Zlatý fond > Diela > Dr. Milan Rastislav Štefánik — československý národný hrdina


E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Dr. Milan Rastislav Štefánik — československý národný hrdina

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Časť II. Založenie a účinkovanie „Spolku pre postavenie pomníka generálovi Štefánikovi“

1. Prvé kroky pre postavenie pomníka

Veľkí mužovia stavajú si pomníky sami tými dielami, ktoré v prospech svojho národa alebo celého ľudstva prevedú, vykonajú a ich pamiatka zostane večnou, nesmrteľnou. Tak už chýrny rimanský básnik, Horác, spieval o sebe: „Exegi monumentum aere perennius“ to jest: vystavil som si pomník nad kov stálejší.

A je tomu tak, hoci Rimania ako národ už nejestvujú a divoké barbarské národy mnohé starodávne pamiatky, veľkolepé stavby, áno celé mestá od základu rozborily, pamiatka Horácova žije v jeho spisoch a krásnych myšlienkach, ktoré aj dnes sa často pripomínajú.

Nuž aj náš hrdina národný, generál Štefánik, vystavil si spolu so svojimi súdruhmi takýto trvalý pomník v pamäti celého československého národa, ba celého veľkého Slovanstva, áno celého ľudstva, až do najposlednejších pokolení, lebo dokiaľ len človečenstvo žiť bude, aj oslobodenie jednoho národa zpod tak dlhoročného otroctva v dejinách pripomínať sa bude.

Ale vďačný národ predsa chce dať výraz tomu aj viditeľným spôsobom, že si svojho osloboditeľa váži, že keď aj podľa tela zomrel, ale duchom žije s oslobodeným národom, a chce mu vystaviť primeraný pomník a to nie len jeden, lež aj viac po celej republike, aby, ako architekt Jurkovič píše: „od pokolenia do pokolenia hlásal, že v práci moc, v jednote sila, v pravde život, a že národ, ktorý sa v žití opiera o vznešené túžby svojich, ač i mrtvých, veľkých mužov, nezničí nič a nikto. Štefánik mrtvý — na nás záleží, aby žil večne v našom národe.“

Nuž a aby žil, aby nám bol vždy pred očami, treba sa je čím skôr prichytiť k dielu vystavenia pomníka, prípadne pomníkov.

V prvom rade ide o dôstojný náhrobník nad hrobom na vrchu Bradle, aby každý navštevovateľ hrobu videl v ňom výraz národnej vďačnosti a nad telesnou smrťou znak žitia ducha, ako tiež aj vystavenie pomníka v hlavnom meste Slovenska, v Bratislave.

Tento pomník nemôže byť vystavený na vyšší rozkaz, za štátne peniaze, ale musí byť stavaný na žiadosť celého československého národa a z obetí všetkých nás.

Myšlienka stavania pomníka Štefánikovi vyšla od Telocvičnej Jednoty „Sokol“ v Bratislave a pre dejepisnú vernosť sdeľujeme tu doslovne na to vzťahujúce sa listiny, poťažne zápisnice.

Zápis o ustavující schůzi „Odboru pre postavenie pomníka gen. Dr. M. R. Štefánika“. Dne 9. října 1919.

„Odbor pre postavenie pomníka gen. Dr. M. R. Štefánikovi“ se utvořil při výborové schůzi „Sokola“ v Bratislavě. Členy jsou bři Dr. M. Ivanka, Gabr. Izák, Franta Pivoňka a Franta Novák. Předsedou zvolen br. Ivanka (starosta Sokola), pokladníkem br. Izák, jednatelem br. Novák.

Odbor má za účel sbírati milodary na postavení pomníku Dru Štefánikovi s použitím všech možných agitačních prostředků, soustřediti sbírky, jakož i složené již obnosy na sebe, starati se v dohledné době o ustavení se „Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi“, který by další, širší akci pak vedl sám, co se týče stanovení místa, kde má pomník stát, vypsání soutěže na návrh atd.

