ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rozľahlých teplických horách, v jednej vzdialenej doline nachodí sa pod pustým hradom Žakilským morské oko. Pri ňom v blízkosti niekedy stál kostolík, ktorého základy ešte do nedávna boly patrné. Báji sa, že v hlbočine vôd časom slyšať hučenie zvonu.

Dosť na tom, že tu v praveku boly bohopusté a temné pralesy, človeku i zverom nedostupné, v ktorých panovala nenarušená tichosť. Morské oko široko sa rozlievalo, čisté ako sklo, zôkol-vôkol vysokými stromami ohradené a po kraji okrášlené pestrými kvetinami. S jednej strany s veľkým trasoviskom.

V tomto tichom morskom oku zdržiaval sa vraj za dávnych časov Vodník s tromi Vodnými pannami, čiže Rusalkami. Rusalky boly biele ako alabaster, mladé ako pena, so živými očami, dlhými vlasmi, štihlým telom, cele v tenkom závoji zavinutým, nevídanej krásy. Naproti tomu Vodný muž, čiže Vodník, bol chlpatý, zeleným mochom obrastený, s rozčichratou hlavou a šedivou dlhou bradou, z ktorej mu vždy voda kvapkala. Očami jastril ako divý. Rusalky zvykly sa na konároch nad vodou kolísať a ľúbostné piesne spievať; alebo z poľných kvetov vence viť a na slnku dlhé vlasy si rozčesávať; alebo do jazera milým spevom mladých ľudí vábiť, a privábených v jazere potopiť a ich duše v podvodných palotách do nádob zavierať. Vodník sa rád na suchu osúšal a stráž držal, a keď niečo spozoroval, dal znak a Rusalky do vody poskákaly. Tak si dlho pri pokoji žily, lebo sem málo kedy ľudská noha kročila a málokedy lovecký pes poblúdíl. Obyčajne bývalo ticho.

Raz medzitým sa stalo, že tento v pralesoch ukrytý kraj prišli okolní pobožní ľudia navštíviť. Krásu morského oka dlho obdivovali a nápadná im bola tá tichosť a pokoj, ktoré tu panovaly. Ej, mysleli si, dobre by bolo, keby i tu na tomto tichom a príhodnom mieste meno Božie slávené bolo a Pánu Bohu sa slúžilo. I rozhodli sa, že v súsedstve morského oka vystavia káplnku, vežičku so zvonom, a venujú ju svätej Anne. I tak sa stalo. Onedlho tu stála káplnka i s vysväteným zvonom na vežičke, a osadili ku nej pobožného mnícha ako strážcu, a časom sem na zvonenie chodili Pánu Bohu slúžiť. Ináče keď zvon svätej Anny v tomto pustom a tichom kraji zavznel, ďaleko vo vrchoch jeho hlas sa ozýval, hriešni ľudia sa modlili a poblúdilí lovci, už hladom a smädom zomierajúci, ako by počuli hlas vysvobodenia.

Kedykoľvek zvon slávnostne zavznel, zdalo sa, že všetko ožíva a sa raduje, len zelený Vodník s tromi Rusalkami to zniesť nemohli; každý úder zvonu ako by ich ihlou pichnul. Rusalky utekaly so stromov a kryly sa do morského oka. Ale ani tam nemaly pokoja. Zelený Vodník nemohol sa na slnci vystierať a opekať a Vodné panny pekné vlasy prečesávať, vence viť a milostné piesne spievať. Vodník trhal si šedivú bradu a Rusalky sa strhávaly a plašily. — Pastieri, ktorí okolo morského oka zvykli statok pásť, pozorovali, že morské oko časom akosi sa búri, voda sa múti a hrúzyplné škreky z neho vychádzajú. I báli sa na blízko čriedu zaháňať a pri morskom oku nocovať.

Jednoho dňa bohatý hospodár Radko, čo býval v najbližšej osade, zavolal svojho údatného pastiera k sebe a riekol mu:

„Ty môj verný a smelý sluha! Pôjdeš dnes na noc i s čriedou volov k morskému oku a budeš tam cez noc; ráno prídeš domov. Ale daj pozor, aby si nemal škody. Blízko k trasovisku nejdi, hoc i paša je dobrá. Nebuď trubiroh. Či ma rozumieš?“

