ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 18. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V opustenej Bratislave na nový rok 1844.^[332]

Nový rok 1844^[333] jest bezpochyby deň, od ktorého sa historia slovenského života datovať bude a na ktorý pozdní nástupcovia jako na prvé nejčistejšie pohnutie a napnutie sily duchovnej s úctou a s velebou sa dívať budú. Nič sa tak čistého a následky ukážu, že aj nič tak vážneho na Slovensku dosial ešte nestalo, jako práve to, čo sa dnes stalo. Lež aby nadarmo neperoruval, rozpoviem Vám vec len s aspires,^[334] lebo obširnejšie opísanie o pár dní dostane p. Dôstojný.^[335] Otázka ústavu a Ludovítovho námestníctva prišla včera v konvente na tapet. Čo bolo na predešlom konvente, o tom Hrenčík^[336] Daxnerovi na Štefana^[337] napísal. Na včerajšom konvente bola búrka a hrmavica, ani v onahdy na generálnom v Pešti.^[338] Bajči^[339] s advokátskou partiou strašne a špatne papuloval na šetko a partia táto bola tak silná, že jej zámery zostali navrchu.^[340] Stromský^[341] a hovoril tak vážne, tak zapálene, tak rozumne, tak zaujate, že viacej od neho žiadať by bola nespravedlnosť, lebo by sa žiadalo to, čo urobiť nemohol, slovom statočne sa zadržal. Za našu vec hovoria jistí Zechmajster železník^[342] a Wiegand,^[343] oba tak, že by z našincov nikto nebol mohol lepšie hovoriť. Mužovia títo šeci traja zasluhujú našu úctu a naše si ich váženie. Pri hrdinskom týchto troch mužov bráneňú, lebo sa druhí krom nich, nikdo ani len neozval, vec naša prepadla. Prepadnutie ale toto ešte je nie formálne vyslovené, essentialiter^[344] ale skutočné. Resultát 2 hodinovej debaty bol, Štúr als ein ge führlicher Mensch mus von dem Lyceum entfernt werden;^[345] ba práve tak sa vyslovili niektorí er kann einmahl nicht an dem Lyceo.^[346] Palkoviča tak rečeno a statočne, čo on ale neuznáva, lebo mu Bajči sa poliškal a Palkovič zradnej líške uveril, prinútili, aby lebo resignoval, lebo učil. To bol konečný resultát. Palkovič sa osvečil, že sám svojou vôlou resignovať nemôže, lež len s privolením Dôstoj. superintendenta. A D. p. Jozefymu už bezpochyby aj písal. Konvent týmto spôsobom essentialiter ústav vyvrátil. Štúr viac prednášať nesmie. Palkovič viac učiť pre svoju starobu a slabosť nemôže a resignovať nesmie, lebo bude celé Slovensko proti nemu. Jesli ale resignuje, na ktorý pád mu konvent pensiu slubuje (počujte!), zvolí si konvent sám profesora, jako sa tu vyslovil, a jesli neresignuje, podržuje si konvent tiež právo námestníka voliť, načo už jistý Prochaska,^[347] človek daremný je aj odriadený. Štúra naskrze nechcú. Tak hla vidíte ústav padol a vyvrátený ústav Palkovič zatvoril. Viac sa v ňom prednášať nebude. To sa stalo včera a dneska podala mládež v počtu 23, ktorý ešte značne bude rozmnožený, deklaraciu rektorovi, aby jej pod troma dní testimonia^[348] vyhotovil, lebo že ona tu nemá ničoho viac, čo by ju viazalo. Rozhorčila sa nad tým, že nevinný Štúr je od námestníctva odstrčený; že jej duchovne zbudzenej mízernieho figuranta za učitela chcejú dať, ktorý by sa od nej mal učiť a nie ona od neho, alebo račej že je ústav vyvrátený; že bola znevážená, keď jej prosbu za Lud.^[349] Bajči ani len na konvente prečítať nedal; že videla zneuctených našich superintendentov a celý Preddunajský dištrikt, lebo memoiri^[350] a listy ani len jedom čítané neboli, lež ich na stranu zahodili s tým „wir brauchen keinen fremden Einfluss.^[351] Za toto si umienila mládež preč odísť. A toto je ten skutok, pre ktorý sa Nový rok 1844 v historii života slovenského večne pamatným stane. To je ten skutok, ktorý vek náš slabo a len budúcnosť slušne oceniť bude v stave, skutok ktorého sláva sa svetom rozletí, skutok ktorý zmrznuté balvany tatranské rozhreje, pohne a k slávy plným ohlasom zbudí. Medzi týmito statočnými, hrdinskými mládenci je aj brat Váš^[352] a Vy môžete byť pyšný na neho, lež neznám s jakým srdcom príme Vaša p. matka správu túto, preto ju pripravte. Medzitými šuhajci je aj Gál^[353] a jeho otec by si to mal za česť pokladať, lež neznám či s vecou aj syna nezatratí? — neznám konečne čo na to Dôstojný^[354] pán povie. Vy ste, drahý môj, ktorý skutok tento ocenil, hodne a slušne oceniť môžete, preto Vás prosím vo mene šetkých, pripravujte každého, kým obšírnejšie vypísanie nepríde. Reussovi^[355] píšem, lebo je aj jeho syn^[356] v tom. Ďalej Vás prosím, aby ste robili prípravy na zbierku k napomožeňú odchodu chudobnejších, kým nepríde skutočné požiadanie Dôstojnému pánovi.

