Zlatý fond > Diela > Výskumy z Mesiaca


E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Výskumy z Mesiaca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Vidina I. Svätopluk a Arpád

Dve majestátne mužské postavy predstavily sa zraku môjmu, a oko moje s obľubou spočinulo na nich.

Jedna z nich bola striebrovlasý muž, odený v zlatolemovaný plášť. Hlavu ozdobenú mal korunou a v ruke držal kráľovské železo.

Druhá osobnosť bol muž otužilý, slncom ohorenej tváre, ktorú zdobily mohútne fúzy. Cez plecia vysela mu zahodená pardusová kožušina, na hlave mal ocelový, volavčím perom ozdobený šišiak. V ruke držal bodzogáň, ostrými klinami povybíjaný.

Hneď ako sa tieto postavy ku sebe sbližili, ona kráľovského vzozrenia postava ukloniac sa pred druhou, riekla:

— Blahoželám ti statný Arpáde, blahoželám!

— Ha, ha! ty mne blahoželáš, mocný Svätopluku? — s podivením odpovedal Arpád. — Ej no! ku čomu že mi blahoželáš? Opravdu zvedavý som zvedieť pohnútku tvojho blahoželania.

— Ja blahoželám ti z príležitosti 1000 ročného pobytu tvojich súkmeňovcov na území Uhorska. Má tomu byť práve teraz 1000 liet, čo si ty s tvojím ľudom vstúpil na to územie a zaujmúc zem tú, učinil si základ novej državy vo spolku so súkmenovcami mojími slovansého rodu.

— Ty mne blahoželáš, Svätopluku? — s výrazom úsmevu riekol Arpád. — Ty odo mňa premožený, vladár Veľkomoravský, mne, ktorý som na rumoch a rozvalinách tvojej veľríši založil novú vlasť môjmu národu. Ha! to mi podivno pripadá. Veď skôr bych sa domnieval, že mne ako prevládateľovi svojmu, zlorečiť budeš.

— Nezlorečím ti ja premožený; ani nepreklínam tebou založenú novú vlasť. A síce preto nie, poneváč vo spolku s tvojími súkmenovcami dosiaľ žijú tam i milliony môjho slovanského ľudu, a tomuto spolužitiu má byť teraz práve jedno tisícročie.

— Ha! — posmešne prehodil Arpád pri očutí tej pravdy, že na území Uhorska žije i slovanský rod. — Lepšie by ma tešilo, keby Slovanov v Uhrách vôbec nebolo.

Z jakého ohľadu — pýtal sa Svätopluk.

— Lebo Slovani sú prekážkou vývinu môjho ľudu, — odpovedal Arpád.

— Práve naopak, statný vodco! Slovanská bystrá svieža krv, vsiaknuvšia do krve tvojho ľudu, dáva mu práve tú životnú silu, bez jejž primiešania by ľud tvoj doista už bol vyhynul.

— Nehovor mi kráľu také zlé veci! — nevrle riekol Arpád; — neznáš že krv môjho ľudu je o mnoho vzácnejšia (nemesebb), nežli krv iných národov…

— Počínajúca hniť!

— O tom ma sotvy presvedčíš! Ja všetkému neriadu, neúspechu a vôbec všetkému zlému, ktoré kedy v mojej vlasti sa udalo, vinným činím slovanský rod, ktorý hatí vývin ducha maďarského.

— Ale si na veľkom omyle! Dovoľ nech ťa presvedčím, že sa mýliš. Nezvratnými dôvody z historie ťa presvedčím, že Slovania slúžievali vždy k duhu Maďarstva. Nesmieš škriepiť, že mnohí velikáši a hrdinovia uhorskí pochádzali zo slovanského rodu; nesmieš tajiť, že spoločne Slováci s Maďarmi trpeli za vlasť a spoločne snášali mnohé nehody a údery zovňajších nepriateľov; nesmieš tajiť, že Slovania vylievali krv za vlasť, trebárs vytisnutí do hornatých neúrodných krajov, nikdy nepožívali dobrodenia blahobytu v tej miere, jako kmen maďarský, usadlý na nivách požehnanej dolnej zeme. Z ohľadu na to, povážiac to dôkladne, veru by kmeň tvoj maďarský mal byť oproti 1000-ročným spojencom svojim Slovanom trochu spravedlivejším a svedomitejším; a veru nemal by jim nadávať do „idegen faj“-ov a nemal by ich držať za želiarov v uhorskej vlasti. Veď ty sám Arpáde znáš, že pri príchode tvojom do Uher našiel si tam Slovanov, ktorí tam od vekov bývali.

— Čo sa toho týka, kráľu, — riekol Arpád — moji kmenovci v ohľade tomto stoja na základe výdobytného práva. V Uhrách pánom zeme je a bude vždy len Maďar; ostatné národnosti sú tam len trpené. Uhorskú krajinu, ktorú Maďari svojím menom po práve „Magyarországom“ menujú, držia na základe trojakého práva. Prímo: krajinu tú poručil nám závetne náš pradedo Attila; secundo: krajinu tú kúpil som si ja od teba, kráľu, za bieleho koňa; tercio: krajinu tú som si ja od teba i mečom vybojoval. Uhorsko teda patrí Maďarom, a žiadon druhý národ nikdy v krajine tej pánom byť nesmie! Mondtam!

