Množstvo panoh ráňá, a ze všeckéj násily žúrí: Neb jako keď z oblak hukocú zlé pospolu krúpy: (II., s. 29)

pri zemetrasení:

I hneď jak drobené opakováním od hromu treskem Úskaly praskotajú: keď z hor sa po úbočí rúťá, A v behu dostihujú, i na výšku po údoli kopčá: (II., s. 30)

alebo pri zobrazení zhromaždenia pohanského ľudu, resp. pri rúcaní pohanských modiel:

I všade už jako keď besný od západu víchor Zavsteklí, a duté po chrastine láme vaziska, I z nemalým od výšky na zem dolu zhadzuje praskem: Tak naporád márné zválá a streskoce modly. (III., s. 44)

Na margo prirovnaní z opisu konca sveta treba poznamenať, že patria medzi tie vzácne výnimky v Hollého tvorbe, kde sa ozrejmuje prírodný jav iným prírodným úkazom, pretože „pri prirovnaní sa u Hollého vychádza z človeka, hlavného predmetu jeho zobrazenia“.[164] Okrem toho v prvých dvoch prípadoch ide o oslabenie účinku, pretože nocionálne fakty — zánik vesmíru, zemetrasenie a otváranie hrobov majú byť údesnou, neopakovateľnou premiérou, ich obrazné ekvivalenty však vychádzajú zo situácií síce hrozivých, ale predsa len prirodzených, prežiteľných. Prirovnanie váľania pohanských modiel s vyvrátením stromu víchrom je z významovej pozície konzekventné — bútľavý strom i nepotrebná modla asociujú zbytočnosť, prekážajúcu v tvorení a rozvoji čohosi nového, dialektikou života sú oboje odsúdené na zánik.

K zobrazeniu premeny v názoroch — tentokrát u odporcov staroslovienskej liturgie — sa vzťahuje jedno z najhodnotnejších prirovnaní, nemajúce paralelu ani v epose Svatopluk ani v epose Sláv. Ide o názorné zachytenie psychického stavu odporcov pri Konštantínovej obhajobe pred pápežom:

Než jako náramný a ze všéj sily víchor hučící Od brehu jednokusú ďál pustiť nechce korábu; Bár skúsení ju, celú zeberúcí pospolu vládu, Prévozníci ženú a do strednéj od kraju réky Odsacujú, i druhú snažá stranu veslami dostať: (VI., s. 95)

Prirovnanie silného hnutia mysle zhromaždených odporcov k víchru a presvedčenie Konštantína o pravde a opodstatnenosti svojho počínania, zobrazené vôľou prievozníkov dosiahnuť vytúžený cieľ, vnáša do tohto regmentu silnú tenziu. Ľudský živel — myslenie, vôľa, zráža sa so živlom prírodným — zaslepenosť, neovládaná energia. Jeden zo vzácnych prípadov, keď v Hollého diele sa človek dostáva do kontradikcie s prírodou; vzťah človek — príroda je u neho v princípe harmonický. Hollý síce necháva príbeh otvorený, šance oboch súperiacich strán sú vyrovnané, až z ďalšieho kontextu vyplýva výsledok: víťazstvo vôle človeka nad prírodným živlom. Ide o postup zobrazovací, nie ornamentálny. Okrem toho obraz zostáva i svedectvom o živote a zápase jednoduchého slovenského človeka, čo ho posúva nielen do roviny etickej, ale i sociálnej. Húževnatosť a vôľa prinášajú víťazstvo v boji o existenciu.

Hoci prirovnania sú postupom charakteristickým pre epiku, Hollý sa ich nevzdáva ani v svojej lyrickej tvorbe. Viktor Kochol v nich vidí prejav kontaminácie lyrických a epických postupov[165] a v lyrickom obraze — romantickom i klasicistickom — ich považuje za rušivý balast,[166] s čím z kompozičného aspektu treba súhlasiť, už i z toho dôvodu, že Hollého rozvité prirovnania sú vlastne samostatnými lyrickými obrazmi. V epickej tvorbe sú príjemným osviežením, v lyrickej tvorbe je ich účinnosť oslabená a so širšie koncipovanými prirovnaniami sa väčšinou stretávame iba v Pesňach; ide však predovšetkým o básne epického charakteru, napr. Na slavné víťazstvo Jana Sobieského nad Turkami pod Vidnem alebo z Rozličných básní Chválospev na Antona Bernoláka. Prirovnania v lyrických básňach sa najčastejšie synkretizujú s paralelizmom, napr. v óde Na Alojzia Medňanského:

Neb jak milostný všecci si žádajú Zreť slnka parsún, keď za dlhéj krútý Hrom búrky žúrivá, a z mútných Rozlobený pere príval oblak: Tak tvé prekrásným ozdobené pravéj Ku pocte rúchom ze všelijakých krajov Natisnutého pánstva mnozstvo Jasnohledé spatriť usta dychtí.