V nitrianskej stolici, keď počuli ešte na vinobranie, že mládež má ten úmysel, tak boli zapálení, že po 100 zl. slubuvali. Keď k veci príde, bezpochyby sa ten počet zmenší. Ale uvidíme ako sa zadržia.^[357] Zajtra o 9. ráno pôjdem sprobuvať.

Čo myslíte, zostanete už dakde kňazom, či pôjdete do Nemeckej. Neunúvajte sa nadarmo, ani ja nepôjdem, ale nepôjdem preto, že nemôžem, lebo nemám peňazí. 200 zl. str. mi matka poslala, ktoré som si vyžiadal jako do Nemeckej. Z tých som po rátaní aj s knihami strovil 100 a 50 som dal na napomoženie tejto veci. Keď som nemohol sám robiť, aspon som napomôhol. Že som tu bol doteraz, znáte, že nebolo bez príčiny. Peňazí teda nemám a matka mi dať nemôže, a jesli by aj mohla, svedomie mi nedopúšťa ju na žobrač priviesť. Na pedagogiu sa pustiť, keď mi žiť a robiť treba, nepôjdem; albizuvať^[358] nechcem. Zostanem teda tu. Jesli ma prímu dakde do úradu, dobre, jesli nie, budem tak pracuvať tak dobre jako aj v úrade, možnože ešte aj viac. Kde budem, čo budem, to sám p. boh zná. Naňho sa spustím, jemu budem žiť, on mi cestu otvorí a on ma aj opatrí. Ja som sa rodu môjmu celkom posvatil. O tom tam ostatnom nikomu nič nehovorte, lebo nechcem, aby sa moja matka o tom dozvedela. Kým sa Nitra vytlačí, čo urobí o mesiac asi, tu zostanem, a potom pôjdem lebo domov, lebo k Hurbanovi.

List 19. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Bratislave 22/1 1844^[359]

Povesti čo ste mi zaslali som šetky dostal aj s listmi Vašimi.^[360] Povďačný som vám šetkým aj za ochotné zbieranie, aj za starostlivosť Vašu o najlepšie vydanie našich povestí. Poslali ste mi povesti tie tým cielom, aby ste mi ukázali, v jakom spôsobe by aj ja čo píšem písať mal a žiadate odo mňa moje mínenie. Vám ďakujem, lebo mi nie na jedno, čo by sa nielen v Berone,^[361] ale v každej povesti zachovať malo, upamatovalo. Čo sa môjho napísania Berony dotýka, priznávam sa, že sa ani mne samiemu znepáčila, keď som ho o jakýsi čas pozdejšie čítal. A tak to bolo aj so šetkými, čo som bol napísal. Teraz, asi mesac tomu, som celkom prestal od písania, zajedno pre ustavičnie nepokoje a burky,^[362] neistoty a trápenia, ktorie nás teraz morili, za druhô aj preto, že som nespokojný s predešlým mojim spôsobom písania, o lepšom premyšlovan. Neúplnosť a nedokonalosť mojich povestí pošla z toho, že som nemal ešte ustálenej myšlienky o forme — písal som teda jako sa mi kedy zazdalo; a tu v povestiach mojich často v jednej a tej samej rozličnost stylu a neistota hlavného ťahu formy. Po druhô som nevelký pozor dal na slová, čo sa ich volenia a umestenia dotýka. Toto by sa ale v prehladu a v potrebnom prepracovaňú, doplňovaňú a riadeňú, čisteňú a utínaňú, bolo doplnilo a sporiadalo, očistilo a poutínalo. Čo ale jednému i druhému počiatok dalo ja, že som bol v neistote, jaký ciel mám povestí našich vydaňú označiť, čo s nimi docieliť — či náboženstvo staroslovanské Slovákom objasniť, či domáci a spoločenský ich život vystaviť, či úradné a filozofické pochopy ich ukázať a vykladať, či len samé umenie t. j. báseň prostonárodnú Slovákov svetu naodiv predložiť v celej jej kráse a blesku.^[363]