Pastier, silný chlap, nič neriekol, len sa pokrpcoval, širokým pásom sa opásal, kabanicu na plece zavesil, vatrál vzal a čriedu 27 volov a juncov hnal až k morskému oku. Kabanicu shodil, ohňa si nakládol a vyvaliac sa pri vatre, čriedu pásol. Ale to netrvalo dlho, lebo spozoroval, že mu čriedu niečo rozohnalo, a po chvíli počuje, že jeden vôl v trasovisku úzkostlive ručí. Skočí, vezme vatrál a za hlasom rovno beží, a tu vidí, že vôl čím väčšmi sa namáha von z trasoviska, tým hlbšie dnu viazne, že mu už len rohy von trčaly. Ale sluha silák, chytil ho za roh a vytiahol cele zmoreného z trasoviska a do čriedy zahnal. Potom vrátil sa ku vatre, hľadá kabanicu, a tu čo vidí! V kabanici zeleného muža ukrúteného. Z mokrej brady mu voda kvapkala a ruky si pri ohnisku osúšal. Sluha hneď poznal, že to Vodník, lebo mnoho počul o ňom rozprávať; zaradoval sa, že ho našiel, a hneď sa ho i spýtal:

„No, Vodník, čo si mi doniesol?“

„Skapsu zlata, skapsu striebra,“ odpovie mu Vodník.

„A čo ti ja za to dám?“ povie sluha.

„Nič, len mi tam ten zvon s vežičky dones a hoď ho tam s tej strany trasoviska do morského oka.“

„Dobre,“ riekne pastier, „len mi čriedu dotedy prizri, hneď som tu.“ A skočil na nohy a ztratil sa vo tme. Medzitým začalo sa blýskať i hrmeť, ako keby súdny deň mal byť; pastiera to nič nehatilo. Mních spal. Pastier ticho zvon sosňal a na pleci ho ku Vodníkovi niesol. — Vodník mu išiel v ústrety, srdce zo zvona vytrhnul a ďaleko do morského oka zahodil. Potom pastiera po trasovisku viedol. Trasovisko pod nohami sa poddávalo a len-len že sa pastier i so zvonom neprepadol.

„No, neboj sa,“ riekne Vodník, „tu sme, tu hoď zvon do morskej hlbiny, potom ber si túto kapsu remennú zlatom a druhú striebrom naplnenú. Nebude ti treba viacej čriedu pásť.“

Pastier hodil zvon do vody, ktorý dlho hučal i pod vodou. Remenné kapsy, zlatom striebrom naplnené, vzal na plecia a chcel ísť. Ale kapsy boly ťažšie ako zvon, nohy sa mu triasly a začal v trasovisku viaznuť.

„No, len smelo,“ povie Vodník, „len ta stúpaj, kde sú žlté kvety, tam je rašelina pevná koreňmi poprerastená, lebo ináče sa i s kapsami prepadneš.“

Pastier šťastne prešiel, pot od strachu i od ťarchy rukávom si utrel a hlboko si vydýchnul.

„No,“ povedá, „keď si ma tak obdaril, dajže mi aj sily, abych vládal tento poklad domov odniesť, aspoň takej, ako jeden vôl má.“

„Dobre“ riekne Vodník, „i to sa ti stane. Aspoň ma budeš opomínať. Ty trubiroh, či si neznáš inšie pýtať?“

V tom stál i s kapsami na krku, poza uši mu vlasy potiahol a hneď mu rohy vykúkly, stal sa býkom a bežal do čriedy.

„Tak už môžeš ísť domov,“ riekne Vodník, „ale budeš seno jesť.“

Radko hospodár čakal čriedu netrpezlive, a nevedel sa prečudovať, že ju jeden čierny býk s kapsami a opásaný vedie. Radko dlho hútal, čo sa mohlo stať, že črieda ide bez pastiera. Až keď videl na býkovi pastierov opasok, splásnul dlaňami.

„Veď si to ty, trubiroh! Čože sa ti stalo?“ Trubiroh len zaručal, hlavu svesil, vzdychnul si a z očí mu slzy kvapkaly.

