Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XV

Keď sa prebudil, bolo celkom vidno. Čas sa už skoro blížil k poludniu.

Jeho prvou myšlienkou bolo, že vyskočí, že musí po práci, ale potom zostal len sa povaľovať na posteli.

Začal pozorovať svet. Okno bolo otvorené a slnce svietilo doprostred izby medzi listami slezu. Znovu počul synov hlas. Dieťa sa hralo na pitvore s bračekom a tak sa vyprávalo s tým drobizgom, ako keby bolo práve takým múdrym človiečikom ako on sám.

— Dobre je to, Sanyika, dobre? Dobre som to uplietol? Bude to dobrý bič? Dobrý?

— Ta-a-a, — povedal drobizg.

— Tak, tak, tak? Mamička! Sanyika povedal, že tak! Tak, Sanyika, tak? Spravil som dobrý bič, aha, ako plieska, aha!

A plesol ním.

Dieťa znovu bľabotalo:

— Ta-a-a!

Dani zatvoril oči a počúval. V myšlienke sa pousmial, ale tvár sa mu nepohla.

Odrazu zaznela oknom pieseň. Tíško, zasnene.

Na brehu karajskej priekopy, priekopy, divé ruže rozkvitly, rozkvitly.

Daniho zabolelo srdce. To bola jeho zamilovaná pieseň, keď chodil za Erzsou. Žena už roky nespievala. Jej jasný hlások pošteklil srdce a Daniho začalo dusiť v hrdle, keď druhá sloha zaznela ešte živšie.

Zakrúca sa lístok čerešňový, aké pekné dievča rastie mi po vôli, či by som chcel jej materu za svokru, modrooké snedé dievča za ženu.

Žienke zlyhal hlas, posledný verš znel už mechanicky, v srdci sa obnovila všetka horkosť, ktorá jej prišla na um pri slove svokra. Aby zahnala nepríjemný pocit, začala rezkejšiu pieseň.

Dám si ja na čižmy žltú podkovienku, ej, háj, najdem si ja sirôtočku za milenku. Len sirota, ej, háj, vie naozaj milovať, nebudú ma jej rodičia preklínať.

Aj táto bola jeho zamilovaná. A aj vzdych, ktorý zaznel po piesni, bol tiež jeho. Veru, keby boli obidvaja siroty! Boli by od mnohého ušetrení.

Bolo ďalej počuť novú oduševnenú pieseň. Ako keby boly ožily šťastné mládenecké časy.

Zato že ja bývam v tej uličke úzkej a moja milá na tej širokej, pozerám sa, pozerám, tade v tú stranu, keď zvonia na obed, či na večeru.

Tak spievala žena za neho, ale druhú slohu za seba:

Zato, že som sa v studni topila, zato, môj milý, neopúšťaj ma, zato, že som ťa odbila, preca som sa nezmenila. Na mojej záhradke kvitne šalvia, spáva tam môj milý, keď sa zvečeria, od večera do svitu on tam ostane, a preca sa dosť nepostískame.

Dani veľmi, veľmi vzdychol. Jemu patrily všetky tieto piesne. Jemu ich spieva, od srdca k srdcu, jeho družka. A ešte jednu teraz začala:

Chceš, môj milý, cestovať? Poď sa ku mne odobrať! Dám ti také hubičky, čo stoja za tisícky. Ach, nechoďže mi, nechoď! lebo zhynie srdce moje, lebo zhynie srdce moje, prenocuj tu so mnou!

— Erzsi! — zakričal Dani.

Žena vonku umlkla, zastala jej aj práca, ktorou štrkotala v ruke, potom odrazu vyskočila a prudko otvoriac dvere, vbehla. Líce mala červené ako plameň.

Muž sa díval na ňu s jagavými očami a ona sa nahla nad svojho milovaného a dievčenský pôvab zalial jej tvár, ako sa pozrela do očú manželových.

Dlho sa bozkávali, ako by boli mladí, novomanželia. Žena bola taká svieža, taká veselá, akú ju poznal Dani len v prvom roku manželstva. Tak sa aj díval naň stále, ako keby sa mu snívalo, tak hľadel na ňu, ako by sa jej díval skrz kožu, skrz telo, kdesi do hĺbky, na dno, do prameňa jej myšlienok. Lebo za každým bozkom, za každým úsmevom, za každým sladkým slovom cítil, že si ho kupuje.

— Týmto ma chceš vyplatiť za prácu, za život, — opakoval v sebe.