Dalším úkolem odboru jest postarati se o důstojné označení a ohražení místa, na kterém se gen. Štefanik zřítil.

Dary budou zasílány na adresu bra Gábora Izáka, Dlhá ul. č. 35, který je bude veřejně v novinách kvitovati.

V této schůzi přijato od Tel. jednoty Sokol v Bratislave 2000 kor. a od přítomných 300 kor.

Br. jednatel oznámí ustavení se odboru ve všech důležitějších časopisech s příslušnou výzvou ke sbírkám.

Zapsal: Dr. Milan Ivanka, v. r.

Fr. Novák, v. r.

Zápis o 1. schůzi dne 29./XI.1919.

Přítomní bratři: Izák, Pivoňka, Novák. — Br. Izák podáva pokladní zprávu: od 9./10. do 29./XI. sebráno 5.987 K 42 hal., kterýžto obnos zaokrouhlen přítomnými na 6000 kor. — Stanoveno požádati o povolení rozesílání sbíracích hárků (archů) do čs. obcí, počtem zatím 1000, na níchž bude: záhlaví, dátum, jméno dárce, povolání, obnos, bydliště, poznámka: Listiny bez razítka odboru a obce politické neplatné, vraťte do… (urč. doba). Do novin třeba zaslati vyzvání k sjednocení sbírek na odb. „Sokola“ v Bratislavě.

Odbor koupí razítko „Tel. jedn. Sokol v Bratislave, odbor pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi.“

Zapsal: Dr. Ivanka, v. r.

Fr. Novák, v. r.

Zápis o 2. schůzi 24./I. 1920.

Čten a schválen zápis o zakládající schůzi.

Vybrány stanovy dle vzoru stanov spolku ku postavení pomníku mistru Jánu Husovi, které vzatý jako vzor a po příslušné úpravě budou doporučeny „Spolku pre post. pomníka gen. Štefánikovi“. Br. Izák navrhuje požádati spis Gregora-Tajovského o sepsání brožurky o Štefánikovi; br. Ivanka navrhuje dát zhotovit vzorný Štefánikův obraz (perokresbu) mistrem Švabinským, jakož i rozšíření Štefánikova obrazu po kasárnách.

Ustavujíci valné shromáždění „Spolku pre postavenie pomníku gen. Štefánikovi“, bude svoláno na sobotu, 21. února 1920 na župný dom o 5. hod. odpol. — Pozvánky na toto shromáždění budou především poslány ministerstvu, referentům, Slov. Matici, arch. Jurkovičovi, kap. Píseckému, jakož i důležitějším spolkům.

Zapsal: Frant. Novák, v. r.

Poněvadž byl založen „Spolok pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi“ usnesl se výbor Sokola „Odbor pre post. pomn. gen. Štefánikovi“ rozpustit (na schůzi 25./XII. 1920.)

Celkem sebráno Odborem (i s úroky): K 25.567,02

Vydáno za tiskopisy a razítko: K 1.710,94

„Spolku p. p. p. g. Štefánikovi“ odevzdáno: K 23.856,08

Šest dokumentů přiloženo. Úrok do 31./XII 1920 K 423,03

Úhrnem K 24.279,11

Franta Novák, v. r.

Gábor Izák, v. r. (pokladník Odboru p. p. p. g. Štefánika)

2. Založenie „Spolku pre postavenie pomníka generálovi Štefánikovi“

Bratislavský „Sokol“ vidiac, že prevedenie postavenia pomníka generálovi Štefánikovi presahuje kruh jeho činnosti, lebo generál Štefánik prináleží celému národu, každému stavu, každej organizácii a preto aj pomník musí mu postaviť celý národ československý. Následkom toho nadhodenú a so zdarom už do života uvádzajúcu myšlienku k jej úplnému a dôstojnému prevedeniu prepustil osobitnému, len výlučne tým cieľom sriadenému spolku, ktorý spolok na pokyn a pri spolupráci bratislavského „Sokola“ utvoril sa dňa 28. februára 1920 pod predsedníctvom horlivého a za všetko dobré ochotne zaujatého Dr. Emila Stodolu v malej sieni na župnom dome v Bratislave.

