Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

III

V Kiskare žilo maďarstvo rovnakým životom temer dvesto rokov. Na jeseň a na jar orali, siali, kedysi drevenými pluhmi a ani nie tak oddávna jednoduchými železnými krojidlami. Nebol by nikto nikdy uveril, že by táto poctivá čierna zem rodila aj niečo iného ako pšenicu, pšenicu, pšenicu. Pretože z kukurice stačí iba toľko, koľko treba pre prasce. Zemiakov je aj tak veľa, koľko ich je. Čo má ešte rodiť táto úbohá zem? Niekoľko stebiel ciroku na metly, niekoľko riadkov slnečnice na trochu oleja, repu pre kravy, tekvicu pre deti, hrsť konopí pre ženy. Do ostatnej zeme len pšenicu, pšenicu.

Tento život je tak jednoduchý, obvyklý, bez všetkých zmien. Ako mesiac pribúda, ubúda, tak vyžaruje temer zo všetkého nutnosť, čo treba robiť. Celé leto plynie tvrdá so zemou zápoliaca práca, ktorá ako keby už ani neobrábala pôdy, ale zápasila o každodenný chlieb osirelej zúfalej hŕstky ľudu na povrchu veľkej ľahostajnej, vyžilej zeme. A tento boj je veľmi smutný, rodák z Kiskary sa nedožije staroby, predčasne sa pretrhne prácou.

Ale zvyk vyvinutý za storočia káže aj tento zápas. Jednotlivec nemusí mysleť; ani si nikto nevie predstaviť, o čom by sa dalo premýšľať? O hospodárstve?…

A tam žije v duši všetkých, ako neuvedomelá viera, svetový názor starého pohanstva, žije v nich zvláštne zaznievajúca nábožná vrúcnosť uctievania prírody, ktorá zostala tam na takú večnosť, o akej učenci nemajú ani tušenia; tisíc rokov ich len obliekalo do nových šiat, do lesklých oblekov kresťanstva zdobených krízami; ale najopravdovejšia časť sŕdc zostala pohanskou. A v náboženských znalostiach, nazvaných poverami, pokladajú aj kostol kresťanského boha len za prostriedok k ucteniu vlastného, nemenovaného, ale večného svojho Pána Boha. A starí vyprávači, ktorí aj vo forme strážia tvrdý typ kirgizských stepí, dobre znajú dvanásť dcier kráľových, všetky znamenia každého otočenia svätého mesiaca, a keď čerpajú zo studne vodu, vlejú nazpäť polovicu, ktože už vie prečo: na počesť večného boha, ktorého sídlom je zem.

Každý čin, každé slovo hovorí tu o bratoch, ktorí sa dostali na ľadový sever; plemeno, ocitnuvšie sa na západe, chráni tu duševný svet východu.

Na tejto zemi, kde len pred milionmi rokov hučalo a hrmelo more, ešte dnes vedia o veľkom žralokovi, na ktorého chrbte stojí svet… Kde vzali tento dávny fantastický nápad morského rybára, koľko tisíc rokov ho opatrujú, to by mohli prezradiť snáď ich finskovogulskí bratia.

A ktokoľvek môže stáť na čele vlády, môže prísť doba absolutizmu i konštitúcie — sem sa predierajú novinky ako nejaký vzdialený hluk. Kto sa o ne stará? Keď sa brieždia krásne dni vesny, musí sa pluh opreť o brázdy. A ako vyletí na jar včelička za kvetom, tak ide roľník za hrudou. Môže prísť vojna a svetový prevrat, sedliak zaseje zrno chleba, aby sa aj v čas smrti postaral o život.

A v tomto utkvelom svete, v ktorom mozog v lebkách niektorých ľudí vyschol do tvrda, u druhých zplesnivel, odrazu vypukla zvláštna revolúcia.

Akýsi človek sa narodil, vyspel, odslúžil trojročnú vojenčinu a oženil sa. Ako ostatní. Na krstení a svadbe tam bol kde kto. Kto by si bol pomyslel, čo sa s ním stane.

A stalo sa, že hneď v prvom roku zasial repík na Tiszaöntésu do zeme, ktorú dostal od otca.

Už keď niesol z mesta semä, krútili ľudia hlavami. Kto to počul: vymysleť si novú siatinu! Zo zeme sa nesmie robiť posmech!

Blázon je tento Dani Turi… Nie je blázon, ale márnotratník. Rozmrhá zem!… Pravda, nenazdajky sa zmohol, nevie, čo má robiť, stratil hlavu.

Hrešili ho, povedali mu to zoči-voči: smial sa len. Keď však tučný, mäsitý repík krásne narástol, že bol veľký ako človek, keď celé utešené pole sa obsypalo veľkými kvetmi svieže žltej barvy a zvlášť, keď nastala žatva, hojná, požehnaná žatva, ktorá z jedného jutra osemsto zlatých vpustila do Daniho vrecka, vtedy boli ľudia ohromení.

Od stvorenia sveta ešte nebolo takej udalosti, ktorá by bola tak vzrušila Kiskaru. Po celú zimu hovorili o Daniho repíku. Druhého roku repík sa zas vydaril. Tretieho roku už celý Tiszapart topil sa v žltej barve repíkových polí.

