Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XII

— Budeš jesť?

— Ďakujem, nebudem.

— Tak si ľahni.

Dieťa rychle vstalo a začalo sa vyzliekať. Shodilo so seba čierny kabátik, a vytiahlo zo šnúrky giat košeľu. Potom vošlo do zadnej izby a čakalo, kým matka odpravila veľkú posteľ. Tam spí v matkinej posteli, u nôh.

Na posteli si sadne, sopne ruky a s pomocou matkinou odrieka modlitbu. Potom rychle vklzol chlapec pod plachtu, nebola mu zima, len sa chcel schovať; upelešil sa a o chvíľočku dýchal pravideľne.

Matka sa na chvíľku naň zahľadela; potom prikročila k druhému a toho upravovala v kolíske.

Vytierala slzy z očí a sadla si k stolu, na ktorom stála vysoká petrolejová lampa horiaca malým plameňom.

Nejaký čas sa dívala so smutnou tvárou pred seba, potom sa rozmyslela, pristúpila k prádelníku a vytiahnuc spodnú zásuvku, vybrala z nej rôzne biele šatstvo, ktoré bolo treba zaplátať.

Plátajúc čakala a počúvala tikanie ružami pomaľovaných hodín na stene.

Blížilo sa k polnoci, keď začula dupot koňa. Prišiel jej muž.

Kým muž priviazal koňa do stajne, s veľkými vzdychmi zohrievala večeru pri rýchlom ohni z kukuričných ohryzkov.

— Dobrý večer! — pozdravil veselo muž.

Erzsi vrhla naň svoje veľké vážne oči, potom ich odvrátila. Mrzelo ju, že tvár jej muža je tak rozjasnená, keď jej duša je naplnená smútkom smrti.

Dani ako keby bol padol s rozpáleným telom do ľadovej vody.

— Či už teraz je takto? — povedal pre seba a bol veľmi rozmrzený. Na prsia sa mu spustil ťažký, tiesnivý pocit, a ako si sadol k bielemu stolu, zdal sa mu tento stav neznesiteľný. Tam vonku už dávno zabudol, čo sa stalo doma. Chôdza sem i tam, pohyb, stretnutie sa s ľuďmi, nové a nové dojmy, plány, rozumová práca, odviedly jeho pozornosť od jednej veci, ktorá sa mu zdala v premenlivom a rušnom živote jednou vecou z mnohých, ale pre jeho ženu tu doma bola jedinou: bola celým životom.

Dani si vyvolal v pamäti, akože to šiel dnes z domu a pocítil nemé napätie, ako sa rozišli. A hľa, teraz vhupol zas do toho.

Zachvátila ho priamo zúrivosť proti žene pre túto strašlivú húževnatosť. Či domáci hnev nemá konca kraja? Či táto žena nechce nikdy nič prepáčiť, nič odpustiť? Rýchle vznetlivý, rýchle zabúdajúci muž vrhal na chladnú, nevľúdnu ženu zlostné, zatrpklé oči. Bol by rád urobil krik, hodil niečím o zem, bol by rád schytil tú ženu a striasol ju zlosťou. Urobiť niečo strašlivého. Snáď to by pomohlo. Ale vnútorný cit mu velí, aby sa premohol a pokúsil sa usmieriť svoju ženu pekným slovom. Ale ani na to nemal síl, tak jeho bezmocná zlosť sa zmenila v mučivý smútok.

Díval sa mrkajúc do plameňa lampy, a ako mu predložila žena tanier s jedlom, roztržite pojedal z neho a kusy mäsa prehltoval bez toho, že by ich bol pohrýzol.

Nepovedali ani slova.

Vošli do izby. Žena zahasila lampu, potme sa vyzliekla a ľahla si.

Dani tam stál uprostred izby a zachvátila ho taká žalostná strnulosť, že sa nevládal ani pohnúť. Nazdal sa, že stratil všetku silu; bol chabý a v celom tele cítil strašnú únavu.

