Zlatý fond > Diela > Výskumy z Mesiaca


E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Výskumy z Mesiaca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Vidina II. Matúš Čák trenčiansky a kráľ Karol Robert

Opäť dve majestátne mužské postavy vynorily sa zo šedých kráterov mesiaca a objavily sa zraku môjmu.

Jednej z postáv tých skvela sa na hlave koruna, a môj sprievodník Selén poukázal mi v nej Karola Roberta, uhorského to kráľa z rodu talianskeho.

Tá druhá mužská osoba ale bol Matúš Čák trenčiansky, súčasne s predošlým žijúce mocné knieža slovenské, čili jako ho dejepis nazýva „pán Považia a Pohronia“.

Oba títo mužovia mužovia zaujatí boli do rozhovoru, z ktorého moje ucho zasluchlo nasledujúcu rozmluvu:

— Zdravým rozumom obdarený človek snadno to pochopiť môže, — tak hovoril kráľ Karol Robert, — že ja ako suverén, kráľ, neobmedzený panovník na území svätoštefanskej koruny, nemohol som trpeť osobitnú krajinu v krajine čili ináč rečeno: neobmedzenú moc majúceho pána, knieža, teba Matúša Trenčianskeho, — vidiac ako zmáhala sa tvoja zo dňa na deň rastúca moc občianska i vojanská sila na území Považia a Hrona, — v obave, žeby ste niekedy ty lebo tvoji nástupcovia korunovanému kráľovi uhorskému nad hlavu vyriasť, a tak snáď aj Uhorskú krajinu na kusy potrhať boli mohli. A táto obava o celistvosť krajiny primula ma k tomu, že za prospešné pre celistvosť krajiny uznal som potreť tvoju rastúcu moc, vypovedať ti vojnu a vojsko tvoje zničiť a rozohnať tam pri Rozhanovcách v Šariši. Týmto činom upevnil som v korune uhorskej jeden drahokam, totiž Horné Uhorsko, utešený to kraj, v ktorom býva ľud slovenského jazyka.

S trpkým výrazom bôľu na tvári odpovedal Matúš Čák:

— Za 318 rokov, totiž od doby Sv. Štefana, zadržalo Horné Uhorsko, zaujímajúce v sebe kraje Považia a Hrona až po Šariš, svoju samostatnosť, jakožto údelné slovenské kniežatstvo, bez naštrbenia celistvosti Uhorska, až do nešťastnej bitky pri Rozhanovcách; za ten celý čas troch stoliet, sa ten vzácny drahokam, Slovensko, neztratil z koruny Uhorskej, bárs tam vládly osobitné kniežatá: len tebe, kráľu, patrí zásluha zničenia slovenskej samostatnosti a síce, jako vravíš: z obavy, že by nejakým spôsobom Horné Uhorsko a jeho ľud slovenský nedomohol sa nadvlády nad národom maďarským, ktorý teba, po celej Europe kráľa hľadajúc, jakosi v dolnej Italii vykutal a na prestol sv. Štefana posadil. Zlomil si moc a postavenie slovenského kniežatstva z obavy, aby snáď niektoré údelné knieža slovenské, prinútené skrze nátlak, priekor, krivdy a iné príčiny, so strany plemena maďarského jemu činené, neprišlo na tú myšlienku: predať Horné Uhorsko českým alebo poľským kráľom. Áno práve tak si ty to bol kedysi učinil so slovenským krajom, jako v prítomnom čase sa učinilo v tom kraji, kde s privolením kráľa potlačená je od Maďarov slovenská kultúra tiež len z obavy, aby Slováci nejako krajinu Rusom nezapredali.

— Tak to požaduje záujem krajiny a národa maďarského, — riekol kráľ. — Schvaľujem pokračovanie terajších Maďarov, že tiež zlomily rohy panslávom, ktorí jim už začali vyrastať nad hlavy. Bože uchovaj! Už by bolo po Maďaroch, keby múdrou správou krajiny nebolo sa prekazilo šírenie toho ruchu národného, ktorý vyvinuli a rozplamenili tí prekialati panslavi na Hornom Uhorsku. Ináč smele tvrdím, dnes by už Uhorsko bolo provinciou ruskou. I dnešní Maďari za mojím príkladom upevnili do koruny svätoštefanskej jeden už kývajúci sa drahokam.

