Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XI

Erzsi si len vtedy uvedomila, čo jej povedal bratanec, keď sa už vytratil za bránu, na ulicu. Najskôr rozumela len tomu, že hrozí jej mužovi, a vybuchla z nej temer zvieracia sotrvačnosť, mechanický súcit manželky, ktorý predstavuje manželov ľuďom tak a klame ich dojmom, ako by boli jedno telo, jedna duša. Ale potom sa jej Gyuriho myšlienka ujasnila. A zase sa musela hanbiť za svojho manžela pred týmto mužom. Pretože jeho stálosť bola spoločná aj jej duši. Neverila, že by nastal čas, keď ju Gyuri pomstil, pretože nič iného nepozostáva, ale bol to príjemný pocit, že má takú záchranu.

Až ona raz vypovie, že nenávidí svojho muža!…

Pane Bože, čo všetko musí ešte prísť, keď to nevie ani teraz vypovedať. Veď už prešla celou kalváriou. Ešte čaká na ňu zastávka? Alebo teraz príde najťažšia?

Zachvela sa; prišla jej na um jej grófka. Keď sa pokúsi aj o to, aby sa votrel aj k nej!…

Čím je jej teda tento muž? Čo jej z neho patrí? Veď, keď vytiahne päty, už je u inej, u každej ženy, ktorú len zazre jeho oko; a keď je doma, nemôže sa s ním rozprávať, hlavu má plnú starostí.

Vypukla v žalostný plač.

Zapálila lampu.

Prinášali práve deti. Priniesla ich Kovácsová, ktorá, ako sa len pamätá, jej otcovi vždy rovnako verne vypomáhala. Erzsi aj cítila k nej príchylnosť, ako by aj táto bola jej matkou. Okolo jej otca všetko je také stále, život, denný poriadok, ľudia, aj večné škriepky s matkou. Erzsi sa nemohla vpraviť do tohoto nového života, v ktorom deň odo dňa závratne bohatnú a pri tom každou minútou bolestne čosi strácajú. Veď ona chcela zdokonaliť, čo bolo doma len chatrné. Zdedila otcovu krv a tešila sa, že sa stala svojou paňou, že teraz už bude mať možnosť, aby stvorila dokonalý poriadok a čistotu, ktorá nebola u jej matky možná. Ale dostalo sa jej ešte niečoho horšieho. Pri svojom mužovi mohla len v maličkostiach uskutočniť po čom túžila; veľké veci sa odohrávaly okolo nej ako búrka. A u otca bol práve základ života usporiadaný!…

Starká šomrave složila zo svojej náruče už spiaceho mladšieho chlapčeka a poukladala ho pekne sama do kolísky. Starší pocítil a uvidel ihneď, že sa matke čosi stalo, a jeho veselá tvárička zosmutnela, veľké tmavé očká sa rozšírily, s tým si sadol potichúčky na stoličku pri stene, a usadivši sa ako starý človek, pokyvoval hlavou, áno, áno, ako to mal vo zvyku jeho starý otec.

Erzsi chodila, ako by spala, ani nevedela, čo sa robí.

— Ach, ako sam sa len, reku, zunovala, — zastenala stará žena.

— Čo ste robili, tetka Mari?

— Ja veru nič, ale to je to práve, že sa nemôže človek inakšie dostať dopredu, len keď položí jednu nohu za druhou. Toto ma unavuje najviac…

Erzsi sa dívala na ňu, ako keby sa jej snívalo, sotva porozumela žartu.

— Čo nového doma?

— Ach jaj, tam veru málo dobrého. Ale kde čo dobrého na tomto svete? Už aj to sa prežilo práve jako smiech. Už je tomu rok, čo som neroztiahla úst.

Takýmto rečiam tetky Mari sa vždycky smiali, hoci hovorí zo srdca vážne. Erzsi sa nesmiala. Zarmútene sa opytovala, sotva vypúšťajúc slová od smútku, ktorý ju dusil v hrdle.

— Pochytali sa, reku.

— Kto? — zľakla sa Erzsi; nazdala sa, že otec s matkou.