Ustavujúce zasadnutie spolku významnou a pamätnou rečou zahájil Sámuel Zoch, ev. biskupský administrátor západného dištriktu, ktorú v úplnom znení tu podávame:

3. Reč Sámuela Zocha pri zakladaní „Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi“

Mrtví sú naši! Tou našou najvlastnejšou vlastnosťou! Naši tak, ako sú naše myšlienky, city, túžby a naši tak, že nás o nich nikto nemôže obrať. Všetko nám môžu na svete vziať, ale naších mrtvých nie. Nie ani vtedy, keď ich popol vysypali do Rýna, nie ani tak, keď ich zahrabali na bojišti, že nik nevedel o nich — mrtví ostali našími. A keď si mysleli, že potupnou popravou, zohavením tela, zahrabaním ako nerozumného tvora vyničia účinok našich hrdinov legionárov, mýlili sa veľmi, lebo nám dávali mrtvých, ktorí ostanú večne našími a ktorých nám nikto zo sŕdc nevyrve.

Mrtví sú naši a sú naším najcennejším majetkom. Človek je tým, čím bol a čím sa stal. Hodnotu človeka dáva to, čo prežil a to, čo prekonal. A to isté platí i o národoch. Hodnota národa — ovšem tá vyššia hodnota, ktorá sa nedá miliardami oceniť, — tedy tá pravá hodnota národa, závisí od toho, čo prežil a čo prekonal. A túto hodnotu mu dodávajú jeho mrtví, ktorí tvoria súhrnom jeho historiu a tejto hodnoty ho nepozbaví ani to najväčšie ujarmenie. A kým je národ povedomý hodnoty svojich mrtvých, neprestane byť národom a keby hneď tak hlboko bol klesol, že ho chcú medzinárodnými zákonmi chrániť, ale aby ostalo po ňom aspoň pár exemplárov, na ktorých by bolo možné učiť národopisu. A že akým cenným majetkom sú pre nás títo naši mrtví, to najlepšie dokazuje, že Slováka počas vojny zavreli, keď spomenul Svatopluka a z českých školských kníh vyškrtali všetky články, ktoré hovorili o velikých mužoch československého národa.

A prečo považovali tých našich mrtvých za takých nebezpečných? Že mrtví sú živí! Veríme vo večné žitie, ale i keďby sme neverili, naši mrtví sú predsi živými. S ich telom nezahynula práca ich ducha a to, čo sa menuje životným dielom, sa nerozpadlo v prach. Kto by sa opovážil tvrdiť, že Hus nežije a neúčinkuje, kto tvrdiť, že Chelčický, ktorý svojimi prácami zapálil najväčšieho slavianskeho ducha minulého stoletia Tolstého, je mrtvý a kto by mohol tvrdiť, že to nebol Žižka, ktorý príkladom svojím vlieval do naších legií presvedčenie, že i malá hŕstka zvíťaziť môže. A keď tak čujem tie výhovorky a to mnohé vysvetlovanie nášho pomeru k Rusku, keď nás nik nežaluje, keď každý uznáva, že sme na naše pomery mnoho vykonali, prichodí mi to tak, ako by výhovorky a vysvetlovania platily velikému Kollárovi, ktorý i dnes hrmí medzi nás: ó vy rozkydaní Slávové! A keď si sprítomním, akú hanu kydajú dnes u nás na tých, ktorí úprimne pracujú na československej jednote, keď prezrem ich zbrane, vidím, že to ten istý zloduch, ktorého Herben tak majstrovsky líči a ktorý brojil v rokoch 60. proti jednote českomoravskej, že neverci Češi soberú Moravanom vieru, oberú ich o práva, spravia ich otrokmi, preto nepotrebujeme českého kráľa, ani české kráľovstvo, my máme svoju Moravu, nechceme Prahu, my máme svoj — Ružomberok. Pardon — mal som povedať Brno, ale tak sú si tí duchovia podobní, že len mená premeniť a máš dnes to isté, čo pred 60. rokmi.