Prvé čo sa mi zablisklo bolo umenie, a toho som sa tým viacej pridržal, čím silnejšie p. Reuss v jeho poznamenaniach k povestiam hlavne a potom aj v samých na morálku dorážal. V poznamenaniach týchto som videl na niektorých mestach len reflexiu, ktorá tam jako pravdivosť stála. Vyznať musím, že p. Reuss študovaním, rozmýšlaním a pozorovaním znamenite zaopatrený peknie poznamenania o povestiach našich napísal; ale dodať musím aj to, že dost zhusta vytiahne z povesti alebo vtisne do nej aj to, čo v nej nieto. A toto platí takmer úhrnom o hlavnej myšlienke povesti. On ju bere všade mravnosť, a to je spolu aj pravda aj nepravda, lebo je aj mravnosť, ale ešte aj viac od mravnosti. Táto teda jednostrannosť, poneváč sa mi jednostrannosťou hneď zdala, ma na druhú cestu zvrátila, a ja som upadol v mysli našej do druhého extremu, t. j. chcel som povesti naše tak púho zo stanoviska čistého umenia písať, jak sa mi zdalo, že ich p. Reuss zo stanoviska samej moralky píše. A tu hla dostali moje povesti druhú formu, ktorá sa s obsahom, jaký som ja v predstavení mojom mal vytvorený, nevyhnutelne zmeniť musela. Potom sa mi náboženstvo pohanské jako hlavnou zazdalo; a tu zas len málo chybelo, že som v opisovaňú a vúbec v písaňú celkom nezlakoničtel. Zas sa mi domáci a spoločenský život objavil atď. atď. Ale čo to bolo šetko? Sami vidíte, že nič inšieho, jako púhá čistá abstrakcia. Umenie, tu povesť — teda povesť musí mať svoju osobu, tá osoba musí stáť v dakom spojeňú v domacnosti, v spoločenskom a verejnom živote s druhými osobami. Musí byť v jistom poťahu k svetu a musí ho na jakýsi spôsob pojímať, musí mať v svojej činnosti istý spôsob, lebo tá činnosť je látka povesti, a musí mať hlavný punkt, okolo ktorého sa jeho činnosť točí. Jak náhle tieto punkty v povedomí svojom rozložené máme, musíme prísť na tú myšlienku, že vo vypracovaných našich prostonárodných povestiach, musí byť vystavený život domáci, život spoločenský, náboženstvo, je vúbec (t. j. jak sa oni všade zjavujú), a hrdinov, jednatelov charakter, spôsob činnosti (mravnost p. Reussova) zvlášte (t. j. jak sa pri tom, lebo tomto zjavuje). Poneváč ale povesti naše sú umenie a nie nauky mravnosti atď. atď. musí toto šetko byť vo forme peknej, úplnej, zaokrúhlenej, slovom peknej, kde obsah forme celkom zodpovedá, predstavené. Čo že ale táto pekná forma žiada pri našich povestiach? Aby peknosť tá bola slovenská. Keď som ale na tú slovenskosť prišiel, charakter slovenského umenia a života musí byť vytlačený na povestiach našich, jináče by sa podobali tomu Horácovmu „humane capit“^[364] a táto slovenskosť pozostáva v plastičnosti, úplnosti a zaokrúhlenosti obsahu aj formy. Plastičnosť, tak jak u Rekov, lenže potenúrovaná na vyšší stupeň — v nej sa my s Recí zrovnávame, lebo sa aj plastičnosť nášho života s plastičnosťou réckého zrovnáva. Nesmie tedy nič trčať, nič urážať, nič hrozne prekvapovať, jako v romantickej poezii, ale hladko tiecť a harmonicky zvoniť. Čo sa ale tej formy a jej peknosti dotýka, musí nám byť (v)ždy pred očima že sa to povesti prostonárodné. Musí teda tá peknosť byť naveky venuša a nie elegant, alebo druhými, slovom povesť naša musí byť čistotné a vkusne oblečené dedinské dievčatko a nie vyfintená velkomešťanka.

Za týmto šetkým ale, čo sa síce nevidí a len neviditedlne pôsobí v povesti, jako duša v tele, stojí a je jediným predmetom šetkých slovenských povestí — dobro. Čokolvek sa deje v povesti šetko stojí v službe dobre. Dobro sa uskutočňuje; ale aby mohol dej do povesti súci postáť, potrebuje to dobro svoj odpor, ktorý mu prekáža, a to je zlo. V službe dobra stoja statoční hrdinovia a dobrí duchovia, ba často aj zlí, čo svedčí o tom predstaveňú našich predkov, že zlo je nie pre seba, ale aby slúžilo dobrému. A v službe zlého stoja podlí ludia a zlí duchovia, ježibaby, draci atď. atď. Dobro premáha zlo a opis tohoto boja je povesti látka. Víťazstvo princípu dobrého je koniec boja a povesti. Tak je to v každej. Ja aspon neznám ani jednej, kde by zlý princíp zvíťazil — to sa v cudzej sesii^[365] velmi zhusta trafí. Toto je vúbec v každej povesti, lenže zas v každej sa jináče zjaví, a to sa Marko,^[366] tie tvoje mravné myšlienky. P. Reussa to tiež bez pochyby zaviedlo v jeho poznamenaniach. Ešte jedno je vážno pri povestiach, to jest to, že je v nich najzretedlnejšie a najobšírnejšie náboženstvo pohanské vyrazené. Naše povesti sú z ohladu toho to, čo pyramídy, labyrinty, sfinxy atď. Egypťanom, pre nás Slovákov jak tí v tom bez toho, že by si boli povedomí bývali čo robia, vyslovili povedomie svoje o duchu. Tak Slováci naši pravda tiež nepovedome vyslovili v povestiach pojímanie sveta vúbec. Náboženský živel je v nich najsilnejší, a to preto, že u národu každého, na nižšom stupni vyvinutia je on jestli nie samojediný, teda kde prevahujúci. Ja povesti naše trojaké nachádzam: pohanské, pohanskokresťanské a kresťanské. Toto ale objasniť by ďaleko viedlo. Čo sa tak fragmentárne povedať dalo, poviedal som, rozmýšlanie vec stonásobne rozmnoží, ktorá by bachant k pojednaniu potrebuvala. To časom svojím urobím.

