Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

X

Keď vošiel k učiteľovi, ešte sa triasol; srdce sa mu svieralo, mal závrat a pohla sa v ňom tajná túha po dievčati.

Učiteľ bol v predizbe plnej detského kriku a bolo počuť do tmavej kuchyne, ako kričal na deti, žartovne do nich dodievajúc. To bola jeho vášeň, že ich štval proti sebe.

Ako Dani otvoril dvere, veľký chudý človek vyskočil s prekvapujúcou rezkosťou vo veľmi špinavom kabáte a s veľkým krikom sa ponáhľal hosťovi v ústrety.

— Vítajte! Vítajte, milý kmotor! — kričal naň; jeho brada, lepšie rečeno strnište, bola plná tabakového prachu, ktorý sa mu nasypal z cigarety, teraz usmolenej. Tykal si s prednými gazdami, pretože si tým vzájomne preukazovali poctu. — Hohó, tak si ešte nezhrdzavel! Chachá! Ja som si už myslel, že si aspoň županom, že takto obídeš dom chudobného človeka! Practe sa! — kričal na svoje dcéry, ktoré sa nahrnuly okolo nich a podivovaly sa Danimu. Na otcove slová sa ani nehly, ale tento zareval:

— Kde je fajka! Fajka z višňového dreva!

Nestaral sa o ne, ako by ich ani nebolo a dlhými nohami ich prekračoval, keď sa o niektorú potkol.

Dani, kedykoľvek sa s ním stretol, vždy naň pozeral, ako by sa opytoval: Nie si blázon, kamarát?

Učiteľ nebol blázon a jeho rehot, jeho roztržité, potrhlé chovanie, silená bezprostrednosť maly len umelo zakrývať strašnú biedu jeho života.

Z vedľajšej izby vyšla aj jeho žena.

— Ach, či ste biedna, pani kmotra! — povedal jej Dani.

Chudá žena, s mdlou pleťou chodila sem i tam, ako by bola vstala z hrobu, aj hlas mala, ako by šiel zo žalúdka, ako by bola stále lačná a nemohla hovoriť, jej veľké roztržité oči poskakovaly sem i tam. Na Daniho slová sa trochu usmiala, potom sa obrátila k deťom, aby ustúpily pred hosťom, ale tie ju práve tak neposlúchly, ako otca.

Danimu ich bolo ľúto; obzrel sa po skupine dievčat. Bolo ich päť; všetky maly veľké oči, boly to bledé a drzé osôbky, nápadne sa podobaly otcovi, jedna z nich bola veľmi krásna, bola to Daniho krstníčka; ako si sadol, vzal päťročné dievčatko do lona a pritúlil ho k sebe. Z vlások dievčatka, ktoré jej padaly na plecia, zaváňala vôňa akéhosi príjemného oleja, a Dani cítil, že to je už teraz dievča, ktorého tenké tielko, bledá tvárička a ohnivé čierne oči skrývajú už teraz pre mužov akúsi tajomnú skazu. Tento pocit mu spôsobil temer závrat, dievčatko trochu objal, potom rukama ho chytil za rebierka a složil.

Vtedy vošla najstaršia dcéra; táto mala už štrnásť pätnásť rokov, a ako hneď bolo zrejmé, ona držala už v ruke opraty domácnosti za vyslúžilého otca aj matku.

— Marš von! — zakričala na sestry. Tie vyplazily na ňu jazyk, ale ona vykvákala jednu za vlasy, druhú buchla do chrbta a čochvíľa vybila a vyzauškovala všetky z izby do vedľajšej miestnosti.

— Chachacha! — smial sa nesmierne učiteľ, — ej, táto Mariska, to bude dobrá žena, len počkajte, naučí svojho muža tancovať.

Zapálil si tenkú cigaretu a niekoľkými ťahmi ju vyfajčil; dotiaľ sa ani neozval a znovu zabudol celkom na svoje deti. Žena tam sedela na prípecku a hľadela na nich zúfale a s chorým smútkom.

Dani, ktorý tomuto už odvykol, nevedel pochopiť, jak môže byť tento nešťastný smútočný dom veselým sídlom korheľov!… Veď tu sa každého večera veselo hodovalo a kartovalo.