Konečne sa pohol. Sadol si na kraj postele, stiahol čižmy. Celkom sa vyzliekol.

Potom prešiel k svojej žene. Po večeroch si často líhaval k nej na chvíľku, len aby sa k nej pritúlil, aby ju pobozkal, aby pocítil teplo jej tela. Lebo tak miloval túto ženu, že nevládal bez nej žiť. Ani si nevedel predstaviť, čo by bolo, keby nebol s ňou. Ona bola jeho zdravou duševnou pôdou, v ktorú veril, na ktorej stál, od ktorej dostával denné občerstvenie.

Žena sa strhla, ako keby sa jej bol had dotkol a vyskočila, posadila sa.

— Choď, choď! — sipela s nenávisťou. — Choď do svojej postele.

Muž ochromel. Nemôže premôcť túto spurnosť? Krv sa mu hrnie do mozgu, a stisnúc pästi rozhodil paže.

— Erzsi, daj si pozor! — povedal zachrípnute. Daj si pozor. Zle bude.

Žena sedela meravo. Muž násilne sa hodil vedľa nej a roztiahol sa v posteli, že sa div nesvalila.

Žena sa triasla zlosťou a nenávisťou.

Dani ju jednou rukou objal a žena sa ho márne snažila zbaviť.

— Hnusník! — povedala žena.

Dani raz prežrel.

— Ako celé tvoje plemä! — dychčala znovu žena. Trhlo celým mužovým telom.

— Ten tvoj grobiansky jazyčný otec!

Daniho ruka sa strachom otvorila a on sám čakal temer skrehle. žena ho trafila po páľčivej rane jeho srdca.

— Ten sa opováži nazvať niekoho všivavým? — Ten trhan. Ten oplan. Ten hnusník. Tomu je môj otec všivavým?

Dani vytušil, že jeho otec povedal už zase niečo vo svojej trpkej zlosti, čo títo budú obhrýzavať po celý rok.

Žena s potešením cítila, že teraz driape srdce svojho muža a sipela s nenávisťou ďalej:

— Nevie spraviť ani strechu, babrák? Nadávať vie?

— Daj pokoj, Erzsi, už zasa tá strecha?

— Biednik!… Či je môj otec všivák?

— Veru je! — odsekol jej Dani a temer mu vo tme zablysly oči.

Žena zatíchla.

Dani sišiel s postele. Tam zastal pred ňou bosý na chladnej, hlinou vymazanej zemi.

Čelo sa mu skoro rozskočilo.

— Biedny život, biedny život! — vypukla žena a s rukami pritisnutými na tvár pustila sa do hlasného nariekavého plaču.

— Biedne plemeno!… Ach, Pane Bože, ach, Panna Maria! Čo sa zo mňa stalo! Ach, ja nešťastlivá na tomto svete. Keď som nemusela zaň! Na mne je celá kliatba, lebo sama som si ho vyvolila. Mohla som byť družkou takého človeka, ktorý je silný pred Bohom, aj pred ľuďmi. Tam by som bola šťastlivá, jediná. Môj život by bol rajom na zemi. Ale čo je zo mňa, jaj, jajaj, čo je len zo mňa. Onuca túlavého blázna, záštita hnusného plemena.

Dani cítil vo svojich prstoch, že musí hneď zaškrtiť túto ženu.

— Ach, ja krehká nádoba ľudská, obetný baránok, ktorý sa dostal medzi vlkov. Pre ktorého majú pripravený nôž, aby mu ho vrazili do srdca…

Daniho ruka zase klesla ochabnutá.

— Ty! — vykríkla potom žena na muža prirodzenejším hlasom, s obyčajnejšou zlosťou. — Povedz svojmu otcovi, aby držal jazyk za zuby, lebo bude zle.

— Erzsi!

— Odporná stará mrcha.

— Že už nevie sa skryť pod zem! — zachrčal muž žene do očú kliatbu na rodiča.