Sbohom drahí moji a pracujte!

*To je charakter slovanskej poesie, a nesmieme zas sádzať na to, že by povesti boli dáke zláštne oddelenie poesie, v ktorom sa mravnost predstavuje alebo len niektoré z nich.

List 20. Augustovi Horislavovi Škultétovi

V Bratislave dňa 23. 1. 844^[367]

Veľmi ma mýli, že nám na naše listy žiadne odpovedi od Vás neprichádzajú. Ja som Vám písal druhého,^[368] Lajko písal Dôstojnému pánovi^[369] a ktosi ešte písal Vozárovi,^[370] Kučera či Kellner, a od Vás žiadnej odpovede. Divno mi je, že ste ešte nemali z našich listov dajedon. Teda ešte ani neznáte jak tu veci stoja? lebo listy, tak sa mi zdá na počte pochytať museli. Poviem Vám teda, čo je a jak je. Otázka z ohladu Štúrovho námesníctva prišla pred konvent a síce ju Palkovič vidiac sa písmi a memorialy dostatočne byť podopreným a nemohúc ďalej neistotu trpieť, v ostatnú adventnú nedelu predniesol. On žiadal od konventu, aby Štúra jako námesníka potvrdil. Pre krátkosť času bola vec do budúceho konventu odložená. 31. decem. nasledoval búrlivý konvent, ktorého resultát bola Palkovičovi predložená otázka, či bude sám učiť a či resignuje? Palkovič si vyžiadal 14 dní na rozmyslenie. Štúr bol odstrčený, lebo o ňom ani počuť nechceli. Na ten spôsob ústav prestal, lebo Štúr prednášať nesmel a Palkovič nemohol. Niektorí sa proti katedre tiež vyslovili. Listy a instancia mládeže bola tým „es ist ein fremder Einfluss, a einen fremden Einfluss brauchen wir nicht“^[371] zahodená. Toto šetko pohlo mládež k tomu, aby sa k energickému kroku odhodlala. Na Nový rok podala deklaráciu profesorátu, v ktorej si pod troma dni testimonia žiadala, a spolu prestala do školy, konviktu a alumnie chodiť. O tri dni jej narobil Stromský^[372] a Schröer^[373] nádeju a naklonili ju k tomu, aby do školy chodila. K druhému sa nedala preto, aby si odporníci nemysleli, že sa dá materiálnosťou určovať. Mládež teda k poslednému kroku naveky hotová čekala v najväčej netrpezlivosti do konventu, ktorý bol 21.^[374] Konventu tohoto obsah je čistá concessia. Šetky listiny boli prečítané, čo asi 11 hodiny trvalo, Listy tieto tak skonfundovali inspektora, že konvent riadiť neznal a druhým odporníkov podobne, že debatovať nemohli. Katedru našu uznali a potvrdili, lebo prišlo do protokolu, aby sa šetkým tým čo konventu písali, odpovedalo, že konvent katedru zrušiť nechce, lež zadržať v dobrom poriadku. Palkovičovi námesníka držať jednohlasne povolili. Ale kdo ten námesník má byť, má rozhodnúť inspektor s profesori. Že sa nám aj tu pošťastí, ručí nám za to osvečenie sa šetkých profesorov a vlídno sa chovanie inspektora k mládeži a k Štúrovi v čas ich návštevy. Ten konses bude bezpochyby zajtrá a na sobotu už myslím začneme naše prednášanie.

Na konvente sa v našej obrane vyznačil Stromsky, Martini, Schröer, Zechmeister, Škultéty, Lang, Wiegand a Würzler. Martini je najčistejšie za nás zaujatí a zapálení. Schröer sa vyslovil čo priam provintiu moju stratím, budem za Vás pracovať, atď.

Bajči^[375] sa osvečil (pred Braxatorisom, modranským notárom), že by on proti nám nič nebol robil, keby ho Zay a ešte druhí, bezpochyby Jesenák,^[376] neboli pohuckali. Tak teda šade len Zay a Zay! Čo sa ten ohňa už napodpaloval! ale až ho raz chytia, zle mu poplatia, lebo podpaličov do ohňa hádžu. Aj on bohdaj ak tak neschodí. Chcel nám katedru vyvrátiť, chcel nás skrze Uniu zatratiť, chcel nám Ludevíta zničiť a chce nám noviny vydriapať, lebo sa osvečil, že kým je on inspektor, Slováci novín mať nesmejú. Či je ten človek hodný, aby bol našim inšpektorom^[377] — marš s ním dolu — dolu s ním. Bajči sa prelakol, keď videl, že sa šade naňho sťažujú a naňho šetkú vinu skladajú. Tým luďom len na strunu osobnosti treba biť, hneď upustia, lebo sa im osoby milšie jako plány a zámery.