— Pričom si ale veľkú chybu spravil, Arpádko, na ktorú ťa upomenúť musím. Pri okupácii Uhorska, zaplaviac ľuďom svojím nivy a doly tejto vlasti, jako múdry a obozretný štátotvorca mal si vydrhnúť všetkých tu nachádzajúcich sa Slovanov, a teraz by oni kmeňu tvojmu nezavadzali…

— Čo týka sa kúpy krajiny odo mňa vraj za bieleho koňa, ty sám najlepšie vieš, jakým spôsobom sa to stalo. Poslanec tvoj Kušid donesúc mi od teba poslané dary; bieleho koňa so zlatým zubadlom a sedlom, žiadal odo mňa trochu zeme, trávy a vody. Ja povolil som mu vziať si žiadané veci, a vy hľa považovali ste ten dar za cenu predania krajiny. Bol to podvod a klam, a ten pád zaiste najlepšie charakterizuje tvoju politiku.

— Kráľu, ty predal si mi tvoju krajinu za bieleho koňa, na to ti prisahám…

— Nie, vy oklamali a podviedli ste ma hanebne. Nie, ja nezvykol som predávať krajiny, tak ako tvoji potomci zvykli predávať svoje pánstva a kúrie židom. Ohľadom ale vojny, ktorú sme medzi sebou zviedli, buď tak dobrý vydať svedectvo pravdy:

— Niektorí z dejepiscov tvojho národa hovoria, že si ma s celým národom národom vyhnal z krajiny za Dunaj do Srbska; iní zase tvrdia, že si ma zbil pri Vacove, kde som sa ja vraj utopil v Dunaji. Riekni, prosím ťa, ktorý z týchto má pravdu?

— Tak je a tak to bolo — odvetil Arpád — jako to napísal „Anonymus Belae Regis notarius“, ani literky z toho nepopustím!

— Ja však hovorím, — riekol Svätopluk — že keby pisár ten bol pravdu písal, bol by si pod písmo svoje položil i svoje opravdivé meno, ale že písal bájky, tláchaniny, neopováži sa potvrdiť písané svojim menom. Poneváč ale vidím, statný Arpáde, — nadpriadol reč Svätopluk ďalej — že rozmluva naša o týchto starodávnych veciach a udalosťach tebe je nie milou, nechajme to teda tak; radšej pozornosť našu obráťme prítomnosti a najnovšiemu veku.

— Známo ti je, že kmenovci tvoji, národ maďarský, slávil tohoto roku (1896) 1000-ročnú pamiatku svojho pobytu v Uhrách, čili príchod svoj do tejto krajiny pod tvojím vodcovstvom. K tomu cieľu tvoj kmeň previedol všetko možné ku náležitému osláveniu tej pamiatky. A žeby vraj Europe, ba celému vzdelanému svetu preukázali, jaký pokrok vo vede, umení a kultúre učinili za tých 1000 rokov, čo tu bydlia, zariadili v hlavnom meste krajiny: Budapešti veľkolepú výstavu, počas ktorej vypili si more patrio nejeden „magnum áldomás“.

— To ma teší, — riekol Arpád, — aspoň ukázali, čo tí od Slovanov „divými asiatmi“ prezívaní Maďari vstave sú vyviesť vlastnou silou.

— „Vlastnou silou, hovoríš, Arpáde?“ — riekol Svätopluk. — Opäť sa mýliš, tvrdiac žeby kmenovci tvoji niečo takého vlastnou silou boli vstave vyviesť. Je pravda síce, aby sa Europa počudovala a podivila, oni na všetko tam dali maďarské nápisy; lež mnohé veci postavila a zariadila tam židovská špekulácia a preveľmi mnohé tie diela vyšly z umeleckých rúk Slovanov a Nemcov. Teda zase len primiešaním cudzej sily a umu.

— Ne beszélj ostoboságot! Všetko to bola zásluha len kmeňu môjho sa týkajúca, a úsudok Europy tiež len životaschopnosti a kultúry môjho plemena sa týka.

— Slabá to portieka, Arpáde, tá kultúra tvojho plemena! Slovani na ňu sa nikdy neutisnú.

— Môj kmeň má nielen povolanie, ale aj schopnosť šíriť kultúru medzi Slovanmi a východnými národami.

— Vari veru maďarisáciou? Nemyslím, — odvetil Svätopluk, — lebo národ, ktorý má byť nosičom kultúry, musí mať trochu ohybkejší jazyk a trochu viac písmen v abecede, nežli jich má tvoj kmeň. Ostatne hľadiac na všetko, čo sa teraz deje tam na zemi Uhorskej, tak sa mi zdá, že kmeň tvoj sberá sa zase ako pred 1000 rokami na výboj a síce teraz na výboj duševný medzi nemaďarskými národnosťami.

— Kráľu Svätopluku, ani slova ďalej! — nevrle zvolal Arpád, — lebo konečne s tvojimi protimluvami dopáliš ma k hnevu.

— Bože chráň, Arpáde! — riekol mierne Svätopluk. Nechcem, aby sme sa rozišli ako nepriatelia a preto za lepšie uznávam sa ti odporúčať. Spornú záležitosť našich kmeňov najlepšie necháme na rozsúdok Boží! S Bohom!

— Isten veled hatalmas exkirály! — odporúčil sa i Arpád. — Na maďarského boha Hadúra ale prisahám, že môj kmeň musí v Uhrách panovať až do súdneho dňa. Tvoji Slovania ale musia byť poddaní ako na počiatku, tak na veky. Amen.

V tom okamžení obe postavy zmizly zraku môjmu.

— Dve protivy, ktoré riadnym spôsobom nikdy sa nevyrovnajú, — riekol som sprievodčímu môjmu, Selénovi.




Anton Emanuel Timko

— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.