Zlatý fond > Diela > Výskumy z Mesiaca


E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Výskumy z Mesiaca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Vidina III. Ďuro Jánošík a pán Svätojanský

Dve mužské postavy prekmitly sa mi pred očami, jakoby jedna druhú naháňala.

— Ho, ho! Stoj! Bohu dušu! Ha! Ale veďže, ľaľať, postojte pán veľkomožný. Bisťubohu; nuž ale čože nedočkáte? No ľaľať, vari sa ma bojíte, že tak utekáte? — Takto a podobne hlásil jeden mohútny chlap v zelenej košeli, červených nohavicách a s kalpakom na hlave za utekajúcim pred ním, uhorskému zemanovi podobným, pánom.

Konečne utekajúci zastal, a keď obe postavy dovedna sa sišli, ja poznal som v nich, dľa vysvetlivky Seléna: Ďuru Jánošíka, chýrečného to svojho času horského chlapa na Slovensku, a toho druhého čo horňouhorského zemana z rodu Svätojanských.

— Či ma poznáte, pán veľkomožný? — opýtal sa Jánošík zemana Svätojanského, chytiac ho za plece.

— Ale choď preč, odíď k čertu, zbojníku! — odvetil zeman, trasúc sa na celom tele.

— Kýho hroma! — hlásil Jánošík — pamätám-li sa dobre, vy ste vari pán fiušpán zo Sväto-Mikuláša?

— Odíď! — nevrle riekol znovu zeman. — S tebou, so zbojníkom nehodno je statočnému človeku pustiť sa do reči!“

— Nuž áno, pán fiušpán! ja zbojník, čo som bohatým brával a chudobným dával. Ale u stabohovej materi, povedzte že mi: jaké meno asi zaslúžia tí, čo chudobe berú a bohatým dávajú? Pravda, mňa ste ako chýrečného zbojníka, čo zemanské kúrie ľudozdierskych zemanov navštívoval, za rebro na šibenicu zavesili a preto sa ešte posiaľ trasiete predo mňou. No ale teraz sa už pán fiušpán nemáte čo báť, veď ľaľať, už nemám viac ani mojej valašky, čo sama rúbala, a motúza v gäťoch, čo mi dával nepremožiteľnej sily. Pokoj medzi nami, pán fiušpán. Servus. Sadnite si a podiškurujeme sa spolu.

— Choď mi z očí! Ktorý statočný človek by sa so zbojníkom do reči púšťal? — vetil znovu pán Svätojanský.

— Zbojník sem, zbojník tam, — riekol Jánošík. — Avšak ste sa nenazdali, že sa tu dakedy sídeme? Ľa, ako sa to stáva. No my tu oba čakať budeme na Boží súd, na ktorom sa potom ukáže, kto z nás mal pravdu. Na koho väčšia vina padne, či na chudobného otroka a či na neľudského otrokára a zdiercu ľudu?

— Uznať to musíte, pane fiušpán — pokračoval Jánošík že mňa a mojich kamarátov dohnala v tých časoch, keď sme na svete žili, ku remeslu môjmu len tá krivda, ktorá sa na pospolitom ľudu od zemanov a pánov diala. Veď ste aj vy boli jeden z tých pánov, čo ste sedliaka a nezemana držali za psa, a nakladali ste s ľuďmi ako s hovädami. I čo je potom divu, keď sa skrze to pod Tatrami zo sviežich a smelých šuhajov utvorily tlupy mstiteľov trízneného poddaného ľudu. Takýto jeden a najchýrečnejší mstiteľ na ľude páchanej krivdy, bol som i ja, Ďuro Jánošík, rodom z Ťarchovej i s mojimi kamarátmi, ktorí zatínali sme neľudským pánom do živého. Pamätám-li dobre, pán fiušpán, veru i na vašom chrbte raz hajduchovala moja valaška, pre tú krivdu a huncútstvo, čo ste boli vyviedli Pribilincom.

— Jaké huncútstvo? — tázal sa zemän.

— Že vraj jaké? — vetil Jánošík. Už ste vari zabudli. No pripomeniem vám. Ktože to svojich poddaných s desiatkom drel až do kože? Ktože huckal ľud v kurucšágu proti kráľovi? A keď sa ľud mlátil a kvasil, vy ste sa mu potom smiali. Ktože nasľuboval ľudu zlaté hory a doly so slobodou? A keď ste slobodu dostali, pre seba ste si ju zadržali a ľud znovu zotročiac, ukázali ste mu figu. Nože mi povedzte: čo ste vy niekedy dobrého pre váš poddaný slovenský ľud vykonali? Ani mačný mak. Či ste dakedy zároveň s ľudom cítili a jeho ťarchu mu zmierniť sa usilovali? Tristobohovskú mať! Ba ešte ste ho do tvrdšieho jarma zapriahli. A či len to? Vy horniacki zemani ste sa od jakživa za slovenský ľud haňbili a ho nenávideli, jeho zvyky, reč a spev tupili, ba mnohé i svoje slovenské starootcovské mená si zpotvorili. Na miesto toho, čoby ste boli mali byť „kvetom národa“, stali ste sa len „shnitým grmáňom“ na strome národa. Čo že ste vy horniacki zemani kedy dali a vynaložili na vzdelanosť, školy a kultúrne ústavy slovenského ľudu, z ktorého mozoľov ste sa tučili. Ani za fajku tabáku. Haňba vám je v porovnaní vás ku zemanstvu iných národov.