Áno, naši mrtví sú živí. A majú tú výhodu nad nami živými, že niet prostriedku, ktorým by umrtvení byť mohli. Keby bol ten spôsob býval, čo by boly dali zaň naše vlády! Keby tak boly mohly umrtviť Husa, Žižku, Havlíčka, Kollára, Hurbana a všetkých tých, ktorí sú naši a ktorí žijú, aby nás i ďalej viedli na ceste pravého vlastenectva a na ceste práce za dobro nášho československého národa. Akú hranicu by bolo zapálilo bývalé Rakúsko-Uhorsko, keby bolo bývalo isté toho, že po spálení ostatkov našich mrtvých, oni vymrú i z pamäti svojho ľudu a bude mrtvé nie len ich telo, ale i ich duch.

Naši mrtví — sú živí a preto my našich mrtvých ctíme. Jedlo, ktoré pripraví Číňan svojím predkom, mädová kašička, ktorú doniesla na hrob slovenská matka v horskej dedine svojmu dieťaťu, je viac, ako pošetilosť. Okrášlený hrob našich milých je viac, ako ješitnosť a ukazovanie majetku. Nekonečný rad vencov, ktorým zdobil národ rakev gen. Štefánika, je viac, ako demonštrácia. Je to dôkaz našej lásky, dôkaz našej úcty, dôkaz nášho spojenia s našimi mrtvými. A beda jednotlivcovi, ktorý musí potrhať sväzky, ktoré ho k jeho mrtvým viažu, beda synovi, ktorý sa nemôže priznávať ku svojmu otcovi. Ale stokrát beda národu, ktorý pretrhol, alebo ktorému pretrhli styky s jeho mrtvými, s jeho minulosťou. Jednotlivec len dáko prekoná život i bez minulosti, ale národ, ktorý odtrhnú od jeho dejín, od minulosti, od jeho mrtvých, je ako strom, ktorému utnú korene.

Kým budem živý, nezabudnem na jeden študentský rozhovor vo Viedni. Sedeli sme s našim bodrým a žiaľ Bohu v Rusku zahynuvším Gustom Čipkom pri slovenskom stole v kaviarni. Bola reč o budúcnosti nášho slovenského ľudu. Na Slovensku bol vtedy čulý život. Boly volby do snemu, pri ktorých sa náš národ začal činne púšťať do politiky a začal javiť známky ráznosti a odhodlanosti. Blaho, Juriga, Jehlička, Hodža vyšli z volieb čo víťazi. Boli sme plní optimismu. No Čipka sa zamyslí a hovorí: „Nebude z nás nič. Nemáme historie! Kamarát, historie nemáme. Ten Matúš Trenčanský bol feudál a nie slovenský vodca, ostatné všetko nenašské. Pár zanietených horlivcov, ktorým je i Jánošík dobrý za národného hrdinu, historiu nenahradí.“ A pred týmto argumentom ustúpil ešte aj môj optimismus.

Nebola to pravda, nie je tomu tak, veď slovenský národ mal svoju historiu, mal svojich mrtvých — ale my odchovanci maďarských škôl sme ju nemali, maďarské školy poprerezávaly pásky, ktoré nás k nášmu ľudu viazaly — a my nemajúc historie, boli by sme sa stali suchou ratolesťou na strome národa. A tí, ktorí potom našli historický súvis so svojim národom, tí, ktorí poznali mrtvých svojho ľudu, dospeli tam, kam dospel generál Štefánik — k jednote československej. Preto bolo pre Maďarov potrebné vyhadzovať študenta, u ktorého našli Černého čítanku a preto nutné dať písať ináč výtečnému Czambelovi brožúru, že Slováci sú rodina Juhoslovanov.

