ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Krajina poézie a poézia krajiny)

V klasicistickom habite Hollého literárneho diela majú prirovnania spolu s epizódami a ostatnými atribútmi tohto typu poézie svoje pragmatické poslanie pri obzvláštňovaní naratívneho epického prúdu, ale pri hlbšej sonde do subtextu, nevyhnutnej pri expedientovi s takou tvorivou invenciou, akou disponoval Ján Hollý, možno zistiť, že postavenie prirovnaní v jeho básnickom diele je ambivalentné. Svojou nocionálnou funkciou sú príznačné pre klasicistický epos, ale špecifickou črtou Hollého prirovnaní je zobrazenie jeho doby a slovenskej prírody; v epickom rozprávaní vystupujú ako samostatné lyrické obrazy, takže už v eposoch z nich cítime anticipáciu Selaniek a často pôsobia dojmom, akoby Hollý len využil historický epický plán ako rámec pre vyjadrenie obrazov jemu osobitne blízkych. V súvislosti s Hollého prirovnaniami sa priam ponúka porovnať ich s výjavmi zo života na antických amforách: ušľachtilej, ale chladnej forme vdychujú ľudské teplo a dušu.

V doslove k Selankám, pri hodnotení Hollého „víťazských básní“ Svatopluk, Cyrillo-Metodiada, Sláv, Stanislav Šmatlák uvádza: „Pátos, ktorý toto vyvolávanie dávnej minulosti sprevádza, pôsobí na nás dnes už trocha chladne, stal sa príliš historickou záležitosťou, než aby sme mohli ešte dnes pocítiť v ňom bezprostredný pulz života.“^[151] Tento „pulz života“ v Hollého eposoch cítiť práve v prírodnej lyrike jeho prirovnaní. Aj v nich sa prejavuje ako „vychutnávač života“, ktorého Šmatlák nachádza až v Selankách.^[152] Povšimnime si krásny prírodný motív použitý ako juxtapozíciu k situácii, keď na Karolmanovo pozvanie v prvom speve Svatopluka sa náhlia Bavori na snem:

Obraz je koncipovaný na oveľa širšej ploche, ako by si žiadalo samotné prirovnanie; myšlienkový paralelizmus by zostal zachovaný — a dokonca zvýraznený — aj pri veršovej selekcii:

Okrem toho hrozí aj nebezpečenstvo asociácie básnikom iste nesledovanej: najsilnejším konotačným príznakom včely je usilovnosť a užitočnosť — celý obraz asociuje užitočnú mierumilovnú prácu^[153] (v široko rozvetvenom prirovnaní zaniká alúzia „sladké poklady lúpá“), ktorá kontrastuje s celkovým kontextom eposu, pretože Bavorom je napokon vlastná nie mierumilovná práca, ale príprava na vojenské výboje.

Pri akceptovaní myšlienky Viktora Kochola „prirovnaním k prírodným obrazom sa Hollého postava nielen ,sprírodňuje‘, ale aj náležite spredmetňuje a zhmotňuje“,^[154] zistíme posun obrazu nepriateľa do plusovej dimenzie, hoci básnik sleduje jeho presun do dimenzie mínusovej.

Ak by Hollý prirovnaniami sledoval iba plastické zvýraznenie výslednej vlastnosti, rozvinutie porovnávaného komponentu by pôsobilo iba retardačne, ale percipient ich pociťuje ako osvieženie. Sám autor si uvedomuje nebezpečenstvo zatienenia porovnávaného komponentu porovnávajúcim, preto východiskovou situáciou rámcuje jej ikonické stvárnenie:

Prečo teda básnik riskuje a neeliminuje v prirovnaniach irelevantné prvky, hamujúce epický prúd? Iba pre úzus klasicistického eposu, pre ktorý sú rozvinuté prirovnania príznačné? Hollý práve v nich nachádza priestor pre vyjadrenie vlastného subjektu, pre vyjadrenie vlastného videnia sveta, cítiť v nich opojenie prírodným obrazom samotným. Hoci „prírodná skutočnosť nevyvoláva u Hollého nijaké iné vecné asociácie“^[155] (zdôr. E. F.), evokuje asociácie emocionálne. Očarenie prírodnými úkazmi privádza básnika v ojedinelých prípadoch dokonca k digresii, k divergencii medzi prirovnávaným objektom a prirovnávajúcou akciou. Z prirovnania vzniká samostatný dynamický príbeh plný dramatického napätia, vytrhajúci sa z celkového kontextu. Na zlostné náhlenie sa Černoboga k Devínu použil Hollý napr. takéto prirovnanie:

S uvádzanou situáciou — náhleniu Černoboga na Devín — korešpondujú iba prvé štyri verše v prirovnaní; v ďalších ôsmich sa už básnik inšpiruje obrazom samým, bez ohľadu na funkčnosť v kontexte. Vytvára silný, dramatický príbeh života a smrti, s pôsobivým emocionálnym nábojom, pretože situáciu posúva do roviny sociálno-etickej: víťazstvo brutálnej sily v životnom zápase spravodlivosti a násilia, pričom sympatie sú zjavne na strane podliehajúceho. Núka sa domnienka, že v obraze treba hľadať alegóriu, že sám básnik je tým bezbranným pevcom, čo „sladkú veselíval úhory pesňú“, a cíti sa v pozícii ohrozenia dravou mašinériou spoločenských vzťahov, založených na bezohľadnom práve silnejšieho.^[156]

V Hollého básnickom diele, a teda i v prirovnaniach, zreteľne cítiť interakciu prírody a človeka. Vzťah medzi človekom, prírodou a autorským subjektom hodnotí V. Kochol z aspektu použitia básnických prostriedkov takto: „Ak sa Hollý v symboloch a slovných prenáškach dopustil určitého ,násilia‘ na prírodnom predmete tým, že mu imputoval ľudské vlastnosti, rekompenzuje to opačnou odchýlkou, pripútaním človeka k prírode. Stáva sa to v básnickom prirovnaní, súvisiacom tesne s personifikáciou, ktorá aj svojím pôvodom je akýmsi skráteným prirovnaním.^[157] Treba však poznamenať, že toto pripútavanie človeka k prírode v básnických prirovnaniach nemožno celkom pripútavaním nazvať. Ide o vzájomnú symbiózu a o neustále preraďovanie axiológie prírodnej do sféry spoločenskej a opačne. Takúto schému možno zistiť v podstate na ornamentálnom prirovnaní po akcii, v ktorej Výboj utne Berchtoldovi v boji pod Devínom pravú ruku:

Samotný fakt je brutálny, vzbudzujúci záporné emócie. Hollý ho však eufemizuje prirovnaním k užitočnej práci remeselníka, potrebnej pre umožnenie ďalšej činnosti v poľnohospodárstve a v konečnom dôsledku pre obživu, a tým pre zachovanie rodu. Prirovnanie vyvoláva presun v hierarchii hodnôt: brutálny čin sa mení na čin užitočný, lebo na prvé miesto v rebríčku hodnôt sa dostáva obrana slobody, zachovanie rodu, do popredia plasticky vystupuje morálne právo na tento čin vzhľadom na budúcnosť.^[158]

Tvorivá radosť z koncipovania krásnych realistických záznamov prírodných scenérií v niektorých prípadoch evidentne prerastá cez kontext. Príklad na spojenie takto rozvinutého prirovnania s posunutím významu obrazu do opozičnej roviny vzhľadom na kontext nachádzame napr. i v situácii, keď anjel letí zvestovať Karolmanovi božie posolstvo, aby Svätopluka vypustil z väzenia:

Prvá polovica je skutočne identická s východiskovou premisou; druhá polovica však rozvíja obraz nezávisle od porovnávaného komponentu, takže v závere výsledok porovnania vytvára mierne paradoxnú, až úsmevnú situáciu — anjel sa ako dravec, lúpežník rúti za korisťou. Hollý síce túto konotáciu zastiera nasledujúcim veršom — Tak sa chytrý on pres povetrí a pres oblohu rútí — ale v percipientovi tento úsmevný pocit oživenia z nečakanej súvislosti pretrváva.

Kontaminácie uvedeného druhu v prirovnaniach sú u Hollého vzácnosťou, zostávajú však dôkazom, že nesledoval iba naplnenie klasicistického úzu, požadujúceho v eposoch rozvinuté prirovnania, ale ich prostredníctvom zakomponúva do historickej krajiny krajinu svojej súčasnosti, do ktorej sa empatizuje v takej miere, že sa stáva i krajinou jeho duše. Žil v prírode a žil prírodou. Povedané slovami Kollára v predhovore k Písním světským lidu slovenského v Uhřích, „Charakteristický znak opravdových Slavských písní i tu se hustě vyskytuje, totiž ten: že se počatek písně obyčejně k nejakému přirozenému úkazu a obrazu, k. p. slunce, hvězdy, hory, doliny, stromu, měsíce, květu, rosy atď. béře a k němu cit aneb myšlenka nenuceně připojí, aneb nějaká případnost se na něm jako na tabuli maluje, což rozkošně udírá na krásnocité srdce.“^[159]

