Zlatý fond > Diela > Dr. Milan Rastislav Štefánik — československý národný hrdina


E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Dr. Milan Rastislav Štefánik — československý národný hrdina

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Časť III. Prvé výročie úmrtia generála Štefánika

1. Prípravy k osláveniu výročia smrti gen. Štefánika

Ak dačo, tak prvé výročie smrti generála Štefánika nemohol Spolok nechať nepovšimnutým. Preto na výborovej schôdzi dňa 18. apríla 1920 bodom 2. ustálilo sa, že poneváč 2. mája Osvetový sväz usporiada zájezd ku hrobu hrdinovmu na Bradlo, kde povie na požiadanie sväzu reč Bohdan Pavlů a položí veniec ruských legií, aby sa aj spolok, zastúpený predsedom a výborom, pripojil k tomuto sprievodu. Prehovoriť za spolok požiadaný bol člen výboru, rotmajster Ferdinand Písecký a príležitostnú báseň, svoju vlastnú tvorbu, zarečniť poverený bol Em. Boleslav Lukáč, ev. teol. poslucháč.

Zasvitol deň 2. mája. Bola práve nedeľa. Celá príroda sálala v jarnej kráse, akoby na počesť nášmu hrdinovi, aby sme so slovami Mich. Miloslava Hodžu vyslovili, že „nenie smrť väčšia života, by jak brojila“. Z Bratislavy osobitný vlak viezol návštevníkov hrobu na Bradlo, kde sa shromaždilo skoro tak veliké množstvo okolitého ľudu, ako aj počas pohrebu.

Slávnosti zúčastnil sa aj minister Dr. Vavro Šrobár, podmaršál Mittelhausser, matka a rodina zosnulého, francúzsky konsul Röttig, deputácia I. a II. pluku našej sibírskej armády, četné deputácie. Spolok pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi zastupoval predseda Dr. Emil Stodola s niektorými členmi výboru.

Smútočnú slávnosť zahájil pevecký sbor chovancov a chovaníc učiteľského ústavu z Modry za vedenia prof. E. Hulu Smetanovým „Venom“. Po odznení tohoto úchvatného spevu za Osvetový sväz, ktorý slávnosť usporiadal, prehovoril predseda sväzu inšp. Jelínek a za tým nasledovala slávnostná reč Bohdana Pavlů, ktorú tu v plnom znení podávame.

2. Reč Bohdana Pavlů na Bradle dňa 2. mája 1920

„Drahí bratia a sestry! Stojíme tu nad hrobom jednoho z tých troch velikánov, ktorí počas svetovej vojny na svetovom bojišti duchom i zbraňami menom nášho československého národa dokazovali a dokázali, čo svet pred tým nevedel, že národ náš zasluhuje slobody, po ktorej za tisícročie túžil, že národ náš túto slobodu chce si vydobyť a že ju musí dostať.

Sme tu v takom kraji, ktorého prírodné krásy nie sú spojené s prírodným bohatstvom, kde ľud ťažkou prácou a tvrdou rukou musí si dobývať to, čo mu príroda odoprela. Milan Štefánik vyšiel z tohoto ľudu a kraju. Zvyknutý tvrdej borbe, odriekaniu a sebazapieraniu, tak ako ľudia jeho rodného kraju, tak dobre vykonal svoj úkol bojovať za tie práva, ktoré historia nášmu národu odoprela. Milan Štefánik horko cítil cudzie jarmo, ktoré svieralo jeho rodnú zem, a keď odišiel do cudziny, odišiel preto, aby tam bojoval pre česť a slávu slovenského národa. Svoj úkol vykonal a celý svet ho zná a podľa neho súdi o Slovákoch. Keď bolo treba dokázať, že národ náš je hodný slobody, stačilo ukázať na Milana Štefánika a každý musel uznať, že národ, ktorý má takých synov, nesmie byť znivočený, že taký národ zasluhuje, aby bol pánom v svojej zemi. Milan Štefánik dlhé roky putoval svetom, ale všade, kade išiel, či už vo Francii, či na Sahare, či v centrálnej Ázii, v Amerike alebo v Austrálii, napriek tomu, že všade bol domovom, v svojej duši cítil, že svojím koreňom tkvie tuná na Slovensku, že za Slovensko musí trpeť, bojovať a víťaziť.