Tí spomenutí by zaslúžili, aby sa im poďakovalo. Na druhý týden pôjde bezpochyby Lud. do Viedni z ohledu privil.^[378] Dá boh, že sa aj to dobre skončí a my skoro noviny svoje mať budeme.

Zbohom

List 21. Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi

V Bratislave 18/2. 1844^[379]

Drahá duša!

Už som Ti predvčerajšou počtou písal, že je rekurz^[380] už tu, že superintendenti pri tom všetkom, že o neinstalatnosti Tvojej znajú, predsa len Teba za vyslanca žiadajú. Keď Tesák,^[381] jak vidíme, ísť nechce, nakloň dajedného z tých starších, Borika,^[382] Šulca^[383] alebo Trokana,^[384] a keď by z tých žiadon ísť nemohol alebo nechcel, Paulíniho.^[385] Útraty sa všetky nahradia. Jozefy slúbil 20 zl. c. m. a zbierku urobiť v gemerskom a zvolenskom senioráte, Seberíni tiež slúbil — a tamten poslal Palkovičovi kauciu, aby vydal peniaze, kolko bude treba. Na samom počiatku budúceho mesiaca sa na každý pád pousilujte sem. Len nám odpíš kto? a kedy sem prídete, aby sme Srezionskému mohli zavčasu oznámiť.

Nitru^[386] som nanovo poslal do Bystrice, nemenil som nič. Keď vytrie, nech vytrie, veď tam bude mať namesto vytretých nové básne — meniť som preto nechcel, lebo som nechcel fušuvať. Najviac sa bojím o Tvoje Obrazy,^[387] to sotvá pustí. Z Cesty^[388] síce tiež pretiahne pár epiteton a jedno lebo dve mestá, ale zmysel nebude pomútený.

O Ústave^[389] sa už predsa dač istého na nedeľu dovieme. Naši šuhajci boli včera u inšpektora^[390] — povedal im, že v nedelu dá konventu reláciu.

Ja som dej^[391] už odpísal, a len čakám zo dna na den na ukončenie, aby som aj ja ukončiť a po časopisoch rozoslať mohol. Lud.^[392] som ho prečítal, povytieral mi mnoho miest, kde som profesorom, konventu pravdu pohovoril. Lud. je až nad to opaterný, už neznám, či každému, mne sa aspon tak zdá byť.

Zay už dnes týždeň poslal testimonium de sentienti ratione,^[393] či charaktere politico et morali Štúrovom, a síce že ho velmi jaksi vychválil, ale dodal, že má tú jednu chybu, že je, neznáme, či velký Slovan, čiže panslav. To z neho lachko mohlo vystať, tým lahčej, aby tá chyba tým lepšie do očú uderila, a on sa jako nestranný ukázal.

V Záhrebskej stolici Zdenčaja zložili z hlavného županstva, jeho mesto vraj bezpochyby Bán zasadne, Kukulevića staršieho tiež z direktorstva škol a Moysesa z cenzorstva. Radosť strašná u Maďarov a len na zakázenie Gajovych novín čakajú.^[394] Gajovi tiež Konsilium jakési otázky predložilo.

Bačania^[395] sa zas spytujú jako seniorát, čo je s Ústavom a s novinami. To je znamenité, že tí ľudia všade jako telo vystupujú.

Zbohom Tvoj J. R.

List 22. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V nevernej Bratislave^[396] dňa 30. 3. 1844^[397]

Drahí moji!