Pomalí sedliaci krútili hlavami a podozrievavo rozmliažďovali niekoľko hrúd v rohu repovišťa: nikdy by si neboli pomysleli, že táto zem urodí aj niečo iného, ako dosiaľ… Boli by sa na nej radi vyvŕšili, že doteraz nechávala pre seba všetky tie dobré, veľké peniaze…

Nasledujúceho roku dopracoval sa ešte väčšieho a nenadáleho víťazstva nad zemou, Dani Turi, tento mladý hospodár, ktorý bol vždy veselý, mal pekné fúzy a miloval ženy, ktorý tak ľahko a veselo žije, že sedliaci, navyknutí, že dospelý človek, orajúci hospodár je vždy kyslej nálady, má tvár posiatu hlbokými hnedými vráskami, je ľahostajný, rozvážnych pohybov, nevedia o ňom nič iného povedať, len že:

— Bodaj ho parom vzal, tohoto Daniho, tomu sa všetko vydarí…

Dani zasadil na Tiszaparte kapustu. Práve na to pole, kde bol prvý rok tak krásny repík. Bolo aj treba, že sa tak dobre snášal so ženami. Nikto iný by nebol vládal obrobiť ten nesmierny lán. Ale on pobozkal rad radom aj Cigánky konča dediny, len aby mu šly okopávať kapustu.

Keby bolo prihrmelo zemetrasenie, nebolo by spôsobilo toľko ľaku, ako to, že Dani dostal o tri tisíce zlatých viac za úrodu s takého poľa, kde sa neurodilo viac pšenice ako za sto, sto pädesiat zlatých. Kapusta bola krásna, bez hlúba, plná, mala hladké listy ako blana. Kde ju len predával, všade porozchytávali kapustu z Kiskary.

A teraz tejto zimy vzdaly sa mu všetky ženy z dediny, len aby im dal kúsok ostredku na Tiszaöntési. Veru, vtedy sa smiali, keď otec, rečený „sucháň“, dal svojmu zaťovi zo skúposti miesto obrobených povestných pšeničných polí plytký breh, ktorý dosiaľ nedal úžitku.

Dani rozdrobil celý veľký breh a prenajal ho za takú cenu, že bez každej námahy mal väčší osoh, ako keby sa bol zodral.

Nové plány mu vŕtaly hlavou. Obrodenie vyžitej starej pôdy, hnojivo kupované v obchode a osievané z vreca, orba, vinohrad… Nepodarilo sa mu všetko, ale nedoplatil na nič. Jeho vazalmi, čeľaďou boly ženy z celej dediny.

Bol sotva štyri roky ženatý, keď sa mu zazdal chotár Kiskary úzkym. Tam ležal vedľa nich ohromný veľkostatok. Prečo by si z neho nemohol dobyť pôdy?

Keď sa o tom tej zimy zmienil, ostatní veľkí gazdovia mávli len rukami, zasmušile, sucho, podľa svojho zvyku. To je grófske. Tam je pánom žid. Pretože celý veľkostatok bol prenajatý.

Dani nemal pokoja. Stále chodil na panstvo; chodil ta pod rôznymi zámienkami. Poznal sa so všetkým služebníctvom a pekelnému šťastiu u žien mohol ďakovať, že bol na všetkých poliach ako doma. O rok znal lepšie polia ako obročník a všetkým fortieľom prenájmu rozumel viac ako advokát. Panstvo malo dve menšie časti, ktoré boly oddelené od hlavnej arendy. Bol to Nagyszeg vo veľkom záhybe Tiszy, ktorý bol ešte pod vodou, keď sa uzavierala nájomná smluva o prenájme a Pallag, krásna paša o dvesto jutrách. Dani sa dozvedel i o tom, že gróf nechce tieto dva kusy znovu prenajať, ale že ich predá. Lenže terajší pán, „gróf Miška“, nepustil sa so sedliakmi ani do reči; bál sa veľkých ťahaníc a nedôveroval, že by dostal od nich peniaze. O Pallagu sa už dojednal so svojím nájomcom Lichtenštejnom, že mu ho lacno predá, navždycky. Dani už ani nepomýšľal na to, aby sa pustil do závodu s „Liscsányom“, ako volali sedliaci mladého nájomcu.

Ale v minulých dňoch prihodila sa významná udalosť. Grófi Karayovci mali pekný lovecký zámček na konci Kiskary, v ktorom už nebýval pädesiat rokov nikto z grófskej rodiny. Teraz prišla tam žena grófa Misku zo ženského vrtochu. Nikto nevedel, či na dlhšie, alebo len na niekoľko dní; zámček rýchle uviedli do poriadku remeselníci z Budapešti a Dani odrazu len počul, že osvietená pani grófka už je tu.

— Prehovorím s ňou! — opakoval v sebe, a už aj videl, ako zarýva pluh do Nagyszegu. To je tristo jutár! Ako polovica ich chotára. Dva razy tak veľký kus v jednom, ako jeho a svokrovo dovedna.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.