Učiteľ mlčal, kým neukončil prácu s cigaretou; dym púšťal vždy nosom. Dani sa ozval.

— Akože sa máte, kmotra?

— Žijeme.

Dani pokyvoval roztržite, ako by bol prikývol na súhlas aj dvanásť krát.

— No, už bude lepšie v novom dome, všakže? Pekne stavajú novú školu!

Žena zúfale mávla rukou.

— Nový dom! — rehotal sa učiteľ. — Tomu už odzvonili. Už je tu prvá urážka náboženstva. Kamarát, vieš, že vymenovali nového správcu školy?

— Neviem.

— Nie? — zažmurkal učiteľ veselo so smiechom, ako keď niekto chce dobrý vtip povedať: — a to rimana!

Dani trhol očami, tvár mu zlosťou zčervenala. To bolo tak, že školu poštátňovali; dosiaľ mala školu s jedným učiteľom kalvínska cirkev, a ten učil sto dvacať detí. Teraz ju prevzal štát so sľubom, že z dvoch učiteľov správca bude vždy kalvín a bude rechtorom. Mysleli si, že štát prevezme terajšieho učiteľa, bolo to prirodzené, a celá dedina sa radovala, že nešťastná rodina, prenasledovaná osudom, dojde konečne prístavu. Ale pradávna politika vlády, ktorá sa dedila s pokolenia na pokolenie, a ktorá od vekov bohato nasycuje náboženskými násilnosťami a nejapnosťami trpkú oprávnenú precitlivelosť, teraz vykonala zase nový útok.

Dani zlostne počúval, potom zahrešil a zahrozil, ale učiteľ sa hlasne smial, ako keby sa o vec vôbec nestaral, hoci sa mu leskly v očiach slzy, ktoré zalialy aj spodné víčka, krvavé, žilnaté, pokrčené a podliate.

— Ideme na Dunántúl. Už som podal žiadosť na súbeh.

— Ideš do paroma, — povedal Dani.

— Čo, ja? ktorý som vám všetko vykonal! ktorý šesť rokov vám káže, aby ste sa netrápili, ale odovzdali školu štátu, že potom dostanem aspoň aj ja ľudský byt a kondície, ja mám byť teraz onucou nejakého správcu! Vzal to parom, kde je len nejaký sedliak na svete, nedá sa za mňa zabiť ani jeden! Ideme na Dunántúl, a vy budete mať dvoch učiteľov-rimanov! Hotovo!

Začal pískať, znovu si zakrútil cigaretu a pokým ju vyfajčil, mlčal.

V izbe panovala tiesnivá nálada, ticho, len z druhej izby zaznieval pekelný krik detí; všetky prehlušoval Mariskin vreskot, ktorý sa ich snažil utíšiť.

Odrazu sa otvorily dvere, načo krik ešte hlučnejšie sa ozval a s ním vchádzal drobný, tri aj polročný chlapček.

Učiteľ, ako uvidel chlapčeka, hlučne sa rozosmial a zakríkol naň:

— Hó, ty šteniatko! poďže len, ty hrášok! Poď synček, nech zjem tvoju dušu!

Vstal sa, sklonil sa k nemu a zodvihol ho až po povalu. Vyleštený lakeť jeho kabáta smútočne sa blýskal pri svetle čadiacej lampy.

— Koľko chlapcov si?

— Šesť! — kričal drobizg s priečnej hrady; on je totiž šieste dieťa, chlapec.

— Koľko ich bude ešte?

— Šesť! — kričalo znovu dieťa.

— Tak je dobre! — hučal učiteľ chrapľavým, vypitým hlasom a syna postavil naprostred stola. Potom sa mu smial.

— Šesť? Nech sú všetci jako váš otec! Nech všetci nechajú teologie pred poslednou skúškou, nech sa oženia, nech sa dajú vykopnúť z každej dediny po celom Maďarsku, nech urobia šesť detí, potom nech zdochnú v priekope.

Dani sa pozrel na učiteľa, ktorý sa rehotal ako len vládal, aby zakryl svoj vzlykot.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.