— S tým teda, kráľu, i ty odobruješ tú krivdu, ktorú Maďari v najnovších časoch spáchali na slovenskom národe s jeho národným životom a kultúrou, napriek tej výpovedi sv. Štefana, ktorý riekol: „Regnum unius linquae decile et fragile est!“ — nadvrhol Matúš Čák.

— Odobrujem, schvalujem, ba svätou povinnosťou je uhorského kráľa upevniť hegemoniu (panstvo) Maďarov nad všetkými druhými národami v Uhrách, a maďarskou kultúrou zaplaviť i ten najposlednejší kútik krajiny krížom krážom od Karpátov až po Adriu. A to sa tak stať musí — hovril ďalej kráľ — ak chce uhorský panovník nosiť na svojej hlave korunu slávou ozdobenú, neporušenú, a z ktorej ani jednomu drahokamu vykývať alebo ztratiť sa neslobodno.

— Kráľu — riekol smele Matúš Čák, — ty básniac o sláve uhorskej koruny a jej drahokamoch, nepomyslíš ale na to, jako si ty jej velebu a gloriu jedným ukrutným, ba hnusným činom pošpinil. Rozpomeň sa len na pád s Felicianom Cachom a jeho rodinou, ktorých si ty vo svojom sídle Vyšehrade na marné kusy rozsekať dal. Nezmazateľný biľag toho činu i ty na veky na svojom tele nosiť budeš.

Pri tých slovách Matúšových zakabonila sa tvár Robertova a nepríjemný výraz pocitu vysadol na nej.

— Feliciana Cacha, toho odbojníka, mi viac nezpomni, Matúšu! Vzal on zaiste zaslúžený trest za svoj opovážlivý čin, vytasiac meč na pomazaného svojho kráľa.

— K čomu dohnala ho tá dostatočná príčina, že mu jeho dcéra Klára na tvojom kráľovskom dvore sprznená bola, — prehodil Matúš.

— Tento čin zaiste nebol drahokamom v korune kráľovskej.

Po tých slovách nadišla kráľa veliká zlosť, čo spozorujúc Matúš Čák, za dobré uznal pretrhnúť s ním rozpravu.

— Nechcem kráľu, — riekol konečne mierny Matúš Čák, — aby sme sa v nepriateľstve rozišli. Čo sa stalo, to je staté. Mňa len uspokojuje tá myšlienka, že napriek zničeniu samostatnosti Slovákov v Uhorsku, tenže slovenský národ počtom asi 3 milionov duší tam dosiaľ žije, a že napriek všetkému tlaku, ubíjaniu a kultúrčeniu maďarskému v najnovších časoch, národ ten i na ďalej žiť bude 2-tisícročnú pamiatku svojho života a pobytu na starootcovskom svojom území pod Tatrami!

— S tým ukloniac sa Matúš Čák kráľovi Robertovi, vzdialil sa.

— Čo poviete na tú rozmluvu tých dvoch uhorských velikášov? — pýtal sa ma Selén.

— To, že to tak išlo v Uhorsku za starodávna a ide po dnes. Všetko bývalo a je i dnes namerené a použité oproti duševnému vývinu Slovače v Uhrách. A človek len diviť sa musí, že národ slovenský vystavený od jakživa toľkým nátlakom, krivdám, prenasledovaniu a ubíjaniu ešte dosiaľ nevyhynul! To je skutočne div veliký. Snáď prozreteľnosť Božia má s národom týmto dajaký zvláštny cieľ; možné, že on len v budúcnosti hrať bude dôstojný zástoj medzi národami.

Selén teraz zaviedol ma do jasného, otvoreného kraju mesiaca.




Anton Emanuel Timko

— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.