Keď prišla svetová vojna, on sa neutiahol ako mnohí, ale vstúpil ako prostý vojak dobrovoľne do francúzskeho vojska pomáhať Francii, aby ona zase pomohla vybojovať nášmu národu slobodu. Francia poznala ho ako človeka silného ducha a ideálnych úmyslov, a keď sa stal francúzskym generálom, nebola to protekcia, ale uznanie skutočných zásluh. Naši ľudia tiež skoro poznali, koho majú v Milanovi Štefánikovi a keď sa r. 1916 utvorila Československá Národná Rada v Paríži, boli na jej čelo postavení Masaryk, Štefánik a Beneš. Oni viedli náš zahraničný odboj až k úplnému víťazstvu.

Jeho kolega minister Beneš povedal o Štefánikovi, že on to bol, ktorý nám vo Francúzsku a v Itálii otvoril prístup do diplomatických kruhov a ktorý Franciu a Itáliu priviedol k tomu, že uznaly slobodu nášho národa. V tom je jeho ohromná zásluha. Francia bola prvá, ktorá uznala našu slobodu, Itália posledná. Keď Štefánikovi sa podarilo Itáliu získať, boli sme presvedčení, že naša vec zvíťazila. Milanovi Štefánikovi patrí teda zásluha prvého a posledného rozhodujúceho úspechu!

Keď sa bude rokovať o tých, kto si najviac zaslúžil o našu slobodu, historia povie i meno vášho košariského rodáka Milana Štefánika. Vy občania tohoto kraja môžete byť naňho pyšní, môžete byť pyšní na celý svoj kraj, ktorý leží uprostried nášho národného územia medzi Šumavou a Tatrami. Tento kraj dal nášmu národu z tejto doliny Milana Štefánika, z doliny moravskej Tomáša G. Masaryka, tam zpoza hôr J. A. Komenského, tu neďaleko z Považia Joz. Mil. Hurbana. To boli synovia vášho kraja. Vo vás žije veliká duševná sila a od vás československý národ môže ešte mnoho očakávať.

Tak, ako bol zo svojej vlasti vyhnaný J. A. Komenský a T. G. Masaryk, tak i Milan Štefánik odišiel do sveta preto, aby ako oni pracoval za našu národnú vec. Komenský sa nedočkal, aby sa vrátil do oslobodenej vlasti, ale keď zomieral, odkázal svojmu národu, že on pevne verí, že vláda jeho veci sa opäť vráti do jeho rúk. Milan Štefánik ako biblický Mojžiš tiež viedol svoj národ do zasľúbenej zeme slobody, ale keď prvý raz sa dotknul svojej oslobodenej vlasti, v ten istý okamih zahynul. Ako orol sa spustil s neba a zahynul po víťaznom lete. On dal za svoj národ svoj život i svoju dušu, a kto dáva dušu za svoj národ, ten v dušiach a srdciach národa bude žiť; tak i duch Milana R. Štefánika večne bude žiť ako najväčší poklad československého národa.

Drahý Milane! Keď som sa s Tebou pred poldruha rokom lúčil na Sibíri, odchádzal si už s pečaťou smrti na svojom líci. Vždy si nám hovoril, že musíme ostať na bojišti do posledného okamihu, že nesmieme sa vzdávať, že nesmieme upadať duchom, ale vždy vysoko dvíhať zástavu československej slobody. Odišiel si, ale zanechal si nám nehynúci odkaz a my Ti pri Tvojej mohyle sľubujeme, že budeme na veky nosiť v svojich srdciach Tvoju pamiatku, aby nás posilňovala a viedla k dokončeniu Tvojho diela. Dokiaľ bude medzi nami žiť Tvoj duch, do tých čias bude žiť i naša sloboda.“

3. Reč Bohdana Pavlů

na večierku pamiatky M. R. Štefánika dňa 9. mája 1920 v Bratislave

Tajomnou vôľou osudu sa stalo, že prvé stretnutie generála Milana Rastislava Štefánika, osloboditeľa slovenského ľudu so slobodnou slovenskou zemou bolo i jeho posledným stretnutím. Zahynul v tom okamžiku, ale jeho náhla smrť dodala životu tohoto velikého syna slovenského národa takú tragickú krásu, že dnes meno, život i pôsobenie M. R. Štefánika stáva sa národnou legendou. Tam na vysokom Bradle, prostried ľudu, z ktorého vyšiel, driema večný sen, ani verná stráž svojho Slovenska, za ktoré toľko pracoval, trpel a — víťazil.

