Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

IV

Nemal ani chvíľky kľudu. Jeho telo drvila horúčka; okolo srdca cítil akési bzučanie a jeho údami sa prevaľovaly paľčivé prúdy, ktoré ho zbavovaly sily a rozvahy. Tieto vnútorné útrapy skrývaly sa v ňom už veľmi dávno. Pochádzaly ešte z tých čias, keď sa naučil osnovať veľké plány a pocítil, že nemá vôbec vonkajších možností obyčajného človeka, aby ich uskutočnil. Dnes sa už hneval na seba, na svoje srdce, pre toto daromné trápenie a často hrešiac, uisťoval sám seba, že nemá príčiny, aby sa bál, nuž prečo sa trasie?

Ale teraz odrazu zaútočily naň tak neobmedzené veľké plány, že temer stratil hlavu v rozochvení lakomca. A s jeho povahou nebolo možno nevideť, že na uskutočnenie týchto plánov je tak malým, ale tak malým človiečikom, — ešte menším, ako vtedy, keď oko syna nádeníka Mihálya Turiho padlo na Takácsovu dcéru.

Jeho sebavedomie posilňovalo, že sa mu dosiaľ všetko darilo!

Ako sedel strnule a zamyslene u stola tam v pološerej izbe, vyzeral, ako nejaká indická modla; bol by schopný takto sedeť desať tisíc rokov.

Jeho pohľad padol na ruku, položenú na stole, na päsť, ktorá sa zdala, v pološero celkom hnedá až čierna.

Teraz zbadal po prvý raz svoje ruky.

Jak je možno objímať týmito rukami paniu?

Prsty sa mu vymrštily, tieto hrubé, neotesané prsty s polámanými nehtami, ktoré sú tak mocné a tak zvyknuté pevnému hmatu, že sa ani nevedia niečoho mäkko dotknúť. Panské ženské telo, biele ako sneh, rozpadne sa mu medzi nimi ako obraz z masla, jestli si nedá pozor…

Ach, hlúpe reči. To sa nestane, aby sa do neho zamilovala osvietená pani.

Potom pevným pohybom vymrštil ruku a železnou päsťou buchol doprostred stola, držiac ruku vystretú pevne ako z ocele a lesknúcimi očami sa zahľadiac do veľkých rozvírených vĺn života, povedal sám pre seba:

— Bude! Všetko jedno! Akokoľvek, ale bude to! Keď to bolo doteraz, bude aj toto!

A už nebol tým, kým pred chvíľou, ale iným, pohyblivým, mužom činu, ktorý nepremýšľal veľa, ale konal.

Dvere sa otvorily a vošiel jeho synček.

— Ňanko! — povedalo decko bojazlivo — nech už idú jesť.

— Už idem, synu, už idem!

A otec vstal, pristúpil k synovi, nahol sa k nemu, schytil ho a železnými ramenami ho vydvihol až k nebu.

— Hej, panghart! bude z teba ešte gróf!…

A z tejto myšlienky, ktorá mu teraz zasvitla, vylialo sa naň také svetlo, ako na dub, keď udre do neho blesk.

Ale on sa od hromu nerozpučil na sto kusov, ba skôr stvrdol. Nevzplanul plameňom, ktorý by ho bol strávil, len sa rozžhavil a rozpálil.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.