ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 16. augusta večer ľahnul som si v úplne zdravom stave na lôžko svoje a zaspal som pokojne.

Plnotvárny mesiac svietil pres oblok rovno na lôžko moje.

Zrazu spozorovalo ucho moje jakýsi neobyčajný šum blízo lôžka, a ja predrápiac si oči, videl som u lôžka môjho stáť sňahobielu vysokú postavu ženštiny s jasnou tvárou.

Táto pozdvihujúc svoje alabastrové ruky nad hlavu moju, preriekala tichým, zvonivým hlasom.

— Žiadon strach Perohryzu! Túžba vaša, s ktorou ste sa tak oddávna a tak mnoho zapodievali, dnes vám vyplnenou bude. Pomocou mojou stane sa vám možným: dostať sa a vniknúť na povrch mesiaca, obežnice to vašej zeme, kam sa dostať ste si tak veľmi priali. A preto žiadon odpor, Perohryzu. Znajúc, že já mám moc vyťahovať ľudí zo spánku a vodiť ich po vrcholoch najvyšších predmetov: vedzte, že ja mám i moc človeka vytiahnúť i na samý mesiac.

— Kto ste vy, jasná pani? — zvolal som rozčúlený, pozdvihnúc sa na lôžku.

— Ja som Luna, kráľovná mesiaca, — riekla a dotkla sa mi temäna hlavy.

V tom okamžení pocítil som, že všetok odpor, ktorý som tomuto zjavu proti klásť chcel, razom u mňa prestal a sa zlomil; v tom okamžení ale aj prišlo mi na um, že obľúbenou myšlienkou, ba takrečeno dlhoročným študiumom mojim bolo premýšľanie o spôsobe: dostať sa na mesiac nejakým prirodzeným spôsobom, avšak rozdielnym od toho spôsobu, jako to svojím časom odvážlivý Amerikán Murschison & Comp. vystrelením železnej gule na mesiac vykonali tiež rozdielným od toho spôsobu, ako sa zase svojím časom náš rodák barón Bačkorovič (vylezením po steble vysoko narastnutej fazule) do mesiaca dostať hodlal.

Mne sa teda navrhnutý spôsob najpraktickejším byť videl, a preto som tej panej viac neodporoval.

— Robte so mnou čo chcete, — odpovedal som; — mne bude veľmi vítané dostať sa pomocou vašou na povrch mesiaca a konať na ňom svoje výzkumy, za ktorými vzdelané človečenstvo tak práhne, jako jeleň za čerstvou vodou. Za to vám len povďačným byť môžem.

— Vstaňte teda a poďte, — riekla Luna.

— Prosím za prepáčenie — vstávajúc rieknem. — Dovoľte však, aby som sa obliekol, lebo len takýto bosý a salva venia v gaťách návštevu na mesiaci urobiť by myslím nebolo bárs svedčno; za druhé: mojou obyčajou ba zaviazanosťou je, že po každé, keď nejakú cestu podujímam, brávam so sebou i môjho tajomníka, Štefana Vrždialika, ktorý, akby som ho aj teraz so sebou nepojal, by si to veľmi ľutoval, asnáď sa mi aj nahneval.

— Ani jedno, ani druhé nenie zapotreby, — riekla kvapne Luna. — Nebude sa to protiviť mesiacovej etikete, keď aj v nočnej toalete návštevu svoju na mesiaci učiníte. A čo sa týka vášho sekretára Vrždialika, tomu dajte na tento čas „urlaub“.

Po tých slovách pojala ma kráľovná mesiaca za ruku, a ja voľky, nevoľkv nepremožiteľnou silou ťahaný, šiel som.

Vyšli sme na dvor.

Tu držaný Lunou za ruku, počali sme sa dvíhať od zeme.

Ľahúčko jako páper leteli sme vzduchom, vždy viac sa od zeme vzdiaľujúc. A cesta naša od zeme na mesiac diala sa nesmiernou rýchlosťou.

Podo mňou vypádala matička zem jako šedá guľa, na ktorej dosť skoro žiadne predmety nebolo možno rozoznať.

Letiac, konečne dostali sme sa von z tône zeme, ktorú ona do nekonečnosti metala.

V tom okamžení vykukla z poza zeme slnečná žiara a ja hlboko pod zemou zazrel som slnečnú šajbu, osvetlujúcu všehomír, a na druhej strane videl som vždy väčším a väčším predstavujúci sa mesiac.

Rozmery mesiaca rapídne rástly, bo strelohbite približovali sme sa ku nemu.

Neznám s istotou povedať, za koľko minút trvala cesta naša so zeme na mesiac, bo hodinky moje ostaly doma na klinčoku, ale zdá sa mi, že viac ako hodinu sme neleteli.

— „Das heisst fahren,“ povedal by Nemec.

Behom cesty necítil som žiadon vliv ani zimy na sebe.

Konečne nachádzal sa mesiac v ohromných rozmeroch a v celej svojej masse predo mňou — a my ľahúčko bez všetkého nárazu sostúpili sme naň.

— Perohryzu, — riekla Luna, keď som pevnú pôdu pod nohami cítil, — vy nalezáte sa na mesiaci, obežnici to vašej zeme.