Nie len tragická smrť, ale ešte väčšmi heroický život a pôsobenie Milana R. Štefánika spravily z neho hrdinu nášho oslobodenia. Legendárny chýr o ňom rastie deň za dňom. Ti, čo za hranicami pracovali a borili sa za oslobodenie národa, dlhé roky pôsobili oddelene od ostatného národa, ktorý počúval o nich iba úryvkami. Postava generála Štefánika touto vzdialenosťou tratí na jasnosti, jeho telesná tvár javí sa národu neurčito, práve tak, ako jeho duševná podoba, ale z celej jeho postavy žiari akési tajomné svetlo, ktoré hlavu jeho obklopuje aureolou. Národ nepozná ani dobre jeho podoby. Nieto ani jednej fotografie, ktorá by vystihla ten záhadný, hlboký, ale pri tom jasný a prenikavý pohľad jeho očú, nieto ani umeleckej podobizne, ktorá by jeho zjav potomstvu zachovala. Milan Štefánik zrazu objavil sa na oblohe nášho národného života, zažiaril ani blýskavica a zahasnul na veky. Ale kraj, ktorý uvidel jeho zázračný let, dosial dýcha nemým úžasom a obdivom pred týmto synom chudobného, ale na veľkých ľudí a veľkú odvahu tak bohatého horského kraja na hraniciach Moravy a Slovenska.

Môj dnešný úkol je skromný: nie zachytiť život Milana R. Štefánika v celej jeho bohatosti, ale na niekoľkých príkladoch ukázať, čím bol pre nás prvý slovenský vojak a diplomat, prvý a posledný minister vojenstva Československej republiky.

Milan Rastislav Štefánik pripomínal mi často Alešu Karamazova z románu Dostojevského: veliký znateľ ruskej duše chcel v Alešovi zobraziť ideálneho Rusa, harmonicky spájajúceho citový a mravný ideál slovanského východu s rozumovou bystrotou europskébo západu. Dostojevský hovorí o Alešovi, že Aleša mohol by sa kdekoľvek objaviť nahý, bez peňazí, bez priateľov, a o chvíľu bude odetý, nasýtený, oddaní priatelia budú ho obklopovať a budú šťastliví, že tomuto neznámemu známemu môžu vykonať priateľské úsluhy. A Aleša bude prijímať tieto dary ako samozrejmosť, nedá sa získať hmotnými výhodami, ale ostane ten istý dobrý, súcitiaci, mäkký a hlboký Aleša, nie asketa, a predsa človek pohŕdajúci hmotnými pôžitkami, nie sveták, a predsa ľúbiaci ženy a deti a všetkých ľudí dobrého srdca.

Taký bol aj Milan Rastislav Štefánik. Ako mladý chudobný šuhaj, syn vidieckeho evanjelického farára, odišiel do sveta, bez známostí, bez peňazí, bez telesnej krásy, len s týma jasnýma, vnímavýma a pútavýma modrýma očima. Nebol asketa, prchajúci pred krásou sveta, ale žil asketicky. Bol oddaný svojej kráľovskej hvezdárskej vede a ešte väčšmi než vedu miloval umenie a poeziu. Pri tom duša matematicky jasná a presná. Zo slovanského bola v ňom iba hlboká citovosť, ale nad touto slovanskou citovosťou vládla francúzska presnosť. Preto tak skoro zdomácnel vo Francii, preto krásna, jasná Francia stala sa mu druhou otčinou.

Od r. 1905 bol vo Francii domovom, ale politicky pred vojnou upozorňoval na seba málo. Štefánik nebol priateľom práce nevčasnej; uňho vždy postup určoval vopred presne premyslený plán. Preto pred vojnou neztrácal sa v politike, ale vo vede. Najlepší francúzski učenci, hvezdár Janssen, prírodovedec Berthelot, matematik a filozof Poincaré boli jeho najlepší priatelia. Poincaré krátko pred svojou smrťou spomínal na svojho slovenského žiaka, a u Berthelota soznámil sa Štefánik s jeho synom, direktorom francúzskeho zahraničného ministerstva. Tam korenia sa počiatky Štefánikových diplomatických známostí.