Erzsi zatíchla. Obrátila sa do vnútra.

Dlho zostali takto v hrobovom tichu. Muž vyčnieval v čiernej tme. Žena ochabla, že vydala svoje rozrušenie.

Po dobrej švrťhodinke žena sa svalila a zimnične sa skrčila. Na holé rameno natiahla plachtu.

— Ja vydupem z neho dušu! — zareval muž odrazu, neočakávane, a vzrušenie teraz dosiahlo vrcholu. — A zo svojej materi! z tej starej strigy. Načo ma porodila, načo ma vychovala pre tento prekliaty život?… Je to život? Fuj! Hnus, odpornosť. To je život? Aj túlavý vlk sa teší, keď sa vráti domov do brlohu, k svojej družke. Pre mňa je to mučenícka smrť. Ja tu doma musím pretrpeť celé peklo.

Žena sa zase zatvrdila. Stisla zuby, stiahla husté obočie a ľadovo počúvala kliatbu.

— Ach, ja prekliaty! — chrčal muž, že sa mu div nepretrhlo hrdlo. — Ach, ja prekliaty! Ale ja som vinný! Nie som muž, nie som človek. Keby som ním bol, nemusel by som sa trápiť so ženskými rečmi a vážil by si ma každý aj bez jediného slova. Najviac vlastná žena. Ale handra som, blato.

A obidvoma päsťami udrel sa strašne do hlavy.

A ako kyjakom začal sa tĺcť a biť do lebky.

— Blázon! Blázon! — vykríkla, vyskočila a chytila ho za ruku.

Chlap pociťujúc závrat nebránil sa a hľadel do tmy očima vylezlými z jamôk.

Ženino telo sa strašlivo roztriaslo.

Pustila sa do hlasného plaču.

— Bože, Bože! Aký je to život! Aký je to strašlivý život! Tu musím žiť s takýmto človekom!

Tvár si zakryla rukami a klesla s ramien mužových na kraj postele a plačúc prelievala husté slzy.

Muž vrávoravo stál a čakal ako bez rozumu.

Konečne klesol k svojej žene, kľakol si pred ňou, položil na ňu svoju hlavu a pustil sa sám do plaču.

— Prečo sa človek nemôže zabiť jediným slovom. Jak rád by som dal toto mizerné mrchavé telo červom.

Ženine slzy padaly na jeho hlavu a pri slovách mužových, naplnených hroznou bolesťou, zavzlykal jej plač.

Konečne zmäkla, bolo jej ľúto trpiaceho muža. Ruku mu položila na hlavu a po dlhších prestávkach hladila ju ďalej obidvoma rukami.

— Takýto život! Takýto život!… — šeptala.

— Preto je taký, — zodvihol muž hlavu — pretože sa milujeme, Erzsi. Pretože div nezomreme jeden pre druhého. Keby som ťa nemiloval, či by som sa staral, čo by si koľko trpela?… Dbala by si ty o mňa, keby si ma nemilovala?…

Žena znovu zaplakala.

Muž náhle ju objal v páse a tak náružive ju k sebe pritisol, že ju skoro rozmliaždil. Ale žena sa už nevzpierala, stratila vedomie.

Ako si ľahli v objatí, dieťa dolu u nôh vypuklo náhle v žalostný plač. Postrašilo ich bolestným vzlykavým fikavým plačom.

A rodičia mu načúvali poľakane, s bodavým strachom. Ich svedomie vybúšilo. Do smrti sa hanbili pred deckom, ktoré bolo svedkom tohoto všetkého.

A ku všetkému vedeli dobre, že veľký spor je nie medzi nimi tak dobre vyriešený, ako dávnejšie po takýchto búrlivých srážkach. Hlboká rana je už beznádejne hnisavá, krváca z toľkých utrpení. A cítili len nepatrné stŕpnutie, ale ich smutné srdcia sa zachvely, keď vytušily o sebe, ako rana páli.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.