Nebudem Vám mnoho o veci školskej biedy a posmechu rozprávať — o tamtej vám rozpovedali naši bratia a o tej len krátko, lebo obšírnejšie vám Janko Rafay^[398] rozpovie. Palkovič sa v konvente bol osvečil, že teraz prednášať nemôže, a keď naňho velmi doliehali, tedy prislúbil, že keď otepleje, asi po Ďure.^[399] Skrze odporučenie Lajkovo^[400] sa zdal byť uváženým, neuznával ho a odvolal sa na distrikt. Naraz asi pred dvoma týždni dá v stredu už okolo poludnia súkromne oznámiť, aby sa zišli, že bude prednášenie držať. Asi 16 sa ich zišlo, lebo práve vtedy mala byť aj knihovňa otvorená. Vyšol na katedru a začal, že ho p. inšpektor^[401] (nota bene bol predodňom uňho) a p. profesoria k tomu mali, aby učil, lebo že skrze to velmi znamenitú službu katedre preukáže. Že p. inšpektor s katedrou našou najlepšie míni, čo on (Palkovič) z najhlbšieho presvedčenia hovorí; že je on ešte dosť tak silný, aby mohol za týždeň dve hodiny prednášania držať, aby teda p. inspektorovi a p. profesorom k vôli pilno chodili. Teraz si myslite, čo chcete — či je to nie posmech a škandál od slovenského profesora na katedre verejne o najzlosnejších nepriateloch našich takto hovoriť? Ale Palkovič je neborák už starý, nezná sa do sveta chodiť, on žije len v svojom starom svete a myslí si, že je to ešte aj teraz tak, jako bolo pred 30 rokmi. Slabý je, slabý, až hrúza. On peniaze, len keď peniaze počuje spomenúť, už je celý preč. To čo povedal o Bajčim, je nič inšie, jako že sa dakde dopočul, že Bajči chce katedry fundáciu napomôcť, t. j. všivavými par sto zlatými ju a právo na ňu zakúpiť, aby potom tým smelšie mohol s ňou svoje inpostávy vyvádzať. Tak teda Palkovič začal, a neznám jak mu pôjde. Už dneska prednášanie nebolo, lebo mu len traja prišli. Dosť sme sa mu my vec napredstavovali, dosť sa ho naprosili, lebo sme sa na veky toho báli, že so škandálom preto, že mu nikto chodiť nebude, bude musieť prestať. Ale či Vám dač uznal? On si myslí, že šetko najlepšie vie — a tu máš. Kto zná, čo zo škandalového prestatia ústavu, vlastne Palkovičových prednášaní za resultáty Bajči et kompania vyťahovať bude, a či Palkovič bude v stave klpko rozmotať, ktoré zamotáva. Je k nám podozrivý, lebo ho už nabaduskali tí psohlavci, že Lajko tak reč učil, ktorú nik nerozumie a či inšieho. Tak teraz šetko z nás odvodzuje. Ach, je to bieda s ním. Sekundanov ja učím súkromne.

Z Levoče známe tu šetko, ale Vám písať nebudem, lebo to aj Vy znať budete, len jedno podotknem.

Kellner mi píše,^[402] že Dôstojný p. pri príležitosti poďakovania sa Levočanom za báseň, ktoré mu na mena vytlačiť dali,^[403] dač takého napísal, že chce sa postarať o zriadenie pre svoj distrikt Slovenskej katedry v Levoči. Neznám, jako on to myslel — či na osadeňú riadneho profesora, či len na autentisovaňú terajšieho ústavu chce pracuvať; ale čo je kolvek vo veci tú príležitosť treba užiť, zlášte teraz, keď sa okolnosti tak príznivé. Kellner píše, že Homola^[404] na jeseň chce odísť do Nemeckej a žeby Hlavaček na jeho mesto chcel lebo Sam. Hroboňa,^[405] lebo mladého Nosáka,^[406] lebo aj mňa. Hroboň S. odíde na každý pád po Velkej noci do Prahy a ja si dúverujem, žeby ten úrad lepšie zastal, jako mladší Nosák. Ja by ho teda prijal, a síce preto, že je s ústavom spojený, aby mohol pri ústave byť, ktorý veru už čas, aby do poriadku prišiel. Jesli ale p. Dôstojný tam chce profesorát riadny či mimoriadny usporiadať, tak by som ja račej k tomu bez kaplanstva privolil, jako k obojmu. Na ostatok by ale, keď by sa roztrhnúť nedalo, na obidvoje pristal, len by sa museli, keď by sa mohli nektoré výnimky kasírovať pri plneňú ktorých by ja čas v zdelávaňú sa, aby na katedre vystúpiť mohol, obetovaný na nohách roznosiť musel, a tým večšu ujmu urobil ústavu, jako by bolo to dobré, ktoré by tou prácou podla výnimok vykonal. Prosím Vás teda, jesli p. Dôstojný prísne si pred seba (v)zal dač podobného, majte na mňa ohlad, a ktomu ho majte, aby čím skôr k veci prikročil, kým sú okolnosti príznivé. A jesli sa prísne tou myšlienkou nezanáša, nože mu ju pripomínajte, aby sa dač vykonalo. Dosial sme velmi nedbalí boli v upotrebovaní príležitosti, nože keď sme poznali svoju chybu, ju napravme.

Pre našu vec by bola veliká výhra, keby v Levoči Katedra jakej takej autority a positívnosti získala. Na 9 června počujem, že p. Dôstojný príde do Levoče, aj ja ta prídem a tam sa aj s p. Dôstojným aj s p. Hlavačkom pozhováram čo a jak? Vy medzitým konajte, čo môžte. Píšem aj samému p. Dôstojnému a už som písal aj Kollárovi, aj Hurbanovi, aby konali.^[407] Jesli by tu konvent a inspektor s katedrou našou si chcel zahrávať jako dosial, prenesie sa celkom s celým aparátom do Levoče. Ale kdo zná, jak dlho ten proces sa povlečie a medzi tým v Levoči sa dobre zriadený ústav dobre zíde aj napotom, keď by prešporský do poriadku prišiel, lebo na tom musíme stáť, aby sme na šetkých školách mali katedry a ústavy.