Široká verejnosť temer ani nepoznala Milana R. Štefánika. Málo kto tušil, aká duševná sila je utajená v slabúčkom tele tohoto parížskeho hvezdára, ktorý ako hviezda-blýskavica kedy-tedy objavil sa na rodnom Slovensku alebo v Prahe, prichádzajúc z tajemných východných krajov turkestanských alebo z vyprahlých pieskov Sahary, z oblačných výšin Mont-Blanku, z pohádkových ostrovov tichooceánskych Tahiti. Ale boli to naši najlepší spisovatelia, umelci, učenci a politikovia, ktorí Milana Štefánika poznali a vážili si ho. Začala sa veľká svetová vojna. Milan R. Štefánik bol vtedy vo Francii. Pochopil, že v takú minútu, keď sa rozhoduje o živote a budúcnosti národov, nie je jeho právom, skrývať sa v súkromnom živote, zanechal svoju vedu a vstúpil ako dobrovoľník do francúzskej armády, aby bránil svoju novú vlasť, Franciu, napadnutú vrahom jeho národa. Nechcel byť embusqué — ulejvákom. Náhodou dostal sa do armády budúceho víťaza nad Nemcami, Focha.

Neznámy slovenský dôstojník upozornil na seba nielen niekoľkými letúňskymi výkonami šialenej odvahy, ale i pozoruhodnou znalosťou meteorologických pomerov. Svoje hvezdárske znalosti okamžite vedel prispôsobiť na potreby francúzskej aviatiky. Krátky rozhovor s generálom Fochom bol popudom k vzornej organizácií meteorologických pozorovaní na francúzskom fronte. Podľa Francúzov organizovali svoje pozorovania Angličania a Amerikáni. Akiste málo kto z nich myslel, že je to myšlienka syna slovenského národa.

Roku 1915 odišiel z Francie do Srbska, pomáhať ohroženému slovanskému bratovi. Jeho slovanské srdce prehovorilo. Bol svedkom strašného ústupu srbského vojska cez Albániu. Sám preletel dinarské Alpy a vo Valone podal prvú zprávu o situácii armády Putnikovej. Zachránil tým vtedy francúzsky dessant v Soluni.

Chorý previezol sa koncom r. 1915 do Itálie a v Paríži dal sa operovať. Našiel som ho vo februári 1916 v Paríži v jeho byte v ulici Leclerc na posteli, chorého, ale duševne sviežeho. Prišiel som práve z Ruska, aby som na západe vyložil, čo my v Rusku robíme, a spýtal sa, čo oni robia: Masaryk v Londýne, Štefánik a Beneš v Paríži, a čo treba ďalej robiť. Štefánik rozprával mi o tom, čo on robil v poslednom čase, po operácii. Vtedy už hovorilo z neho jeho slovenské, ba československé srdce, lebo od samých počiatkov Milan R. Štefánik hrdo vystupoval ako Slovák, ale nezabúdal pripomenúť, že je synom československého národa, rozčesnutého tisícročnou politikou na dve polovice, ale túžiaceho práve tak po slobode, ako po jednote. Štefánik rozprával mi tiež o tom, ako Masaryk prišiel do Paríža r. 1914 ako neznámy český profesor, ako on, Milan Štefánik, získal preňho ministerského prezidenta Brianda, ako došlo k rozhovorom medzi Briandom a Masarykom, pri ktorom prvý raz predstaviteľ francúzskej politiky oficiálne sa vyslovil v prospech nárokov československého národa na slobodu, ako to potom uverejnili v „Matinu“ a že ten článok Briand pred uverejnením sám čítal a korigoval, aby francúzske osvedčenie bolo čo najoficiálnejšie.