Túžba vaša je splnená!

— Vďaka vám za to, kráľovna! — vytasil som zo seba, pobozkajúc jej ruku.

— Teraz už dľa ľúbosti môžete zkúmať celý mesiac i všetky veci na ňom, — dodala ešte, posadiac sa na vrchole kráterového kopca.

A za malé okamženie pristúpily k nám dve mesiacové bytnosti, klaňajúc sa a pozdravujúc svoju kráľovnu.

— Noclila a Selén, komorníci moji, — riekla Luna, predstavujúc mi služobníctvo svoje.

— Priviedla som pána Perohryza, znamenitého cestovateľa pozemského, sem hore na mesiac, aby i tu svoje zpytateľské výzkumy robiť a s výdobytkami výzkumu svojim rodákom na zemi sa zavďačiť poťažne vedu obohatiť mohol, — riekla Luna, predstavujúc ma. — K tomu cieľu vás, pane Perohryzu, môj komorník Selén po mesiaci sprevádzať bude a vo všetkom, o čo ho požiadate, bude vašim ciceronom. Po skončení vašich výzkumov sa ešte uvidíme.

— Vďaka, srdečná vďaka vám, kráľovno! — riekol som uradostnený. Veď skrze jej pomoc malo mi byť umožnené nadobyť si na mesiaci zajímavých zkúseností, čo sa aj skutočne stalo. A tieto moje zkúsenosti na mesiaci tuná verne spísané, mám česť predložiť laskavému čitateľstvu.

Luna i s komornou svojou Noclilou nato zmizly.

Ja ostal som so Selénom sám.

Teraz predovšetkým obrátil som pozornosť svoju na povrch mesiaca.

Nuž našiel som, že sa povrch jeho s opisom, jaký nám pozemskí hvezdári podávajú, dosť dobre srovnával.

Samá vyhorená sopka, samý kráter, samá mrtva skala.

S týmto nálezom fantázia moja jakosi nebola spokojná a ja počal som sa na tejto jednotvarnosti mesiaca núdiť.

Medzitým ani by sa mi nebolo prisnilo, na jaké neočakávané veci som ja tu pozdejšie prišiel.

Na to, čo tu oči moje videly a uši počuly, nikdy nebol by som veril.

— Čímže chcete započať svoje výzkumy? — tázal sa ma úslužný Selén, zbadajúc moju nespokojnosť.

— Ja sám neviem čo a jako; — odpovedal som zkrátka.

— Pane Perohryzu! — oslovil ma môj cicerone. — Nemyslím, že by ste dôkladnú vedomosť mali o tom: načo a prečo vlastne stvorený je od Boha tento kúštik sveta, mesiac. Vy pozemšťania domnievate sa, že mesiac jedine preto stvorený je, aby slabým svetlom svojím osvetľoval vám za nočnej doby vašu zem. Hoho! Ó, nie len preto. Cieľ jeho je ešte aj iný. Poviem vám zkrátka, čujte. Mesiac určený je za miesto zdržovania sa duší niektorých vynikajúcich pozemských smrteľníkov, zo všetkých národov, zo všetkých storočí. Tu ony očakávajú posledný deň sveta, keď Boh zasadne na súdnej stolici a rozhodne nad osudom jejich, príjme-li ich do svojej slávy, alebo zavrhne do večnej priepasti.

— Myslím teda, — pokračoval ďalej Selén, — že zkúsenosti vaše v tomto ohľade budú vám vítané, obzvlášte keď prídete tu aj na niektorých z vašich rodákov.

— Z naloženia mojej kráľovnej pousilujem sa, aby predstavené vám boly historické osoby, ktoré hraly zástoje v živote vášho slovenského národa na zemi. Ste s tým spokojný?

— A velice, Selénu! — riekol som prekvapený. — Zaiste storkát milším mi bude dozvedieť sa môcť niečo zanímavého zvlášte z minulosti šerých dejov môjho národa, nežli z jakých organických látok a prvkov záleží táto svetová hruda mesiaca.

— Nuže teda, pripravte sa na prvý zjav, — riekol Selén. — Uvidíte osoby najprv z dávnej minulosti. Vy pri tom od nikoho nevidený a nepozorovaný počujete jejich spoločné rozhovory.

— Ale jako že ja budem môcť videť duchov, ktorí žiadneno tela nemajú? — tázal som sa Seléna.

— Jako? Veľmi ľahko, pane Perohryzu. Vedieť musíte, že vy ste tu na mesiaci prítomný len duchom. Telesná schráňka vaša leží tam doma na zemi nepohnute. A či to nepochopujete, že duch ducha videť môže?

— Tak je! — povedal som, slovami Seléna zahaňbený.

— Pravda: notes a ceruzu tu pri sebe nemáte, žeby ste si poznámky slyšaného učiniť mohli, lež vy máte dobrú pamäť, spoľahnite sa na ňu; ona vám vidiny a všetko slyšané verne zachová.

— Hotový som, Selénu, môžme započať, — riekol som a odal som sa za sprievodčím mojim, kam mňa viedol.