Ale nebol by ani slovom pokazil ženinu náladu. Ba ani svoju, lebo začal pozorovať, ako keby sa bol z neho stal iný človek. Nie, netúžil viac po práci, po veľkých plánoch, pamätal sa na ne ako na sen, a celé dopoludnie krásneho slnečného času strávil vo svojej malej rodinke; bol by si prial, keby okolo jeho gazdovstva bol narástol plot až po nebesá, aby viac nezazrel nič zo sveta za vrátmi.

A veru márne sa zariekaval hlasitými a hlučnými myšlienkami, že to je takto v poriadku, že toto je šťastie, že toto je pravý rodinný život, preca ho tiesnil v hĺbke duše akýsi nenávistný pocit, ktorý porušil jeho kľud potmešilými myšlienkami a pri obede strpčil mu každé sústo, ktoré veselo bral do úst.

Odpoludnie sa lenivo zapodieval čímsi okolo stajne. Odrazu ho zodvihla nepremožiteľná sila a ihneď vkročil do domu: musí ísť ku grófke!

Ako došiel ku dverám, už sa ho zmocnila váhavosť: veď týmto a čo len jediným slovom, ktoré sa vzťahuje na tento plán, zničí náhle rozkvitnutú blaženú záhradku rodinného šťastia…

Jeho žena celkom opeknelá, so žiarivou tvárou stála nad kolískou, z ktorej sa ozýval smiech bozkami štekleného decka.

— Vieš, čo urobil tento môj utešený, tento môj zlatý synček? — kričala na svojho muža.

— Čo? — usmial sa Dani tichúčko.

— Čo? Tak prekrásne žlto kakal ako roztopené zlato! — zvonil Erzsin hlas plný smiechu.

Dani sa teplo usmieval, a jeho žmurkajúce oči radostne sa pásly na žene.

— Ale či vieš, čo urobilo toto tvoje smradľavé biedne hnusné šteňa?

— Čo? — povedal Dani a ukázal svoje biele zuby.

— Zriadilo celú kolísku, perinu, hlavnicu, šaty, aj konček nosa. Ten hnusník!

Dani sa hlasne zasmial a už vedel, že ku grófke nepôjde.

Dnes nie.

Hádam nikdy.

Zadláviť tento šťastlivý svet bolo by hriechom proti Pánu Bohu…

Druhého rána sám sa doľakal, keď pocítil, že jeho zlá nálada sa ani trochu nezmenila. Bol ustatý, slabý, zavliekol sa opäť do domu. Žena sa dívala naň starostlivo, podozrievavo.

— Dani, nejdeš po práci?

Dani pohodil plecom.

— Nič zato, oddýchni si, — povedala žena.

Muž bol lenivý aj na to, aby povedal, čo si pri tom myslel: čím viac spí človek, tým je lenivejší. Ľahol si a spal až do poludnia.

Erzsi dnes už nebola v takej sviežej dobrej nálade ako včera, aj ju rozladila mužova mrzutosť. Nechápala, čo chce ten človek. Predvečerom sa aj opýtala Daniho, ktorý sa len tak ponevieral sem i tam po dome, ako rekonvalescent.

— Si chorý?

— Ja?!

— Tak trucuješ?

— Ale kde, do paroma.

— Prečo nerobíš?

— Čo?… Na čo?

— Áno! raz sa môže roztrhať, toľko má práce, druhý raz nehne ani prstom.

Dani lenivo sedel, hľadel pred seba a zamyslel sa.

— Veru, už je to tak, Erzsi. Ja som už taký. Buď všetko, alebo nič.

Erzsi zaplakala.

— Tak radšej nič, — vypukla vzdorovite, ale osladila to, — milý mužu… Aj takto je lepšie, ako predtým.

Dni sa mi míňaly v takejto únave. Žena posbierala všetky svoje sily, aby muža rozveselila. Ale pomaly otupela jej naivne detská vtipná nálada, ktorá sa zrodí len v šťastí, a tu už zas nekvitla radosť, Erzsi len bojovala, zápasila, namáhala sa, konečne sa pustila do plaču.

— Je lepšie, keď žije tak, ako sa mu páči; je lepšie, keď pracuje, vtedy je aspoň veselý.

Dani zarazene počúval, ale unavene kývol rukou. Neozval sa. Myslel si, že už ho to prešlo na večnosť. Len tomu sa divil, že môže žiť, keď sa v ňom duša takto dolámala?

Ale preca žil a obeda i večere sa účastnil k svojej zlosti s dobrou chuťou a niekedy pocítil, že priberá. Tučné, mastné pocity tŕply a zavadzaly v jeho tele a toto ešte viac zaťažovalo jeho zlú náladu.

A veru začínaly tuhé časy, žatva. Na štvrtok, na deň Petra a Pavla bol určený deň, kedy sa mali pustiť do pšenice, ale on s ospanlivými očami a netrpezlivou chabosťou odmietol prvého ženca. Nech mu dajú pokoj. Žatvu odsunuli na pondelok.

