Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

IX

Zastavil koňa pred veľkou bránou a soskočil s neho.

Aby premohol vnútorné rozrušenie, poriadne sa vystrel a zazívol. Potom sa trochu zasmial a pokrútil hlavou.

— Však uvidíme, — povedal. — Ešte nie je nič v batohu!

Koňa viedol za sebou malými vrátkami a tam dnu, na dvore plnom krásnych kvetín, kde sa zablysly sklenené gule v tme rýchle sa spúšťajúceho večera, priviazal ho k plôtiku. Potom sám vyšiel po schodoch na sklenenú verandu plnú kvetín a obrastenú divou revou.

Bola tam tma a neopovážil sa kročiť, poznal byt a vedel, že je preplnený pekným nábytkom. Nechcel niečo prevrhnúť.

— Dobrý večer! — zakričal hlasne a složil klobúk na pozdrav.

O chvíľočku zasvietila lampa z vnútornej izby do predsiene, ztade na verandu. A Dani uvidel, že stojí pred hojdačkou pokrytou kobercom. Radoval sa, že už nepokročil, lebo by bol iste do nej kopol a prevrátil s ňou aj malý stolík…

Slúžka prinášala lampu, za ňou vyšla pekná mladá žena.

Dani sa hneď vytiahol a zabudol na každú myšlienku, ktorá ho doteraz škrela, díval sa len s rozkošou na peknú Židovku.

— Dobrý večer prajem! — opakoval pozdrav s jasným kľudom. — Je doma urodzený pán?

— V kasíne je! — odpovedala mladá žena a vrhala na pekného sedliaka veľké zvedavé pohľady. — Prečo ho hľadáte?

— Mal by som s ním prácu, — s úsmevom sklonil Dani hlavu nabok.

— Nie ste vy z Kiskary? — opytovala sa žena.

— To by som bol.

— Ste Dani Turi, áno?

— Nepopieram.

— Tak dobrý večer! Sadnite si. Muž príde hneď… Teraz som uložila baby.

Sadli si na verande. Žena vhupla do hojdačky, Dani si sadol do kresla pri veľkom jedálnom stole naproti.

Ostré žltobiele svetlo veľkej lampy priaznivo barvilo ženinu pleť. Dani sa díval na ňu s prekvapením. Vlastne dnes prvý raz uprel oči s pravou pozornosťou na paniu. Táto mu bola dosiaľ tak cudzia a vzdialená, že aj zvedavosť pokladal za zbytočnú. Ale teraz, že o jeho nos zavadila silná voňavka, neznáma vôňa heliotropu, vzplanulo v ňom akési nezvyklé telesné rozrušenie. Aj grófka je iste akási takáto, ale pravdaže, „tisíc ráz krajšia“!…

Švárna žienka advokátova vycítila sedliakovo pohnutie a nezazlievala mu toho.

— Čo nového u vás, gazda? — opytovala sa ho; ocitla sa trochu v rozpakoch, nevedela, o čom bude hovoriť s týmto človekom. Poznala Daniho, vedela, že je bohatší a rozumnejší ako tí ostatní, ale preca nemala ani poňatia, aký námet mu má nadhodiť.

Dani sa neponáhľal odpovedať, ľahúčko pokrčil plecami a obočím, a znovu sa usmial. Usmievavý výraz pristal jeho peknej plnej mužskej tvári silných ťahov. Jeho výrazné a lesklé modré oči dôverným pohľadom sa pásly na žene a niekedy temer bodaly, prevrtávaly župan bohatý krajkami. Žena prichádzala temer do rozpakov. Veľké tmavé oči, v nichž sa miešala detská bezprostrednosť mladosti s chápajúcou múdrosťou inteligencie, oprela o strop a tým celkom vydala na pospas divákovi svoju kypiacu mladú mäkkú jemne zamatovú krásu lepých tvarov, zrodenú pre bozky. Dani v prvej chvíľke striehol na ňu ako by zarazene; akosi sa mu nepozdala táto jemnosť, pripadala mu neprirodzenou: ale advokátova žena s bielou pleťou a čiernymi vlasmi bola tak čistá, tak málo strojená, že jeho oči, ktoré rozumely ženám, ihneď pochopily, ako sa treba dívať na cudzí poklad: na paniu.

A jeho rýchle blčiaca krv o chvíľočku sa zmenila temer kvapom v leják. Hľa, tu pred ňou, na dosah ruky, žena, na ktorú dnes myslel, a preca je tak ďaleko, že nemôže jej dosiahnuť. Vytušil odpor, ktorý by zachvátil túto ženu, keby sa jej dotkol rukou…

Musel odvrátiť od nej oči a poobzeral sa po prepychových predmetoch, v ktorých sa ani nevyznal.