Radko hospodár dlho neznal, čo sa pri morskom oku stalo, ale keď počul, že so zvonice sv. Anny zvon skapal, hneď naložil, aby za zlato a striebro, v kapsách najdené, nový zvon dali uliať a na zvonicu zavesiť. I tak sa stalo. Avšak nový zvon nemal hlasu, ako by bol len z olova uliaty býval. Mních viac ani nezvonil, ľudia sem na služby neišli. Tichosť predošlá všade panovala. Rusalky v morskom oku pokojne si prebývaly, vence vily a milostné piesne spievaly, na konároch sa kolísaly. Vodník vo dne na slnku sa vystieral, starý mních ale si smutno žalmy spieval a premýšľal: kam sa zvon mohol podeť? No, prostopašné Rusalky nemohly sa zdržať, zvlášte pri mesiačku, žeby pobožnému mníchovi novú pieseň o skapanon zvone neboly zaspievaly:

„Smutne hľadí starý mních do písaných kníh. Zvon mu skapal, on nezbadal; a ten nový olovený, bez ozveny zostal nemý. Rád by zvoniť komu-tomu, hocikomu. Zazvoň nám, Rusalkám, ale ticho, hoc i licho na tom novom olovenom. — U nás Anin zvon ver’ má dobrý dom, nik nevojde doň. Už nebudeš viac zvoniť, svätý pokoj nám rušiť!“

Keď starý mních počul, že zvon nachodí sa v morskom oku a že na ňom viac zvoniť nebude, veľmi sa zarmútil. Potom otvoril knihu, dlho sa vrúcne modlil, až unavený i zaspal. Tu sa mu snívalo, že posol Boží v celej sláve postavil sa pred neho, za ruku ho pojal a viedol prosto k morskému oku. Vody sa rozstúpily a oni vošli dnu. Svetlo nebeské žiarilo z čela Božieho posla, a mních videl na dne morského oka skapaný zvon, v hline koreňmi a mochom zarastený. Na ňom sedel Vodník a spal, tri malé Rusalky ale strážily ho. Tu zastal posol Boží a toto mu povedal:

„Hľa, tu leží ten zvon, čo ti skapal a ktorý hľadáš. Kým sa menom Božím tri razy neozve, bude tvoje srdce hrozné muky znášať, lebo dvanásť duší tu zahynie biedne; keď sa ale ozve, vedz, že pre teba otvára sa nebo.“

Na tieto slová mních sa strhnul a sa prebral, a divil sa, že mu odev suchý. Na druhý deň rozprával všetkým príchodzím, hosťom i pútnikom, akú pieseň počul od Rusaliek a ako sa mu snívalo, že zvon leží v morskom oku. To sa všade roznieslo a hneď sa našli smelí šuhajci, čo chceli zvon vyhľadať v morskom oku. Ale ktorí ta šli, nikdy viac sa domov nevrátili. — Rusalky ich potopily, duše im vyssály a do nádob pozatváraly. Otcovia, matky, sestry a sverenice každého vystríhali a prosili, aby k osudnému jazeru nešli, keď sú im životy drahé. Ale všetko to nič neprospelo. Každý smelý šuhaj chcel spanilé Rusalky videť, ich krásne spevy počuť a zvon ta hodený vytiahnuť. No ale beda bolo tomu, koho Rusalka zvábila, krásnymi ramenami objala, ten viac svetlo sveta nevidel.

I hospodár Radko mal troch synov, ako jedle driečnych. Poneváč im ale pastier Trubiroh zle pochodil, boli prinútení sami pri morskom oku čriedu pásť. Najstarší syn sa teda vybral. Dosť mu otec prikazoval, aby blízko k morskému oku nešiel, a matka ho prosila, aby Rusalkiným rečiam neveril a jej spev nepočúval. Šuhaj ale sotva ta prišiel, nuž na breh si sadol a čakal, kedy ukáže sa spanilá Rusalka. Ticho bolo, len keď mesiac zpoza hory vyšiel, ukázala sa i najstaršia Rusalka. Mladá, štihlá, v tenučkom závoji, s nezabúdkami ovenčenou hlavou, ako rybka ľahko plávala. Mladý šuhaj, keď ju zazrel, sedel cele okúzlený. Temer dýchať prestal, srdce mu tuho bilo, nevedel sa dosť načudovať jej kráse; keď ho ale ona spozorovala, hneď k nemu priplávala a sladkými slovami začala sa mu prihovárať a spevave ho lákať:

Vitaj, milý môj šuhajko, teba nebo mne súdilo; dávno s túžbou teba čakám v týchto mäkkých morských vlnkách.

Ach, ak milo sa to býva v tichom raji bez starosti. — Pozri, ak tu vôkol všetko kvitne, stromy nad vlnami rozkladajú dlhé vetve. Pozri v hĺbke modré nebo, na ňom hviezdy ligotavé i s mesiacom v plnom svetle; tam môj palác kryštálový stojí drahokamy ozdobený, vysypaný zlatým pieskom, tam budeme oba bývať a v radosti dni požívať. Poď, neváhej, poďže sem, veď len ja som tebe, ty zas mne si prisúden.