— A jakí ste vy boli, — hovoril po malej prestavke ďalej Jánošík, — takí ba ešte horší a mizernejší sú vaši potomci. Haňba je na to len pomysleť! Vaše kúrie a majetky sú už zväčša v rukách židov a vaši potomci sú po mastných úradoch sháňajúci sa mameluci. Tak je bisťubohu, nech skameniem, ak nehovorím pravdu.

— Jaj ty lotor, — zvolal Svätojanský, — ty sa mi opovažuješ takúto kázeň držať? Ty šibenec, ty…!

— Jaj veru, pán fiušpán, ja sa vás už viac neľakám! — vetil Jánošík smele. Jaj veru tu už nemáte ani hajducha ani pandúra, čo by ste ma znovu dali chytiť a obesiť. Číru pravdu vám hovorím. A verubože kým tí horniacki zemani a páni nebudú so svojím slovenským ľudom zároveň cítiť a s ním držať, do tých čias neprídu tam pod Tatrami ku žiadnemu zveľatku a sláve!

— Hynú, hynú, — pokračoval ďalej Jánošík — a príde čas, čo miesto jejich zaujmú úplne židia, tie pijavice! no, či som ich tiež mal v žalúdku!

— Ale prestaň, šibenec; nechcem ani slova viac očuť! — preriekol s najvyššou omrzlosťou Svätojanský, pokročiac ďalej: ale Jánošík zachytil ho za plece a hovoril ďalej:

— Pán fiušpán! Ja hovorím, práve teraz by bolo na čase, keby som ja znovu na zemi bol. Mal by som tam dolu dosť roboty. Ej mal žeby som tam dobrú žatvu!

— Ačak židov zbíjať, zbojník!

— Len ich tak tu i tam trochu poštekliť, tie pijavice slovenského ľudu. Hoj, prečo že som teraz nie na zemi! Ej veru by sa tí jordáni netisli tak zo všetkých strán do tej našej úbohej otčiny, za to vám dobre stojím. No veď by som jim ja tam pod Tatrami revidoval pasy. Viem, žeby na 7 míl od dediny, od mesta nebolo vídať žida s batohom.

— Netáraj Ďuro! — riekol namrzený Svätojanský. Židia sú na teraz u nás najznamenitejším faktorom zveľatku národa. Majúc v rukách svojich kupectvo, tlač a peniaze, očividome a neodškriepne dvíhajú krajinský blahobyt. Bez židov by sa národ náš ani neobišiel.

— Veď by jim ja ukázal! Veď by ich ja naučil po kostole hvízdať! — zahrozil sa Jánošík.

— Židia — hovoril ďalej zeman tiež nemalo prispievajú ku kultúre národa. Oni sa o mnoho radšej vzdelávajú a učia, než ostatný ľud, a preto i zaslúžia našej úcty a vážnosti.

— No len no, pán fiušpán, — prehodil Jánošík; — jestli to tak ďalej pôjde tam u nás, ako dosiaľ, tak dožijeme sa toho, že tí vami zbožňovaní, emancipovaní a urovnoprávnení židia zaujmú všetky učiteľské, sudcovské, právnické stolice, vytisnú kresťanov zo všetkých úradov, a potom viete, čo sa stane: na miesto Maďarországu bude tam Židóország!

— Na zdravie vinšujem pán fiušpán! — rečie ďalej Jánošík. — Vaši potomci potom môžu sa vysťahovať do Ameriky a bude finis Hungariae!

Po tejto rozmluve obe postavy počaly sa zraku môjmu tratiť, až aj úplne zmizly.

— No, vaša mienka, pane Perohryzu? — tázal sa ma Selén.

— To, že Jánošík mal pravdu. Nesošle-li nám nebo nejakého Jánošíka vykupiteľa, ktorý by pánom a židom po prstoch poklopal, zkaza Uhorskej krajiny, podobne Poľskej, ktorú tiež len jej vlastní páni vo spolku so židmi do záhuby priviedli, je neomýlna a istá.




Anton Emanuel Timko

— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.