Čipka Jonatan mi písal,^[408] zbiera povesti hodne — len nech zbiera a zbierajte aj Vy.

Prosím Vás, neznáte čo urobil Gál^[409] s peniazmi, čo mi je dlžen. Slúbil, že mi ich pošle hneď jaknáhle domov príde a nič nechodí. Ja ich velmi potrebujem.

Kdeže je Ďurček?^[410]

No pozdravte Marka^[411] a zostaňte zbohom

Váš J Fr.

List 23. Ľudovítovi Hroboňovi

V Levoči dňa 7/10 1844^[412]

Drahá duša!

Vynehávajúc opísanie mojho terajšieho stavu, a to také, ktoré som v p. farárovi písanom liste vyložil,^[413] prikročujem k prosbe, žiadajúc Ťa, aby si mi na dáky čas Tvojej Filolog. der Geschichte a náboženstva i estetiky^[414] — od Hegela požičal. Budem ich potrebuvať i k mojmu vlastnému sa vzdelávaňú i k prednášaním súkromným.^[415] Keď mi je verejnosť obmedzená, musím súkromnosť vedieť k nášmu úžitku čím najlepšie usporiadať. Tieto knihy by si mi mohol čím najskorej poslať, trebars i do Kežmarku s tými, čo p. Fejérpataky^[416] má Kežmarčanom požičať.

P. farárovi^[417] oznám, že Tatrín v Gemeri bol s celým zápalom prijatý a Reuss^[418] sa s celou dušou správcovstva ujať prislúbil i ujal. Podľa nášho počtu, tak asi urobeného, bude tam pri Reussovom pôsobeňú aspon 20 stálcov, a ja som nemal len, zdá sa mi, 10 zapísaných. So slovenčinou sa i Důstojný i Reuss i Bosý spriatelili.^[419] Tade velmi lutuvali, že p. farár nedošiel.^[420] Ako že sa Tebe v Turci vodilo?^[421]

Klemens Jozeffyho majstrovsky odmaluval.^[422] Stojí pri stole v luteráku, silne uderenú pesť na papieroch rekurs predstavujúcich držiac; hľadí vbok — na ministra; pilno, pilno počúva, ale tomu čo počuje, nechce veriť, lebo sa hlavou krútiť zdá. To je obraz majstrovský. Sláva Klemensovi!

Pozdrav Janka Bysterského,^[423] Serdayho,^[424] Janka Kráľa, p. prof. Šlechovi^[425] služby skáž i Tvojim domácim a zostaň zbohom!

Tvoj J. Rimavský

Ak by si tie knihy poslať nemohol, oznám mi, aby som sa inde mohol obrátiť. Ani s jedným, ani s druhým neodkladaj!

List 24. Augustovi Horislavovi Škultétymu

V Levoči dňa 21. řijen 1844^[426]

Aspoň pár slov. Ešte konventu nebolo^[427] — zajtrá má byť — nuž uvidím, čo urobia. Hlavačeka^[428] som už navštívil, strojí sa robiť. Andaházy^[429] krem toho Probstner,^[430] vraj sa tiež pred Hlavačekom neukázal oproti. Na zajtrá tak čakám ako na súdny deň.

Mládež ma s radosťou prijala.^[431] Viacej nestihnem — budúcne viac.

Zbohom Váš J R.

Pozn. Či som sa u Vás o 5 zl. okr. nezačítal — chybí mi. Ak nie u Vás, teda som si ešte doma menej načítal, ako som mal. Jesli by sa u Vás bola tá chyba stala — pošlite mi ich.

List 25. Pavlovi Jozeffymu

V Levoči dne 14. prosince 1844^[432]

Důstojný Otče!

Vysokoctený zástupče Slováků!

Za povinnost svou uznavaje o nejnovejších zdejších udalostech Důstojne Vaší Milosti zpravu podati, aby věc skrze pobočné, snád nepravé povesti, do nepravého svetla postavená nebyla, osmelují se Důstojnou Vaší milosti přítomným psaním obtežovati.

