Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

VIII

Silne sa stmievalo, keď Dani došiel do mesta. Vzduch bol dusný, plný prachu, tak hustý, že sa mohol krájať. Dani si utrel čelo a pohŕdave zašomral:

— Keby parom vzal tento prach, ktorý Švábmi zapácha.

Tu bol príliš sedliakom; v meste je cudzí, hoci často sem chodí. Celým človekom bol preca len vo svojej dedinke. Tu bol cudzincom, ktorý neprichádza sem žiť, ale vyhrať, alebo prehrať; preto, len čo došiel do mesta, prižmúril oči a zabzučal v ňom akýsi pocit, že sa musí pripraviť na boj. Aj tieto domy na obidvoch stranách širokej ulice skrývajú sa za plotmi v hustom pološere, ako by čihaly. A dobre poznal aj tých, ktorí v nich bývajú, Švábov; s tými sa musí inakšie jednať ako so svojimi. Keď tým chce niečo predať, musí byť človek pri rozume, a keď na vlastné oči vidí, že urobil dobrý obchod, môže si byť istý, že vyhrali Švábi a on na niečo doplatil.

Dávno si navykol ich súsedstvu. Narodil sa v ňom a nehneval sa na nich, pokladal to za prirodzené, skutočné a dané, teda za jedine možné, aby bolo všetko tak, ako je. Ale necítil sa dobre medzi nimi. Hovoril s nimi, ale vnútorný cit ho k nim neťahal, skôr odpudzoval, oddeľoval.

A preca táto ulica bola ešte celkom dedinská, ako keby chodil doma, aj volajú ju Karajskou cestou. Ztadeto zašiel do druhej, kde už nebolo pozdĺž ulice plotu, ale domy koncami, čelom stály do ulice a ich priečelia boly zdobené stĺpami z omietky a červenými kostkami z tehál; nad nimi boly trojuholníky, na ichž účel maďarský rozum nikdy neprišiel, ale palier tvrdil: takto je to panské! Ako došiel do ulice Piacskej, zašiel naproti na širokú cestu; stála pred ním ohromná veža rysujúca sa na mdlom nebi, ktorá stojí bez kostola ako výstražné znamenie a upozorňuje na nesmierne nadšenie zapadlých časov. Dnešné duševne chudobné, šosácky malé mesto nemalo ani na opravu tohto monumentálneho výtvoru, ktorý zvýšil po predkoch. Konečne prišla na pomoc krajina, a teraz stojí opravená veža medzi stromami; nový krajkový vŕšok pekne lemuje vežičku.

— Hromská veža! — povedal si Dani. — Koľko vozov kameňa je v nej! Stačilo by pol župe, furmanka na celú zimu. A aj toto bolo naše…

Trhol ústami a klusal ďalej, smerom k rýnku. Pozrel sa okom zprava na kláštor, zľava na farný kostol s tromi vežami, v ktorom aj dnes kážu každej druhej nedele po nemecky. A ešte viac, nepriateľskejšie stiahol obočie a ruky sa mu sovrely v pästi. Aj dnes žije strýc jeho starého otca, ktorý vie všetko o dávnych časoch a mnoho vypravuje i o meste, aké bolo predtým, keď „veľká veža“ patrila ešte „Maďarom“. Ale vzali ju, hoci „ani Pán Boh to nenavrhoval“. Jak nasadili kríž na vrcholec, druhého dňa udrel do neho hrom a zhorela veža i kostol. Kostol sa zrútil, znovu ho už nikdy nevystavali. Kalvíni pýtali z neho kamene, aby si mohli postaviť nový kostol tam, kde im označili, za mostom, mimo vnútorného mesta, v kúte. Ale nedostali ich; pozdejšie z tesaných kameňov vybudovali farárovi stajne.

Toto už len aby počúvali, mávne rukou aj ten, kto vypráva, aj ten, kto počúva.

Bolo to dávno, hádam to nebola ani pravda… Nestojí zato spievať vždy tú istú pesničku… Čo z toho, keď sme aj boli niekedy pánmi, ale keď teraz nemáme ani čo do úst…

Ale Dani počúval s iným srdcom. Hoci je i jeho otec chudobný, preca pochádza zo starej veľkej karajskej rodiny. Patrila medzi najmilších poddaných grófskej rodiny. Často mu napadla poznámka nebohého starého otca: „Veď aj v tebe je toľko krvi Karayovcov, ako v ktoromkoľvek grófovi… „Ale nikdy nevyložil, čo tým myslel. To vedel, ze Turich sa mávali niekedy dobre. Len schudobneli. Ale zdedili pýchu a túhu po panštine. A zároveň kypiaci hnev, ktorý sa rodí z tejto nepríjemnej chudoby.

Teraz si uvedomil, že na dne plánu, ktorý si vymyslel po ceste, leží tiež tento pocit. Stisne zuby, že až zaškrípu a uprene, odhodlane sa díva dopredu. Má taký pocit, ako keby bol pred veľkou bitkou a za jeho chrbtom ako by čakalo celé vojsko. Zeme chce si nadobudnúť, podmaniť; polí nielen pre seba, ale aj svojej lačnej, ľudnatej dedine, ktorá je bez zeme.

A odrazu sa napína vesta na jeho prsiach, zapätá na mnohé gombičky, že sa div nepukne.

— Počkajte, vy psi! — hovorí v sebe a nemyslí na chudobných švábskych a rumunských druhov, ktorí sa trápia na malých rozdrobených pozemkoch a v biede sú jeho bratmi, ale na pánov, ktorí žijú bez starostí a práce, na veľkých pánov a práve na grófa, jehož zámok s vysokou vežou sa vynoruje naproti na druhej strane rýnku, kde sa pyšne rozprestiera na veľkom priestranstve s parkom, ozdobnými stromami, so železným plotom z ťažkej reťazi so železnými guľami. — Počkajte, vyciciame vám aj krv, ako ste vy nám!




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.