Bol to prvý náš diplomatický úspech na západe. Milan Štefánik bol pri tom. Francia bola získaná v ten čas, keď Anglia o nás ešte nechcela počuť a Amerika ešte nič nevedela. Správne terajší minister zahraničných vecí, dr. Beneš, tento diplomatický skutok Štefánikov priznáva ako jeho mimoriadnu zásluhu. Dr. Beneš napísal o M. Štefánikovi: „Nehľadiac na jeho osobné vysoké kvality, treba hlavne zdôrazniť, že cestu k politickým kruhom, k jednotlivým vládam, špeciálne k francúzskej a italskej, otvoril nášmu hnutiu on. On to bol, ktorý pripravoval pozdejšie našej Národnej Rade prístup do politických kruhov, ktorý uviedol do osobného styku so všetkými významnejšími osobnosťami našich pracovníkov, ktorý dal prvé základy našej diplomatickej činnosti a ktorý práve bol prvým a najlepším našim diplomatom.

K týmto slovám netreba nič pridávať. To je Milan Rastislav Štefánik, slovenský rodák, doktor filozofie pražskej univerzity, generál francúzskej armády, prvý minister vojenstva Československej republiky. Náš prvý vojak a prvý diplomat, ten, ktorý zahájil naše diplomatické úspechy za svetovej vojny. On získal pre našu vec Franciu a Francia na koniec získala pre našu slobodu svet!

Za prvým diplomatickým úspechom vo Francii ide diplomatická práca v Itálii. Ľady nevšímavosti k československej slobode len pomaly sa lámu v tejto ináče horúcej zemi. Ale Štefánik neustáva. Pokúša sa o dohodu medzi Juhoslovanmi a Talianmi. Z jeho podnetu vychádza r. 1916 osvedčenie srbského králeviča Alexandra a Pašiča o Jadranskom mori, ktoré malo uspokojiť Talianov.

A hneď potom v lete 1916 ide do Ruska. Nový tvrdý oriešok. Treba nielen získavať Rusov pre našu vec, ale ešte väčšmi treba naprávať chyby našich ľudí, nedopustiť, aby naše hnutie dostalo sa do čiernosotenských prúdov germanofilského Stürmera. Milan Štefánik vykonal svoju povinnosť, nepustil naše hnutie do hnilých prúdov, ale držal ho na čistej vode do tých čias, kým nás neoslobodila revolúcia.

Hneď potom sa ponáhľal nazad do Francie a zase do Itálie, zakladať československé vojsko v Itálii, to vojsko, ktoré potom v roku 1919 za najväčšieho nebezpečenstva zachránilo jeho rodné Slovensko pred maďarským vpádom.

Nedbajúc na to, že je chorý, že jeho slabé telo ledva vládze namáhavé cesty, počas celej vojny tak chodil z Francie do Itálie, do Srbska, do Ruska, do Ameriky, na Sibír. Živý príklad toho, čo môže vykonať silný duch, i keď je telo slabé!

Na jar roku 1918 zase bol v Itálii. Tam uzavrel prvú našu medzinárodnú smluvu v máji 1918. Milan Štefánik zaznamenal prvý diplomatický úspech vo Francii roku 1916 a prvé medzinárodné priznanie v Itálii roku 1918!

Z Itálie cez Ameriku vydal sa na jaseň roku 1918 na Sibír. Z namáhavej cesty ho nezháčilo ani vyhlásenie slobody Československej republiky. Tuná všeliako vykladajú sibírsku cestu Štefánikovu, daktorí ľudia hovoria i o fiasku. Treba povedať pravdu: V Československej republike dosial nikto sa nepodujal na tak ťažký úkol. I keby nebol mal zdar, nebolo by divu. Nie je ľahká vec uzdraviť choré vojsko, unavené dlhými bojami rozmrzené, sklamané nesplnenými sľubmi spojeneckými. Štefánik vedel, aký je to ťažký úkol, že pri tom riskuje svojou populárnosťou, ale on nebol za ľahkomyseľnú demagógiu, on vedel republike priniesť osobnú obeť. Vedel to, čo nevedia tuná doma. Liek bol horký, ale zdravý. Ak dnes sa pýšime sibírskou armádou, je to jeho zásluha, je to zásluha tých opatrení, ktoré mu vytýkajú.

Náhla smrť ochránila generála Štefánika od rmutu a kalu nášho verejného života, ktorému by ináče sotva ušiel. Sláva jeho činnosti rástla medzi tými, ktorí spolu s ním bojovali a životy prinášali za národnú slobodu; medzi tých, čo bez zásluhy si delia korisť, prišiel iba zomrieť.