Co se původu techto udalosti dotíče, ten jest na vijvinování a vydobívání si práva dvou národnosti, maďarské totiž a slovenské založení. Čím vice se zdejší mládež slovenská v národnosti své ve mravnosti s ní spojené, v pracovitosti a pořádnosti utvrzovala, tím vetší převahu brala nad nemravnou, nepilnou, rozpustilou mládeži maďarskou, a síce jak v soukromnosti, tak i ve verejnosti, jak v škole, tak i v meste. A však mládež maďarská po slovenské trebars i početne před tím šlapati uvyklá tuto prevahu znesti nemohla a nechtela, proto, kde kolvek jen příležitost dostala, tam slovenské mládeži všelijaká neslušná příkorí činiti neobmeškala, která ale naše mládež svým slušným způsobem odraziti vždy umela. Ponevádž ale Slováci slušné prostredky k své obrane uživše veždy zvítezili, predsevzala si mládež maďarská neukojitedlnou nenávisti zapálená k tomu nejposlednejšími sáhnouti, totiž physickou silou přednost si vydobudnouti. K tomu příležitost podal den 4. t. m. Kterehož dne nekterí, v počtu tré, z naších mladších, preoblekše se s Mikulášem^[433] do jednoho meštanského domu byli vešli. Vidouce je Maďari, sbehli se co chvíle kijemi a valaškami ozbrojení, pak jich přede dvermi na ulici čekali. Ponevádž se pak toto shluknutí s krikem stalo, přibehlo i naších nekolik, aby bratru svých na ten pád jestliby byli přepadnutí obránili. Sotvá že přeoblečení ze dverí vykročili, oborili se Maďari na nich volajíce: „Verjétek á Schneider Mikulást“^[434] — toto byl však jen smyslný titul, pod jehož zásterou Slováku chteli ubiti. Jeden z preoblečených dostal dve rány kyjem po krku a jeden z naších uderil Maďara také jednou. V tom ale naši starší theologové neposlouchajíc na „Krumplit theologus“^[435] do jakových jim volali, pro pokoj začali mládež naší krotit, až se bez dálších nepořádků rozešla. Nebylo zde premožení žádné stránky, nebo k opravdové bitce ani nepřišlo. Předce však málopočetní chlapčití Maďari i zde se dostatočne přesvedčili, že se Slováci ani tímto způsobem více pod jejích nohy podvrhnouti nedají, že Slovák za Slováka životom stojí, či je on mladší, či starší, či theolog či filosoph. Toto vidouce Maďari a obávajíce se pomsty hned na druhý den vystrojili jednoho jménem Textorise^[436] do Kežmarku pro juristy, aby jím přišli k pomoci. Mezitým však kežmarští juristé ješte posud nepřišli, trebas se již víckráte, jako mi Kučera^[437] práve teraz zde prítomný vyprável, strojili. Chválabohu že neprišli, nebo by se strašné veci a pro cirkev naši evanjelickou nejsmutnejší byli porobili, neznám však, zdáliž se jich ješte nedočekáme, ponevádž se tí kijakoví hrdinové vipití lumpové, svevolníci, suroví barbarove jako na jisté ozbrojení ručnicemi, šablami, valaškami atd. sem strojí, všem jmenovite p. prof. Hlavačkovi barbarsky vyhrožujíce. My sme již i po týto dni byli slušne pořádky učinili, aby se totiž všem neslušnostem vyhlo, oznámil sem p. Andahazymu,^[438] jako představenému škol i mesta, zámery kežmarských rozpustilcu, kterí me k meskemu hejtmanovi odkázal. Tohoto sem take byl požádal, aby pořádky učinil, což on učinit i ochotne přislíbil.

A takto se chceme i nabudoucne napřed skrze meský urad ubezpečiti. Jestli by však ti barbarové, jako se strojí, v domých nás znepokojovati se osmelili, přinúcení budeme jus in culpatae tutelcae^[439] užiti a surové moci, mocí se opríti. My příčinu a příležitost pranice zavdati se budeme všemožne chrániti, ale v súkromnosti naší i při naší zdrženlivosti prepadnuti, budeme se muset brániti.

Udalost 4. t. m. přišla před súd školský, ale nám při slabosti letošního zpravce škol p. Tomašíka^[440] ješte posůd zadosti neučineno. Náš jenž bráne se a bratra svého Maďara jednou uderil byl za 6 hodin zatevrín, z Maďaru jeden, ne tak pro tento vystupek, jako radejí pro předchazající, jest vyhozen. Ale Textoris, jenž byl v Kežmarku pro juristy, aby sem cele rebellantsky se přivalili, byl za tri hodiny toliko zatknut, protože školu zameškal a nic víc.

A však nebudú dele opisovaním techto devatnáctého veku nehodných skutků Důstojnou Vaší Milost obtežovati, nýbrž rádeji ješte v krátkosti podotknou výsledek mého úradování. Vysledek ten pozustává v tom, že sem počet mých poslouchačů na 52 samých primanů rozmnožil.^[441] Že sem v nich a v ostatní školské mládeže to přesvedčení, zbudil, že Slovák musí v soukromnosti žit mravne a pořádne, že Slovák musí mnoho pracovat a učit se. A však pravda že mi v těchto posledních nekolika dnů mládež trochu vyrazila z nastoupené cesty — prave dobře že svátky nastavají,^[442] — predce však i temto dnum silné rozvatrení zbuzeného zavalu a přirazení se k nám indiferentní mládeže dekovati musím. Takto s Boží pomoci pujde ze dne na den lepe. Kdyby se nám jen konvent v cestu nepostavil, nebo jak slyším Engel^[443] proti mému namestníctvu, trebars jest ono cele zákonné, na bodoucím konvente vystupiti zamyslí.

S tím se do lásky Důstojné Vaší milosti poručeje zustávám

Důstojné Vaší Milosti ponížení sloužebník Ján Francisci