Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

VII

Predvečerom Gyuri Takács striasol so seba prach, mrvu sena a prešiel k svojej sesternici, k Erzsi.

Gazdovstvo Turich bolo konča dediny a hľadelo na ulicu. Obklopoval ho nový vysoký drevený plot; bola to hodná úcty budova medzi dedinskými chalúpkami, sbitými a malými. Dani ju kúpil za hotové, keď sa ženil a pri svojom obvyklom šťastí, dostal ju lacno; dnes stojí aspoň čtyri, alebo päť ráz viacej, než koľko dal za ňu.

— Dobrý večer! — pozdravil Gyuri.

Mladá žena lámala suchú byľ, chcela naklásť ohňa, aby zohriala večeru.

— Dobrý večer, Gyuri, — povedala srdečne. Chlap zastal vo dverách, až sa celkom zatmelo od neho. Erzsi sa naň veselo pozrela.

— Kdeže ti šiel muž? — opytoval sa Gyuri. Žena hľadela naň zamyslene.

— Odišiel?

— Vypýtal si odo mňa Rára — odpovedal Gyuri a ľahúčko sa pohol, popošiel do vnútra a potom sa oprel plecom o dvereje. — Odišiel s ním. Ešte povedal, že „ani zato nič, keď kôň zdochne.“ Tak kdeže šiel?

Erzsi rozpačite pokyvovala hlavou.

— Neviem. Neopytovala som sa.

Mlčali.

— A ty stále varíš, pečieš?

Erzsi shodila suché lodyhy.

— Ech, taký je háklivý tento chlap… Tak vyžaduje všetko, ako keby bol farárom.

— Doma ho veľmi rozmaznali! — povedal Gyuri so štipľavým sedliackym posmechom.

Erzsi sa zahanbila za svojho muža. Hanbila sa, že Gyuri takto „medzi nami“ pohŕda ešte stále nádeníkovým synom. Ostro vrátila.

— Nuž veru, a jeho matka nepridájala do štyriciateho roku.

Gyuriho tvár stmavla. Teraz mlčal on. Jemu sa posmievajú, že ho aj teraz matka kojí, a preto, že sa nežení.

Hrubé fúzy mužove sa zachvely, chcel sa ozvať, ale slová prehltol a len sa pozeral na ženu, ktorá so spustenými perami odvracala od neho urazené oči. Pred ňou nech neurážajú jej muža!

— Keď si ja raz zvyknem na nejakú ženu, — povedal potom, — opustím ju len po smrti… Bol by som vedel byť verný aj inej. Ale pravda, nie hocakej. Nepostavím vedľa svojej matky kdekoho…

Erzsina tvár zrudla.

Pred šiestimi rokmi požiadal ju Gyuri o ruku; ale ona sa mu len vysmiala; ako ho môže milovať, keď je jej rodina? A za niekoľko dní potom skočila do studne pre Daniho.

Od tých čias nezmieňoval sa Gyuri o tom nikdy; aj on si myslel, že zabudol. Ako keby sa dalo niečo takého zabudnúť.

Hlboko mlčali. Erzsi poodkladala čistý riad na misník. Muž drobnými hnednými očami tak pokojne sledoval každý jej pohyb, ako to robieva ležiaci, strážny pes.

— Veru! Pekné dievča si bolo, Erzsus…

Ramená i telo ženino sa zachvelo, ako jej vletelo do ucha dievčenské meno.

Deti odniesli k starej matke, boli sami; hoci žena nemala už ani viac práce v čistej a poriadnej kuchyni, preca stále hľadala, na čo by siahla, čo by robila, len aby sa nemusela zastaviť. Gyuri to dobre videl.

— Keby sme sa mohli ešte raz ta navrátiť! — riekol muž.

Erzsi mlčala.

— Čo? Erzsus?

— Daj mi pokoj… Nepokúšaj Boha.

— Veru, aj ten má viac práce, než aby sa staral o nás… Ak sa ešte nahnevá, tak…

Erzsi bola veľmi rozladená.

— Aj ty si len taký pohan ako ostatní.

— Ani som nie anjel… Tak by si ma rada videla.

— Nemám ťa rada?

Na hrubej pevnej mužskej tvári prebehly drobné trhnutia. Oči mu horely. Bol by si rád vzdychol, ale neurobil tak, nech ho dych napína zdnu.

Konečne vypustil slová.

— Hej, jak je ťažké slepiť, čo sa raz roztrhlo.

— Zvlášť, čo nebolo nikdy spolu — povedala žena.

— Pravda, pravda! — prikývol muž.

Hlas sa mu tak smutne zachvieval, že žena pozrela na svojho bratanca a pri tomto pohľade pocítila, pochopila jeho opustený, smutný, beznádejný život.

— Aj iný má svoje trápenia, Gyuri… Gyurika… — odvetila tíško, nežne, trúchlivo.

Muž prudko zodvihol hlavu, že tresol ňou do dverejí.

— Toľko nemá nikto ako ja.

Žena odpovedala po dlhšej chvíli tíško a slzavo:

— Dobrá duša!… Čo ti je?… Čo ty vieš o inom?

— Mnoho! — vyhŕkol muž odrazu, nečakane a pokročil dopredu. — Všetko! Počuješ? Som z Takácsovcov!… Vidím tvoj život! Ty nešťastná žena! Všetko znášam s tebou!… Ach, keby toho nebolo! — chrčal zo seba rozčúlene, — len toho keby nebolo! Nič by mi nechybovalo!

Erzsi stála strnule. Bolelo ju a preca blažilo, že je na zemi duša, ktorá sa s ňou delí o duševné utrpenia.

— Nenávidíš ho, však — povedal jej muž do očú.

Žena sa pozerala naň s tvárou bezcitnou ako stena.

— Nenávidíš ho! Nemiluješ ho! Chvalabohu! Neboj sa, zúčtujem s ním… Pre teba!…

— Čo chceš! — poľakala sa Erzsi.

— Vycedím mu krv, — supel muž s vyvalenými očami.

— Tiahni ztadeto! — vykríkla naň žena. — Prac sa mi s očú. Panna Maria, matka Božia! Pohol si sa s rozumom?!

— Vycedím mu krv, — opakoval muž zatvrdene.

— Boh je mi svedkom, že aj ja tebe, keď sa opovážiš, jestli sa opovážiš len prstom hnúť proti môjmu mužovi. Proti môjmu mužovi!…

Muž krotil v sebe rozrušenie, ale nepotlačil ho.

Pomaly sa pohol; vo dverách zastal.

— Erzsi! — povedal chrapľavo — ktorého dňa vypustíš z úst, že ho už nemiluješ: tak skončí Dani Turi… ako tento pavúk.

A zlostne rozmliaždil pavúka na dverách, že zostala po ňom len vlhká škvrna.

Žena odsekla pyšne, pohŕdavo, temer šťastne:

— To sa ti teda iste podarí!

A hľadela sebavedome za mužom, strácajúcim sa v hustom podvečere.

A jako pozerala za ním a videla svojho bratanca, jak ťažko kráča dopredu so sklonenou hlavou, snášalo sa jej na dušu jakési tušenie sťa hmla:

— Takács, ten sa vie zožierať, ale nevie zabiť. Vie pracovať, strádať, trpeť, mreť… Veď, keby mal sily aj k činu, bola by dnes Erzsou Takácsovou!…




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.