Večná mu pamäť!

4. Reč Jána Lichnera

správcu brezovskej meštianky a tamojšieho ev. kňaza 4. mája k žiakom.

Milé žiactvo!

Rok je už tomu, čo pamätným stalo sa toto naše Bradlo pre každého verného Čechoslováka. Od roka prichodia sem veľké zástupy obecenstva. Prichodia sem Francúzi, Italci, Česi, Slováci; prichodia naši vekom pokročilí starci, aby si po prekonanej ťažkej púti národného žitia odpočinuli na tomto tichom mieste odpočinku nášho statočného, pracovníka gen. dr. M. Štefánika. Prichodia sem v lete života za národnú slobodu bojovavší a ešte vždy bojujúci mužovia, aby sa tu nad hrobom najväčšieho slovenského národného hrdinu k ďalšej národnej borbe utužili a vo viere v konečné víťazstvo našej národnej pravdy utvrdili. A prichodí sem, a síce v opravdu peknom počte, aj naša mládež, menovite školská mládež, na čele so svojimi učiteľmi. Mládež prichodí na toto miesto tým cieľom, aby si odniesla odtiaľto kvet ideálu. Na našom Bradle zasadený je strom československého ideálu, z ktorého prichodí si ulomiť mládež po jednej ratoliestke, aby sa ňou ozdobila, do pôdy svojho srdca ši ju zaštepila a tak vypúdila zo svojej duše všetku burinu, všetky tie falošné ideále, ktoré jej dosiaľ boly natískané.

Naša mládež, žiaľbohu, bývala v minulosti veľmi nesprávne vychovávaná. Pred jej oči ako ideále stavané boly osoby, ktoré tupily svoj pôvod, svoj rod, haňbily sa za svojho otca — matku. Petőfi, Kosuth, Just a iní renegáti boli nám tak opisovaní ako čestní mužovia, ako pravá dokonalosť človeka, za ktorými má spechať každý mladík; kdežto skutočné charakterné postavy, ako Kollár, Šafárik, Palacký, Hurban, Hodža, Štúr a ich spolupracovníci, boli ako opovrženia hodní ľudia pojednávaní. Ale povedzte mi, vy mladí bračekovci, či sa Vám neprotivilo v duši, keď naši učitelia maďarónski blatom potupy zahadzovali našich roduverných mužov, ktorí sa hrdosťou priznávali k svojmu rodu, a keď vás oduševňovali za odpadlíka viery a rodu Petőfiho, ktorý v jednom svojom spise napísal: „Za dvoje sa haňbím v živote: za jedno, že moja matka bola Slovenka, za druhé, že bola luteránka.“ Za luteránstvo sa preto haňbil, že luteráni boli zväčša Slováci. Nuž môže slúžiť niekomu za vzor človek, ktorý takúto špinu hádže do svojho hniezda? Nie, nikdy nie!

Našimi ideálmi prestaly byť tieto falošné modly v tom okamihu, keď maďarské školy musely shodiť so svojho prúčelia maďarské nápisy a zameniť ich správnymi slovenskými, keď miesto falošných prorokov maďarských a maďarónskych počali vyučovať v nich povolaní naši slovenskí a českí učitelia. A toto stalo sa vtedy, keď náš československý národ pri pomoci pravdymilovných národov sveta polámal tisícročné maďarské jarmo a stal sa slobodným. Od tých čias, čo slobodní sme politicky, slobodní sme aj kultúrne: slobodní sú učitelia, slobodní sú žiaci, slobodná je veda, slobodno je milovať svoj národ, svoju opravdovú otčinu, a milovať aj tých, ktorí majú najväčšie zásluhy v tom, že sme oslobodení.

A medzi tých, ktorí majú najväčšie zásluhy pri našom oslobodení, patrí aj tu odpočívajúci hrdina Štefánik. On najprv svojou statočnou vedeckou prácou dobré meno získal v cudzozemsku nášmu rodu, a keď to záujem vlastí požadoval, ako vojak šabľou a ako diplomat nevšedným umom zasadil sa za svoju týranú otčinu. Ako niekdy Hannibal po provinciach Hispanie a Gallie sbieral bojachtivých hrdinov, aby ich viedol oproti pyšným a panovitým Rimanom, tak on tiež na rozsiahlych rovinách Rossie sbieral našich bojovníkov zajatcov a formoval ich v nezlomné šíky statných legionárov.