Erzsi trpela nesmiernym nepokojom. Nevedela si predstaviť, čo sa stalo s jej mužom. Jej ženský pud jasne vycítil, že je to preto, lebo ona svojho muža neuspokojí. On potrebuje toho všetkého, všetkého a medzi tým všetkým aj jej. Ale ona je len nepatrnou časťou tých mnohých vecí! A toto ju veľmi roztrpčilo a pomaly taká nálada zastrela malú rodinku, ako keby boli mali veľký smútok. Len vzdychali, ale nemali v sebe ani toľko síl, aby niektorý z nich bol vedel vybuchnúť hlasným slovom.

Už sa dožili soboty, a kedy u iných na konci pracovného týždňa napínali posledné sily, aby dokončili rozvrhnutú prácu, u nich ustali od lenivosti, že sa maznali s prácou ako starí ľudia.

V sobotu odpoludnia odrazu sa žena vyplašila, že jej muž začal v prvej izbe spievať:

V svojom veľkom hneve, vztiahol si ruku, ó Pane! Netrestaj ma v prudkosti svojej, ale ochráň ma, ó Bože!

Erzsi sa pokrižovala a vzdychla. Jej bola cudzia mužova pevná, smutná pieseň, ale akosi cítila, že sám spev znamená už vnútorný obrat. A zatiaľ čo počúvala spev, i v nej sa roznietila zbožnosť, nábožný vzdych. Zo srdca túžila, aby sa už vo svojom živote raz pomodlila k Bohu spolu so svojím mužom. V tejto najvnútornejšej oddanosti boli si tak veľmi vzdialení. K inému farárovi, do iného kostola chodili, pohŕdali navzájom vierou druhého a celé roky vydržali, že zo šetrnosti ani nespomínali doma náboženstva a nemodlili sa, keď druhý bol blízko, aby ho svojím náboženským úkonom nepohoršovali.

Ale teraz zachvátila ženu túžba. Chcela byť s ním spolu, chcela sa slúčiť so svojím mužom v izbe, ktorá sa zmenila v svätyňu.

A vkročila, vošla.

Jej muž sedel u stolu a spieval majúc hlavu sklonenú v dlaň. Pri ženinom príchode sa ani nepohol, spieval ďalej, hoci už nie tak od srdca. Prečkával, kým žena prplila niečo za jeho chrbtom v zásuvke prádelníka a čakal, že vyjde.

Ale žena veľmi stíchla a on sa nemohol dočkať, aby odišla. Tak sa k nej obrátil.

A zarazene sa díval, čo je za ním. Žena tam kľačala na zemi a pred akýmsi oltárikom postaveným na kraj prádelníka, pred krížom, pred modlou, so složenými rukami, so sklonenou hlavou.

V Danim sa prevrátil rozum, srdce prestalo biť, vyliala sa mu žlč.

Vstal, aby v náhlej zlosti udrel päsťou a rozdrúzgal namaľovaného boha.

Ale v druhom okamžiku prehltol zlosť a nepokročil k žene, ale ku dverám.

Vyšiel z izby.

Ďalej nevládal zostať pod strechou. Nazdal sa, že sa naň zrúti.

Vonku vydýchol.

— Ach, Pane Bože, — povedal, — ako si ma rozmliaždil v blato!

Od tých čias neprestajne bol temer v bezvedomí. Všetko ho trýznilo ako by bol otvorenou ranou. A tak sa mu zdalo, ako by bol v žalári, zkade nieto viac úniku, ani na šibenicu, hoci aj to by bolo preň uľahčením.

A v takomto stave strávil štyriadvacať hodín.

Jeho žena šla druhého dňa odpoludnia do kostola. Vtedy sa mu trošku uľahčilo. Díval sa okolo seba ako umučený ovčiak, keď ho opustí strážca. Jestli nenajde škáry, kade by sa mohol prehryzať.

A vtedy prichádzalo k nemu z ulice akési dievča.

— Sváko Dani!… Pani grófka vám odkazuje, aby ste k nej išli.

— Grófka! — a skoro ho trafil šľak do jazyka.

— Aby som šiel! — povedal bez seba, s bledožltou tvárou.

— Šli, šli, to vám odkázala. Zajtra odpoludnia… Keď gróf odíde na koni… hneď.

A dievča nepovedalo nič iného a ponáhľalo sa ďalej.

Dani však zostal ako strom, do ktorého udrelo.

Za okamžik vzplanula v ňom sila, túha, syčavý a ohnivý plameň života.

Zázrak sa stal. Zuhoľnatelý kmeň stromu vyhnal nové listie.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.