Podobnú paralelu prírodného obrazu s dialektikou ľudského života nájdeme i v básni Na pomíňajúcí sa krásu:

Vábící k sebe háju zrak Jak tvé rozkladité duby! Jak tvé lúky a zmítané Vánkem leskoce kvítí! Než tvá všecka, trebas divu Hodná, čím sa ve zvyknutém Neblúdný chode listopad Priblíží, zhyne peknosť. Tak mládenče celá tvoja, Tak aj tvá v skle zrkadlovém Častá panno za hrsť rokov Lúbá zmizne krása! Túžícé za plesem nohy Oklesnú; a pomály sa K truchléj nakloneným budeš Chrbtem hrobli pobírať.

V uvedených ukážkach i v ďalších prípadoch podobného typu (napr. Na Alberta Bartakoviča, Na kohútka, Na Imricha Štvrteckého a pod.) ide o úsilie „zhmotniť“ abstraktný pojem prírodným obrazom. I v prvej ukážke percipient pochopí, že ústa metaforujú výrečnosť, schopnosť krásneho slovného prejavu, ktorý je pre poslucháča zážitkom, vzácnosťou. V druhej ukážke je paralela jednoznačná, však v oboch uvedených príkladoch, ako i v ostatných prípadoch, prírodná scenéria svojou estetickou pôsobivosťou vždy predstihuje druhý komponent paralely; aj tu cítiť generovanie tvorivej potencie básnika obrazom samým.

Pôsobivé prirovnania abstraktných vlastností a pojmov k prírodným úkazom možno nájsť aj v kratších, priam impresionistických záznamoch, napr.:

Múdrosťú sa ozaj vyznačuješ jako Svítící na jaseň hvezda (Pesne — Na Martina Miškolcího)

resp.:

Tvé jak vystrelená šípka bežá leta; Jak dým, jak nesená výš k povetrú para Preč miznú; (Katolícký spevník — O večnosti)

Ak skúmame Hollého rozvité prirovnania ako samostatné celky, básne v básni, zistíme spoločný leitmotív: lyrický záznam obrazu svojej doby. Cítiť v nich inšpiráciu súčasnosťou, vnútornú potrebu vyjadriť sa k nej, k prírodnej krajine, k človeku v tejto krajine, k problémom a nádejam tohto človeka. Pretože klasicistickým raciom ho epická látka viaže do prísne historického času, odreagúva vnútornú emocionálnu tenziu ich prostredníctvom — na rozdiel od štúrovskej generácie, ktorej romantický úzus umožňuje synkretizmus histórie a súčasnosti, a tým aj žánrový synkretizmus lyricko-epický.

Obraz prírodnej krajiny má dva základné varianty:

1. lyrickosť západoslovenskej krajiny

a) zmietanej prírodným živlom (scenérie romantickej proveniencie):[167]

Jak dub nad Moravú, čo tisíc let rostel, a hojnú Ovlažovan ščávú sa ku hvezdným zblížil až uhlom, Keď vsteklý uderí naň víchor, a prudko fučící Včil sem, včil zase tam nebotyčným kníše vršákem; Zahvižďá a tuhým ratolesti sa praskotem, ozvú. (Svatopluk, VII., s. 116 — 117) V tom jako pristavené za dlhý čas mračno ve Bílých Nekde Horách, keď násilný podvihne sa víchor, Hneď ďálej sa valí a na rovninu zhurta ponáhlá; Mrákota nastává, pošmúrné huhle povetrí, Krížem sa blýská, strašlivé hromu praskoty žúrá, A hrozný zo celéj hukotá oblohy príval: (Sláv, I., s. 21)

b) Živly v krajine kultivovanej činnosťou človeka:

Jak keď na znosené od opéklých sparnami žencov, Buď na topolčanském, buďtož na chotári trnavském, Kríže prenáramný zahučí od pólnoci víchor, A zložené prudkým rúcá snopy hurtem, i z místa Chváče a pres kosený sem i tam rozhadzuje úhor: (Svatopluk, X., s. 165) I zralšé jak hora a na černé radmi sa pláchy Obracajú sáťá, na keré sa z náhody prudký Zrázu oheň dovalí, a tuhým sa posilňuje vetrem: (Sláv, V., s. 82)

c) Pokojná krajina po utíšení živlov:

Jak černá za dlhý keď čas všade žúrila búrka: Trásla sa zem, strašným trepané skaly trásli sa treskem, A včil zrázu veter zasekol sa, zasekli sa blesky, Hrom prestal rachotať, husté rozpustili mračna, Vác ani zem, žádná ani sa skla netrase vácej; Len ticho sám teplý ze celéj déžď oblohy pluščí, A smadnú opojí zem, i dává úrode živnosť; Každú aj k tomu zver, každé občerstvuje háje. (Svatopluk, IV., s. 63) Jak pole keď suchotú a horúcím zvadnulo slnkom, Jestli tiché v teplých dole zejdú oblaky déžďoch, A sladkéj do sytosti dajú vlahy: všecko ožívá, Všecko sa rozzeleňá, i veselšéj zostane tvári: (Sláv, II., s. 31 — 32)

2. Krajina oživená tvorstvom

a) dravým:[168]

jak dva hrozní levi, od hladu besní Keď vysokú opleten hraďbú nejakého boháča Ovčinec obskakujú, a na vókol zhusta chodíce Snadnejší hledajú prístup, kede vlézt by do nútra, A vsteklú prázdných udusiv črev lačnotu mohli: (Svatopluk, XI., s. 180) jak jastráby, keď už samy od seba cíťá, Svým že pazúry nohám a perí podorostalo krídlám, Do zvolného tedáž vyletícé z hnézda povetrá Ptákov iných stihajú a dravými zobákmi dává: (Sláv, V., s. 81)

b) užitočným:

Jak včely, do prázdných vsadené ku príchove klátov, Zhusta sa obracajú, žádných nedajíce si odtuch; Jedni do pol sa ženú, a iné s pol; i ustami sladkú Sčávu nosá, a plásty robá; zní všecko vučáním: (Svatopluk, VIII., s. 121) Než jako odrazených a po sečném háji chodících Stáda syté baranov do ohybkých buďto jasencov, Buď brestov drgajú a tuhé stavanými na odpor Útoky čelmi robá, i chcú jích celky vyvrátiť. Ti vbodený sa na vrh pohnú a mladými zatráslých Ščicmi haluz kníšú, ale v tom naspátky sa vráťá: (Sláv, VI., s. 95)

Dôležité miesto v Hollého obrazoch krajiny má človek — činorodý, tvoriaci — raz vydaný napospas živlom, raz víťaziaci, zápasiaci o existenciu, mocný vdychovaním vlastnej duše krajine, v ktorej sa rozhodol žiť tak odhodlane, že jeho vôľa pozná iba dve alternatívy: víťazstvo alebo smrť. Aj tieto humanizujúce obrazy prírody majú dva varianty:

1. Človek v kontradikcii s prírodnými živlami:

Tak neináč jako sa strápí nenadále pocestný, Keď za búrky šeréj a hučících prívalem oblak Buď pod most, buď pod klenutú skaly ukryje skrýšu, A pred ním sa zablyskne naráz, až zrakma oslepne; I v tom náramným treskem blízkého do brestu Praskne hrom, a s korenem ho celý násilne vyvrátí. (Svatopluk, I. s. 13 — 14) i chytrí jak oráči sa od pol A všeckého sypú okolá, keď zrázu ve vlastných Uhlédnú dedinách povybehlým na strechy ohnem Bydla horeť, plameň ísť a šerý dým oblaky lízať: (Sláv, IV., s. 63)

2. Človek v zápase o existenciu

a) s prírodou:

Jak trikrát storočá od výšky sa jahňada zrútí, A strašný dá tresk, i do písku sa hĺbky zarývá, Keď dva ju ledva za deň letný sťať vládali junáci: By z vyschléj buďtož pode mlýn žlab, buďto potrebnú K vozbe na rýchlotoký ukresať Váh mohli korábu: (Svatopluk, VIII., s. 132) jak hojní za svitu kosci Buďto na dudvázských, buď krásných Rimavy lúkách Za predným sa berú zadnejší vodcem, a rosnú Trávu na zem sekajú, i na výš rady jednako hádžú: (Sláv, V., s. 80)

b) so živočíšnou ríšou:

V tom hrozné púščá na nebeskú výšku bučání, Jak divoký náramne ručí bulo, jatce utéklý: Keď chyteného vedú za provaz mládenci a zlí psi; Ten za pravé, tam ten za levé ucho, tento za chrápy, Tento za vyplazený ostrými ho pevne držící Hryzmi jazyk, ťáhnú, a popustiť už od huby nechcú: Takto mučí, nadutého zakáď ducha z hrdla nefúkne. (Svatopluk, X., s. 152) Neb jako obratní divokú zver honcami ze stráň A z hustých zepranú hájov tesného do místa Strelci porád márňá, dokaváď ju do konca nepotrú: (Sláv, VI., s. 103)