Načo posmelený šuhaj odpovedal: „Ako by som mohol ja k tebe ísť, ty prekrásna panna, veď tu mosta nieto a voda ma nezdrží, ale radšej ty poď ku mne, i ja mám role, lúky kvetinavé, stádo oviec, junce, mám i domček biely, novo vystavený. Tam budeme žiť preblahé dni, že nám bude celý svet závideť.“

Na tie slova Rusalka jedným ruchom k nemu priplávala a vystrela krásnu bielu rúčku. Šuhaj si myslel, že keď ju raz chytí, že sa z jeho rúk nevysvobodí a neujde viac do vody. Lenže lstivá Rusalka tak ho silne strhla, že sa hneď potopil, vlny sa nad oboma zavrely a ani jeho duše bublinka nevyšla na vrch vody.

Na druhý deň išiel stredný brat na to isté miesto čriedu pásť. I on sadol na breh morského oka a pri mesiačku čakal krásnu vodnú pannu, ktorá sa mu ukázala, milostnú pieseň zaspievala, ale i jeho do vody strhla, a do kryštálového paláca jeho dušu niesla.

Na tretiu noc vybral sa s čriedou i najmladší brat. Prosili sa mu otec, matka, aby nešiel, že tak pochodí, ako jeho bratia.

„Netrápte sa o mňa, moji milí,“ riekol šuhaj. „Keď sa všetky vodné panny sprisahajú proti mne, predsa nedostanú ma do morského oka. Nepôjdem ja ta s holou dlaňou.“

A tak sa i stalo. Šuhaj vzal sebou dlhý a mocný povraz a pri morskom oku skrútil dve brezové húžvy, ktoré ako jarmo na dva najsilnejšie divé junce pripravil a jedným koncom povraza sviazal. Druhým koncom ale seba na drieku opásal.

„No, moje milé divé junce,“ riekol šuhaj, „idem i ja Rusalku lapať. Vyvábim ju ku brehu a lapím ju cez poli drieku. Ale keď vám zakričím: volky hajs, vtedy celou silou, ako keby medveď na vás skočil, potiahnete. Teraz ale prikazujem vám, ticho stojte!“

Šuhaj sadnul si na breh morského oka, vzal fujaru a pri mesiačku krásne si prehrával. Ale to netrvalo dlho, voda okolo neho začala sa hýbať a v belasých vlnách zjavila sa usmievavá najmladšia Rusalka, biela ako alabaster, s hlavou ovenčenou, hybká ako ryba. Keď pozrela sivýma očima na šuhaja, šuhaj prestal pískať a hneď ju i oslovil:

„Ej, že si krásna, vodná panno! Ty si mi naozaj súdená, a čo komu súdené, to toho neminie. Poď von z tej zimnej vody, spolu žiť budeme. Podaj mi tvoju bielu rúčku, tvoje malinové pery nech pobozkám.“

„Ach, môj drahý, premilený,“ povedala ľútostive, „ty po zemi chodíš, ja po vode, my sa usniesť nemôžeme. Ty sa ku mne nepribližuj, bo je tvoj drahý život moja korisť.“

„Nech sa stane, čo sa má, já teba tu nenechám.“

„Čo len žiadaš, môj premilý šuhaj, dám ti. Tu máš perly s môjho hrdla, tu zlatý pás s môjho drieku, zlaté náramnice, choď len ďalej s tohoto miesta, lebo škoda by bola tvojho mladého života, ako škoda tvojich bratov.“

A Rusalka vyhodila perly, pás i náramnice šuhajovi k nohám. Šuhaj sa ale ani nepohol.

„Netreba mne,“ riekne šuhaj, „tvojich skvostných darov. Tie si zadrž, veď hneď budeš celá moja. Odvediem ťa k svojej milej matke, budeme ťa radi videť, ako vtáčka opatrovať. Poď len bližšie, podej mi rúčku, prosím ťa úprimne, duša moja.“

Rusalka kus váhala, potom sa strhla a jedným prúdom priplávala, vystrela ruku šuhajovi a riekla:

„Tu som, ale ty poď ku mne!“

Šuhaj ruku chytil, potom ju okolo drieku oblapil a vykríkol: „hajs! moje volky!“ Volky, ako keby medveď na ne skočil, strhly celou silou. Ale šuhaj mohol kričať hoc i na celú čriedu, Rusalka bola mocnejšia, než jeho junce a bola by ho stiahla i s juncami do morského oka, keby objatá nebola mu pozrela do očí. Ale videla v nich celý svet. A keď bozk pocítila na ružových líčkach, nový život i cit pocítila a jej nevídaná sila klesla, láskyplne okolo hrdla ho objala. Čo keď videl Vodník a jej spolusestry, že totiž v náručí mládencovi klesá, všetci razom prikročili a za závoj i za nohy do hlbiny ju ťahali. Ale bolo pozde, šuhaj ešte raz zavolal na junce: „hajs! moje sivé junce!“ a tie celou divou silou trhly a šuhaja i s Rusalkou na suchú zem vytiahly.