— Tade chodil tento starý Turi.

V Erzsi sa utopilo slovo. Razom vzplanula v nej, ako keď zapália stoh slamy, nasbieraná zlosť proti mužovej rodine.

— Čo povedal?

— To, aby sa ten všivavý „sucháň“ poďakoval, že zo sucháňovej dcéry urobil jeho syn veľkomožnú paniu.

Erzsi sa zakrútila hlava od zlosti jako by ju obchádzala mŕtvica.

Nemohla prehovoriť, len otvárala a zatvárala ústa.

Chvíľočku bolo trápne ticho, stará žena hneď oľutovala, čo spravila. Síce by nebola v sebe vec zadržala a veľmi sa jej uľahčilo, že ju tak rýchle vydala; ale teraz sa už aj hanbila, aj ľutovala.

— Nuž to bolo tak, — začala po nejakej chvíľke, vysvetľujúc, aby usmierila, — že starý Turi tade chodil, prešiel tam pred vrátami, potom tvoja matka zakričala, aby zastal. To je všetko pre tú mizernú strechu, ktorú vám tak zle spravil ten babrák, tvoj starý svokor. Starý Turi sa zastavil. Nuž a tvoja matka mu vraví: „Či počujete, sváko, strecha už zase tečie.“ A ten hrubo odpovedal: „Ako môže tiecť, keď ani neprší? Len keby tieklo, ako by z vedra lial, lebo treba na kukuricu.“ „Preto sa musí teraz urobiť,“ hovorí tvoja matka, „pokiaľ neprší. Lebo čo si potom počneme, keď nám potečie dnu?“ „Podložte diežu a koryto. Keď nemáte dosť, pýtajte si od dcéry, tam je toho dosť u veľkomožnej panej…“ Potom vyšiel tvoj otec. Veľmi sa nazlostil, lebo to je preca len posmech, že tento starý pes, tento Turi, keď sa už vydáva za majstra, tak mizerne spravil tú strechu, bodaj mu ruka odpadla. Nuž hovorí tvoj otec: „Či počuješ, svate! Alebo vieš niečo, alebo nič. Alebo ju urobíš, alebo to dám urobiť na tvoje trovy!“ Potom bola tam ale hrmavica. Ten hnusník starý! Ale tak! Človek ešte nepočul, čo ten robil. Ach, Pane Bože, každý musí byť zatratený, kto to len počul. Jajáj, len toho ľutujem, že iba raz prišiel na tento svet ohnivý dážď. Teraz by bolo treba, keby bol hneď aj mňa pochoval. Vtedy povedal ten starý lotor, aby „sa poďakoval taký všivavý ,sucháň‘, že zo sucháňovej dcéry urobil jeho syn veľkomožnú paniu.“

Erzsi s pomútenou hlavou počúvala.

— Tak, čo na to povieš, Erzsus? Čo na to povieš? Aby taký človek, taký nádeník, ktorý žije len zo svojich rúk; takýto človek, ktorý nepodedil po otcovi ani čo by do úst dal, aby sa tento opovážil otvárať ústa na majúceho gazdu!… Čo na to povieš!

Mladá žena sa stiahla ešte viac, ako ten, koho drví zima a vybuchla podráždene:

— Aj, vy by ste lepšie urobili, keby ste na všetky reči zabudli, ako ich roznášali od jedného domu k druhému.

Stará žena se zarazila. Šatku stiahla hlbšie do tvári a tá zakryla jej rysy tmavým stieňom.

Deti sedely chvíľočku ticho a dieťa na stoličke pri stene starecky pokyvovalo svojou lesklou, čistou, peknou okrúhlou hlávkou.

Potom stará žena sa zodvihla.

— Ach, ale už poďme… Reku, už je celkom noc. Už sa aj slnce zunovalo, schovalo sa do svojho brlohu. Nuž, ako by sa taká stará vražbavá žena neodpratala… Dobrú noc, Erzsus!

— S bohom.

A stará žena vyšla zo svetla lampy ako stará čarodejnica do tmy, ktorá vonku vládla.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.