Z minulosti čerpal Štefánik svoje nádeje do budúcnosti. Keď Slovák Šafárik, Kollár, mohli pracovať na obrodení českého národa, prečo by obrodenie Slovenska nemohlo pochodiť z Čiech? Keď sme pred tisíc rokmi boli jedným národom, sme ním i dnes, hoc sme žili politicky aj oddelení. A nadviažuc na minulosť — nesklamal sa Štefánik v nádejach ohľadom budúcnosti. To, čo snil, čo úfal, za čo tak horlive pracoval, stalo sa skutočnosťou, jednota československá je tu, a len na nás záleží, aby bola aj v budúcnosti.

A bude — ak neztratíme súvis s našou historiou, s našimi živími mrtvými. Žiaľ, že i Štefánik patrí medzi nich, patrí historii. Je i on naším živým mrtvým a my konáme povinnosť voči samým sebe, hlavne ale voči nášmu národu, keď ho ctíme. A pomník nie jemu, ale nám je potrebný.

A ozaj potrebný. Veď on má k tomu slúžiť, aby duch Štefánikov žil v každom Čechoslovákovi. Duch pravdy, práce, obetavosti, bezžistnosti a hotovosti nasadiť všetko za národ. Ale hlavne duch jednoty. A duch jednoty je potrebnejší v dobe slobody, ako v dobe útisku. Veď martinskú deklaráciu vynášali i tí, ktorí dnes nepoznajú vážnejšej práce, ako rušiť našu národnú jednotu. A musí nám to byť pravidlom, viac: životnou pravdou, bez ktorej nemôže byť nášho národného žitia, že tak, ako naše oslobodenie bolo možné len spoločnou prácou oboch vetví nášho národa, tak aj trvanie našej slobody je len pri tejto jednote možné.

Štefánik práve preto nesmie byť nikdy mrtvým. A aby ním nebol, preto mu treba postaviť pomník, ktorý by od pokolenia do pokolenia hlásal, že v práci je moc, v jednote sila, v pravde život, a že národ, ktorý sa v žití opiera o vznešené túžby svojich, ač i mrtvých, veľkých mužov, nezničí nič a nikto. Štefánik mrtvý — na nás záleží, aby žil večne v našom národe.

4. Ďalšie účinkovanie „Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi

Sriaďujúcim valným shromaždením vyvolený výbor dľa usnesenia schádza sa každú druhú stredu v mesiaci na župnom dome pod svojim zaslúžilým predsedom Dr. Emilom Stodolom o 5. hodine odpoludnia. Už hneď na prvej schôdzi dňa 3. marca 1920 v 9. bode ustálené bolo, aby sa za spolok vyvinula čím širšia činnosť medzi našim obecenstvom. Bol ustálený štvoraký spôsob: 1. Oznámenie v novinách, že sa spolok utvoril; 2. Sámuel Zoch, biskupský administrátor poverený bol, aby napísal stručnú výzvu k obecenstvu, žeby vstupovalo za členov; 3. vydá sa brožura, ktorá, ako neskôr 28. apríla roku 1920. 6. bodom doplnené bolo, má obsahovať: životopis generála, otvárajúcu reč biskupského administrátora Sámuela Zocha, sriadenie a hlavné body stanov spolku; priebeh oslavy prvého výročia, úmrtia generálovho s rečiami pri tej príležitosti povedanými; 4. na deň 4. mája, ako vo výročitý deň smrti generálovej podá sa do novín slávnostné vyzvanie k obecenstvu, pri čom výbor vydá v dvoch formátoch — menšom a väčšom sbieracie hárky.

Ako bolo ustálené, tak sa aj pokračovalo a tu najsamprv sdeľujeme výzvu k našemu slovenskému obecenstvu, ako už po časopisoch uverejnená bola, aby si ju aj naši ctení čitatelia lepšie všimli a za členov do spolku sa prihlásili.