Židovka našla námet.

— Počujte! — vykríkla — veru sa hnevám na vás.

— Na mňa? — usmieval sa Dani.

— Veru, na vás, pekné veci som o vás počula.

— O mne?

— Hneď som aj povedala, len nech mi príde na oči ten gazda Dani, veď ja mu dám.

— Tu som! — odpovedal Dani a vesele čakal; žienka povýšene, s vysoka hovorila, ako je vo zvyku hrešiť sedliaka, toto vážne cudzie decko.

Dani už nebol viac rozčulený. Začínala škriepka so ženou. A to mu spôsobovalo rozkoš, ako keď si pes pohráva s mačičkou.

— To je pekné! Tak vy nenávidíte židov?

— Ja? — povedal Dani zarazene. — Nikdy mu ani na um neprišlo s niečím takým sa zapodievať. Potom si spomenul, že si ho iste mýli s Danim Farkasom. Nebránil sa, to by nebolo mužné, prijal to ako žart.

— Povedali o vás, že sa hneváte na židov.

— Nepovedali to dobre, — usmieval sa Dani, s tou bezprostrednou prevahou, ktorou mužná sila naplňuje múdreho človeka, a ktorá mení spor v hračku.

— Nie? Nehneváte sa na nich?

V kútiku Daniho očí sa sťahovaly šibalské vrásky.

— Nie na všetkých!… Len na každého druhého.

— No hej, — povedala žienka s pôvabnou múdrosťou — nie na všetkých, však? Na dobrých nie, len na švindlerov?

Dani s veselými očami pokyvoval hlavou.

— Ja ich tak nevyberám.

— Nuž ako?

— Nuž… — a pohladil si pekné gaštanové fúzy — podľa toho, ktorí chodia v nohaviciach s čipkami, na tých sa nehnevám.

Žena zpočiatku nerozumela. Ani vo sne by jej nebola napadla neuctivá narážka.

— S čipkami… s akými čipkami? — povedala.

Dani sa potmehúdsky usmieval.

— Tomu už ja nerozumiem, ktoré sú krajšie, háčkované, či paličkované.

Ženina tvár zrudla ako plameň.

Pochopila drzý žart a chvíľočku tonula pred sedliakom v úžase. Ale v druhej chvíľke ju zachvátil nepremožiteľný smiech, že nevedela, čo počať. Rozpriahla krásne okrúhle biele paže, že sa krajkové rukávy odhrnuly, vystrela sa naznak a smiala sa. Dani hľadel na ňu s chtivosťou vyhladovelého vlka, hltal vlnenie chvejúcich sa hravých krásnych tvarov.

Pekná židovka dva tri razy sa pustila znovu do smiechu. Jej krásne biele zuby sa leskly, modročierne vlasy sa jej uvoľnily, padly do čela, na dlhých mihalniciach leskly sa slzy, keď konečne pozrela na muža.

— Tak, pán Dani, vy milujete Židovky?

— Tie pekné.

— Aj mňa?

— Vás?… Pre vás by som visel na šibenici celý týždeň.

Žena vypukla zase v šteklivý hlasitý smiech.

— Ale pre mňa by ste sa preca nestal židom?

— Bol by som aj Kristom.

— Čo? To by bola pre vás taká veľká obeť?

— Nuž, veď židia ukrižovali Krista, nie Kristus židov.

Na toto žena zase vypukla v smiech.

— Jaj, gazda, gazda, — povedala konečne, — ako vymýšľate takéto veci. Ale počujte, vy lepšie dvoríte ako páni.

V tejto chvíľke sa objavil na verande manžel.

— Čo je to, čo je to! — zakričal, — čo je tu?

— Ale toto, niet takéhoto druhého človeka, — vyskočila žena a pribehla k nemu, — ako tento pán Dani.

— Ááh, pán Turi?… Znamenitý človek.

Dani sa zodvihol a odstrčil po sedliacky stoličku. Potom sa díval na ženu a na jej muža, ako sa mäkko zľahka objali. Ženina biela ruka s tak ľahúčkym pohybom spočívala na mužovom ramene, ako by tam bola padla biela ruža. A muž s načervenalými fúzami a s mäsitou tvárou nežne vdychol bozček na tú ruku, ako keby sa jej nebol ani dotkol. A keď sa práve tak zľahka ako motýlie krídla pobozkali, Dani pocítil jasne, čo je to nedosažiteľné, čo chýba jeho ženám, jeho milovaniu: táto pružná mäkkosť, tento nežný dotyk. Ovievanie ohňa, nehmotnosť tela.

Ani nepočul, o čom hovorili.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.