Šuhaj mocne držal v rukách milú devu. Skvosty jej rýchlo do vody pohádzal, potom jej na volky popravil mäkkú novú kabanicu, vysadil ju hore a i s celou napasenou čriedou pohnul sa uradovaný do otcovského domu. Keď rodičia videli, že syn žije a i krásnu mladú pannu si vedie, náramne sa zaradovali.

„Len prosím vás,“ riekol šuhaj, „ani duši nepovedzte, zkadiaľ idem a kde som vzal túto nevestu; lebo ona, ako Rusalka, skapala by mi naveky z domu.“

I tak tajnosť tajnosťou zostala, pokial žila. Rúcho nové, ak vo zvyku, jej obliekli, hlavu čepčekom ozdobili, tak že ju každý za ľudskú nevestu držal. Len to pri nej mnohí pozorovali, že nič nestárne, vždy mladá zostáva (lebo Rusalky žijú 2000 rokov), že kde ruku položí, všade vlhké miesto zostáva, a že jej ľavé oko slzí. Tak žili spolu šťastne, ako dva holúbky v lese, až i syna porodila. Keď ho matka raz kúpala, ulapila pacholiatko za dva palce na nohách a v kädi ho ponorila. Ale chlapček začal sa vo vode ločkať, plačkať, a keď ho pustila, začal plávať a sa potápäť, ako malý Vodník. Všetko toto konalo sa často, ale tajne, nikto o tom nevedel. Lebo po takej kúpeľke matka ho zavinula do plienok a uložila spať.

Chlapča rado sa potápalo a s úsmechom plávalo, tak že skorej sa naučilo plávať ako chodiť.

Keď mal chlapček šesť rokov, už preplával i morské oko. Do vody hodené veci vynášal a matke známe rybky v hlbine lovil a vodné kvety prinášal. Ľudia sa nad tým divili a Topeľníkom ho nazývali. Čas sa medzitým míňal, ľudia starli a z chlapčeka vyrastal hodný šuhaj, len Rusalka tak mladou zostávala, ako by synovi mladšou sestrou bola bývala. Ľudia na skapaný zvon sa málo rozpomínali a pobožný mních už nevládal žalmy spievať a ľud k službám Božím volať.

Raz ale v jedno leto neslýchaná suchota začala panovať, dážď nepršal, studničky, potoky vyschly, ani v noci rosa nepadala. Všetky úrody na poliach začaly hynúť. Dosť sa ľudia za dážď modlili, Pána Boha prosili, ale suchota neprestávala. Naproti tomu ale morské oko začalo sa dvíhať, voda sa rozlievať. Ľudia sa báli, že keď sa vyrúti, celý vidiek vytopí a vyhubí. Ľudia v strachu nevedeli, či pred suchotou, či pred potopou majú utekať.

V tejto veľkej nehode vyviedla syna Topeľníka matka ku strašnému morskému oku, a takto k nemu prehovorila:

„V tomto morskom oku ja som dakedy v krásnom kryštálovom paláci bývala, v ktorom býva i teraz Vodník s dvoma Rusalkami — ktorý chce, nahnevaný, celý tento kraj potopou vyhubiť a ani jednej duši neodpustiť. My sme boly tri Rusalky. Jedna vládla nad oblakmi, druhá nad žriedlami a potokmi a ja tretia som vládla nad nočnou rosou. Keď zelený Vodník sa nahnevá, zavre všetky vladárkyne do temnice, nedá dažďa ani vody studniam a potokom, ale všetku vlahu do jazera vtiahne a potom odrazu nasháňanú vodu vypustí a celý kraj v okamžení vytopí. Ale tomu len ty prekážku urobiť môžeš, a síce takto: Spustíš sa dolu do najväčšej hlbiny, tam najdeš zahodené zo zvona srdce. S týmto srdcom pôjdeš do kryštálového paláca, kde Vodník spí a dve Rusalky ho strážia. Vedľa neho leží ukradený zvon sv. Anny, zamúlený, zhrdzavený a mochom obrastený. Na stenách visí dvanásť nádob, v ktorých v každej duša potopeného je zapravená. Keď vojdeš dnu, hneď sa ťa spýtajú, kto si? a ty povedz: Ja som rosy syn. A čo chceš? na to povedz: Sv. Anin zvon. Tu hneď ťa okríknu a hroziť ti budú. Ale ty sa neboj, len keď zle bude, zodvihni srdce a povedz: „Udrem na zvon!“ Potom ťa budú chlácholiť a líškať sa ti, sľubovať ti budú perly, koraly, zlato, ale ty nič neber. Pýtaj najprv 12 nádob, tie pootváraj, a duše v podobe bielych bubliniek hore budú bežať. Zvon ti nebudú chcieť dať, ale im ty pohroz: „Ináče udrem na zvon!“ (ale neprobuj uderiť). Vo veľkom strachu i Vodník privolí, a ty zvon ulap za korunu a vynes von. — Ja ťa tu čakať budem a rozpoviem ti, čo ďalej máš robiť. Teraz spusť sa dnu a rob tak, ako som ti kázala.“

Vodná panna Topeľníka syna na čelo pobozkala. Tento ruky napred vystrel, hodil sa a morské oko sa zvlnilo. Po malej chvíli dvanásť bielych kačiek na povrchu vody sa zjavilo, a keď veselo zatáškaly, strepotaly krýdlami a letely vysoko nad oblaky, snáď do neba. To boly z nádob vypustené ľudské duše.

Onedlho ukázal sa i Topeľník so zvonom. A keď ho očistil a obriadil, zavesil ho na jeden dubový kostrb. Matka radosťou plesala. „Syn môj drahý, veľa duší si osvobodil, veľa si vykonal, ale všetko si ešte nedokonal, ešte je jedovatý Vodník tam dnu i s Rusalkami. Moc jeho posiaľ je nezlomená a morské oko môže sa vyrútiť; preto vezmi chytro srdce a udri na zvon.“

Zvon zahučal, až sa zem striasla a hlas letel dolinami. Ale rachot ozval sa i v morskom oku.

„Čo to znamená?“ pýta sa Topeľník matky.

„To znamená, že sa kryštálový palác v morskom oku srútil.“

Druhý raz udril Topeľník na zvon. Blízke vrchy sa ozvaly a morské oko sa zvlnilo.

„Čo to znamená, matko?“

„To znamená, že sa zlato, striebro, drahokamy na skalky a piesok obrátily. Ale udri ešte srdcom.“

Dlho hlas zvona po horách a zápoľách lietal, až utíchol. Voda sa skrútila v morskom oku a spľasla.

„A to čo znamená?“ zvedave spýta sa Topeľník.

„To bol osudný hlas zvona. Vodník i Rusalky vládu utratily. Utekajú von z jazera. I mňa prejal tento hlas, lebo som doteraz Rusalkou bola. Mních život svoj dokonal, lebo poslom Božím všetky kúzla prestávajú.“

Matka Topeľníkova pobrala sa s dobrým chýrom domov, lebo morské oko, viac sa nevyrúti. Topoľník zvon sv. Anny zavesil na zvoničku. Potom unavený ľahnul a spal jedným do druhého rána. Ráno pobral sa domov, a keď prišiel k otcovskému domu v ústrety mu prišiel jeden staručičký neznámy človek. Mal na hrdle ešte zvonček. To bol pastier Trubiroh, a na kolenách mu ďakoval, že z býka stal sa zase človekom, a z tejto ťažkej kliatby ho vysvobodil, lebo za ten čas len trávu jedol a vodu pil.

Keď Topeľník do dvora vstúpil, otec jeho viedol jednu zošlú ženu. Nepoznal ju a divil sa, kto to môže byť?

„To je tvoja matka,“ riekol otec. „Kým si sa tam bavil a od práce odpočíval, na vidomoči začala starnúť, a teraz je práve so mnou v rovnom veku, a tak i dakedy v jednom čase sa pominieme (nebude 1000 rokov žiť). Ona prestala Rusalkou rosy byť a skrze teba odkliatou zostala.“

I urobili si veľkú a radostnú hostinu.

Zvon ale z morského oka vytiahnutý zase v bohopustej doline nad morským okom pri kaplnke sv. Anny sa ozýval, hriešnym ku pokaniu, poblúdilým v pralesoch k radosti a Bohu ku sláve.