Nie je preto prekvapujúce, že s prirovnaniami sa stretávame v celom Hollého diele, nielen v epickej tvorbe, hoci v nej sú pochopiteľne zastúpené najbohatšie. Aj v tomto žánri však možno pozorovať rozdiely v ich množstve a umeleckej pôsobivosti. Je zaujímavé, že v Cyrillo-Metodiade sa zjavujú skutočne iba sporadicky — v celom epose je iba trinásť prirovnaní, bez výraznejšej náhrady iným umeleckým prostriedkom, kým napr. v Svatoplukovi iba samotný prvý spev ich obsahuje deväť a v epose Sláv, k hrdinovi ktorého mal Hollý najsrdečnejší vzťah, ako možno vycítiť z celej jeho tvorby, prvý spev disponuje dokonca dvanástimi prirovnaniami, čím takmer dosahuje počet zastúpenia v celej Cyrillo-Metodiade.^[160] Taktiež rozvinutie obrazu je v tomto epose zreteľne skromnejšie. Kým v Svatoplukovi a Slávovi nachádzame široko koncipované — až dvanásťveršové prirovnania, v Cyrillo-Metodiade sú vzácne i päťveršové. Rozdiel je však nielen v kvantite, ale predovšetkým v kvalite, v umeleckej pôsobivosti. Porovnajme rozdiel ikonického stvárnenia nerozhodnosti a pochybností v Svatoplukovi a v Cyrillo-Metodiade:

Prvý obraz ovela plastickejšie vystihuje psychický stav človeka premietajúci sa na jeho tvári, hoci o tomto vizuálnom vyjadrení krajiny duše mimikou sa básnik vôbec nezmieňuje — hovorí iba o myšlienkach. Výsledný dojem už evokuje porovnávajúci komponent sám; iba neporovnáva, ale aj prehlbuje, umocňuje celkový zážitok.^[161]

Druhá juxtapozícia už nemá širšie kontextové súvislosti, nevyvoláva ďalšie asociácie. Zaujímavá je i konfrontácia obrazov so spoločným motívom škorcov v Cyrillo-Metodiade a v Slávovi. V Cyrillo-Metodiade ide o porovnanie s reakciou závistlivcov, v Slávovi o rúbanie slovenských hájov Čudmi:

Závisť, vyrubovanie lesov nepriateľmi a kŕdle škorcov majú z aspektu činorodého človeka — hlavného protagonistu celého Hollého diela — spoločného menovateľa: škodlivosť. Je nepochybné, že toto tertium comparationis výstižnejšie charakterizuje nálet škorcov na dozrievajúce hrozno.

Chudobný výskyt prirovnaní a ich menšia estetická účinnosť v Cyrillo-Metodiade akoby nepriamo potvrdzovali mienku Michala Steigla v diskusii Učenej spoločnosti malohontskej na tému o krásnych umeniach a mytológii pohanskej a kresťanskej, že mytológia a kresťanstvo sú kvalitatívne odlišné entity; kým „mytológia Grékov a Rimanov bola plná poézie, náboženstvo kresťanov je realita, nie poézia, nemá základ vo fantázii, ale v rozume a pravde.“^[162] Kresťanské umenie pri zobrazovaní biblických námetov si nemôže svojvoľne počínať, je determinované kresťanským učením. Aj slovanská mytológia Hollého je plná poézie: hoci epos Svatopluk historickým rámcom zapadá do éry kresťanstva, stojí za povšimnutie, o koľko širší priestor v ňom dostáva Černobog so svojou pohanskou suitou ako kresťanské náboženstvo. V Slávovi, diele s najbohatším podielom slovanskej mytológie, osviežujúca sila poézie emanuje práve najvýraznejšie z prirovnaní; veľmi pôsobivý vizuálny i emocionálny zážitok vyvoláva napr. takýto lyrický obraz bez ohľadu na prirovnávaný prvok (zhromažďovanie sa Čudov na vojenský príkaz Bondora) krásnou personifikáciou prírodnej scenérie:

Silný vizuálny i audiálny dojem vzbudzuje svojou plastickou reálnosťou i obraz bojovej zrážky Sláva s Bondorom:

Tieto obrazy so zreteľnou vnútornou tenziou a umeleckou priebojnosťou nie sú v epose Sláv akcidentálne; takmer každé prirovnanie je par excellence, lyrický prienik do iného časopriestoru.^[163]

V epose Cyrillo-Metodiada cítiť, že kresťanské umenie pri zobrazovaní biblických námetov, resp. cirkevných tém si nemôže svojvoľne počínať, že je determinované kresťanským učením, čo sa prejavilo v prevahe „rozumu nad poéziou“. Istú uvoľnenosť, rozlet fantázie, badať v široko koncipovanom opise posledného súdu, ale v prirovnaniach možno zistiť istú opatrnosť, akoby básnik pochyboval o oprávnenosti korelácie a synkretizmu tejto „vznešenej“ cirkevnej témy a prostej dedinskej prírodnej tematiky ich prostredníctvom, čím odmocňuje estetickú pôsobivosť diela. Poukázať na identitu medzi nocionálnym a ikonickým pomenovaním si dovolil napr. iba pri entropii vesmíru v obraze posledného súdu — pri padaní hviezd:

pri zemetrasení:

alebo pri zobrazení zhromaždenia pohanského ľudu, resp. pri rúcaní pohanských modiel:

Na margo prirovnaní z opisu konca sveta treba poznamenať, že patria medzi tie vzácne výnimky v Hollého tvorbe, kde sa ozrejmuje prírodný jav iným prírodným úkazom, pretože „pri prirovnaní sa u Hollého vychádza z človeka, hlavného predmetu jeho zobrazenia“.^[164] Okrem toho v prvých dvoch prípadoch ide o oslabenie účinku, pretože nocionálne fakty — zánik vesmíru, zemetrasenie a otváranie hrobov majú byť údesnou, neopakovateľnou premiérou, ich obrazné ekvivalenty však vychádzajú zo situácií síce hrozivých, ale predsa len prirodzených, prežiteľných. Prirovnanie váľania pohanských modiel s vyvrátením stromu víchrom je z významovej pozície konzekventné — bútľavý strom i nepotrebná modla asociujú zbytočnosť, prekážajúcu v tvorení a rozvoji čohosi nového, dialektikou života sú oboje odsúdené na zánik.

K zobrazeniu premeny v názoroch — tentokrát u odporcov staroslovienskej liturgie — sa vzťahuje jedno z najhodnotnejších prirovnaní, nemajúce paralelu ani v epose Svatopluk ani v epose Sláv. Ide o názorné zachytenie psychického stavu odporcov pri Konštantínovej obhajobe pred pápežom:

Prirovnanie silného hnutia mysle zhromaždených odporcov k víchru a presvedčenie Konštantína o pravde a opodstatnenosti svojho počínania, zobrazené vôľou prievozníkov dosiahnuť vytúžený cieľ, vnáša do tohto regmentu silnú tenziu. Ľudský živel — myslenie, vôľa, zráža sa so živlom prírodným — zaslepenosť, neovládaná energia. Jeden zo vzácnych prípadov, keď v Hollého diele sa človek dostáva do kontradikcie s prírodou; vzťah človek — príroda je u neho v princípe harmonický. Hollý síce necháva príbeh otvorený, šance oboch súperiacich strán sú vyrovnané, až z ďalšieho kontextu vyplýva výsledok: víťazstvo vôle človeka nad prírodným živlom. Ide o postup zobrazovací, nie ornamentálny. Okrem toho obraz zostáva i svedectvom o živote a zápase jednoduchého slovenského človeka, čo ho posúva nielen do roviny etickej, ale i sociálnej. Húževnatosť a vôľa prinášajú víťazstvo v boji o existenciu.

Hoci prirovnania sú postupom charakteristickým pre epiku, Hollý sa ich nevzdáva ani v svojej lyrickej tvorbe. Viktor Kochol v nich vidí prejav kontaminácie lyrických a epických postupov^[165] a v lyrickom obraze — romantickom i klasicistickom — ich považuje za rušivý balast,^[166] s čím z kompozičného aspektu treba súhlasiť, už i z toho dôvodu, že Hollého rozvité prirovnania sú vlastne samostatnými lyrickými obrazmi. V epickej tvorbe sú príjemným osviežením, v lyrickej tvorbe je ich účinnosť oslabená a so širšie koncipovanými prirovnaniami sa väčšinou stretávame iba v Pesňach; ide však predovšetkým o básne epického charakteru, napr. Na slavné víťazstvo Jana Sobieského nad Turkami pod Vidnem alebo z Rozličných básní Chválospev na Antona Bernoláka. Prirovnania v lyrických básňach sa najčastejšie synkretizujú s paralelizmom, napr. v óde Na Alojzia Medňanského:

Podobnú paralelu prírodného obrazu s dialektikou ľudského života nájdeme i v básni Na pomíňajúcí sa krásu:

V uvedených ukážkach i v ďalších prípadoch podobného typu (napr. Na Alberta Bartakoviča, Na kohútka, Na Imricha Štvrteckého a pod.) ide o úsilie „zhmotniť“ abstraktný pojem prírodným obrazom. I v prvej ukážke percipient pochopí, že ústa metaforujú výrečnosť, schopnosť krásneho slovného prejavu, ktorý je pre poslucháča zážitkom, vzácnosťou. V druhej ukážke je paralela jednoznačná, však v oboch uvedených príkladoch, ako i v ostatných prípadoch, prírodná scenéria svojou estetickou pôsobivosťou vždy predstihuje druhý komponent paralely; aj tu cítiť generovanie tvorivej potencie básnika obrazom samým.

Pôsobivé prirovnania abstraktných vlastností a pojmov k prírodným úkazom možno nájsť aj v kratších, priam impresionistických záznamoch, napr.:

resp.:

Ak skúmame Hollého rozvité prirovnania ako samostatné celky, básne v básni, zistíme spoločný leitmotív: lyrický záznam obrazu svojej doby. Cítiť v nich inšpiráciu súčasnosťou, vnútornú potrebu vyjadriť sa k nej, k prírodnej krajine, k človeku v tejto krajine, k problémom a nádejam tohto človeka. Pretože klasicistickým raciom ho epická látka viaže do prísne historického času, odreagúva vnútornú emocionálnu tenziu ich prostredníctvom — na rozdiel od štúrovskej generácie, ktorej romantický úzus umožňuje synkretizmus histórie a súčasnosti, a tým aj žánrový synkretizmus lyricko-epický.

Obraz prírodnej krajiny má dva základné varianty:

1. lyrickosť západoslovenskej krajiny

a) zmietanej prírodným živlom (scenérie romantickej proveniencie):^[167]

b) Živly v krajine kultivovanej činnosťou človeka:

c) Pokojná krajina po utíšení živlov:

2. Krajina oživená tvorstvom

a) dravým:^[168]

b) užitočným:

Dôležité miesto v Hollého obrazoch krajiny má človek — činorodý, tvoriaci — raz vydaný napospas živlom, raz víťaziaci, zápasiaci o existenciu, mocný vdychovaním vlastnej duše krajine, v ktorej sa rozhodol žiť tak odhodlane, že jeho vôľa pozná iba dve alternatívy: víťazstvo alebo smrť. Aj tieto humanizujúce obrazy prírody majú dva varianty:

1. Človek v kontradikcii s prírodnými živlami:

2. Človek v zápase o existenciu

a) s prírodou:

b) so živočíšnou ríšou:

V Hollého prirovnaniach však nachádzame aj odzrkadlenie vtedajších dobových nálad slovenskej obrodenskej inteligencie, vzrast záujmu o Slovanstvo ako historickú realitu a silu. Ich konkrétny výraz je v častom použití reálií ruskej alebo inej slovanskej proveniencie, vždy v kontaktibilite so zdatnosťou, mohutnosťou, odvahou, zmužilosťou, napr.:

Dobovú protinapoleonskú atmosféru a zároveň priesek dávnominulých dejov súčasnými dokumentuje síce jediná, ale jedinečná ukážka v Slávovi:

Obrazy všetkých typov majú spoločnú vnútornú vlastnosť — dramatickosť, aktivitu. Či ide o záznam prírodnej scenérie, v prirovnaniach zastúpenej najbohatšie, alebo o tvorstvo a jeho korunu — človeka v prírode, vždy ide o minipríbeh alebo výsek príbehu — lyrický či tragický, plastický a realistický, oživený „ponadýchnutím“ umu a invencie básnika. Hollý miloval prírodu a človeka v nej, chápal dialektiku života. I keď mu klasicistický úzus pridelil iba funkciu objektívneho arbitra, výber prirovnaní a ich lyrickosť veľa prezrádza nielen o krajine jeho poézie, ale aj o poézii jeho krajiny.