A keď z ťažkého dopustenia Božieho bol nám nešťastnou náhodou aj rýchle z časnej vo večnú vlasť odvolaný, on nám je predsa pri ďalšej borbe za udržanie oslobodenej vlasti prítomný. Jeho meno, jeho príklad bude navždy slúžiť za vzor statočnej práci, čistého charakteru, neohroženej vernosti, vzletného idealismu, bezištného vlastenectva. V našich učebniciach o ňom bude čítavať školská mládež poučné a povzbudzujúce články. On bude ten ideál našej mládeže, za ktorým ako za jasnou hviezdou pôjde, a pomník, ktorý bude postavený na jeho hrobe, bude tým ohniskom, ku ktorému bude mládež prichádzať, aby si zahriala srdce láskou k národu, vlasti a všetkému, čo je sväté a krásne.

Pre všetky tie mnohé zásluhy, ktorými zvečnil si svoje meno, dnes vo výročie jeho tragickej smrti, shromaždení vôkol jeho hrobu, privolávame mu: vďaka ti, statočný hrdina, za prinesené za nás obete, bude požehnaná tvoja pamiatka medzi ľuďom tebou oslobodeným!

5. Mali sme nádeju…

(Na výročie smrti generála Štefánika.)

Rečnil, ako svoju vlastnú duchovnú tvorbu Emil Boleslav Lukáč.

Mali sme nádeju — — — — — — Nádeju plamennú, nádeju vznešenú, nádeju skrytú, čo sme Ju chovali slzami, nadšením — čo sme Ju chovali túžbami — vzlykotom, čo sme Ju od mraku k svitu chovali tajeným plamom, čo burácal v lkajúcej duši, vediac, že nádherným kvetom raz zakvitnúť musí, oh, musí! Lež doma čakaly okovy, hrdzavé okovy, a tyran nádeju zdrtiť už ochotne hotový a preto utiekla v cudzinu — mala len perute, perute mladisté, perute mohutné, perute labutie — — — — — — Mali sme nádeju! Nádeja letela — — — — — — — — — Letela v oblastiach slobodných, letela po ríšach svetla, pri tom však trpela premnoho, trpela preveľa. Videla z ďaleka: okolo národa záhuba lieta, videla: šediny v slzách sa zmáčajú — pokrevné hrude, videla v bôľoch sa zvíjať, a videla blankyt, jak rudne krvou, čo vylieva Slovensko — videla: po celom domove vrahovia zúrili — vzplanula! — Po celom dotkla sa posvätným boľastnej ocele otrokov, letela do boja — letela slobodná, letela bez okov — — — — — Nádeja letela! Nádeja tvorila — — — — — — — — — Tvorila zázraky, zahnala prízraky, borila žalár — silou tou nadzemskou, čo vliala do ramien Všesila, by doma potomok spevom už voľným si veselo zahral, budúcnosť stavala národu, múry, čo na veky stoja; preto jej kanuly po čele krupaje boja i znoja, posvätná perla kde padla, tam sloboda zvonila. A doma ožilo Slovensko, ožila zem milá, ožila, radostne čakajúc víťaznú nádeju, kedy ju paprsky slnca, oh, kedy ju dovedú? — — — — — Nádeja tvorila! Nádeja sletela — — — — — — — — — — — — — — Sletela s vysoka, sletela snorená, sletela v ohni vytryskla krv z tela, rodná zem vpila ju docela — Tak sme Ju museli uvidieť, tak sme Ju uvidieť mohli. Nezrela dielo, ni náruč, čo čakala žehnatbou svätou, uzrela slobodné rodisko, ale nie slobodných bratov — musela do výšin, k Tým, čo tam čakajú napnute, kedy sa pridružia k Ním už tie perute labutie. Vyčkali, tam je už, hoc telo zmorené, vychradlé, spokojne spočíva večný sen na Bradle, na Bradle — — — — — — — — — — Nádeja sletela!

« predcházajúca kapitola    |    



Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.