5. Výzva k obecenstvu za pomník

Postavme pomník generálovi Štefánikovi!

Československému národu!

Že meno generála Štefánika musí svietiť ako jasné slnko národnej práce, obetavosti a nikdy sa neklátiacej nádeje v lepšiu budúcnosť národa — vie každý Čechoslovák. Že jeho život má byť vzorom pre všetkých nás, že naša mládež príkladom toho, ktorý sa z nepatrného dieťaťa chudobnej slovenskej fary stal jedným z najväčších synov svojho národa, má byť pobádaná k obetavej, bezžistnej práci — je každému jasné. Že náš počtom malý národ sa môže stať cenným a váženým na celom svete jedine skrze takých ľudí, akým bol Štefánik — o tom niet pochybnosti. A že keď chceme zaistiť budúcnosť našej slobodnej vlasti, musíme kráčať tou cestou, ktorou kráčal on — o tom sme všetci presvedčení.

Sú to veliké veci, ktoré vykonal a my mu nebudeme môcť byť nikdy dostatočne vďačnými. To však, čo je z neho pre nás najcennejšie, je jeho — aby sme sa zreteľne vyslovili — československá osobnosť. Rodom Slovák, odchovanec Čech, ľúbiaci svoje rodné hniezdo do nekonečna, ale nezabúdajúci na celú vlasť, pyšný na svoj slovenský pôvod, avšak vystupujúci všade ako člen celého československého národa — a ako takýto prvý uskutočňovateľ národnej jednoty so strany Slovákov — stal sa Štefánik pre celý národ vzorom, ktorého sa má pridržať, ak nechce zmariť svoju slobodu. Štefánik je pre nás nie len velikým človekom, nie len nedostižiteľným dobrodincom svojho národa, je programom našej národnej práce a výzvou, aby sme to, čo on vo svojej osobnosti tak dokonále uskutočnil, i my každý vo svojej osobe uskutočniť chceli, aby sme sa stali Slováci a Česi nie len politicky, ale i v srdci, smýšľaní, v citoch a v osobnosťach Čechoslovákmi, členami jednoho národa.

Pre toto sa opovažujeme tvrdiť, že práca, ktorá ta smeruje, aby bola pamiatka prvého veľkého mrtvého oslobodenej vlasti živená; je nie jednoduchým uctievaním pamiatky veľkého mrtvého, ale je výchovnou prácou pre celý národ, pre celú dnešnú generáciu, ktorá sa ťažko vžíva do nových spôsobov myslenia a cítenia. A pre toto si my nárokujeme právo, aby sme sa obracali na celú československú verejnosť s výzvou: Poďte a pomáhajte nám obživovať pamiatku Štefánikovu, poďte a pomáhajte nám budiť pravé československé národné povedomie.

V deň smrti velikého muža voláme: Vstúp každý medzi nás a pomáhaj nám v práci za postavenie dôstojného pomníka na mieste jeho večného odpočinku, pomáhaj každý, aby nebolo jediného miestečka, ktoré je spojené so Štefánikovým menom, že by nebolo dôstojne označené.