V Hollého prirovnaniach však nachádzame aj odzrkadlenie vtedajších dobových nálad slovenskej obrodenskej inteligencie, vzrast záujmu o Slovanstvo ako historickú realitu a silu. Ich konkrétny výraz je v častom použití reálií ruskej alebo inej slovanskej proveniencie, vždy v kontaktibilite so zdatnosťou, mohutnosťou, odvahou, zmužilosťou, napr.:

jako keď do siného a najďál Roztopeným vybehlého sňahem Donu hurtuje víchor, I zlevy udvíhá, a tuhý zvuk a pleskoty dává. (Svatopluk, XI., s. 139) Jak hučící buď Don, buď ohromnéj šíre Boristen, Keď sa poroztekajú a ramenami sa na struhy rózňá, Vládu traťá; keď však v jednom len toľko rečišči, Len v jedném neporozdelenú vodu výmole tisknú: Jak náramne hučá a penícé výlevy hádžú! (Sláv, I., s. 17)

Dobovú protinapoleonskú atmosféru a zároveň priesek dávnominulých dejov súčasnými dokumentuje síce jediná, ale jedinečná ukážka v Slávovi:

Toľko aniž ďalekých u samého sa Lipska nezešlo K pótce bojovníkov tlačenú Európy sekvanským Mocnárem volnosť zastávať a zbrojstvami hájiť. Tak valná a do počtu uvésť sa svého nemožná Množstva Čudov hojnosť bohapustú zastala Bordu: (I., s. 19)

Obrazy všetkých typov majú spoločnú vnútornú vlastnosť — dramatickosť, aktivitu. Či ide o záznam prírodnej scenérie, v prirovnaniach zastúpenej najbohatšie, alebo o tvorstvo a jeho korunu — človeka v prírode, vždy ide o minipríbeh alebo výsek príbehu — lyrický či tragický, plastický a realistický, oživený „ponadýchnutím“ umu a invencie básnika. Hollý miloval prírodu a človeka v nej, chápal dialektiku života. I keď mu klasicistický úzus pridelil iba funkciu objektívneho arbitra, výber prirovnaní a ich lyrickosť veľa prezrádza nielen o krajine jeho poézie, ale aj o poézii jeho krajiny.



[151] Šmatlák, S.: Doslov. In: Hollý, J.: Selanky. Bratislava 1959, s. 87.

[152] Tamtiež.

[153] Užitočnosť ako primárny konotačný príznak včely Hollý akcentuje na viacerých miestach v svojej tvorbe, napr. Svatopluk s. 121, Cyrillo-Metodiada s. 39, Pesne — Pohled na Slovákov, s. 41, Na včelín Edvarda Kochanovského s. 66, 69, Rozličné básne — Chválospev na Antoňa Bernoláka.

[154] Kochol, V.: Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava 1965, s. 67.

[155] Tamtiež.

[156] Tento obraz generuje atmosféru príbuznú Krylovovej bájke Vlk a jahňa.

[157] Kochol, V.: c. d., s. 66.

[158] Podobný presun zásluhou prirovnania nastáva i v epose Sláv, s. 80, keď bojovníkov Slávovho vojska, vraždiacich nepriateľa, prirovnáva ku koscom na rimavských lúkach.

[159] Kraus, C: O literárnej koncepcii v období národného obrodenia a klasicizmu. Slovenská literatúra, 1982, č. 2, s. 110.

[160] Sledujeme iba rozvité prirovnania.

[161] O tomto prirovnaní pozri bližšie Kochol, V.: c. d., s. 69 — 70.

[162] Kraus, C: c. d., s. 111.

[163] Koherenciu medzi prírodnými obrazmi v prirovnaniach a lyrickými obrazmi Selaniek z aspektu poetickosti nachádzame v epose Sláv aj pri minucióznom opise Osladovej záhrady, ktorá uvádzanými reáliami silne asociuje krajinu Považia v okolí Maduníc, zobrazenú v Selankách. Veľmi pôsobivé sú napr. personifikácie Nad brehovím jalší a milovné rovniny brestí / Néslo sa hlavma navýš a milý rozkládalo chládek.

Za povšimnutie stojí i frapantná metafora vo verši Ďál sa po nich zrutnú šeravé hory modrali výškú a pod. (II., s. 34).

[164] Kochol, V.: c. d., s. 67.

[165] Tamtiež, s. 72.

[166] Tamtiež, s. 73.

[167] Ako príklad uvádzame po jednej ukážke z eposu Svatopluk a Sláv.

[168] Hollý v prirovnaniach často používa obraz levov, hoci z kontextu je zrejmé, že ide o alternáciu s vlkmi alebo medveďmi (napádanie ovčiarskych salašov, resp. dobytka levmi); s najväčšou pravdepodobnosťou si túto zámenu vynútil veršový pôdorys, pretože substantívum lev je z aspektu časomernej prozódie použiteľnejšie ako vlk s kumuláciou konsonantov.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.