Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XVIII

Gróf každého odpoludnia odbehol na koni zo svojho kaštieľa do súsednej dediny, Vezekénya. Tam sa robily veľké hospodárske prestavby a predstieral, ako keby k vôli nim bol doma, hoci sa práve tak málo o ne zaujímal, ako o ostatné veci sveta.

Kým bol preč, za ten čas sa grófka kúpavala a potom spala.

Než sa dnes pohol, grófka sa už oddávala pôžitku z chladnej vody.

Bora sedela vedľa nej učupená pri vani. Svojimi malými hnedými rukami hladila, polievala snehobiele telo grófkino a dívala sa na ňu zaľúbene.

Grófka sa jej smiala.

— Nože, — povedala — nože!

Ale Bora len hľadela veľkými hnedými očami a zabudla zatvoriť svoje zlostné rudé pery, ktoré ako keby sa boly chcely rozpučiť prebytočnou krvou.

— Čo je, Bora, — povedala jej grófka, ktorú už temer rozčuľoval žhavý pohľad dievčaťa a jeho mlčanie.

— Či ste vy pekná, moja kráska! — prehovorilo dievča a so sovretou päsťou a s odchýleným palcom po sedliacky naivne uštipla ju do brady.

Grófku to urazilo, ale usmiala sa.

— No, čo nového?!

Dievča sa naklonilo k jej uchu.

— Príde!…

Grófka sa skoro nazlostila. Tak jej to pošeptala, ako by to bolo pre ňu nejaké vyznamenanie. A díva sa na ňu, ako keby z jej tvári chcela vyčítať, že hneď omdlie šťastím. Trochu chladne sa pozrela na dievča.

— No Borcsa, teba Turi nevyobjímal?

Dievča nevinne na ňu hľadelo.

— Ja by som sa nedala.

— Ale!

— Ja som chudobné dievča.

— A?

— Ja sa nedám zadarmo…

Grófka sa zahľadela na ňu a nepochopila.

— A Dani Turi nezaplatí veru nikomu. Radšej jemu platia, — doložila chlubne. — Všetky ženy a dievčatá mu chodia kopať a všetko porobiť, aby dostaly od neho aspoň jeden bozk. Lebo on nepobozká kohokoľvek zadarmo.

— Tak teba preto neobjíme, lebo nevieš mu čím zaplatiť.

Dievča mrzute pohodilo plecom.

— Aj ja viem kopať! Aj ja by som vedela zaplatiť… Jemu… Ale on by mne neplatil! A či vy neviete, že chudobné dievča, keď je pekné, nemôže sa vyspať s chlapom, len keď mu dobre zaplatí. Ja musím urobiť šťastie. Povedala mi to matka, ešte keď som chodila do školy, že jestli si dám pozor na svoju krásu, môžem spraviť veľké šťastie.

— Aké šťastie?

— Alebo si ma niekto vezme, alebo dá toľko, že za tým netreba banovať.

— Ale potom si ťa nikto nevezme za ženu!

— Nie! veru nie. Potom si už vezmú dievča, keď má niečo. Ale môj otec je želiar, nuž, želiarovu dcéru si vezme len nejaký zlý paholok.

Grófka nejasne začala pociťovať, aký otvorený trh sa tu koná, v tomto ľudskom svete, kde aj pekné dievčatá, aj pekní mužovia jasne a surovo zúročujú svoju krásu.

— Tak ani Danimu Turimu by si sa nedala zadarmo?

— Ja som chudobné dievča, — povedala Borcsa proste.

— A on nikoho neobjíme zadarmo?…

A zpod víčka sa pozrela do čistých očí dievčaťa.

— Dani Turi je chlap! Robí, čo chce. On sa neprosí. Čo sa on stará! Ale ženy mu robia po vôli. Tie by daly aj život, len keby sa na ne raz pozrel. Niet takej ženskej, ktorá by nedala rada i dušu, aby sa strýčko Dani dotkol jej pása!

Grófka zase mlčala a pomaly čliapala vodu.

— Ale ty by si nedala.

Dievča pokrčilo ramenom.

— Ja som chudobné dievča, ja musím urobiť šťastie — opakovala tvrdošijne.

— Ah, aj ten tvoj Dani Turi je len taký človek ako ostatní. Sedliak.

— Strýčko Dani je len jeden! Len on.

— Nemá prezývku?

— Ba má.

— Ozaj! Ktorú?

Dievča smraštilo obličaj a sklopilo oči.

— To sa nedá vypovedať!

Grófka sa zarazila.

— Čo! Taká je špatná!

— A potom, ktorý živý človek by ju vypovedal, toho by Dani Turi zabil.

— Nie je tu, len povedz.

— Poďte, pošepnem vám ju do ucha.

Grófka zvedavo nastavila ucho.

Dievča jej niečo pošeptalo.

— Čo to znamená? Veď to nie je nič! Že kde je pekný Dani Turi?

Dievča sa začalo silne smiať.

— To, to! Nože, kde je pekný? Či nerozumiete? Nože, kde je pekný?… Kde!

Grófka sa začala červenať, ako keby horúčosť vystupovala z vody.

Dievča náhlo a surovo objalo jej hrdlo a pritiahlo ju k sebe. Nato zašeptalo ono slovo žene do ucha.

— Vravia, — pripojila — preto ho tak ženské milujú, že je tam veľmi, veľmi pekný… — a sklonila hlavu za vaňu.

Grófka zatvorila oči a pocítila akési odporne rozkošné drobné zachvenie. Krv jej šumela, mozog jej zaliala vlna krvi.

Láska akosi nesmierne sa pred ňou zjednodušila od tej doby, čo brala hodiny u Bory.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.