6. Sriadenie a hlavné body stamov „Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefanikovi na Slovensku“

Spolok bol založený dňa 28. februára 1920 na županskom dome v Bratislave pod predsedníctvom dra Emila Stodolu, pravotára za prítomnosti 42 účastníkov. Stanovy spolku boly potvrdené dňa 23. apríla pod číslom 936/1920 adm. II. Cieľ spolku je — postaviť gen. M. R. Štefánikovi pomník na Slovensku. Prostriedky k dosaženiu toho sú: a) členské príspevky, b) dary, c) dobrovoľné sbierky a výťažky z prednášok, zábav, akademií, koncertov, divadelných predstavení tým cieľom usporiadaných. Členovia sú zakladajúci, ktorí zaplatia raz na vždy 1000 kor. ak sú nimi jednotlivci, a 2000 kor. ak sú nimi korporácie; prispievajúci, ktorí platia každoročne najmenej 50 kor. a činní, ktorí platia každoročne najmenej 20 kor. Záležitosti spolkové spravuje valné shromaždenie a výbor. Valné shromaždenie býva každoročne v januári, mimoriadne, keď toho potreba vyžaduje. Spolok má čestných predsedov: pp. prez. Masaryka, dra E. Beneša, ministra zahraničia, Dr. Vavru Srobára, spisovateľa A. Jiráska a básnika P. O. Hviezdoslava. Predsedom spolku je dr. E. Stodola, pravotár, podpredsedmi dr. E. Maršík, žup. poradca a Sámuel Zoch, ev. biskup, administrátor. Výbor pozostáva z 20 riadnych a 10 náhradných výborníkov. Riadnymi výborníkmi posiaľ sú: Major František Mildorf, 2. podpluk. Alois Balík, 3. Fr. Pivoňka, 4. Gabriel Izák, lekárnik, 5. Július Bodnár, ev. teol. správca, 6. I. Lichner, ev. farár na Brezovej, 7. Sam. Osuský, teol. professor, 8. Ferd. Písecký, správca učit. prípravovne v Modre, 9. Elena Šoltésová, spisovateľka, 10. M. Zigmundíkova v Bratislave, 11. Dr. J. Buday, poslanec, 12. Pavel Varsík, voj. referent, 13. Gustáv Koštial, poručík, 14. Dr. Milan Ivanka, pravotár, 15. Bohdan Pavlů, hl. redaktor „Slov. Denníka“, 16. J. Gregor-Tajovský, spisovateľ, 17. Milan Getting v Amerike. Náhradní: Frantiček Novák, Dr. Albert Dutka, lekár, Dr. M. Bella, župan, dr. Ľud. Okánik, župan, prof. dr. J. Kovalík v Žiline a Dr. Dušan Halaša v Turč. Sv. Martine. Zbývajúcich má právo výbor kooptovať. Ďalší funkcionári sú: jednateľ Pavel Varsík, podpluk., pokladník Gabriel Izák, zápisník Sam. Št. Osuský, predseda smierčieho súdu dr. Vladimír Fajnor, predseda tabule, učetní dozorcovia dr. Ján Galla a N. Mukařovský. Vláda má právo ako vo výbore tak aj vo valnom shromaždení dať sa zastúpiť dvomi dôverníkmi s poradným a hlasovacím právom. Výbor je volený na 2 roky. Po prvom roku sa polovica vylosuje. Ostatní funkcionári a dozorný výbor volení sú na jedon rok. Výbor má právo spomedzi členov spolku menovať dôverníkov, sriaďovať odbory mimo Bratislavy. Spolok sa rozíde, keď ciel svoj dosiahne, alebo keď to valné shromaždenie v prítomnosti dvoch tretín všetkých členov nadpolovičnou väčšinou tak sa usnesie. V páde rozídenia sa valné shromaždenie vynesie uzavretie, ako sa má naložiť s majetkom spolku, ktoré uzavretie môže mať na zreteli len vlastenecké ciele. Jestliže by spolok bol zrušený prv, ako by valné shromaždenie o majetku spolku rozhodlo, majetok pripadne „Matici Slovenskej“ a „Ústr. Matice Českej“ v rovných poloviciach s tou podmienkou, aby s týmto majetkom naložené bolo dľa cieľa spolku tohoto.

Za člena spolku treba sa hlásiť u predsedníctva (dr. E. Stodola, pravotár, Michalská ulica 3); príspevky a obete treba posielať na pokladníka Gabr. Izáka, lekárnika (Dlhá ulica, Bratislava). Sídlom spolku je Bratislava.

Národovci, ctitelia prvého československého ministra vojny, hláste sa za členov, obetujte, pomáhajte!

Sam. Št. Osuský, zápisník.




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.